Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 450/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-6

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 30. júla 2014 v senáte

zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa

spravodajkyňa) a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť I. K. K., vo veci

namietaného porušenia jeho základného práva podľa Slovenskej

republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 28. januára 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť I. K. K. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. mája 2014

doručená sťažnosť I. K. K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho

základného práva podľa (ďalej len „“)

a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 28. januára 2014 (ďalej

aj „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ ako žalobca podal okresnému súdu

proti Okresnému stavebnému bytovému družstvu B. žalobu o zaplatenie sumy 9 958,18 €

s príslušenstvom. V tejto právnej veci rozhodol Okresný súd Bardejov (ďalej len „okresný

súd“) uznesením č. k. -134 z 11. októbra 2011 tak, že konanie podľa § 104

ods. 1 (ďalej aj „OSP“) zastavil z dôvodu prekážky

právoplatne rozsúdenej veci ( ).

Proti uzneseniu okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol

Krajský súd v Prešove (ďalej len „krajský súd“) uznesením sp. zn.

z 28. júna 2012 tak, že uznesenie okresného súdu potvrdil.

Následne sťažovateľ podal proti uzneseniu krajského súdu dovolanie, o ktorom

rozhodol najvyšší súd napadnutým uznesením z 28. januára 2014 tak, že dovolacie konanie

zastavil z dôvodu nesplnenia podmienky povinného právneho zastúpenia sťažovateľa

advokátom v dovolacom konaní.

Sťažovateľ v sťažnosti ďalej uvádza:

«Ja mám vedomie o tom, že aj v tomto súdnom konania som bol povinný

priamo zo zákona byť právne zastúpeným advokátom, ale to niečo stojí a ja na to nemám.

Môj 400-eurový dôchodok nestačí „uživiť“ toľkých advokátov, koľko ich potrebujem ja...

Zákon hovorí, že pokiaľ naozaj ide tu o taký nedostatok podmienky konania

ako je aj v tomto prípade, súd je povinný urobiť vhodné opatrenia, aby sa mohlo v tomto

konaní pokračovať a nesmie vydať rozhodnutie, ktorým by sa takéto konanie skončilo,

čo sa nestalo! Nesúhlasím s tým, že nedostatok splnenia podmienky povinného zastúpenia

advokátom je možné odstrániť iba tým, že ja si ho zvolím a udelím mu plnú moc na to. A súd

tu opomenul to najdôležitejšie, že ho je treba predovšetkým zaplatiť a ja nemám z čoho!

Som presvedčený, že súdy nemajú právo zvaľovať na mňa také ťarchy, ktoré ja nevládzem

uniesť. Preto som súdy požiadal o pridelenie advokáta. Súd si nedal ani tú námahu, aby ma

oslobodil od súdneho poplatku a vyriešil tak predbežnú otázku, ktorá je potrebná a priamo

súvisí s pridelením mi právnej pomoci, včítane advokáta. Ďalej uvádzam, že ja som na CPP

Svidník nepodal svoju „špeciálnu“ žiadosť s kádrovým dotazníkom v tejto veci preto,

že v tomto čase už prv v inej veci pod č. k. túto moju požiadavku CPP – SK

odmietlo, keďže vraj podľa neho nie som prípadom v hmotnej núdzi! Tak potom aký by to

malo zmysel, keby som takú žiadosť podal a keď tu zo strany našich súdov i CPP nie je

jednotný pohľad na vec podľa § a 138 , ktoré sa vykladajú rôzne a podľa mňa iba

na škodu obete bezprávia! Tak teraz naozaj neviem, ako inak som ja mal odstrániť tento

procesný nedostatok, keď to nebolo v mojich silách! Navyše nechápem, že prečo súd ex offo

sa nezaoberal §-om 237 a prečo odignoroval ústavný zákon č. 23/91 Zb. s jeho

Listinou – ods. 2/, čl. 37 v spojení s Rezolúciou VZ-OSN z 10. XII. 1948, keď vlastne svojím

konečným uznesením nerozhodol absolútne o ničom!»

Sťažovateľ navrhuje vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil, že „základné

a ľudské práva I. K. K. podľa ods. 1/, SR v spojení s ods. 1/, Dohovoru,

boli postupom Najvyššieho súdu SR v dovolacom konaní a kauze vedenej na Okresnom súde

v Bardejove pod č. k. – jeho konečným uznesením sp. zn. ,

zo dňa 28. 1. 2014, porušené“.

