Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 606/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. septembra 2015

v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa)

a zo sudcov Lajosa Mészárosa a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej

spoločnosti RAVEN, a. s., Šoltésovej 420/2, Považská Bystrica, zastúpenej Advokátskou

kanceláriou Štrbáň, s. r. o., Ulica 1. mája, Púchov, konajúcou prostredníctvom advokáta

a konateľa JUDr. Branislava Štrbáňa, vo veci namietaného porušenia jej základných práv

podľa a 4 a a podľa a 4 a

čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne sp. zn.

z 27. septembra 2012 a uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 6 Co

49/2014 z 25. februára 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti RAVEN, a. s., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. mája 2014

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti RAVEN, a. s., Šoltésovej 420/2, Považská

Bystrica (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpenej Advokátskou kanceláriou Štrbáň, s. r. o., Ulica

1. mája, Púchov, konajúcou prostredníctvom advokáta a konateľa JUDr. Branislava Štrbáňa,

vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1

(ďalej len „“) a podľa a 4 a

Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“)

sp. zn. z 27. septembra 2012 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“)

a uznesením krajského súdu sp. zn. z 25. februára 2014 (ďalej aj „napadnuté

uznesenie“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu Považská Bystrica

(ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 26. mája 2011 bol sťažovateľ zaviazaný

zaplatiť žalobcom v 1. až 3. rade špecifikovanú sumu s úrokom z omeškania, pričom

okresný súd v časti konanie zastavil. Okresný súd predmetný rozsudok opravil opravným

uznesením č. k. z 24. októbra 2012 tak, že v prvom výroku

z jeho predposledného riadku vypustil slová: „a náhradu trov konania a právneho

zastúpenia.“

Proti tomuto rozsudku podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol

krajský súd napadnutým rozsudkom sp. zn. z 27. septembra 2012 tak, že ho

potvrdil.

Okresný súd samostatným uznesením sp. zn. z 25. októbra 2012

zaviazal sťažovateľa nahradiť žalobcom v 1. až 3. rade trovy konania.

2

Rozsudkami okresného súdu a krajského súdu bol sťažovateľ zaviazaný zaplatiť

špecifikované sumy žalobcom v 1. až 3. rade z titulu bezdôvodného obohatenia za užívanie

nehnuteľností, ktorých sú žalobcovia podielovými spoluvlastníkmi, a to „na základe

záverov znaleckého posudku , znalecký posudok č. 19/2011 v znení

Doplnku č. 1 – znalecký úkon č. 23/2011...“.

Sťažovateľ so závermi predmetného znaleckého posudku č. 19/2011 v znení doplnku

č. 1 – znalecký úkon č. 23/2011 nesúhlasil, v konaní pred okresným súdom a aj v odvolaní

navrhoval vykonať kontrolné znalecké dokazovanie na účely určenia výšky

bezdôvodného obohatenia (analogicky nájmu) za užívanie predmetných nehnuteľností.

Všeobecné súdy návrhu sťažovateľa nevyhoveli a kontrolné znalecké dokazovanie

nenariadili.

Sťažovateľ ďalej uvádza, že «... mal vedomosť o tom, že v analogickej právnej veci

vedenej na Okresnom súde Považská Bystrica pod sp. zn. bol podaný

znalecký posudok Ústavu súdneho inžinierstva Žilinskej univerzity v Žiline (ďalej len „USI

Žilina“) č. 92/2013 zo dňa 9. 4. 2013, v ktorom bola stanovená výška bezdôvodného

obohatenia (analogicky cena nájmu) za užívanie nehnuteľností v Považskom Podhradí

(areál stavebnín RAVEN a. s.) vo výške 1,55 EUR /m²/ ročne, teda v podstatne nižšej výške

ako bezdôvodné obohatenie (analogicky cena nájmu) stanovené znalkyňou

v znaleckom posudku č. 19/2011 v znení Doplnku č. 1 – znalecký úkon č.

