Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 742/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. decembra

2013 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. A. T., K., vo veci namietaného porušenia jej

základných práv podľa , a Slovenskej

republiky, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Humenné sp. zn. z 3. apríla

2012 a postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. ,

, a jeho rozsudkom z 27. februára 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť JUDr. A. T. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. júla 2013

doručená sťažnosť JUDr. A. T. (ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj „navrhovateľka“)

vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48

ods. 2 (ďalej len „“), ako aj práv podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dodatkový protokol“) rozsudkom Okresného súdu Humenné (ďalej len „okresný súd“)

sp. zn. z 3. apríla 2012 (ďalej aj „napadnutý rozsudok okresného súdu“)

a postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod

sp. zn. , , (ďalej aj „napadnuté konanie

krajského súdu“) a jeho rozsudkom z 27. februára 2013 (ďalej aj „napadnutý rozsudok

krajského súdu“).

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uviedla, že ako advokátka „zastupovala

v právnej veci Š. H., proti žalovanému R., a. s., o ochranu osobnosti, vedenej na Okresnom

súde v Humennom pod sp. zn. . H. sa dostavil dňa 3. 1. 2005 o 10,00 hod.

do mojej kancelárie a požiadal ma o vyčíslenie trov právneho zastúpenia v jeho veci

vedenej na Okresnom súde v Humennom pod sp. zn. , a to ihneď. Vyhotovila

som mu ho v časovej tiesni a odišiel. H. vybral odstúpenie od dohody o poskytovaní právnej

pomoci zo dňa 27. 1. 2004, a trval na tom, aby som mu ho podpísala. Nakoľko mi trovy

právneho zastúpenia nezaplatil, podala som na Okresnom súde v Humennom návrh na

vydanie platobného rozkazu na zaplatenie 197.985,40,- Sk pod sp. zn. .

Okresný súd v Humennom pod č. k. -43 vyhlásil rozsudok, ktorým

zaviazal Š. H. na zaplatenie sumy 197.985,40 Sk s prísl. úrokom. Následne Krajský súd

v Prešove pod sp. zn. potvrdil rozsudok Okresného súdu. NS SR pod sp. zn.

zamietol dovolanie žalovaného.

Na základe právoplatného a vykonateľného rozsudku Krajského súdu v Prešove pod

sp. zn. mi H. zaplatil dňa 23. 8. 2007 sumu 193.081,- Sk.

Asi o 3 roky ma Š. H. vyzval na vrátenie zaplatenej sumy, podľa nálezu ÚS SR...

Rozhodnutie Krajského súdu v Prešove pod sp. zn. v spojení

s uznesením NS SR pod sp. zn. bolo zrušené týmto nálezom ÚS SR

(-43).

Krajský súd v Prešove pod sp. zn. uznesením zrušil rozsudok a vrátil

vec súdu prvého stupňa. Okresný súd v Humennom pod č. k. -244 rozsudkom

návrh zamietol, proti čomu som sa odvolala na Krajský súd v Prešove pod č. k.

, , , ktorý rozsudok potvrdil.

Rozhodnutím súdu prvého stupňa bolo porušené základné právo navrhovateľky

na súdnu ochranu. Na základe tohto porušenia práva na súdnu ochranu vyplynul aj zásah

do základného práva navrhovateľky vlastniť a pokojne užívať majetok.

Rozsudok Krajského súdu v Prešove pod sp. zn. zo dňa 18. 6. 2006 bol

nálezom ústavného súdu pod -43 zrušený a vec bola vrátená na ďalšie konanie,

preto je zarážajúce, že súd prvého stupňa zamietol návrh v celom rozsahu, aj v časti

38.485,- Sk s prísl. úrokom z dôvodu, že už táto suma bola zaplatená na základe rozsudku,

ktorý bol zrušený.“.