Návrh na primerané finančné zadosťučinenie požaduje „ako náhradu nemajetkovej

ujmy za odopretie... spravodlivosti nekvalifikovaným uznesením NS – SR“.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy

zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom orgánu

štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím a základným právom

alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej

ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (,

, ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis

mutandis , , ).

V súvislosti s napadnutým uznesením najvyššieho súdu, ktorým najvyšší súd zastavil

konanie o dovolaní proti uzneseniu krajského súdu, ústavný súd konštatuje, že vo svojej

rozhodovacej činnosti už viackrát uviedol (, , ,

), že otázka splnenia podmienok konania pred všeobecnými súdmi by mohla

byť predmetom kritiky zo strany ústavného súdu len výnimočne, t. j. vtedy, ak by vyvodené

závery všeobecných súdov boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a zároveň by mali

za následok porušenie nejakého základného práva alebo slobody.

Najvyšší súd v napadnutom uznesení uviedol:

«Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( )

predovšetkým skúmal, či sú splnené podmienky, za ktorých môže o dovolaní konať. Zistil,

že tieto podmienky konania splnené nie sú.

V zmysle ustanovenia , kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú

splnené podmienky, za ktorých môže konať vo veci (podmienky konania).

Ak ide o nedostatok podmienky konania, ktorý možno odstrániť, súd urobí pre to

vhodné opatrenia, pritom spravidla môže pokračovať v konaní, ale nesmie vydať

rozhodnutie, ktorým sa konanie končí. Ak sa nepodarí nedostatok podmienky konania

odstrániť, konanie zastaví ( ).

Dovolateľ v dovolacom konaní musí byť zastúpený advokátom, pokiaľ nemá

právnické vzdelanie buď sám, alebo jeho zamestnanec (člen), ktorý za neho koná (§ 241

ods. 1 veta druhá ).

Nedostatok podmienky povinného zastúpenia dovolateľa v dovolacom konaní

je možné odstrániť tým, že si dovolateľ zvolí kvalifikovaného zástupcu a k dovolaniu pripojí

jeho plnomocenstvo. Ak tak neurobí, a to ani na výzvu súdu, súd dovolacie konanie zastaví.

Okresný súd Bardejov uznesením z 31. decembra 2012, č. k. -148

vyzval dovolateľa podľa , aby v lehote 10 dní odstránil vady dovolania,

resp. aby dovolanie doplnil a predložil plnomocenstvo na jeho zastupovanie advokátom

v dovolacom konaní podľa

Písomným podaním („reakciou“) doručeným okresnému súdu 28. januára 2013,

žalobca žiadal o pridelenie mu advokáta ex offo. Následne, prípisom z 15. februára 2013

(ktorý si žalobca prevzal 11. marca 2013) bol žalobca Okresným súdom Bardejov odkázaný

v zmysle ustanovenia na Centrum právnej pomoci. Na písomnú žiadosť

Okresného súdu Bardejov z 30. apríla 2013, Centrum právnej pomoci, kancelária Svidník

29. mája 2013 písomne oznámilo okresnému súdu, že žalobca nepodal žiadosť o poskytnutie

právnej pomoci. Okresný súd Bardejov uznesením z 24. júna 2013, č. k. -156

tak opakovane vyzval dovolateľa na predloženie plnomocenstva udeleného advokátovi

na zastupovanie v dovolacom konaní, a to v lehote 10 dní. Na základe fotokópie písomného

podania žalobcu z 20. júla 2013 adresovaného Centru právnej pomoci, osobne podaného

na okresnom súde 22. júla 2013, Okresný súd Bardejov písomne vyzval 14. augusta 2013

Centrum právnej pomoci, kancelária Svidník na oznámenie, ako bolo rozhodnuté o žiadosti

žalobcu o poskytnutie právnej pomoci z 20. júla 2013. Na túto výzvu Centrum právnej

pomoci 5. septembra 2013 písomne oznámilo okresnému súdu, že žalobca nepodal žiadosť

o poskytnutie právnej pomoci.

Z uvedeného je teda zrejmé, že dovolateľ (ktorý v dovolacom konaní nepreukázal,

že má právnické vzdelanie) tým, že nepredložil plnomocenstvo udelené advokátovi

na zastupovanie v dovolacom konaní a ani Centru právnej pomoci nepodal žiadosť

o poskytnutie právnej pomoci, neodstránil procesný nedostatok podmienky dovolacieho

konania. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolacie konanie podľa § 104 ods. 2

v spojení s zastavil. Vzhľadom na dôvod, pre ktorý zastavil dovolacie

konanie, nezaoberal sa otázkou procesnej prípustnosti dovolania.»

