Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 30 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (35)IV. ÚS 33/2010
PDF · 232.87 KB
No categories available
IV. ÚS 33/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. januára 2010
predbežne prerokoval sťažnosť J. K. a R. K., obaja bytom S., zastúpených JUDr. P. K., S.,
vo veci namietaného porušenia ich základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Co 125/2009
a jeho rozsudkom z 30. októbra 2009 a takto
rozhodol:
Sťažnosť J. K. a R. K. o d m i e t a z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. decembra
2009 doručená sťažnosť J. K. a R. K., obaja bytom S. (ďalej len „sťažovatelia“),
zastúpených JUDr. P. K., S., vo veci namietaného porušenia ich základného práva podľa čl.
46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom
Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Co
125/2009 a jeho rozsudkom z 30. októbra 2009.
Sťažovatelia vo svojej sťažnosti uviedli:
„V súdnom spore o zaplatenie 7.676 Sk s príslušenstvom, ktorý sa začal 9.12.2008,
nás Okresný súd v Starej Ľubovni zaviazal na zaplatenie istiny 247,24 € a tiež na zaplatenie
úroku z omeškania a náhradu trov konania v rozsahu 94 % s tým, že v prevyšujúcej časti
prvostupňový súd žalobu zamietol.
Dôkaz: Spis Okresného súdu v Starej Ľubovni sp. zn. 2C/395/2008
Proti rozsudku prvostupňového súdu sme podali prostredníctvom svojho právneho
zástupcu odvolanie, v ktorom sme navrhli, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa
zmenil a žalobu v celom rozsahu zamietol.
V odvolacom konaní Krajský súd v Prešove napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa
do sumy 207,64 € potvrdil a v prevyšujúcej časti napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobu
zamietol. Rozsudok odvolacieho súdu nám bol doručený 30.10.2009 a právoplatnosť
nadobudol 4. 11. 2009.
Dôkaz: Spis Krajského súdu v Prešove sp. zn. 4Co/125/2009
Keďže v danom prípade ide o neobchodnú vec a peňažné plnenie neprevyšuje
trojnásobok minimálnej mzdy, dovolanie proti rozsudku odvolacieho súdu nie je v zmysle
§ 238 ods. 5 O. s. p. prípustné. Vyčerpali sme už všetky opravné prostriedky, ktoré nám
zákon na ochranu nášho základného práva na súdnu ochranu a nášho práva na spravodlivý
súdny proces poskytuje.
Predmetom nášho súdneho sporu bola úhrada nedoplatkov za dodávky tepla do tzv.
spoločných priestorov (schodišťa) v bytovom dome so súpisným číslom 877 na Okružnej
ulici v Starej Ľubovni v roku 2006 a v roku 2007. Bytový dom pozostáva z piatich sekcií
(vchodov), náš byt č. 10 sa nachádza vo vchode s orientačným číslom 38. ...
V našom súdnom spore sa oba všeobecné súdy stotožnili s argumenáciou žalobcu
a nesprávne vyhodnotili zistený skutkový stav tak, že spoločné priestory boli v rokoch 2006
a 2007 vykurované a pravidlá rozpočítavania množstva dodaného tepla ustanovené
vyhláškou č. 630/2005 Z. z. boli žalobcom dodržané. Viaceré naše zásadné námietky
ohľadne nesprávnosti rozúčtovania nákladov dodaného tepla odvolací súd argumentačne
nijako nevyvrátil, resp. sa nimi ani nezaoberal. Preto tvrdíme, že naše právo na súdnu
ochranu, aj naše právo na spravodlivý súdny proces bolo postupom a rozsudkom Krajského
súdu v Prešove sp. zn. 4Co 125/2009 zo dňa 30. októbra 2009 porušené.“
Sťažovatelia argumentujú najmä tým, že schodište, za vykurovanie ktorého boli
odvolacím súdom zaviazaní zaplatiť, nie je a ani v rokoch 2006 a 2007 nebolo spoločným
priestorom v zmysle vyhlášky Úradu pre reguláciu sieťových odvetví č. 630/2005 Z. z.,
ktorou sa ustanovuje teplota teplej úžitkovej vody na odbernom mieste, pravidlá
rozpočítavania množstva tepla dodaného na prípravu teplej úžitkovej vody a rozpočítavania
množstva dodaného tepla (ďalej len „vyhláška č. 630/2005 Z. z.“), ktorou boli ustanovené
pravidlá rozpočítavania dodaného tepla na vykurovanie.
