Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 333/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-8

Ústavný súd Slovenskej republikyna neverejnom zasadnutí 5. júna 2014 v senáte

zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa

spravodajkyňa) a sudcu Jána Lubyho predbežne prerokoval sťažnosť I. K. K., zastúpeného

advokátom JUDr. Vladimírom Pochom, Hviezdoslavova 3, Bardejov, vo veci namietaného

porušenia jeho základného práva podľa a práv

podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 21. januára 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť I. K. K. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. apríla 2014

doručená sťažnosť I. K. K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho

základného práva podľa (ďalej len „“)

a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 21.

januára 2014 (ďalej aj „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uvádza:

„Okresný súd Bratislava I a Krajský súd Bratislava svojími právoplatnými

uzneseniami pod č. k. -8 zo 14. XII. 11 a sp. zn. z 30. IV. 12 celkom

vedome a podvodným spôsobom odmietli môj pôvodný a súdny návrh na začatie konania

o náhradu škody – hromadný – pozostávajúci z 30-tich káuz a ktorý spĺňal všetky zákonné

podmienky. Tieto nehorázne rozhodnutia som napadol svojím dovolaním z 13. VII. 12,

keďže som to považoval za jednoznačné odňatie možnosti konať pred súdom v zmysle

§-u 237, písm. f) . Na tomto skutkovom a právnom základe som sa pochopiteľne

domáhal jednak oslobodenia ma od platenia súdnych poplatkov a najmä priznanie

mi právnej pomoci, keďže som práva neznalá osoba a bez právnického vzdelania s nízkym

príjmom na živobytie – len okolo 400,- EUR, za vyše 42 ročnú poctivú prácu v štátnych

službách, ako ich vyšší úradník. No, stalo sa to, čo som nepredpokladal, a síce to, že toto

dôležité súdne konanie bolo kasačným súdom cieľavedome zmárnené, napriek hrubému

porušeniu procesných súdnych pravidiel a morálky zo strany našej justície pri narábaní

so súdnym spisom, pri ktorom zmizli viaceré moje dôležité písomné dokumenty a dôkazy!...

Odôvodnenie uznesenia NS je veľmi chabé a nepresvedčivé. Tento súd mi vytýka,

že ja som zavinil zastavenie tohto súdneho dovolacieho konania, čo rázne odmietam,

pretože nech by som akokoľvek požiadal CPP Svidník o kvalifikovanú právnu pomoc,

nič by z toho nebolo, pretože takúto moju žiadosť už v prvšej veci u súdneho konania pod

č. k. za tých istých podmienok, toto centrum mi akúkoľvek právnu pomoc

odmietlo, pričom uprednostnilo naše obyčajné zákony, ako nedostatočné pred naším

ústavným zák. č.: 23/91 Zb., ktorým sa uvádza Listina zákl. práv a slobôd (viď jej čl. 37,

ods. 2), a náš Najvyšší súd SR k tomu ešte navyše odignoroval aj Rezolúciu VZ-OSN,

zo dňa 10. XII. 1948, ktoré takéto podmienky na možnosť dovolávania sa

spravodlivosti a bariéry nekladú, ako niektoré naše nezmyselné zákony, podľa ktorých žiť

mesačne zo 400,- EUR-ami sa u nás považuje skoro za luxus, z ktorého si je možné

popritom podľa našej justície zaplatiť kľudne aj 5-tich advokátov!“

Sťažovateľ navrhuje vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie

označeného základného práva podľa a práv podľa dohovoru postupom najvyššieho

súdu v napadnutom konaní a jeho uznesením z 21. januára 2014 s tým, aby bolo toto

uznesenie zrušené a vec bola vrátená najvyššiemu súdu na ďalšie konanie. Domáha

sa aj primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 10 000 € a náhrady trov konania.

Návrh na primerané finančné zadosťučinenie požaduje „ako náhradu nemajetkovej

ujmy za vyložené odopretie spravodlivosti v kauze s evidentným podvodom a s vysokou

hodnotou sporu – cca 120 tis. EUR“.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy

zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom orgánu

štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím a základným právom

alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej

ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (,

, ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento

natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam

(mutatis mutandis , , ).

V súvislosti s napadnutým uznesením najvyššieho súdu, ktorým najvyšší súd zastavil

konanie o dovolaní proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave sp. zn.

z 30. apríla 2012, ústavný súd konštatuje, že vo svojej rozhodovacej činnosti už viackrát

uviedol (, , , ), že otázka splnenia

podmienok konania pred všeobecnými súdmi by mohla byť predmetom kritiky zo strany

ústavného súdu len výnimočne, t. j. vtedy, ak by vyvodené závery všeobecných súdov boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a zároveň by mali za následok porušenie nejakého

základného práva alebo slobody.

