Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 72/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-32

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. apríla 2013 v senáte

zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcu Ladislava

Orosza o sťažnosti Ing. J. B., Z., zastúpeného Advokátskou kanceláriou M., s. r. o., T.,

konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta Mgr. B. M., vo veci namietaného porušenia

jeho základného práva vlastniť majetok podľa ,

základného práva na súdnu ochranu podľa , ako aj

porušenia jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd a práva pokojne užívať svoj majetok podľa čl. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uznesením Krajského súdu v Trenčíne č. k. -152 z 23. mája 2012, za účasti

Krajského súdu v Trenčíne, takto

rozhodol:

Základné právo Ing. J. B. vlastniť majetok podľa Slovenskej

republiky, základné právo na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd a právo na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd výrokom

uznesenia Krajského súdu v Trenčíne č. k. -152 z 23. mája 2012 o trovách

konania p o r u š e n é n e b o l i .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. augusta

2012 doručená sťažnosť Ing. J. B., Z. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného Advokátskou

kanceláriou M., s. r. o., T., v mene ktorej koná konateľ a advokát Mgr. B. M., vo veci

namietaného porušenia jeho základného práva vlastniť majetok podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl.

48 ods. 2 , ako aj porušenia jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa ods.

1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva

pokojne užívať svoj majetok podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Krajského

súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) č. k. -152 z 23. mája 2012.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti okrem iného uviedol:

«1. Sťažovateľ sa stal účastníkom občianskeho súdneho konania, začatého na

Okresnom súde Trenčín dňa 5. 12. 2007 pod sp. zn. , na základe žaloby

podanej žalobcom J. H., nar..., bytom T., proti sťažovateľovi ako žalovanému o vydanie

bezdôvodného obohatenia. Okresný súd Trenčín rozsudkom zo dňa 27. 5. 2008 sp. zn.

-51 žalobu o vydanie bezdôvodného obohatenia zamietol a neúspešného

žalobcu zaviazal na náhradu trov konania sťažovateľovi vo výške 4.965 Sk / t. j. 164,81 €.

2. Žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu podal proti rozsudku súdu

1. stupňa odvolanie na Krajský súd v Trenčíne. Dňa 19. 2. 2009 odvolací súd rozsudkom

sp. zn. -79 rozhodnutie Okresného súdu Trenčín potvrdil a odporcovi

náhradu trov konania nepriznal, keďže si ich nevyčíslil v lehote 3 pracovných dní od

vyhlásenia rozhodnutia ( ). Po právoplatnosti rozsudku odvolacieho

súdu (vyznačená dňom 24. 04. 2009), sťažovateľ zistil, že žalobca v priebehu odvolacieho

konania zomrel a teda konanie aj potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu boli zaťažené

vadou podľa , nakoľko žalobca stratil spôsobilosť byť účastníkom

konania a v konaní nebolo postupované v zmysle s jeho právnymi nástupcami.

Keďže nárok na náhradu trov konania má základ v procesnom práve, vznikne až na

základe právoplatného rozhodnutia súdu, ktoré má v tomto smere konštitutívnu povahu.

Vada pôvodného odvolacieho konania spôsobila, že trovy prvostupňového konania boli

sťažovateľovi (odporcovi v súdom konaní) právoplatne priznané až po smrti pôvodného

žalobcu, čím sťažovateľ stratil možnosť úspešne sa ich domôcť, pretože dedičské konanie po

žalobcovi stihlo medzičasom právoplatne skončiť.

Podľa právoplatného osvedčenia o dedičstve notárky JUDr. B. O. sp. zn.

-32 zo dňa 14. 1. 2009 sa právnymi (i procesnými) nástupcami nebohého

žalobcu J. H. sa stali jeho dedičia 1/ O. H., 2/ E. D., 3/ A. S., 4/ M. C. a 5/ E. H.

3. Z uvedeného dôvodu sťažovateľ napadol dňa 25. 5. 2009 právoplatný rozsudok

dovolaním, v ktorom si zároveň aj uplatnil trovy dovolacieho konania v sume 319,88 €.

Najvyšší súd SR uznesením zo dňa 17. 12. 2009 dovolaniu sťažovateľa v plnom rozsahu

vyhovel a rozsudok vrátil Krajskému súdu v Trenčíne na ďalšie konanie. O trovách

dovolacieho konania a pôvodného konania malo byť rozhodnuté v súlade s

až v novom rozhodnutí odvolacieho súdu.

4. ... Podľa , Krajský súd v Trenčíne uznesením zo dňa 14. 10.

