Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 165/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. apríla 2012

predbežne prerokoval sťažnosť Ing. J. Š., B-, a V. Š., B., zastúpených advokátskou

kanceláriou R., s. r. o., B., v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. S. R., vo veci

namietaného porušenia ich základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivý súdny proces podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v

Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 8. decembra

2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. J. Š. a V. Š. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. marca 2012

doručená sťažnosť J. Š. a V. Š. (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie

svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp.

zn. a jeho rozsudkom z 8. decembra 2011 (ďalej aj „namietaný rozsudok

krajského súdu“). Sťažnosť bola doplnená podaním právneho zástupcu sťažovateľov z 22.

marca 2012.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia podali 24. augusta 2005 na Okresnom súde

Bratislava II návrh proti odporcovi (O.) „na uloženie splnenia povinnosti, ktorá obci

vyplývala z Dohody o vzájomnom mimosúdnom vysporiadaní uzavretej podľa

ust. zo dňa 29. 06. 2004“.

Od roku 2008 bolo konanie vedené z dôvodu zmeny príslušných právnych predpisov

na Okresnom súde Pezinok (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. a okresný

súd vyhlásil 3. februára 2011 rozsudok (ďalej aj „rozsudok okresného súdu“), ktorým návrh

sťažovateľov zamietol.

Proti rozsudku okresného súdu podali sťažovatelia odvolanie, a to v časti výroku,

ktorým okresný súd zamietol ich návrh, a tiež aj v časti výroku o trovách konania.

Sťažovatelia žiadali, aby krajský súd zmenil odvolaním napadnuté rozhodnutie, ich návrhu

vyhovel a priznal im trovy konania.

Krajský súd rozsudkom sp. zn. z 8. decembra 2011 rozhodol tak, že

odvolaním napadnutý prvostupňový rozsudok vo vzťahu k výroku, ktorým bol zamietnutý

návrh sťažovateľov, potvrdil. Ďalej rozhodol tak, že žiadny z účastníkov konania nemá

právo na náhradu trov odvolacieho konania.

Sťažovatelia v sťažnosti uviedli, že v konaní bola porušená zásada rovnosti zbraní,

„ktorá je imanentnou súčasťou práva na spravodlivé súdne konanie. Vecnú nesprávnosť

napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu založilo totiž skutkové zistenie, podľa ktorého

žalovaný v čase podpisovania Dohody nemal k dispozícii žiaden stavebný pozemok, ktorý

sťažovateľom mohol ponúknuť. Toto skutkové zistenie vyplynulo len z tvrdenia samotného

starostu obce H., ktorého výpoveď z pojednávania z 03.02.2011 bola prenesená do

odôvodnenia napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa (str.4), s ktorým sa porušovateľ

stotožnil. Na tomto pojednávaní súd prvého stupňa aj zamietol návrh sťažovateľov na

vykonanie dôkazov - predloženia výpisu z majetku obce H. a územným plánom obce H.

Práve týmito dôkazmi sa v konaní mohla objektívne preukázať skutočnosť, či v čase

rozhodovania súdu, ako aj v čase uzavretia Dohody mal žalovaný k dispozícii akýkoľvek

stavebný pozemok spĺňajúci kritériá vymedzené Dohodou, ktorý mohol žalovaný

sťažovateľom ponúknuť na prevod.

Sťažovatelia rovnako za účelom odstránenia pochybností ohľadom súladu znenia

Dohody s formuláciou uznesenia žalovaného č. 6/2 zo dňa 28. 06. 2004 žiadali v konaní

vypočuť ako svedkov poslancov obecného zastupiteľstva, ktorí de facto kreovali vôľu obce,

ktorá sa premietla do predmetného uznesenia.

