Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 10/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. januára 2017 v senáte

zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa

spravodajkyňa) a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť

, a ,

zastúpených advokátkou JUDr. Elenou Ľalíkovou, Podbrezovská 34, Bratislava, vo veci

namietaného porušenia ich základných práv podľa a a 2

Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uzneseniami Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.

zo 14. októbra 2014 a sp. zn. zo 17. decembra 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť a o d m i e t a ako

zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. marca 2015

doručená sťažnosť , a

(spolu ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietajú

porušenie svojich základných práv podľa a a 2 Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uzneseniami Krajského súdu v Banskej Bystrici

(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. zo 14. októbra 2014 (ďalej len „uznesenie

krajského súdu zo 14. októbra 2014“) a sp. zn. zo 17. decembra 2014 (ďalej

len „uznesenie krajského súdu zo 17. decembra 2014“).

Sťažovatelia v súvislosti s doterajším priebehom konania pred všeobecnými súdmi

vo svojej sťažnosti uvádzajú:

„1. Okresný prokurátor v Lučenci podal 19. 6. 2007 na Okresný súd v Lučenci voči

sťažovateľom obžalobu, pre spáchanie tr. činu podvodu podľa , v znení

účinnom do 31. 8. 1999 za to, že v r. 1997 a 1998 od podvodne vylákali úver

firmám a napriek ich zlej finančnej situácii a zamlčaním

podaného návrhu na konkurz f. , v dôsledku čoho sa na úkor veriteľa

obohatili o sumu 32. mil. Sk.

2. Okresný súd v Lučenci rozsudkom z 23. 9. 2008, sp. zn. , oslobodil

sťažovateľov spod obžaloby s odôvodnením, že stíhané skutky nie sú trestným činom.

2.1. Krajský súd v B. Bystrici uznesením z 28. 4. 2009 okresným prokurátorom

napadnutý rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie s úpravou

vysporiadať sa so všetkými relevantnými okolnosťami prípadu.

3. Okresný súd rozsudkom zo 16. 2. 2010 opätovne oslobodil sťažovateľov spod

obžaloby...

3.2. Krajský súd uznesením zo 16. 8. 2011 aj tento rozsudok okresného súdu zrušil

a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie s príkazom rešpektovať ním vyslovený názor.

4. Okresný súd ďalším rozsudkom z 24. 1. 2012 oslobodil sťažovateľov spod

obžaloby už aj pre nedostatok dôkazov.

4.3. Krajský súd uznesením zo 6. 11. 2012 toto rozhodnutie okresného súdu zrušil

s názorom, že právny vzťah medzi f. a už považoval

za obchodnoprávny, ale či za taký treba považovať aj následný vzťah medzi f.

a ukáže ďalšie dokazovanie, ktoré vykoná okresný súd.

5. Okresný súd ostatným rozsudkom z 19. 11. 2013 zase oslobodil sťažovateľov spod

obžaloby, pretože po vykonanom dokazovaní sa zistilo, že obžalovaní sťažovatelia pri

žiadaní o úver postupovali štandardným spôsobom...

2

5.4. Krajský súd uznesením zo 14. 10. 2014, sp. zn. , opätovne zrušil

rozsudok okresného súdu /i/ a vec vrátil okresnému súdu, aby ju v potrebnom rozsahu znovu

prejednal a rozhodol v inom zložení senátu /ii/...“

V súvislosti s namietaným porušením označených práv podľa a dohovoru

uznesením krajského súdu zo 14. októbra 2014 sťažovatelia „podstatu svojich námietok...

koncentrujú do postupu krajského súdu, ktorý opakovane vec vracal okresnému súdu,

pričom svoje rozhodnutia v podstate odôvodňoval nesúhlasom so zisťovaním skutkového

stavu veci a spôsobom hodnotenia dôkazov vykonaných okresným súdom a následne podľa

nariadil pojednávnaie a rozhodnutie síce inému zloženiu senátu – zložený

z predsedu senátu a dvoch prísediacich, ktorí sú rovnocenní – ale mal na mysli predsedu

senátu, ktorý sa mal – ale aj prísediaci a naostatok sudca –

podieľať na všetkých zrušených veciach.“.

