Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 75/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. februára 2014

v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily

Gajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť I. K., vo veci

namietaného porušenia jeho základných práv podľa a

Slovenskej republiky, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Okresného súdu Bardejov v konaní vedenom pod sp. zn.

a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod

sp. zn. , a jeho uznesením z 19. júna 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť I. K. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. augusta

2013 doručená sťažnosť I. K. (ďalej len „sťažovateľ“), v ktorej namieta porušenie svojich

základných práv podľa a (ďalej len

„ústava“), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bardejov (ďalej len „okresný súd“)

v konaní vedenom pod sp. zn. , ako aj postupom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. ,

a jeho uznesením z 19. júna 2013 (ďalej len „napadnuté uznesenie

najvyššieho súdu“).

Sťažovateľ svoju sťažnosť odôvodnil takto:

„Aj Ústavnému súdu SR je už dobre známe, že dlhodobo a plné desaťročie i čosi viac

vediem mnohopočetné súdne spory o drahocennú vec – byt, ktorý bezo sporu patrí iba mne

a mojej rodine, pretože bol nadobudnutý /postavený/ iba za naše peniaze a nie za peniaze

uzurpátora! Naše súdy to ale pochopiť vôbec nechcú, nad čím sa každému slušnému

človeku, čo do toho vidí zastavuje, rozum! Nuž, ako vidíte aj vy – tak vyzerá tento náš

vytúžený tzv. demokratický štát so svojou spravodlivosťou a justíciou, medzi ktorú patrí aj

Ústavný súd SR! Nedokážem pochopiť, že ako je možné, keď niekto si obstará čestným

spôsobom drahocennú vec za svoje, aby v podmienkach demokracie patrila niekomu inému!

Na to si prosím konkrétnu odpoveď od nášho Ústavného údu SR, a to najmä v kontexte

s SR! A ďalej, ako je vôbec možné, že starému a insolventnému človekovi ako

práva neznalej osobe a bez právnického vzdelania nedokáže náš štát pomôcť advokátom,

na absenciu ktorého sa u mňa sústavne vyhovárajú najmä náš najvyšší, ale aj ústavný

súd?!“

Ako sťažovateľ ďalej uvádza, porušenie svojich základných a ľudských práv «v tejto

kauze a v záverečnom jej štádiu je možné dedukovať napr. aj z týchto mojich námietok:

1./ Ja som nikdy od vzniku tohto sporu pod ho v predmete nepomenoval

„o nahradenie prejavu vôle“, pretože táto vôľa nechýbala u odporcu viď napr. spor č. k.

3C 11/03/, ale vždy len u súdov, sudcovia ktorých podľa môjho názoru nakoniec stratili

súdnosť!!!

2./ Ja som požiadal Centrum právnej pomoci Svidník, ako štátnu právnu inštitúciu

o pomoc a pridelenie advokáta, ale mojej žiadosti vyhovené nebolo, podobne ako predtým

v inom konaní (č. k. ). Podľa jej chovania usudzujem, že jej byrokrati chránia iba

záujmy štátu a nie radového občana! Preto ja som netrpezlivo čakal na kon. rozhodnutie

Kraj. súdu v Košiciach u a aj som sa ho dočkal, ale s negatívnym dôsledkom,

takže ďalej nebolo sa u mňa treba na čosi dobre spoliehať, konkrétne najmä na to, že táto

predĺžená ruka ministerstva a cháska bude svoje ničotné a jurodivé rozhodnutia odrazu

meniť v môj prospech, o čom svedčí aj tento prípad!».

Z obsahu sťažnosti nie je zrejmé, v čom konkrétnom podľa sťažovateľa spočíva

porušenie jeho v petite označených základných práv podľa a práva podľa dohovoru;

obmedzuje sa iba na tvrdenie, že z dosiaľ uvedených skutočností nepochybne vyplýva, že

k ich porušeniu došlo.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom vyslovil, že

jeho:

„1./ ... základné a ľudské práva... v dovolaní pred Najvyšším súdom SR právoplatne

ukončenom jeho právoplatným uznesením sp. zn. a (správne má

byť , pozn.), zo dňa 19. VI. 2013 v zmysle ods. 1 SR a jej ods. 2

čl. 48 v spojení s právom Dohovoru podľa ods. 1, čl. 6 a v súdnom konaní vedenom

na Okresnom súde v Bardejove pod č. k. , porušené boli.