23/2011, a teda nepochybne išlo o novú skutočnosť, resp. dôkaz, ktorý bez svojej viny

nemohol sťažovateľ použiť v pôvodnom konaní, pričom takáto nová skutočnosť, resp. dôkaz

nesporne mohli privodiť pre sťažovateľa priaznivejšie rozhodnutie vo veci...». Sťažovateľ

preto podal 2. augusta 2013 návrh na obnovu konania podľa § 228 ods. 1 písm. a) a b)

(ďalej aj „OSP“). Okresný súd rozhodol uznesením sp. zn. 8

C 192/2013 z 28. októbra 2013 tak, že návrh na obnovu konania zamietol.

Proti tomuto uzneseniu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd

uznesením sp. zn. z 25. februára 2014 tak, že ho potvrdil.

Sťažovateľ v sťažnosti ďalej uvádza:

«Z pohľadu právnej čistoty veci jedine kontrolným znaleckým dokazovaním bolo

možné odstrániť rozpory o výške bezdôvodného obohatenia (analogicky nájmu). Okresný

súd Považská Bystrica a ani Krajský súd v Trenčíne návrhu na vykonanie kontrolného

znaleckého dokazovania nevyhoveli napriek tomu, že sťažovateľ takýto dôkaz opakovane

navrhoval a domáhal sa jeho vykonania. Teda výlučne pre postup konajúcich všeobecných

súdov nebol dôkaz v konaní pred všeobecnými súdmi produkovaný, pričom sťažovateľ nebol

z procesného aspektu spôsobilý vykonať viac na ochranu svojich práv.

... takéto kontrolné dokazovanie predstavovalo dôkaz, ktorý bol spôsobilý dokázať

skutočnosti majúce vo veci podstatný (rozhodujúci) význam, tak ako pri

primeranej aplikácii judikoval aj Najvyšší súd SR v rozhodnutí zo dňa

17. 12. 2013...

Okresný súd Považská Bystrica a ani následne Krajský súd v Trenčíne neakceptovali

návrhy na vykonanie dokazovania predložené sťažovateľom. Táto skutočnosť teda vedie

k záveru o porušení sťažovateľových práv. Zásah do základného práva na súdnu ochranu

či práva na spravodlivé súdne konanie je zrejmý, keďže záver všeobecných súdov

o nevykonaní sťažovateľom navrhovaného dôkazu bol zjavne neodôvodnený, chýbala mu

predchádzajúca racionálna úvaha konajúcich súdov vychádzajúca z priebehu konania

a stavu dokazovania v jeho rámci. Naviac nevykonaním navrhnutého dôkazu bol sťažovateľ

postavený do podstatne nevýhodnejšej pozície ako druhá strana v konaní.

Postupy a rozhodnutia všeobecných súdov postavili tak sťažovateľa do podstatne

nevýhodnejšej pozície ako druhú stranu v konaní. Všeobecné súdy totiž odmietli ďalší návrh

sťažovateľa na dokazovanie a tak porušili princíp rovnosti zbraní a princípu

kontradiktórnosti občianskeho súdneho konania, a teda práva účastníka na spravodlivý

súdny proces.

... na základe právoplatných a vykonateľných rozhodnutí Okresného súdu Považská

Bystrica a Krajského súdu v Trenčíne musel zaplatiť druhej strane v konaní peňažné plnenie

ako náhradu titulom vydania bezvodného obohatenia v takej výške, ktorá v žiadnom prípade

4

nezodpovedala obvyklej výške bezdôvodného obohatenia (analogicky nájmu), ktoré

sa titulom užívanie veci v danom mieste a čase platila.

Od tejto skutočnosti sa potom následne odvíjalo aj plnenie týkajúce sa trov konania.

V prípade vykonania dôkazu, ktorý sťažovateľ označil a navrhol vykonať a ktorý všeobecné

súdy nevykonali, by bol sťažovateľ zaviazaný zaplatiť bezdôvodné obohatenie a trovy

konania v podstatne nižšej výške, ako bola priznaná rozhodnutiami Okresného súdu

Považská Bystrica a Krajského súdu v Trenčíne. Všeobecné súdy takýmto spôsobom teda

výrazne zasiahli do majetkovej sféry sťažovateľa...

... z vyššie prezentovaných dôvodov sa sťažovateľ domáhal povolenie obnovy

konania... ktorý návrh Okresný súd Považská Bystrica... zamietol,

voči ktorému rozhodnutiu sťažovateľ podal odvolanie..., kde okrem iného sťažovateľ v

článku III. odvolania výslovne poukazoval a upriamoval pozornosť na porušenie jeho...

práva vlastniť majetok...

