Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 33/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. januára 2010

predbežne prerokoval sťažnosť J. K. a R. K., obaja bytom S., zastúpených JUDr. P. K., S.,

vo veci namietaného porušenia ich základného práva podľa Slovenskej

republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 30. októbra 2009 a takto

rozhodol:

Sťažnosť J. K. a R. K. o d m i e t a z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. decembra

2009 doručená sťažnosť J. K. a R. K., obaja bytom S. (ďalej len „sťažovatelia“),

zastúpených JUDr. P. K., S., vo veci namietaného porušenia ich základného práva podľa čl.

46 ods. 1 (ďalej len „“) a práva podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom

Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Co

125/2009 a jeho rozsudkom z 30. októbra 2009.

Sťažovatelia vo svojej sťažnosti uviedli:

„V súdnom spore o zaplatenie 7.676 Sk s príslušenstvom, ktorý sa začal 9.12.2008,

nás Okresný súd v Starej Ľubovni zaviazal na zaplatenie istiny 247,24 € a tiež na zaplatenie

úroku z omeškania a náhradu trov konania v rozsahu 94 % s tým, že v prevyšujúcej časti

prvostupňový súd žalobu zamietol.

Dôkaz: Spis Okresného súdu v Starej Ľubovni sp. zn.

Proti rozsudku prvostupňového súdu sme podali prostredníctvom svojho právneho

zástupcu odvolanie, v ktorom sme navrhli, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa

zmenil a žalobu v celom rozsahu zamietol.

V odvolacom konaní Krajský súd v Prešove napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa

do sumy 207,64 € potvrdil a v prevyšujúcej časti napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobu

zamietol. Rozsudok odvolacieho súdu nám bol doručený 30.10.2009 a právoplatnosť

nadobudol 4. 11. 2009.

Dôkaz: Spis Krajského súdu v Prešove sp. zn.

Keďže v danom prípade ide o neobchodnú vec a peňažné plnenie neprevyšuje

trojnásobok minimálnej mzdy, dovolanie proti rozsudku odvolacieho súdu nie je v zmysle

prípustné. Vyčerpali sme už všetky opravné prostriedky, ktoré nám

zákon na ochranu nášho základného práva na súdnu ochranu a nášho práva na spravodlivý

súdny proces poskytuje.

Predmetom nášho súdneho sporu bola úhrada nedoplatkov za dodávky tepla do tzv.

spoločných priestorov (schodišťa) v bytovom dome so súpisným číslom 877 na Okružnej

ulici v Starej Ľubovni v roku 2006 a v roku 2007. Bytový dom pozostáva z piatich sekcií

(vchodov), náš byt č. 10 sa nachádza vo vchode s orientačným číslom 38. ...

V našom súdnom spore sa oba všeobecné súdy stotožnili s argumenáciou žalobcu

a nesprávne vyhodnotili zistený skutkový stav tak, že spoločné priestory boli v rokoch 2006

a 2007 vykurované a pravidlá rozpočítavania množstva dodaného tepla ustanovené

vyhláškou č. boli žalobcom dodržané. Viaceré naše zásadné námietky

ohľadne nesprávnosti rozúčtovania nákladov dodaného tepla odvolací súd argumentačne

nijako nevyvrátil, resp. sa nimi ani nezaoberal. Preto tvrdíme, že naše právo na súdnu

ochranu, aj naše právo na spravodlivý súdny proces bolo postupom a rozsudkom Krajského

súdu v Prešove sp. zn. zo dňa 30. októbra 2009 porušené.“

Sťažovatelia argumentujú najmä tým, že schodište, za vykurovanie ktorého boli

odvolacím súdom zaviazaní zaplatiť, nie je a ani v rokoch 2006 a 2007 nebolo spoločným

priestorom v zmysle vyhlášky Úradu pre reguláciu sieťových odvetví č. ,

ktorou sa ustanovuje teplota teplej úžitkovej vody na odbernom mieste, pravidlá

rozpočítavania množstva tepla dodaného na prípravu teplej úžitkovej vody a rozpočítavania

množstva dodaného tepla (ďalej len „“), ktorou boli ustanovené

pravidlá rozpočítavania dodaného tepla na vykurovanie.