Argumentujú tým, že podľa § 2 písm. f) vyhlášky č. 630/2005 Z. z. sa „spoločnými
priestormi objektu rozpočítavania sa rozumejú miestnosti alebo súbor miestností objektu,
ktoré sú vybavené vykurovacími telesami a sú určené na spoločné užívanie konečnými
spotrebiteľmi, najmä práčovne, sušiarne, kočikárne, chodby, schodištia a podobne“. Táto
vyhláška bola v nezmenenom znení platná a účinná od 1. januára 2006 až do 15. septembra
2009, keď nadobudla účinnosť jej novela, a to vyhláška č. 358/2009 Z. z.
Sťažovatelia v tejto súvislosti uvádzajú:
«Hoci nie je a nikdy nebolo sporné, že v rokoch 2006 a 2007 nebolo schodište
vybavené vykurovacími telesami, odvolací súd tento základný pojem „predefinoval" tak, že
za vykurovaný spoločný priestor označil aj spoločný priestor nevybavený vykurovacími
telesami. Tento svoj exces odôvodnil tvrdením, že „Neuložením povinnosti podieľať sa na
náhrade nákladov spojených s vykurovaním spoločných priestorov, akými nepochybne sú
schodištia, práčovne, sušiarne, kočikárne, chodby v zmysle ust. § 2 písm. f) citovanej
vyhlášky, by došlo k zvýšeniu nákladov na strane ďalších vlastníkov obytného domu, ktorí
sú taktiež spotrebiteľmi, na ochranu práv ktorých treba prihliadať.“ Takéto tvrdenie
odvolacieho súdu nemá oporu v našom právnom poriadku a preto je neakceptovateľné.
V danom prípade nešlo o extenzívny výklad právneho predpisu odvolacím súdom, ale o taký
výklad právneho predpisu, ktorý je v príkrom rozpore s definíciou obsiahnutou v § 2 písm. f)
vyhlášky č. 630/2005 Z.z., resp. o taký výklad, ktorý túto definíciu úplne neguje.»
Pritom argumentujú aj textom dôvodovej správy.
Sťažovatelia ďalej uvádzajú:
«V zmluve o výkone správy, ktorú sme so žalobcom uzatvorili 2.5.2005, sme si v bode
3.2.5.1. dohodli, že žalobca celkové náklady na dodávku tepla rozdelí pomerne tak, že 70%
nákladov rozúčtuje podľa nameraných jednotiek a 30% podľa podielu podlahovej plochy
bytu na celkovej ploche bytov, avšak s tým, že takéto rozúčtovanie sa uplatní len voči tým
vlastníkom bytov a nebytových priestorov, ktorí odoberajú teplo z centrálneho zdroja tepla.
Hoci nie je sporné, že uvedená zmluva o výkone správy nebola nikdy pozmenená
dodatkom k zmluve, ani nahradená inou zmluvou, žalobca označil toto významné
ustanovenie zmluvy za neplatné s poukazom na bod 3.2.6. Zmluvy o výkone správy zo dňa
2.5.2005, podľa ktorého správca môže zmeniť dohodnutý spôsob rozúčtovania celkových
nákladov „pri zmene príslušných právnych predpisov ak to správcovi meniť ukladajú“.
Odvolací súd sa stotožnil s tvrdením žalobcu, že nadobudnutím účinnosti vyhlášky
č. 630/2005 Z. z. stratila dohoda o rozpočítaní nákladov na vykurovanie platnosť, ale nijako
sa ani ústne ani písomne nevyjadril k našim odvolacím námietkam. Ani k tým, v ktorých
uvádzame, že:
- V súdenom prípade žiadny právny predpis správcovi dodnes neuložil povinnosť
zmeniť zmluvou dohodnutý spôsob rozúčtovania nákladov...
