Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 450/2014
PDF · 176.82 KB
No categories available
II. ÚS 450/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 30. júla 2014 v senáte
zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa
spravodajkyňa) a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť I. K. K., vo veci
namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.
4 Cdo 307/2013 a jeho uznesením z 28. januára 2014 a takto
rozhodol:
Sťažnosť I. K. K. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. mája 2014
doručená sťažnosť I. K. K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Cdo 307/2013 a jeho uznesením z 28. januára 2014 (ďalej
aj „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ ako žalobca podal okresnému súdu
proti Okresnému stavebnému bytovému družstvu B. žalobu o zaplatenie sumy 9 958,18 €
s príslušenstvom. V tejto právnej veci rozhodol Okresný súd Bardejov (ďalej len „okresný
súd“) uznesením č. k. 4 C 212/2001-134 z 11. októbra 2011 tak, že konanie podľa § 104
ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) zastavil z dôvodu prekážky
právoplatne rozsúdenej veci (§ 159 ods. 3 OSP).
Proti uzneseniu okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol
Krajský súd v Prešove (ďalej len „krajský súd“) uznesením sp. zn. 18 Co 130/2011
z 28. júna 2012 tak, že uznesenie okresného súdu potvrdil.
Následne sťažovateľ podal proti uzneseniu krajského súdu dovolanie, o ktorom
rozhodol najvyšší súd napadnutým uznesením z 28. januára 2014 tak, že dovolacie konanie
zastavil z dôvodu nesplnenia podmienky povinného právneho zastúpenia sťažovateľa
advokátom v dovolacom konaní.
Sťažovateľ v sťažnosti ďalej uvádza:
«Ja mám vedomie o tom, že aj v tomto súdnom konania som bol povinný
priamo zo zákona byť právne zastúpeným advokátom, ale to niečo stojí a ja na to nemám.
Môj 400-eurový dôchodok nestačí „uživiť“ toľkých advokátov, koľko ich potrebujem ja...
Zákon hovorí, že pokiaľ naozaj ide tu o taký nedostatok podmienky konania
ako je aj v tomto prípade, súd je povinný urobiť vhodné opatrenia, aby sa mohlo v tomto
konaní pokračovať a nesmie vydať rozhodnutie, ktorým by sa takéto konanie skončilo,
čo sa nestalo! Nesúhlasím s tým, že nedostatok splnenia podmienky povinného zastúpenia
advokátom je možné odstrániť iba tým, že ja si ho zvolím a udelím mu plnú moc na to. A súd
tu opomenul to najdôležitejšie, že ho je treba predovšetkým zaplatiť a ja nemám z čoho!
Som presvedčený, že súdy nemajú právo zvaľovať na mňa také ťarchy, ktoré ja nevládzem
uniesť. Preto som súdy požiadal o pridelenie advokáta. Súd si nedal ani tú námahu, aby ma
oslobodil od súdneho poplatku a vyriešil tak predbežnú otázku, ktorá je potrebná a priamo
súvisí s pridelením mi právnej pomoci, včítane advokáta. Ďalej uvádzam, že ja som na CPP
Svidník nepodal svoju „špeciálnu“ žiadosť s kádrovým dotazníkom v tejto veci preto,
že v tomto čase už prv v inej veci pod č. k. 4 C 52/03 túto moju požiadavku CPP – SK
odmietlo, keďže vraj podľa neho nie som prípadom v hmotnej núdzi! Tak potom aký by to
malo zmysel, keby som takú žiadosť podal a keď tu zo strany našich súdov i CPP nie je
jednotný pohľad na vec podľa §§ 30 a 138 OSP, ktoré sa vykladajú rôzne a podľa mňa iba
na škodu obete bezprávia! Tak teraz naozaj neviem, ako inak som ja mal odstrániť tento
procesný nedostatok, keď to nebolo v mojich silách! Navyše nechápem, že prečo súd ex offo
sa nezaoberal §-om 237 OSP a prečo odignoroval ústavný zákon č. 23/91 Zb. s jeho
Listinou – ods. 2/, čl. 37 v spojení s Rezolúciou VZ-OSN z 10. XII. 1948, keď vlastne svojím
konečným uznesením nerozhodol absolútne o ničom!»
Sťažovateľ navrhuje vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil, že „základné
a ľudské práva I. K. K. podľa ods. 1/, čl. 46 Ústavy SR v spojení s ods. 1/, čl. 6 Dohovoru,
boli postupom Najvyššieho súdu SR v dovolacom konaní a kauze vedenej na Okresnom súde
v Bardejove pod č. k. 4 C 212/01 – jeho konečným uznesením sp. zn. 4 Cdo 307/2013,
zo dňa 28. 1. 2014, porušené“.