Argumentujú tým, že podľa vyhlášky č. sa „spoločnými

priestormi objektu rozpočítavania sa rozumejú miestnosti alebo súbor miestností objektu,

ktoré sú vybavené vykurovacími telesami a sú určené na spoločné užívanie konečnými

spotrebiteľmi, najmä práčovne, sušiarne, kočikárne, chodby, schodištia a podobne“. Táto

vyhláška bola v nezmenenom znení platná a účinná od 1. januára 2006 až do 15. septembra

2009, keď nadobudla účinnosť jej novela, a to

Sťažovatelia v tejto súvislosti uvádzajú:

«Hoci nie je a nikdy nebolo sporné, že v rokoch 2006 a 2007 nebolo schodište

vybavené vykurovacími telesami, odvolací súd tento základný pojem „predefinoval" tak, že

za vykurovaný spoločný priestor označil aj spoločný priestor nevybavený vykurovacími

telesami. Tento svoj exces odôvodnil tvrdením, že „Neuložením povinnosti podieľať sa na

náhrade nákladov spojených s vykurovaním spoločných priestorov, akými nepochybne sú

schodištia, práčovne, sušiarne, kočikárne, chodby v zmysle ust. § 2 písm. f) citovanej

vyhlášky, by došlo k zvýšeniu nákladov na strane ďalších vlastníkov obytného domu, ktorí

sú taktiež spotrebiteľmi, na ochranu práv ktorých treba prihliadať.“ Takéto tvrdenie

odvolacieho súdu nemá oporu v našom právnom poriadku a preto je neakceptovateľné.

V danom prípade nešlo o extenzívny výklad právneho predpisu odvolacím súdom, ale o taký

výklad právneho predpisu, ktorý je v príkrom rozpore s definíciou obsiahnutou v § 2 písm. f)

vyhlášky č. , resp. o taký výklad, ktorý túto definíciu úplne neguje.»

Pritom argumentujú aj textom dôvodovej správy.

Sťažovatelia ďalej uvádzajú:

«V zmluve o výkone správy, ktorú sme so žalobcom uzatvorili 2.5.2005, sme si v bode

3.2.5.1. dohodli, že žalobca celkové náklady na dodávku tepla rozdelí pomerne tak, že 70%

nákladov rozúčtuje podľa nameraných jednotiek a 30% podľa podielu podlahovej plochy

bytu na celkovej ploche bytov, avšak s tým, že takéto rozúčtovanie sa uplatní len voči tým

vlastníkom bytov a nebytových priestorov, ktorí odoberajú teplo z centrálneho zdroja tepla.

Hoci nie je sporné, že uvedená zmluva o výkone správy nebola nikdy pozmenená

dodatkom k zmluve, ani nahradená inou zmluvou, žalobca označil toto významné

ustanovenie zmluvy za neplatné s poukazom na bod 3.2.6. Zmluvy o výkone správy zo dňa

2.5.2005, podľa ktorého správca môže zmeniť dohodnutý spôsob rozúčtovania celkových

nákladov „pri zmene príslušných právnych predpisov ak to správcovi meniť ukladajú“.

Odvolací súd sa stotožnil s tvrdením žalobcu, že nadobudnutím účinnosti vyhlášky

č. stratila dohoda o rozpočítaní nákladov na vykurovanie platnosť, ale nijako

sa ani ústne ani písomne nevyjadril k našim odvolacím námietkam. Ani k tým, v ktorých

uvádzame, že:

- V súdenom prípade žiadny právny predpis správcovi dodnes neuložil povinnosť

zmeniť zmluvou dohodnutý spôsob rozúčtovania nákladov...

