Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 607/2015
PDF · 519.78 KB
No categories available
II. ÚS 607/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. septembra 2015
v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa)
a zo sudcov Lajosa Mészárosa a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej
spoločnosti RAVEN, a. s., Šoltésovej 420/2, Považská Bystrica, zastúpenej Advokátskou
kanceláriou Štrbáň, s. r. o., Ulica 1. mája, Púchov, konajúcou prostredníctvom advokáta
a konateľa JUDr. Branislava Štrbáňa, vo veci namietaného porušenia jej základných práv
podľa čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 11 ods. 1 a 4 a
čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne sp. zn.
17 Co 267/2011 z 28. augusta 2012 a uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 6 Co
171/2014 z 25. februára 2014 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti RAVEN, a. s., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. mája 2014
doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti RAVEN, a. s., Šoltésovej 420/2, Považská
Bystrica (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpenej Advokátskou kanceláriou Štrbáň, s. r. o.,
Ulica 1. mája, Púchov, konajúcou prostredníctvom advokáta a konateľa JUDr. Branislava
Štrbáňa, vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 11 ods. 1 a 4 a čl. 36
ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), práva podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva
podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej
len „krajský súd“) sp. zn. 17 Co 267/2011 z 28. augusta 2012 (ďalej aj „napadnutý
rozsudok“) a uznesením krajského súdu sp. zn. 6 Co 171/2014 z 25. februára 2014 (ďalej
aj „napadnuté uznesenie“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu Považská Bystrica
(ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 4 C 68/2010 z 30. júna 2011 bol sťažovateľ zaviazaný
zaplatiť žalobcom v 1. a 2. rade špecifikovanú sumu s úrokom z omeškania, pričom okresný
súd v časti konanie zastavil samostatným uznesením.
Proti tomuto rozsudku podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol
krajský súd napadnutým rozsudkom sp. zn. 17 Co 267/2011 z 28. augusta 2012 tak,
že ho potvrdil.
Rozsudkami okresného súdu a krajského súdu bol sťažovateľ zaviazaný zaplatiť
špecifikované sumy žalobcom v 1. až 11. rade z titulu bezdôvodného obohatenia za užívanie
nehnuteľností, ktorých sú žalobcovia podielovými spoluvlastníkmi, a to „na základe
záverov znaleckého posudku znalkyne , znalecký posudok
č. 41/2011...“.
2
Sťažovateľ so závermi predmetného znaleckého posudku č. 41/2011 nesúhlasil,
v konaní pred okresným súdom a aj v odvolaní navrhoval vykonať kontrolné znalecké
dokazovanie na účely určenia výšky bezdôvodného obohatenia (analogicky nájmu)
za užívanie predmetných nehnuteľností. Všeobecné súdy návrhu sťažovateľa nevyhoveli
a kontrolné znalecké dokazovanie nenariadili.
Sťažovateľ ďalej uvádza, že «... mal vedomosť o tom, že v analogickej právnej veci
vedenej na Okresnom súde Považská Bystrica pod sp. zn. 7 C/158/2011 bol podaný
znalecký posudok Ústavu súdneho inžinierstva Žilinskej univerzity v Žiline (ďalej len „USI
Žilina“) č. 92/2013 zo dňa 9. 4. 2013, v ktorom bola stanovená výška bezdôvodného
obohatenia (analogicky cena nájmu) za užívanie nehnuteľností v Považskom Podhradí
(areál stavebnín RAVEN a. s.) vo výške 1,55 EUR /m²/ ročne, teda v podstatne nižšej výške
ako bezdôvodné obohatenie (analogicky cena nájmu) stanovené znalkyňou
v znaleckom posudku č. 41/2011, a teda nepochybne išlo o novú skutočnosť, resp.
dôkaz, ktorý bez svojej viny nemohol sťažovateľ použiť v pôvodnom konaní, pričom takáto
nová skutočnosť, resp. dôkaz nesporne mohli privodiť pre sťažovateľa priaznivejšie
rozhodnutie vo veci...». Sťažovateľ preto podal 2. augusta 2013 návrh na obnovu konania
podľa § 228 ods. 1 písm. a) a b) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“). Okresný
súd rozhodol uznesením sp. zn. 4 C 192/2013 zo 7. novembra 2013 tak, že návrh na obnovu
konania zamietol.
