Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 269/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-38

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 31. mája 2012

predbežne prerokoval sťažnosť MUDr. F. V., B., zastúpeného Advokátskou kanceláriou

JUDr. R. B., s. r. o., B., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. R. B.,

vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa

Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práva

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 30. marca 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť MUDr. F. V. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. júla 2011

doručená sťažnosť MUDr. F. V. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho

základného práva podľa (ďalej len „“)

a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práva

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

sp. zn. z 30. marca 2011 (ďalej aj „napadnuté uznesenie najvyššieho

súdu“).

Zo sťažnosti a z predložených dokumentov ústavný súd zistil nasledujúce

skutočnosti:

E. V. (ďalej len „odporkyňa“) vystavila 26. októbra 2005 na rad sťažovateľa vlastnú

zmenku na sumu 80 000,00 € s dátumom splatnosti 2. február 2006. Keďže odporkyňa

v lehote splatnosti sťažovateľovi zmenkovú sumu nezaplatila, sťažovateľ sa obrátil

na Okresný súd Bratislava V (ďalej len „okresný súd“) s návrhom na vydanie zmenkového

platobného rozkazu. Okresný súd vydal zmenkový platobný rozkaz č. k. -17

z 18. mája 2007 (ďalej len „zmenkový platobný rozkaz“).

Odporkyňa podala v zákonnej lehote námietky proti zmenkovému platobnému

rozkazu, na prerokovanie ktorých nariadil okresný súd pojednávanie na 5. máj 2008.

Odporkyňa sa ho nezúčastnila, avšak svoju neúčasť riadne ospravedlnila.

Okresný súd vyhodnotil námietky odporkyne ako nedôvodné a rozsudkom č. k.

-54 z 5. mája 2008 ponechal zmenkový platobný rozkaz v celom rozsahu

v platnosti. Proti tomuto rozsudku sa odporkyňa odvolala.

Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) uznesením č. k.

-76 z 18. februára 2009 zrušil odvolaním napadnutý rozsudok okresného

súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie z dôvodu odňatia možnosti odporkyne konať pred

súdom, keďže dospel k názoru, že jej nebolo umožnené vyjadriť sa k výsledkom výsluchu

sťažovateľa na pojednávaní, na ktorom neúčasť riadne ospravedlnila.

Okresný súd opätovne nariadil na prerokovanie námietok odporkyne pojednávanie

na 20. apríl 2009, ktorého sa odporkyňa už zúčastnila. Okresný súd opätovne vyhodnotil jej

námietky ako nedôvodné, a preto rozsudkom č. k. -100 z 20. apríla 2009

ponechal zmenkový platobný rozkaz v celom rozsahu v platnosti.

Odporkyňa podala 27. mája 2009 proti uvedenému rozsudku okresného súdu

odvolanie, ktoré ale krajský súd uznesením č. k. -136 z 3. marca 2010

odmietol ako podané oneskorene.

Generálny prokurátor Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) podal

na základe podnetu odporkyne 24. mája 2010 v súlade s

Zb. v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“) proti

zmenkovému platobnému rozkazu a právoplatnému rozsudku okresného súdu č. k.

-100 z 20. apríla 2009 mimoriadne dovolanie. Generálny prokurátor

odôvodnil mimoriadne dovolanie dvoma dôvodmi. Prvý dôvod spočíval v tom, že o vydaní

zmenkového platobného rozkazu nerozhodol zákonný sudca, ale vyšší súdny úradník bez

toho, aby boli splnené podmienky uvedené v o súdnych

úradníkoch v znení neskorších predpisov (ďalej aj „zákon o súdnych úradníkoch“). Podľa

názoru generálneho prokurátora vydal vyšší súdny úradník zmenkový platobný rozkaz bez

poverenia sudcu, keďže takéto poverenie nebolo ani súčasťou spisu a ani rozvrhu práce

súdu na kalendárny rok tak, ako to ukladá § 3 ods. 5 zákona o súdnych úradníkoch. Druhý

dôvod spočíval v tom, že rozhodnutie vyššieho súdneho úradníka nadobudlo právoplatnosť

bez toho, aby bolo preskúmané zákonným spôsobom v zmysle vtedy platnej právnej úpravy

podľa .