... Krajský súd v Trenčíne... uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil a... sa... žiadnym

spôsobom... nevyporiadal s námietkou sťažovateľa tvrdenou v odvolaní o porušení jeho

vyššie uvedeného ústavného práva vlastniť majetok,

čo sťažovateľ považuje za flagrantné porušenie ust. ., teda takéto

rozhodnutie je arbitrárne a z uvedených dôvodov nepreskúmateľné, nakoľko

v demokratickom a právnom štáte je jednoznačnosť a presvedčivosť súdnych rozhodnutí

jedným z atribútov spravodlivého súdneho konania tzv. „fair procesu“.»

Na tomto základe sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie

konanie nálezom takto rozhodol:

„Základné právo spoločnosti RAVEN a. s... podľa a 4 Slovenskej

republiky a čl. 11 ods. 1 a 4 Listiny základných práv a slobôd a právo... podľa čl. 46 ods. 1

a Listiny základných práv a slobôd, právo... podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru... a... podľa čl. 1 Dodatkového protokolu... rozsudkom Krajského

súdu v Trenčíne sp. zn. zo dňa 27. 09. 2012 a uznesením Krajského súdu

v Trenčíne sp. zn. zo dňa 25. 02. 2014 porušené bolo.

Rozsudok Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. zo dňa 27. 09. 2012

a uznesenie Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. zo dňa 25. 02. 2014

zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

Spoločnosti RAVEN a. s... priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume

284,08 €, ktoré je Krajský súd v Trenčíne povinný vyplatiť... do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy

zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

6

II.1 K namietanému porušeniu základných práv podľa a listiny,

ako aj práv podľa dohovoru a dodatkového protokolu napadnutým rozsudkom

krajského súdu z 27. septembra 2012

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie

v lehote ustanovenej v . Táto lehota je dvojmesačná

a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia

o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ

mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je dôvodom

na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene ( ).

V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon

o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr. , ,

).

Sťažovateľ namieta porušenie základných práv podľa a podľa listiny, práva

podľa dohovoru a práva podľa dodatkového protokolu napadnutým rozsudkom krajského

súdu z 27. septembra 2012, ktorým tento potvrdil rozsudok okresného súdu z 26. mája 2011.

Z obsahu sťažnosti možno vyvodiť, že sťažovateľ zrejme považuje podanie návrhu na

povolenie obnovy konania za právny prostriedok ochrany, ktorý mu zákon na ochranu jeho

základných práv a slobôd účinne poskytuje a ktorý treba vyčerpať v zmysle § 53 ods. 1

predtým, ako podá sťažovateľ sťažnosť ústavnému súdu.

Vzhľadom na skutočnosť, že návrh na povolenie obnovy konania je mimoriadnym

opravným prostriedkom, jeho použitie predpokladá splnenie podmienok predpísaných

pre povolenie obnovy konania ( ) a iba za ich splnenia umožňuje znova preskúmať

rozhodnutie, proti ktorému návrh na povolenie obnovy smeruje, ústavný súd je toho názoru,

že podanie návrhu na povolenie obnovy konania nemožno v okolnostiach danej veci

považovať za právny prostriedok ochrany základných práv a slobôd podľa § 53 ods. 1

, ktorý treba vyčerpať pred podaním sťažnosti ústavnému súdu (II.

ÚS 437/2014).

Vychádzajúc zo svojej judikatúry (napr. , m. m. ,

), ústavný súd tiež konštatuje, že pre uplynutie lehoty podľa § 53 ods. 3

na podanie sťažnosti nemá žiaden vplyv to, že sa sťažovateľ

domáhal na okresnom súde obnovy konania.

Lehota na podanie sťažnosti proti napadnutému rozsudku krajského súdu

z 27. septembra 2012 začala plynúť nadobudnutím právoplatnosti tohto rozhodnutia, a nie až

dňom, kedy nadobudlo právoplatnosť napadnuté uznesenie krajského súdu z 25. februára

2014, ktorým tento potvrdil uznesenie okresného súdu z 28. októbra 2013 o zamietnutí

návrhu sťažovateľa na obnovu konania.