Sťažovatelia tvrdia, že v je síce ustanovená výnimka

umožňujúca odňať a následne prideliť vec inému senátu alebo aj inému súdu, aplikácia

tohto pravidla je ale obmedzená dôležitými dôvodmi, pričom tieto v okolnostiach ich veci

neboli naplnené.

Sťažovatelia v tejto súvislosti uvádzajú, že „[z] pripojených súdnych rozhodnutí

jednoznačne vyplýva, že v danej veci bolo vykonané rozsiahle dokazovanie a z jeho

priebehu nemožno žiadnym spôsobom vyvodzovať, že okresný súd dokazovanie vykonával

a potom hodnotil spôsobom, ktorý by vzbudzoval vážne pochybnosti o jeho objektívnom

prístupe k veci. Čo sa týka odvolacím súdom tvrdených opakovaných nedostatkoch v konaní

a rozsudku okresného súdu, jedná sa o výčitky smerujúce proti hodnoteniu vykonaného

dokazovania, pri ktorých uprednostňoval svoj spôsob hodnotenia dôkazov a zisťovania

skutkového stavu..., ktoré opakovane vnucoval okresnému súdu...“.

Na základe už uvedeného sťažovatelia svoju argumentáciu uzatvárajú úvahou, podľa

ktorej ak „odvolací súd vytýkal okresnému súdu porušenie zásady voľného hodnotenia

dôkazov, musí ísť o celkom závažné vybočenie z logiky prejednávanej veci. Musí tiež

zdôvodniť, v čom a prečo vidí rozpory a chybné hodnotenie. Iba všeobecné prikázanie

na porušenie tejto zásady je nedostačujúce pre zrušenie rozhodnutia... odvolací súd... mal

postupovať podľa zákona a musel toto svoje rozhodnutie riadne odôvodniť aj s ohľadom

na tieto skutočnosti...“.

V súvislosti s napadnutým uznesením krajského súdu zo 17. decembra 2014

sťažovatelia konkrétne uvádzajú, že „[d]ôvody pre odňatie a prikázanie veci podľa

nemožno uplatňovať mechanicky či účelovo... [ale taký] postup musí byť výnimočný

a podložený dôležitými skutkovými dôvodmi..., ako napr. vážnou pochybnosťou

o nepredpojatosti všetkých sudcov okresného súdu...“, pričom iba skutočnosť, že

„na prejednanie veci boli vylúčení všetci sudcovia okresného súdu pôsobiaci na trestnom

úseku, nie je tým dôležitým dôvodom pre odňatie veci okresnému súdu, na ktorom pôsobia

aj iní sudcovia /verejného či súkromného práva...“.

Na základe už uvedeného sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľov podľa , a 2 a

ods. 1 Dohovoru, uzneseniami Krajského súdu v B. Bystrici zo 14. 10. 2014, sp. zn.

, sp. zn. , porušené boli.

2. Tieto uznesenia krajského súdu sa zrušujú a vec sa vracia Krajskému súdu

v B. Bystrici na ďalšie konanie.

3. Priznáva sťažovateľom primerané finančné odškodnenie každému

po 10.000 EUR...

4. Priznáva sťažovateľom náhradu trov právneho zastúpenia v konaní pred ústavným

súdom vo výške 355,72 EUR...“

Sťažovatelia tiež žiadajú odložiť vykonateľnosť uznesenia krajského súdu

zo 14. októbra 2014 a uznesenia krajského súdu zo 17. decembra 2014.

Sudkyňa spravodajkyňa vzhľadom na to, že zistila, že pri napadnutom uznesení

sp. zn. rozhodoval ako predseda senátu , bývalý sudca

ústavného súdu, prípisom z 8. novembra 2016 oznámila podľa § 27 ods. 2 zákona Národnej

4

rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej

republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej

len „“) túto skutočnosť predsedníčke ústavného súdu.

Ústavný súd po posúdení dôvodov uvedených v oznámení dospel k záveru,

že v zmysle neboli naplnené zákonné predpoklady

na vznik pochybností o nezaujatosti sudkyne spravodajkyne v danej veci, a preto uznesením

. k. -5 z 13. decembra 2016 rozhodol tak, že sudkyňa spravodajkyňa

v danej veci nie je z výkonu sudcovskej funkcie vylúčená.

