Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 333/2014
PDF · 172.43 KB
No categories available
IV. ÚS 333/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republikyna neverejnom zasadnutí 5. júna 2014 v senáte
zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa
spravodajkyňa) a sudcu Jána Lubyho predbežne prerokoval sťažnosť I. K. K., zastúpeného
advokátom JUDr. Vladimírom Pochom, Hviezdoslavova 3, Bardejov, vo veci namietaného
porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv
podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.
7 Cdo 273/2013 a jeho uznesením z 21. januára 2014 a takto
rozhodol:
Sťažnosť I. K. K. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. apríla 2014
doručená sťažnosť I. K. K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Cdo 273/2013 a jeho uznesením z 21.
januára 2014 (ďalej aj „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).
Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uvádza:
„Okresný súd Bratislava I a Krajský súd Bratislava svojími právoplatnými
uzneseniami pod č. k. 14 C 127/11-8 zo 14. XII. 11 a sp. zn. 4 Co 171/12 z 30. IV. 12 celkom
vedome a podvodným spôsobom odmietli môj pôvodný a súdny návrh na začatie konania
o náhradu škody – hromadný – pozostávajúci z 30-tich káuz a ktorý spĺňal všetky zákonné
podmienky. Tieto nehorázne rozhodnutia som napadol svojím dovolaním z 13. VII. 12,
keďže som to považoval za jednoznačné odňatie možnosti konať pred súdom v zmysle
§-u 237, písm. f) OSP. Na tomto skutkovom a právnom základe som sa pochopiteľne
domáhal jednak oslobodenia ma od platenia súdnych poplatkov a najmä priznanie
mi právnej pomoci, keďže som práva neznalá osoba a bez právnického vzdelania s nízkym
príjmom na živobytie – len okolo 400,- EUR, za vyše 42 ročnú poctivú prácu v štátnych
službách, ako ich vyšší úradník. No, stalo sa to, čo som nepredpokladal, a síce to, že toto
dôležité súdne konanie bolo kasačným súdom cieľavedome zmárnené, napriek hrubému
porušeniu procesných súdnych pravidiel a morálky zo strany našej justície pri narábaní
so súdnym spisom, pri ktorom zmizli viaceré moje dôležité písomné dokumenty a dôkazy!...
Odôvodnenie uznesenia NS je veľmi chabé a nepresvedčivé. Tento súd mi vytýka,
že ja som zavinil zastavenie tohto súdneho dovolacieho konania, čo rázne odmietam,
pretože nech by som akokoľvek požiadal CPP Svidník o kvalifikovanú právnu pomoc,
nič by z toho nebolo, pretože takúto moju žiadosť už v prvšej veci u súdneho konania pod
č. k. 4 C 52/03 za tých istých podmienok, toto centrum mi akúkoľvek právnu pomoc
odmietlo, pričom uprednostnilo naše obyčajné zákony, ako nedostatočné pred naším
ústavným zák. č.: 23/91 Zb., ktorým sa uvádza Listina zákl. práv a slobôd (viď jej čl. 37,
ods. 2), a náš Najvyšší súd SR k tomu ešte navyše odignoroval aj Rezolúciu VZ-OSN,
zo dňa 10. XII. 1948, ktoré takéto podmienky na možnosť dovolávania sa
spravodlivosti a bariéry nekladú, ako niektoré naše nezmyselné zákony, podľa ktorých žiť
mesačne zo 400,- EUR-ami sa u nás považuje skoro za luxus, z ktorého si je možné
popritom podľa našej justície zaplatiť kľudne aj 5-tich advokátov!“
Sťažovateľ navrhuje vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie
označeného základného práva podľa ústavy a práv podľa dohovoru postupom najvyššieho
súdu v napadnutom konaní a jeho uznesením z 21. januára 2014 s tým, aby bolo toto
uznesenie zrušené a vec bola vrátená najvyššiemu súdu na ďalšie konanie. Domáha
sa aj primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 10 000 € a náhrady trov konania.
Návrh na primerané finančné zadosťučinenie požaduje „ako náhradu nemajetkovej
ujmy za vyložené odopretie spravodlivosti v kauze s evidentným podvodom a s vysokou
hodnotou sporu – cca 120 tis. EUR“.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy
zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom orgánu
štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím a základným právom
alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej
ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98,
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento
natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam
(mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
V súvislosti s napadnutým uznesením najvyššieho súdu, ktorým najvyšší súd zastavil
konanie o dovolaní proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 4 Co 171/2012
z 30. apríla 2012, ústavný súd konštatuje, že vo svojej rozhodovacej činnosti už viackrát
uviedol (I. ÚS 24/00, III. ÚS 110/03, III. ÚS 70/07, IV. ÚS 75/2014), že otázka splnenia
podmienok konania pred všeobecnými súdmi by mohla byť predmetom kritiky zo strany
ústavného súdu len výnimočne, t. j. vtedy, ak by vyvodené závery všeobecných súdov boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a zároveň by mali za následok porušenie nejakého
základného práva alebo slobody.