- Ani vyhláškou, ani nijakou inou podzákonnou normou nemožno meniť ani rušiť to,
čo bolo zmluvnými stranami v súlade so zákonom dohodnuté...
- Zásady platenia úhrad za dodávky tepla i za dodávky TÚV dohodnuté v bode
3.2.5.1. zmienenej zmluvy nijako neodporujú zákonu č. 182/1993 Zb. ani nijakému inému
zákonu a budú zaväzovať zmluvné strany až dovtedy, kým nedôjde ku zmene zmluvy,
alebo k podpísaniu novej zmluvy o výkone správy...»
Sťažovatelia „kritizujú“ právne názory odvolacieho súdu. Uvádzajú „svoj“ výklad
spôsobu rozpočtu rozpočítania množstva dodaného tepla na vykurovanie. Podľa ich názoru
došlo k takému výkladu vyhlášky č. 630/2005 Z. z., ktorý je popretím jej účelu, podstaty
a zmyslu. Namietajú nepochopenie zmyslu tejto vyhlášky, skutočnosť, že sa odvolací súd
stotožnil so žalobcom, namietajú nesprávnu aplikáciu pojmu „spoločný priestor“, čo
považujú za svojvôľu krajského súdu, kritizujú slabú orientáciu krajského súdu v merných
jednotkách, ktorých používanie predpisuje vyhláška č. 630/2005 Z. z., ďalej nesprávnu
aplikáciu ustanovení zákona, ktoré sa týkajú ochrany spotrebiteľa, hodnotia správnosť
použitých interpretačných pravidiel krajského súdu a určenie povinnosti zaplatiť dodávky
tepla do nevykurovaného schodišťa v r. 2004 a 2007 považujú za „skrytú“ sankciu za to, že
si dovolili odmietnuť „teóriu“ žalobcu o tom, že dodávky tepla z centrálneho zdroja sú pre
spotrebiteľa vždy najvýhodnejšie. Sťažovatelia spochybňujú aj výsledky kontroly
vykonanej Štátnou energetickou inšpekciou zameranej aj na postup pri rozúčtovaní
nákladov na zabezpečenie vykurovania v obytnom dome žalovaných a spochybňujú aj
výpoveď predvolaného svedka.
Konštatujú, že „Žalobca je monopolným dodávateľom tepla nielen do bytového
domu so súp. č. 877, ale aj do väčšiny ostatných bytových domov v Starej Ľubovni. Zneužíva
svoje dominantné postavenie na trhu s teplom v Starej Ľubovni tým, že si voči nám vynucuje
neprimerané obchodné podmienky.“.
Sťažovatelia z uvedených dôvodov považujú napadnuté konanie za nespravodlivé
a navrhujú, aby ústavný súd takto rozhodol:
„1. Základné právo J. K. a R. K. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a rozsudkom Krajského súdu v
Prešove sp. zn. 4Co 125/2009 z 30. októbra 2009 porušené bolo.
2. Rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 4Co 125/2009 z 30. októbra 2009
zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie.
3. Krajský súd v Prešove je povinný zaplatiť úhradu trov konania J. K. a R. K. v sume
....... € na účet ich právneho zástupcu JUDr. P. K. do pätnástich dní od právoplatnosti tohto
nálezu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na
neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, pričom skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa
nemusí odôvodniť.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak
namietaným postupom orgánu verejnej moci (v tomto prípade krajského súdu
v občianskoprávnom konaní) nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré
označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým
postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy,
ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav,
ktoré vylučujú, aby tento orgán (všeobecný súd) porušoval uvedené základné právo, pretože
uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05,
II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).