II.

Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ústavný súd návrh predbežne prerokuje

na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,

ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý

je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil,

uznesenie sa nemusí odôvodniť.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu za zjavne neopodstatnenú možno

považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(, tiež napr. , ).

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci

sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť

skutkových a následne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré

ho pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne

napr. , ). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné

súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov ().

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa však patrí kontrola

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými

zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu

môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(m. m. , , , , ).

Z týchto hľadísk preskúmal ústavný súd sťažnosť sťažovateľov namietajúcich

porušenie svojich základných práv podľa a dohovoru.

6

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa nikoho nemožno odňať zákonnému sudcovi. Príslušnosť

súdu ustanoví zákon.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.

II.1 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48

ods. 1 a práva podľa dohovoru uznesením krajského súdu

zo 14. októbra 2014

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je tvrdenie sťažovateľov o porušení

nimi označených práv jednak tým, že krajský súd ústavne neprípustným spôsobom vnucuje

Okresnému súdu Lučenec (ďalej len „okresný súd“) svoje vlastne skutkové a právne

hodnotenia veci sťažovateľov, a jednak tým, že krajský súd nariadil prerokovanie veci

v inom zložení senátu, čím sledoval iba to, aby bol dosiahnutý iný spôsob rozhodnutia

okresného súdu, a to v ich neprospech. Sťažovatelia tiež namietajú, že krajský súd v rozpore

s nenariadil prerokovať vec inému senátu, ale len inému

predsedovi senátu.

Ústavný súd sa preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sústredil na posúdenie

otázky, či možno považovať namietané uznesenie krajského súdu zo 14. októbra 2014

za ústavne udržateľné a akceptovateľné z hľadiska námietok, ktoré sťažovatelia proti nemu

uplatňujú.

Krajský súd v podstatnej časti odôvodnenia svojho uznesenia uviedol:

«Ani v ostatnom napadnutom rozhodnutí sa okresný súd nedopracoval k tomu

základnému, čo od neho krajský súd v predchádzajúcich zrušujúcich uzneseniach požadoval

– náležitej analýze dôkaznej situácie, to znamená dôkazov, ktoré podporujú obžalobu

a tých, ktoré podporujú obhajobu, lebo ina pri takejto analýze sa dajú dôkazy zodpovedne

vyhodnocovať.

Okresný súd na viacerých miestach v odôvodnení napadnutého rozsudku prehliada

dôkazy v prospech obžaloby, alebo sa s nimi vyrovnáva skratkovito, resp. nedostatočne...

Náležité zistenie najmä majetkovej, finančnej a podnikateľskej situácie spoločnosti

a v rozhodnom čase, vývoj týchto spoločností

(až po zánik), okolnosti poskytnutých úverov od (vrátane konkrétnych

dôvodov „presúvania úverov“ medi spoločnosťami) a dôvody nesplácania poskytnutých

úverov (vrátane ich nevymožiteľnosti v značnej časti), je nevyhnutým pre posúdenie

opodstatnenosti podanej obžaloby.

V spisovom materiáli sa nachádza množstvo listín, ktoré bude treba analyzovať

a vyhodnocovať (vrátane úverovej zmluvy č. 065/96/106 medzi

a , na sumu 5.000 000,- Sk z 15. 03. 1996...)...

Pretože ide o štvrté zrušujúce rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici

a na všetkých zrušených rozhodnutiach Okresného súdu Lučenec sa podieľal ten istý

predseda senátu, v záujme nestranného posúdenia podanej obžaloby bolo potrebné

rozhodnúť, aby táto vec bola na Okresnom súde Lučenec prejednaná a rozhodnutá v inom

zložení senátu ( ).»