Ďalej sťažovateľka poukázala na to, že «Podľa ustanovenia „Ak príkazná

zmluva zanikla odvolaním, je príkazca povinný nahradiť príkazníkovi náklady vzniknuté

do odvolania, utrpenú škodu, a ak prislúcha príkazníkovi odmena, aj jej časť

zodpovedajúcu vykonanej práci. To platí aj vtedy, ak sa dokončenie príkazného konania

zmarilo náhodou, na ktorú nedal príkazník podnet“.

Podľa cit. ust. patrí príkazcovi odstupné za vykonanú prácu (čo si aj dohodli

účastníci) a navrhovateľka má nárok na zodpovedajúcu časť odmeny za vykonanú prácu.

Sťažovateľka sa nikdy nevzdala dopredu svojho nároku odmenu na zodpovedajúcu

časť vykonanej práce, čo podľa platného zákona ani nie je možné vzdať sa dopredu svojho

nároku, preto je v tejto časti dohoda o podielovej odmene neplatná.

Doterajšie konanie považujem za neefektívne, neracionálne. Poukazujeme na to, že

medzi nami účastníkmi konania sa jedná o majetkové práva.

Podľa ust. Obč. zákonníka odstúpením od zmluvy sa zmluva zrušuje od začiatku.

Účastníci dohody sa nikdy nedohodli inak, preto sťažovateľka má nárok na trovy konania –

odmenu vyčíslené podľa tarifnej odmeny.

Rozhodnutím súdov bola sťažovateľke spôsobená škoda, pretože zastupovala H.

a zadarmo, resp. ešte sťažovateľke vznikli náklady spojené s poskytnutím právnych služieb,

a to cestovné, administratívne, súdne a poštovné, čim sa znížil jej majetok. Sťažovateľka je

podnikateľka, ktorá svoju prácu vykonáva za odmenu. Postupom súdov bola sťažovateľka

uvedená do väčšej majetkovej neistoty ako mala pred podaním návrhu na začatie konania.».

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd nálezom

takto rozhodol:

„1. Základné právo JUDr. A. T..., na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa postupom Krajského súdu v Prešove pod

č. k. , , v spojení s rozsudkom Okresnému súdu

Humenné pod sp. zn. porušené bolo.

2. Základné právo JUDr. A. T..., na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Prešove pod č. k. ,

, v spojení s rozsudkom Okresnému súdu Humenné pod

sp. zn. porušené bolo.

3. Základné právo JUDr. A. T..., na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu

v Prešove pod č. k. , , v spojení s rozsudkom

Okresnému súdu Humenné pod sp. zn. porušené bolo.

4. Základné právo JUDr. A. T..., vlastniť majetok podľa ods. I

Slovenskej republiky s podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Prešove pod č. k. ,

, v spojení s rozsudkom Okresnému súdu Humenné pod

sp. zn. porušené bolo.

5. JUDr. A. T..., priznáva finančné zadosťučinenie v sume 10.000 € (slovom

desaťtisíc Eur), ktoré je Krajský súd v Prešove povinný zaplatiť jej do dvoch mesiacov od

právoplatnosti tohto nálezu.

6. Rozhodnutie Krajského súdu v Prešove pod č. k. , ,

v spojení s rozsudkom Okresnému súdu Humenné pod sp. zn.

zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre

jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným

právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím, postupom alebo iným

zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie

žiadnej možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody namietaným

rozhodnutím, postupom alebo iným zásahom orgánu štátu, reálnosť ktorej by mohol posúdiť

po jej prijatí na ďalšie konanie (m. m. a v ňom citovaná ďalšia judikatúra).

Ústavný súd môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý

pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (napr. ).

Podľa je ústavný súd viazaný návrhom

na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť

ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanosti

petitom návrhu na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa čl. 127

), v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha

( ), čím zároveň vymedzí predmet konania pred

ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom

na uvedené môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite

svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv

(napr. m. m. , ).

1. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov podľa rozsudkom okresného súdu

sp. zn. z 3. apríla 2012

Podľa má každý právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov...

Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého

k porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov nemôže dôjsť

samotným rozhodnutím konkrétneho orgánu verejnej moci, ale len jeho postupom

(nečinnosťou, nesprávnym, resp. neefektívnym postupom a podobne). Z uvedeného

vyplýva, že v prípadoch, ak sťažovateľ namieta porušenie tohto práva konkrétnym

rozhodnutím všeobecného súdu, nie jeho postupom, ústavný súd takú sťažnosť odmietne

z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti (obdobne napr. , ,

).

V nadväznosti na uvedené ústavný súd konštatuje, že k porušeniu základného práva

sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa by

mohlo dôjsť iba v dôsledku nečinnosti alebo nesprávnej činnosti okresného súdu, avšak iba

samotným rozsudkom sp. zn. z 3. apríla 2012 označené právo sťažovateľky

porušené byť nemohlo, a preto ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol ako zjavne

neopodstatnenú ( ).

2. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu

podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru rozsudkom okresného súdu sp. zn. z 3. apríla 2012

Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou,

že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.

Právomoc ústavného súdu je preto subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná

právomoc všeobecných súdov (m. m. ).

Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého

princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú osobu.

Preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť

tejto ochrany, a predtým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, požiadať o ochranu ten orgán

verejnej moci, ktorého kompetencia predchádza právomoci ústavného súdu (,

, ).

Proti napadnutému rozsudku okresného súdu mohla sťažovateľka podať odvolanie

(čo aj urobila), o ktorom bol oprávnený rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu,

ktorý vo veci rozhodol rozsudkom z 27. februára 2013 v rámci odvolacieho konania,

v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť v tejto časti

odmietol pre nedostatok svojej právomoci ( ).

3. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod

sp. zn. , ,

Zjavná neopodstatnenosť sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa môže vyplývať

aj z toho, že porušenie uvedených práv sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom,

v ktorom už tento súd meritórne rozhodol pred podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1

(), a preto už k namietanému porušovaniu práva nečinnosťou tohto

orgánu nemohlo dochádzať (m. m. ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty.

Ústavný súd preto poskytuje ochranu tomuto základnému právu len vtedy, ak bola

na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie označeného práva ešte mohlo

trvať (napr. , ). Ak v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu

už nemohlo dochádzať k namietanému porušeniu označeného práva, ústavný súd sťažnosť

odmietne ako zjavne neopodstatnenú ( ). Uvedený

právny názor ústavného súdu je akceptovaný aj judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské

práva (pozri Mazurek proti Slovenskej republike, rozhodnutie o sťažnosti č. 16970/05).

Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov garantovaného v osvojil judikatúru Európskeho súdu pre

ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti

v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr.

, , ).

Zo zistenia ústavného súdu, ako aj zo sťažnosti a z príloh k nej pripojených vyplýva,

že napadnuté konanie krajského súdu vedené pod sp. zn. , ,

bolo skončené rozsudkom z 27. februára 2013, ktorý v merite veci

nadobudol právoplatnosť 2. mája 2013.

Keďže sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2

a práva podľa dohovoru postupom krajského súdu v napadnutom konaní

až sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 4. júla 2013, t. j. v čase, keď napadnuté konanie

bolo v merite veci už právoplatne skončené, teda k porušovaniu označených práv už

nemohlo dochádzať a jej právna neistota už nemohla trvať, ústavný súd sťažnosť aj v tejto

časti v súlade s odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

4. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu

podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. ,

, a jeho rozsudkom z 27. februára 2013

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Podmienky konania ústavného súdu o sťažnostiach sú ustanovené v zákone

o ústavnom súde, pričom nesplnenie niektorej z nich má za následok odmietnutie sťažnosti

už pri jej predbežnom prerokovaní podľa . Ústavný súd

preto predbežne bez prítomnosti sťažovateľky prerokoval jej návrh podľa § 25 ods. 1

a zisťoval, či neexistujú dôvody na jeho odmietnutie podľa

ods. 2 , pričom jedným zo zákonom ustanovených dôvodov

odmietnutia už pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je aj jej zjavná neopodstatnenosť.