Najvyšší súd mimoriadnemu dovolaniu vyhovel z dôvodu, že zmenkový platobný

rozkaz nevydal zákonný sudca, keďže vyšší súdny úradník nemal potrebné poverenie sudcu

na takýto úkon, a zároveň boli v konaní zistené také procesné vady (nemožnosť vyjadriť sa

k dôkazom), ktoré viedli k tomu, že odporkyni bola odňatá možnosť konať pred súdom.

Najvyšší súd preto napadnutým uznesením zrušil zmenkový platobný rozkaz, rozsudok

okresného súdu č. k. -100 z 20. apríla 2009 potvrdzujúci zmenkový platobný

rozkaz, ako aj uznesenie krajského súdu č. k. -136 z 3. marca 2010

odmietajúce odvolanie proti tomuto rozsudku a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie

konanie.

Proti napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu podal sťažovateľ sťažnosť ústavnému

súdu, v ktorej navrhol, aby ju ústavný súd prijal na ďalšie konanie a rozhodol, že

napadnutým uznesením najvyššieho súdu bolo porušené jeho základné právo podľa čl. 46

ods. 1 a listiny a tiež právo podľa dohovoru, a aby napadnuté

uznesenie najvyššieho súdu zrušil. Zároveň sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol

o predbežnom opatrení, ktorým by „v súlade so zásadou hospodárnosti občianskeho

súdneho konania“ odložil vykonateľnosť napadnutého uznesenia najvyššieho súdu.

Podľa sťažovateľa napadnuté uznesenie najvyššieho súdu „trpí v celistvosti

nedostatkom skutkových a právnych záverov, v dôsledku čoho vykazuje znaky arbitrárneho

rozhodnutia a nepreskúmateľnosti pre nedostatok dôvodov“. Napadnutému uzneseniu

najvyššieho súdu sťažovateľ vyčíta tri zásadné nedostatky. Po prvé, najvyšší súd mal

dospieť k „objektívne nepravdivým“ tvrdeniam o nedostatku existencie poverenia vyššieho

súdneho úradníka potrebného na vydanie zmenkového platobného rozkazu. Po druhé,

najvyšší súd nesprávne vyhodnotil procesné vady v konaní pred okresným súdom,

a po tretie, najvyšší súd nemal vôbec pripustiť mimoriadne dovolanie podané s takým

časovým odstupom od právoplatnosti rozsudku okresného súdu ponechávajúceho zmenkový

platobný rozkaz v platnosti, navyše ak odporkyňa proti nemu nepodala včas odvolanie.

Ústavný súd vyzval 20. júla 2011 okresný súd na predloženie spisu sp. zn.

a na vyjadrenie sa k sťažnosti, osobitne na zaujatie stanoviska

k odôvodneniu napadnutého uznesenia najvyššieho súdu vo vzťahu k povereniu vyššieho

súdneho úradníka.

Okresný súd vo vyjadrení z 27. júla 2011 uviedol, že poverenie pre vyššieho súdneho

úradníka bolo vydané 28. februára 2007 a toto poverenie bolo súčasťou rozvrhu práce

na rok 2007. Ďalej uviedol, že skutočnosť, že poverenie nebolo zverejnené na internete, hoci

bolo skutočne vydané, nemožno hodnotiť tak, že rozhodnutie vydal vyšší súdny úradník bez

poverenia. Vyjadrenie okresného súdu bolo 8. augusta 2011 zaslané sťažovateľovi s výzvou

na vyjadrenie.