Najvyšší súd v napadnutom uznesení uviedol:

«Okresný súd Bratislava I uznesením zo 14. decembra 2011, č. k. -8

v zmysle odmietol podanie žalobcu, ktoré podľa obsahu malo byť žalobu

o náhradu škody. Účastníkom konania nepriznal náhradu trov.

Na odvolanie žalobcu Krajský súd v Bratislave uznesením z 30. apríla 2012, sp. zn.

potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa o odmietnutí žaloby.

Proti uvedenému uzneseniu odvolacieho súdu (v spojení s uznesením súdu prvého

stupňa) podal žalobca dovolanie 13. júla 2012 z dôvodu odňatia možnosti konať pred

súdom v zmysle § 237 písm. f/ (č. 1. 26 spisu).

Okresný súd Bratislava I uznesením z 24. júla 2012, č. k. -29 žalobcu

vyzval, aby v lehote 10 dní od doručenia uznesenia predložil súdu doklad, že má právnické

vzdelanie, alebo predložil plnomocenstvo udelené pre dovolacie konanie advokátovi, alebo

súdu oznámil, či požiadal Centrum právnej pomoci (ďalej len „Centrum“) o poskytnutie

právnej pomoci vo forme zastúpenia advokátom v dovolacom konaní, poučil dovolateľa

podľa pod následkom zastavenia dovolacieho konania o tom,

že dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom a podľa o tom,

že účastník, ktorý požiada o ustanovenie advokáta a u ktorého sú predpoklady, aby bol

oslobodený od súdnych poplatkov, súd ho odkáže na Centrum.

Z oznámenia Centra právnej pomoci... z 5. júna 2013 (č. 1. 59 spisu) vyplýva,

že ho „žalobca listom zo 17. augusta 2012 požiadal o ustanovenie advokáta pre dovolacie

konanie, avšak ani na požiadanie a poučenie Centrom nebola táto žiadosť žalobcom

vypísaná a doplnená dokladmi v súlade so zákonom, preto Centrum uviedlo, že žalobca

„nepodal žiadosť o poskytnutie právnej pomoci“.

Vychádzajúc z tohto, že Centrum dovolateľovi nepriznalo nárok na poskytnutie

právnej pomoci v tomto konaní Okresný súd Bratislava I uznesením zo 4. októbra 2013,

č. k.: -74 žalobcu opakovane vyzval v lehote 10 dní od doručenia uznesenia,

aby predložil súdu doklad, že sám má právnické vzdelanie, alebo aby predložil

plnomocenstvo udelené pre dovolacie konanie advokátovi, poučil dovolateľa podľa § 241

ods. 1 o tom, že dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom,

v inom prípade možno dovolacie konanie zastaviť. Toto rozhodnutie dovolateľ prevzal

osobne 28. októbra 2013 (č. 1. 74 spisu).»

Ústavný súd zastáva názor, že argumentáciu najvyššieho súdu možno považovať

za dostatočnú a presvedčivú. Nemožno teda dospieť k záveru, podľa ktorého by rozhodnutie

o zastavení konania o dovolaní malo byť arbitrárne či zjavne neodôvodnené. Na uvedenom

závere nič nemení okolnosť, že sťažovateľ je iného názoru. Jeho odlišný právny názor totiž

nemôže sám osebe bez ďalšieho zakladať porušenie práv podľa označených článkov

a dohovoru.

Na posúdenie ústavnosti vo vzťahu k odôvodneniu napadnutého uznesenia

najvyššieho súdu považoval ústavný súd za kľúčové zistenie, či spôsob, ktorým najvyšší súd

zdôvodnil svoje rozhodnutie, je ústavne konformný. Ústavný súd preto zisťoval, či spôsob

výkladu príslušných zákonných ustanovení, ktorým najvyšší súd zdôvodnil svoje

rozhodnutie, vzhľadom na zistený skutkový stav nie je svojvoľný (arbitrárny) alebo ústavne

neudržateľný pre zjavné pochybenia alebo omyly v posudzovaní obsahu aplikovanej

právnej úpravy.

Ako zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, sťažovateľ podal dovolanie bez toho, aby bol

v dovolacom konaní právne zastúpený.

Najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, podľa ktorých ustanovení

procesnoprávneho predpisu postupoval, čo zisťoval, čo považoval za preukázané

a na základe čoho v konečnom dôsledku rozhodol.

