Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 742/2013
PDF · 365.54 KB
No categories available
IV. ÚS 742/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. decembra
2013 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. A. T., K., vo veci namietaného porušenia jej
základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Humenné sp. zn. 10 C/99/2005 z 3. apríla
2012 a postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Co 116/2012,
2 Co 117/2012, 2 Co 118/2012 a jeho rozsudkom z 27. februára 2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť JUDr. A. T. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. júla 2013
doručená sťažnosť JUDr. A. T. (ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj „navrhovateľka“)
vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dodatkový protokol“) rozsudkom Okresného súdu Humenné (ďalej len „okresný súd“)
sp. zn. 10 C/99/2005 z 3. apríla 2012 (ďalej aj „napadnutý rozsudok okresného súdu“)
a postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod
sp. zn. 2 Co 116/2012, 2 Co 117/2012, 2 Co 118/2012 (ďalej aj „napadnuté konanie
krajského súdu“) a jeho rozsudkom z 27. februára 2013 (ďalej aj „napadnutý rozsudok
krajského súdu“).
Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uviedla, že ako advokátka „zastupovala
v právnej veci Š. H., proti žalovanému R., a. s., o ochranu osobnosti, vedenej na Okresnom
súde v Humennom pod sp. zn. 8 C/161/2003. H. sa dostavil dňa 3. 1. 2005 o 10,00 hod.
do mojej kancelárie a požiadal ma o vyčíslenie trov právneho zastúpenia v jeho veci
vedenej na Okresnom súde v Humennom pod sp. zn. 8 C/161/2003, a to ihneď. Vyhotovila
som mu ho v časovej tiesni a odišiel. H. vybral odstúpenie od dohody o poskytovaní právnej
pomoci zo dňa 27. 1. 2004, a trval na tom, aby som mu ho podpísala. Nakoľko mi trovy
právneho zastúpenia nezaplatil, podala som na Okresnom súde v Humennom návrh na
vydanie platobného rozkazu na zaplatenie 197.985,40,- Sk pod sp. zn. 14 Rob 108/2005.
Okresný súd v Humennom pod č. k. 8 C/161/2003-43 vyhlásil rozsudok, ktorým
zaviazal Š. H. na zaplatenie sumy 197.985,40 Sk s prísl. úrokom. Následne Krajský súd
v Prešove pod sp. zn. 1 Co 14/2006 potvrdil rozsudok Okresného súdu. NS SR pod sp. zn.
4 Cdo 279/2007 zamietol dovolanie žalovaného.
Na základe právoplatného a vykonateľného rozsudku Krajského súdu v Prešove pod
sp. zn. 1 Co 14/2006 mi H. zaplatil dňa 23. 8. 2007 sumu 193.081,- Sk.
Asi o 3 roky ma Š. H. vyzval na vrátenie zaplatenej sumy, podľa nálezu ÚS SR...
Rozhodnutie Krajského súdu v Prešove pod sp. zn. 1 Co 14/2006 v spojení
s uznesením NS SR pod sp. zn. 4 Cdo 279/2007 bolo zrušené týmto nálezom ÚS SR
(I. ÚS 407/08-43).
Krajský súd v Prešove pod sp. zn. 1 Co 14/2006 uznesením zrušil rozsudok a vrátil
vec súdu prvého stupňa. Okresný súd v Humennom pod č. k. 10 C/99/2005-244 rozsudkom
návrh zamietol, proti čomu som sa odvolala na Krajský súd v Prešove pod č. k.
2 Co 116/2012, 2 Co 117/2012, 2 Co 118/2012, ktorý rozsudok potvrdil.
Rozhodnutím súdu prvého stupňa bolo porušené základné právo navrhovateľky
na súdnu ochranu. Na základe tohto porušenia práva na súdnu ochranu vyplynul aj zásah
do základného práva navrhovateľky vlastniť a pokojne užívať majetok.
Rozsudok Krajského súdu v Prešove pod sp. zn. 1 Co 14/2006 zo dňa 18. 6. 2006 bol
nálezom ústavného súdu pod I. ÚS 407/08-43 zrušený a vec bola vrátená na ďalšie konanie,
preto je zarážajúce, že súd prvého stupňa zamietol návrh v celom rozsahu, aj v časti
38.485,- Sk s prísl. úrokom z dôvodu, že už táto suma bola zaplatená na základe rozsudku,
ktorý bol zrušený.“.