Sťažovateľ vo svojom vyjadrení zo 17. augusta 2011 považoval vyjadrenie

okresného súdu za podporujúce jeho sťažnosť a naďalej zotrvával na svojom názore, že

najvyšší súd rozhodol o mimoriadnom dovolaní tak, že porušil jeho v sťažnosti označené

práva.

Ústavný súd vyzval 27. septembra 2011 na vyjadrenie sa k sťažnosti aj najvyšší súd.

Ústavnému súdu bol 3. novembra 2011 doručený návrh JUDr. J. S., predsedu

obchodnoprávneho kolégia najvyššieho súdu, č. k. -76, Nobs 131/2011

z 31. októbra 2011 označený ako „Námietka predpojatosti voči sudcom Ústavného súdu

Slovenskej republiky JUDr. Ľudmile Gajdošíkovej, JUDr. Ladislavovi Oroszovi

a JUDr. Jánovi Lubymu“ vo veci sťažnosti sťažovateľa. Uznesením ústavného súdu

č. k. -8 z 18. apríla 2012 bol návrh na začatie konania o vylúčení sudcov

senátu IV. ÚS z výkonu ich sudcovskej funkcie odmietnutý z dôvodu, že nebol podpísaný

navrhovateľom ani jeho zástupcom (návrh obsahoval iba podpis overujúci „Za správnosť

vyhotovenia“ podpísaný H. F.). Od vznesenia námietok predpojatosti až do právoplatného

rozhodnutia o nich nemohol IV. senát ústavného súdu vo veci konať.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd rozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

, , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (,

m. m. , , , ).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutia

všeobecných súdov z hľadiska svojvoľnosti, arbitrárnosti rozhodnutia, resp. jeho

odôvodnenia. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom

možno uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam ().

Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní preskúmal sťažnosť z hľadiska toho,

či ju nemožno považovať za zjavne neopodstatnenú.

Podľa a podľa listiny každý sa môže domáhať

zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde

a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom...

Ústavný súd si pri výklade práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k dohovoru, pokiaľ

ide o právo na spravodlivé súdne konanie, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť

zásadnú odlišnosť ().

Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa a podľa

čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

je aj právo či už účastníka konania, procesnej strany v konaní alebo právo inej

zainteresovanej osoby na rozhodnutie, ktorého dôvody vydania sú zjavné a zreteľné, pretože

práve odôvodnenie rozhodnutia je zárukou toho, že výkon spravodlivosti nebude arbitrárny.

Podľa sťažovateľa je napadnuté uznesenie arbitrárne a nepreskúmateľné, pričom

proti nemu namieta tri zásadné nedostatky.

Sťažovateľ najprv namietal, že najvyšší súd dospel k „objektívne nepravdivým“

tvrdeniam o nedostatku existencie poverenia vyššieho súdneho úradníka potrebného

na vydanie zmenkového platobného rozkazu, a arbitrárne tak aplikoval § 3 ods. 5 zákona

č. o súdnych úradníkoch v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o súdnych úradníkoch“).

Podľa § 3 ods. 5 zákona o súdnych úradníkoch vyšší súdny úradník koná a rozhoduje

na základe poverenia sudcu samostatne. Poverenie je súčasťou rozvrhu práce alebo

súčasťou súdneho spisu.

Podľa o súdoch a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov rozvrh práce spolu so stanoviskom

sudcovskej rady sú verejne prístupné. Predseda príslušného súdu je povinný zabezpečiť

rozvrh práce každému sudcovi tohto súdu. Každý má právo nazrieť do rozvrhu práce a robiť

si z neho výpisy a odpisy.

Podľa § 11 ods. 1 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej

len „ministerstvo“) č. o náležitostiach rozvrhu práce predseda súdu

zabezpečí, aby bol rozvrh práce spolu so stanoviskom sudcovskej rady zverejnený

na internetovej stránke ministerstva... Predseda súdu taktiež zabezpečí zverejnenie všetkých

dodatkov k rozvrhu práce na internetovej stránke ministerstva.