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti podľa konštantnej judikatúry ide vtedy, keď

namietaným postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť

k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej

príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu

a základným právom, ktorého porušenie sa namieta, prípadne z dôvodov, ktoré spočívajú

v osobitnostiach konania pred všeobecným súdom. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť

považuje ústavný súd takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej opodstatnenosť

alebo neopodstatnenosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie ().

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý

rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci

ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať

podľa o namietaných porušeniach alebo príslušnou

medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, ak je vylúčená

právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, ak účinky výkonu tejto právomoci

všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou

v príslušnej medzinárodnej zmluve ().

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom

napokon nie je ani chrániť fyzické osoby a právnické osoby pred skutkovými omylmi

všeobecných súdov, ale chrániť ich pred takými zásahmi do ich práv, ktoré sú z ústavného

hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné ().

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva

na súdnu ochranu je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto základnému

právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. ), ako

aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní. Obdobne čl. 6 ods. 1 dohovoru zahŕňa

„právo na súd“, to znamená právo začať konanie na súde v „občianskoprávnych veciach“

ako jeden z jeho aspektov. K nemu pristupujú záruky ustanovené čl. 6 ods. 1 dohovoru,

pokiaľ ide o organizáciu, zloženie súdu a vedenie procesu. Kvalita procesu zahrnutá v práve

na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru je zabezpečovaná zárukami

procesného a inštitucionálneho charakteru ().

Ústavný súd je oprávnený a povinný posúdiť neústavnosť konania, resp.

rozhodovania všeobecných súdov, t. j. či v konaní pred nimi nedošlo k porušeniu

ústavnoprávnych princípov konania ( až ). Reálne uplatnenie

a garantovanie základného práva na súdnu ochranu nielenže neznamená právo na úspech

v konaní, ale ani nárok na to, aby všeobecné súdy preberali alebo sa riadili výkladom

všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania.

Procesný postoj účastníka konania zásadne nemôže bez ďalšieho dokazovania

implikovať povinnosť všeobecného súdu akceptovať jeho návrhy, procesné úkony a obsah

opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Všeobecný súd je však povinný na všetky

tieto procesné úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom

reagovať v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného

procesu, v ktorom účastník konania uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni proti ich

uplatneniu, prípadne štádia civilného procesu.

Sťažovateľka v súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa čl. 46

ods. 1 a práva podľa dohovoru postupom krajského súdu v napadnutom

konaní a jeho rozsudkom z 27. februára 2013 poukazuje predovšetkým na to, že

„Rozhodnutím súdu prvého stupňa bolo porušené základné právo navrhovateľky na súdnu

ochranu. Na základe tohto porušenia práva na súdnu ochranu vyplynul aj zásah

do základného práva navrhovateľky vlastniť a pokojne užívať majetok.

Rozsudok Krajského súdu v Prešove pod sp. zn. zo dňa 18. 6. 2006 bol

nálezom ústavného súdu pod -43 zrušený a vec bola vrátená na ďalšie konanie,

preto je zarážajúce, že súd prvého stupňa zamietol návrh v celom rozsahu, aj v časti

38.485,-Sk s prísl. úrokom z dôvodu, že už táto suma bola zaplatená na základe rozsudku,

ktorý bol zrušený.“.

Aj keď to sťažovateľka v texte sťažnosti, v ktorej poukazuje na niektoré časti

odôvodnenia napadnutého rozsudku okresného súdu, výslovne neuviedla, z obsahu

sťažnosti je nepochybne zrejmé, že namieta porušenie označených práv vo vzťahu

k rozsudku krajského súdu z 27. februára 2013.