Ďalej sťažovateľka poukázala na to, že «Podľa ustanovenia § 732 OZ „Ak príkazná
zmluva zanikla odvolaním, je príkazca povinný nahradiť príkazníkovi náklady vzniknuté
do odvolania, utrpenú škodu, a ak prislúcha príkazníkovi odmena, aj jej časť
zodpovedajúcu vykonanej práci. To platí aj vtedy, ak sa dokončenie príkazného konania
zmarilo náhodou, na ktorú nedal príkazník podnet“.
Podľa cit. ust. patrí príkazcovi odstupné za vykonanú prácu (čo si aj dohodli
účastníci) a navrhovateľka má nárok na zodpovedajúcu časť odmeny za vykonanú prácu.
Sťažovateľka sa nikdy nevzdala dopredu svojho nároku odmenu na zodpovedajúcu
časť vykonanej práce, čo podľa platného zákona ani nie je možné vzdať sa dopredu svojho
nároku, preto je v tejto časti dohoda o podielovej odmene neplatná.
Doterajšie konanie považujem za neefektívne, neracionálne. Poukazujeme na to, že
medzi nami účastníkmi konania sa jedná o majetkové práva.
Podľa ust. Obč. zákonníka odstúpením od zmluvy sa zmluva zrušuje od začiatku.
Účastníci dohody sa nikdy nedohodli inak, preto sťažovateľka má nárok na trovy konania –
odmenu vyčíslené podľa tarifnej odmeny.
Rozhodnutím súdov bola sťažovateľke spôsobená škoda, pretože zastupovala H.
a zadarmo, resp. ešte sťažovateľke vznikli náklady spojené s poskytnutím právnych služieb,
a to cestovné, administratívne, súdne a poštovné, čim sa znížil jej majetok. Sťažovateľka je
podnikateľka, ktorá svoju prácu vykonáva za odmenu. Postupom súdov bola sťažovateľka
uvedená do väčšej majetkovej neistoty ako mala pred podaním návrhu na začatie konania.».
Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd nálezom
takto rozhodol:
„1. Základné právo JUDr. A. T..., na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods.2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Prešove pod
č. k. 2 Co 116/2012, 2 Co 117/2012, 2 Co 118/2012 v spojení s rozsudkom Okresnému súdu
Humenné pod sp. zn. 10 C/99/2005 porušené bolo.
2. Základné právo JUDr. A. T..., na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Prešove pod č. k. 2 Co 116/2012,
2 Co 117/2012, 2 Co 118/2012 v spojení s rozsudkom Okresnému súdu Humenné pod
sp. zn. 10 C/99/2005 porušené bolo.
3. Základné právo JUDr. A. T..., na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu
v Prešove pod č. k. 2 Co 116/2012, 2 Co 117/2012, 2 Co 118/2012 v spojení s rozsudkom
Okresnému súdu Humenné pod sp. zn. 10 C/99/2005 porušené bolo.
4. Základné právo JUDr. A. T..., vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. I Ústavy
Slovenskej republiky s podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Prešove pod č. k. 2 Co 116/2012,
2 Co 117/2012, 2 Co 118/2012 v spojení s rozsudkom Okresnému súdu Humenné pod
sp. zn. 10 C/99/2005 porušené bolo.
5. JUDr. A. T..., priznáva finančné zadosťučinenie v sume 10.000 € (slovom
desaťtisíc Eur), ktoré je Krajský súd v Prešove povinný zaplatiť jej do dvoch mesiacov od
právoplatnosti tohto nálezu.
6. Rozhodnutie Krajského súdu v Prešove pod č. k. 2 Co 116/2012, 2 Co 117/2012,
2 Co 118/2012 v spojení s rozsudkom Okresnému súdu Humenné pod sp. zn. 10 C/99/2005
zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre
jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným
právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím, postupom alebo iným
zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie
žiadnej možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody namietaným
rozhodnutím, postupom alebo iným zásahom orgánu štátu, reálnosť ktorej by mohol posúdiť
po jej prijatí na ďalšie konanie (m. m. III. ÚS 138/02 a v ňom citovaná ďalšia judikatúra).