Najvyšší súd v napadnutom uznesení vychádzal z toho, že „podľa zverejneného

rozvrhu práce Okresného súdu Bratislava V na rok 2007 (str. 39) mali byť poverenia

sudcov dané vyšším súdnym úradníkom podľa súčasťou rozvrhu

práce. Rozvrh práce Okresného súdu Bratislava V na rok 2007, zverejnený na internetovej

stránke Ministerstva spravodlivosti SR, neobsahoval žiadne poverenie sudcu, dané vyššiemu

súdnemu úradníkovi. Teda poverenie vyššej súdnej úradníčky, ktorá vydala napadnutý

zmenkový platobný rozkaz tak, ako to namietal v mimoriadnom dovolaní generálny

prokurátor, sa nenachádzalo ani v súdnom spise a nebolo ani súčasťou rozvrhu práce

na rok 2007.“. Najvyšší súd z toho vyvodil, že rozsudok nebol vydaný zákonným sudcom.

Podľa sťažovateľa „Z poverenia zákonnej sudkyne JUDr. V. U. zo dňa 28. februára

2007 vyplýva, že s účinnosťou od 1. marca 2007 bolo vyššej súdnej úradníčke Mgr. V. J.

v súlade s ust. § 5 a 6 Zákona o súdnych úradníkoch vydané poverenie vo veciach

zapísaných do registra 1 Zm a 1 CbZm týkajúce sa okrem iného aj vydávania zmenkových

(šekových) platobných rozkazov (bod 14 poverenia). Uvedené poverenie je v zmysle bodu 39

súčasťou rozvrhu práce Okresného súdu Bratislava V na rok 2007 a súčasne je uložené

na súde pod zn. Spr 3291/06.“.

Najvyšší súd reagoval iba na časť námietok generálneho prokurátora v mimoriadnom

dovolaní týkajúcich sa nedostatkov spojených s rozhodovaním vyššieho súdneho úradníka

v tejto veci (ďalšia časť sa týkala nedostatočného preskúmania v opravnom postupe podľa

ustanovení v tom čase platného ). Najvyšší súd pritom

vychádzal zo skutkovo ustáleného stavu, že poverenie nebolo súčasťou ani spisu a nebolo

ani súčasťou zverejneného rozvrhu práce na rozhodujúce časové obdobie. Ústavný súd

pripomína, že v zásade nie je oprávnený skúmať skutkové závery všeobecných súdov.

Najvyšší súd založil svoju úvahu na tom, že poverenie sudcu dané vyššiemu súdnemu

úradníkovi musí byť zverejnené na internetovej stránke ministerstva.

Úvaha najvyššieho súdu, podľa ktorej sa má právoplatné rozhodnutie vydané vyšším

súdnym úradníkom zrušiť na základe mimoriadneho opravného prostriedku z toho dôvodu,

že poverenie nebolo súčasťou spisu ani nebolo zverejnené v rozvrhu práce na internetovej

stránke ministerstva, sa môže javiť ako formalistická, sankcionujúca účastníka konania

za zlyhanie súdu v interných postupoch prezentácie rozvrhu práce, ktoré on sám nemôže

ovplyvniť, ak by sa mala uplatniť aj vtedy, keď poverenie sudcu bolo skutočne dané a bolo

aj zahrnuté v rozvrhu práce (zisťovanie čoho je však otázkou zisťovania skutkového stavu,

ktoré neprislúcha ústavnému súdu), nebolo však zverejnené na internetovej stránke. Ústavný

súd ale dodáva, že uvedená časť argumentácie najvyššieho súdu bola iba jedným z dôvodov,

pre ktoré bol rozsudok okresného súdu ponechávajúci zmenkový platobný rozkaz

v platnosti, ako aj samotný zmenkový platobný rozkaz napadnutým uznesením najvyššieho