- Ani vyhláškou, ani nijakou inou podzákonnou normou nemožno meniť ani rušiť to,

čo bolo zmluvnými stranami v súlade so zákonom dohodnuté...

- Zásady platenia úhrad za dodávky tepla i za dodávky TÚV dohodnuté v bode

3.2.5.1. zmienenej zmluvy nijako neodporujú ani nijakému inému

zákonu a budú zaväzovať zmluvné strany až dovtedy, kým nedôjde ku zmene zmluvy,

alebo k podpísaniu novej zmluvy o výkone správy...»

Sťažovatelia „kritizujú“ právne názory odvolacieho súdu. Uvádzajú „svoj“ výklad

spôsobu rozpočtu rozpočítania množstva dodaného tepla na vykurovanie. Podľa ich názoru

došlo k takému výkladu vyhlášky č. , ktorý je popretím jej účelu, podstaty

a zmyslu. Namietajú nepochopenie zmyslu tejto vyhlášky, skutočnosť, že sa odvolací súd

stotožnil so žalobcom, namietajú nesprávnu aplikáciu pojmu „spoločný priestor“, čo

považujú za svojvôľu krajského súdu, kritizujú slabú orientáciu krajského súdu v merných

jednotkách, ktorých používanie predpisuje , ďalej nesprávnu

aplikáciu ustanovení zákona, ktoré sa týkajú ochrany spotrebiteľa, hodnotia správnosť

použitých interpretačných pravidiel krajského súdu a určenie povinnosti zaplatiť dodávky

tepla do nevykurovaného schodišťa v r. 2004 a 2007 považujú za „skrytú“ sankciu za to, že

si dovolili odmietnuť „teóriu“ žalobcu o tom, že dodávky tepla z centrálneho zdroja sú pre

spotrebiteľa vždy najvýhodnejšie. Sťažovatelia spochybňujú aj výsledky kontroly

vykonanej Štátnou energetickou inšpekciou zameranej aj na postup pri rozúčtovaní

nákladov na zabezpečenie vykurovania v obytnom dome žalovaných a spochybňujú aj

výpoveď predvolaného svedka.

Konštatujú, že „Žalobca je monopolným dodávateľom tepla nielen do bytového

domu so súp. č. 877, ale aj do väčšiny ostatných bytových domov v Starej Ľubovni. Zneužíva

svoje dominantné postavenie na trhu s teplom v Starej Ľubovni tým, že si voči nám vynucuje

neprimerané obchodné podmienky.“.

Sťažovatelia z uvedených dôvodov považujú napadnuté konanie za nespravodlivé

a navrhujú, aby ústavný súd takto rozhodol:

„1. Základné právo J. K. a R. K. na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a rozsudkom Krajského súdu v

Prešove sp. zn. z 30. októbra 2009 porušené bolo.

2. Rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. z 30. októbra 2009

zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Prešove je povinný zaplatiť úhradu trov konania J. K. a R. K. v sume

....... € na účet ich právneho zástupcu JUDr. P. K. do pätnástich dní od právoplatnosti tohto

nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) každý návrh predbežne prerokuje na

neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, pričom skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa

nemusí odôvodniť.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak

namietaným postupom orgánu verejnej moci (v tomto prípade krajského súdu

v občianskoprávnom konaní) nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré

označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým

postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy,

ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav,

ktoré vylučujú, aby tento orgán (všeobecný súd) porušoval uvedené základné právo, pretože

uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (, ,

, , ).