Ústavný súd môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý
pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (napr. III. ÚS 199/02).
Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom
na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť
ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanosti
petitom návrhu na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa čl. 127
ústavy), v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha
(§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí predmet konania pred
ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom
na uvedené môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite
svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv
(napr. m. m. I. ÚS 178/09, IV. ÚS 428/09).
1. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy rozsudkom okresného súdu
sp. zn. 10 C/99/2005 z 3. apríla 2012
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy má každý právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov...
Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého
k porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov nemôže dôjsť
samotným rozhodnutím konkrétneho orgánu verejnej moci, ale len jeho postupom
(nečinnosťou, nesprávnym, resp. neefektívnym postupom a podobne). Z uvedeného
vyplýva, že v prípadoch, ak sťažovateľ namieta porušenie tohto práva konkrétnym
rozhodnutím všeobecného súdu, nie jeho postupom, ústavný súd takú sťažnosť odmietne
z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti (obdobne napr. III. ÚS 258/05, III. ÚS 337/08,
V nadväznosti na uvedené ústavný súd konštatuje, že k porušeniu základného práva
sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy by
mohlo dôjsť iba v dôsledku nečinnosti alebo nesprávnej činnosti okresného súdu, avšak iba
samotným rozsudkom sp. zn. 10 C/99/2005 z 3. apríla 2012 označené právo sťažovateľky
porušené byť nemohlo, a preto ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol ako zjavne
neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
2. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru rozsudkom okresného súdu sp. zn. 10 C/99/2005 z 3. apríla 2012
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný
súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu
základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou,
že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.
Právomoc ústavného súdu je preto subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná
právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07).
Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého
princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú osobu.
Preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť
tejto ochrany, a predtým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, požiadať o ochranu ten orgán
verejnej moci, ktorého kompetencia predchádza právomoci ústavného súdu (IV. ÚS 128/04,
IV. ÚS 362/2010, IV. ÚS 372/2010).
Proti napadnutému rozsudku okresného súdu mohla sťažovateľka podať odvolanie
(čo aj urobila), o ktorom bol oprávnený rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu,
ktorý vo veci rozhodol rozsudkom z 27. februára 2013 v rámci odvolacieho konania,
v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.
Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť v tejto časti
odmietol pre nedostatok svojej právomoci (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
3. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod
sp. zn. 2 Co 116/2012, 2 Co 117/2012, 2 Co 118/2012
Zjavná neopodstatnenosť sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy môže vyplývať
aj z toho, že porušenie uvedených práv sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom,
v ktorom už tento súd meritórne rozhodol pred podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1
ústavy (II. ÚS 184/06), a preto už k namietanému porušovaniu práva nečinnosťou tohto
orgánu nemohlo dochádzať (m. m. II. ÚS 387/06).
Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty.
Ústavný súd preto poskytuje ochranu tomuto základnému právu len vtedy, ak bola
na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie označeného práva ešte mohlo
trvať (napr. I. ÚS 116/02, IV. ÚS 369/2013). Ak v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu
už nemohlo dochádzať k namietanému porušeniu označeného práva, ústavný súd sťažnosť
odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde). Uvedený
právny názor ústavného súdu je akceptovaný aj judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské
práva (pozri Mazurek proti Slovenskej republike, rozhodnutie o sťažnosti č. 16970/05).
Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre
ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti
v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr.
II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, IV. ÚS 105/07).
Zo zistenia ústavného súdu, ako aj zo sťažnosti a z príloh k nej pripojených vyplýva,
že napadnuté konanie krajského súdu vedené pod sp. zn. 2 Co 116/2012, 2 Co 117/2012,
2 Co 118/2012 bolo skončené rozsudkom z 27. februára 2013, ktorý v merite veci
nadobudol právoplatnosť 2. mája 2013.