Proti tomuto uzneseniu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd
uznesením sp. zn. 6 Co 171/2014 z 25. februára 2014 tak, že ho potvrdil.
Sťažovateľ v sťažnosti ďalej uvádza:
«Z pohľadu právnej čistoty veci jedine kontrolným znaleckým dokazovaním bolo
možné odstrániť rozpory o výške bezdôvodného obohatenia (analogicky nájmu). Okresný
súd Považská Bystrica a ani Krajský súd v Trenčíne návrhu na vykonanie kontrolného
znaleckého dokazovania nevyhoveli napriek tomu, že sťažovateľ takýto dôkaz opakovane
navrhoval a domáhal sa jeho vykonania. Teda výlučne pre postup konajúcich všeobecných
súdov nebol dôkaz v konaní pred všeobecnými súdmi produkovaný, pričom sťažovateľ nebol
z procesného aspektu spôsobilý vykonať viac na ochranu svojich práv.
... takéto kontrolné dokazovanie predstavovalo dôkaz, ktorý bol spôsobilý dokázať
skutočnosti majúce vo veci podstatný (rozhodujúci) význam,
tak ako pri primeranej aplikácii judikoval aj Najvyšší súd SR v rozhodnutí
6 Cdo 292/2013 zo dňa 17. 12. 2013...
Okresný súd Považská Bystrica a ani následne Krajský súd v Trenčíne neakceptovali
návrhy na vykonanie dokazovania predložené sťažovateľom. Táto skutočnosť teda vedie
k záveru o porušení sťažovateľových práv. Zásah do základného práva na súdnu ochranu
či práva na spravodlivé súdne konanie je zrejmý, keďže záver všeobecných súdov
o nevykonaní sťažovateľom navrhovaného dôkazu bol zjavne neodôvodnený, chýbala mu
predchádzajúca racionálna úvaha konajúcich súdov vychádzajúca z priebehu konania
a stavu dokazovania v jeho rámci. Naviac nevykonaním navrhnutého dôkazu bol sťažovateľ
postavený do podstatne nevýhodnejšej pozície ako druhá strana v konaní.
Postupy a rozhodnutia všeobecných súdov postavili tak sťažovateľa do podstatne
nevýhodnejšej pozície ako druhú stranu v konaní. Všeobecné súdy totiž odmietli ďalší návrh
sťažovateľa na dokazovanie a tak porušili princíp rovnosti zbraní a princípu
kontradiktórnosti občianskeho súdneho konania, a teda práva účastníka na spravodlivý
súdny proces.
... na základe právoplatných a vykonateľných rozhodnutí Okresného súdu Považská
Bystrica a Krajského súdu v Trenčíne musel zaplatiť druhej strane v konaní peňažné plnenie
ako náhradu titulom vydania bezvodného obohatenia v takej výške, ktorá v žiadnom prípade
nezodpovedala obvyklej výške bezdôvodného obohatenia (analogicky nájmu), ktoré
sa titulom užívanie veci v danom mieste a čase platila.
Od tejto skutočnosti sa potom následne odvíjalo aj plnenie týkajúce sa trov konania.
V prípade vykonania dôkazu, ktorý sťažovateľ označil a navrhol vykonať a ktorý všeobecné
súdy nevykonali, by bol sťažovateľ zaviazaný zaplatiť bezdôvodné obohatenie a trovy
konania v podstatne nižšej výške, ako bola priznaná rozhodnutiami Okresného súdu
Považská Bystrica a Krajského súdu v Trenčíne. Všeobecné súdy takýmto spôsobom teda
výrazne zasiahli do majetkovej sféry sťažovateľa...
4
... z vyššie prezentovaných dôvodov sa sťažovateľ domáhal povolenie obnovy
konania,... ktorý návrh Okresný súd Považská Bystrica... zamietol,
voči ktorému rozhodnutiu sťažovateľ podal odvolanie..., kde okrem iného sťažovateľ v
článku III. odvolania výslovne poukazoval a upriamoval pozornosť na porušenie jeho...
práva vlastniť majetok...
... Krajský súd v Trenčíne... uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil a... sa... žiadnym
spôsobom... nevyporiadal s námietkou sťažovateľa tvrdenou v odvolaní o porušení jeho
vyššie uvedeného ústavného práva vlastniť majetok,
čo sťažovateľ považuje za flagrantné porušenie ust. § 157 ods. 2 O. s. p., teda takéto
rozhodnutie je arbitrárne a z uvedených dôvodov nepreskúmateľné, nakoľko
v demokratickom a právnom štáte je jednoznačnosť a presvedčivosť súdnych rozhodnutí
jedným z atribútov spravodlivého súdneho konania tzv. „fair procesu“.»
