Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 282/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-6

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. mája 2013

predbežne prerokoval sťažnosť I. K. K., B., vo veci namietaného porušenia základného

práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v Slovenskej

republiky a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 28. januára

2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť I. K. K. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. apríla 2013

doručená sťažnosť I. K. K., B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie

základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného

v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 28. januára 2013.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je účastníkom konania (žalobcom)

vedeného Okresným súdom Bardejov (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. ,

predmetom ktorého je žaloba o náhradu škody proti Slovenskej republike, zastúpenej

Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky. V tejto veci okresný súd vydal 27. júla

2011 uznesenie, ktorým zamietol návrh na prerušenie konania, o ktorom sťažovateľ tvrdí, že

ho nepodal. O opravnom prostriedku sťažovateľa proti rozhodnutiu okresného súdu

z 27. júla 2011 rozhodol Krajský súd v Prešove (ďalej len „krajský súd“) uznesením sp. zn.

z 31. januára 2012 tak, že uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil.

Sťažovateľ proti rozhodnutiu krajského súdu podal dovolanie, konanie o ktorom však

najvyšší súd uznesením sp. zn. z 28. januára 2013 zastavil, a to z dôvodu

neodstránenia nedostatku osobitnej podmienky dovolacieho konania vyplývajúcej z § 241

ods. 1 Občianskeho súdneho konania (povinné zastúpenie advokátom v dovolacom konaní).

Sťažnosť podanú ústavnému súdu sťažovateľ odôvodnil okrem iného tatko:

„Okresný súd v Bardejove svojím uznesením -24 z 27. VII. 11 zamietol

údajný môj návrh na prerušenie tohto konania, ktorý som súdu výslovne nikdy nepodal,

preto som sa odvolal, no krajský odvolací prešovský súd na toto moje odvolanie z 8. VIII. 11

nedal a svojím uznesením -29 mnou napadnuté uznesenie prvostupňového

súdu... bezvýhradne potvrdil. Preto zákonite muselo nasledovať dovolanie, ale iba na vady,

keďže iné podať nebolo možné... Bol som... nemilo prekvapený, keď mi dňa 4. III. 13... došlo

uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. z 28. I. 13..., ktoré je samý bluf

a v ktorom výrok tohto súdu nemá vôbec oporu v jeho odôvodnení, ktoré je zavádzajúce

a tendenčné a v ňom použitá argumentácia nebola dostatočne overená a podložená

dôkazmi, včítane aplikácie v ňom uvedeného práva. Konkrétne: Ja som nikdy súdu nedal

žiadny návrh na prerušenie konania, tak ani súd... nemal právo o ňom rozhodovať, lebo

pánom žaloby som ja a nie súd, aby rozhodoval o tom, o čom on sám chce a nie o tom, o čo

ho žiadam ja! Preto podmienky na podanie môjho dovolania tu boli splnené, takže súd mal

možnosť pokračovať v tomto konaní a ja som mu v tom nebránil. Ďalej namietam, že ja som

si advokáta pre toto dovolanie zvoliť nemohol, keďže na to nemám dostatok finančných

prostriedkov. Súd vyložene klame keď tvrdí, že ja som nepodal pre CPP Svidník žiadosť

o právnu pomoc, lebo je tak v nej výslovne uvedené, zo dňa 12. 8. 12... Navyše najvyšší súd

tu nedocenil Listinu ľudských práv – jej čl. 37 ods. 2 a ani Rezolúciu VZ-OSN

z 10. 12. 1948!

Ďalej zdôrazňujem, že ja som §-30 v ničom neporušil a ani mi z neho

nevyplývajú žiadne konkrétne povinnosti a už za vrchol bezočivosti Najvyššieho súdu SR

voči mne považujem to , že v dôsledku mojej nečinnosti a nerešpektovania právnej

úpravy z mojej strany, zostal vraj nedostatok osobitnej podmienky dovolacieho konania

podľa §-u 241 ods. 1 neodstránený, keď ja som svoje dovolanie podal nie podľa tohto

zák. ust. , ale podľa §-u 237, kde bol súd povinný sa s ním vyporiadať ex offo, bez toho,

aby som niečo konkrétne namietal, aj keď s právnom pomocou, absenciu ktorej som tu ja

nezavinil, ale CPP Svidník sporu s Najvyšším súdom SR a pretože ja som si svoje povinnosti

v tomto ohľade splnil bezozbytku podaním žiadosti o právnu pomoc a nie žiadneho prípisu,

ako lživo tvrdí Najvyšší súd SR!...