Najvyšší súd ďalej uviedol, že o podanom dovolaní možno konať iba v prípade

splnenia zákonom ustanovených podmienok požadovaných na takéto konanie. Skúmal teda,

či tieto podmienky sú splnené, a zistil, že sťažovateľ nie je v dovolacom konaní právne

zastúpený, pričom sám nemá právnické vzdelanie. Najvyšší súd poukázal na to, že Okresný

súd Bratislava I (v rámci úkonov vykonávaných pri podaní dovolania) urobil opatrenia

na odstránenie nedostatku, ktorý bránil v ďalšom konaní o podanom dovolaní − dal

sťažovateľovi priestor na odstránenie nedostatku s poučením, ako má postupovať v zmysle

platnej právnej úpravy, avšak napriek tomu sťažovateľ tieto nedostatky neodstránil.

Rovnako tak dospel k záveru, že sťažovateľ kvalifikovane nepožiadal Centrum

právnej pomoci (ďalej len „Centrum“) o ustanovenie advokáta pre dovolacie konanie,

vychádzajúc z oznámenia Centra z 5. júna 2013, podľa ktorého sťažovateľ požiadal

o ustanovenie advokáta, avšak napriek výzve a poučeniu Centrom, svoju žiadosť nevypísal

a nedoplnil dokladmi v súlade so zákonom.

Podľa názoru ústavného súdu sťažovateľ tým, že napriek výzve a zákonnému

poučeniu neodstránil nedostatok spočívajúci v nesplnení zákonnej podmienky vyžadovanej

pre dovolacie konanie, nedal najvyššiemu súdu inú možnosť, iba dovolacie konanie v súlade

so zákonom [ (ďalej len „OSP“)] zastaviť.

Ústavný súd na základe uvedeného konštatuje, že postup najvyššieho súdu ako

dovolacieho súdu v napadnutom konaní a jeho uznesenie z 21. januára 2014, ktorým

zastavil konanie o dovolaní sťažovateľa, nemá znaky arbitrárnosti, t. j. svojvôle, je v súlade

s procesnoprávnymi predpismi (napr. , , ), s tým,

že najvyšší súd ako dovolací súd svoje závery primerane odôvodnil. V tejto súvislosti

ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, v ktorej už konštatoval, že postup súdneho

orgánu, ktorý koná v súlade s procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi predpismi konania

v občianskoprávnej alebo trestnoprávnej veci, nemožno považovať za porušenie základného

práva podľa alebo práva podľa dohovoru (,

). Ústavný súd nezistil žiadne také skutočnosti, ktoré by naznačovali možnosť

porušenia základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa alebo

práva sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom

najvyššieho súdu v napadnutom konaní a jeho uznesením z 21. januára 2014. Skutočnosť,

že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu nestotožňuje,

nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto

názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím

vlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom

by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia

príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného

súdu predmetný právny výklad a najvyšším súdom ako

dovolacím súdom takéto nedostatky nevykazuje.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu čl. 13 dohovoru ústavný súd odkazuje

na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), podľa ktorej

uplatňovanie práva vyplývajúceho z čl. 13 dohovoru musí nadväzovať na aspoň obhájiteľné

tvrdenie (arguable claim) o porušení iného práva chráneného dohovorom (napr. rozhodnutie

vo veci Silver a ostatní proti Spojenému kráľovstvu z 25. 3. 1983). Článok 13 dohovoru

sa tak vzťahuje iba na prípady, v ktorých sa jednotlivcovi podarí preukázať

pravdepodobnosť tvrdenia, že sa stal obeťou porušenia práv garantovaných dohovorom

(Boyle a Rice proti Spojenému kráľovstvu, rozsudok z 27. 4. 1988, séria A, č. 131, rovnako

nálezy ústavného súdu , , ).

Z citovanej judikatúry ESĽP vyplýva zrejmá súvislosť práva zaručeného čl. 13

dohovoru s ostatnými právami, ktoré dohovor garantuje. Vzhľadom na to, že ústavný súd

nedospel k záveru o možnom porušení iného práva zaručeného sťažovateľom ustanoveniami

dohovoru (čl. 6 ods. 1), nemohol dospieť k záveru, že by najvyšší súd porušil právo

sťažovateľa zaručené čl. 13 dohovoru.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd sťažnosť už po jej predbežnom

prerokovaní podľa odmietol ako zjavne

neopodstatnenú.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch

sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd

už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. júna 2014