2010 sp. zn. -124 odvolacie konanie zastavil a zároveň rozhodol o trovách

konania tak, že „Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania.“

Toto rozhodnutie o nepriznaní trov oprel Krajský súd o ustanovenie § 224 ods. 1 a § 146

ods. 1 písm. c/ s tým, že aplikáciu týchto ustanovení na daný prípad odôvodnil

nasledovne:

„... V sporovom konaní má účastník zásadne právo na náhradu trov konania, ak bol

v konaní úspešný, prípadne nárok na náhradu podľa pomeru úspechu vo veci (§ 142

).

Výnimka zo zásady podľa je upravená v . Podľa tohto

zákonného ustanovenia nemá žiaden z účastníkov právo na náhradu trov...

5. Toto uznesenie (zo dňa 14. 10. 2010 sp. zn. -124) vo výroku

o nepriznaní trov konania sťažovateľ napadol na Ústavnom súde SR sťažnosťou, o ktorej

Ústavný súd rozhodol nálezom -32. Ústavný súd konštatoval, že

nepriznaním trov konania sťažovateľovi bolo porušené jeho základné právo vlastniť majetok

podľa SR, základné právo na súdnu ochranu podľa

SR, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd a právo pokojne užívať svoj majetok podľa čl. 1 Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Ústavný súd toto

rozhodnutie vo výroku o trovách konania zrušil a vrátil vec Krajskému súdu na ďalšie

konanie s týmto odôvodnením: „...treba dbať na to, aby nikto len z dôvodu, že uplatní svoje

základné právo na súdnu ochranu neutrpel materiálnu ujmu v dôsledku inštitútu platenia

trov konania za predpokladu, že taký účastník konania bol úspešný, a to bez zreteľa na jeho

postavenie v konaní ( a iné). ...

6. Krajský súd znova rozhodol o trovách odvolacieho a dovolacieho konania

uznesením zo dňa 23. 5. 2012 č. k. -152, ktorým ich sťažovateľovi ako

odporcovi opätovne nepriznal. ...

III. Podľa názoru sťažovateľa, uznesením Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 23. 5.

2012 sp. zn. -152, odvolací súd porušil jeho základné právo na súdnu a inú

právnu ochranu podľa , základné právo na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v

spojení s právom na ochranu majetku podľa a čl.

1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. ...

V. ... Postup krajského súdu má v tomto prípade všetky znaky arbitrárnosti

a svojvôle. Navyše tým, že nerešpektoval právny názor Ústavného súdu vyslovený v jeho

predchádzajúcom náleze, porušil právo sťažovateľa na fair proces jeho časovej dimenzii.

Doba potrebná na nové prejednanie ústavnej sťažnosti Ústavným súdom SR a prípadné

následné prejednanie veci na všeobecnom súde je, podľa už vysloveného názoru Ústavného

súdu, dobou označiteľnou za zbytočné prieťahy v konaní.»

Sťažovateľ na základe uvedených skutočností navrhuje, aby ústavný súd vydal tento

nález:

„I. Základné právo sťažovateľa Ing. J. B. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

, právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

, právo podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd, v spojení s právom na ochranu majetku podľa čl. 20

ods. 1 a Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd, bolo porušené uznesením Krajského súdu v Trenčíne zo

dňa 23. 5. 2012 sp. zn.: -152.

II. Uznesenie Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 23. 5. 2012 sp. zn.: 19Co/175/2012-

152 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

III. Sťažovateľovi Ing. J. B. priznáva finančné zadosťučinenie v sume 1.000 €

(slovom jedentisíc eur), ktoré je Krajský súd v Trenčíne povinný zaplatiť do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto nálezu.

IV. Krajský súd v Trenčíne je povinný uhradiť Ing. J. B. trovy právneho zastúpenia v

sume 269,58 € do 2 mesiacov od doručenia nálezu na účet Advokátskej kancelárie M., s. r.

o.“

Ústavný súd na predbežnom prerokovaní zistil, že sťažnosť v časti, v ktorej

sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1

a práv podľa dohovoru a podľa dodatkového protokolu spĺňa všetky

ústavné a zákonné predpoklady na jej prijatie na ďalšie konanie, a preto uznesením č. k.

-13 z 31. januára 2013 rozhodol o prijatí tejto časti sťažnosti na ďalšie

konanie podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“).

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval 12. februára 2013

predsedníčku krajského súdu, aby sa vyjadrila k otázke vhodnosti ústneho pojednávania,

a zároveň ju vyzval, aby sa vyjadrila aj k sťažnosti a jej prijatiu na ďalšie konanie.