Súd prvého stupňa a s ním aj odvolací súd však považovali vykonanie týchto dôkazov

za nadbytočné a irelevantné vzhľadom na právne posúdenie veci. Tým, že sa oba súdy

odmietli bez presvedčivého odôvodnenia zaoberať dôkazmi navrhnutými sťažovateľmi,

došlo k porušeniu rovnosti zbraní v súdnom konaní, pretože oba súdy vychádzali len z

tvrdení účastníkov konania ohľadom skutočného zámeru účastníkov Dohody. Práve

výsluchom poslancov obecného zastupiteľstva sa sťažovatelia snažili preukázať, že rozpor

medzi znením uznesenia č. 6/2 a znením Dohody bol len zdanlivý /chyba v písaní, resp.

dodatočná účelová manipulácia s písomným znením uznesenia/. Súd prvého stupňa sa však

o vykonanie týchto dôkazov ani len nepokúsil... Pritom išlo o jednu z kľúčových otázok

sporu majúcej vplyv na právne posúdenie celej veci. Porušovateľ svojim rozhodnutím tento

rozpor v rozhodnutí súdu prvého stupňa de iure potvrdil...

Podľa sťažovateľov, odôvodnenie rozhodnutia porušovateľa nespĺňa tieto parametre,

nakoľko v súvislosti s nevykonanými dôkazmi sa odvolací súd obmedzil výlučne len na

konštatovanie, že v dôsledku absolútnej neplatnosti Dohody bolo vykonanie navrhovaných

dôkazov nadbytočné. Pritom už v odvolaní sťažovatelia poukazovali na fakt, že

nedostatočné zdôvodnenie procesného postupu všeobecného súdu, spočívajúceho v

nevykonaní návrhov na vykonanie dokazovania, zakladá porušenie práva účastníka konania

na súdnu ochranu a spravodlivý proces.“.

Podľa názoru sťažovateľov krajský súd taktiež dospel k nesprávnemu posúdeniu veci

a nevykonal ústavne súladný výklad právnej normy, a to „, zákona

o obecnom zriadení a zákona o majetku obcí“.

Svoj právny názor k právnemu posúdeniu veci všeobecnými súdmi podrobne opisujú

a komentujú na stranách 6 až 10, pričom podľa nich právne závery všeobecného súdu sú

v extrémnom nesúlade s vykonanými skutkovými zisteniami, a tým aj v rozpore s čl. 46

ods. 1 a dohovoru.

Napokon tvrdia, že krajský súd sa vôbec nezaoberal ich námietkami smerujúcimi

proti výroku okresného súdu o náhrade trov konania (výškou trov priznanou odporcovi),

čím došlo k porušeniu ich práva na súdnu ochranu. Uvádzajú, že ku vzniku súdneho sporu

došlo iba konaním odporcu a z pohľadu sťažovateľov všeobecné súdy svojimi rozsudkami

„odopreli faktický výkon spravodlivosti“.

Na základe uvedeného sťažovatelia žiadajú, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie vyslovil, že postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 8. decembra 2011 došlo k porušeniu ich základného

práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa a práva na spravodlivý

súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, zrušil namietaný rozsudok krajského súdu a vec

mu vrátil na ďalšie konanie. Zároveň žiadajú, aby im ústavný súd priznal náhradu trov

konania.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv alebo slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa

Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení

jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) každý návrh

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a skúma, či

dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie

konanie. Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie

ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné

návrhy alebo návrhy podané niekým neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, ak namietaným postupom orgánu

štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu, resp. jeho rozhodnutím a základným právom

alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo keď preskúmanie označeného

postupu (rozhodnutia orgánu štátu) v rámci predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje

možnosť porušenia základného práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo

potrebné preskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. ,

II. ÚS ).

Sťažovatelia namietajú porušenie svojich základných práv podľa ,

ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretože v ich konaní pred všeobecnými súdmi

došlo podľa nich k porušeniu zásady „rovnosti zbraní“, krajský súd vec nesprávne právne

vec posúdil (právne závery všeobecného súdu sú v extrémnom nesúlade s vykonanými

skutkovými zisteniami, a tým aj v rozpore s a dohovoru)

a nevykonal ústavne súladný výklad právnej normy, a to „, zákona

o obecnom zriadení a zákona o majetku obcí“.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu k porušeniu základného práva na súdnu

a inú právnu ochranu podľa (aj práva podľa dohovoru) by

došlo vtedy, ak by komukoľvek bola odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva

na nezávislom a nestrannom súde, predovšetkým ak by všeobecný súd odmietol konať

a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby () alebo

ak by v prípade opravných konaní všeobecný súd odmietol opravný prostriedok, alebo

zastavil o ňom konanie bez toho, aby ho meritórne preskúmal a rozhodol o ňom v spojitosti

s napadnutým súdnym rozhodnutím, čo však nie je evidentne prípad sťažovateľov.