V súvislosti s námietkou sťažovateľov, podľa ktorej krajský súd v označenom

uznesení, ako aj v jeho predchádzajúcich zrušujúcich uzneseniach uprednostňoval vlastný

spôsob hodnotenia dôkazov, ktoré opakovane vnucoval okresnému súdu, je potrebné uviesť,

že z obsahu namietaného uznesenia krajského súdu zo 14. októbra 2014 takéto závery

nevyplývajú, keďže z jeho obsahu je zrejmé, že krajský súd vytýkal okresnému súdu

8

iba nedostatky súvisiace s jeho procesným postupom pri vykonávaní a vyhodnocovaní

dôkazov bez toho, aby mu predkladal svoju vlastnú skutkovú verziu veci a na ňu

nadväzujúce jej právne hodnotenie.

Z odôvodenia napadnutého uznesenia krajského súdu zo 14. októbra 2014 nevyplýva,

že by krajský súd ináč hodnotil dôkazy než okresný súd, prípadne mu nariadil, k akým

skutkovým záverom má dospieť po ich vykonaní, ale predmetom záväzných pokynov

adresovaných okresnému súdu bolo iba jeho usmernenie v otázke náležitého doplnenia

dokazovania a následného dôkladného hodnotenia všetkých dôkazov jednotlivo, ako aj v ich

vzájomnej súvislosti.

Za neopodstatnenú považuje ústavný súd aj tú námietku sťažovateľov, v rámci ktorej

polemizujú s interpretáciou a následnou aplikáciou pravidla vyplývajúceho z § 325

, aplikáciou ktorého krajský súd nariadil okresnému súdu prerokovať

a rozhodnúť ich vec v inom zložení senátu. Sťažovatelia túto námietku myšlienkovo

prepájajú s porušením ich základného práva na zákonného sudcu, keďže označeným

postupom krajského súdu bola ich vec odňatá pôvodnému zákonnému senátu okresného

súdu. Sťažovatelia v tejto súvislosti konkrétne uvádzajú, že zákonnosť postupu odvolacieho

súdu je predovšetkým determinovaná existenciou dôležitého dôvodu pre odňatie a následné

prikázanie veci inému senátu toho-ktorého okresného súdu.

Podľa ak rozhodne odvolací súd, že sa vec vracia na nové

prejednanie a rozhodnutie súdu prvého stupňa, môže súčasne nariadiť, aby bola prejednaná

a rozhodnutá v inom zložení senátu. Z dôležitého dôvodu môže tiež nariadiť, aby

ju prejednal a rozhodol iný súd toho istého druhu a toho istého stupňa v jeho obvode.

Zo znenia prvej vety vyplýva, že odvolací súd môže

nariadiť prerokovanie a rozhodnutie veci v inom zložení senátu, pričom zákonodarca

v tomto smere výslovne nestanovil žiadne konkrétne podmienky takéhoto postupu

odvolacieho súdu, a to napriek tomu, že nariadenie prerokovania veci inému senátu

predstavuje závažný prielom do základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1

.

V tejto súvislosti ústavný súd uvádza, že formulácia prvej vety § 325 Trestného

poriadku je v naznačenom smere značne vágna, na rozdiel od druhej vety citovaného § 325

, ktorá výslovne požaduje existenciu dôležitých dôvodov, čo však ešte

neznamená, že všeobecný súd je oprávnený takto postupovať kedykoľvek, bez toho aby

takýto postup bol odôvodnený rozumnými dôvodmi, pretože akceptácia iného riešenia

uvedenej situácie by bola v rozpore s princípom vylúčenia svojvoľného postupu orgánov

verejnej moci ako jedného z komponentov právneho štátu.

Z uvedeného potom možno urobiť záver, že ústavne akceptovateľný postup

odvolacieho súdu podľa prvej vety sa môže zakladať len na

predpoklade existencie určitého kvalifikovaného dôvodu odôvodňujúceho takýto zásah do

práva na zákonného sudcu, pričom takýto zásah musí byť proporcionálne vyvážený tak, aby

jeho nevyhnutnosť nebolo možné spochybniť.