Predsedníčka krajského súdu vo svojom vyjadrení k sťažnosti zo 6. marca 2013

(Spr 74/13, doručenom ústavnému súdu 11. marca 2013) okrem iného uviedla:

„K vecnej stránke prijatej sťažnosti uvádzame:

Krajskému súdu v Trenčíne ako súdu odvolaciemu bol dňa 23. 5. 2012 predložený

spis na rozhodnutie o odvolaní navrhovateľov proti rozsudku Okresného súdu Trenčín

zo dňa 27. 05. 2008, č. k. -51. Spis bol predložený po vydaní Nálezu

Ústavného súdu SR zo dňa 14. 06. 2011, č. k. -32, ktorým bolo rozhodnuté

o porušení základných práv sťažovateľa (odporcu v konaní) vlastniť majetok podľa čl. 20

ods. 1 SR, práva na súdnu ochranu podľa SR, práva na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd

a práva pokojne užívať svoj majetok podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a slobôd uznesením Krajského súdu v Trenčíne č. k.

-24 zo dňa 14. 10. 2010 vo výroku o trovách konania.

V zmysle Nálezu Ústavného súdu SR č. k. -32 odvolací súd opätovne

rozhodoval o náhrade trov odvolacieho a dovolacieho konania a uznesením zo dňa 23. 06.

2012, č. k. -152 rozhodol tak, že odporcovi náhradu trov odvolacieho

a dovolacieho konania nepriznal. Odvolací senát rozhodol podľa § 150 ods. 1 veta prvá

, keď dôvody hodné osobitného zreteľa pre použitie tohto zákonného ustanovenia

videl v okolnostiach danej veci, ako aj v okolnostiach na strane účastníkov konania.

Prihliadol na to, že pôvodný navrhovateľ, ktorý podal odvolanie proti rozsudku súdu

1. stupňa zomrel, do jeho práv a povinností vstúpili dedičia, ktorí nemali záujem

pokračovať v konaní, netrvali na podanom odvolaní a žiadali odvolacie konanie zastaviť.

Dedičia s pôvodným navrhovateľom – ich právnym predchodcom nežili v spoločnej

domácnosti, o vedení sporu nemuseli mať vedomosť a svoj postoj k veci vyjadrili tým, že v

spore nemali záujem pokračovať. Na druhej strane odporca neoznámil súdu úmrtie

pôvodného navrhovateľa v priebehu odvolacieho konania, nechal odvolací súd vo veci

konať, čím sa navyšovali trovy konania z dôvodu jeho nečinnosti. Odvolací súd s

prihliadnutím na uvedené dospel k záveru, že aplikáciou ust. prvá veta

v prejednávanej veci dôjde k odstráneniu neprimeranej tvrdosti zákona. V odôvodnení

rozhodnutia uviedol svoje úvahy, na ktorých svoje rozhodnutie založil, pričom rešpektoval

právny názor vyslovený v Náleze Ústavného súdu SR v danej veci.

S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti navrhujeme sťažnosť sťažovateľa

zamietnuť. Postup krajského súdu je v rozhodnutí riadne odôvodnený, nevykazuje znaky

arbitrárnosti a svojvôle ako uvádza sťažovateľ.“

Predsedníčka krajského súdu ďalej uviedla, že súhlasí s tým, aby ústavný súd upustil

od ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti.

Sťažovateľ vo vyjadrení k stanovisku krajského súdu z 3. apríla 2013, doručenom

ústavnému súdu 10. apríla 2013, uviedol, že sa „v plnom rozsahu pridržiava obsahu ním

podanej ústavnej sťažnosti“, ako aj to, že súhlasí s upustením od ústneho pojednávania.

V nadväznosti na vyjadrenie účastníkov konania ústavný súd podľa § 30 ods. 2

upustil od ústneho pojednávania, pretože dospel k záveru, že od

tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci, a preto ďalej konal bez

nariadenia ústneho pojednávania.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ namieta porušenie , podľa ktorého každý má právo

vlastniť majetok a podľa ktorého vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný

obsah a ochranu.

Sťažovateľ ďalej namieta porušenie , podľa ktorého každý sa

môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom

súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Sťažovateľ zároveň namieta aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý

má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote

prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Sťažovateľ namieta porušenie čl. 1 dodatkového protokolu, podľa ktorého každá

fyzická osoba alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho

nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré

ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (, ) každý

má právo na to, aby sa v jeho veci v konaní pred všeobecnými súdmi rozhodovalo podľa

relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v právnom poriadku Slovenskej

republiky alebo takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala

a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Súčasne má každý právo na to, aby sa

v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá

použitie ústavne súladne interpretovanej a platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

K úlohám právneho štátu patrí vytvorenie právnych a faktických garancií

uplatňovania a ochrany základných práv a slobôd občanov. Ak je na uplatnenie alebo

ochranu základného práva alebo slobody potrebné uskutočniť konanie pred orgánom

verejnej moci, úloha štátu spočíva v zabezpečení právnej úpravy takýchto konaní

dostupných bez akejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd.