Napriek tomu, že sťažovateľka v sťažnosti potvrdila, že 23. augusta 2007 jej

v súvislosti s právnym zastupovaním odporcu bola zaplatená suma 193 081 Sk (6 40912 €),

je toho názoru, že postupom krajského súdu v napadnutom konaní a najmä jeho rozsudkom

z 27. februára 2013 došlo k porušeniu označených práv, a to najmä tým, že jej návrh bol

zamietnutý v celom rozsahu vrátane sumy 38 485 Sk (1 277,48 €) s prísl. úrokom z dôvodu,

že už táto suma bola zaplatená na základe rozsudku, ktorý bol zrušený.

Krajský súd napadnutý rozsudok okresného súdu spolu s konaním, ktoré mu

predchádzalo, preskúmal a v merite veci potvrdil ako vecne správny, pričom v relevantnej

časti odôvodnenia okrem iného uviedol:

„Ako je zrejmé z obsahu spisu, účastníci konania uzatvorili dňa 27. 1. 2004 dohodu

o podielovej odmene za poskytovanie právnej pomoci, predmetom ktorej bol záväzok

žalobkyne ako advokátky poskytnúť žalovanému klientovi podľa jeho individuálneho záujmu

právnu pomoc, najmä zastupovaním v konaniach na súdoch, iných štátnych orgánov

a miestnych orgánov, spisovaním podaní, návrhov, úkonov a tiež odbornými právnymi

radami vo veci vyporiadania nárokov žalovaného voči spoločnosti R., a. s., vyplývajúcich

z jeho návrhu na ochranu osobnosti podaného na Okresnom súde Humenné dňa

31. 1. 2003.

V článku IV Zmluvy si účastníci dohodli, že žalovaný sa zaväzuje v súlade s § 10

a vyhl. č. vyplatiť žalobkyni ako advokátke za poskytovanú právnu

pomoc dohodnutú podielovú odmenu vo výške 20 % z hodnoty veci. V tejto odmene boli

zahrnuté všetky hotovostné výdaje advokáta spojené s poskytovaním právnej pomoci.

Žalovaný sa zaviazal platiť žalobkyni aj hotové výdavky a náklady za premeškaný čas,

cestovné náhrady, účelne vynaložené a preukázané v súvislosti so zabezpečovaním právnej

pomoci mimo sídla advokáta a klienta do 7 dní od doručenia vyúčtovania. Podľa článku VI

sa zmluva o poskytovaní právnej pomoci medzi účastníkmi uzatvorila na dobu neurčitú

od 27. 1. 2004 s tým, že zrušiť túto zmluvu bolo možné dohodou strán alebo jednostranným

odstúpením účastníka účinným ku dňu doručenia písomného odstúpenia. V prípade, ak

od dohody odstúpi klient, je povinný zaplatiť advokátovi odstupné vo výške dovtedy

vynaložených nákladov zvýšených o 100 %.

Dňa 5. 1. 2005 žalovaný odstúpil od dohody o poskytovaní právnej pomoci.

Odstúpenie od takto uzatvorenej zmluvy žalovanému umožňovala predovšetkým

dohoda účastníkov, ako i ustanovenie v nadväznosti

na ustanovenie .

Je pritom nepochybné, že podielová odmena dohodnutá vo forme 20 % podielu

žalobkyne na hodnote veci ( a vyhl. č. ) svojou podstatou súvisí

s výsledkom konania, konkrétne v danom prípade konania prebiehajúceho na Okresnom

súde Humenné pod sp. zn. , v ktorom sa žalovaný domáhal ochrany osobnosti

s prísl. Za situácie, keď k ukončeniu právneho vzťahu účastníkov došlo ešte pred samotným

skončením konania, v rámci ktorého žalobkyňa poskytovala žalovanému právnu pomoc,

u žalobkyne aj v súlade s vyjadreným názorom Ústavného súdu SR v konaní

neprichádza do úvahy priznanie podielovej odmeny.

