Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 282/2013
PDF · 216.76 KB
No categories available
II. ÚS 282/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. mája 2013
predbežne prerokoval sťažnosť I. K. K., B., vo veci namietaného porušenia základného
práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Cdo 378/2012 a jeho uznesením z 28. januára
2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť I. K. K. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. apríla 2013
doručená sťažnosť I. K. K., B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie
základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného
v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 5 Cdo 378/2012 a jeho uznesením z 28. januára 2013.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je účastníkom konania (žalobcom)
vedeného Okresným súdom Bardejov (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 5 C 26/2009,
predmetom ktorého je žaloba o náhradu škody proti Slovenskej republike, zastúpenej
Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky. V tejto veci okresný súd vydal 27. júla
2011 uznesenie, ktorým zamietol návrh na prerušenie konania, o ktorom sťažovateľ tvrdí, že
ho nepodal. O opravnom prostriedku sťažovateľa proti rozhodnutiu okresného súdu
z 27. júla 2011 rozhodol Krajský súd v Prešove (ďalej len „krajský súd“) uznesením sp. zn.
4 Co 116/2011 z 31. januára 2012 tak, že uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil.
Sťažovateľ proti rozhodnutiu krajského súdu podal dovolanie, konanie o ktorom však
najvyšší súd uznesením sp. zn. 5 Cdo 378/2012 z 28. januára 2013 zastavil, a to z dôvodu
neodstránenia nedostatku osobitnej podmienky dovolacieho konania vyplývajúcej z § 241
ods. 1 Občianskeho súdneho konania (povinné zastúpenie advokátom v dovolacom konaní).
Sťažnosť podanú ústavnému súdu sťažovateľ odôvodnil okrem iného tatko:
„Okresný súd v Bardejove svojím uznesením 5 C 26/09-24 z 27. VII. 11 zamietol
údajný môj návrh na prerušenie tohto konania, ktorý som súdu výslovne nikdy nepodal,
preto som sa odvolal, no krajský odvolací prešovský súd na toto moje odvolanie z 8. VIII. 11
nedal a svojím uznesením 4 Co 116/11-29 mnou napadnuté uznesenie prvostupňového
súdu... bezvýhradne potvrdil. Preto zákonite muselo nasledovať dovolanie, ale iba na vady,
keďže iné podať nebolo možné... Bol som... nemilo prekvapený, keď mi dňa 4. III. 13... došlo
uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Cdo 378/2012 z 28. I. 13..., ktoré je samý bluf
a v ktorom výrok tohto súdu nemá vôbec oporu v jeho odôvodnení, ktoré je zavádzajúce
a tendenčné a v ňom použitá argumentácia nebola dostatočne overená a podložená
dôkazmi, včítane aplikácie v ňom uvedeného práva. Konkrétne: Ja som nikdy súdu nedal
žiadny návrh na prerušenie konania, tak ani súd... nemal právo o ňom rozhodovať, lebo
pánom žaloby som ja a nie súd, aby rozhodoval o tom, o čom on sám chce a nie o tom, o čo
ho žiadam ja! Preto podmienky na podanie môjho dovolania tu boli splnené, takže súd mal
možnosť pokračovať v tomto konaní a ja som mu v tom nebránil. Ďalej namietam, že ja som
si advokáta pre toto dovolanie zvoliť nemohol, keďže na to nemám dostatok finančných
prostriedkov. Súd vyložene klame keď tvrdí, že ja som nepodal pre CPP Svidník žiadosť
o právnu pomoc, lebo je tak v nej výslovne uvedené, zo dňa 12. 8. 12... Navyše najvyšší súd
tu nedocenil Listinu ľudských práv – jej čl. 37 ods. 2 a ani Rezolúciu VZ-OSN
z 10. 12. 1948!