Som presvedčený, že moje základné a ľudské právo bolo tu zo strany Najvyššieho

súdu porušené, lebo svojím šlendriánskym uznesením, ktoré touto cestou ústavnou

sťažnosťou napádam zakryl nielen svoje nedostatky, ale hlavne súdom nižších stupňov...“

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na

ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1./ ... základné a ľudské práva I. K. K. boli v konaní o jeho dovolaní z 23. III. 12

uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 28. I. 13 a kauze vedenej na

Okresnom súde v Bardejove pod č. k. , ktorej predchádzalo súdne konanie 4 C

1620/98 v zmysle ust. čl. 46 ods. 1 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru, porušené.

2./ Zrušuje nepravdivé, právu odporujúce a zmätočné unesenie Najvyš. súdu SR

z 28. I. 13 v spojení s rozhodnutiami súdov nižších všeob. súdov a súčasne im

tieto vracia na nové konanie a spravodlivé rozhodnutie.

3./ Priznáva I. K. K. spravodlivé fin. zadosťučinenie vo výške 10 tis. EUR..., ktoré je

mu povinný Najvyšší súd SR zaplatiť najneskôr do 2-och mesiacov od právoplatnosti tohto

ústavného nálezu.

4./ Ukladá NS-SR uhradiť aj vzniklé trovy tohto súdneho konania, a to v lehote

15-tich dní od právoplatnosti tohto ústavného nálezu.“

Sťažovateľ zároveň uviedol: „Pre svoje slabé sociálne postavenie ako plebs si ja

advokáta zo svojho ani pre toto dôležité konanie pred Ústavným súdom SR nemôžem

zaplatiť zo svojho. Preto apelujem na tento súd, aby mi ho ex offo a na štátne útraty určil

sám, a to na základe Rezolúcie VZ-OSN z 10. XII. 1948 a ústavného zákona č. 23/91 Zb. –

jeho Listiny základných práv – jej čl. 37 ods. 2...“

II.

Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah...

Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť

k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre

nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného

orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo,

prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať

takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí

na ďalšie konanie (, tiež napr. , ).

Predmetom konania pred ústavným súdom je namietané porušenie základného práva

na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v a práva na spravodlivé

súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 28. januára 2013, v ktorom podľa

názoru sťažovateľa výrok nemá oporu v odôvodnení a ktoré je zavádzajúce, tendenčné

a v ňom uvedená argumentácia nebola dostatočne overená a podložená dôkazmi.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu možno o zjavnej neopodstatnenosti

hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo rozhodnutím štátneho orgánu nemohlo

vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to

buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím orgánu štátu a základným právom, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnený tak možno považovať taký návrh, pri predbežnom prerokovaní ktorého

ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorého by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (,

, , ).

Ústavný súd vo svojej judikatúre tiež pravidelne zdôrazňuje, že nie je alternatívou

a ani ďalšou opravnou inštitúciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov

(mutatis mutandis , ). V dôsledku toho v konaní o ústavných

sťažnostiach nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu

vrátane posúdenia skutkových otázok, pretože jeho úlohou nie je zastupovanie, resp.

nahradzovanie všeobecných súdov ako ich ďalšia opravná inštancia. Úloha ústavného súdu

sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonov

všeobecnými súdmi s alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach

a základných slobodách (, ). Akékoľvek skutkové alebo právne

závery všeobecného súdu môžu byť preto predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len

vtedy, ak by boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a teda z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (, , ). Ústavný súd takisto

pripomína, že jeho prvoradou úlohou je ochrana ústavnosti, a nie ochrana zákonnosti, čo je

aj prejavom doktríny, že všeobecný súd pozná právo („iura novit curia“). Je v právomoci

všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony. Pokiaľ tento výklad nie je arbitrárny a je

náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá príčinu doň zasahovať (mutatis mutandis napr.

, , , ).

Z odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu vyplýva:

«Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( )

predovšetkým skúmal, či sú splnené podmienky, za ktorých môže o dovolaní konať. Zistil, že

tieto podmienky konania nie sú splnené.

Kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené podmienky, za ktorých

môže konať vo veci (§ 103 O. s. p).

Ak ide o nedostatok podmienky konania, ktorý možno odstrániť, súd urobí pre to

vhodné opatrenia, pritom spravidla môže pokračovať v konaní, ale nesmie vydať

rozhodnutie, ktorým sa konanie končí. Ak sa nepodarí nedostatok podmienky konania

odstrániť, konanie zastaví ( ).

