Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 10/2017
PDF · 281.91 KB
No categories available
II. ÚS 10/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. januára 2017 v senáte
zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa
spravodajkyňa) a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť
, a ,
zastúpených advokátkou JUDr. Elenou Ľalíkovou, Podbrezovská 34, Bratislava, vo veci
namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 a 2 Ústavy
Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd uzneseniami Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 5 To 39/2014
zo 14. októbra 2014 a sp. zn. 3 Nto 19/2014 zo 17. decembra 2014 a takto
rozhodol:
Sťažnosť a o d m i e t a ako
zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. marca 2015
doručená sťažnosť , a
(spolu ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietajú
porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uzneseniami Krajského súdu v Banskej Bystrici
(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 To 39/2014 zo 14. októbra 2014 (ďalej len „uznesenie
krajského súdu zo 14. októbra 2014“) a sp. zn. 3 Nto 19/2014 zo 17. decembra 2014 (ďalej
len „uznesenie krajského súdu zo 17. decembra 2014“).
Sťažovatelia v súvislosti s doterajším priebehom konania pred všeobecnými súdmi
vo svojej sťažnosti uvádzajú:
„1. Okresný prokurátor v Lučenci podal 19. 6. 2007 na Okresný súd v Lučenci voči
sťažovateľom obžalobu, pre spáchanie tr. činu podvodu podľa § 250 ods. 1, 4 TZ v znení
účinnom do 31. 8. 1999 za to, že v r. 1997 a 1998 od podvodne vylákali úver
firmám a napriek ich zlej finančnej situácii a zamlčaním
podaného návrhu na konkurz f. , v dôsledku čoho sa na úkor veriteľa
obohatili o sumu 32. mil. Sk.
2. Okresný súd v Lučenci rozsudkom z 23. 9. 2008, sp. zn. 1 T 79/2007, oslobodil
sťažovateľov spod obžaloby s odôvodnením, že stíhané skutky nie sú trestným činom.
2.1. Krajský súd v B. Bystrici uznesením z 28. 4. 2009 okresným prokurátorom
napadnutý rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie s úpravou
vysporiadať sa so všetkými relevantnými okolnosťami prípadu.
3. Okresný súd rozsudkom zo 16. 2. 2010 opätovne oslobodil sťažovateľov spod
obžaloby...
3.2. Krajský súd uznesením zo 16. 8. 2011 aj tento rozsudok okresného súdu zrušil
a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie s príkazom rešpektovať ním vyslovený názor.
4. Okresný súd ďalším rozsudkom z 24. 1. 2012 oslobodil sťažovateľov spod
obžaloby už aj pre nedostatok dôkazov.
4.3. Krajský súd uznesením zo 6. 11. 2012 toto rozhodnutie okresného súdu zrušil
s názorom, že právny vzťah medzi f. a už považoval
za obchodnoprávny, ale či za taký treba považovať aj následný vzťah medzi f.
a ukáže ďalšie dokazovanie, ktoré vykoná okresný súd.
5. Okresný súd ostatným rozsudkom z 19. 11. 2013 zase oslobodil sťažovateľov spod
obžaloby, pretože po vykonanom dokazovaní sa zistilo, že obžalovaní sťažovatelia pri
žiadaní o úver postupovali štandardným spôsobom...
2
5.4. Krajský súd uznesením zo 14. 10. 2014, sp. zn. 5 To 39/2014, opätovne zrušil
rozsudok okresného súdu /i/ a vec vrátil okresnému súdu, aby ju v potrebnom rozsahu znovu
prejednal a rozhodol v inom zložení senátu /ii/...“
V súvislosti s namietaným porušením označených práv podľa ústavy a dohovoru
uznesením krajského súdu zo 14. októbra 2014 sťažovatelia „podstatu svojich námietok...
koncentrujú do postupu krajského súdu, ktorý opakovane vec vracal okresnému súdu,
pričom svoje rozhodnutia v podstate odôvodňoval nesúhlasom so zisťovaním skutkového
stavu veci a spôsobom hodnotenia dôkazov vykonaných okresným súdom a následne podľa
§ 325 TP nariadil pojednávnaie a rozhodnutie síce inému zloženiu senátu – zložený
z predsedu senátu a dvoch prísediacich, ktorí sú rovnocenní – ale mal na mysli predsedu
senátu, ktorý sa mal – ale aj prísediaci a naostatok sudca –
podieľať na všetkých zrušených veciach.“.