Koncepcia týchto konaní musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva

alebo slobody, a preto ich imanentnou súčasťou sú procesné záruky takéhoto uplatňovania

a ochrany základných práv a slobôd. Existencia takýchto konaní však nevyčerpáva ústavné

požiadavky späté s uplatňovaním základných práv a slobôd. Ústavnosť týchto konaní

predpokladá aj to, že orgán verejnej moci, pred ktorým sa takéto konania uskutočňujú, koná

zásadne nestranne, nezávisle a s využitím všetkých zákonom vytvorených prostriedkov na

dosiahnutie účelu takýchto procesných postupov. Ústavný súd v tomto smere osobitne

pripomína objektivitu takéhoto postupu orgánu verejnej moci. Len objektívnym postupom

sa v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa, ako aj ničím nepodložená možnosť úvahy

orgánu verejnej moci bez akýchkoľvek objektívnych limitov, ktoré sú vymedzené

zákonnými spôsobmi zisťovania skutkového základu, prijať rozhodnutie (,

, obdobne aj , ).

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva ( v spojení s

). Ústavný súd zásadne nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecných súdov, ktoré viedli k rozhodnutiu vo veci samej alebo k inému súdnemu

rozhodnutiu, ktorým končí konanie pred nimi. Tento postup je dôsledkom toho, že

všeobecné súdy vychádzajú pri prerokovávaní a rozhodovaní vecí patriacich do ich

právomoci zo zákonnej úpravy a z vlastnej interpretácie zákonov. Základné právo na súdnu

ochranu neznamená nárok na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom

úspešný, t. j. aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami, resp. s jeho právnymi

názormi. Neúspech v súdnom konaní nemožno bez ďalšieho považovať za porušenie

základného práva. Je v právomoci všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony. Ak

tento výklad nie je arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá príčinu doň

zasahovať ().

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi

všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity,

ktorá určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základným

právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov ( ), a to

tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za

dodržiavanie základných práv a slobôd ( a 2 a ).

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci

samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový

stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách (, , ). Z tohto postavenia ústavného

súdu vyplýva, že môže preskúmať také rozhodnutie všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré

mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva

a slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly

zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, ).

Ústavný súd už v rámci svojej rozhodovacej činnosti taktiež vyslovil, že slovné

spojenie „právo na ochranu“, ktoré je použité aj v , implikuje v sebe aj

potrebu minimálnych garancií procesnej povahy, ktoré sú ustanovené priamo v čl. 20 ods. 1

a ktorých nedodržanie môže mať za následok jeho porušenie popri porušení

základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa a nasl. (,

).

Tieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochrane

ústavnosti, ktoré možno vyvodiť z doterajšej konštantnej judikatúry ústavného súdu, boli

relevantné aj v danej veci a z už uvedených hľadísk a princípov posúdil ústavný súd aj

námietku porušenia v sťažnosti označených práv sťažovateľa uznesením krajského súdu

č. k. -152 z 23. mája 2012 vo výroku o trovách konania.

Ústavný súd v súvislosti s posudzovaním sťažnosti sťažovateľa pre úplnosť dodáva,

že Okresný súd Trenčín (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

, predmetom ktorého bolo rozhodovanie o návrhu na vydanie bezdôvodného

obohatenia, rozsudkom z 27. mája 2008 zamietol tento návrh pôvodného navrhovateľa

z dôvodu premlčania jeho nároku a uložil mu povinnosť nahradiť právnemu zástupcovi

sťažovateľa trovy konania v sume 4 965 Sk do 15 dní od právoplatnosti rozhodnutia.

Krajský súd následne rozsudkom č. k. -79 z 19. februára 2009 na

základe podaného odvolania navrhovateľa potvrdil označený rozsudok okresného súdu,

sťažovateľovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, pretože si trovy zastúpenia

v ustanovenej lehote nevyčíslil.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) uznesením č. k.

-104 zo 17. decembra 2009 rozhodol o dovolaní sťažovateľa proti rozsudku

krajského súdu po zistení, že pôvodný navrhovateľ zomrel v priebehu konania, čím stratil

spôsobilosť byť účastníkom konania, zrušil rozsudok krajského súdu a vec mu vrátil na

ďalšie konanie. Svoje rozhodnutie odôvodnil takto:

„Podľa § 237 písm. b/ O. s .p. dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu

odvolacieho súdu, ak ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť

účastníkom konania.

Dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie odvolacieho súdu je postihnuté práve

touto vadou.