Napadnutý rozsudok krajského súdu z 27. septembra 2012 nadobudol právoplatnosť

3. októbra 2012, opravné uznesenie z 24. októbra 2012 nadobudlo právoplatnosť

21. novembra 2012, pričom sťažovateľ, zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom,

podal sťažnosť na poštovú prepravu 13. mája 2014, t. j. zjavne po uplynutí lehoty

ustanovenej v , čo zakladá dôvod na jej odmietnutie

podľa v tejto časti z dôvodu, že bola podaná

oneskorene.

II.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa a listiny, ako aj

práv podľa dohovoru a dodatkového protokolu napadnutým uznesením krajského

súdu z 25. februára 2014

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom orgánu

štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím a základným právom

8

alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého

ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (,

, ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani

právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného

súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a

aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov

takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o

ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať

predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa

všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O

arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by

bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis , I. ÚS

12/05, ).

Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa

o namietaných porušeniach alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou

garantovaných práv a slobôd je založená na princípe subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný

súd o namietaných zásahoch do týchto práv alebo slobôd rozhoduje len v prípade,

že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, ak by účinky výkonu tejto

právomoci všeobecným súdom neboli zlučiteľné s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou. V nadväznosti na to nie je ústavný súd zásadne oprávnený

preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade

a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými

súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového

stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť

predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a

neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m.

m. , , ).

Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa

je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu

(, ). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky

nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne

objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu

je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces ().

Aj Európsky súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1

dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho chápať tak,

že vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto

povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť

odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom

na okolnosti daného prípadu. Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva teda

nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie

bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument,

ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento

argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303 A, s. 12, bod 29; Hiro

Balani c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303 B; Georgiadis c. Grécko z 29. 5. 1997;

Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).

10

Krajský súd ako odvolací súd napadnutým uznesením z 25. februára 2014 potvrdil

uznesenie okresného súdu z 28. októbra 2013, ktorým tento zamietol návrh sťažovateľa

na obnovu konania. V odôvodnení svojho uznesenia krajský súd poukázal na argumentáciu

sťažovateľa v odvolaní, na vyjadrenie odporcov k tomuto odvolaniu a tiež na povahu

obnovy konania ako mimoriadneho opravného prostriedku, pričom uviedol:

„Obnova konania je mimoriadny opravný prostriedok, ktorým možno za podmienok

ustanovených v zákone dosiahnuť nápravu vo veci, v ktorej nebol skutkový stav v pôvodnom

konaní zistený úplne alebo správne. Návrhom na obnovu konania sa nemožno domáhať

nápravy prípadných pochybení pri právnom posudzovaní veci alebo nesprávností procesnej

povahy; na nápravu týchto nesprávností slúžia podľa povahy rozhodnutia a charakteru

namietanej nesprávnosti iné opravné prostriedky. Vecná nesprávnosť rozsudku

napadnutého návrhom na obnovu konania nie je dôvodom zakladajúcim procesnú

prípustnosť obnovy konania podľa (viď rozhodnutie Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky publikované v časopise Zo súdnej praxe pod č. 15/2000).

Konanie o obnove prebieha v dvoch fázach. V prvej z nich (iudicium rescindens) súd

skúma, či je obnova konania procesne prípustná; návrhu na obnovu konania v tejto fáze súd

buď vyhovie alebo ho zamietne. Druhá fáza (iudicium rescissorium) predstavuje nové

prerokovanie a rozhodnutie vo veci. Jedným z predpokladov procesnej prípustnosti návrhu

na obnovu konania, na ktoré sa zameriava súd v prvej z uvedených fáz, je medziiným

existencia skutočností, rozhodnutí alebo dôkazov, ktoré ten, kto navrhuje obnovu konania,

bez svojej viny nemohol použiť v pôvodnom konaní [ ], a ďalej

možnosť vykonať dôkazy, ktoré sa nemohli vykonať v pôvodnom konaní [§ 221 ods. 1

písm. b) ].