Keďže sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2
ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v napadnutom konaní
až sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 4. júla 2013, t. j. v čase, keď napadnuté konanie
bolo v merite veci už právoplatne skončené, teda k porušovaniu označených práv už
nemohlo dochádzať a jej právna neistota už nemohla trvať, ústavný súd sťažnosť aj v tejto
časti v súlade s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
4. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Co 116/2012,
2 Co 117/2012, 2 Co 118/2012 a jeho rozsudkom z 27. februára 2013
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
Podmienky konania ústavného súdu o sťažnostiach sú ustanovené v zákone
o ústavnom súde, pričom nesplnenie niektorej z nich má za následok odmietnutie sťažnosti
už pri jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Ústavný súd
preto predbežne bez prítomnosti sťažovateľky prerokoval jej návrh podľa § 25 ods. 1
zákona o ústavnom súde a zisťoval, či neexistujú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde, pričom jedným zo zákonom ustanovených dôvodov
odmietnutia už pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je aj jej zjavná neopodstatnenosť.
O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti podľa konštantnej judikatúry ide vtedy, keď
namietaným postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť
k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej
príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu
a základným právom, ktorého porušenie sa namieta, prípadne z dôvodov, ktoré spočívajú
v osobitnostiach konania pred všeobecným súdom. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť
považuje ústavný súd takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej opodstatnenosť
alebo neopodstatnenosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 74/02).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý
rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci
ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je
zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia
zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať
podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou
medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, ak je vylúčená
právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, ak účinky výkonu tejto právomoci
všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou
v príslušnej medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03).
Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom
napokon nie je ani chrániť fyzické osoby a právnické osoby pred skutkovými omylmi
všeobecných súdov, ale chrániť ich pred takými zásahmi do ich práv, ktoré sú z ústavného
hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01).
Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva
na súdnu ochranu je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto základnému
právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako
aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní. Obdobne čl. 6 ods. 1 dohovoru zahŕňa
„právo na súd“, to znamená právo začať konanie na súde v „občianskoprávnych veciach“
ako jeden z jeho aspektov. K nemu pristupujú záruky ustanovené čl. 6 ods. 1 dohovoru,
pokiaľ ide o organizáciu, zloženie súdu a vedenie procesu. Kvalita procesu zahrnutá v práve
na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru je zabezpečovaná zárukami
procesného a inštitucionálneho charakteru (III. ÚS 136/03).
Ústavný súd je oprávnený a povinný posúdiť neústavnosť konania, resp.
rozhodovania všeobecných súdov, t. j. či v konaní pred nimi nedošlo k porušeniu
ústavnoprávnych princípov konania (čl. 46 až čl. 48 ústavy). Reálne uplatnenie
a garantovanie základného práva na súdnu ochranu nielenže neznamená právo na úspech
v konaní, ale ani nárok na to, aby všeobecné súdy preberali alebo sa riadili výkladom
všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania.
Procesný postoj účastníka konania zásadne nemôže bez ďalšieho dokazovania
implikovať povinnosť všeobecného súdu akceptovať jeho návrhy, procesné úkony a obsah
opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Všeobecný súd je však povinný na všetky
tieto procesné úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom
reagovať v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného
procesu, v ktorom účastník konania uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni proti ich
uplatneniu, prípadne štádia civilného procesu.
Sťažovateľka v súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v napadnutom
konaní a jeho rozsudkom z 27. februára 2013 poukazuje predovšetkým na to, že
„Rozhodnutím súdu prvého stupňa bolo porušené základné právo navrhovateľky na súdnu
ochranu. Na základe tohto porušenia práva na súdnu ochranu vyplynul aj zásah
do základného práva navrhovateľky vlastniť a pokojne užívať majetok.
Rozsudok Krajského súdu v Prešove pod sp. zn. 1 Co 14/2006 zo dňa 18. 6. 2006 bol
nálezom ústavného súdu pod I. ÚS 407/08-43 zrušený a vec bola vrátená na ďalšie konanie,
preto je zarážajúce, že súd prvého stupňa zamietol návrh v celom rozsahu, aj v časti
38.485,-Sk s prísl. úrokom z dôvodu, že už táto suma bola zaplatená na základe rozsudku,
ktorý bol zrušený.“.
Aj keď to sťažovateľka v texte sťažnosti, v ktorej poukazuje na niektoré časti
odôvodnenia napadnutého rozsudku okresného súdu, výslovne neuviedla, z obsahu
sťažnosti je nepochybne zrejmé, že namieta porušenie označených práv vo vzťahu
k rozsudku krajského súdu z 27. februára 2013.