Najvyšší súd v napadnutom uznesení uviedol:
«Okresný súd Bratislava I uznesením zo 14. decembra 2011, č. k. 14 C 127/2011-8
v zmysle § 43 ods. 2 O. s. p. odmietol podanie žalobcu, ktoré podľa obsahu malo byť žalobu
o náhradu škody. Účastníkom konania nepriznal náhradu trov.
Na odvolanie žalobcu Krajský súd v Bratislave uznesením z 30. apríla 2012, sp. zn.
4 Co 171/2012 potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa o odmietnutí žaloby.
Proti uvedenému uzneseniu odvolacieho súdu (v spojení s uznesením súdu prvého
stupňa) podal žalobca dovolanie 13. júla 2012 z dôvodu odňatia možnosti konať pred
súdom v zmysle § 237 písm. f/ (č. 1. 26 spisu).
Okresný súd Bratislava I uznesením z 24. júla 2012, č. k. 14 C 127/2011-29 žalobcu
vyzval, aby v lehote 10 dní od doručenia uznesenia predložil súdu doklad, že má právnické
vzdelanie, alebo predložil plnomocenstvo udelené pre dovolacie konanie advokátovi, alebo
súdu oznámil, či požiadal Centrum právnej pomoci (ďalej len „Centrum“) o poskytnutie
právnej pomoci vo forme zastúpenia advokátom v dovolacom konaní, poučil dovolateľa
podľa § 241 ods. 1 O. s. p. pod následkom zastavenia dovolacieho konania o tom,
že dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom a podľa § 30 O. s. p. o tom,
že účastník, ktorý požiada o ustanovenie advokáta a u ktorého sú predpoklady, aby bol
oslobodený od súdnych poplatkov, súd ho odkáže na Centrum.
Z oznámenia Centra právnej pomoci... z 5. júna 2013 (č. 1. 59 spisu) vyplýva,
že ho „žalobca listom zo 17. augusta 2012 požiadal o ustanovenie advokáta pre dovolacie
konanie, avšak ani na požiadanie a poučenie Centrom nebola táto žiadosť žalobcom
vypísaná a doplnená dokladmi v súlade so zákonom, preto Centrum uviedlo, že žalobca
„nepodal žiadosť o poskytnutie právnej pomoci“.
Vychádzajúc z tohto, že Centrum dovolateľovi nepriznalo nárok na poskytnutie
právnej pomoci v tomto konaní Okresný súd Bratislava I uznesením zo 4. októbra 2013,
č. k.: 14 C 127/2011-74 žalobcu opakovane vyzval v lehote 10 dní od doručenia uznesenia,
aby predložil súdu doklad, že sám má právnické vzdelanie, alebo aby predložil
plnomocenstvo udelené pre dovolacie konanie advokátovi, poučil dovolateľa podľa § 241
ods. 1 O. s. p. o tom, že dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom,
v inom prípade možno dovolacie konanie zastaviť. Toto rozhodnutie dovolateľ prevzal
osobne 28. októbra 2013 (č. 1. 74 spisu).»
Ústavný súd zastáva názor, že argumentáciu najvyššieho súdu možno považovať
za dostatočnú a presvedčivú. Nemožno teda dospieť k záveru, podľa ktorého by rozhodnutie
o zastavení konania o dovolaní malo byť arbitrárne či zjavne neodôvodnené. Na uvedenom
závere nič nemení okolnosť, že sťažovateľ je iného názoru. Jeho odlišný právny názor totiž
nemôže sám osebe bez ďalšieho zakladať porušenie práv podľa označených článkov ústavy
a dohovoru.
Na posúdenie ústavnosti vo vzťahu k odôvodneniu napadnutého uznesenia
najvyššieho súdu považoval ústavný súd za kľúčové zistenie, či spôsob, ktorým najvyšší súd
zdôvodnil svoje rozhodnutie, je ústavne konformný. Ústavný súd preto zisťoval, či spôsob
výkladu príslušných zákonných ustanovení, ktorým najvyšší súd zdôvodnil svoje
rozhodnutie, vzhľadom na zistený skutkový stav nie je svojvoľný (arbitrárny) alebo ústavne
neudržateľný pre zjavné pochybenia alebo omyly v posudzovaní obsahu aplikovanej
právnej úpravy.
Ako zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, sťažovateľ podal dovolanie bez toho, aby bol
v dovolacom konaní právne zastúpený.
Najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, podľa ktorých ustanovení
procesnoprávneho predpisu postupoval, čo zisťoval, čo považoval za preukázané
a na základe čoho v konečnom dôsledku rozhodol.