Na tomto základe sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie
konanie nálezom takto rozhodol:
„Základné právo spoločnosti RAVEN a. s... podľa čl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej
republiky a čl. 11 ods. 1 a 4 Listiny základných práv a slobôd a právo... podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, právo... podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru... a... podľa čl. 1 Dodatkového protokolu... rozsudkom Krajského
súdu v Trenčíne, sp. zn. 17 Co/267/2011 zo dňa 28. 08. 2012 a uznesením Krajského súdu
v Trenčíne sp. zn. 6 Co/171/2014 96 zo dňa 25. 02. 2014, porušené bolo.
Rozsudok Krajského súdu v Trenčíne, sp. zn. 17 Co/267/2011 zo dňa 28. 08. 2012
a uznesenie Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 6 Co/171/2014 96 zo dňa 25. 02. 2014
zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.
Spoločnosti RAVEN a. s... priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume
284,08 €, ktoré je Krajský súd v Trenčíne povinný vyplatiť... do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy
zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
II.1 K namietanému porušeniu základných práv podľa ústavy a listiny, ako
aj práv podľa dohovoru a podľa dodatkového protokolu napadnutým rozsudkom
krajského súdu z 28. augusta 2012
Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie
v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná
a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia
o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ
mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je dôvodom
na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
6
V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon
o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr. IV. ÚS 14/03, I. ÚS 64/03,
Sťažovateľ namieta porušenie základných práv podľa ústavy a podľa listiny,
práva podľa dohovoru a práva podľa dodatkového protokolu napadnutým rozsudkom
krajského súdu z 28. augusta 2012, ktorým tento potvrdil rozsudok okresného súdu
z 30. júna 2011.
Z obsahu sťažnosti možno vyvodiť, že sťažovateľ zrejme považuje podanie návrhu na
povolenie obnovy konania za právny prostriedok ochrany, ktorý mu zákon na ochranu jeho
základných práv a slobôd účinne poskytuje a ktorý treba vyčerpať v zmysle § 53 ods. 1
zákona o ústavnom súde predtým, ako podá sťažovateľ sťažnosť ústavnému súdu.
Vzhľadom na skutočnosť, že návrh na povolenie obnovy konania je mimoriadnym
opravným prostriedkom, jeho použitie predpokladá splnenie podmienok predpísaných
pre povolenie obnovy konania (§ 228 OSP) a iba za ich splnenia umožňuje znova preskúmať
rozhodnutie, proti ktorému návrh na povolenie obnovy smeruje, ústavný súd je toho názoru,
že podanie návrhu na povolenie obnovy konania nemožno v okolnostiach danej veci
považovať za právny prostriedok ochrany základných práv a slobôd podľa § 53 ods. 1
zákona o ústavnom súde, ktorý treba vyčerpať pred podaním sťažnosti ústavnému súdu (II.
ÚS 437/2014).
Vychádzajúc zo svojej judikatúry (napr. IV. ÚS 255/05, m. m. II. ÚS 46/03,
III. ÚS 110/03), ústavný súd tiež konštatuje, že pre uplynutie lehoty podľa § 53 ods. 3
zákona o ústavnom súde na podanie sťažnosti nemá žiaden vplyv to, že sa sťažovateľ
domáhal na okresnom súde obnovy konania.
Lehota na podanie sťažnosti proti napadnutému rozsudku krajského súdu
z 28. augusta 2012 začala plynúť nadobudnutím právoplatnosti tohto rozhodnutia,
a nie až dňom, kedy nadobudlo právoplatnosť napadnuté uznesenie krajského súdu
z 25. februára 2014, ktorým bolo potvrdené uznesenie okresného súdu zo 7. novembra 2013
o zamietnutí návrhu sťažovateľa na obnovu konania.
Napadnutý rozsudok krajského súdu z 28. augusta 2012 nadobudol právoplatnosť
6. septembra 2012, pričom sťažovateľ, zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom,
podal sťažnosť na poštovú prepravu 13. mája 2014, t. j. zjavne po uplynutí lehoty
ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, čo zakladá dôvod na jej odmietnutie
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde v tejto časti z dôvodu, že bola podaná
oneskorene.