Ďalej zdôrazňujem, že ja som §-30 OSP v ničom neporušil a ani mi z neho
nevyplývajú žiadne konkrétne povinnosti a už za vrchol bezočivosti Najvyššieho súdu SR
voči mne považujem to , že v dôsledku mojej nečinnosti a nerešpektovania právnej
úpravy z mojej strany, zostal vraj nedostatok osobitnej podmienky dovolacieho konania
podľa §-u 241 ods. 1 OSP neodstránený, keď ja som svoje dovolanie podal nie podľa tohto
zák. ust. OSP, ale podľa §-u 237, kde bol súd povinný sa s ním vyporiadať ex offo, bez toho,
aby som niečo konkrétne namietal, aj keď s právnom pomocou, absenciu ktorej som tu ja
nezavinil, ale CPP Svidník sporu s Najvyšším súdom SR a pretože ja som si svoje povinnosti
v tomto ohľade splnil bezozbytku podaním žiadosti o právnu pomoc a nie žiadneho prípisu,
ako lživo tvrdí Najvyšší súd SR!...
Som presvedčený, že moje základné a ľudské právo bolo tu zo strany Najvyššieho
súdu porušené, lebo svojím šlendriánskym uznesením, ktoré touto cestou ústavnou
sťažnosťou napádam zakryl nielen svoje nedostatky, ale hlavne súdom nižších stupňov...“
Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na
ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„1./ ... základné a ľudské práva I. K. K. boli v konaní o jeho dovolaní z 23. III. 12
uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Cdo 378/12 zo dňa 28. I. 13 a kauze vedenej na
Okresnom súde v Bardejove pod č. k. 5 C 26/09, ktorej predchádzalo súdne konanie 4 C
1620/98 v zmysle ust. čl. 46 ods. 1 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru, porušené.
2./ Zrušuje nepravdivé, právu odporujúce a zmätočné unesenie Najvyš. súdu SR
5 Cdo 378/12 z 28. I. 13 v spojení s rozhodnutiami súdov nižších všeob. súdov a súčasne im
tieto vracia na nové konanie a spravodlivé rozhodnutie.
3./ Priznáva I. K. K. spravodlivé fin. zadosťučinenie vo výške 10 tis. EUR..., ktoré je
mu povinný Najvyšší súd SR zaplatiť najneskôr do 2-och mesiacov od právoplatnosti tohto
ústavného nálezu.
4./ Ukladá NS-SR uhradiť aj vzniklé trovy tohto súdneho konania, a to v lehote
15-tich dní od právoplatnosti tohto ústavného nálezu.“
Sťažovateľ zároveň uviedol: „Pre svoje slabé sociálne postavenie ako plebs si ja
advokáta zo svojho ani pre toto dôležité konanie pred Ústavným súdom SR nemôžem
zaplatiť zo svojho. Preto apelujem na tento súd, aby mi ho ex offo a na štátne útraty určil
sám, a to na základe Rezolúcie VZ-OSN z 10. XII. 1948 a ústavného zákona č. 23/91 Zb. –
jeho Listiny základných práv – jej čl. 37 ods. 2...“
II.
Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah...
Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť
k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre
nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného
orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo,
prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať
takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia
označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí
na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).
Predmetom konania pred ústavným súdom je namietané porušenie základného práva
na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé
súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu v konaní
vedenom pod sp. zn. 5 Cdo 378/2009 a jeho uznesením z 28. januára 2013, v ktorom podľa
názoru sťažovateľa výrok nemá oporu v odôvodnení a ktoré je zavádzajúce, tendenčné
a v ňom uvedená argumentácia nebola dostatočne overená a podložená dôkazmi.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu možno o zjavnej neopodstatnenosti
hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo rozhodnutím štátneho orgánu nemohlo
vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to
buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím orgánu štátu a základným právom, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnený tak možno považovať taký návrh, pri predbežnom prerokovaní ktorého
ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorého by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 27/04,
I. ÚS 158/05, IV. ÚS 300/08, IV. ÚS 158/09).
Ústavný súd vo svojej judikatúre tiež pravidelne zdôrazňuje, že nie je alternatívou
a ani ďalšou opravnou inštitúciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov
(mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). V dôsledku toho v konaní o ústavných
sťažnostiach nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu
vrátane posúdenia skutkových otázok, pretože jeho úlohou nie je zastupovanie, resp.