Predmetom posudzovanej sťažnosti je tvrdenie sťažovateľov, že napadnutým
konaním vedeným pred krajským súdom pod sp. zn. 4 Co/125/2004 a jeho rozsudkom
z 30. októbra 2009 bolo porušené ich základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným spôsobom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch, alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia nesúhlasia s hodnotením skutkového
stavu a s právnymi názormi krajského súdu vyslovenými v rozsudku sp. zn. 4 Co 125/2009
z 30. októbra 2009 a s interpretáciou a aplikáciou príslušných ustanovení vyhlášky
č. 630/2005 Z. z. relevantných na rozhodnutie.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi
bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti
účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne s medzinárodnými zmluvami
o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96,
Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia
všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotnými rozhodnutiami
došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery
všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00) a tiež porušenie niektorého z princípov
spravodlivého procesu, ktoré neboli napravené v inštančnom (opravnom) postupe
všeobecných súdov.
Krajský súd v napadnutom rozsudku uviedol podstatu odvolacích námietok
sťažovateľov takto:
„Namietali nesprávne posúdenie platnosti uznesenia č. 1/2005 zo dňa 19.4.2005
bodu 15Uviedli, že správca domu je organizátorom schôdze vlastníkov bytov. Bol povinný
zvolávať schôdzu vlastníkov bytov. Pokiaľ ide o dôvod neplatnosti predmetného uznesenia,
ktoré sa považuje za platné, potom ten, kto bol týmto právnym úkonom dotknutý, mohol sa
neplatnosti dovolať (§ 40a Občianskeho zákonníka). Podotkli, že o účelovosti námietky
správcu domu, že uznesenie č. 1/2005 je v bode 15 nulitné, najlepšie svedčí to, že ostatné
body tohto uznesenia správca domu vždy považoval a považuje za platné. Namietali, že súd
sa nezaoberal otázkou, kto bol organizátorom zhromaždenia vlastníkov bytov, či boli
vlastníci bytov uvedení pri hlasovaní do omylu a ale áno, kto tento omyl spôsobil a aké
z toho vyplývajú právne dôsledky.
Ďalej nesúhlasil s výpočtom vyúčtovaného nedoplatku na položke ústredného kúrenia
podľa vyhlášky č. 630/2005 Z. z. Poukázal na to, že zásady platenia úhrad za plnenia boli
a naďalej sú povinnou náležitosťou každej zmluvy o výkone správy (§ 8a ods. 1 písm. d/
zákona č. 182/1993 Zb.). Zmluva o výkone správy zo dňa 2.5.2005 upravuje zásady platenia
úhrad za dodávky tepia v bode 3.2.5.1 a zásady platenia úhrad za ohrev teplej úžitkovej
vody v bode 3.2.5.2. tak,- že rozpočítame nákladov nä tieto komodity sa uplatňuje len voči
tým vlastníkom -bytov a nebytových priestorov, ktorí odoberajú teplo z centrálneho zdroja
tepla. Zásady platenia úhrad za dodávky tepla i dodávky teplej úžitkovej vody neodporujú
zákonu č. 182/1993 Zb. ani inému zákonu a zaväzujú vždy zmluvné strany, pokiaľ nedôjde
k zmene. Poukázali na to, že vyhláška č. 630/2005 Z. z. stanovuje iné spôsoby rozpočítania
množstva dodaného tepla s dohodou vlastníkov bytov, ale nezasahuje do existujúcich
zmluvných vzťahov medzi správcom, a vlastníkmi bytov. Nesúhlasili s výpoveďou svedka
Ing. M. M., ktorý sa vyjadroval k pomeru rozpočítania nákladov na spoločné priestory v
obytnom dome z dôvodu, že celkové náklady na dodávku tepla sa mali uplatniť u tých
vlastníkov bytov a nebytových priestorov, ktorí odoberajú teplo z centrálneho zdroja.
Nesúhlasili so záverom, že nadobudnutím účinnosti vyhlášky č. 630/2005 Z. z. stratil
platnosť bod 15 uznesenia č. 1/2005 zo dňa 19.4.2005, Z tohto dôvodu namietali nesprávne
vyhodnotený zistený skutkový stav. Podotkli, že s výnimkou úhrad za dodávky tepla pred
podaním žaloby zaplatili všetky ostatné vyúčtované položky a predmetom sporu sú iba
neuhradené položky ústredného kúrenia za rok 2006 vo výške 3;249,50,- Sk a za rok 2007
3.111,45,- Sk, teda spolu 6.360,95,- Sk, resp. 211,14 €. Z tohto dôvodu navrhli napadnutý
rozsudok zmeniť a žalobu v celom rozsahu zamietnuť. ...