Sťažovatelia tvrdia, že v § 325 Trestného poriadku je síce ustanovená výnimka
umožňujúca odňať a následne prideliť vec inému senátu alebo aj inému súdu, aplikácia
tohto pravidla je ale obmedzená dôležitými dôvodmi, pričom tieto v okolnostiach ich veci
neboli naplnené.
Sťažovatelia v tejto súvislosti uvádzajú, že „[z] pripojených súdnych rozhodnutí
jednoznačne vyplýva, že v danej veci bolo vykonané rozsiahle dokazovanie a z jeho
priebehu nemožno žiadnym spôsobom vyvodzovať, že okresný súd dokazovanie vykonával
a potom hodnotil spôsobom, ktorý by vzbudzoval vážne pochybnosti o jeho objektívnom
prístupe k veci. Čo sa týka odvolacím súdom tvrdených opakovaných nedostatkoch v konaní
a rozsudku okresného súdu, jedná sa o výčitky smerujúce proti hodnoteniu vykonaného
dokazovania, pri ktorých uprednostňoval svoj spôsob hodnotenia dôkazov a zisťovania
skutkového stavu..., ktoré opakovane vnucoval okresnému súdu...“.
Na základe už uvedeného sťažovatelia svoju argumentáciu uzatvárajú úvahou, podľa
ktorej ak „odvolací súd vytýkal okresnému súdu porušenie zásady voľného hodnotenia
dôkazov, musí ísť o celkom závažné vybočenie z logiky prejednávanej veci. Musí tiež
zdôvodniť, v čom a prečo vidí rozpory a chybné hodnotenie. Iba všeobecné prikázanie
na porušenie tejto zásady je nedostačujúce pre zrušenie rozhodnutia... odvolací súd... mal
postupovať podľa zákona a musel toto svoje rozhodnutie riadne odôvodniť aj s ohľadom
na tieto skutočnosti...“.
V súvislosti s napadnutým uznesením krajského súdu zo 17. decembra 2014
sťažovatelia konkrétne uvádzajú, že „[d]ôvody pre odňatie a prikázanie veci podľa § 23 TP
nemožno uplatňovať mechanicky či účelovo... [ale taký] postup musí byť výnimočný
a podložený dôležitými skutkovými dôvodmi..., ako napr. vážnou pochybnosťou
o nepredpojatosti všetkých sudcov okresného súdu...“, pričom iba skutočnosť, že
„na prejednanie veci boli vylúčení všetci sudcovia okresného súdu pôsobiaci na trestnom
úseku, nie je tým dôležitým dôvodom pre odňatie veci okresnému súdu, na ktorom pôsobia
aj iní sudcovia /verejného či súkromného práva...“.
Na základe už uvedeného sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 6
ods. 1 Dohovoru, uzneseniami Krajského súdu v B. Bystrici zo 14. 10. 2014, sp. zn.
5 To 39/2014, sp. zn. 3 Nto 19/2014, porušené boli.
2. Tieto uznesenia krajského súdu sa zrušujú a vec sa vracia Krajskému súdu
v B. Bystrici na ďalšie konanie.
3. Priznáva sťažovateľom primerané finančné odškodnenie každému
po 10.000 EUR...
4. Priznáva sťažovateľom náhradu trov právneho zastúpenia v konaní pred ústavným
súdom vo výške 355,72 EUR...“
Sťažovatelia tiež žiadajú odložiť vykonateľnosť uznesenia krajského súdu
zo 14. októbra 2014 a uznesenia krajského súdu zo 17. decembra 2014.
Sudkyňa spravodajkyňa vzhľadom na to, že zistila, že pri napadnutom uznesení
sp. zn. 5 To 39/2014 rozhodoval ako predseda senátu , bývalý sudca
ústavného súdu, prípisom z 8. novembra 2016 oznámila podľa § 27 ods. 2 zákona Národnej
4
rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej
republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej
len „zákon o ústavnom súde“) túto skutočnosť predsedníčke ústavného súdu.
Ústavný súd po posúdení dôvodov uvedených v oznámení dospel k záveru,
že v zmysle § 27 ods. 1 zákona o ústavnom súde neboli naplnené zákonné predpoklady
na vznik pochybností o nezaujatosti sudkyne spravodajkyne v danej veci, a preto uznesením
. k. III. ÚS 888/2016-5 z 13. decembra 2016 rozhodol tak, že sudkyňa spravodajkyňa
v danej veci nie je z výkonu sudcovskej funkcie vylúčená.