Predmetom posudzovanej sťažnosti je tvrdenie sťažovateľov, že napadnutým

konaním vedeným pred krajským súdom pod sp. zn. a jeho rozsudkom

z 30. októbra 2009 bolo porušené ich základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným spôsobom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch, alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia nesúhlasia s hodnotením skutkového

stavu a s právnymi názormi krajského súdu vyslovenými v rozsudku sp. zn.

z 30. októbra 2009 a s interpretáciou a aplikáciou príslušných ustanovení vyhlášky

č. relevantných na rozhodnutie.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne s medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách (, , ,

, ).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia

všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotnými rozhodnutiami

došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, , ) a tiež porušenie niektorého z princípov

spravodlivého procesu, ktoré neboli napravené v inštančnom (opravnom) postupe

všeobecných súdov.

Krajský súd v napadnutom rozsudku uviedol podstatu odvolacích námietok

sťažovateľov takto:

„Namietali nesprávne posúdenie platnosti uznesenia č. 1/2005 zo dňa 19.4.2005

bodu 15Uviedli, že správca domu je organizátorom schôdze vlastníkov bytov. Bol povinný

zvolávať schôdzu vlastníkov bytov. Pokiaľ ide o dôvod neplatnosti predmetného uznesenia,

ktoré sa považuje za platné, potom ten, kto bol týmto právnym úkonom dotknutý, mohol sa

neplatnosti dovolať ( ). Podotkli, že o účelovosti námietky

správcu domu, že je v bode 15 nulitné, najlepšie svedčí to, že ostatné

body tohto uznesenia správca domu vždy považoval a považuje za platné. Namietali, že súd

sa nezaoberal otázkou, kto bol organizátorom zhromaždenia vlastníkov bytov, či boli

vlastníci bytov uvedení pri hlasovaní do omylu a ale áno, kto tento omyl spôsobil a aké

z toho vyplývajú právne dôsledky.

Ďalej nesúhlasil s výpočtom vyúčtovaného nedoplatku na položke ústredného kúrenia

podľa vyhlášky č. Poukázal na to, že zásady platenia úhrad za plnenia boli

a naďalej sú povinnou náležitosťou každej zmluvy o výkone správy (§ 8a ods. 1 písm. d/

). Zmluva o výkone správy zo dňa 2.5.2005 upravuje zásady platenia

úhrad za dodávky tepia v bode 3.2.5.1 a zásady platenia úhrad za ohrev teplej úžitkovej

vody v bode 3.2.5.2. tak,- že rozpočítame nákladov nä tieto komodity sa uplatňuje len voči

tým vlastníkom -bytov a nebytových priestorov, ktorí odoberajú teplo z centrálneho zdroja

tepla. Zásady platenia úhrad za dodávky tepla i dodávky teplej úžitkovej vody neodporujú

ani inému zákonu a zaväzujú vždy zmluvné strany, pokiaľ nedôjde

k zmene. Poukázali na to, že stanovuje iné spôsoby rozpočítania

množstva dodaného tepla s dohodou vlastníkov bytov, ale nezasahuje do existujúcich

zmluvných vzťahov medzi správcom, a vlastníkmi bytov. Nesúhlasili s výpoveďou svedka

Ing. M. M., ktorý sa vyjadroval k pomeru rozpočítania nákladov na spoločné priestory v

obytnom dome z dôvodu, že celkové náklady na dodávku tepla sa mali uplatniť u tých

vlastníkov bytov a nebytových priestorov, ktorí odoberajú teplo z centrálneho zdroja.

Nesúhlasili so záverom, že nadobudnutím účinnosti vyhlášky č. stratil

platnosť bod 15 uznesenia č. 1/2005 zo dňa 19.4.2005, Z tohto dôvodu namietali nesprávne

vyhodnotený zistený skutkový stav. Podotkli, že s výnimkou úhrad za dodávky tepla pred

podaním žaloby zaplatili všetky ostatné vyúčtované položky a predmetom sporu sú iba

neuhradené položky ústredného kúrenia za rok 2006 vo výške 3;249,50,- Sk a za rok 2007

3.111,45,- Sk, teda spolu 6.360,95,- Sk, resp. 211,14 €. Z tohto dôvodu navrhli napadnutý

rozsudok zmeniť a žalobu v celom rozsahu zamietnuť. ...