Právny zástupca žalovaných na odvolacom pojednávaní upresnil rozsah podaného
odvolania tým, že namietal celý vyhovujúci výrok napadnutého rozsudku. Poukázal aj na
písomné dôvody odvolania, ako aj doplnil ďalšie dôvody odvolania, ktoré spočívali
v porušení ust. § 6 vyhlášky č. 630/2005 Z. z., v zmysle ktorej bol žalobca povinný
rozúčtovať náklady na spoločné priestory y m3 a nie v m2. Toto považoval za podstatnú
chybu, pre ktorú nemohlo byť vyúčtovanie? správne. Ďalej podotkol, že spoločné priestory
nie sú: vykurované, nie sú tam rozvody. Podotkol, že. v danom prípade ide o prieniky, tepla
z vykurovaného bytu do spoločných priestorov. Ďalej poukázal na to, že vyhláška
č. 630/2005 Z. z. bola novelizovaná vyhláškou č. 358/2009 Z. z. súčinnosťou od 15.9.2009
a z odôvodnenia navrhovanej novely vyplýva, že sa stanovujú iné pravidlá pre byty
s individuálnym vykurovaním. Podotkol, že konštrukčná výška bytov je všade rovnaká -
2,60 m, ale konštrukčná výška spoločných priestorov je až vyše 10 m. Navrhol zmeniť
napadnutý rozsudok a žalobu zamietnuť. Uplatnil si náhradu trov odvolacieho konania. ...
Na odvolacom pojednávaní na strane žalovaných vstúpila do konania Asociácia
spotrebiteľských subjektov Slovenska, Stará Ľubovňa, zastúpená štatutárnym zástupcom
Mgr. B. S., ktorá vo výpovedi uviedla, že konečným spotrebiteľom je ten, komu. je teplo
dodané priamo. V celom konaní sa hovorí o prestupov tepla. Podotkla, že ide o rozpor s
definíciou konečného spotrebiteľa, lebo v danom prípade žalovaní teplo neodoberajú.
Uviedla, že v obytnom dome spoločné priestory nie Sú vybavené vykurovacím zariadením a
žiadne teplo tam nie je dodané.“
Krajský súd vyhodnotil odvolacie dôvody takto:
„Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav
veci, ako aj správne právne vec posúdil (§ 153 ods. l O. s. p.). Odvolací súd sa v celom
rozsahu stotožňuje s odôvodnením uvedeným súdom prvého stupňa z hľadiska zisteného
skutkového stavu, ako aj právneho posúdenia veci.
Je nesporné, že zmluvu o výkone správy zo dňa 2.5.2005 je možné považovať za
spotrebiteľskú zmluvu v zmysle ust. § 52 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. (ďalej len
Občianskeho zákonníka) - (Rozsudok NS Českej republiky sp. zn. 33Odo 1314/2005).
K odvolacím námietkam uplatneným žalovaným týkajúcim sa nesprávnych
skutkových zistení súdom prvého stupňa odvolací súd uvádza, že hodnotenie vykonaných
dôkazov je vecou súdu a nie účastníkov konania. Súd vyhodnotil jednotlivé vykonané dôkazy
v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov vyplývajúcou z ust. § 132 O.s.p. Právo na
súdnu ochranu zaručené článkom 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj právo na
spravodlivý súdny proces zaručené článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd, ktorým je Slovenská republika viazaná, nezahŕňa právo účastníka
konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi s vykonaním
navrhovaných dôkazov alebo hodnotením dôkazov, taktiež ani právo, aby bol účastník
konania úspešný, teda aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami. Dokonca do práva na
súdnu ochranu nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia
ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu
hodnotenia dôkazov (IV. ÚS 252/200, I. ÚS 50/2004, II. ÚS 3/1997, II. ÚS 251/2003).