II.
Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh predbežne prerokuje
na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,
ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý
je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil,
uznesenie sa nemusí odôvodniť.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu za zjavne neopodstatnenú možno
považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím
príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.
Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci
sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť
skutkových a následne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré
ho pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne
napr. III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné
súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov (II. ÚS 193/2010).
Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrola
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými
zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu
môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05, III. ÚS 153/07).
Z týchto hľadísk preskúmal ústavný súd sťažnosť sťažovateľov namietajúcich
porušenie svojich základných práv podľa ústavy a dohovoru.
6
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 48 ods. 1 ústavy nikoho nemožno odňať zákonnému sudcovi. Príslušnosť
súdu ustanoví zákon.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.
II.1 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48
ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu
zo 14. októbra 2014
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je tvrdenie sťažovateľov o porušení
nimi označených práv jednak tým, že krajský súd ústavne neprípustným spôsobom vnucuje
Okresnému súdu Lučenec (ďalej len „okresný súd“) svoje vlastne skutkové a právne
hodnotenia veci sťažovateľov, a jednak tým, že krajský súd nariadil prerokovanie veci
v inom zložení senátu, čím sledoval iba to, aby bol dosiahnutý iný spôsob rozhodnutia
okresného súdu, a to v ich neprospech. Sťažovatelia tiež namietajú, že krajský súd v rozpore
s § 325 Trestného poriadku nenariadil prerokovať vec inému senátu, ale len inému
predsedovi senátu.
Ústavný súd sa preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sústredil na posúdenie
otázky, či možno považovať namietané uznesenie krajského súdu zo 14. októbra 2014
za ústavne udržateľné a akceptovateľné z hľadiska námietok, ktoré sťažovatelia proti nemu
uplatňujú.
Krajský súd v podstatnej časti odôvodnenia svojho uznesenia uviedol:
«Ani v ostatnom napadnutom rozhodnutí sa okresný súd nedopracoval k tomu
základnému, čo od neho krajský súd v predchádzajúcich zrušujúcich uzneseniach požadoval
– náležitej analýze dôkaznej situácie, to znamená dôkazov, ktoré podporujú obžalobu
a tých, ktoré podporujú obhajobu, lebo ina pri takejto analýze sa dajú dôkazy zodpovedne
vyhodnocovať.
Okresný súd na viacerých miestach v odôvodnení napadnutého rozsudku prehliada
dôkazy v prospech obžaloby, alebo sa s nimi vyrovnáva skratkovito, resp. nedostatočne...
Náležité zistenie najmä majetkovej, finančnej a podnikateľskej situácie spoločnosti
a v rozhodnom čase, vývoj týchto spoločností
(až po zánik), okolnosti poskytnutých úverov od (vrátane konkrétnych
dôvodov „presúvania úverov“ medi spoločnosťami) a dôvody nesplácania poskytnutých
úverov (vrátane ich nevymožiteľnosti v značnej časti), je nevyhnutým pre posúdenie
opodstatnenosti podanej obžaloby.
V spisovom materiáli sa nachádza množstvo listín, ktoré bude treba analyzovať
a vyhodnocovať (vrátane úverovej zmluvy č. 065/96/106 medzi
a , na sumu 5.000 000,- Sk z 15. 03. 1996...)...
Pretože ide o štvrté zrušujúce rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici
a na všetkých zrušených rozhodnutiach Okresného súdu Lučenec sa podieľal ten istý
predseda senátu, v záujme nestranného posúdenia podanej obžaloby bolo potrebné
rozhodnúť, aby táto vec bola na Okresnom súde Lučenec prejednaná a rozhodnutá v inom
zložení senátu (§ 325 Tr. por.).»
V súvislosti s námietkou sťažovateľov, podľa ktorej krajský súd v označenom
uznesení, ako aj v jeho predchádzajúcich zrušujúcich uzneseniach uprednostňoval vlastný
spôsob hodnotenia dôkazov, ktoré opakovane vnucoval okresnému súdu, je potrebné uviesť,
že z obsahu namietaného uznesenia krajského súdu zo 14. októbra 2014 takéto závery
nevyplývajú, keďže z jeho obsahu je zrejmé, že krajský súd vytýkal okresnému súdu
8
iba nedostatky súvisiace s jeho procesným postupom pri vykonávaní a vyhodnocovaní
dôkazov bez toho, aby mu predkladal svoju vlastnú skutkovú verziu veci a na ňu
nadväzujúce jej právne hodnotenie.