V zásade možno súhlasiť so sťažovateľmi nastolenou tézou, podľa ktorej postup

odvolacieho súdu, ktorým nariadi prerokovanie veci inému senátu súdu prvého stupňa, by

nemal byť pravidlom, ale skôr výnimkou z pravidla, pričom s nimi už nemožno súhlasiť, ak

namietajú arbitrárnosť postupu krajského súdu, ktorým nariadil prerokovanie ich veci inému

senátu, v situácii, keď bol nútený štyrikrát zrušiť rozsudok okresného súdu pre závažné

procesné nedostatky v jeho postupe súvisiace so zisťovaním skutkového stavu veci a jeho

právneho hodnotenia. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že krajský súd už vo svojich

predchádzajúcich zrušujúcich uzneseniach, ktorými v priebehu konania rušil oslobodzujúce

rozsudky okresného súdu, opakovane formuloval konkrétne nedostatky týchto rozsudkov

okresného súdu, pričom jeho postup bol v doterajšom priebehu konania vždy náležite

odôvodnený a motivovaný snahou o objektívne zistenie skutkového stavu veci.

Ak krajský súd v takejto situácii považoval za kvalifikovaný dôvod na nariadenie

prerokovania veci sťažovateľov inému senátu ( prvej vety ),

10

pretože uvedené okolnosti dosiahli intenzitu, ktorá vytvárala pochybnosti o celkovej

nestrannosti senátu okresného súdu a objektivite súdneho konania, nemožno mu

z ústavnoprávneho hľadiska nič vytknúť, pretože jeho rozhodnutie je v tomto smere

dostatočne a presvedčivo odôvodnené.

Z už uvedeného možno urobiť záver, podľa ktorého skutočnosť spočívajúca

vo viacnásobnom bezdôvodnom nerešpektovaní záväzných pokynov inštančne

nadriadeného súdu nevybočuje v okolnostiach danej veci z rámca spôsobilých dôvodov pre

postup odvolacieho súdu podľa prvej vety .

Ústavný súd sa nestotožnil ani s tou argumentáciou sťažovateľov, v rámci ktorej

namietajú, že krajský súd v podstate prikázal vec prerokovať inému predsedovi senátu,

pretože z výroku, ako aj z odôvodnenia uznesenia krajského súdu zo 14. októbra 2014 jasne

vyplýva, že pokyn adresovaný okresnému súdu súvisel s požiadavkou prerokovania ich veci

v inom zložení senátu. V tejto súvislosti je tiež potrebné uviesť, že predmetná argumentácia

sťažovateľov je irelevantná aj vzhľadom na to, že krajský súd uznesením zo 17. decembra

2014 vec sťažovateľov odňal a prikázal ju prerokovať a o nej rozhodnúť Okresnému súdu

Rimavská Sobota.

Na základe už uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti dospel

k záveru, že vo veci sťažovateľov nie sú podľa jeho doterajšej judikatúry splnené

podmienky na poskytnutie ústavnej ochrany, a preto sťažnosť v tejto časti odmietol podľa

ako zjavne neopodstatnenú.

II.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48

ods. 1 a práva podľa dohovoru uznesením krajského súdu

zo 17. decembra 2014

Podstatu argumentácie sťažovateľov je námietka, že vylúčenie všetkých sudcov

okresného súdu pôsobiacich na trestnom úseku nie je dôležitým dôvodom pre odňatie veci

okresnému súdu ( ) za predpokladu, že na ňom pôsobia

aj iní sudcovia.

Ústavný súd sa preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sústredil na posúdenie

otázky, či možno považovať namietané uznesenie krajského súdu zo 17. decembra 2014

za ústavne udržateľné a akceptovateľné z hľadiska námietky, ktorú sťažovatelia proti nemu

uplatňujú.

Krajský súd v podstatnej časti odôvodnenia svojho uznesenia uviedol:

„... zo spisu možno zistiť, že všetci sudcovia Okresného súdu v Lučenci vybavujúci

trestnú agendu boli v danej veci vylúčení, a preto musela byť predmetná trestná vec

pridelená inému sudcovi, a to v danom prípade , ktorá trestnú agendu nikdy

nevybavovala a občianskoprávnu agendu vybavuje ako samosudkyňa.