Z doterajšej rozhodovacej činnosti ústavného súdu vyplýva, že ústavný súd aplikujúc

judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva vo vzťahu k čl. 6 ods. 1 dohovoru skúma, či

konanie ako celok bolo spravodlivé, a nie je v zásade oprávnený a povinný preskúmavať

právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli

k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdmi bol

náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd

vyvodil ().

Do obsahu práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nepatrí

právo účastníka konania dožadovať sa toho, aby všeobecné súdy preberali alebo sa riadili

výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (,

). Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov

takéhoto výkladu a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských

právach a základných slobodách a do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný

súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné

alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň

by malo za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis

, , , ).

Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa , ako

aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je taktiež právo účastníka

konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva

odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej

ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (,

, ). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky

nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby

zachádzali do všetkých detailov uvádzaných účastníkom konania. Preto odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne

objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu

je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (napr. ,

, , ). Otázku, či súd splnil svoju povinnosť

odôvodniť rozhodnutie, ktorá vyplýva z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno podľa záverov

Európskeho súdu pre ľudské práva posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu

(rozhodnutie vo veci Ruiz Torija proti Španielsku z 9. decembra 1994, séria A, č. 288).

Znamená to, že odôvodnenie rozhodnutia nemusí dať odpoveď na každú poznámku,

pripomienku alebo návrh, ak ide o takú otázku, ktorá nie je relevantná a nevyhnutná pre

dané rozhodnutie.

Ústavný súd pripomína, že podľa jeho stabilizovanej judikatúry (napr. ,

) do obsahu základného práva na súdnu ochranu, ako aj práva na spravodlivé

súdne konanie patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa

relevantnej právnej normy, ktorá má základ v platnom právnom poriadku Slovenskej

republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala

a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. V tejto súvislosti ústavný súd

zdôrazňuje, že nejde o porušenie základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé

súdne konanie, ak súd nerozhodne podľa predstáv účastníka konania a jeho návrhu

nevyhovie, ak je takéto rozhodnutie súdu v súlade s objektívnym právom. Do práva na

spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho

právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý proces je

naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový

stav a po použití relevantných právnych noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že

skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom

omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces.

Ústavný súd judikoval (napr. ), že z princípu nezávislosti súdov podľa

vyplýva tiež zásada voľného hodnotenia dôkazov. Ak všeobecné súdy

rešpektujú ústavné garancie (najmä až ), ústavný súd nie je oprávnený

znovu „hodnotiť“ hodnotenie dôkazov všeobecnými súdmi, a to dokonca ani vtedy, keby sa

s ich hodnotením sám nestotožňoval (obdobne napr. , ).

Krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia po opísaní záverov okresného súdu

k nedôvodnosti návrhu na určenie povinnosti uzatvoriť zmluvu o prevode stavebného

pozemku (s. 1 až 3), podstatných námietok sťažovateľov uvedených v odvolaní smerujúcich

k tomu, že napadnuté rozhodnutie okresného súdu vychádza z nesprávneho právneho

posúdenia veci, a k tomu, že súd dospel na základe nedostatočných a nevykonaných dôkazov

k nesprávnym skutkovým zisteniam, a vyjadrení odporcu (s. 4) uviedol, že „súd prvého

stupňa vo veci vykonal dokazovanie v potrebnom rozsahu na riadne zistenie skutkového

stavu, výsledky vykonaného dokazovania vyhodnotil správne a správne posúdil vec aj po

právnej stránke.

Predmetnou žalobou sa navrhovatelia domáhali, aby súd odporcovi uložil povinnosť

uzatvoriť s navrhovateľmi zmluvu o prevode stavebného pozemku nachádzajúceho sa v

katastrálnom území H. vo výmere minimálne 700 m2 až 800 m2 za podmienok, ktoré boli

obsiahnuté v dohode o vzájomnom mimosúdnom vysporiadaní, ktorú uzatvorili účastníci

konania dňa 29. 6. 2004. Súd prvého stupňa správne konštatoval všetky dôvody absolútnej

neplatnosti tejto dohody a to s poukazom na ustanovenie § 37 a nasl. Občianskeho

zákonníka a odvolací súd sa v tomto smere v zmysle stotožňuje s

odôvodnením napadnutého rozsudku, ktorá ma všetky náležitosti v zmysle § 157 ods. 2, 3 O.