2./ Zrušuje zmätočné nezákonné, neústavné a nespravodlivé konečné uznesenie

Najvyššieho súdu SR sp. zn. a 6 Cdo184/13 zo dňa 19. VI. 13 a vracia túto vec

na nové konanie a zákonné, ústavné i spravodlivé rozhodnutie.“

Sťažovateľ sa taktiež domáha, aby mu ústavný súd priznal primerané finančné

zadosťučinenie v sume 66 000 €, ako aj úhradu trov konania.

Sťažovateľ si je vedomý povinného právneho zastúpenia v konaní pred ústavným

súdom a vo svojej sťažnosti žiada, aby mu ústavný súd ustanovil zástupcu z radov

advokátov, apelujúc pritom poukazom na rezolúciu „OSN z 10. XII. 1948“ a „ústavný

zákon čís. 23/91 Zb.“.

V sťažnosti je oddelený petit od jej ostatných častí. Ústavný súd je podľa § 20 ods. 3

o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) viazaný návrhom na začatie konania.

Viazanosť ústavného súdu návrhom sa vzťahuje zvlášť na návrh výroku rozhodnutia,

ktorého sa sťažovateľ domáha. Ústavný súd teda môže rozhodnúť len o tom, čoho sa

sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za

porušovateľa svojich práv ( ).

Napriek tomu, že ústavný súd sťažovateľa v minulosti náležite poučil (napr. prípismi

vo veciach vedených pod sp. zn. , sp. zn. , sp. zn.

Rvp 13095/2012, sp. zn. a inými) o svojich právomociach týkajúcich sa

rozhodovania podľa , ako aj o všeobecných a osobitných náležitostiach

návrhu na začatie konania pred ústavným súdom podľa § 20 a § 50 zákona o ústavnom

súde, sťažovateľ v petite svojej sťažnosti výslovne označil za porušovateľa svojich práv len

okresný súd a najvyšší súd.

Ústavný súd si v rámci prípravy predbežného prerokovania veci vyžiadal

od okresného súdu na vec sa vzťahujúci spisový materiál, pretože sťažovateľ k sťažnosti

nepripojil žiadne právoplatné rozhodnutie, opatrenie alebo iný dôkaz tak, ako mu to ukladá

.

II.

Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ústavný súd návrh predbežne prerokuje

na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,

ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh,

ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnú neopodstatnenosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva

alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(, tiež napr. , , ).

Podľa návrh nie je prípustný, ak sa týka veci,

o ktorej ústavný súd už rozhodol, okrem prípadov, v ktorých sa rozhodovalo

len o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené.

Podstatou sťažnosti je nesúhlas sťažovateľa s postupom a výsledkom súdnych konaní

vedených okresným súdom pod sp. zn. a najvyšším súdom pod sp. zn.

, .

Ústavný súd poznamenáva, že už viackrát rozhodoval o sťažnostiach sťažovateľa,

v ktorých namietal porušenie tých istých základných práv a slobôd v konaní vedenom

okresným súdom pod sp. zn. (, , ,

, ), ktoré skončilo nadobudnutím právoplatnosti uznesenia

Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. zo 7. septembra

2011. Proti uvedenému uzneseniu krajského súdu už smerovala predchádzajúca sťažnosť

sťažovateľa podľa , ktorou namietal porušenie tých istých základných

práv podľa a práva podľa dohovoru, pričom táto sťažnosť bola uznesením ústavného

súdu sp. zn. z 13. decembra 2011 odmietnutá ako zjavne neopodstatnená.

Zo spisového materiálu vzťahujúceho sa na prerokúvanú vec vyplýva, že

napadnutým uznesením najvyššieho súdu bolo zastavené konanie o dovolaní sťažovateľa

podané proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. z 20. decembra 2010. Týmto

uznesením krajský súd potvrdil uznesenie okresného súdu č. k. -156

z 2. septembra 2010 (ďalej len „uznesenie okresného súdu o nepriznaní oslobodenia

od súdnych poplatkov“), ktorým nebolo sťažovateľovi priznané oslobodenie od súdnych

poplatkov v súvislosti s uplatnenou námietkou zaujatosti voči zákonnej sudkyni.