II.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa ústavy a listiny,
ako aj práv podľa dohovoru a podľa dodatkového protokolu napadnutým uznesením
krajského súdu z 25. februára 2014
O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom orgánu
štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím a základným právom
alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého
ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98,
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani
právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného
8
súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a
aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov
takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o
ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať
predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa
všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O
arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by
bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných
ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS
12/05, I. ÚS 352/06).
Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy
o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou
garantovaných práv a slobôd je založená na princípe subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný
súd o namietaných zásahoch do týchto práv alebo slobôd rozhoduje len v prípade, že je
vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, ak by účinky výkonu tejto
právomoci všeobecným súdom neboli zlučiteľné s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou. V nadväznosti na to nie je ústavný súd zásadne oprávnený
preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade
a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými
súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového
stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť
predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a
neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m.
m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).
Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu
(IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky
nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne
objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu
je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (III. ÚS 209/04).
Aj Európsky súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1
dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho chápať tak, že
vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto
povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť
odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom
na okolnosti daného prípadu. Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva teda
nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie
bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument,
ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento
argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303 A, s. 12, bod 29; Hiro
Balani c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303 B; Georgiadis c. Grécko z 29. 5. 1997;
Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).
Krajský súd ako odvolací súd napadnutým uznesením z 25. februára 2014 potvrdil
uznesenie okresného súdu zo 7. novembra 2013, ktorým tento zamietol návrh sťažovateľa na
obnovu konania. V odôvodnení svojho uznesenia krajský súd poukázal na argumentáciu
sťažovateľa v odvolaní, na vyjadrenie odporcov k tomuto odvolaniu a tiež na povahu
obnovy konania ako mimoriadneho opravného prostriedku, pričom uviedol:
„Obnova konania je mimoriadny opravný prostriedok, ktorým možno za podmienok
ustanovených v zákone dosiahnuť nápravu vo veci, v ktorej nebol skutkový stav v pôvodnom
konaní zistený úplne alebo správne. Návrhom na obnovu konania sa nemožno domáhať
nápravy prípadných pochybení pri právnom posudzovaní veci alebo nesprávností procesnej
10
povahy; na nápravu týchto nesprávností slúžia podľa povahy rozhodnutia a charakteru
namietanej nesprávnosti iné opravné prostriedky. Vecná nesprávnosť rozsudku
napadnutého návrhom na obnovu konania nie je dôvodom zakladajúcim procesnú
prípustnosť obnovy konania podľa § 228 ods. 1 O. s. p. (viď rozhodnutie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky publikované v časopise Zo súdnej praxe pod č. 15/2000).
Konanie o obnove prebieha v dvoch fázach. V prvej z nich (iudicium rescindens) súd
skúma, či je obnova konania procesné prípustná; návrhu na obnovu konania v tejto fáze súd
buď vyhovie alebo ho zamietne. Druhá fáza (iudicium rescissorium) predstavuje nové
prerokovanie a rozhodnutie vo veci. Jedným z predpokladov procesnej prípustnosti návrhu
na obnovu konania, na ktoré sa zameriava súd v prvej z uvedených fáz, je medziiným
existencia skutočností, rozhodnutí alebo dôkazov, ktoré ten, kto navrhuje obnovu konania,
bez svojej viny nemohol použiť v pôvodnom konaní [§ 221 ods. 1 písm. a) O. s. p.], a ďalej
možnosť vykonať dôkazy, ktoré sa nemohli vykonať v pôvodnom konaní [§ 221 ods. 1
písm. b) O. s. p.].
Použitie dôkazov zo strany účastníka spočíva v tom, či účastník splnil zákonom mu
uloženú povinnosť (§ 101 ods. 1 O. s. p.) prispieť k tomu, aby bol dosiahnutý účel konania
najmä tým, že pravdivo a úplne označí všetky potrebné dôkazné prostriedky. Okolnosť,
či súd tieto dôkazy vykonal a či z nich vyvodil zistenie skutkového stavu pre svoje
rozhodnutie, neznamená možnosť alebo nemožnosť účastníka použiť dôkazy v konaní.