Dovolateľ v dovolacom konaní musí byť zastúpený advokátom, pokiaľ nemá

právnické vzdelanie buď sám, alebo jeho zamestnanec (člen), ktorý za neho koná (§ 241

ods. 1 veta prvá ).

Nedostatok podmienky povinného zastúpenia dovolateľa v dovolacom konaní je

možné odstrániť tým, že si dovolateľ zvolí kvalifikovaného zástupcu a k dovolaniu pripojí

jeho plnomocenstvo. Ak tak neurobí, a to ani na výzvu súdu, súd dovolacie konanie zastaví.

V danej veci dovolateľ právnické vzdelanie nemá. Súd prvého stupňa ho preto vyzval

na odstránenie vád dovolania vrátane doloženia plnomocenstva pre advokáta na

zastupovanie v dovolacom konaní ( veta druhá ), pričom bol poučený

podľa Dovolateľ sa prípisom zo dňa 13 augusta 2012 obrátil na Centrum

právnej pomoci, kancelária Svidník, o čom upovedomil i prvostupňový súd. Na dopyt súdu,

adresovaný Centru právnej pomoci, bolo oznámené, že žalobca v súdenej veci nepodal

žiadosť o poskytnutie právnej pomoci, do kancelárie boli doručené len dva listy od žalobcu,

uvedené ako „predbežný zoznam káuz“. V inej veci žalobcu (vedenej na Okresnom súde

Bardejov pod sp. zn. ) nebol žalobcovi priznaný nárok na poskytovanie právnej

pomoci, pretože nesplnil jednu z troch podmienok na poskytnutie právnej pomoci a to

podmienku materiálnej núdze.

Najvyšší sud Slovenskej republiky dospel k záveru, že v danom prípade zodpovedal

postup súdu prvého stupňa ustanoveniu v znení od 1. januára 2012. Právny

názor, že od tohto dňa rozhoduje o žiadostiach o ustanovenie zástupcu pre dovolacie

konanie (aj o tých žiadostiach, ktoré boli podané pred týmto dňom) Centrum právnej

pomoci, zodpovedá zákonu. Najvyšší súd Slovenskej republiky zároveň konštatuje, že

v dôsledku nečinnosti žalobcu a jeho nerešpektovaniu právnej úpravy, zostal nedostatok

osobitnej podmienky dovolacieho konania vyplývajúcej z neodstránený.

So zreteľom na uvedené, zastavil konanie o dovolaní žalobcu proti rozhodnutiu odvolacieho

súdu ( v spojení s a ).»

Ústavný súd po preskúmaní napadnutého uznesenia najvyššieho súdu nezistil, že by

účinky výkonu jeho dovolacej právomoci boli nezlučiteľné so zásadou spravodlivého

procesu a základným právom účastníka konania na súdnu ochranu. Napadnuté uznesenie

obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov, pričom jeho výklad právnych predpisov

a závery z nich odvodené nie sú svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich

ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá

by bola popretím ich podstaty a zmyslu.

Na posúdenie ústavnosti vo vzťahu k odôvodneniu napadnutého uznesenia

najvyššieho súdu považoval ústavný súd za kľúčové zistenie, či spôsob, ktorým najvyšší súd

zdôvodnil svoje rozhodnutie, je ústavne konformný. Inými slovami, ústavný súd zisťoval, či

spôsob výkladu príslušných zákonných ustanovení, ktorým najvyšší súd zdôvodnil svoje

rozhodnutie, vzhľadom na zistený skutkový stav nie je svojvoľný (arbitrárny) alebo ústavne

neudržateľný pre zjavné pochybenia alebo omyly v posudzovaní obsahu aplikovanej

právnej úpravy.

Ako zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, sťažovateľ podal dovolanie bez toho, aby bol

v dovolacom konaní právne zastúpený.

Najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, podľa ktorých ustanovení

procesnoprávneho predpisu postupoval, čo zisťoval, čo považoval za preukázané a na

základe čoho v konečnom dôsledku rozhodol.

Správne najvyšší súd ozrejmil, že o podanom dovolaní je možné konať iba v prípade

splnenia zákonom stanovených podmienok požadovaných pre takéto konanie. Skúmal teda,

či tieto podmienky sú splnené. Zistil pritom, že jedna z podmienok podľa § 241 ods. 1

nie je splnená, a to konkrétne, že sťažovateľ musí byť

v dovolacom konaní právne zastúpený, pretože sám nemá právnické vzdelanie. Najvyšší súd

taktiež zisťoval, či okresný súd (v rámci úkonov vykonávaných pri podaní dovolania) urobil

opatrenia na odstránenie nedostatku, ktorý bránil v ďalšom konaní o podanom dovolaní,

a ako to uviedol v odôvodnení rozhodnutia, prvostupňový súd postupoval v súlade

so zákonom, t. j. dal sťažovateľovi priestor na odstránenie nedostatku s poučením, ako má

postupovať v zmysle platnej právnej úpravy, avšak napriek tomu zo strany sťažovateľa

k jeho odstráneniu nedošlo.