Napadnutým uznesením dovolacieho súdu bolo zároveň zastavené aj konanie

o dovolaní sťažovateľa podanom proti uzneseniu krajského súdu sp. zn.

zo 7. septembra 2011. Týmto uznesením odvolací súd zrušil rozsudok okresného sp. zn.

z 10. júna 2010, ktorým bola zamietnutá žaloba sťažovateľa o nahradenie

prejavu vôle žalovaného uzavrieť s ním zmluvu o prevode vlastníctva bytu v zmysle zákona

č. o úprave majetkových vzťahov a vyporiadaní majetkových nárokov

v družstvách v znení neskorších predpisov, a konanie zastavil.

1. K namietanému postupu okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu v sťažnosti označených základných práv podľa

a práva podľa dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

(či už v merite veci, alebo v konaní o priznaní oslobodenia od súdnych

poplatkov za podanú námietku zaujatosti) ústavný súd poukazuje na to, že z čl. 127 ods. 1

vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd je rozdelený medzi

všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je založená

primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc

ústavného súdu len subsidiárne.

Princíp subsidiarity zakotvený v znamená, že ústavný súd môže

konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými

sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti

domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych

prostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytuje. Namietané porušenie niektorého

zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu

na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby

alebo právnickej osoby zistí, že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie

ktorých namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných

právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonom upraveným spôsobom pred iným

súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť pre nedostatok

svojej právomoci na jej prerokovanie (m. m. , , ,

, ).

Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov

ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní

o sťažnosti preskúmavané ().

V okolnostiach daného prípadu mohol sťažovateľ využiť opravný prostriedok, ktorý

pripúšťa (ďalej aj „OSP“), t. j. odvolanie, čo aj urobil.

O odvolaní proti postupu okresného súdu, ktorého výsledkom bol rozsudok okresného súdu

sp. zn. z 10. júna 2010, rozhodol krajský súd uznesením sp. zn.

zo 7. septembra 2011. Taktiež o odvolaní proti uzneseniu okresného súdu o nepriznaní

oslobodenia od súdnych poplatkov, ktorému predchádzal postup okresného súdu, rozhodol

krajský súd uznesením sp. zn. z 20. decembra 2010. Právomoc krajského

súdu na preskúmanie rozhodnutí a postupov okresného súdu teda vylučuje právomoc

ústavného súdu. Navyše, vo vzťahu k postupu okresného súdu v konaní o merite veci mohol

ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietnuť taktiež podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde v súlade s ako neprípustnú.

Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2

pre nedostatok svojej právomoci.

2. K postupu najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. ,

a k jeho napadnutému uzneseniu

V súvislosti s napadnutým uznesením najvyššieho súdu, ktorým najvyšší súd zastavil

konanie o dovolaní jednak proti uzneseniu krajského súdu sp. zn.

z 20. decembra 2010, ako aj proti uzneseniu krajského súdu sp. zn.

zo 7. septembra 2011, ústavný súd konštatuje, že vo svojej rozhodovacej činnosti už

viackrát uviedol (, , ), že otázka splnenia podmienok

konania pred všeobecnými súdmi by mohla byť predmetom kritiky zo strany ústavného

súdu len výnimočne, t. j. vtedy, ak by vyvodené závery všeobecných súdov boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne a zároveň by mali za následok porušenie nejakého

základného práva alebo slobody.

Najvyšší súd v relevantnej časti napadnutého uznesenia poukázal na to, že

«Kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže

konať vo veci ( ).

Ak ide o nedostatok podmienky konania, ktorý možno odstrániť, súd urobí pre to

vhodné opatrenia, pritom spravidla môže pokračovať v konaní, ale nesmie vydať

rozhodnutie, ktorým sa konanie končí. Ak sa nepodarí nedostatok podmienky konania

odstrániť, konanie zastaví ( ).

Dovolateľ v dovolacom konaní musí byť zastúpený advokátom, pokiaľ nemá

právnické vzdelanie buď sám, alebo jeho zamestnanec (člen), ktorý za neho koná (§ 241

ods. 1 veta druhá ).