Ústavný súd zastáva názor, že argumentáciu najvyššieho súdu možno považovať

za dostatočnú a presvedčivú. Nemožno teda dospieť k záveru, podľa ktorého by rozhodnutie

o zastavení konania o dovolaní malo byť arbitrárne či zjavne neodôvodnené. Na uvedenom

závere nič nemení okolnosť, že sťažovateľ je iného názoru. Jeho odlišný právny názor totiž

nemôže sám osebe bez ďalšieho zakladať porušenie práv podľa označených článkov

a dohovoru.

Vo vzťahu k odôvodneniu napadnutého uznesenia najvyššieho súdu považoval

ústavný súd za kľúčové posúdiť, či spôsob, ktorým najvyšší súd zdôvodnil svoje

rozhodnutie, je ústavne konformný. Zisťoval preto, či spôsob výkladu príslušných

zákonných ustanovení, ktorým najvyšší súd odôvodnil svoje rozhodnutie, vzhľadom

na zistený skutkový stav nie je svojvoľný (arbitrárny) alebo ústavne neudržateľný

pre zjavné pochybenia alebo omyly v posudzovaní obsahu aplikovanej právnej úpravy.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, sťažovateľ podal dovolanie bez toho, aby bol

v dovolacom konaní právne zastúpený.

Najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, podľa ktorých ustanovení

procesnoprávneho predpisu postupoval, čo zisťoval, čo považoval za preukázané

a na základe čoho v konečnom dôsledku rozhodol.

Najvyšší súd ďalej uviedol, že o podanom dovolaní možno konať iba v prípade

splnenia zákonom ustanovených podmienok požadovaných na takéto konanie. Skúmal teda,

či tieto podmienky sú splnené. Zistil pritom, že sťažovateľ nie je v dovolacom konaní

právne zastúpený, pričom sám nemá právnické vzdelanie. Najvyšší súd poukázal na to,

že okresný súd (v rámci úkonov vykonávaných pri podaní dovolania) urobil opatrenia

na odstránenie nedostatku, ktorý bránil v ďalšom konaní o podanom dovolaní − dal

sťažovateľovi opakovane priestor prípisom a následne uznesením na odstránenie nedostatku

právneho zastúpenia v dovolacom konaní, avšak napriek tomu sťažovateľ tento nedostatok

neodstránil.

Najvyšší súd tiež zistil, že sťažovateľ kvalifikovane nepožiadal Centrum právnej

pomoci (ďalej len „Centrum“) o ustanovenie advokáta pre dovolacie konanie, vychádzajúc

z oznámení Centra z 29. mája 2013 a 5. septembra 2013, podľa ktorých sťažovateľ nepodal

žiadosť o poskytnutie právnej pomoci.

Podľa názoru ústavného súdu sťažovateľ tým, že napriek opakovanej výzve

neodstránil nedostatok spočívajúci v nesplnení zákonnej podmienky vyžadovanej

pre dovolacie konanie, nedal najvyššiemu súdu inú možnosť, iba dovolacie konanie v súlade

so zákonom (Občianskym súdny poriadkom) zastaviť.

Ústavný súd na základe uvedeného konštatuje, že postup najvyššieho súdu

ako dovolacieho súdu v napadnutom konaní a jeho uznesenie z 28. januára 2014, ktorým

zastavil konanie o dovolaní sťažovateľa, nemá znaky arbitrárnosti, t. j. svojvôle, je v súlade

s procesnoprávnymi predpismi (napr. , , ) s tým,

že najvyšší súd ako dovolací súd svoje závery primerane odôvodnil. V tejto súvislosti

ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, v ktorej už konštatoval, že postup súdneho

orgánu, ktorý koná v súlade s procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi predpismi konania

v občianskoprávnej alebo trestnoprávnej veci, nemožno považovať za porušenie základného

práva podľa alebo práva podľa dohovoru (,

). Ústavný súd nezistil také skutočnosti, ktoré by naznačovali možnosť vysloviť

porušenie základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa alebo

práva sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom

najvyššieho súdu v napadnutom konaní a jeho uznesením z 28. januára 2014. Skutočnosť,

že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu nestotožňuje,

nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto

názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím

vlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by

bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu

predmetný právny výklad a najvyšším súdom

ako dovolacím súdom takéto nedostatky nevykazuje.

Na základe týchto skutočností ústavný súd sťažnosť už po jej predbežnom

prerokovaní odmietol podľa ako zjavne

neopodstatnenú.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch

sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd

už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. júla 2014