Návrh na primerané finančné zadosťučinenie požaduje „ako náhradu nemajetkovej
ujmy za odopretie... spravodlivosti nekvalifikovaným uznesením NS – SR“.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy
zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom orgánu
štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím a základným právom
alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej
ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98,
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis
mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
V súvislosti s napadnutým uznesením najvyššieho súdu, ktorým najvyšší súd zastavil
konanie o dovolaní proti uzneseniu krajského súdu, ústavný súd konštatuje, že vo svojej
rozhodovacej činnosti už viackrát uviedol (I. ÚS 24/00, III. ÚS 110/03, III. ÚS 70/07,
IV. ÚS 75/2014), že otázka splnenia podmienok konania pred všeobecnými súdmi by mohla
byť predmetom kritiky zo strany ústavného súdu len výnimočne, t. j. vtedy, ak by vyvodené
závery všeobecných súdov boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a zároveň by mali
za následok porušenie nejakého základného práva alebo slobody.
Najvyšší súd v napadnutom uznesení uviedol:
«Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.)
predovšetkým skúmal, či sú splnené podmienky, za ktorých môže o dovolaní konať. Zistil,
že tieto podmienky konania splnené nie sú.
V zmysle ustanovenia § 103 O. s. p., kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú
splnené podmienky, za ktorých môže konať vo veci (podmienky konania).
Ak ide o nedostatok podmienky konania, ktorý možno odstrániť, súd urobí pre to
vhodné opatrenia, pritom spravidla môže pokračovať v konaní, ale nesmie vydať
rozhodnutie, ktorým sa konanie končí. Ak sa nepodarí nedostatok podmienky konania
odstrániť, konanie zastaví (§ 104 ods. 2 O. s. p.).
Dovolateľ v dovolacom konaní musí byť zastúpený advokátom, pokiaľ nemá
právnické vzdelanie buď sám, alebo jeho zamestnanec (člen), ktorý za neho koná (§ 241
ods. 1 veta druhá O. s. p.).
Nedostatok podmienky povinného zastúpenia dovolateľa v dovolacom konaní
je možné odstrániť tým, že si dovolateľ zvolí kvalifikovaného zástupcu a k dovolaniu pripojí
jeho plnomocenstvo. Ak tak neurobí, a to ani na výzvu súdu, súd dovolacie konanie zastaví.
Okresný súd Bardejov uznesením z 31. decembra 2012, č. k. 4 C 212/2001-148
vyzval dovolateľa podľa § 241 ods. 4 O. s. p., aby v lehote 10 dní odstránil vady dovolania,
resp. aby dovolanie doplnil a predložil plnomocenstvo na jeho zastupovanie advokátom
v dovolacom konaní podľa § 241 ods. 1 O. s. p.
Písomným podaním („reakciou“) doručeným okresnému súdu 28. januára 2013,
žalobca žiadal o pridelenie mu advokáta ex offo. Následne, prípisom z 15. februára 2013
(ktorý si žalobca prevzal 11. marca 2013) bol žalobca Okresným súdom Bardejov odkázaný
v zmysle ustanovenia § 30 O. s. p. na Centrum právnej pomoci. Na písomnú žiadosť
Okresného súdu Bardejov z 30. apríla 2013, Centrum právnej pomoci, kancelária Svidník
29. mája 2013 písomne oznámilo okresnému súdu, že žalobca nepodal žiadosť o poskytnutie
právnej pomoci. Okresný súd Bardejov uznesením z 24. júna 2013, č. k. 4 C 212/2001-156
tak opakovane vyzval dovolateľa na predloženie plnomocenstva udeleného advokátovi
na zastupovanie v dovolacom konaní, a to v lehote 10 dní. Na základe fotokópie písomného
podania žalobcu z 20. júla 2013 adresovaného Centru právnej pomoci, osobne podaného
na okresnom súde 22. júla 2013, Okresný súd Bardejov písomne vyzval 14. augusta 2013
Centrum právnej pomoci, kancelária Svidník na oznámenie, ako bolo rozhodnuté o žiadosti
žalobcu o poskytnutie právnej pomoci z 20. júla 2013. Na túto výzvu Centrum právnej
pomoci 5. septembra 2013 písomne oznámilo okresnému súdu, že žalobca nepodal žiadosť
o poskytnutie právnej pomoci.
Z uvedeného je teda zrejmé, že dovolateľ (ktorý v dovolacom konaní nepreukázal,
že má právnické vzdelanie) tým, že nepredložil plnomocenstvo udelené advokátovi
na zastupovanie v dovolacom konaní a ani Centru právnej pomoci nepodal žiadosť
o poskytnutie právnej pomoci, neodstránil procesný nedostatok podmienky dovolacieho
konania. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolacie konanie podľa § 104 ods. 2
O. s. p. v spojení s § 243c O. s. p. zastavil. Vzhľadom na dôvod, pre ktorý zastavil dovolacie
konanie, nezaoberal sa otázkou procesnej prípustnosti dovolania.»