Pri inom výklade znenia, obsahu a účelu ustanovenia § 228 ods. 1 písm. a) O. s. p. by sa
totiž cestou obnovy konania mohol domáhať revízie právoplatne skončeného súdneho
konania každý účastník, ktorého dôkazným návrhom nebolo vyhovené, hoci súd tieto dôkazy
(či právom alebo neprávom) nepokladal za rozhodujúce, a preto ich nevykonával. Takto by
totiž obnova konania plnila účel iného mimoriadneho opravného prostriedku. Každý
z mimoriadnych opravných prostriedkov je však Občianskym súdnym poriadkom upravený
odlišne, aj keď ich spoločným účelom je náprava nesprávneho právoplatného rozhodnutia.
Bez ohľadu na to, či dôkazy, ktoré odporca navrhol, mohli alebo nemohli privodiť pre
odporcu priaznivejšie rozhodnutie vo veci samej, nie je daný dôvod obnovy konania podľa
ustanovení § 228 ods. 1 písm. a) O. s. p., ak tieto dôkazy boli v konaní už uplatnené.
O možnosť vykonania dôkazov, ktoré sa nemohli vykonať v pôvodnom konaní [§ 228
ods. 1 písm. b) O. s. p. ], ide vtedy, keď účastník v pôvodnom konaní síce označil dôkazy na
preukázanie svojich tvrdení, avšak ním navrhnuté dôkazy nemohol súd vykonať z dôvodu
prekážok objektívneho charakteru. Ustanovenie § 228 ods. 1 písm. b) O. s. p. sa vzťahuje
na prípady, v ktorých účastník konania tieto dôkazy voči súdu v pôvodnom konaní použil
(dôkazy označil a navrhol ich vykonanie), nemohli byť ale súdom (ktorý vykonáva
dokazovanie − § 122 ods. 1 O. s. p.) vykonané preto, lebo tomu bránila nejaká objektívna
prekážka (napr. označený svedok bol neznámeho pobytu, svedok býva v štáte, ktorý odmieta
poskytovať právnu pomoc, listina sa stratila a pod.). Tu teda platí, že nemožnosť vykonať
dôkaz znamená nemožnosť vykonania dôkazu na strane súdu alebo nemožnosť predloženia
dôkazu účastníkom konania. Ani toto ustanovenie nedopadá na prípady, keď súdu bol dôkaz
navrhnutý a predložený, ale súd ho nevykonal.
Nemožnosťou použiť skutočnosti, rozhodnutia alebo dôkazy bez svojej viny
v pôvodnom konaní sa rozumie nemožnosť vykonať dokazovanie súdom v občianskom
súdnom konaní alebo nemožnosť označiť či predložiť tieto skutočnosti, rozhodnutia alebo
dôkazy účastníkom konania voči súdu. Nejde tu o prípady nevykonania možného
dokazovania súdom o tých skutočnostiach, rozhodnutiach a dôkazoch, ktoré účastníci
konania označili, avšak súd ich nepokladal za rozhodujúce, a preto sa k ich dokazovaniu
neprikročilo (viď R 39/1975).“
Následne uvedené právne východiská krajský súd aplikoval v prerokúvanej veci
a uviedol tieto právne závery:
«V danej veci z odôvodnenia rozsudku Okresného súdu Považská Bystrica zo dňa
30. júna 2011 č. k. 4 C/68/2010 263 vyplynulo, že odporca nesúhlasil s cenou nájmu, ako ju
určila znalkyňa a navrhoval doplnenie dokazovania ďalším znalcom,
aj kontrolné znalecké dokazovanie znaleckým ústavom z dôvodu, že znalkyňa
určila cenu nájmu dotknutých pozemkov inak ako znalec a ako
. Súd prvého stupňa v pôvodnom konaní navrhované dôkazy nevykonal a dôvody
uviedol v odôvodnení citovaného rozsudku. Vychádzajúc z rozsudku odvolacieho súdu
(Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 28. 08. 2012 č. k. 17 Co/267/2011 288) odporca
12
nevykonanie požadovaného kontrolného znaleckého dokazovania uplatnil ako odvolací
dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. c/ a d/ O. s. p. Odvolací súd sa s danou odvolacou
námietkou vysporiadal, a uviedol, že závery znalkyne ako aj odôvodnenie znaleckého
posudku opodstatnene považoval súd prvého stupňa za tak správne, a to aj v spojitosti
s výsledkami konania v obdobných veciach, že nezistil dôvod na nariadenie kontrolného
znaleckého dokazovania. V preskúmavanej veci súd prvého stupňa nezistil odporca
v podanom odvolaní ani konkrétne nepoukazuje na žiadnu skutočnosť, ktorá by mohla
zavážiť pri hodnotení znaleckého posudku .