Z odôvodenia napadnutého uznesenia krajského súdu zo 14. októbra 2014 nevyplýva,
že by krajský súd ináč hodnotil dôkazy než okresný súd, prípadne mu nariadil, k akým
skutkovým záverom má dospieť po ich vykonaní, ale predmetom záväzných pokynov
adresovaných okresnému súdu bolo iba jeho usmernenie v otázke náležitého doplnenia
dokazovania a následného dôkladného hodnotenia všetkých dôkazov jednotlivo, ako aj v ich
vzájomnej súvislosti.
Za neopodstatnenú považuje ústavný súd aj tú námietku sťažovateľov, v rámci ktorej
polemizujú s interpretáciou a následnou aplikáciou pravidla vyplývajúceho z § 325
Trestného poriadku, aplikáciou ktorého krajský súd nariadil okresnému súdu prerokovať
a rozhodnúť ich vec v inom zložení senátu. Sťažovatelia túto námietku myšlienkovo
prepájajú s porušením ich základného práva na zákonného sudcu, keďže označeným
postupom krajského súdu bola ich vec odňatá pôvodnému zákonnému senátu okresného
súdu. Sťažovatelia v tejto súvislosti konkrétne uvádzajú, že zákonnosť postupu odvolacieho
súdu je predovšetkým determinovaná existenciou dôležitého dôvodu pre odňatie a následné
prikázanie veci inému senátu toho-ktorého okresného súdu.
Podľa § 325 Trestného poriadku ak rozhodne odvolací súd, že sa vec vracia na nové
prejednanie a rozhodnutie súdu prvého stupňa, môže súčasne nariadiť, aby bola prejednaná
a rozhodnutá v inom zložení senátu. Z dôležitého dôvodu môže tiež nariadiť, aby
ju prejednal a rozhodol iný súd toho istého druhu a toho istého stupňa v jeho obvode.
Zo znenia prvej vety § 325 Trestného poriadku vyplýva, že odvolací súd môže
nariadiť prerokovanie a rozhodnutie veci v inom zložení senátu, pričom zákonodarca
v tomto smere výslovne nestanovil žiadne konkrétne podmienky takéhoto postupu
odvolacieho súdu, a to napriek tomu, že nariadenie prerokovania veci inému senátu
predstavuje závažný prielom do základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1
V tejto súvislosti ústavný súd uvádza, že formulácia prvej vety § 325 Trestného
poriadku je v naznačenom smere značne vágna, na rozdiel od druhej vety citovaného § 325
Trestného poriadku, ktorá výslovne požaduje existenciu dôležitých dôvodov, čo však ešte
neznamená, že všeobecný súd je oprávnený takto postupovať kedykoľvek, bez toho aby
takýto postup bol odôvodnený rozumnými dôvodmi, pretože akceptácia iného riešenia
uvedenej situácie by bola v rozpore s princípom vylúčenia svojvoľného postupu orgánov
verejnej moci ako jedného z komponentov právneho štátu.
Z uvedeného potom možno urobiť záver, že ústavne akceptovateľný postup
odvolacieho súdu podľa § 325 prvej vety Trestného poriadku sa môže zakladať len na
predpoklade existencie určitého kvalifikovaného dôvodu odôvodňujúceho takýto zásah do
práva na zákonného sudcu, pričom takýto zásah musí byť proporcionálne vyvážený tak, aby
jeho nevyhnutnosť nebolo možné spochybniť.