Napriek tomu, že sťažovateľka v sťažnosti potvrdila, že 23. augusta 2007 jej
v súvislosti s právnym zastupovaním odporcu bola zaplatená suma 193 081 Sk (6 40912 €),
je toho názoru, že postupom krajského súdu v napadnutom konaní a najmä jeho rozsudkom
z 27. februára 2013 došlo k porušeniu označených práv, a to najmä tým, že jej návrh bol
zamietnutý v celom rozsahu vrátane sumy 38 485 Sk (1 277,48 €) s prísl. úrokom z dôvodu,
že už táto suma bola zaplatená na základe rozsudku, ktorý bol zrušený.
Krajský súd napadnutý rozsudok okresného súdu spolu s konaním, ktoré mu
predchádzalo, preskúmal a v merite veci potvrdil ako vecne správny, pričom v relevantnej
časti odôvodnenia okrem iného uviedol:
„Ako je zrejmé z obsahu spisu, účastníci konania uzatvorili dňa 27. 1. 2004 dohodu
o podielovej odmene za poskytovanie právnej pomoci, predmetom ktorej bol záväzok
žalobkyne ako advokátky poskytnúť žalovanému klientovi podľa jeho individuálneho záujmu
právnu pomoc, najmä zastupovaním v konaniach na súdoch, iných štátnych orgánov
a miestnych orgánov, spisovaním podaní, návrhov, úkonov a tiež odbornými právnymi
radami vo veci vyporiadania nárokov žalovaného voči spoločnosti R., a. s., vyplývajúcich
z jeho návrhu na ochranu osobnosti podaného na Okresnom súde Humenné dňa
31. 1. 2003.
V článku IV Zmluvy si účastníci dohodli, že žalovaný sa zaväzuje v súlade s § 10
a § 11 vyhl. č. 163/2002 Z. z. vyplatiť žalobkyni ako advokátke za poskytovanú právnu
pomoc dohodnutú podielovú odmenu vo výške 20 % z hodnoty veci. V tejto odmene boli
zahrnuté všetky hotovostné výdaje advokáta spojené s poskytovaním právnej pomoci.
Žalovaný sa zaviazal platiť žalobkyni aj hotové výdavky a náklady za premeškaný čas,
cestovné náhrady, účelne vynaložené a preukázané v súvislosti so zabezpečovaním právnej
pomoci mimo sídla advokáta a klienta do 7 dní od doručenia vyúčtovania. Podľa článku VI
sa zmluva o poskytovaní právnej pomoci medzi účastníkmi uzatvorila na dobu neurčitú
od 27. 1. 2004 s tým, že zrušiť túto zmluvu bolo možné dohodou strán alebo jednostranným
odstúpením účastníka účinným ku dňu doručenia písomného odstúpenia. V prípade, ak
od dohody odstúpi klient, je povinný zaplatiť advokátovi odstupné vo výške dovtedy
vynaložených nákladov zvýšených o 100 %.
Dňa 5. 1. 2005 žalovaný odstúpil od dohody o poskytovaní právnej pomoci.
Odstúpenie od takto uzatvorenej zmluvy žalovanému umožňovala predovšetkým
dohoda účastníkov, ako i ustanovenie § 731 Občianskeho zákonníka v nadväznosti
na ustanovenie § 33b ods. 1 písm. b/ Občianskeho zákonníka.
Je pritom nepochybné, že podielová odmena dohodnutá vo forme 20 % podielu
žalobkyne na hodnote veci (§ 10 a § 11 vyhl. č. 163/2002 Z. z.) svojou podstatou súvisí
s výsledkom konania, konkrétne v danom prípade konania prebiehajúceho na Okresnom
súde Humenné pod sp. zn. 8 C 161/2003, v ktorom sa žalovaný domáhal ochrany osobnosti
s prísl. Za situácie, keď k ukončeniu právneho vzťahu účastníkov došlo ešte pred samotným
skončením konania, v rámci ktorého žalobkyňa poskytovala žalovanému právnu pomoc,
u žalobkyne aj v súlade s vyjadreným názorom Ústavného súdu SR v konaní I. ÚS 407/08
neprichádza do úvahy priznanie podielovej odmeny.