súdu zrušený, a sama osebe preto nepredstavovala jediný dôvod vedúci k zrušeniu týchto

rozhodnutí. Preto aj v prípade, ak by ústavný súd považoval túto časť odôvodnenia

napadnutého uznesenia za ústavne neudržateľnú, naďalej by mohlo napadnuté uznesenie

ako celok obsahovať dostatok ústavne udržateľných záverov, čo by naďalej mohlo viesť

k záveru o nevyhnutnom odmietnutí sťažnosti. Ústavný súd v tejto súvislosti dodáva, že nie

je jeho úlohou do detailov preskúmať prípad z pozície v okolnostiach prípadu aplikovaných

právnych noriem ani opätovne podrobiť revízii napadnuté uznesenie so zámerom vylepšiť

jeho odôvodnenie, prípadne zostaviť zoznam možných pochybení krajského súdu, ak tieto

nemajú takú relevanciu, ktorá by mohla spochybniť ústavnú konformitu záverov

napadnutého rozsudku s (, , ).

Ďalšia námietka sťažovateľa smerovala proti tej časti odôvodnenia napadnutého

uznesenia najvyššieho súdu, v ktorej tento súd vychádza zo záveru o odňatí možnosti

odporkyni konať pred súdom.

Podľa najvyššieho súdu z obsahu spisu vyplýva, že postupom súdu, ktorý

predchádzal vydaniu rozsudku okresného súdu č. k. -100 z 20. apríla 2009,

bola účastníkovi konania odňatá možnosť konať pred súdom, a to najmä s ohľadom na dve

okolnosti. Podľa najvyššieho súdu „Z rozhodnutia odvolacieho súdu vyplynulo, že

odporkyňa požiadala o odročenie pojednávania (určeného na 5. máj 2008, pozn.),

preukázala, že mala vážny dôvod, pre ktorý sa na pojednávanie nedostavila, svoju neúčasť

riadne ospravedlnila a žiadala o odročenie pojednávania. Tým, že súd prvého stupňa konal

a rozhodol v neprítomnosti riadne ospravedlnenej odporkyni, odňal odporkyni možnosť

konať pred súdom a účinne sa brániť.“. Ďalej najvyšší súd uviedol, že „K ďalšej procesnej

nesprávnosti došlo v dôsledku porušenia V zmysle tohto ustanovenia

predseda senátu alebo samosudca podľa doterajších výsledkov konania uvedie, ktoré

právne významné skutkové tvrdenia účastníkov je možné považovať za zhodné, ktoré právne

významné skutkové tvrdenia zostali sporné a ktoré z navrhnutých dôkazov budú vykonané

a ktoré dôkazy súd nevykoná, aj keď ich účastníci navrhli. Obsah hore uvedenej zápisnice

nedáva podklad pre záver, že súd prvého stupňa dôsledne postupoval podľa tohto

ustanovenia citovaný ukladá súdu povinnosť oboznámiť účastníkov

na pojednávaní s predbežným zhrnutím sporných a nesporných skutkových okolností a tiež

s predbežným náhľadom súdu na to, ktoré z navrhnutých dôkazov treba vykonať a ktoré

vykonané nebudú. Účastníkom konania sa tým má vytvoriť možnosť, aby tomu, s čím ich

oboznámil súd, prispôsobili ich ďalší procesný postup v konaní... Táto procesná vada je

dôvodom, pre ktorý musí dovolací súd napadnuté rozhodnutie vždy zrušiť, pretože

rozhodnutie vydané v konaní postihnutom tak závažnou procesnou vadou, nemôže byť

považované za správne.“.