V zásade možno súhlasiť so sťažovateľmi nastolenou tézou, podľa ktorej postup
odvolacieho súdu, ktorým nariadi prerokovanie veci inému senátu súdu prvého stupňa, by
nemal byť pravidlom, ale skôr výnimkou z pravidla, pričom s nimi už nemožno súhlasiť, ak
namietajú arbitrárnosť postupu krajského súdu, ktorým nariadil prerokovanie ich veci inému
senátu, v situácii, keď bol nútený štyrikrát zrušiť rozsudok okresného súdu pre závažné
procesné nedostatky v jeho postupe súvisiace so zisťovaním skutkového stavu veci a jeho
právneho hodnotenia. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že krajský súd už vo svojich
predchádzajúcich zrušujúcich uzneseniach, ktorými v priebehu konania rušil oslobodzujúce
rozsudky okresného súdu, opakovane formuloval konkrétne nedostatky týchto rozsudkov
okresného súdu, pričom jeho postup bol v doterajšom priebehu konania vždy náležite
odôvodnený a motivovaný snahou o objektívne zistenie skutkového stavu veci.
Ak krajský súd v takejto situácii považoval za kvalifikovaný dôvod na nariadenie
prerokovania veci sťažovateľov inému senátu (§ 325 prvej vety Trestného poriadku),
10
pretože uvedené okolnosti dosiahli intenzitu, ktorá vytvárala pochybnosti o celkovej
nestrannosti senátu okresného súdu a objektivite súdneho konania, nemožno mu
z ústavnoprávneho hľadiska nič vytknúť, pretože jeho rozhodnutie je v tomto smere
dostatočne a presvedčivo odôvodnené.
Z už uvedeného možno urobiť záver, podľa ktorého skutočnosť spočívajúca
vo viacnásobnom bezdôvodnom nerešpektovaní záväzných pokynov inštančne
nadriadeného súdu nevybočuje v okolnostiach danej veci z rámca spôsobilých dôvodov pre
postup odvolacieho súdu podľa prvej vety § 325 Trestného poriadku.
Ústavný súd sa nestotožnil ani s tou argumentáciou sťažovateľov, v rámci ktorej
namietajú, že krajský súd v podstate prikázal vec prerokovať inému predsedovi senátu,
pretože z výroku, ako aj z odôvodnenia uznesenia krajského súdu zo 14. októbra 2014 jasne
vyplýva, že pokyn adresovaný okresnému súdu súvisel s požiadavkou prerokovania ich veci
v inom zložení senátu. V tejto súvislosti je tiež potrebné uviesť, že predmetná argumentácia
sťažovateľov je irelevantná aj vzhľadom na to, že krajský súd uznesením zo 17. decembra
2014 vec sťažovateľov odňal a prikázal ju prerokovať a o nej rozhodnúť Okresnému súdu
Rimavská Sobota.
Na základe už uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti dospel
k záveru, že vo veci sťažovateľov nie sú podľa jeho doterajšej judikatúry splnené
podmienky na poskytnutie ústavnej ochrany, a preto sťažnosť v tejto časti odmietol podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
II.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48
ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu
zo 17. decembra 2014
Podstatu argumentácie sťažovateľov je námietka, že vylúčenie všetkých sudcov
okresného súdu pôsobiacich na trestnom úseku nie je dôležitým dôvodom pre odňatie veci
okresnému súdu (§ 23 ods. 1 Trestného poriadku) za predpokladu, že na ňom pôsobia
aj iní sudcovia.
Ústavný súd sa preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sústredil na posúdenie
otázky, či možno považovať namietané uznesenie krajského súdu zo 17. decembra 2014
za ústavne udržateľné a akceptovateľné z hľadiska námietky, ktorú sťažovatelia proti nemu
uplatňujú.
Krajský súd v podstatnej časti odôvodnenia svojho uznesenia uviedol:
„... zo spisu možno zistiť, že všetci sudcovia Okresného súdu v Lučenci vybavujúci
trestnú agendu boli v danej veci vylúčení, a preto musela byť predmetná trestná vec
pridelená inému sudcovi, a to v danom prípade , ktorá trestnú agendu nikdy
nevybavovala a občianskoprávnu agendu vybavuje ako samosudkyňa.
Vzhľadom na to, že v danom prípade ide po odbornej stránke o náročnú vec,
a to najmä s poukazom na následok, ktorý mal byť spôsobený protiprávnym konaním
obžalovaných..., odvolací súd dospel k záveru, že je nevyhnutné, aby sa prejednávaním
a rozhodovaním... v trestnej veci zaoberal sudca, ktorý sa špecializuje na trestné právo.“
Podľa § 23 ods. 1 Trestného poriadku z dôležitých dôvodov môže byť vec
príslušnému súdu odňatá a prikázaná inému súdu toho istého druhu a stupňa; o odňatí
a prikázaní rozhoduje súd, ktorý je obom súdom najbližšie spoločne nadriadený.