Nedostatok podmienky povinného zastúpenia dovolateľa v dovolacom konaní je

možné odstrániť tým, že si dovolateľ zvolí kvalifikovaného zástupcu a k dovolaniu pripojí

jeho plnomocenstvo. Ak tak neurobí, a to ani na výzvu súdu, súd dovolacie konanie zastaví.

V danej veci žalobca (dovolateľ) nemá právnické vzdelanie. Uznesením Okresného

súdu Bardejov z 21. decembra 2009 (správne má byť z 31. januára 2012, pozn.) č. k.

-173 bol vyzvaný na predloženie splnomocnenia pre advokáta v konaní pred

dovolacím súdom. Vo svojej odpovedi zo dňa 18. novembra 2012 (správne má byť

18. februára 2012, pozn.)... požiadal o ustanovenie advokáta súdom, na čo mu bolo

zo strany prvostupňového súdu oznámené, že je potrebné sa obrátiť so žiadosťou

o poskytnutie právnej pomoci formou zastúpenia advokátom v dovolacom konaní

na Centrum právnej pomoci. Žalobca spätne oznámil, že sa na Centrum právnej pomoci

aj v tejto veci obrátil. Na základe žiadosti súdu prvého stupňa oznámilo Centrum právnej

pomoci vo Svidníku, že žalobca bol v súvislostí s konaním Okresného súdu Bardejov sp. zn.

dňa 2. januára 2013 vyzvaný, aby buď vyčkal na právoplatné rozhodnutie

Krajského súdu v Košiciach o jeho odvolaní v inej veci, v ktorej nebolo vyhovené jeho

žiadosti o poskytnutie právnej pomoci, alebo aby zaslal kompletne vyplnenú žiadosť

o poskytnutie právnej pomoci doloženú potrebnými dokladmi. Žalobca na túto výzvu

nereagoval a ani v nasledujúcom období neoznámil súdu výsledok konania pred Centrom

právnej pomoci.

Z vyššie uvedeného možno vyvodiť, že žalobca nedostatok zastúpenia advokátom

v dovolacom konaní neodstránil a plnomocenstvo udelené takémuto zástupcovi nepredložil.

Pre neodstránenie procesného nedostatku povinného zastúpenia advokátom v dovolacom

konaní Najvyšší súd Slovenskej republiky konanie o oboch dovolaniach žalobcu podľa

v spojení s zastavil bez toho, aby sa mohol zaoberať

vecnou správnosťou napadnutých rozhodnutí.“».

Ústavný súd po preskúmaní napadnutého uznesenia najvyššieho súdu nezistil, že by

účinky výkonu jeho dovolacej právomoci boli nezlučiteľné so zásadou spravodlivého

procesu a základným právom účastníka konania na súdnu ochranu. Napadnuté uznesenie

obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov, pričom jeho výklad právnych predpisov

a závery z nich odvodené nie sú svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené, a nevyplýva z nich

ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá

by bola popretím ich podstaty a zmyslu.

Na posúdenie ústavnosti vo vzťahu k odôvodneniu napadnutého uznesenia

najvyššieho súdu považoval ústavný súd za kľúčové zistenie, či spôsob, ktorým najvyšší súd

zdôvodnil svoje rozhodnutie, je ústavne konformný. Ústavný súd preto zisťoval, či spôsob

výkladu príslušných zákonných ustanovení, ktorým najvyšší súd zdôvodnil svoje

rozhodnutie, vzhľadom na zistený skutkový stav nie je svojvoľný (arbitrárny) alebo ústavne

neudržateľný pre zjavné pochybenia alebo omyly v posudzovaní obsahu aplikovanej

právnej úpravy.

Ako zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, sťažovateľ podal dovolanie bez toho, aby bol

v dovolacom konaní právne zastúpený.

Najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, podľa ktorých ustanovení

procesnoprávneho predpisu postupoval, čo zisťoval, čo považoval za preukázané

a na základe čoho v konečnom dôsledku rozhodol.