Právny zástupca žalovaných na odvolacom pojednávaní upresnil rozsah podaného

odvolania tým, že namietal celý vyhovujúci výrok napadnutého rozsudku. Poukázal aj na

písomné dôvody odvolania, ako aj doplnil ďalšie dôvody odvolania, ktoré spočívali

v porušení ust. vyhlášky č. , v zmysle ktorej bol žalobca povinný

rozúčtovať náklady na spoločné priestory y m3 a nie v m2. Toto považoval za podstatnú

chybu, pre ktorú nemohlo byť vyúčtovanie? správne. Ďalej podotkol, že spoločné priestory

nie sú: vykurované, nie sú tam rozvody. Podotkol, že. v danom prípade ide o prieniky, tepla

z vykurovaného bytu do spoločných priestorov. Ďalej poukázal na to, že vyhláška

č. bola novelizovaná vyhláškou č. súčinnosťou od 15.9.2009

a z odôvodnenia navrhovanej novely vyplýva, že sa stanovujú iné pravidlá pre byty

s individuálnym vykurovaním. Podotkol, že konštrukčná výška bytov je všade rovnaká -

2,60 m, ale konštrukčná výška spoločných priestorov je až vyše 10 m. Navrhol zmeniť

napadnutý rozsudok a žalobu zamietnuť. Uplatnil si náhradu trov odvolacieho konania. ...

Na odvolacom pojednávaní na strane žalovaných vstúpila do konania Asociácia

spotrebiteľských subjektov Slovenska, Stará Ľubovňa, zastúpená štatutárnym zástupcom

Mgr. B. S., ktorá vo výpovedi uviedla, že konečným spotrebiteľom je ten, komu. je teplo

dodané priamo. V celom konaní sa hovorí o prestupov tepla. Podotkla, že ide o rozpor s

definíciou konečného spotrebiteľa, lebo v danom prípade žalovaní teplo neodoberajú.

Uviedla, že v obytnom dome spoločné priestory nie Sú vybavené vykurovacím zariadením a

žiadne teplo tam nie je dodané.“

Krajský súd vyhodnotil odvolacie dôvody takto:

„Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav

veci, ako aj správne právne vec posúdil ( ods. l ). Odvolací súd sa v celom

rozsahu stotožňuje s odôvodnením uvedeným súdom prvého stupňa z hľadiska zisteného

skutkového stavu, ako aj právneho posúdenia veci.

Je nesporné, že zmluvu o výkone správy zo dňa 2.5.2005 je možné považovať za

spotrebiteľskú zmluvu v zmysle ust. (ďalej len

) - (Rozsudok NS Českej republiky sp. zn. ).

K odvolacím námietkam uplatneným žalovaným týkajúcim sa nesprávnych

skutkových zistení súdom prvého stupňa odvolací súd uvádza, že hodnotenie vykonaných

dôkazov je vecou súdu a nie účastníkov konania. Súd vyhodnotil jednotlivé vykonané dôkazy

v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov vyplývajúcou z ust. Právo na

súdnu ochranu zaručené článkom 46 ods. 1 , ako aj právo na

spravodlivý súdny proces zaručené článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd, ktorým je Slovenská republika viazaná, nezahŕňa právo účastníka

konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi s vykonaním

navrhovaných dôkazov alebo hodnotením dôkazov, taktiež ani právo, aby bol účastník

konania úspešný, teda aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami. Dokonca do práva na

súdnu ochranu nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia

ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu

hodnotenia dôkazov (, , , ).

Namietané nesprávne právne posúdenie súdom prvého stupňa uznesenia č. 1/2005 zo

dňa 19.4.2005 bodu 15, nebolo dôvodné. Uznesenie bolo prijaté v rozpore s ust. § 14

o vlastníctve bytov a nebytových priestorov, ani nenahrádza

dohodu vlastníkov bytov, ani dodatok k zmluve o výkone správy.