Ústavný súd zastáva názor, že argumentáciu najvyššieho súdu možno považovať
za dostatočnú a presvedčivú. Nemožno teda dospieť k záveru, podľa ktorého by rozhodnutie
o zastavení konania o dovolaní malo byť arbitrárne či zjavne neodôvodnené. Na uvedenom
závere nič nemení okolnosť, že sťažovateľ je iného názoru. Jeho odlišný právny názor totiž
nemôže sám osebe bez ďalšieho zakladať porušenie práv podľa označených článkov ústavy
a dohovoru.
Vo vzťahu k odôvodneniu napadnutého uznesenia najvyššieho súdu považoval
ústavný súd za kľúčové posúdiť, či spôsob, ktorým najvyšší súd zdôvodnil svoje
rozhodnutie, je ústavne konformný. Zisťoval preto, či spôsob výkladu príslušných
zákonných ustanovení, ktorým najvyšší súd odôvodnil svoje rozhodnutie, vzhľadom
na zistený skutkový stav nie je svojvoľný (arbitrárny) alebo ústavne neudržateľný
pre zjavné pochybenia alebo omyly v posudzovaní obsahu aplikovanej právnej úpravy.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, sťažovateľ podal dovolanie bez toho, aby bol
v dovolacom konaní právne zastúpený.
Najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, podľa ktorých ustanovení
procesnoprávneho predpisu postupoval, čo zisťoval, čo považoval za preukázané
a na základe čoho v konečnom dôsledku rozhodol.
Najvyšší súd ďalej uviedol, že o podanom dovolaní možno konať iba v prípade
splnenia zákonom ustanovených podmienok požadovaných na takéto konanie. Skúmal teda,
či tieto podmienky sú splnené. Zistil pritom, že sťažovateľ nie je v dovolacom konaní
právne zastúpený, pričom sám nemá právnické vzdelanie. Najvyšší súd poukázal na to,
že okresný súd (v rámci úkonov vykonávaných pri podaní dovolania) urobil opatrenia
na odstránenie nedostatku, ktorý bránil v ďalšom konaní o podanom dovolaní − dal
sťažovateľovi opakovane priestor prípisom a následne uznesením na odstránenie nedostatku
právneho zastúpenia v dovolacom konaní, avšak napriek tomu sťažovateľ tento nedostatok
neodstránil.
Najvyšší súd tiež zistil, že sťažovateľ kvalifikovane nepožiadal Centrum právnej
pomoci (ďalej len „Centrum“) o ustanovenie advokáta pre dovolacie konanie, vychádzajúc
z oznámení Centra z 29. mája 2013 a 5. septembra 2013, podľa ktorých sťažovateľ nepodal
žiadosť o poskytnutie právnej pomoci.
Podľa názoru ústavného súdu sťažovateľ tým, že napriek opakovanej výzve
neodstránil nedostatok spočívajúci v nesplnení zákonnej podmienky vyžadovanej
pre dovolacie konanie, nedal najvyššiemu súdu inú možnosť, iba dovolacie konanie v súlade
so zákonom (Občianskym súdny poriadkom) zastaviť.
Ústavný súd na základe uvedeného konštatuje, že postup najvyššieho súdu
ako dovolacieho súdu v napadnutom konaní a jeho uznesenie z 28. januára 2014, ktorým
zastavil konanie o dovolaní sťažovateľa, nemá znaky arbitrárnosti, t. j. svojvôle, je v súlade
s procesnoprávnymi predpismi (napr. § 104 ods. 2, § 241 ods. 1, § 241 ods. 4 OSP) s tým,
že najvyšší súd ako dovolací súd svoje závery primerane odôvodnil. V tejto súvislosti
ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, v ktorej už konštatoval, že postup súdneho
orgánu, ktorý koná v súlade s procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi predpismi konania
v občianskoprávnej alebo trestnoprávnej veci, nemožno považovať za porušenie základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy alebo práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (I. ÚS 8/96,
I. ÚS 6/97). Ústavný súd nezistil také skutočnosti, ktoré by naznačovali možnosť vysloviť
porušenie základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy alebo
práva sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom
najvyššieho súdu v napadnutom konaní a jeho uznesením z 28. januára 2014. Skutočnosť,
že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu nestotožňuje,
nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto
názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím
vlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by
bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných
ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu
predmetný právny výklad § 104 ods. 2 OSP a § 241 ods. 1 OSP najvyšším súdom
ako dovolacím súdom takéto nedostatky nevykazuje.
Na základe týchto skutočností ústavný súd sťažnosť už po jej predbežnom
prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnenú.
Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch
sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd
už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 30. júla 2014