Podľa sťažovateľa nedosahuje pochybenie, ktoré najvyšší súd mimoriadnym

dovolaním napadnutému rozsudku okresného súdu vyčíta, takú intenzitu, ktorá by v zmysle

ním označenej judikatúry najvyššieho súdu (Zbierka rozhodnutí a stanovísk súdov

Slovenskej republiky č. 39, ročník 1993) odôvodňovala záver vyhovieť mimoriadnemu

dovolaniu. Zároveň odporkyňa mala mať možnosť uplatniť svoj vplyv na výsledku konania

prostredníctvom odvolania, t. j. vyjadriť sa k výpovedi sťažovateľa z 5. mája 2008 a uviesť

všetko, čo proti nej namieta. Sťažovateľ vo vzťahu k časti napadnutého uznesenia

najvyššieho súdu odôvodňujúcej porušenie uvádza, že „je nelogické, aby

sa porušovateľ (najvyšší súd, pozn.) odvolával na skutočnosť, že odporkyni bola odňatá

možnosť konať pred súdom v súvislosti s tým, že súd nerešpektoval ust. § 118 ods. 1

, pričom odporkyňa na predmetnom pojednávaní nebola

prítomná. Rovnako sťažovateľ poukazuje na zápisnicu z pojednávania zo dňa 20. apríla

2009, kde súd práve s poukazom na ust.

uviedol, že pre posúdenie včas podaných námietok nie je potrebné opätovne sťažovateľa,

ktorý už bol vypočutý dňa 5. mája 2008 predvolávať. Na tomto pojednávaní mala

odporkyňa možnosť vyjadriť sa k jeho výpovedi, uviesť k veci všetko, čo považovala za

potrebné a tým ako účastník konania plne uplatniť svoj vplyv na výsledku konania.“.

Ústavný súd považuje záver najvyššieho súdu v napadnutom uznesení za ústavne

udržateľný, nevykazujúci znaky arbitrárnosti ani zjavnej neodôvodnenosti. Odôvodnenie

napadnutého uznesenia dalo jasnú a zrozumiteľnú odpoveď na to, akými úvahami sa súd

spravoval pri rozhodovaní o mimoriadnom dovolaní. Najvyšší súd má právomoc posúdiť

okolnosti prípadu, ako aj intenzitu porušenia procesných noriem, ktoré by mohli viesť

k záveru o vyhovení mimoriadnemu opravnému prostriedku. Do tejto právomoci nemôže

ústavný súd zasahovať, ak je vykonávaná ústavne udržateľným spôsobom. Rovnaký názor

zastáva ústavný súd aj voči tej časti argumentácie sťažovateľa, ktorá sa týka tvrdenej

nesprávnej aplikácie . Ústavný súd uvádza, že z reprodukovanej časti

odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu („Obsah hore uvedenej zápisnice

nedáva podklad pre záver...“) nie je zrejmé, či ide o zápisnicu z pojednávania z 8. mája

2008, na ktorom nebola odporkyňa prítomná, alebo z pojednávania z 20. apríla 2009.

Z odôvodnenia napadnutého uznesenia je ale zjavné, že podstata argumentácie najvyššieho

súdu spočívala v tom, že nedostatočné dokazovanie, resp. odňatie možnosti odporkyni

vyjadriť sa k výpovedi sťažovateľa uskutočnenej na pojednávaní, na ktorom nebola

prítomná, nebolo „zhojené“ tým, že okresný súd následne zhrnul výsledky doterajšieho

konania podľa , navyše keď aj toto samotné zhrnutie považoval najvyšší

súd za nedostatočné. Ani v tejto argumentácii nenachádza ústavný súd také znaky svojvôle

alebo nedostatočného odôvodnenia, ktoré by odôvodňovali prijať sťažnosť na ďalšie

konanie.