nahradzovanie všeobecných súdov ako ich ďalšia opravná inštancia. Úloha ústavného súdu
sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonov
všeobecnými súdmi s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach
a základných slobodách (I. ÚS 225/03, IV. ÚS 158/09). Akékoľvek skutkové alebo právne
závery všeobecného súdu môžu byť preto predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len
vtedy, ak by boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a teda z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného
práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 262/04). Ústavný súd takisto
pripomína, že jeho prvoradou úlohou je ochrana ústavnosti, a nie ochrana zákonnosti, čo je
aj prejavom doktríny, že všeobecný súd pozná právo („iura novit curia“). Je v právomoci
všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony. Pokiaľ tento výklad nie je arbitrárny a je
náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá príčinu doň zasahovať (mutatis mutandis napr.
I. ÚS 19/02, I. ÚS 50/04, IV. ÚS 238/05, II. ÚS 357/06).
Z odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu vyplýva:
«Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.)
predovšetkým skúmal, či sú splnené podmienky, za ktorých môže o dovolaní konať. Zistil, že
tieto podmienky konania nie sú splnené.
Kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené podmienky, za ktorých
môže konať vo veci (§ 103 O. s. p).
Ak ide o nedostatok podmienky konania, ktorý možno odstrániť, súd urobí pre to
vhodné opatrenia, pritom spravidla môže pokračovať v konaní, ale nesmie vydať
rozhodnutie, ktorým sa konanie končí. Ak sa nepodarí nedostatok podmienky konania
odstrániť, konanie zastaví (§ 104 ods. 2 O. s. p.).
Dovolateľ v dovolacom konaní musí byť zastúpený advokátom, pokiaľ nemá
právnické vzdelanie buď sám, alebo jeho zamestnanec (člen), ktorý za neho koná (§ 241
ods. 1 veta prvá O. s. p.).
Nedostatok podmienky povinného zastúpenia dovolateľa v dovolacom konaní je
možné odstrániť tým, že si dovolateľ zvolí kvalifikovaného zástupcu a k dovolaniu pripojí
jeho plnomocenstvo. Ak tak neurobí, a to ani na výzvu súdu, súd dovolacie konanie zastaví.
V danej veci dovolateľ právnické vzdelanie nemá. Súd prvého stupňa ho preto vyzval
na odstránenie vád dovolania vrátane doloženia plnomocenstva pre advokáta na
zastupovanie v dovolacom konaní (§ 241 ods. 1 veta druhá O. s. p.), pričom bol poučený
podľa § 30 O. s. p. Dovolateľ sa prípisom zo dňa 13 augusta 2012 obrátil na Centrum
právnej pomoci, kancelária Svidník, o čom upovedomil i prvostupňový súd. Na dopyt súdu,
adresovaný Centru právnej pomoci, bolo oznámené, že žalobca v súdenej veci nepodal
žiadosť o poskytnutie právnej pomoci, do kancelárie boli doručené len dva listy od žalobcu,
uvedené ako „predbežný zoznam káuz“. V inej veci žalobcu (vedenej na Okresnom súde
Bardejov pod sp. zn. 4 C 52/2003) nebol žalobcovi priznaný nárok na poskytovanie právnej
pomoci, pretože nesplnil jednu z troch podmienok na poskytnutie právnej pomoci a to
podmienku materiálnej núdze.