Použitie dôkazov zo strany účastníka spočíva v tom, či účastník splnil zákonom mu

uloženú povinnosť ( ) prispieť k tomu, aby bol dosiahnutý účel konania

najmä tým, že pravdivo a úplne označí všetky potrebné dôkazné prostriedky. Okolnosť,

či súd tieto dôkazy vykonal a či z nich vyvodil zistenie skutkového stavu pre svoje

rozhodnutie, neznamená možnosť alebo nemožnosť účastníka použiť dôkazy v konaní. Pri

inom výklade znenia, obsahu a účelu ustanovenia by sa totiž

cestou obnovy konania mohol domáhať revízie právoplatne skončeného súdneho konania

každý účastník, ktorého dôkazným návrhom nebolo vyhovené, hoci súd tieto dôkazy

(či právom alebo neprávom) nepokladal za rozhodujúce, a preto ich nevykonával. Takto

by totiž obnova konania plnila účel iného mimoriadneho opravného prostriedku. Každý

z mimoriadnych opravných prostriedkov je však upravený

odlišne, aj keď ich spoločným účelom je náprava nesprávneho právoplatného rozhodnutia.

Bez ohľadu na to, či dôkazy, ktoré odporca navrhol, mohli alebo nemohli privodiť

pre odporcu priaznivejšie rozhodnutie vo veci samej, nie je daný dôvod obnovy konania

podľa ustanovení , ak tieto dôkazy boli v konaní už uplatnené.

O možnosť vykonania dôkazov, ktoré sa nemohli vykonať v pôvodnom konaní [§ 228

ods. 1 písm. b) ], ide vtedy, keď účastník v pôvodnom konaní síce označil dôkazy

na preukázanie svojich tvrdení, avšak ním navrhnuté dôkazy nemohol súd vykonať z dôvodu

prekážok objektívneho charakteru. Ustanovenie sa vzťahuje

na prípady, v ktorých účastník konania tieto dôkazy voči súdu v pôvodnom konaní použil

(dôkazy označil a navrhol ich vykonanie), nemohli byť ale súdom (ktorý vykonáva

dokazovanie − ) vykonané preto, lebo tomu bránila nejaká objektívna

prekážka (napr. označený svedok bol neznámeho pobytu, svedok býva v štáte, ktorý odmieta

poskytovať právnu pomoc, listina sa stratila a pod.). Tu teda platí, že nemožnosť vykonať

dôkaz znamená nemožnosť vykonania dôkazu na strane súdu alebo nemožnosť predloženia

dôkazu účastníkom konania. Ani toto ustanovenie nedopadá na prípady, keď súdu bol dôkaz

navrhnutý a predložený, ale súd ho nevykonal.

Nemožnosťou použiť skutočnosti, rozhodnutia alebo dôkazy bez svojej viny

v pôvodnom konaní sa rozumie nemožnosť vykonať dokazovanie súdom v občianskom

súdnom konaní alebo nemožnosť označiť či predložiť tieto skutočnosti, rozhodnutia alebo

dôkazy účastníkom konania voči súdu. Nejde tu o prípady nevykonania možného

dokazovania súdom o tých skutočnostiach, rozhodnutiach a dôkazoch, ktoré účastníci

konania označili, avšak súd ich nepokladal za rozhodujúce, a preto sa k ich dokazovaniu

neprikročilo (viď R 19/1975).“

12

Následne krajský súd aplikoval tieto právne východiská v prerokúvanej veci

a uviedol tieto právne závery:

«V danej veci z odôvodnenia rozsudku Okresného súdu Považská Bystrica zo dňa

26. mája 2011 č. k. 575 vyplynulo, že odporca v pôvodnom konaní nesúhlasil

s cenou nájmu, ako ju určila znalkyňa a na pojednávaní po výsluchu znalkyne

žiadal súd prvého stupňa, aby doplnil dokazovanie a nariadil kontrolné

znalecké dokazovanie ďalším znalcom, prípadne znaleckým z dôvodu, že znalkyňa

určila cenu nájmu dotknutých pozemkov inak ako znalec v inej

veci toho istého súdu a ako znalec v znaleckom posudku č. 17/2010. Súd

prvého stupňa v pôvodnom konaní tento dôkaz nevykonal a dôvody uviedol v odôvodnení