Zo znenia citovaného § 23 ods. 1 Trestného poriadku vyplýva, že zákonodarca zvolil
konštrukciu právnej normy s relatívne neurčitou hypotézou, aby so zreteľom na osobitosti
toho-ktorého prípadu bolo možné naplniť jej obsah, a tak v konkrétnych skutkových
okolnostiach spravodlivo posúdiť prípustnosť zmeny miestnej príslušnosti všeobecného
súdu, pretože a priori nie je možné vylúčiť situácie, keď v konkrétnej veci môže byť
na prerokovanie a rozhodnutie veci vhodnejší iný súd než ten, ktorý je miestne príslušný.
Je preto vždy na uvážení najbližšie spoločne nadriadeného súdu, či sa mu
posudzovaný dôvod javí ako dôležitý, a to najmä s ohľadom na konkrétnu situáciu, pričom
12
dôležitosť dôvodu, pre ktorý nadriadený súd odníme vec miestne príslušnému súdu
a prikáže ju inému súdu v rámci svojho obvodu, je potrebné vždy posudzovať
s prihliadnutím na všetky okolnosti daného prípadu a tento dôvod proporcionálne vyvážiť
s ústavnou zásadou, že nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi (čl. 48 ods. 1
ústavy).
V nadväznosti na dosiaľ uvedené ústavný súd poukazuje aj na právny názor
vyslovený v odbornej literatúre, podľa ktorého pre posúdenie existencie dôležitého dôvodu
podľa § 23 ods. 1 Trestného poriadku je rozhodujúca úvaha, či zmenou miestne príslušného
súdu sa lepšie zabezpečí dosiahnutie účelu trestného konania vrátane požiadavky
na nestranné prerokovanie veci, náležité zistenie skutkového stavu a čo najrýchlejšie
a najhospodárnejšie prerokovanie veci (porovnaj doc. JUDr. Jozef Čentéš, PhD., a kolektív.
Trestný poriadok. Bratislava : EURO KÓDEX, 2014, s. 51. ISBN 978-80-8155-021-8,
alebo Šámal, P., Král, V., Baxa, J., Púry, F. Trestní řád. Komentář. I. díl. 4. vydání. Praha :
C. H. Beck, 2002. 146 s.).
V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že právny názor nadriadeného súdu
o prípustnosti odňatia veci miestne príslušnému súdu a jej prikázania inému súdu
toho istého stupňa sa nemôže zakladať len na abstraktnej úvahe o rýchlejšom
a hospodárnejšom prerokovaní veci, ale musí byť podložený konkrétnymi okolnosťami
prerokovávanej veci.
Z odôvodnenia uznesenia krajského súdu zo 17. decembra 2014 vyplýva,
že myšlienková konštrukcia krajského súdu o odňatí mu veci sťažovateľov sa zakladá
na zistení, že sudcovia okresného súdu vybavujúci trestnú agendu sú v danej trestnej veci
vylúčení, pričom trestná vec sťažovateľov by mala byť pridelená sudkyni, ktorá trestnú
agendu nikdy v minulosti nevybavovala, a keďže ide o náročnú vec, krajský súd dospel
k záveru, že vec sťažovateľov by sa mala prerokovať a rozhodnúť sudcom špecializujúcim
sa na trestné právo. Krajský súd tak na základe konkrétnych okolností prípadu, sledujúc
predovšetkým čo najrýchlejšie a najhospodárnejšie prerokovanie a rozhodnutie veci
sťažovateľov, dospel k záveru, že v ich veci je dôvodné aplikovať pravidlo vyplývajúce
z § 23 ods. 1 Trestného poriadku a ich vec odňať miestne príslušnému súdu.
Ústavný súd za týchto okolností nemá ústavne relevantný dôvod a ani oprávnenie
na to, aby prehodnocoval skutkové a právne závery krajského súdu a tieto následne
podroboval ústavnoprávnej korekcii. Skutočnosť, že sťažovatelia sa s právnym názorom
uvedeným v napadnutom rozsudku nestotožňujú, nemôže sama osebe viesť k záveru
o zjavnej neodôvodnenosti tohto názoru a ani nezakladá oprávnenie ústavného súdu
nahradiť názor krajského súdu svojím vlastným.