Je potrebné konštatovať, že súd prvého stupňa pri rozhodovaní veci vychádzal

správnym spôsobom zo záverov vyjadrených Ústavným súdom SR v konaní ,

keď Nálezom z 30. 6. 2010 bol predchádzajúci rozsudok Krajského súdu v Prešove vydaný

vo veci účastníkov konania sp. zn. zrušený a vec bola vrátená na ďalšie

konanie. Je nutné uzavrieť, že pokiaľ došlo k ukončeniu právneho zastúpenia z dôvodov

na strane žalovaného, táto skutočnosť nemôže ísť na ťarchu žalobkyne a táto nemôže byť

zbavená práva na odmenu za právne služby reálne poskytnuté do doby ukončenia

zastupovania. Podielová odmena nie je možná, osobitné ustanovenie článku VI Zmluvy však

zakladá nárok na zaplatenie všetkých vo veci dovtedy vynaložených nákladov spojených

so zastupovaním klienta zvýšených o 100 %, ktoré možno považovať za odstupné – sankciu

za účinné odstúpenie klienta od zmluvy. Spôsob výpočtu tarifnej odmeny žalobkyne pri

hodnote jedného úkonu právnej pomoci v sume 16.650,- Sk (552,67 Eur) je potrebné

s ohľadom na existenciu spomínaného nálezu považovať za neopodstatnený, opomínajúci

ustanovenia , vyhlášky č. a predovšetkým v rozpore

s uzavretou dohodou a s dobrými mravmi.

Vo vzťahu medzi účastníkmi nebolo sporné, aký je rozsah spomínaných nákladov,

ktoré samotná žalobkyňa vyčíslila v konečnom vyúčtovaní odmeny právnej pomoci

z 5. 4. 2005 (č. l. 3). Výška týchto nákladov pozostáva z náhrady cestovného osobným

motorovým vozidlom na pojednávania z K. do H. vo výške 3.560,- Sk a z náhrady výdajov

za pohonné hmoty v rozsahu 2.074,70 Sk, čo spolu predstavuje výšku cestovných nákladov

5.634,70 Sk. K tejto sume patrí aj náhrada za stratu času v úhrne 13.608,- Sk, čím celková

výška takto vynaložených nákladov predstavovala sumu 19.242,70 Sk zvýšená o 100 %

v rozsahu 38.485,40 Sk (1.277,48 Eur). Účastníci nespochybňovali, že po predchádzajúcom

rozhodnutí Krajského súdu Prešov v konaní sp. zn. žalovaný z tohto titulu

plnil žalobkyni priznanú istinu s prísl., a to 162.366,70 Sk s 8 %-ným úrokom z omeškania

od 13. 4. 2005 do zaplatenia, teda spolu sumu 193.081 Sk (6.409,12 Eur), a to na účet

žalobkyne dňa 23. 8. 2007. Súd prvého stupňa v tejto súvislosti správne poukázal

na ustanovenie , podľa ktorého pre rozsudok je rozhodujúci stav v čase

jeho vyhlásenia. Je totiž nepochybné, že ku dňu rozhodovania súdu prvého stupňa už

žalovaný mal splnenú svoju povinnosť vo vzťahu k žalobkyni pokiaľ ide o úhradu ňou

vyčíslených nákladov zvýšených o 100 %, a to aj spolu s ďalším plnením realizovaným ešte

v súvislosti s predchádzajúcim rozhodnutím OS Humenné z 25. 11. 2005 č. k. 10 C 99/2005-

43 v spojení s rozsudkom KS Prešov z 18. 6. 2007 č. k. -103.

So zreteľom na uvedené dôvody, pokiaľ súd prvého stupňa žalobu žalobkyne

zamietol, postupoval správnym spôsobom a odvolací súd v nadväznosti na vyjadrené závery

rozsudok, okrem výroku o trovách konania, potvrdil ako vecne správny ( ).“

Ústavný súd konštatuje, že nie je skutkovým súdom, a preto mu ani neprislúcha

revízia záverov krajského súdu v hodnotení vykonaných dôkazov. V intenciách mantinelov

možných zásahov do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov preto ústavný súd posúdil

len to, či napadnutý rozsudok krajského súdu je ústavne udržateľný, t. j. či nevykazuje

znaky svojvôle, arbitrárnosti, či je náležite odôvodnený a či výklad práva všeobecným

súdom nie je taký, že popiera účel a zmysel príslušných zákonných (podzákonných) noriem

(m. m. ).