citovaného rozsudku. Vychádzajúc z rozsudku odvolacieho súdu (Krajského súdu v

Trenčíne zo dňa 27. 09. 2012 č. k. ) odporca nevykonanie požadovaného

kontrolného znaleckého dokazovania uplatnil ako odvolací, dôvod podľa § 205 ods. 2

písm. c) Odvolací súd sa s danou odvolacou námietkou vysporiadal, a uviedol,

že dôvodom pre nariadenie kontrolného znaleckého dokazovania nemôže byť len subjektívny

názor účastníka o nesprávnosti výsledku znaleckého dokazovania bez uvedenia právne

významných dôvodov tvrdenej nesprávnosti. Týmto dôvodom nemôže byť existencia

znaleckého posudku vyhotovená iným súdnym znalcom, v inom súdnom konaní, týkajúca sa

inej lokality, iného druhu využitia pozemku, prípadne iným subjektom a pod.

Možno teda zhrnúť, že odporca i v konaní o jeho návrhu na obnovu konania vo veci

samej poukazoval len na tie dôkazy, ktoré už vo veci samej navrhol, pričom u žiadneho

z navrhnutých dôkazov ani netvrdil, že by v pôvodnom konaní vykonaný byť nemohol pre

prekážku objektívneho charakteru. Ide teda o prípad nevykonania navrhovaného dôkazu

z dôvodu, že ho súd považoval pre právne posúdenie veci za nepotrebný. Takáto skutočnosť

resp. dôkaz potom nespĺňa podmienku prípustnosti obnovy konania a to, že by šlo

o skutočnosť alebo dôkaz „nový“. Za tohto stavu vzhľadom na vyššie uvedený výklad

relevantných zákonných ustanovení dospel odvolací súd v zhode so súdom prvého stupňa

k záveru, že žiadny z uvedených dôvodov obnovy konania nie je v danej veci daný.

Z uznesenia súdu prvého stupňa nevyplýva jednostrannosť, ktorá by zakladala

svojvôľu alebo takú aplikáciu príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych

predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Súd prvého stupňa

dostatočne predstavil myšlienkové pochody, ktoré ho viedli k zamietnutiu návrhu, a preto

jeho závery vyslovené v danej veci nemožno kvalifikovať ako zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti bolo napadnuté uznesenie súdu prvého

stupňa ako vecne správne potvrdené.»

Pri preskúmavaní napadnutého uznesenia krajského súdu ústavný súd vychádzal

zo svojho ustáleného právneho názoru, podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutí

prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (,

, ), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska

predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku

komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového,

ako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania

().

Ústavný súd preto (napriek tomu, že sa sťažovateľ nedomáha vyslovenia porušenia

v sťažnosti označených práv relevantným rozhodnutím okresného súdu) preskúmal

aj uznesenie okresného súdu sp. zn. z 28. októbra 2013, ktorým bol

zamietnutý návrh sťažovateľa na obnovu konania. Okresný súd v odôvodnení poukázal na

predmet konania, ktorého obnovu sťažovateľ navrhol, na rozsudky okresného súdu

a krajského súdu, na argumentáciu sťažovateľa a tiež odporcov (žalobcov v pôvodnom

konaní, pozn.) a následne uviedol:

„V danom prípade navrhovateľ obnovy konania svoj návrh na povolenie obnovy

konania odôvodňuje tým, že v konaní sp. zn. bol dňa 9. 4. 2013 vypracovaný

súdneho inžinierstva ŽU v Žiline znalecký posudok č. 92/2013, ktorý určil

bezdôvodné obohatenie, analogicky cenu nájmu, oveľa nižšiu, než ktorá bola určená

znaleckým posudkom č. 19/2011 a dodatkom k nemu, zn. úkon

č. 23/2011. Poukázal na to, že vzhľadom k tomu, že už v základnom konaní t. j. v konaní

sp. zn. žiadali konajúce súdy, aby bolo, vykonané kontrolné znalecké

14

dokazovanie, ktoré však napriek tomu nariadené nebolo, tak ak by sa tak stalo, spol.

RAVEN by bola zaviazaná k plateniu nižšej sumy, a teda rozhodnutie by bolo pre ňu určite

priaznivejšie. Podľa názoru navrhovateľa existencia č. 92/2013 zo dňa 9. 4. 2013, ktorý

vypracoval znalecký ústav, nepochybne predstavuje novú skutočnosť, resp. dôkaz, ktorý

navrhovateľ nemohol v konaní v procesnom postavení odporcu použiť, pričom

ak by sa tak stalo, došlo by k priaznivejšiemu rozhodnutiu vo vzťahu k nemu.