Najvyšší sud Slovenskej republiky dospel k záveru, že v danom prípade zodpovedal
postup súdu prvého stupňa ustanoveniu § 30 O. s. p. v znení od 1. januára 2012. Právny
názor, že od tohto dňa rozhoduje o žiadostiach o ustanovenie zástupcu pre dovolacie
konanie (aj o tých žiadostiach, ktoré boli podané pred týmto dňom) Centrum právnej
pomoci, zodpovedá zákonu. Najvyšší súd Slovenskej republiky zároveň konštatuje, že
v dôsledku nečinnosti žalobcu a jeho nerešpektovaniu právnej úpravy, zostal nedostatok
osobitnej podmienky dovolacieho konania vyplývajúcej z § 241 ods. 1 O. s. p. neodstránený.
So zreteľom na uvedené, zastavil konanie o dovolaní žalobcu proti rozhodnutiu odvolacieho
súdu (§ 243c O. s. p. v spojení s § 241 ods. 1 O. s. p. a § 104 ods. 2 O. s. p.).»
Ústavný súd po preskúmaní napadnutého uznesenia najvyššieho súdu nezistil, že by
účinky výkonu jeho dovolacej právomoci boli nezlučiteľné so zásadou spravodlivého
procesu a základným právom účastníka konania na súdnu ochranu. Napadnuté uznesenie
obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov, pričom jeho výklad právnych predpisov
a závery z nich odvodené nie sú svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich
ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá
by bola popretím ich podstaty a zmyslu.
Na posúdenie ústavnosti vo vzťahu k odôvodneniu napadnutého uznesenia
najvyššieho súdu považoval ústavný súd za kľúčové zistenie, či spôsob, ktorým najvyšší súd
zdôvodnil svoje rozhodnutie, je ústavne konformný. Inými slovami, ústavný súd zisťoval, či
spôsob výkladu príslušných zákonných ustanovení, ktorým najvyšší súd zdôvodnil svoje
rozhodnutie, vzhľadom na zistený skutkový stav nie je svojvoľný (arbitrárny) alebo ústavne
neudržateľný pre zjavné pochybenia alebo omyly v posudzovaní obsahu aplikovanej
právnej úpravy.
Ako zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, sťažovateľ podal dovolanie bez toho, aby bol
v dovolacom konaní právne zastúpený.
Najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, podľa ktorých ustanovení
procesnoprávneho predpisu postupoval, čo zisťoval, čo považoval za preukázané a na
základe čoho v konečnom dôsledku rozhodol.
Správne najvyšší súd ozrejmil, že o podanom dovolaní je možné konať iba v prípade
splnenia zákonom stanovených podmienok požadovaných pre takéto konanie. Skúmal teda,
či tieto podmienky sú splnené. Zistil pritom, že jedna z podmienok podľa § 241 ods. 1
Občianskeho súdneho poriadku nie je splnená, a to konkrétne, že sťažovateľ musí byť
v dovolacom konaní právne zastúpený, pretože sám nemá právnické vzdelanie. Najvyšší súd
taktiež zisťoval, či okresný súd (v rámci úkonov vykonávaných pri podaní dovolania) urobil
opatrenia na odstránenie nedostatku, ktorý bránil v ďalšom konaní o podanom dovolaní,
a ako to uviedol v odôvodnení rozhodnutia, prvostupňový súd postupoval v súlade
so zákonom, t. j. dal sťažovateľovi priestor na odstránenie nedostatku s poučením, ako má
postupovať v zmysle platnej právnej úpravy, avšak napriek tomu zo strany sťažovateľa
k jeho odstráneniu nedošlo.
Podľa názoru ústavného súdu sťažovateľ tým, že napriek výzve a zákonnému
poučeniu neodstránil nedostatok spočívajúci v nesplnení zákonnej podmienky vyžadovanej
pre dovolacie konanie nedal najvyššiemu súdu inú možnosť, iba dovolacie konanie v súlade
so zákonom (Občianskym súdny poriadkom) zastaviť.