Z odôvodnenia sťažnosťou napadnutého rozsudku krajského súdu podľa názoru

ústavného súdu jasne a zrozumiteľne vyplývajú dôvody, pre ktoré potvrdil rozsudok

okresného súdu. Krajský súd deklaroval správnosť záveru okresného súdu, keď návrh

sťažovateľky zamietol ako celok z dôvodu, že ku dňu rozhodovania už žalovaný mal

splnenú povinnosť vo vzťahu k nej, pokiaľ ide o úhradu ňou vyčíslených nákladov

zvýšených o 100 % v rozsahu 38 485,40 Sk.

Keďže na ďalšiu časť podielovej odmeny v súvislosti s ukončením zmluvy o právnej

pomoci ešte pred skončením súdneho konania sťažovateľke relevantný nárok nevznikol,

bolo potrebné, ako už bolo uvedené, návrh sťažovateľky zamietnuť v celom rozsahu.

Ústavný súd na základe uvedeného zdôrazňuje, že právny záver krajského súdu

v napadnutom rozsudku nevykazuje znaky arbitrárnosti či svojvôle, čo by bolo možné

konštatovať len v prípade, ak by sa natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení

zákona, že by tým poprel jeho účel a význam (m. m. , ).

V rozsudku krajského súdu teda ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti

nezistil nič, čo by ho robilo ústavne neakceptovateľným, a teda vyžadujúcim korekciu

zo strany ústavného súdu. Pokiaľ teda ide o namietaný zásah do základného práva na súdnu

ochranu sťažovateľky podľa a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd uzatvára, že napadnutý rozsudok krajského súdu je

vnútorne logický, nie je prejavom aplikačnej a interpretačnej svojvôle konajúceho

všeobecného súdu, rešpektuje zákonné požiadavky na odôvodnenie (skutkové a právne)

rozsudku ( ), nie je arbitrárny a zrozumiteľným

spôsobom dáva odpoveď na otázku, prečo krajský súd rozsudok okresného súdu v merite

veci ako vecne správny potvrdil.

V súvislosti s prejavom nespokojnosti sťažovateľky s napadnutým rozsudkom

krajského súdu ústavný súd poukazuje na to, že obsahom základného práva na súdnu a inú

právnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy

účastníka konania.

Ústavný súd na základe uvedených skutočností sťažnosť aj v tejto časti odmietol ako

zjavne neopodstatnenú ( ).

Ústavný súd poznamenáva, že sa nezaoberal výrokmi napadnutého rozsudku

krajského súdu týkajúcimi sa trov konania, pretože sťažnosťou neboli namietané.

5. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky vlastniť majetok

podľa a práva pokojne užívať svoj majetok podľa

dodatkového protokolu

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo

pokojne užívať svoj majetok.

Ústavný súd podľa svojej stabilizovanej judikatúry (napr. , )

zastáva názor, že všeobecný súd spravidla nemôže byť sekundárnym porušovateľom

základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo

vyplývajúce z a 4 a právo podľa dodatkového protokolu, ak toto

porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy

vyplývajúce z až , resp. dohovoru. Inak povedané,

o prípadnom porušení označených práv by bolo možné v danej veci uvažovať zásadne

len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého

zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48

, resp. v spojení s ich porušením. Keďže napadnutým rozsudkom krajského súdu

nemohlo byť porušené základné právo zaručené , resp. právo podľa

ods. 1 dohovoru, nemohlo dôjsť ani k porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1

a práva podľa dodatkového protokolu.

Ústavný súd, vychádzajúc z uvedených skutočností, odmietol sťažnosť aj v tejto časti

ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa ďalšími návrhmi

sťažovateľky (napr. návrh na zrušenie napadnutého rozsudku krajskému súdu a vrátenie

veci na ďalšie konanie, priznanie finančného zadosťučinenia) už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. decembra 2013