Najvyšší súd správne ozrejmil, že o podanom dovolaní možno konať iba v prípade

splnenia zákonom ustanovených podmienok požadovaných na takéto konanie. Skúmal teda,

či tieto podmienky sú splnené. Zistil pritom, že jedna z podmienok podľa

nie je splnená, a to konkrétne, že sťažovateľ nie je v dovolacom konaní právne zastúpený,

pričom sám nemá právnické vzdelanie. Najvyšší súd taktiež zisťoval, či okresný súd

(v rámci úkonov vykonávaných pri podaní dovolania) urobil opatrenia na odstránenie

nedostatku, ktorý bránil v ďalšom konaní o podanom dovolaní, a ako to uviedol

v odôvodnení rozhodnutia, prvostupňový súd postupoval v súlade so zákonom, t. j. dal

sťažovateľovi priestor na odstránenie nedostatku s poučením, ako má postupovať v zmysle

platnej právnej úpravy, avšak napriek tomu sťažovateľ tieto nedostatky neodstránil.

Podľa názoru ústavného súdu sťažovateľ tým, že napriek výzve a zákonnému

poučeniu neodstránil nedostatok spočívajúci v nesplnení zákonnej podmienky vyžadovanej

pre dovolacie konanie (pričom sám požiadal okresný súd, aby sa v jeho právnej veci obrátil

na Centrum právnej pomoci z dôvodu, že je práceneschopný), nedal najvyššiemu súdu inú

možnosť, iba dovolacie konanie v súlade so zákonom (Občianskym súdny poriadkom)

zastaviť.

Z napadnutého rozhodnutia pritom nevyplýva žiadna svojvôľa, resp.

neodôvodnenosť záverov najvyššieho súdu, ktorý rozhodol plne v intenciách príslušných

ustanovení spôsobom, ktorý neodporuje zmyslu ani účelu

označených ustanovení.

Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom najvyššieho súdu na výklad príslušných

zákonných ustanovení nestotožňuje, nepostačuje na prijatie záveru o zjavnej

neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého uznesenia najvyššieho súdu.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa

ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch

sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už

nezaoberal.

Nad rámec uvedeného ústavný súd opätovne upriamuje pozornosť na to, že

sťažovateľ okrem strohej konštatácie o podľa neho nepochybnom porušení jeho v sťažnosti

označených práv postupom okresného súdu a dovolacieho súdu v označených konaniach ich

namietané porušenie bližšie neodôvodnil, a teda nepreukázal existenciu príčinnej súvislosti

medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu a namietaným porušením označených práv.

Ústavný súd v nadväznosti na uvedené dodáva, že nedostatok odôvodnenia má

významné procesné dôsledky. Je preto základnou povinnosťou sťažovateľa, aby čo

najpresnejšie opísal skutkový stav, z ktorého vyvodzuje svoj procesný nárok na ochranu

poskytovanú ústavným súdom. Okrem opísania skutkových okolností musí odôvodnenie

sťažnosti obsahovať najmä právne argumenty a právne posúdenie predloženého sporu.

Nevyhnutnou podmienkou konania ústavného súdu o individuálnej sťažnosti fyzickej

osoby alebo právnickej osoby podľa je vznesenie relevantných námietok

zo strany sťažovateľa spočívajúcich v uvedení skutočností svedčiacich o porušení jeho

základných práv alebo slobôd rozhodnutím, opatrením, procesným postupom, príp. inou

aktivitou alebo nečinnosťou konkrétneho orgánu verejnej moci (orgánu štátnej správy,

územnej alebo záujmovej samosprávy, súdu atď.). Vznesenie takýchto námietok sťažnosť

sťažovateľa neobsahuje.

Subjektívny názor sťažovateľa o porušení jeho v sťažnosti označených práv nie je

dostatočným dôvodom na záver, že mohlo dôjsť k ich namietanému porušeniu, ak chýbajú

objektívne okolnosti, ktoré by dovolili takýto záver aspoň na účely prijatia sťažnosti

na ďalšie konanie.

Keďže sťažnosť sťažovateľa neobsahuje kvalifikované odôvodnenie, nespĺňa ani

podstatnú zákonom predpísanú náležitosť ustanovenú v § 20 ods. 1 zákona o ústavnom

súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. februára 2014