Namietané nesprávne právne posúdenie súdom prvého stupňa uznesenia č. 1/2005 zo
dňa 19.4.2005 bodu 15, nebolo dôvodné. Uznesenie bolo prijaté v rozpore s ust. § 14
zákona č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov, ani nenahrádza
dohodu vlastníkov bytov, ani dodatok k zmluve o výkone správy.
Navyše predmetom konania je vyúčtovanie nákladov, spojených s užívaním bytu za
rok 2006 a 2007. S nadobudnutím účinnosti vyhlášky Úradu pre reguláciu sieťových odvetví
č. 630/2005 Z. z., ktorou sa stanovuje teplota teplej úžitkovej vody na odbernom mieste,
pravidlá rozpočítania množstva tepla dodaného na prípravu teplej úžitkovej vody
a rozpočítania množstva dodaného tepla v znení vyhlášky Úradu pre reguláciu sieťových
odvetví č. 358/2009 Z. z., ktorou sa mení citovaná vyhláška s účinnosťou od 15.9.2009,
došlo k stanoveniu spôsobu rozpočítania množstva dodaného tepla na vykurovanie podľa
podlahovej plochy bytu a nebytového priestoru aj v objekte, kde nie sú nainštalované
pomerové rozdeľovače tepla ani určené meradla tepla u konečných spotrebiteľov (§ 5
ods. 1), ale aj v objekte, kde sa rozpočítanie vzťahuje aj na byty a iné nebytové priestory
s individuálnym vykurovaním. Postup dodávateľa tepla, t. j. žalobcu do obytného objektu
žalovaných bol v súlade s ust. § 5 ods. 2 citovanej vyhlášky. Súd prvého stupňa správne
poukázal aj na závery šetrenia sťažnosti žalovaného v 1. rade, ako aj previerky kontroly
Štátnej energetickej inšpekcie Prešov a záznam z kontroly (v spise na č. 1. 36). Žalovaní
nepreukázali uzavretie dohody vlastníkov bytov a nebytových priestorov ohľadne iného
rozpočítania množstva dodaného tepla na vykurovanie. Je nesporné, že v obytnom dome sa
nenachádzajú len vlastníci s individuálnym vykurovaním, ale aj iní vlastníci, ktorí sú
odberateľmi tepla z centrálneho vykurovacieho systému.
Citované ust. § 5 ods. 2 citovanej vyhlášky nemožno vykladať v súlade s ust. § 53
ods. 4 Občianskeho zákonníka ako neprijateľné podmienky, ktoré by mali byť neplatné
v súlade s interpretačným pravidlom vyplývajúcim z ust. § 54 ods. 2 Občianskeho zákonníka
z dôvodu, že pri zmluvách o výkone správy nie je možné prihliadať na záujmy a ochranu
práv spotrebiteľa len účastníka, ktorý spôsob vyúčtovania namieta, lebo v obytnom dome sa
nachádzajú ďalší 40 vlastníci. Neuložením povinnosti podieľať sa na náhrade nákladov
spojených s vykurovaním spoločných priestorov, akými nepochybne sú schodištia,
práčovne, sušiarne, kočikárne, chodby v zmysle ust. § 2 písm. f/ citovanej vyhlášky, by došlo
k zvýšeniu nákladov na strane ďalších vlastníkov obytného domu, ktorí sú taktiež
spotrebiteľmi, na ochranu práv ktorých treba prihliadať. Nie je možné prihliadať na spôsob
vyúčtovania nákladov na vykurovanie spoločných priestorov stanovený vyhláškou Úradu
pre reguláciu sieťových odvetví účinnou od 15.9.2009 č. 358/2009 Z. z. na vyúčtovanie za
rok 2006 a 2007 z dôvodu, že spôsob rozpočítania množstva dodaného tepla na prípravu
teplej úžitkovej vody a rozpočítania množstva dodaného tepla sa prvýkrát použije pri
rozpočítaní dodaného množstva tepla teplej úžitkovej vode a množstva tepla na vykurovanie
za rok 2010 (§ 10a citovanej vyhlášky). Táto odvolacia námietka preto nebola
opodstatnená.