Navyše predmetom konania je vyúčtovanie nákladov, spojených s užívaním bytu za

rok 2006 a 2007. S nadobudnutím účinnosti vyhlášky Úradu pre reguláciu sieťových odvetví

č. , ktorou sa stanovuje teplota teplej úžitkovej vody na odbernom mieste,

pravidlá rozpočítania množstva tepla dodaného na prípravu teplej úžitkovej vody

a rozpočítania množstva dodaného tepla v znení vyhlášky Úradu pre reguláciu sieťových

odvetví č. , ktorou sa mení citovaná vyhláška s účinnosťou od 15.9.2009,

došlo k stanoveniu spôsobu rozpočítania množstva dodaného tepla na vykurovanie podľa

podlahovej plochy bytu a nebytového priestoru aj v objekte, kde nie sú nainštalované

pomerové rozdeľovače tepla ani určené meradla tepla u konečných spotrebiteľov (§ 5

ods. 1), ale aj v objekte, kde sa rozpočítanie vzťahuje aj na byty a iné nebytové priestory

s individuálnym vykurovaním. Postup dodávateľa tepla, t. j. žalobcu do obytného objektu

žalovaných bol v súlade s ust. § 5 ods. 2 citovanej vyhlášky. Súd prvého stupňa správne

poukázal aj na závery šetrenia sťažnosti žalovaného v 1. rade, ako aj previerky kontroly

Štátnej energetickej inšpekcie Prešov a záznam z kontroly (v spise na č. 1. 36). Žalovaní

nepreukázali uzavretie dohody vlastníkov bytov a nebytových priestorov ohľadne iného

rozpočítania množstva dodaného tepla na vykurovanie. Je nesporné, že v obytnom dome sa

nenachádzajú len vlastníci s individuálnym vykurovaním, ale aj iní vlastníci, ktorí sú

odberateľmi tepla z centrálneho vykurovacieho systému.

Citované ust. § 5 ods. 2 citovanej vyhlášky nemožno vykladať v súlade s ust. § 53

ods. 4 ako neprijateľné podmienky, ktoré by mali byť neplatné

v súlade s interpretačným pravidlom vyplývajúcim z ust.

z dôvodu, že pri zmluvách o výkone správy nie je možné prihliadať na záujmy a ochranu

práv spotrebiteľa len účastníka, ktorý spôsob vyúčtovania namieta, lebo v obytnom dome sa

nachádzajú ďalší 40 vlastníci. Neuložením povinnosti podieľať sa na náhrade nákladov

spojených s vykurovaním spoločných priestorov, akými nepochybne sú schodištia,

práčovne, sušiarne, kočikárne, chodby v zmysle ust. § 2 písm. f/ citovanej vyhlášky, by došlo

k zvýšeniu nákladov na strane ďalších vlastníkov obytného domu, ktorí sú taktiež

spotrebiteľmi, na ochranu práv ktorých treba prihliadať. Nie je možné prihliadať na spôsob

vyúčtovania nákladov na vykurovanie spoločných priestorov stanovený vyhláškou Úradu

pre reguláciu sieťových odvetví účinnou od 15.9.2009 č. na vyúčtovanie za

rok 2006 a 2007 z dôvodu, že spôsob rozpočítania množstva dodaného tepla na prípravu

teplej úžitkovej vody a rozpočítania množstva dodaného tepla sa prvýkrát použije pri

rozpočítaní dodaného množstva tepla teplej úžitkovej vode a množstva tepla na vykurovanie

za rok 2010 (§ 10a citovanej vyhlášky). Táto odvolacia námietka preto nebola

opodstatnená.