Možno teda zhrnúť, že odporca i v konaní o jeho návrhu na obnovu konania vo veci
samej poukazoval len na tie dôkazy, ktoré už vo veci samej navrhol, pričom u žiadneho
z navrhnutých dôkazov ani netvrdil, že by v pôvodnom konaní vykonaný byť nemohol
pre prekážku objektívneho charakteru. Ide teda o prípad nevykonania navrhovaného
dôkazu z dôvodu, že ho súd považoval pre právne posúdenie veci za nepotrebný. Takáto
skutočnosť resp. dôkaz potom nespĺňa podmienku prípustnosti obnovy konania a to, že by
šlo o skutočnosť alebo dôkaz „nový“. Za tohto stavu vzhľadom na vyššie uvedený výklad
relevantných zákonných ustanovení dospel odvolací súd v zhode so súdom prvého stupňa
k záveru, že žiadny z uvedených dôvodov obnovy konania nie je v danej veci daný.
Z uznesenia súdu prvého stupňa nevyplýva jednostrannosť, ktorá by zakladala
svojvôľu alebo takú aplikáciu príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych
predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Súd prvého stupňa
dostatočne predstavil myšlienkové pochody, ktoré ho viedli k zamietnutiu návrhu, a preto
jeho závery vyslovené v danej veci nemožno kvalifikovať ako zjavne neodôvodnené alebo
arbitrárne.
Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti bolo napadnuté uznesenie súdu prvého
stupňa ako vecne správne potvrdené.»
Pri preskúmavaní napadnutého uznesenia krajského súdu ústavný súd vychádzal
zo svojho ustáleného právneho názoru, podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutí
prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05,
III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska
predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku
komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového,
ako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania
Ústavný súd preto (napriek tomu, že sa sťažovateľ nedomáha vyslovenia porušenia
v sťažnosti označených práv relevantným rozhodnutím okresného súdu) preskúmal
aj uznesenie okresného súdu sp. zn. 4 C 192/2013 zo 7. novembra 2013, ktorým tento
zamietol návrh sťažovateľa na obnovu konania. Okresný súd v odôvodnení poukázal
na predmet konania, ktorého obnovu sťažovateľ navrhol, a na rozsudky okresného súdu
a krajského súdu, na argumentáciu sťažovateľa a tiež odporcov (žalobcov v pôvodnom
konaní, pozn.) a následne uviedol:
„Po zhodnotení všetkých skutočností a dôkazov súd dospel jednoznačne k záveru,
že návrh navrhovateľa nie je dôvodný. V danom prípade navrhovateľ obnovy konania svoj
návrh na povolenie obnovy konania odôvodňuje tým, že v konaní vedenom na Okresnom
súde Považská Bystrica pod sp. zn. 7 C 158/2011 bol dňa 9. 4. 2013 vypracovaný Ústavom
súdneho inžinierstva Žilinskej univerzity v Žiline znalecký posudok č. 92/2013, v ktorom
bola stanovená výška bezdôvodného obohatenia, analogicky cena nájmu za užívanie
pozemkov v Považskom Podhradí (areál stavebnín RAVEN, a. s.) oveľa nižšia, než ktorá
bola určená znaleckým posudkom č. 41/2011 v konaní vedenom pod
zp. zn. 4 C 68/2010. Poukázal na to, že vzhľadom k tomu, že už v základnom konaní t. j.
v konaní sp. zn. 4 C 68/2010 žiadal konajúce súdy, aby bolo vykonané kontrolné znalecké
dokazovanie, ktoré však napriek tomu nariadené nebolo, a ak by sa tak stalo, navrhovateľ
by bol zaviazaný k plateniu nižšej sumy, a teda rozhodnutie by bolo pre neho určite
priaznivejšie. Podľa názoru navrhovateľa existencia znaleckého posudku č. 92/2013 zo dňa
9. 4. 2013, ktorý vypracoval znalecký ústav, nepochybne predstavuje novú skutočnosť, resp.
dôkaz, ktorý navrhovateľ nemohol v konaní 4 C 68/2010 v procesnom postavení odporcu
použiť, pričom, ak by sa tak stalo, došlo by k priaznivejšiemu rozhodnutiu vo vzťahu k nemu.
