Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 313/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 30. októbra 2019

v senáte zloženom z predsedníčky senátu Jany Laššákovej (sudkyňa spravodajkyňa)

a zo sudcov Petra Molnára a Ľuboša Szigetiho predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť

obchodnej spoločnosti PULMEDIS s. r. o., Jezersko 120, IČO 36794872, právne zastúpenej

advokátom Mgr. Marcelom Kandrikom, Grešova 7, Prešov, vo veci namietaného porušenia

základného práva na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. k. -519,

-519 z 21. mája 2019 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti PULMEDIS s. r. o. o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

2. septembra 2019 doručená ústavná sťažnosť spoločnosti PULMEDIS s. r. o.,

Jezersko 120, IČO 36794872 (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie

základného práva na súdnu ochranu podľa (ďalej

len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského

súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) č. k. -519, -519

z 21. mája 2019 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“ alebo „napadnutý rozsudok“).

Ústavná sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 30. augusta 2019.

2. Z ústavnej sťažnosti a príloh k nej pripojených vyplýva, že žalobou podanou

na Okresnom súde Kežmarok (ďalej len „okresný súd“) sa žalobkyňa spoločnosť

UNION zdravotná poisťovňa, a. s. (ďalej len „žalobkyňa“), domáhala od sťažovateľky

ako žalovanej zaplatenia sumy 1 783,13 € s príslušenstvom, a to na podklade porušení

zmluvy o poskytovaní zdravotnej starostlivosti a na podklade protokolu z kontroly

zo 14. decembra 2011, pri ktorej bolo zo strany žalobkyne zistené, že sťažovateľka neviedla

zdravotnú dokumentáciu v súlade s ustanoveniami o zdravotnej

starostlivosti, službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti a o zmene

a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o zdravotnej

starostlivosti“), v dôsledku čoho zdravotné výkony účtované sťažovateľkou v tomto období

považovala žalobkyňa za zdravotné výkony účtované a uhradené neoprávnene.

Okresný súd rozsudkom sp. zn. zo 4. septembra 2018 žalobe v celom

rozsahu vyhovel a po „právnej stránke uzavrel, že ide o skutkovú podstatu bezdôvodného

obohatenia podľa ust. založenom na plnení

bez právneho dôvodu (body 29 až 34 rozsudku). Zároveň súd v bode 43 rozsudku prisvedčil

sťažovateľke, že pre priznanie žalovanej z titulu nároku na náhradu škody podľa

neboli splnené zákonné predpoklady.“.

Proti tomuto rozsudku podala sťažovateľka odvolanie. Napadnutým rozsudkom

krajský súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie zo 4. septembra 2018 a sporovým

stranám nepriznal nárok na náhradu trov konania. Sťažovateľka dovolanie nepodala,

argumentujúc tým, že proti napadnutému rozsudku krajského súdu „nie je dovolanie

ako mimoriadny opravný prostriedok prípustný podľa úst. § 422 ods. 1 písm. a) Civilného

sporového poriadku.“.

3. Podľa názoru sťažovateľky napadnutým rozsudkom krajského súdu boli porušené

ňou označené práva, pretože právne závery odvolacieho súdu so zreteľom na skutkový stav

sú zjavne arbitrárne a v časti aj „absolútne“ neodôvodnené.

Krajský súd sa po hmotnoprávnej stránke stotožnil s kvalifikáciou právneho vzťahu

medzi sporovými stranami ako vzťahu vyplývajúceho z bezdôvodného obohatenia

s odkazom na zmluvu o poskytovaní zdravotnej starostlivosti, a odôvodňoval tak existenciu

bezdôvodného obohatenia ako plnenia bez právneho dôvodu zmluvou o poskytovaní

zdravotnej starostlivosti. Podľa sťažovateľky uplatnený nárok žalobkyne pramenil

z tvrdeného porušenia zmluvy o poskytovaní zdravotnej starostlivosti a konkrétnych

ustanovení zákona o zdravotnej starostlivosti, a to z dôvodu zisteného nesprávneho vedenia

zdravotnej dokumentácie a nesprávneho uschovávania zdravotnej dokumentácie. Fyzické

poskytovanie zdravotnej starostlivosti nikdy nebolo predmetom prieskumu žalobkyne

a ani predmetom žalobného návrhu. Nároky uplatnené v pôvodnej žalobe mali vyplývať

z porušenia konkrétnych ustanovení zmluvy o poskytovaní zdravotnej starostlivosti

a konkrétnych zákonných povinností, nie z neposkytnutia zdravotnej starostlivosti.