Podmienkou toho, aby niekto mohol byť účastníkom občianskeho súdneho konania,

je, že musí byť na to spôsobilý. Spôsobilosťou byť účastníkom konania sa rozumie

spôsobilosť subjektov mať procesné práva a povinnosti, ktoré procesné právo priznáva

účastníkom konania. Túto spôsobilosť upravuje v ustanovení

§ 19. Vo všetkých občianskoprávnych konaniach majú spôsobilosť byť účastníkom konania

tí, ktorí majú všeobecnú spôsobilosť mať práva a povinnosti podľa hmotného práva, teda

všeobecnú hmotnoprávnu subjektivitu, ktorá je vo vzťahu k fyzickým osobám upravená v § 7

. Ak účastník po začatí súdneho konania stratí spôsobilosť byť

účastníkom konania, postup súdu upravuje

V preskúmavanej veci z obsahu spisu vyplýva, že pôvodný žalobca J. H. zomrel

v priebehu odvolacieho konania, čím stratil spôsobilosť byť účastníkom konania, Bez toho,

aby bol v súdnom konaní dodržaný postup v zmysle odvolací súd pokračoval

v konaní s pôvodným žalobcom ako s účastníkom konania a vo veci meritórne rozhodol po

uplynutí viac ako sedem mesiacov po jeho smrti, čím zaťažil konanie vadou v zmysle § 237

písm. b/ , ktorá má za následok zmätočnosť rozhodnutia odvolacieho súdu.

So zreteľom na uvedené Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa

rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.“

Právni nástupcovia pôvodného navrhovateľa zobrali odvolanie späť ešte predtým,

ako bolo o odvolaní pôvodného navrhovateľa rozhodnuté.

Krajský súd uznesením č. k. -124 zo 14. októbra 2010 odvolacie

konanie zastavil a rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov

odvolacieho konania. Svoje rozhodnutie odôvodnil takto:

„Najvyšší súd Slovenskej republiky o dovolaní odporcu proti rozsudku krajského

súdu po zistení, že pôvodný navrhovateľ J. H. zomrel v priebehu odvolacieho konania, čím

stratil spôsobilosť byť účastníkom konania, zrušil rozsudok krajského súdu a vec mu vrátil

na ďalšie konanie. Krajskému súdu vytkol, že bez toho, aby bol v súdnom konaní dodržaný

postup v zmysle pokračoval v konaní s pôvodným navrhovateľom ako s

účastníkom konania a vo veci meritórne rozhodol, čím zaťažil konanie vadou v zmysle § 237

písm. b) , ktorá má za následok zmätočnosť rozhodnutia odvolacieho súdu. ...

Povinnosť nahradiť druhému z účastníkov trovy zastaveného konania možno uložiť

niektorému z účastníkov len výnimočne. V danom prípade návrh vo veci samej bol podaný

právnym predchodcom navrhovateľov 1/ až 5/ J. H., ktorý z dôvodu zamietnutia návrhu

podal proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa odvolanie. Zomrel v priebehu odvolacieho

konania a do konania v postavení navrhovateľov vstúpili jeho dedičia - navrhovatelia 1/ až

5/. Vstúpili do práv a povinností pôvodného navrhovateľa. Pred začatím pojednávania

odvolacieho súdu prejavili svoju vôľu nepokračovať v konaní začatom na návrh ich

právneho predchodcu. Vychádzajúc z uvedených skutočností odvolací súd vyvodil, že pri

posúdení splnenia predpokladov pre prípadné vyslovenie povinnosti na náhradu trov

konania podľa má v danej veci význam aj posúdenie samotného postoja

navrhovateľov 1/ až 5/. Nemožno ponechať bez povšimnutia, že navrhovatelia 1/ až 5/ spor

nevyvolali, vstúpili do konania až v priebehu odvolacieho konania a v spore nemali záujem

pokračovať.

V preskúmavanej veci neboli dané dôvody, pre postup podľa a

strohá aplikácia tohto zákonného ustanovenia o náhrade trov by mohla v tomto konkrétnom

prípade viesť k nežiadúcej tvrdosti.“

Proti tomuto uzneseniu podal sťažovateľ 31. decembra 2010 ústavnému súdu prvú

sťažnosť, v ktorej namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46

ods. 1 a práv podľa dohovoru a dodatkového protokolu týmto

uznesením.