Najvyšší súd ďalej uviedol, že o podanom dovolaní možno konať iba v prípade
splnenia zákonom ustanovených podmienok požadovaných na takéto konanie. Skúmal teda,
či tieto podmienky sú splnené, a zistil, že sťažovateľ nie je v dovolacom konaní právne
zastúpený, pričom sám nemá právnické vzdelanie. Najvyšší súd poukázal na to, že Okresný
súd Bratislava I (v rámci úkonov vykonávaných pri podaní dovolania) urobil opatrenia
na odstránenie nedostatku, ktorý bránil v ďalšom konaní o podanom dovolaní − dal
sťažovateľovi priestor na odstránenie nedostatku s poučením, ako má postupovať v zmysle
platnej právnej úpravy, avšak napriek tomu sťažovateľ tieto nedostatky neodstránil.
Rovnako tak dospel k záveru, že sťažovateľ kvalifikovane nepožiadal Centrum
právnej pomoci (ďalej len „Centrum“) o ustanovenie advokáta pre dovolacie konanie,
vychádzajúc z oznámenia Centra z 5. júna 2013, podľa ktorého sťažovateľ požiadal
o ustanovenie advokáta, avšak napriek výzve a poučeniu Centrom, svoju žiadosť nevypísal
a nedoplnil dokladmi v súlade so zákonom.
Podľa názoru ústavného súdu sťažovateľ tým, že napriek výzve a zákonnému
poučeniu neodstránil nedostatok spočívajúci v nesplnení zákonnej podmienky vyžadovanej
pre dovolacie konanie, nedal najvyššiemu súdu inú možnosť, iba dovolacie konanie v súlade
so zákonom [Občianskym súdnym poriadkom (ďalej len „OSP“)] zastaviť.
Ústavný súd na základe uvedeného konštatuje, že postup najvyššieho súdu ako
dovolacieho súdu v napadnutom konaní a jeho uznesenie z 21. januára 2014, ktorým
zastavil konanie o dovolaní sťažovateľa, nemá znaky arbitrárnosti, t. j. svojvôle, je v súlade
s procesnoprávnymi predpismi (napr. § 104 ods. 2, § 241 ods. 1, § 241 ods. 4 OSP), s tým,
že najvyšší súd ako dovolací súd svoje závery primerane odôvodnil. V tejto súvislosti
ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, v ktorej už konštatoval, že postup súdneho
orgánu, ktorý koná v súlade s procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi predpismi konania
v občianskoprávnej alebo trestnoprávnej veci, nemožno považovať za porušenie základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy alebo práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (I. ÚS 8/96,
I. ÚS 6/97). Ústavný súd nezistil žiadne také skutočnosti, ktoré by naznačovali možnosť
porušenia základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy alebo
práva sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom
najvyššieho súdu v napadnutom konaní a jeho uznesením z 21. januára 2014. Skutočnosť,
že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu nestotožňuje,
nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto
názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím
vlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom
by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia
príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného
súdu predmetný právny výklad § 104 ods. 2 OSP a § 241 ods. 1 OSP najvyšším súdom ako
dovolacím súdom takéto nedostatky nevykazuje.
Vo vzťahu k namietanému porušeniu čl. 13 dohovoru ústavný súd odkazuje
na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), podľa ktorej
uplatňovanie práva vyplývajúceho z čl. 13 dohovoru musí nadväzovať na aspoň obhájiteľné
tvrdenie (arguable claim) o porušení iného práva chráneného dohovorom (napr. rozhodnutie
vo veci Silver a ostatní proti Spojenému kráľovstvu z 25. 3. 1983). Článok 13 dohovoru
sa tak vzťahuje iba na prípady, v ktorých sa jednotlivcovi podarí preukázať
pravdepodobnosť tvrdenia, že sa stal obeťou porušenia práv garantovaných dohovorom
(Boyle a Rice proti Spojenému kráľovstvu, rozsudok z 27. 4. 1988, séria A, č. 131, rovnako
nálezy ústavného súdu III. ÚS 24/2010, IV. ÚS 325/2011, IV. ÚS 90/2013).
Z citovanej judikatúry ESĽP vyplýva zrejmá súvislosť práva zaručeného čl. 13
dohovoru s ostatnými právami, ktoré dohovor garantuje. Vzhľadom na to, že ústavný súd
nedospel k záveru o možnom porušení iného práva zaručeného sťažovateľom ustanoveniami
dohovoru (čl. 6 ods. 1), nemohol dospieť k záveru, že by najvyšší súd porušil právo
sťažovateľa zaručené čl. 13 dohovoru.
Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd sťažnosť už po jej predbežnom
prerokovaní podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne
neopodstatnenú.
Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch
sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd
už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 5. júna 2014