Je potrebné konštatovať, že súd prvého stupňa pri rozhodovaní veci vychádzal
správnym spôsobom zo záverov vyjadrených Ústavným súdom SR v konaní I. ÚS 407/08,
keď Nálezom z 30. 6. 2010 bol predchádzajúci rozsudok Krajského súdu v Prešove vydaný
vo veci účastníkov konania sp. zn. 1 Co 14/2006 zrušený a vec bola vrátená na ďalšie
konanie. Je nutné uzavrieť, že pokiaľ došlo k ukončeniu právneho zastúpenia z dôvodov
na strane žalovaného, táto skutočnosť nemôže ísť na ťarchu žalobkyne a táto nemôže byť
zbavená práva na odmenu za právne služby reálne poskytnuté do doby ukončenia
zastupovania. Podielová odmena nie je možná, osobitné ustanovenie článku VI Zmluvy však
zakladá nárok na zaplatenie všetkých vo veci dovtedy vynaložených nákladov spojených
so zastupovaním klienta zvýšených o 100 %, ktoré možno považovať za odstupné – sankciu
za účinné odstúpenie klienta od zmluvy. Spôsob výpočtu tarifnej odmeny žalobkyne pri
hodnote jedného úkonu právnej pomoci v sume 16.650,- Sk (552,67 Eur) je potrebné
s ohľadom na existenciu spomínaného nálezu považovať za neopodstatnený, opomínajúci
ustanovenia Občianskeho zákonníka, vyhlášky č. 163/2002 Z. z. a predovšetkým v rozpore
s uzavretou dohodou a s dobrými mravmi.
Vo vzťahu medzi účastníkmi nebolo sporné, aký je rozsah spomínaných nákladov,
ktoré samotná žalobkyňa vyčíslila v konečnom vyúčtovaní odmeny právnej pomoci
z 5. 4. 2005 (č. l. 3). Výška týchto nákladov pozostáva z náhrady cestovného osobným
motorovým vozidlom na pojednávania z K. do H. vo výške 3.560,- Sk a z náhrady výdajov
za pohonné hmoty v rozsahu 2.074,70 Sk, čo spolu predstavuje výšku cestovných nákladov
5.634,70 Sk. K tejto sume patrí aj náhrada za stratu času v úhrne 13.608,- Sk, čím celková
výška takto vynaložených nákladov predstavovala sumu 19.242,70 Sk zvýšená o 100 %
v rozsahu 38.485,40 Sk (1.277,48 Eur). Účastníci nespochybňovali, že po predchádzajúcom
rozhodnutí Krajského súdu Prešov v konaní sp. zn. 1 Co 14/2006 žalovaný z tohto titulu
plnil žalobkyni priznanú istinu s prísl., a to 162.366,70 Sk s 8 %-ným úrokom z omeškania
od 13. 4. 2005 do zaplatenia, teda spolu sumu 193.081 Sk (6.409,12 Eur), a to na účet
žalobkyne dňa 23. 8. 2007. Súd prvého stupňa v tejto súvislosti správne poukázal
na ustanovenie § 154 ods. 1 O. s. p., podľa ktorého pre rozsudok je rozhodujúci stav v čase
jeho vyhlásenia. Je totiž nepochybné, že ku dňu rozhodovania súdu prvého stupňa už
žalovaný mal splnenú svoju povinnosť vo vzťahu k žalobkyni pokiaľ ide o úhradu ňou
vyčíslených nákladov zvýšených o 100 %, a to aj spolu s ďalším plnením realizovaným ešte
v súvislosti s predchádzajúcim rozhodnutím OS Humenné z 25. 11. 2005 č. k. 10 C 99/2005-
43 v spojení s rozsudkom KS Prešov z 18. 6. 2007 č. k. 1 Co 14/2006-103.
So zreteľom na uvedené dôvody, pokiaľ súd prvého stupňa žalobu žalobkyne
zamietol, postupoval správnym spôsobom a odvolací súd v nadväznosti na vyjadrené závery
rozsudok, okrem výroku o trovách konania, potvrdil ako vecne správny (§ 219 O. s. p.).“
Ústavný súd konštatuje, že nie je skutkovým súdom, a preto mu ani neprislúcha
revízia záverov krajského súdu v hodnotení vykonaných dôkazov. V intenciách mantinelov
možných zásahov do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov preto ústavný súd posúdil
len to, či napadnutý rozsudok krajského súdu je ústavne udržateľný, t. j. či nevykazuje
znaky svojvôle, arbitrárnosti, či je náležite odôvodnený a či výklad práva všeobecným
súdom nie je taký, že popiera účel a zmysel príslušných zákonných (podzákonných) noriem
(m. m. I. ÚS 23/2010).