Ústavný súd rozhodol nálezom č. k. -32 zo 14. júna 2011 o porušení

označených práv sťažovateľa uznesením krajského súdu č. k. -124

zo 14. októbra 2010 vo výroku o trovách konania, zrušil ho a vec mu vrátil na ďalšie

konanie, pričom svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že „v teórii občianskeho procesného

práva sa rozoznáva v rámci procesného nástupníctva univerzálna sukcesia a singulárna

sukcesia. O univerzálnu sukcesiu ide vtedy, ak právny nástupca vstupuje do všetkých práv

a povinností po účastníkovi konania (napr. z titulu dedenia, zmeny právnej formy obchodnej

spoločnosti alebo družstva na inú právnu formu). O univerzálnu sukcesiu ide vtedy, ak

právny nástupca vstupuje len do niektorých práv a povinností po účastníkovi konania (napr.

z titulu postúpenia pohľadávky). V súdnom konaní vedenom na krajskom súde pod sp. zn.

došlo k univerzálnej právnej sukcesii z titulu dedenia (§ 92 ods. 2 a 3, § 107

ods. 1 a 3 ). Po nebohom navrhovateľovi J. H. sa stali na základe osvedčenia o

dedičstve notárky JUDr. B. O. č. k. -32 zo 14. januára 2009 procesnými

právnymi nástupcami v postavení navrhovateľov dedičia O. H., E. D., A. S., M. C. a E. H.

Tieto osoby sa stali procesnými právnymi nástupcami po nebohom navrhovateľovi so

všetkými právnymi následkami, ktoré procesné právo spája s vedením súdneho konania, a

teda vstúpili do súdneho konania na strane navrhovateľov do všetkých procesných práv a

procesných povinností po nebohom navrhovateľovi. To znamená, že na týchto procesných

nástupcov sa viažu aj procesné právne následky súvisiace s náhradou trov súdneho

konania, v ktorom došlo k zastaveniu konania z dôvodu späťvzatia odvolania

navrhovateľmi.

Úlohou všeobecného súdu konajúceho v civilnom procese je vyjadriť konkrétny,

záväzný, nezameniteľný právny názor na konkrétne skutkové dôvody. Tieto dôvody musia

byť aj konkrétne, aby objasňovali výroky a neboli arbitrárne. ...

Rozhodnutím o nepriznaním trov konania bolo zasiahnuté aj do majetkovej sféry

sťažovateľa.“.

Krajský súd uznesením č. k. -152 z 23. mája 2012 rozhodol tak, že

odporcovi náhradu trov odvolacieho, ako aj dovolacieho konania nepriznáva. Krajský súd sa

pritom odvolal na svoju viazanosť právnym názorom ústavného súdu vysloveným v náleze

č. k. -32 zo 14. júna 2011, ktorý mu uložil „zohľadniť všetky okolnosti

prerokovávanej veci a prihliadnuť aj na spravodlivé riešenie vzťahov medzi účastníkmi

konania..., ktoré je neoddeliteľnou súčasťou materiálneho prístupu k výkonu súdnictva“.

Proti tomuto uzneseniu krajského súdu podal sťažovateľ ústavnému súdu ďalšiu sťažnosť,

v ktorej ústavný súd rozhoduje v tomto konaní.

Úlohou ústavného súdu bolo v tomto prípade posúdiť, či krajský súd napadnutým

uznesením poskytol sťažovateľovi adekvátnu ochranu jeho právam, najmä však jeho

základnému právu na súdnu ochranu zaručenému a právu na spravodlivé

súdne konanie garantovanému čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojitosti so základným právom

vlastniť majetok podľa a s právom na ochranu majetku podľa

dodatkového protokolu.

Ústavný súd v tejto súvislosti neopomenul judikatúru ústavného súdu (,

, ), podľa ktorej rozhodnutiami všeobecných súdov o trovách

konania možno zasiahnuť do základných práv a slobôd.

Krajský súd v odôvodnení uznesenia č. k. -152 z 23. mája 2012

v rámci viazanosti právnym názorom ústavného súdu uviedol:

„... Odvolací súd... nemohol ponechať bez povšimnutia tú skutočnosť, že návrh

navrhovateľa J. H. bol zamietnutý z dôvodu premlčania nároku.

Medzi účastníkmi však nebolo sporné, že investície navrhovateľom za trvania jeho

manželstva s J. H. do rodinného domu, ktorý bol v tom čase v spoluvlastníctve manželky

navrhovateľa a odporcu, boli vykonané. Návrh bol zamietnutý a navrhovateľovi bola

uložená povinnosť nahradiť právnemu zástupcovi trovy konania odporcu, nakoľko odporca

bol v konaní plne úspešný, úspešne uplatnil námietku premlčania.