Vo svojej tretej námietke sťažovateľ uvádza, že najvyšší súd mal mimoriadne

dovolanie považovať za neprípustné, a to vzhľadom na dlhší časový odstup

od právoplatného rozhodnutia, ktoré bolo mimoriadnym dovolaním napadnuté, a vzhľadom

na procesné štádium, v ktorom sa vec nachádzala. Podľa sťažovateľa „Prvostupňový

rozsudok 2 (rozsudok okresného súdu č. k. -100 z 20. apríla 2009, pozn.),

ktorý ponechal Zmenkový platobný rozkaz v platnosti, sa stal právoplatným dňa 26. mája

2009... Mimoriadne dovolanie bolo podané dňa 24. mája 2010, t. j. po roku

od právoplatnosti Prvostupňového rozsudku 2 (rozsudok okresného súdu č. k.

-100 z 20. apríla 2009 ponechávajúcemu zmenkový platobný rozkaz

v platnosti, pozn.), kedy už bola celá právna vec v poslednom štádiu konania v exekúcii.

Tým, že Porušovateľ vyhovel Mimoriadnemu dovolaniu, zrušil všetky rozhodnutia, ktoré

v tomto konaní boli vydané a celú vec vrátil do počiatočného štádia konania. Podľa názoru

Sťažovateľa je nevyhnutné, aby aj procesné inštitúty zakotvené v Občianskom súdnom

poriadku boli využívané ústavne konformným spôsobom, t. j. spôsobom, ktorý by

nepredstavoval zásah do základných práv a slobôd. Sťažovateľ sa domnieva, že Porušovateľ

tak nepostupoval, keď vyhovel Mimoriadnemu dovolaniu podanému na základe rozhodnutia

o odmietnutí oneskorene podaného odvolania Odporkyne.“. Zároveň sťažovateľ tvrdil, že

v dôsledku oneskoreného podania odvolania proti rozsudku okresného súdu č. k.

-100 z 20. apríla 2009 ponechávajúcim zmenkový platobný rozkaz v platnosti

musí odporkyňa niesť procesné následky spojené so zmeškaním lehoty na odvolanie,

pričom sťažovateľ za taký následok zjavne považuje to, že mimoriadne dovolanie by malo

byť neprípustné.

Podľa mimoriadne dovolanie podáva generálny prokurátor

na dovolacom súde do jedného roka od právoplatnosti rozhodnutia súdu. Ako uvádza sám

sťažovateľ, rozsudok okresného súdu č. k. -100 z 20. apríla 2009 nadobudol

právoplatnosť 26. mája 2009 a mimoriadne dovolanie bolo generálnym prokurátorom

podané 24. mája 2010. Uplatňovanie zákona v súdnom konaní a postup súdu v súlade

s platným a účinným zákonom nemožno hodnotiť ako porušovanie základných ľudských

práv (), a preto nie je táto námietka sťažovateľa opodstatnená.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že medzi napadnutým

uznesením najvyššieho súdu a namietaným porušením základného práva sťažovateľa podľa

(resp. listiny) a práva podľa dohovoru nie je

taká príčinná súvislosť, ktorá by odôvodňovala prijatie sťažnosti na ďalšie konanie.

Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu obsahuje dostatok právnych záverov na jeho výrok

a ústavný súd nezistil porušenie ústavnoprocesných princípov konania pred týmto súdom,

a tiež ani to, že by závery, ku ktorým dospel, boli svojvoľné alebo v zjavnom vzájomnom

rozpore či urobené v zrejmom omyle a v nesúlade s platnou právnou úpravou. Samotná

skutočnosť, že sa sťažovateľ s napadnutým uznesením najvyššieho súdu nestotožňuje,

nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti jeho postupu, resp.

rozhodnutia (, resp. ).

Ústavný súd preto po predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľa

týkajúcu sa napadnutého uznesenia najvyššieho súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde ako zjavne neopodstatnenú.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej

časti tohto rozhodnutia. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu

zaoberať sa aj ďalšími návrhmi sťažovateľa uplatnenými v petite jeho sťažnosti

a neprichádzalo už ani do úvahy rozhodovať o jeho návrhu na odklad vykonateľnosti

napadnutého uznesenia najvyššieho súdu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. mája 2012