s. p. Odvolací súd nad rámec dôvodov uvedených v odôvodnení napadnutého rozsudku k

veci dodáva, že v danom prípade dohoda zo dňa 29.6.2004 nie je totožná s uznesením č. 6/2

z 28. 6. 2004 a teda tento právny úkon nemôže zaväzovať obec a nemôže vyvolať právne

účinky, pretože chýba prejav vôle obce s takýmto úkonom, keďže starosta obce urobil

právny úkon bez predchádzajúceho platného rozhodnutia obecného zastupiteľstva, čo je

ďalší dôvod absolútnej neplatnosti tohto právneho úkonu.

V zmysle o obecnom zriadení, je starosta

štatutárnym orgánom, avšak iba obecné zastupiteľstvo rozhoduje o hospodárení a

nakladaní s majetkom obce (§ 11 ods. 4 cit. zák.), t.j. schválenie právneho úkonu zo strany

obecného zastupiteľstva je podmienkou platnosti právneho úkonu obce, ktorý navonok

vykoná starosta. Podľa ust. platného do 1.9.2004,

schváleniu obecným zastupiteľstvom podliehajú vždy zmluvné prevody vlastníctva

nehnuteľného majetku.

Majetkovo právne úkony, o ktorých prislúcha rozhodovať obecnému zastupiteľstvu,

sú pre obec záväzné len v prípade predchádzajúceho kladného rozhodnutia tohto

zastupiteľstva a bez takéhoto rozhodnutia starosta obce nemôže urobiť platný právny úkon

za obec. Uvedenú problematiku riešil Najvyšší súd SR v rozhodnutí č. k.

publikovanom aj v časopise Zo súdnej praxe 77/2004, od záveru ktorého sa odvolací súd

nemá dôvod prečo odchýliť.

Rozhodnutie obecného zastupiteľstva o majetkovoprávnom úkone nie je

autoritatívnym výrokom obce, ktorým sa individuálny právny vzťah účastníkov zakladá,

mení alebo ruší, ale je prejavom vôle obce. Tento prejav sa tvorí a prejavuje uznesením

obecného zastupiteľstva. Právne účinky vyvolá však len vtedy, ak spĺňa formálne a

meritórne náležitosti. Ak sa pred súdom vyskytne v občianskom súdom konaní ako sporná

otázka platnosti zmluvy uzavretej medzi obcou a druhým účastníkom zmluvy, ktorej

predmetom je niektorý z majetkovo právnych úkonov, ktorý vyžadoval rozhodnutie

obecného zastupiteľstva, musí súd skúmať platnosť prejavu vôle tak z hľadiska formálnych,

ako aj z hľadiska meritórnych náležitostí, ktorého jadrom je prejav vôle.

Dosiahnuť zmenu napadnutého rozsudku nebolo možné ani s prihliadnutím na

dôvod uplatnený v odvolaní, že v zmysle Nálezu ústavného súdu sú všetky orgány verejnej

moci povinné v pochybnostiach vykladať právne normy v prospech realizácie

garantovaných základných práv a slobôd, pretože posúdenie sporností prípadu nebolo

založené na výklade právnej normy, ale na absencii nedostatku prejavu vôle obce

uskutočnenej obecným zastupiteľstvom.

Bez právneho významu je námietka odvolateľov uplatnená v odvolaní, že postupom

súdu bola znemožnená realizácia navrhnutých dôkazov - zabezpečenie listu vlastníctva

preukazujúceho existenciu stavebného pozemku, keďže s ohľadom na záver o absolútnej

neplatnosti právneho úkonu je úplne bezvýznamná.