V dôsledku podaného odvolania navrhovateľom krajský súd vec preskúmal podľa

bez nariadenia pojednávania, pričom postupoval v zmysle ust.

ods. 2 , ktorý mu takýto postup umožňoval. Krajskému súdu nebola známa žiadna

skutočnosť, ktorá by takýto postup vylučovala. Žiaden z účastníkov, ani právny zástupca

odporcu, neoznámili krajskému súdu skutočnosť, že navrhovateľ J. H. zomrel, a to aj

napriek tomu, že minimálne právnemu zástupcovi bolo známe, že krajský súd môže pristúpiť

v zmysle zákonnej úpravy k rozhodnutiu veci bez nariadenia pojednávania. Krajský súd

nemohol predpokladať (z obsahu spisu tomu žiadne okolnosti nenasvedčovali), že

navrhovateľ stratí spôsobilosť byť účastníkom konania. I napriek tomu, že táto skutočnosť

bola odporcovi známa a vzhľadom na časový odstup od predloženia veci odvolaciemu súdu

sa dalo predpokladať, že odvolací súd vo veci rozhodne, nikto z účastníkov, ani právny

zástupca odporcu si oznamovaciu povinnosť v tomto smere nesplnili a nechali odvolací súd

vo veci ďalej konať.

Odporca, ktorý bol v konaní pred okresným súdom plne úspešný (návrh navrhovateľa

bol zamietnutý a odporcovi bola priznaná plná náhrada trov konania) a mal úspech aj

v odvolacom konaní (odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil a trovy nepriznal,

len z dôvodu, že neboli vyčíslené v zákonnej lehote) podal vo veci dovolanie, v ktorom

prostredníctvom právneho zástupcu oznámil, že navrhovateľ zomrel v priebehu odvolacieho

konania.

Odporca ani rozhodnutím v dovolacom konaní nedosiahol iný meritórny výsledok.

Podľa názoru odvolacieho súdu odporca iný meritórny výsledok dosiahnuť nemienil

(odporovalo by to totiž zásadám logiky), javí sa byť podanie dovolania len účelom na to,

aby mal možnosť opätovne uplatniť a v zákonnej lehote špecifikovať svoje trovy.

Po podaní dovolania vo veci a zrušení rozsudku odvolacieho súdu dovolacím súdom

odvolací súd opätovne vo veci konal. S prihliadnutím na skutočnosť, že pôvodný

navrhovateľ zomrel, do jeho práv a povinností vstúpili jeho dedičia, ktorí nemali záujem na

tom, aby sa vo veci ďalej konalo. Na odvolaní, ktoré podal ich právny predchodca, netrvali

a žiadali odvolacie konanie zastaviť.

Je nepochybné, že odporca, ktorý neoznámil odvolaciemu súdu skutočnosti o úmrtí

pôvodného navrhovateľa, ktoré mu boli známe a nechal odvolací súd konať, odvolacie

konanie ponechal dôjsť do stavu, kedy sa trovy odporcovi navyšovali aj z dôvodu jeho

nečinnosti. Ako plne úspešný účastník konania odporca podal dovolanie a dovolacie trovy,

ktoré mu vznikli, vznikli práve v dôsledku jeho nečinnosti v odvolacom konaní.

Zároveň nemožno ponechať bez povšimnutia aj samotný postoj navrhovateľov 1) až

5), ktorí v postavení navrhovateľov vstúpili až do odvolacieho konania v dôsledku úmrtia

ich právneho predchodcu, vstúpili tak do jeho práv a povinností. Pred začatím

pojednávania odvolacieho súdu prejavili svoju vôľu nepokračovať v konaní začatom na

návrh ich právneho predchodcu. Navrhovatelia 1) až 5) – súrodenci J. H. spor nevyvolali.

Vzhľadom k tomu, že s navrhovateľom nežili v spoločnej domácnosti, o vedení sporu

nemuseli mať vedomosť. Vstúpili do konania až v priebehu odvolacieho konania do všetkých

procesných práv a povinností po nebohom navrhovateľovi v rámci univerzálnej sukcesie

(predmetom dedičského konania bola čistá hodnota dedičstva 1.250,10 Eur) a svoj postoj k

veci vyjadrili tým, že v spore nemali záujem pokračovať.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti dospel odvolací súd k záveru, že v danej veci sú

dôvody hodné osobitného zreteľa pre použitie ust. prvá veta , ktoré

spočívajú v okolnostiach danej veci, ako aj v okolnostiach na strane účastníkov konania

uvedené v predchádzajúcom odstavci tohto odôvodnenia. Aplikáciou citovaného zákonného

ustanovenia v tomto konkrétnom prípade dôjde k odstráneniu neprimeranej tvrdosti zákona

voči navrhovateľom – právnym nástupcom pôvodného navrhovateľa.“

Podľa (ďalej aj „OSP“) účastníkovi,

ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie

alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.