Z napadnutého rozhodnutia pritom nevyplýva žiadna svojvôľa, resp.
neodôvodnenosť záverov najvyššieho súdu, ktorý rozhodol plne v intenciách príslušných
ustanovení Občianskeho súdneho poriadku spôsobom, ktorý neodporuje zmyslu ani účelu
označených ustanovení.
Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom najvyššieho súdu na výklad príslušných
zákonných ustanovení nestotožnil, nepostačuje na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti
alebo arbitrárnosti napadnutého uznesenia najvyššieho súdu.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Pokiaľ sťažovateľ namieta porušenie svojich práv aj postupom a rozhodnutiami
okresného súdu a krajského súdu, čo však zo sťažnosti priamo nevyplýva (nasvedčuje tomu
aj označenie „porušovateľa“ práv sťažovateľom, za ktorého označil iba najvyšší súd,
a dovolacie konanie, resp. rozhodnutie o dovolaní), pre úplnosť je potrebné dodať, že
vo vzťahu k postupu okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 26/2009 a jeho
uzneseniu z 27. júla 2011, ktorým neprerušil konanie, ústavný súd nemá dostatok
právomoci na jeho preskúmanie, a to vzhľadom na znenie čl. 127 ods. 1 ústavy, z ktorého
vplýva, že právomoc ústavného súdu rozhodovať o sťažnostiach fyzických osôb alebo
právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, je
založená na princípe subsidiarity. Zo subsidiarity právomoci ústavného súdu vyplýva, že ak
ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa môže domôcť
ochrany svojho základného práva alebo slobody využitím jemu dostupných a aj účinných
právnych prostriedkov pred iným orgánom verejnej moci, odmietne takúto sťažnosť z
dôvodu nedostatku svojej právomoci (mutatis mutandis napr. I. ÚS 103/02, I. ÚS 269/06).
V danom prípade bol sťažovateľ oprávnený podať odvolanie proti uzneseniu
okresného súdu. Sťažovateľ teda mal k dispozícii účinný právny prostriedok na ochranu
svojich práv, o ktorom bol oprávnený rozhodnúť krajský súd, a tento aj využil, čo vzhľadom
na princíp subsidiarity vylučuje právomoc ústavného súdu.
Z uvedeného dôvodu by ústavný súd musel pri predbežnom prerokovaní sťažnosť
sťažovateľa v tejto časti odmietnuť pre nedostatok svojej právomoci podľa § 25 ods. 2
Vo vzťahu k postupu krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Co 116/2011
a jeho uzneseniu z 31. januára 2012 by zase bola sťažnosť sťažovateľa zjavne
neopodstatnená, a to z dôvodu absencie akejkoľvek možnosti zásahu krajského súdu do
označených práv sťažovateľa v danej veci.
Podstata sťažovateľovej námietky spočíva v tom, že tak okresný súd, ako aj krajský
súd rozhodovali o návrhu na prerušenie konania, o ktorom sťažovateľ tvrdí, že ho nepodal,
a teda ani nebolo o čom konať. Je teda zrejmé, že ak by aj sťažovateľ prerušenie konania
nenavrhoval a výsledok napadnutých konaní všeobecných súdov (tak prvého, ako
aj druhého stupňa) je zhodný s predstavami sťažovateľa, nemohlo logicky dôjsť k zásahu do
jeho práv. Ani samotný fakt, že všeobecný súd by konal o návrhu, o ktorom účastník
konania tvrdí, že ho nepodal, nemôže sám osebe bez ďalšieho predstavovať kvalifikovaný
zásah do základného práva alebo slobody.
Uvedené by bolo dôvodom na odmietnutie sťažnosti sťažovateľa v tejto časti podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť.
Pretože sťažnosť sťažovateľa bola ako celok odmietnutá, bolo bez právneho
významu zaoberať sa jeho ďalšími požiadavkami (rozhodovanie o ktorých je podmienené
vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, pozri čl. 127 ods. 1, 2 a 3 ústavy)
vrátane žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 16. mája 2013