Súd poukazuje na to, že konanie sp. zn. 4 C 68/2010 bolo rozsudkom vo veci samej
právoplatne skončené dňa 6. 9. 2012, pričom znalecký posudok č. 92/2013 bol vypracovaný
14
dňa 9. 4. 2013 a do sféry poznania navrhovateľa − spol. RAVEN, a. s. sa dostal dňa
3. 5. 2013, čo znamená, že lehota na podanie návrhu na povolenie obnovy konania
stanovená v § 230 ods. 1 O. s. p. uplynula 5. 8. 2013, čo je najbližší pracovný deň.
Je nesporné, že navrhovateľ svoj návrh podal 2. 8. 2013, teda včas.
Súd sa však stotožnil s právnym názorom odporcov 1), 2) resp. ich právneho
zástupcu, že podmienkou úspešného uplatnenia dôvodu obnovy konania podľa § 228 ods. 1
písm. a), b) O. s. p. je to, že takýto dôkaz, ktorý by mohol privodiť priaznivejšie rozhodnutie
vo veci, musel už v čase pôvodného konania objektívne existovať, čo v danom prípade
rozhodne splnené nie je, keďže základné konanie, ktoré je napádané návrhom na obnovu
konania, bolo právoplatne skončené 6. 9. 2012 a znalecký posudok č. 92/2013 existoval
až dňa 9. 4. 2013. Dôvodom obnovy konania môžu byť len tie skutočnosti, ktoré nastali
do vyhlásenia rozhodnutia súdom. Tie skutočnosti, ktoré nastali až po tom čase, nemôžu byť
spôsobilým dôvodom obnovy konania, pretože na ne nemohol súd v čase vyhlásenia
rozhodnutia prihliadať. Pokiaľ odporca dôvodí, že navrhoval kontrolné dokazovanie
v základnom konaní, ako aj pred odvolacím súdom, je nesporné, že oba konajúce súdy
nepovažovali za potrebné takýto dôkaz vykonať. Táto skutočnosť nemôže byť dôvodom
pre povolenie obnovy konania, pretože je v kompetencii súdu rozhodnúť o tom, ktorý dôkaz
vykoná a ktorý nie, a to podľa svojej úvahy a po zhodnotení všetkých vykonaných dôkazov
jednotlivo, ako aj v ich vzájomnej súvislosti.
Súd tiež poukazuje na to, že znalecký posudok, ktorý bol vypracovaný vo veci sp. zn.
7 C 158/2011, je posudkom pre túto konkrétnu vec a nie je dôkazom, ktorý by sa mohol
aplikovať aj na konanie sp. zn. 4 C 68/2010, pretože znalkyňa v konaní 7 C 158/2011
posudzovala inú nehnuteľnosť ako v konaní 4 C 68/2010 a za iné časové obdobie a aj
z tohto pohľadu tento dôkaz nemôže byť takým dôkazom, ktorý by mohol privodiť
priaznivejšie rozhodnutie pre odporcu a ktorý bez svojej viny nemohol použiť v základnom
konaní. Nové dôkazy sú spôsobilým dôvodom obnovy konania len vtedy, ak je nimi možné
preukázať právne spôsobilú skutočnosť, ktorá môže privodiť pre účastníka, ktorý podáva
návrh na obnovu konania, priaznivejšie rozhodnutie vo veci a ktoré napriek tomu, že v čase
pôvodného konania objektívne existovali, bez svojej viny nemohol použiť, napr. pretože
o nich nevedel a ani inak z procesného hľadiska nezavinil nesplnenie povinnosti tvrdenia
alebo dôkaznú povinnosť.
Keďže je zrejmé, že dôkaz, ktorý navrhovateľ označil ako dôkaz, ktorý by mal privodiť
pre neho priaznivejšie rozhodnutie vo veci, v čase pôvodného konania a rozhodovania
neexistoval, súd návrh navrhovateľa na obnovu konania za použitia citovaných ustanovení
O. s. p. zamietol ako nedôvodný, a to aj vo vzťahu ku konaniu o trovách konania vzhľadom
na to, že rozhodnutie o nich je viazané na výsledok vo veci samej.“
Sťažovateľ namieta porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa
čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského
súdu, pričom tvrdí, že krajský súd dostatočne svoje rozhodnutie neodôvodnil, pretože
nereagoval na jeho námietku porušenia základného práva na vlastníctvo. Uvádza tiež,
že krajský súd ústavne nekonformným spôsobom vykladal podmienky povolenia obnovy
konania, keď znalecký posudok Ústavu súdneho inžinierstva Žilinskej univerzity v Žiline
č. 92/2013 nepovažoval za dôkaz v zmysle § 228 ods. 1 písm. a) OSP.