Podľa ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd

výnimočne náhradu trov konania celkom alebo sčasti priznať. Súd prihliadne najmä na

okolnosti, či účastník, ktorému sa priznáva náhrada trov konania, uviedol skutočnosti

a dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu patril; to neplatí, ak účastník konania nemohol tieto

skutočnosti a dôkazy uplatniť.

Podľa ak sú trovy konania v drobných sporoch neprimerané voči

pohľadávke, môže ich súd nepriznať alebo znížiť.

Ústavný súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že v prípade aplikácie

súdom musí ísť o prípad, kde sú dôvody hodné osobitného zreteľa pre nepriznanie náhrady

trov konania, ktorý musí byť aj v rozhodnutí náležite odôvodnený (uznesenie najvyššieho

súdu sp. zn. z 28. januára 2010), resp. že „aplikácia tohto ustanovenia

dopadá na toho účastníka, ktorý by mal inak nárok na náhradu trov konania“ (uznesenie

najvyššieho súdu sp. zn. z 19. júla 2012).

Krajský súd založil svoje rozhodnutie vo výroku o trovách konania na tom, že

v danom prípade síce navrhovatelia vstúpili do práv a povinností po poručiteľovi

(pôvodnom navrhovateľovi) v predmetnom súdnom konaní a stali sa nositeľmi všetkých

procesných práv a procesných povinností po ňom, avšak nemali záujem pokračovať

v konaní, pretože to neboli oni, ktorí dali príčinu na začatie súdneho konania a v rámci

odvolacieho konania, aj keď všetci postupne vzali odvolanie späť. Z týchto okolností

krajský súd vyvodil, že by bolo neprimerane tvrdé, ak by ich krajský súd zaviazal na

náhradu trov súdneho konania v prospech sťažovateľa (odporcu v súdnom konaní).

V danom prípade ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou

(, , ) vyhodnotil predmet sporu tak, že ide

o vec nižšej významnosti (o tzv. bagateľnú vec). Vychádzal z toho, že ak Občiansky súdny

poriadok vylučuje u bagateľných vecí prieskum rozhodnutí vydaných druhostupňovými

súdmi v mimoriadnom opravnom konaní (podanie dovolania ako mimoriadneho opravného

prostriedku v prípade bagateľných vecí je neprípustné), bolo by proti logike pripustiť, aby

ich prieskum bol automaticky posunutý do roviny ústavného súdnictva. Opodstatnenosť

sťažnosti podľa v takejto veci prichádza do úvahy iba v prípadoch

extrémneho vybočenia zo štandardov, ktoré sú pre postupy zisťovania skutkového základu

sporu a pre jeho právne posúdenie esenciálne.

Podľa názoru ústavného súdu krajský súd sa zaoberal okolnosťami hodnými

osobitného zreteľa, posúdil celý komplex okolností relevantných na rozhodovanie o náhrade

trov konania a všetkých súvisiacich okolností v danej veci tak na strane navrhovateľov, ako

aj sťažovateľa (odporcu), zohľadnil skutočnosť, že sťažovateľ bol v konaní pred okresným

súdom úspešný na základe ním vznesenej námietky premlčania, čo bolo dôvodom

zamietnutia žaloby pôvodného navrhovateľa, ďalej zohľadnil skutočnosť, že ani

navrhovatelia, ale ani sťažovateľ v postavení odporcu neoznámili konajúcemu súdu, že

pôvodný navrhovateľ v priebehu odvolacieho konania zomrel (v tomto smere sa celkom

nestotožňuje s názorom krajského súdu o jednoznačnom pripisovaní nesplnenia si

povinnosti o oznámení smrti pôvodného navrhovateľa v priebehu odvolacieho konania

krajského súdu sťažovateľovi), s čím podľa krajského súdu bolo spojené „navyšovanie“ trov

konania. Intenzitu porušenia tejto povinnosti ústavný súd v súlade so svojou doterajšou

judikatúrou (napr. , , , ,

) nevyhodnotil ako takú, ktorá by mala ústavnoprávny rozmer, a ktorá by

mala za následok porušenie niektorého z práv, ktorých porušenie sťažovateľ namieta.

Vychádzajúc z uvedeného dospel ústavný súd k záveru, že uznesenie krajského súdu

č. k. -152 z 23. mája 2012 o trovách konania je ústavne udržateľné

a akceptovateľné, a preto rozhodol, že základné práva sťažovateľa podľa čl. 20 ods. 1

a a práva podľa dohovoru a dodatkového protokolu

porušené neboli.

Vzhľadom na rozhodnutie ústavného súdu o tom, že k namietanému porušeniu práv

sťažovateľa napadnutým uznesením krajského súdu nedošlo, ústavný súd o ďalších

návrhoch sťažovateľa už nerozhodoval.

Podľa proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný

prostriedok, preto toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia

účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. apríla 2013