Odvolací súd je toho názoru, že v danom prípade nejde o nekalé podmienky, ktoré by

nemali byť pre spotrebiteľa záväzné, pokiaľ sa týka zmluvy o výkone správy, a to

oprávnenia správcu bytov, teda dodávateľa tepla, teplej úžitkovej vody rozúčtovať celkové

náklady podľa príslušných právnych predpisov, ak to správcovi ukladajú. Vykonanou

svedeckou výpoveďou Ing. M. M.,, ako aj z predložených listinných dôkazov, a to záznamov

o kontrole a prešetrení sťažnosti Štátnej energetickej inšpekcie v Prešove bolo nepochybne

preukázané, že postup pri rozúčtovaní nákladov na zabezpečenie vykurovania v obytnom

dome žalovaných bol správny, teda v súlade vyhláškou Úradu pre reguláciu sieťových

odvetví č. účinnou od 1.1.2006.

Za dôvodnú považoval odvolací súd len námietku z hľadiska číselnosti vyúčtovania

nákladov. Odvolací súd zohľadnil na strane žalovaných preukázanú platbu dňa 20.6.2007

vo výške 1.193,50,- Sk (39,60 €), ktorú žalovaný v 1. rade zaplatil, ako nedoplatok za rok

2006, a preto potvrdil napadnutý rozsudok len ohľadne istiny 207,64 € z titulu nedoplatku

na vyúčtovaní za služby spojené s užívaním bytu a nebytových priestorov za rok 2006 vo

výške 107,88 € a za rok 2007 vo výške 99,76 €. Výška priznaného príslušenstva pohľadávky

súdom prvého stupňa namietaná v odvolacom konaní nebola ( ) a preto

odvolací súd pri posudzovaní správnosti priznaného úroku z omeškania posudzoval len

správnosti lehoty splatnosti z dôvodu, že na stane žalovaných, zohľadnil platbu zo dňa

20.6.2007 z vyúčtovaného nedoplatku za rok 2006, t. j, zo sumy 147,8 €.

Z tohto dôvodu odvolací súd potvrdil napadnutý rozsudok vo vyhovujúcom výroku

o povinnosti žalovaných v 1. a 2. rade zaplatiť žalobcovi spoločne a nerozdielne istinu

207,64 € s 8,5 % úrokom z omeškania zo sumy 107,88 € od 1.7.2007 do zaplatenia, lebo

k zaplateniu častí žalovanej istiny vo výške 39,60 € došlo dňa 20.6.2007 a zo sumy 99,76 €

od 1.7.2008 do zaplatenia z dôvodu, že z celkového vyúčtovania zo sumy 111,96 € za rok

2007 žalovaní uhradili dňa 3.6.2008 sumu 12,29 €, čo súd však zahrnul do zaplateného

vyúčtovania za rok 2006. Z predloženého príjmového dokladu zo dňa 3.6.2008 vyplýva, že

suma 367.50,- Sk (12,29 €) bola určená na úhradu nedoplatku za rok 2007.

Z týchto dôvodov odvolací súd potvrdil napadnutý rozsudok sčasti ako vecne správny

v súlade s ust. a v prevyšujúcej časti ohľadne zaplateného nedoplatku

za rok 2007 v sumu 39,60 € s prísl. zmenil napadnutý rozsudok a žalobu v tejto časti

zamietol ako nedôvodnú v súlade s ust.

K spochybneniu účelu platby právnym zástupcom žalobcu na odvolacom

pojednávaní zo dňa 20.6.2007, odvolací súd uvádza, že to nepovažoval za dôvodné.

Z predloženého príjmového pokladničného dokladu je nesporne preukázané, že sa jedná

o nedoplatok za rok 2006. Uvedená suma 1.193,50,- Sk t.j. 39,60 € predstavuje vyúčtované

náklady žalobcom za dodanú studenú vodu, osvetlenie a zrážkovú vodu (v spise na č. l. 12).

