Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 381/2010
PDF · 160.89 KB
No categories available
IV. ÚS 381/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. októbra 2010
predbežne prerokoval sťažnosť I. K. K., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bardejov v konaní
vedenom pod sp. zn. 3 C 229/03 a takto
rozhodol:
Sťažnosť I. K. K. o d m i e t a ako neprípustnú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. septembra
2010 doručená sťažnosť I. K. K. (ďalej len „sťažovateľ“) z 12. septembra 2010 označená
ako „Návrh na konanie o ústavnej sťažnosti“, vo veci namietaného porušenia jeho
základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústava“)
a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len ,,dohovor“) postupom Okresného súdu Bardejov (ďalej len ,,okresný súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 3 C 229/03.
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti okrem iného uviedol:
«Vediem tento dôležitý súdny spor o “strechu nad hlavou“, v ktorom naše všeobecné
súdy od samého počiatku veľmi lavírovali a až okate intrigovali s cieľavedomým zámerom
mojej žalobe o bezplatný prevod družstevného bytu na mňa do vlastníctva fyzickej osoby
nevyhovieť.»
Sťažovateľ ďalej uvádza, že vzniesol proti konajúcej sudkyni námietku zaujatosti
,,... lenže to nepomohlo, pretože bardejovský súd sa do dnešného dňa s touto mojou
námietkou ani po takmer 4-och rokoch vôbec nevysporiadal a nepredložil vec
nadriadenému súdu na jej rozhodnutie.
Zákon stanovuje, že povinnosťou súdu je bez meškania predložiť námietku zaujatosti
sudcu /do 10 dní/ a za taký istý čas je povinný o nej rozhodnúť nadriadený súd, a to so
všetkým čo s tým súvisí. Bol porušený zákon, ústava i Dohovor.“.
Sťažovateľ preto žiada, aby ústavný súd prijal sťažnosť na ďalšie konanie a aby
nálezom takto rozhodol:
,,1. Vyslovuje, že základné a ľudské práva I. K. K. podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru postupom Okresného súdu v Bardejove vo veci
vznesenej námietky zaujatosti voči sudkyni, zo dňa 13. 11. 2006 a súdnom konaní vedenom
u neho pod č. k. 3 C 229/03 p o r u š e n é b o l i.
2. Priznáva I. K. K. spravodlivé finančné zadosťučinenie vo výške 2.000 EUR
/slovom dvetisíc eur/, ktoré je mu povinný Okresný súd v Bardejove zaplatiť najneskôr do
dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto ústavného nálezu.
3. Ukladá Okresnému súdu v Bardejove uhradiť vzniklé trovy tohto súdneho konania,
a to v lehote najneskôr do 15 –tich dní od právoplatnosti tohto ústavného nálezu.“
Súčasťou sťažnosti sťažovateľa je aj žiadosť o ustanovenie právneho zástupcu na
konanie pred ústavným súdom.
Ústavný súd lustráciou konaní v registri zistil, že 12. marca 2010 mu bola doručená
sťažnosť sťažovateľa z 9. marca 2010, ktorou namietal porušenie svojho základného práva
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v konaní vedenom okresným
súdom pod sp. zn. 3 C 229/03. Predmetná sťažnosť bola podľa § 25 ods. 2 zákona Národnej
rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej
republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej
len „zákon o ústavnom súde“) a v súlade s doterajšou judikatúrou ústavného súdu
odmietnutá uznesením č. k. I. ÚS 144/2010-8 z 22. apríla 2010 (ďalej aj „uznesenie
ústavného súdu z 22. apríla 2010“) ako neprípustná z dôvodu nepodania sťažnosti podľa
§ 62 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“) v namietanom konaní.
Predmetné uznesenie ústavného súdu bolo sťažovateľovi doručené 1. júna 2010. Sťažovateľ
si preto musel byť vedomý toho, že opakované doručenie sťažnosti ústavnému súdu
s obdobným nedostatkom bude mať za následok odmietnutie jeho sťažnosti. V danom
prípade preto ústavný súd konštatuje, že ide o zbytočné zaťažovanie ústavného súdu
podaním, ktorým sťažovateľ, vedomý si jeho nedostatku, nemá šancu byť úspešný
v uplatňovaní ochrany svojich práv.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
o ústavnom súde na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú
dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie
ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné
návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané
oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ
nevyčerpal všetky opravné prostriedky alebo iné prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu
jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je sťažovateľ
oprávnený podľa osobitných predpisov.
V prípade namietaného porušenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov považuje ústavný súd za takýto prostriedok s účinnosťou od 1. apríla 2005
sťažnosť adresovanú predsedovi príslušného súdu podľa § 62 zákona o súdoch.