Z odôvodnenia sťažnosťou napadnutého rozsudku krajského súdu podľa názoru
ústavného súdu jasne a zrozumiteľne vyplývajú dôvody, pre ktoré potvrdil rozsudok
okresného súdu. Krajský súd deklaroval správnosť záveru okresného súdu, keď návrh
sťažovateľky zamietol ako celok z dôvodu, že ku dňu rozhodovania už žalovaný mal
splnenú povinnosť vo vzťahu k nej, pokiaľ ide o úhradu ňou vyčíslených nákladov
zvýšených o 100 % v rozsahu 38 485,40 Sk.
Keďže na ďalšiu časť podielovej odmeny v súvislosti s ukončením zmluvy o právnej
pomoci ešte pred skončením súdneho konania sťažovateľke relevantný nárok nevznikol,
bolo potrebné, ako už bolo uvedené, návrh sťažovateľky zamietnuť v celom rozsahu.
Ústavný súd na základe uvedeného zdôrazňuje, že právny záver krajského súdu
v napadnutom rozsudku nevykazuje znaky arbitrárnosti či svojvôle, čo by bolo možné
konštatovať len v prípade, ak by sa natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení
zákona, že by tým poprel jeho účel a význam (m. m. III. ÚS 264/05, I. ÚS 23/2010).
V rozsudku krajského súdu teda ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti
nezistil nič, čo by ho robilo ústavne neakceptovateľným, a teda vyžadujúcim korekciu
zo strany ústavného súdu. Pokiaľ teda ide o namietaný zásah do základného práva na súdnu
ochranu sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd uzatvára, že napadnutý rozsudok krajského súdu je
vnútorne logický, nie je prejavom aplikačnej a interpretačnej svojvôle konajúceho
všeobecného súdu, rešpektuje zákonné požiadavky na odôvodnenie (skutkové a právne)
rozsudku (§ 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku), nie je arbitrárny a zrozumiteľným
spôsobom dáva odpoveď na otázku, prečo krajský súd rozsudok okresného súdu v merite
veci ako vecne správny potvrdil.
V súvislosti s prejavom nespokojnosti sťažovateľky s napadnutým rozsudkom
krajského súdu ústavný súd poukazuje na to, že obsahom základného práva na súdnu a inú
právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy
účastníka konania.
Ústavný súd na základe uvedených skutočností sťažnosť aj v tejto časti odmietol ako
zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Ústavný súd poznamenáva, že sa nezaoberal výrokmi napadnutého rozsudku
krajského súdu týkajúcimi sa trov konania, pretože sťažnosťou neboli namietané.
5. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky vlastniť majetok
podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva pokojne užívať svoj majetok podľa čl. 1
dodatkového protokolu
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.
Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo
pokojne užívať svoj majetok.
Ústavný súd podľa svojej stabilizovanej judikatúry (napr. II. ÚS 78/05, I. ÚS 310/08)
zastáva názor, že všeobecný súd spravidla nemôže byť sekundárnym porušovateľom
základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo
vyplývajúce z čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy a právo podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ak toto
porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy
vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. Inak povedané,
o prípadnom porušení označených práv by bolo možné v danej veci uvažovať zásadne
len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého
zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48
ústavy, resp. v spojení s ich porušením. Keďže napadnutým rozsudkom krajského súdu
nemohlo byť porušené základné právo zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. právo podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru, nemohlo dôjsť ani k porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1
ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu.
Ústavný súd, vychádzajúc z uvedených skutočností, odmietol sťažnosť aj v tejto časti
ako zjavne neopodstatnenú.
Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa ďalšími návrhmi
sťažovateľky (napr. návrh na zrušenie napadnutého rozsudku krajskému súdu a vrátenie
veci na ďalšie konanie, priznanie finančného zadosťučinenia) už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 12. decembra 2013