Na základe už uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru,
že vo veci sťažovateľov nie sú podľa jeho doterajšej judikatúry splnené podmienky
na poskytnutie ústavnej ochrany, a preto sťažnosť aj v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
II.3 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
uznesením krajského súdu zo 14. októbra 2014 a uznesením krajského súdu
zo 17. decembra 2014
Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania sa ústavnému
súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne
proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu
a navrhované dôkazy.
Podľa § 20 ods. 4 zákona o ústavnom súde ústavný súd je viazaný návrhom na začatie
konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.
Z uvedeného vyplýva, že ústavný súd má v ústave a v zákone o ústavnom súde presne
definované právomoci, uplatnenie ktorých je viazané na splnenie viacerých náležitostí
návrhu na začatie konania (čl. 127 ods.1 ústavy, § 20 a § 50 zákona o ústavnom súde).
Ústavný súd zistil, že sťažovatelia, zastúpení kvalifikovanou právnou zástupkyňou,
14
v petite svojej sťažnosti síce všeobecným spôsobom označili porušenie čl. 48 ods. 2 ústavy,
avšak bez tohto, aby z celkového obsahu sťažnosti vyplývalo, ktorý konkrétny aspekt práv
uvedených v čl. 48 ods. 2 ústavy namietajú, čím svoju sťažnosť v súvislosti s namietaným
porušením čl. 48 ods. 2 ústavy neodôvodnili.
V súvislosti s uvedenými nedostatkami ústavný súd pripomína, že tieto nie je povinný
odstraňovať z úradnej povinnosti. Na takýto postup slúži inštitút povinného právneho
zastúpenia v konaní pred ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne
vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok zákonom predpísaných náležitostí
podaní účastníkov konania (napr. IV. ÚS 77/08, I. ÚS 368/2010, III. ÚS 357/2010,
II. ÚS 309/2010, I. ÚS 162/2010, IV. ÚS 234/2010, III. ÚS 206/2010, IV. ÚS 159/2010,
IV. ÚS 213/2010, IV. ÚS 134/2010).
Vychádzajúc z materiálneho prístupu k ochrane ústavnosti, ústavný súd z obsahu
sťažnosti zistil, že sťažovatelia poukazujú na to, že „Uvedené zmätočné a protiústavné
postupy krajského súdu sa prejavili aj v časovej dimenzii súdneho konania, keď
sťažovatelia už takmer 15 rokov čelia kriminalizácii svojej osoby zo strany orgánov činných
v trestnom konaní a do dnešného dňa túto traume súdy právoplatne nevyriešili. Táto právna
neistota sa dennodenne prejavuje v negatívnom zmysle na ich sociálnom pôsobení, neustále
prežívajú stav úzkosti/hrozby vysokým trestom, beznádeje a straty dôvery v právny štát
a jeho inštitúcie.
Keďže iný efektívny prostriedok nápravy uvedeného stavu už nie je k dispozícii /ani
možný/,sťažovatelia žiadajú ako určitú kompenzáciu za tento stav priznanie finančného
zadosťučinenia v sume po 10 000 EUR pre každého.“.
Na základe uvedenej časti sťažnosti ústavný súd ustálil, že sťažovatelia sa domáhajú
aj ochrany ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy má každý právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov...
Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého
k porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov nemôže dôjsť
samotným rozhodnutím konkrétneho orgánu verejnej moci, ale len jeho postupom
(nečinnosťou, nesprávnym, resp. neefektívnym postupom a podobne). Z uvedeného
vyplýva, že v prípadoch, ak sťažovateľ namieta porušenie tohto práva konkrétnym
rozhodnutím všeobecného súdu, nie jeho postupom, ústavný súd takú sťažnosť odmietne
z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti (obdobne napr. III. ÚS 258/05, III. ÚS 337/08,
IV. ÚS 253/2011, IV. ÚS 742/2013).
V nadväznosti na uvedené ústavný súd konštatuje, že k porušeniu základného práva
sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
by mohlo dôjsť iba v dôsledku nečinnosti alebo nesprávnej činnosti krajského súdu, avšak
iba samotným uznesením krajského súdu zo 14. októbra 2014 a uznesením krajského súdu
zo 17. decembra 2014 označené právo sťažovateľov porušené byť nemohlo, a preto ústavný
súd sťažnosť v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde).
Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch
sťažovateľov v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd
už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 12. januára 2017
16