Súd poukazuje na to, že konanie sp. zn. bolo právoplatne skončené

dňa 3. 10. 2012, čo si súd overil z registra, pričom č. 92/2013 bol vypracovaný

dňa 9. 4. 2013 a do sféry poznania navrhovateľa spol. RAVEN sa dostal dňa 3. 5. 2013,

čo znamená, že lehota na podanie návrhu na povolenie obnovy konania stanovená v § 230

ods. 1 uplynula 5. 8. 2013, čo je najbližší pracovný deň. Je nesporné, že navrhovateľ

svoj návrh podal 2. 8. 2013, teda včas.

Súd sa stotožnil s právnym názorom právneho zástupcu odporcov, že podmienkou

obnovy konania podľa ustanov. , je to, že takýto dôkaz, ktorý

by mohol privodiť priaznivejšie rozhodnutie vo veci, musel už v čase pôvodného konania

objektívne existovať, čo v danom prípade rozhodne splnené nie je, keďže základné konanie,

ktoré je napádané návrhom na obnovu konania, bolo právoplatne skončené 3. 10. 2012

a č. 92/2013 existoval až dňa 9. 4. 2013. Dôvodom obnovy konania môžu byť len

tie skutočnosti, ktoré nastali do vyhlásenia rozhodnutia súdom. Tie skutočnosti, ktoré

nastali až po tom čase, nemôžu byť spôsobilým dôvodom obnovy konania, pretože k nim

nemohol súd v čase vyhlásenia rozhodnutia prihliadať. Pokiaľ navrhovateľ dôvodí, že

navrhoval kontrolný znalecký posudok v základnom konaní, ako aj pred odvolacím súdom,

je nesporné, že oba konajúce súdy nepovažovali za potrebné takýto dôkaz vykonať,

ale to nemôže byť dôvodom pre povolenie obnovy konania, pretože je v kompetencii súdu

rozhodnúť o tom, ktorý dôkaz vykoná a ktorý nie, a to podľa svojej úvahy a po zhodnotení

všetkých vykonaných dôkazov jednotlivo, ako aj v ich vzájomnej súvislosti ( ).

Súd tiež poukazuje na to, že , ktorý bol vypracovaný vo veci sp. zn. ,

je posudkom pre túto konkrétnu vec a nie je dôkazom, ktorý by sa mohol aplikovať

aj na konanie sp. zn. a aj z tohto pohľadu tento dôkaz nemôže byť takým

dôkazom, ktorý by mohol privodiť priaznivejšie rozhodnutie pre spol. RAVEN a ktorý bez

svojej viny nemohol použiť v základnom konaní. Súd opätovne zdôrazňuje, že nové dôkazy

sú spôsobilým dôvodom obnovy konania vtedy, ak je nimi možné preukázať právne

spôsobilú skutočnosť, ktorá môže privodiť pre účastníka, ktorý podáva návrh na obnovu

konania, priaznivejšie rozhodnutie vo veci a ktoré napriek tomu, že v čase pôvodného

konania objektívne existovali, bez svojej viny nemohol použiť, napr. pretože o nich vedel

a ani inak z procesného hľadiska nezavinil nesplnenie povinnosti tvrdenia alebo dôkaznú

povinnosť.

Keďže preukázateľne dôkaz, ktorý navrhovateľ označil ako dôkaz, ktorý by mal

privodiť pre neho priaznivejšie rozhodnutie vo veci, v čase pôvodného konania

a rozhodovania neexistoval, súd návrh navrhovateľa na obnovu konania zamietol ako

nedôvodný, a to aj vo vzťahu ku konaniu o trovách konania vzhľadom na to, že rozhodnutie

o nich je viazané na výsledok vo veci samej.“

Sťažovateľ namieta porušenie základných práv podľa a podľa

čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského

súdu, pričom tvrdí, že krajský súd dostatočne svoje rozhodnutie neodôvodnil, pretože

nereagoval na jeho námietku porušenia základného práva na vlastníctvo. Uvádza tiež,

že krajský súd ústavne nekonformným spôsobom vykladal podmienky povolenia obnovy

konania, keď znalecký posudok Ústavu súdneho inžinierstva Žilinskej univerzity v Žiline

č. 92/2013 nepovažoval za dôkaz v zmysle .