Odvolací súd je toho názoru, že v danom prípade nejde o nekalé podmienky, ktoré by
nemali byť pre spotrebiteľa záväzné, pokiaľ sa týka zmluvy o výkone správy, a to
oprávnenia správcu bytov, teda dodávateľa tepla, teplej úžitkovej vody rozúčtovať celkové
náklady podľa príslušných právnych predpisov, ak to správcovi ukladajú. Vykonanou
svedeckou výpoveďou Ing. M. M.,, ako aj z predložených listinných dôkazov, a to záznamov
o kontrole a prešetrení sťažnosti Štátnej energetickej inšpekcie v Prešove bolo nepochybne
preukázané, že postup pri rozúčtovaní nákladov na zabezpečenie vykurovania v obytnom
dome žalovaných bol správny, teda v súlade vyhláškou Úradu pre reguláciu sieťových
odvetví č. 630/2005 Z. z. účinnou od 1.1.2006.
Za dôvodnú považoval odvolací súd len námietku z hľadiska číselnosti vyúčtovania
nákladov. Odvolací súd zohľadnil na strane žalovaných preukázanú platbu dňa 20.6.2007
vo výške 1.193,50,- Sk (39,60 €), ktorú žalovaný v 1. rade zaplatil, ako nedoplatok za rok
2006, a preto potvrdil napadnutý rozsudok len ohľadne istiny 207,64 € z titulu nedoplatku
na vyúčtovaní za služby spojené s užívaním bytu a nebytových priestorov za rok 2006 vo
výške 107,88 € a za rok 2007 vo výške 99,76 €. Výška priznaného príslušenstva pohľadávky
súdom prvého stupňa namietaná v odvolacom konaní nebola (§ 212 ods. 1 O.s.p.) a preto
odvolací súd pri posudzovaní správnosti priznaného úroku z omeškania posudzoval len
správnosti lehoty splatnosti z dôvodu, že na stane žalovaných, zohľadnil platbu zo dňa
20.6.2007 z vyúčtovaného nedoplatku za rok 2006, t. j, zo sumy 147,8 €.
Z tohto dôvodu odvolací súd potvrdil napadnutý rozsudok vo vyhovujúcom výroku
o povinnosti žalovaných v 1. a 2. rade zaplatiť žalobcovi spoločne a nerozdielne istinu
207,64 € s 8,5 % úrokom z omeškania zo sumy 107,88 € od 1.7.2007 do zaplatenia, lebo
k zaplateniu častí žalovanej istiny vo výške 39,60 € došlo dňa 20.6.2007 a zo sumy 99,76 €
od 1.7.2008 do zaplatenia z dôvodu, že z celkového vyúčtovania zo sumy 111,96 € za rok
2007 žalovaní uhradili dňa 3.6.2008 sumu 12,29 €, čo súd však zahrnul do zaplateného
vyúčtovania za rok 2006. Z predloženého príjmového dokladu zo dňa 3.6.2008 vyplýva, že
suma 367.50,- Sk (12,29 €) bola určená na úhradu nedoplatku za rok 2007.
Z týchto dôvodov odvolací súd potvrdil napadnutý rozsudok sčasti ako vecne správny
v súlade s ust. § 219 ods. 1 O. s. p. a v prevyšujúcej časti ohľadne zaplateného nedoplatku
za rok 2007 v sumu 39,60 € s prísl. zmenil napadnutý rozsudok a žalobu v tejto časti
zamietol ako nedôvodnú v súlade s ust. § 220 O. s. p.
K spochybneniu účelu platby právnym zástupcom žalobcu na odvolacom
pojednávaní zo dňa 20.6.2007, odvolací súd uvádza, že to nepovažoval za dôvodné.
Z predloženého príjmového pokladničného dokladu je nesporne preukázané, že sa jedná
o nedoplatok za rok 2006. Uvedená suma 1.193,50,- Sk t.j. 39,60 € predstavuje vyúčtované
náklady žalobcom za dodanú studenú vodu, osvetlenie a zrážkovú vodu (v spise na č. l. 12).