Vzhľadom na to, že v danom prípade ide po odbornej stránke o náročnú vec,

a to najmä s poukazom na následok, ktorý mal byť spôsobený protiprávnym konaním

obžalovaných..., odvolací súd dospel k záveru, že je nevyhnutné, aby sa prejednávaním

a rozhodovaním... v trestnej veci zaoberal sudca, ktorý sa špecializuje na trestné právo.“

Podľa z dôležitých dôvodov môže byť vec

príslušnému súdu odňatá a prikázaná inému súdu toho istého druhu a stupňa; o odňatí

a prikázaní rozhoduje súd, ktorý je obom súdom najbližšie spoločne nadriadený.

Zo znenia citovaného vyplýva, že zákonodarca zvolil

konštrukciu právnej normy s relatívne neurčitou hypotézou, aby so zreteľom na osobitosti

toho-ktorého prípadu bolo možné naplniť jej obsah, a tak v konkrétnych skutkových

okolnostiach spravodlivo posúdiť prípustnosť zmeny miestnej príslušnosti všeobecného

súdu, pretože a priori nie je možné vylúčiť situácie, keď v konkrétnej veci môže byť

na prerokovanie a rozhodnutie veci vhodnejší iný súd než ten, ktorý je miestne príslušný.

Je preto vždy na uvážení najbližšie spoločne nadriadeného súdu, či sa mu

posudzovaný dôvod javí ako dôležitý, a to najmä s ohľadom na konkrétnu situáciu, pričom

12

dôležitosť dôvodu, pre ktorý nadriadený súd odníme vec miestne príslušnému súdu

a prikáže ju inému súdu v rámci svojho obvodu, je potrebné vždy posudzovať

s prihliadnutím na všetky okolnosti daného prípadu a tento dôvod proporcionálne vyvážiť

s ústavnou zásadou, že nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi (čl. 48 ods. 1

).

V nadväznosti na dosiaľ uvedené ústavný súd poukazuje aj na právny názor

vyslovený v odbornej literatúre, podľa ktorého pre posúdenie existencie dôležitého dôvodu

podľa je rozhodujúca úvaha, či zmenou miestne príslušného

súdu sa lepšie zabezpečí dosiahnutie účelu trestného konania vrátane požiadavky

na nestranné prerokovanie veci, náležité zistenie skutkového stavu a čo najrýchlejšie

a najhospodárnejšie prerokovanie veci (porovnaj doc. JUDr. Jozef Čentéš, PhD., a kolektív.

. Bratislava : EURO KÓDEX, 2014, s. 51. ISBN 978-80-8155-021-8,

alebo Šámal, P., Král, V., Baxa, J., Púry, F. Trestní řád. Komentář. I. díl. 4. vydání. Praha :

C. H. Beck, 2002. 146 s.).

V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že právny názor nadriadeného súdu

o prípustnosti odňatia veci miestne príslušnému súdu a jej prikázania inému súdu

toho istého stupňa sa nemôže zakladať len na abstraktnej úvahe o rýchlejšom

a hospodárnejšom prerokovaní veci, ale musí byť podložený konkrétnymi okolnosťami

prerokovávanej veci.

Z odôvodnenia uznesenia krajského súdu zo 17. decembra 2014 vyplýva,

že myšlienková konštrukcia krajského súdu o odňatí mu veci sťažovateľov sa zakladá

na zistení, že sudcovia okresného súdu vybavujúci trestnú agendu sú v danej trestnej veci

vylúčení, pričom trestná vec sťažovateľov by mala byť pridelená sudkyni, ktorá trestnú

agendu nikdy v minulosti nevybavovala, a keďže ide o náročnú vec, krajský súd dospel

k záveru, že vec sťažovateľov by sa mala prerokovať a rozhodnúť sudcom špecializujúcim

sa na trestné právo. Krajský súd tak na základe konkrétnych okolností prípadu, sledujúc

predovšetkým čo najrýchlejšie a najhospodárnejšie prerokovanie a rozhodnutie veci

sťažovateľov, dospel k záveru, že v ich veci je dôvodné aplikovať pravidlo vyplývajúce

z a ich vec odňať miestne príslušnému súdu.