Rovnako bez právneho významu je námietka o nevykonaní výsluchu svedkov,

poslancov miestneho zastupiteľstvu. Nevykonanie dôkazu podľa návrhu alebo predstáv

účastníka konania nie je postupom, ktorým by bola odňatá možnosť konať pred súdom,

pretože rozhodovanie o lom. ktoré dôkazy budú vykonane, patrí výlučne súdu a nie

účastníkovi konania (§ 120 ods. 1 O. s. p). Ak súd niektorý dôkaz nevykoná, môže to viesť

nanajvýš k jeho nesprávnym skutkovým záverom a teda v konečnom dôsledku aj k

nesprávnemu rozhodnutiu (rozhodnutia uverejnené v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov

Slovenskej republiky pod č. 37/1993 a pod č. 125/1999), o aký prípad ale v danej veci nejde

Súd prvého stupňa na základe správne zisteného skutkového stavu správne dospel k záveru,

že Dohoda zo dňa 29. 6. 2004 je absolútne neplatný právny úkon v zmysle § 39

Obč. zákonníka, a to pre absenciu prejavenej vôle odpredať majetok obce, spočívajúcej v

nesúlade s Uznesením obecného zastupiteľstva č. 6/02 zo dňa 28. 6. 2004, pretože dohoda,

ktorú starosta obce podpísal, obsahuje ustanovenie nad rámec prijatého uznesenia, a ani

dodatočný výsluch poslancov miestneho zastupiteľstva ohľadom prejavenej vôle by nemohol

vzhľadom na verejný záujem zvrátiť správnosť záveru o neplatnosti úkonu.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v

zmysle , ako vecne správny potvrdil.“.

Ústavný súd v nadväznosti na uvedené závery konštatuje, že krajský súd konal

v medziach svojej právomoci a jeho rozsudok je náležite a primeraným spôsobom

odôvodnený, a nemožno ho preto považovať za ústavne neakceptovateľný. Skutočnosť, že

sťažovatelia sa s právnymi názormi krajského súdu nestotožňujú, nemôže sama osebe viesť

k záveru o neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti týchto názorov a nezakladá právomoc

ústavného súdu nahradiť právne názory krajského súdu svojimi vlastnými. Úlohou

ústavného súdu nie je do detailov preskúmať vec z hľadiska aplikovaných právnych noriem

ani opätovne podrobiť revízii napadnutý rozsudok so zámerom „vylepšiť“ jeho

odôvodnenie, prípadne zostaviť zoznam možných pochybení krajského súdu, ak tieto

nemajú takú relevanciu, ktorá by mohla spochybniť konformitu záverov napadnutého

rozsudku s (, ).

V rozsudku krajského súdu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti

nezistil nič, čo by ho robilo ústavne neakceptovateľným, a teda vyžadujúcim korekciu

zo strany ústavného súdu. Rozsudok krajského súdu je vnútorne logický, nie je prejavom

aplikačnej a interpretačnej svojvôle konajúceho všeobecného súdu a rešpektuje zákonné

požiadavky na odôvodnenie rozsudku ( – ďalej

len „OSP“).

Nad rámec k tomu ústavný súd uvádza, že je síce pravdou, že krajský súd sa

nezaoberal námietkami sťažovateľov smerujúcimi proti výroku okresného súdu o náhrade

trov konania (výškou trov priznanou odporcovi), ale táto okolnosť sama osebe vzhľadom na

správnu aplikáciu ustanovenia okresným súdom (o priznaní trov

úspešnému účastníkovi) nie je tou okolnosťou, ktorá by mala mať vplyv na iné rozhodnutie

ústavného súdu k podstate tejto sťažnosti. Obdobne ani ďalšie námietky sťažovateľov, že

došlo v konaní k porušeniu zásady rovnosti zbraní (v dôsledku neakceptovania ich návrhov

na vykonanie dôkazov), ako aj k neústavnému výkladu a aplikácii dotknutých noriem,

nemôžu byť relevantným dôvodom na poskytnutie ústavnoprávnej ochrany, najmä pre

nedostatok príčinnej súvislosti medzi závermi vyvodenými v namietanom rozsudku

krajského súdu v spojení s rozsudkom okresného súdu a namietaným porušením základného

práva podľa a práva podľa dohovoru. Sťažovatelia

v sťažnosti ani riadne nepreukázali také pochybenie odvolacieho súdu, na základe ktorého

by sa v dôsledku údajného protiprávneho postupu tohto súdu ocitli v nerovnom postavení

voči odporcovi v konaní.

Vzhľadom na uvedené preto ústavný súd sťažnosť sťažovateľov, pokiaľ ide

o namietaný zásah do ich základného práva podľa a práva podľa

ods. 1 dohovoru, odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde (obdobne m. m. ).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. apríla 2012