Odvolací súd bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania žalovaných, ktoré dôvody
boli uplatnené v zákonom stanovenej lehote do uplynutia odvolacej lehoty (§ 205 ods. 3
O.s.p.). Namietané ďalšie dôvody na odvolacom pojednávaní právnym zástupcom
žalovaných nemohli byť odvolacím dôvodom v súlade s ust. § 205a ods. 1 písm. c) O.s.p.,
lebo žalovaní boli riadne poučení o povinnosti označiť a predložiť dôkazy pred vyhlásením
dokazovania za skončené, vyplývajúcej z ust. § 120 ods.4 O.s.p.
Navyše len odvolací súd poznamenáva, že jednotkou dodávaného tepla je joule zn. J,
3
resp. GJ a jednotkou dodanej teplej úžitkovej vody je m. Dodané množstvo tepla a teplej
úžitkovej vody do obytného domu žalovaných bolo vypočítané a stanovené v príslušných
jednotkách.
K vyjadreniu vedľajšieho účastníka na strane žalovaných súd dodáva, že
rozpočítanie nákladov zohľadnilo, že žalovaní sú bezpodieloví spoluvlastníci bytu s
individuálnym vykurovaním.“
V súvislosti s vylúčením možnosti podať dovolanie z dôvodu, že ide o bagateľnú vec,
čo sťažovatelia vo svojej sťažnosti uvádzajú, ústavný súd už v tejto súvislosti vyslovil, že ak
Občiansky súdny poriadok vylučuje u bagateľných vecí prieskum rozhodnutí vydaných
druhostupňovými súdmi na základe uplatnenia mimoriadneho opravného prostriedku, bolo
by proti logike pripustiť, aby ich prieskum bol automaticky posunutý do roviny ústavného
súdnictva. Opodstatnenosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy v takejto veci prichádza
do úvahy iba v prípadoch extrémneho vybočenia zo štandardov, ktoré sú rozhodujúce pre
postupy zisťovania skutkového základu sporu a pre jeho právne posúdenie (IV. ÚS 358/08).
Ústavný súd v nadväznosti na uvedené konštatuje, že podľa jeho názoru krajský súd
v predmetnej veci nerozhodoval arbitrárne a jeho rozhodnutie nemožno označiť ako
svojvoľné, pretože nevybočilo z medzí ústavnosti. Skutočnosť, že krajský súd vyslovil
právny názor, s ktorým sťažovatelia nesúhlasia, nezakladá sama osebe dôvodnosť podanej
sťažnosti. Podľa názoru ústavného súdu krajský súd reagoval v zásade na všetky skutočnosti
namietané sťažovateľmi, aj keď spôsobom a s argumentáciou, s ktorými sťažovatelia
nesúhlasia. Ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že jeho úlohou nie je vylepšovať
odôvodnenie rozhodnutia, ktoré namietajú sťažovatelia (IV. ÚS 154/06), ale hodnotiť ho
z hľadiska ústavnej akceptovateľnosti a konformity.
Ústavný súd na základe hodnotenia napadnutého rozhodnutia krajského súdu dospel
k záveru, že jeho výklad právnych predpisov je ústavne udržateľný, keďže sa vysporiadal
so všetkými zásadnými odvolacími dôvodmi sťažovateľov a zároveň nezistil, že by samotné
rozhodnutie vykazovalo prvky arbitrárnosti a extrémne by vybočovalo zo štandardných
postupov zisťovania skutkového základu sporu a pre jeho právne posúdenie.
Podľa stabilnej judikatúry ústavného súdu dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre
zjavnú neopodstatnenosť je absencia príčinnej súvislosti medzi označeným základným
právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom
orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej
možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 70/00, I. ÚS 117/05, I. ÚS 225/05,
Ústavný súd v danej veci nezistil, že by napadnutým rozsudkom krajského súdu
došlo k porušeniu právnych predpisov takej intenzity, ktoré by mohlo indikovať príčinnú
súvislosť s namietaným porušením čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto
sťažnosť odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti neprichádzalo už do úvahy zaoberať sa ďalšími
požiadavkami sťažovateľov uvedenými v ich sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 28. januára 2010