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti tiež namieta porušenie základného práva podľa čl. 20
ods. 1 a 4 ústavy a podľa čl. 11 ods. 1 a 4 listiny a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu
napadnutým uznesením krajského súdu s odôvodnením, že týmto rozhodnutím bol zbavený
majetku vo výške rozdielu medzi sumou, na zaplatenie ktorej bol zaviazaný právoplatným
rozsudkom okresného súdu v spojení s rozsudkom krajského súdu ako odvolacieho súdu
vo veci samej, a sumou, ktorá by zodpovedala záverom znaleckého posudku Ústavu
súdneho inžinierstva Žilinskej univerzity v Žiline č. 92/2013.
Po preskúmaní napadnutého uznesenia krajského súdu dospel ústavný súd k záveru,
že krajský súd na argumentáciu sťažovateľa reagoval primeraným spôsobom, vysporiadal
sa s okolnosťami, ktoré majú pre vec podstatný význam a ktoré dostatočne objasňujú
skutkový a právny základ rozhodnutia, z odôvodnenia napadnutého uznesenia možno
odvodiť myšlienkový postup, akým krajský súd dospel k svojmu rozhodnutiu.
Z odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu je tiež zrejmé, ako krajský súd
16
vykladal a aplikoval ustanovenie § 228 OSP a na akých skutkových zisteniach svoje
rozhodnutie založil. Ústavný súd zároveň konštatuje, že výklad krajského súdu vo vzťahu
k podmienkam na povolenie obnovy konania, a osobitne jeho právny názor, že tzv. nový
dôkaz musí existovať už v čase rozhodovania súdu v pôvodnom konaní, nemožno považovať
za arbitrárny s tým, že rešpektuje účel a zmysel ustanovení Občianskeho súdneho poriadku
o obnove konania ako mimoriadneho opravného prostriedku.
Pokiaľ ide o námietku sťažovateľa, že krajský súd sa nevysporiadal s jeho odvolacou
argumentáciou, podľa ktorej rozhodnutím okresného súdu došlo k porušeniu jeho
základného práva na vlastníctvo, ústavný súd túto námietku nepovažuje za relevantnú.
V situácii, keď krajský súd dospel k záveru, že neboli splnené procesné podmienky
na povolenie obnovy konania, táto námietka sťažovateľa už nemohla mať pre vec význam.
Ústavný súd zároveň nezistil také skutočnosti, ktoré by odôvodňovali záver,
že napadnutým uznesením krajského súdu mohlo dôjsť k porušeniu základných práv
sťažovateľa podľa čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy a podľa čl. 11 ods. 1 a 4 listiny, prípadne práva
podľa čl. 1 dodatkového protokolu.
V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, v ktorej konštatoval,
že postup súdneho orgánu, ktorý koná v súlade s procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi
predpismi konania v občianskoprávnej alebo trestnoprávnej veci, nemožno považovať
za porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny alebo
práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy, čl. 11 ods. 1 a 4 listiny
a čl. 1 dodatkového protokolu (I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97). Ústavný súd nezistil žiadne také
skutočnosti, ktoré by naznačovali možnosť porušenia základných práv sťažovateľa na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny alebo práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy, čl. 11 ods. 1
a 4 listiny a čl. 1 dodatkového protokolu napadnutým uznesením krajského súdu
z 25. februára 2014. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom krajského súdu
v spojení s právnym názorom okresného súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť
k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani
oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným. O svojvôli pri
výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len
v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne
poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny
výklad, predovšetkým § 228 ods. 1 písm. a) a b) OSP krajským súdom ako odvolacím
súdom v spojení s okresným súdom ako súdom prvého stupňa takéto nedostatky
nevykazuje.
Na tomto základe ústavný súd sťažnosť už pri jej predbežnom prerokovaní podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú.
Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch
sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd
už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 24. septembra 2015
18