Odvolací súd bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania žalovaných, ktoré dôvody

boli uplatnené v zákonom stanovenej lehote do uplynutia odvolacej lehoty (§ 205 ods. 3

). Namietané ďalšie dôvody na odvolacom pojednávaní právnym zástupcom

žalovaných nemohli byť odvolacím dôvodom v súlade s ust. ,

lebo žalovaní boli riadne poučení o povinnosti označiť a predložiť dôkazy pred vyhlásením

dokazovania za skončené, vyplývajúcej z ust.

Navyše len odvolací súd poznamenáva, že jednotkou dodávaného tepla je joule zn. J,

3

resp. GJ a jednotkou dodanej teplej úžitkovej vody je m. Dodané množstvo tepla a teplej

úžitkovej vody do obytného domu žalovaných bolo vypočítané a stanovené v príslušných

jednotkách.

K vyjadreniu vedľajšieho účastníka na strane žalovaných súd dodáva, že

rozpočítanie nákladov zohľadnilo, že žalovaní sú bezpodieloví spoluvlastníci bytu s

individuálnym vykurovaním.“

V súvislosti s vylúčením možnosti podať dovolanie z dôvodu, že ide o bagateľnú vec,

čo sťažovatelia vo svojej sťažnosti uvádzajú, ústavný súd už v tejto súvislosti vyslovil, že ak

vylučuje u bagateľných vecí prieskum rozhodnutí vydaných

druhostupňovými súdmi na základe uplatnenia mimoriadneho opravného prostriedku, bolo

by proti logike pripustiť, aby ich prieskum bol automaticky posunutý do roviny ústavného

súdnictva. Opodstatnenosť sťažnosti podľa v takejto veci prichádza

do úvahy iba v prípadoch extrémneho vybočenia zo štandardov, ktoré sú rozhodujúce pre

postupy zisťovania skutkového základu sporu a pre jeho právne posúdenie ().

Ústavný súd v nadväznosti na uvedené konštatuje, že podľa jeho názoru krajský súd

v predmetnej veci nerozhodoval arbitrárne a jeho rozhodnutie nemožno označiť ako

svojvoľné, pretože nevybočilo z medzí ústavnosti. Skutočnosť, že krajský súd vyslovil

právny názor, s ktorým sťažovatelia nesúhlasia, nezakladá sama osebe dôvodnosť podanej

sťažnosti. Podľa názoru ústavného súdu krajský súd reagoval v zásade na všetky skutočnosti

namietané sťažovateľmi, aj keď spôsobom a s argumentáciou, s ktorými sťažovatelia

nesúhlasia. Ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že jeho úlohou nie je vylepšovať

odôvodnenie rozhodnutia, ktoré namietajú sťažovatelia (), ale hodnotiť ho

z hľadiska ústavnej akceptovateľnosti a konformity.

Ústavný súd na základe hodnotenia napadnutého rozhodnutia krajského súdu dospel

k záveru, že jeho výklad právnych predpisov je ústavne udržateľný, keďže sa vysporiadal

so všetkými zásadnými odvolacími dôvodmi sťažovateľov a zároveň nezistil, že by samotné

rozhodnutie vykazovalo prvky arbitrárnosti a extrémne by vybočovalo zo štandardných

postupov zisťovania skutkového základu sporu a pre jeho právne posúdenie.

Podľa stabilnej judikatúry ústavného súdu dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre

zjavnú neopodstatnenosť je absencia príčinnej súvislosti medzi označeným základným

právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom

orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej

možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, , ,

).

Ústavný súd v danej veci nezistil, že by napadnutým rozsudkom krajského súdu

došlo k porušeniu právnych predpisov takej intenzity, ktoré by mohlo indikovať príčinnú

súvislosť s namietaným porušením a dohovoru, a preto

sťažnosť odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti neprichádzalo už do úvahy zaoberať sa ďalšími

požiadavkami sťažovateľov uvedenými v ich sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. januára 2010