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti tiež namieta porušenie základného práva podľa čl. 20

ods. 1 a 4 a podľa a 4 listiny a práva podľa dodatkového protokolu

napadnutým uznesením krajského súdu s odôvodnením, že týmto rozhodnutím bol zbavený

majetku vo výške rozdielu medzi sumou, na zaplatenie ktorej bol zaviazaný právoplatným

rozsudkom okresného súdu v spojení s rozsudkom krajského súdu ako odvolacieho súdu

vo veci samej a sumou, ktorá by zodpovedala záverom znaleckého posudku Ústavu súdneho

inžinierstva Žilinskej univerzity v Žiline č. 92/2013.

16

Po preskúmaní napadnutého uznesenia krajského súdu ústavný súd dospel k záveru,

že krajský súd na argumentáciu sťažovateľa reagoval primeraným spôsobom, vysporiadal

sa s okolnosťami, ktoré majú pre vec podstatný význam a ktoré dostatočne objasňujú

skutkový a právny základ rozhodnutia, z odôvodnenia napadnutého uznesenia možno

odvodiť myšlienkový postup, akým krajský súd dospel k svojmu rozhodnutiu.

Z odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu je tiež zrejmé, ako krajský súd

vykladal a aplikoval ustanovenie a na akých skutkových zisteniach svoje

rozhodnutie založil. Ústavný súd zároveň konštatuje, že výklad krajského súdu vo vzťahu

k podmienkam na povolenie obnovy konania, a osobitne jeho právny názor, že tzv. nový

dôkaz musí existovať už v čase rozhodovania súdu v pôvodnom konaní, nemožno považovať

za arbitrárny s tým, že rešpektuje účel a zmysel ustanovení

o obnove konania ako mimoriadneho opravného prostriedku.

Pokiaľ ide o námietku sťažovateľa, že krajský súd sa nevysporiadal s jeho odvolacou

argumentáciou, podľa ktorej rozhodnutím okresného súdu došlo k porušeniu jeho

základného práva na vlastníctvo, ústavný súd túto námietku nepovažuje za relevantnú.

V situácii, keď krajský súd dospel k záveru, že neboli splnené procesné podmienky

na povolenie obnovy konania, táto námietka sťažovateľa už nemohla mať pre vec význam.

Ústavný súd zároveň nezistil také skutočnosti, ktoré by odôvodňovali záver,

že napadnutým uznesením krajského súdu mohlo dôjsť k porušeniu základných práv

sťažovateľa podľa a 4 a podľa a 4 listiny, prípadne práva

podľa čl. 1 dodatkového protokolu.

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, v ktorej konštatoval,

že postup súdneho orgánu, ktorý koná v súlade s procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi

predpismi konania v občianskoprávnej alebo trestnoprávnej veci, nemožno považovať

za porušenie základného práva podľa a podľa listiny alebo

práva podľa dohovoru v spojení s a 4 , a 4 listiny

a čl. 1 dodatkového protokolu (, ). Ústavný súd nezistil žiadne také

skutočnosti, ktoré by naznačovali možnosť porušenia základného práva sťažovateľa na súdnu

ochranu podľa a podľa listiny alebo práva na spravodlivé

súdne konanie podľa dohovoru v spojení s a 4 , a

4 listiny a čl. 1 dodatkového protokolu napadnutým uznesením krajského súdu z 25.

februára 2014. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom krajského súdu v spojení s

právnym názorom okresného súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o

zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie

ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným. O svojvôli pri výklade a

aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak

by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel

a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad predovšetkým § 228 ods.

1 písm. a) a b) krajským súdom ako odvolacím súdom v spojení s okresným súdom

ako súdom prvého stupňa takéto nedostatky nevykazuje.

Na tomto základe ústavný súd sťažnosť už pri jej predbežnom prerokovaní podľa § 25

ods. 2 odmietol v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch

sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd

už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. septembra 2015

18