Podľa názoru ústavného súdu sťažovateľ tým, že napriek výzve a zákonnému

poučeniu neodstránil nedostatok spočívajúci v nesplnení zákonnej podmienky vyžadovanej

pre dovolacie konanie nedal najvyššiemu súdu inú možnosť, iba dovolacie konanie v súlade

so zákonom (Občianskym súdny poriadkom) zastaviť.

Z napadnutého rozhodnutia pritom nevyplýva žiadna svojvôľa, resp.

neodôvodnenosť záverov najvyššieho súdu, ktorý rozhodol plne v intenciách príslušných

ustanovení spôsobom, ktorý neodporuje zmyslu ani účelu

označených ustanovení.

Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom najvyššieho súdu na výklad príslušných

zákonných ustanovení nestotožnil, nepostačuje na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti

alebo arbitrárnosti napadnutého uznesenia najvyššieho súdu.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2

ako zjavne neopodstatnenú.

Pokiaľ sťažovateľ namieta porušenie svojich práv aj postupom a rozhodnutiami

okresného súdu a krajského súdu, čo však zo sťažnosti priamo nevyplýva (nasvedčuje tomu

aj označenie „porušovateľa“ práv sťažovateľom, za ktorého označil iba najvyšší súd,

a dovolacie konanie, resp. rozhodnutie o dovolaní), pre úplnosť je potrebné dodať, že

vo vzťahu k postupu okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uzneseniu z 27. júla 2011, ktorým neprerušil konanie, ústavný súd nemá dostatok

právomoci na jeho preskúmanie, a to vzhľadom na znenie , z ktorého

vplýva, že právomoc ústavného súdu rozhodovať o sťažnostiach fyzických osôb alebo

právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, je

založená na princípe subsidiarity. Zo subsidiarity právomoci ústavného súdu vyplýva, že ak

ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa môže domôcť

ochrany svojho základného práva alebo slobody využitím jemu dostupných a aj účinných

právnych prostriedkov pred iným orgánom verejnej moci, odmietne takúto sťažnosť z

dôvodu nedostatku svojej právomoci (mutatis mutandis napr. , ).

V danom prípade bol sťažovateľ oprávnený podať odvolanie proti uzneseniu

okresného súdu. Sťažovateľ teda mal k dispozícii účinný právny prostriedok na ochranu

svojich práv, o ktorom bol oprávnený rozhodnúť krajský súd, a tento aj využil, čo vzhľadom

na princíp subsidiarity vylučuje právomoc ústavného súdu.

Z uvedeného dôvodu by ústavný súd musel pri predbežnom prerokovaní sťažnosť

sťažovateľa v tejto časti odmietnuť pre nedostatok svojej právomoci podľa § 25 ods. 2

.

Vo vzťahu k postupu krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uzneseniu z 31. januára 2012 by zase bola sťažnosť sťažovateľa zjavne

neopodstatnená, a to z dôvodu absencie akejkoľvek možnosti zásahu krajského súdu do

označených práv sťažovateľa v danej veci.

Podstata sťažovateľovej námietky spočíva v tom, že tak okresný súd, ako aj krajský

súd rozhodovali o návrhu na prerušenie konania, o ktorom sťažovateľ tvrdí, že ho nepodal,

a teda ani nebolo o čom konať. Je teda zrejmé, že ak by aj sťažovateľ prerušenie konania

nenavrhoval a výsledok napadnutých konaní všeobecných súdov (tak prvého, ako

aj druhého stupňa) je zhodný s predstavami sťažovateľa, nemohlo logicky dôjsť k zásahu do

jeho práv. Ani samotný fakt, že všeobecný súd by konal o návrhu, o ktorom účastník

konania tvrdí, že ho nepodal, nemôže sám osebe bez ďalšieho predstavovať kvalifikovaný

zásah do základného práva alebo slobody.

Uvedené by bolo dôvodom na odmietnutie sťažnosti sťažovateľa v tejto časti podľa

pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Pretože sťažnosť sťažovateľa bola ako celok odmietnutá, bolo bez právneho

významu zaoberať sa jeho ďalšími požiadavkami (rozhodovanie o ktorých je podmienené

vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, pozri , 2 a 3 )

vrátane žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. mája 2013