Podľa sťažovateľky krajský súd dospel k záveru o vzniku záväzkového právneho

vzťahu z bezdôvodného obohatenia medzi stranami sporu bez toho, aby sa zaoberal

relevantnými skutočnosťami týkajúcimi sa splnenia zákonných predpokladov jeho vzniku,

ktoré právna teória a súdna prax desiatky rokov rešpektujú.

V prejednávanom prípade žalobkyňa plnila sťažovateľke na základe zmluvy

podľa vystavenej faktúry a vyúčtovania a následne na podklade porušenia zmluvy sa

v konaní domáhala vrátenia peňazí, a preto je aplikácia

v znení neskorších predpisov (ďalej len „“)

„zo strany súdu úplne nesprávna a právne závery súdu o bezdôvodnom obohatení podľa

žalovanej až arbitrárne. Ak navyše už z protokolu vyplýva konštatovanie žalobkyne o tom,

že žalovaná jej spôsobila škodu. Zo žaloby vyplýva, že žalovaná mala spôsobiť škodu

žalobkyni, pričom svoj nárok žalobkyňa odvádza z porušenia zákona a zmluvy... Preto je

zvláštne, ak súd pri tvrdenom viacnásobnom porušení zmluvy a zákona, aplikoval na právny

vzťah inštitút bezdôvodného obohatenia a nie náhradu škody.“.

Sťažovateľka ďalej argumentuje, že bezdôvodné obohatenie je v § 451 Občianskeho

zákonníka konštruované ako predmet plnenia, ktorý sa má vydať, a pritom je vyjadrená

všeobecná zásada, že ten, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí toto obohatenie

vydať. Právny vzťah bezdôvodného obohatenia je samostatným vzťahom, ktorý vznikne

v dôsledku porušenia iného právneho vzťahu alebo na základe určitej právnej skutočnosti.

Splnenie predpokladov bezdôvodného obohatenia musí preukázať ten, kto tvrdí, že na jeho

úkor bolo bezdôvodné obohatenie získané. Krajský súd však svojím rozhodnutím založil

právny a faktický stav, ktorého výsledkom je skutočnosť, že sťažovateľka, ktorej malo byť

kontrolou preukázané viacnásobné porušenie zákona a zmluvy v podobe nesprávneho

vedenia zdravotnej dokumentácie a jej nesprávneho uschovávania, je povinná vrátiť všetky

platby za poskytnutú zdravotnú starostlivosť, pretože nepreukázala, že sa pri absencii

príčinnej súvislosti a napriek existencii zmluvy ako platného a stranami uznaného právneho

dôvodu bezdôvodne neobohatila.

Podľa sťažovateľky sa žalobkyňa v konaní v skutočnosti domáhala náhrady škody,

ktorú mala spôsobiť sťažovateľka porušením zákona a zmluvy, a na podklade „tohto

domnelého porušenia zákona, žalobkyňa uplatnila právo na vrátenie neoprávnenej

úhrady.“. V spore o náhradu škody má žalobkyňa bremeno tvrdenia, že došlo k vzniku

škody v príčinnej súvislosti s protiprávnym úkonom. Žalobkyňa na preukázanie vzniku

škody a jej výšky predložila protokol o kontrole. Tieto dôkazy osvojené krajským súdom

však samy osebe podľa sťažovateľky nepreukazujú splnenie predpokladov vzniku

jej zodpovednosti za škodu. Zodpovednosť za škodu je daná len vtedy, keď vzniknutá škoda

je v príčinnej súvislosti s porušením povinnosti, túto príčinnú súvislosť treba vždy

preukázať a v sporovom konaní ju musí preukazovať poškodený, nie žalovaná ako domnelý