Ústavný súd už viackrát rozhodol (m. m. I. ÚS 21/99, IV. ÚS 153/03, I. ÚS 33/05),
že účelom práva účastníka konania pred všeobecným súdom podať sťažnosť na prieťahy
v konaní je poskytnutie príležitosti tomuto súdu, aby sám odstránil protiprávny stav
zapríčinený porušením základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.
Ústavný súd preto o sťažnosti, ktorou je namietané porušenie základného práva podľa čl. 48
ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, koná iba za predpokladu, ak sťažovateľ
preukáže, že využil označený právny prostriedok, ktorý má k dispozícii podľa zákona
o súdoch, alebo ak sa preukáže, že sťažovateľ túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných
osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Podľa názoru ústavného súdu sa podanie sťažnosti na prieťahy v konaní v zmysle
citovaných zákonov zásadne považuje za účinný prostriedok ochrany takých základných
práv, ktoré súvisia so základným právom na súdnu ochranu, ako aj so základným právom na
konanie bez zbytočných prieťahov (napr. IV. ÚS 153/03, IV. ÚS 278/04). Účinnosť takého
právneho prostriedku ochrany pred zbytočnými prieťahmi v súdnom konaní potvrdzuje aj
znenie zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov, ktorý vo viacerých ustanoveniach zdôrazňuje
povinnosť sudcu konať bez zbytočných prieťahov a ustanovuje za také prieťahy aj
disciplinárnu zodpovednosť. Podobne aj zákon o súdoch v § 64 ods. 1 ustanovuje, že
„Účelom vybavovania sťažnosti je zistiť, či v danej veci boli spôsobené prieťahy
v konaní...“. V zmysle prvej vety druhého odseku citovaného zákonného ustanovenia
„Orgán, ktorý vybavuje sťažnosť, je povinný na účel zistenia stavu veci prešetriť všetky
skutočnosti.“. Napokon podľa tretieho odseku predmetného zákonného ustanovenia „Ak
orgán poverený vybavovaním sťažnosti zistí, že sťažnosť je dôvodná, prijme a zabezpečí
vykonanie opatrení na odstránenie nedostatkov, ak je to potrebné, vyvodí za vzniknuté
nedostatky voči zodpovedným osobám dôsledky.“.
V súvislosti s tým ústavný súd poznamenáva, že vyčerpanie opravných prostriedkov
alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných
práv a slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je oprávnený podľa osobitných
predpisov, je jedným z atribútov prípustnosti sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, a teda
podmienkou konania vo veci individuálnej ochrany základných práv a slobôd pred
ústavným súdom.
Špecifickosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy teda spočíva okrem iného aj v
tom, že k jej podaniu môže zásadne dôjsť až subsidiárne. Zmysel a účel zásady subsidiarity
vyplýva aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou
ústavného súdu, ale je takisto úlohou všetkých orgánov verejnej moci, v tom rámci
predovšetkým všeobecného súdnictva. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti
inštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade zlyhania všetkých ostatných
do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci.
Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ síce v petite sťažnosti uviedol porušenie
svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 1 ústavy, avšak z kontextu a obsahu sťažnosti
vyplýva, že ide o zrejmú chybu v písaní a že sťažovateľ sa svojou sťažnosťou opätovne
domáha vyslovenia porušenia čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, a to
v namietanom konaní pred okresným súdom vedenom pod sp. zn. 3 C 229/03, v ktorom
vystupuje ako navrhovateľ.
Ústavný súd po vykonanom zisťovaní na okresnom súde (11. októbra 2010) zistil, že
od rozhodnutia o jeho skoršej sťažnosti (o ktorej ústavný súd rozhodol uznesením
z 22. apríla 2010 a ktorej dôvodom odmietnutia bolo nepodanie sťažnosti podľa § 62 a nasl.
zákona o súdoch predsedovi okresného súdu, pozn.) sťažovateľ dosiaľ nepodal predsedovi
okresného súdu sťažnosť podľa § 62 a nasl. zákona o súdoch ako iný právny prostriedok na
ochranu jeho základných práv alebo slobôd, ktorý mu zákon účinne poskytuje a na ktorý je
sťažovateľ podľa uvedeného osobitného predpisu oprávnený.
Vzhľadom na to, že sťažovateľ tento právny prostriedok nevyužil, nevyčerpal
dostupné právne prostriedky podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde, a preto ústavný súd
odmietol jeho sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako neprípustnú.
Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať sa
ďalšími požiadavkami, ktoré sťažovateľ v sťažnosti uviedol.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 20. októbra 2010