Ústavný súd za týchto okolností nemá ústavne relevantný dôvod a ani oprávnenie

na to, aby prehodnocoval skutkové a právne závery krajského súdu a tieto následne

podroboval ústavnoprávnej korekcii. Skutočnosť, že sťažovatelia sa s právnym názorom

uvedeným v napadnutom rozsudku nestotožňujú, nemôže sama osebe viesť k záveru

o zjavnej neodôvodnenosti tohto názoru a ani nezakladá oprávnenie ústavného súdu

nahradiť názor krajského súdu svojím vlastným.

Na základe už uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru,

že vo veci sťažovateľov nie sú podľa jeho doterajšej judikatúry splnené podmienky

na poskytnutie ústavnej ochrany, a preto sťažnosť aj v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2

ako zjavne neopodstatnenú.

II.3 K namietanému porušeniu základného práva podľa

uznesením krajského súdu zo 14. októbra 2014 a uznesením krajského súdu

zo 17. decembra 2014

Podľa návrh na začatie konania sa ústavnému

súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne

proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu

a navrhované dôkazy.

Podľa ústavný súd je viazaný návrhom na začatie

konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.

Z uvedeného vyplýva, že ústavný súd má v ústave a v presne

definované právomoci, uplatnenie ktorých je viazané na splnenie viacerých náležitostí

návrhu na začatie konania ( , a ).

Ústavný súd zistil, že sťažovatelia, zastúpení kvalifikovanou právnou zástupkyňou,

14

v petite svojej sťažnosti síce všeobecným spôsobom označili porušenie ,

avšak bez tohto, aby z celkového obsahu sťažnosti vyplývalo, ktorý konkrétny aspekt práv

uvedených v namietajú, čím svoju sťažnosť v súvislosti s namietaným

porušením neodôvodnili.

V súvislosti s uvedenými nedostatkami ústavný súd pripomína, že tieto nie je povinný

odstraňovať z úradnej povinnosti. Na takýto postup slúži inštitút povinného právneho

zastúpenia v konaní pred ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne

vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok zákonom predpísaných náležitostí

podaní účastníkov konania (napr. , , ,

, , , , ,

, ).

Vychádzajúc z materiálneho prístupu k ochrane ústavnosti, ústavný súd z obsahu

sťažnosti zistil, že sťažovatelia poukazujú na to, že „Uvedené zmätočné a protiústavné

postupy krajského súdu sa prejavili aj v časovej dimenzii súdneho konania, keď

sťažovatelia už takmer 15 rokov čelia kriminalizácii svojej osoby zo strany orgánov činných

v trestnom konaní a do dnešného dňa túto traume súdy právoplatne nevyriešili. Táto právna

neistota sa dennodenne prejavuje v negatívnom zmysle na ich sociálnom pôsobení, neustále

prežívajú stav úzkosti/hrozby vysokým trestom, beznádeje a straty dôvery v právny štát

a jeho inštitúcie.

Keďže iný efektívny prostriedok nápravy uvedeného stavu už nie je k dispozícii /ani

možný/,sťažovatelia žiadajú ako určitú kompenzáciu za tento stav priznanie finančného

zadosťučinenia v sume po 10 000 EUR pre každého.“.

Na základe uvedenej časti sťažnosti ústavný súd ustálil, že sťažovatelia sa domáhajú

aj ochrany ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

.

Podľa má každý právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov...

Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého

k porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov nemôže dôjsť

samotným rozhodnutím konkrétneho orgánu verejnej moci, ale len jeho postupom

(nečinnosťou, nesprávnym, resp. neefektívnym postupom a podobne). Z uvedeného

vyplýva, že v prípadoch, ak sťažovateľ namieta porušenie tohto práva konkrétnym

rozhodnutím všeobecného súdu, nie jeho postupom, ústavný súd takú sťažnosť odmietne

z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti (obdobne napr. , ,

, ).

V nadväznosti na uvedené ústavný súd konštatuje, že k porušeniu základného práva

sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

by mohlo dôjsť iba v dôsledku nečinnosti alebo nesprávnej činnosti krajského súdu, avšak

iba samotným uznesením krajského súdu zo 14. októbra 2014 a uznesením krajského súdu

zo 17. decembra 2014 označené právo sťažovateľov porušené byť nemohlo, a preto ústavný

súd sťažnosť v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde).

Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch

sťažovateľov v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd

už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. januára 2017

16