škodca. Príčinná súvislosť medzi tvrdenou nesprávne vedenou zdravotnou dokumentáciou

a jej nesprávnym uschovávaním a pohľadávkou žalobkyne neexistuje. Konštrukciu o tom,

že nevedenie dokumentácie a jej nesprávne uschovávanie zakladá domnienku o tom,

že sťažovateľka neposkytla zdravotnú starostlivosť vôbec, si krajský súd osvojil

z argumentácie žalobkyne, ktorá je nesprávna. Sťažovateľka uvádza: „Okolnosť, že niekto

nemá správne viesť zdravotnú dokumentáciu, alebo, že ju nesprávne uschováva, predsa

sama o sebe neznamená, že poskytovateľ zdravotnú starostlivosť vôbec neposkytol a preto

má peniaze vrátiť. Takýto záver je nelogický až absurdný. Žalobkyňa sa mohla a aj sa

domáhala náhrady škody z porušenia zmluvy a zákona. V takomto prípade domnelé

porušenie zákonných povinností nie je a ani nebolo v príčinnej súvislosti s tvrdenou

škodou.“

4. Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd o jej

ústavnej sťažnosti rozhodol nálezom, ktorým vysloví porušenie jej základného práva

podľa a práva podľa dohovoru napadnutým rozsudkom

krajského súdu. Sťažovateľka zároveň požadovala, aby ústavný súd napadnutý rozsudok

krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, ako aj nahradiť jej trovy právneho

zastúpenia.

II.

5. Podľa je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

6. Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je s účinnosťou

od 1. marca 2019 o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene

a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“).

8. Ústavný súd podľa návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd

skúma, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu

na ďalšie konanie.

9. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

10. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

11. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

III.

12. Ústavný súd konštatuje, že podanie sťažovateľky je možné kvalifikovať

ako ústavnú sťažnosť podľa v spojení s a a nasl.

a sťažovateľka je v konaní zastúpená kvalifikovaným právnym

zástupcom v zmysle .

13. Podstatou námietok sťažovateľky je jej nesúhlas s právnymi názormi krajského

súdu vyslovenými v napadnutom rozhodnutí, ktorým potvrdil rozsudok okresného súdu,

ktoré sú zjavne arbitrárne, neodôvodnené, z ústavného hľadiska „neospravedlniteľné

a neudržateľné“, pretože sú v posudzovanom spore založené v prospech aplikácie inštitútu

bezdôvodného obohatenia bez posúdenia splnenia zákonných predpokladov pre daný

inštitút.

14. Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom

základného práva podľa , ako aj práva podľa dohovoru sú

obdobné záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom

postupom ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť

podstatnú odlišnosť (, ).

15. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú ( v spojení s

), v danom prípade . Reálne uplatnenie základného práva

na súdnu ochranu teda predpokladá, že účastníkovi súdneho konania sa táto ochrana

v zákonom predpokladanej kvalite poskytne ().

16. Ústavný súd zároveň konštantne judikuje, že súčasťou obsahu základného práva

na súdnu ochranu podľa , ako aj práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho

rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo

relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov

a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky

nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho,

aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných sporovými stranami. Odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, preto postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné

právo účastníka na spravodlivý proces (, , ,

, ). Túto požiadavku zvýrazňuje vo svojej judikatúre

aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), podľa ktorého právo na spravodlivý

proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia

však neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať podrobnú odpoveď.

Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom

na konkrétny prípad (porovnaj napríklad Georgidias v. Grécko, rozsudok ESĽP

z 29. 5. 1997, Recueil III/1997; Ruiz Torija proti Španielsku, rozsudok ESĽP z 9. 12. 1994,

Annuaire, č. 303-B).

17. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. ,

, ). Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom

kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd

vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti

(svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné

uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,

že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m. , , ,

, ).

18. Úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti

sťažovateľky bolo posúdiť, či odôvodnenie napadnutého rozhodnutia krajského súdu

signalizuje potenciálnu arbitrárnosť v interpretácii a aplikácii príslušných právnych noriem

na vec sťažovateľky a s tým spojené možné porušenie označených ústavných práv

sťažovateľky, alebo naopak, či vzhľadom na odôvodnenie a právne závery krajského súdu

v ňom uvedené je ústavná sťažnosť zjavne neopodstatnená a ani po jej prijatí na ďalšie

konanie by nebolo možné konštatovať porušenie označených ústavných práv napadnutým

rozhodnutím.

19. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť

k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok

príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím tohto orgánu

a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, ale aj vtedy,

ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav,

ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia

alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto

možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil

žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by

mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. , , ,

, , ).

20. Krajský súd vo výrokovej časti napadnutého rozhodnutia potvrdil rozsudok

prvostupňového súdu a v relevantnej časti odôvodnenia (predovšetkým body 34 až 37, ale aj

body 47 až 49) napadnutého rozhodnutia, vychádzajúc zo zistení okresného súdu, vyjadril

svoj názor k námietkam sťažovateľky.

21. Základom každého rozhodnutia ústavného súdu o porušení základného práva

alebo slobody fyzickej osoby je preukázanie ich nerešpektovania označeným orgánom

verejnej moci. Preskúmaním napadnutého rozsudku ústavný súd dospel k záveru, že krajský

súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné zákonné ustanovenia podstatné

pre posúdenie danej veci interpretoval a aplikoval ústavne súladným spôsobom, jeho úvahy

vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a právne

akceptovateľné. Ústavný súd teda uzatvára, že z doteraz uvedeného je zrejmé, že napadnuté

rozhodnutie krajského súdu nie je arbitrárne, je riadne odôvodnené, a teda ústavne

akceptovateľné z hľadiska základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý

súdny proces.

22. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom krajského súdu nestotožňuje,

nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti

napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (,

, ) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu

stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať

v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov

a námietok.

23. Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že medzi napadnutým rozsudkom

krajského súdu a sťažovateľkou namietaným porušením základného práva podľa čl. 46

ods. 1 a práva podľa dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť,

na základe ktorej by po prípadnom prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol

dospieť k záveru o ich porušení, a preto ústavnú sťažnosť odmietol podľa § 56 ods. 2

písm. g) z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

24. Okrem dôvodov, na základe ktorých ústavný súd odmietol ústavnú sťažnosť

sťažovateľky, nad rámec svojho rozhodnutia uvádza, že v danom prípade v súlade so svojou

doterajšou judikatúrou (, , ,

, , ) vzhľadom na to, čo je pre sťažovateľku

„v hre“, ide o vec nižšej významnosti (o tzv. bagateľnú vec), kde uplatnenie mimoriadneho

opravného prostriedku nie je považované za efektívne. Ak Civilný

sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“) vylučuje u bagateľných

vecí prieskum rozhodnutí vydaných súdmi druhej inštancie [podanie dovolania

ako mimoriadneho opravného prostriedku v prípade bagateľných vecí je v zmysle § 422

ods. 1 písm. a) neprípustné], bolo by proti logike pripustiť, aby ich prieskum bol

automaticky posunutý do roviny ústavného súdnictva. Opodstatnenosť sťažnosti podľa

v takejto veci prichádza do úvahy iba v prípadoch extrémneho

vybočenia zo štandardov, ktoré sú pre postupy zisťovania skutkového základu sporu

a pre jeho právne posúdenie esenciálne. Vo veci sťažovateľky o takýto výnimočný prípad

podľa názoru ústavného súdu celkom zjavne nejde a táto skutočnosť by už sama osebe

umožňovala odmietnutie sťažnosti ako zjavne neopodstatnenej. Konanie o ústavnej

sťažnosti by totiž v prípadoch, kde ide o minimálnu hodnotu sporu, neúčelne vyťažovalo

kapacity ústavného súdu na úkor konaní, v ktorých skutočne hrozí zásadné porušenie

základných a iných práv účastníkov (pozri , ).

25. Na základe uvedeného rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej

časti tohto rozhodnutia.

26. Pretože ústavná sťažnosť sťažovateľky bola ako celok odmietnutá, bolo

bez právneho významu zaoberať sa ďalšími jej požiadavkami uvedenými v sťažnostnom

petite.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. októbra 2019

Jana Laššáková

predsedníčka senátu