Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 84/08

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. marca 2008

predbežne prerokoval sťažnosť J. Ď., S., vo veci namietaného porušenia základných práv

podľa , 2 a 3, a

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. ,

z 13. decembra 2006 v spojení s uzneseniami Krajského súdu v Žiline sp. zn.

z 19. júla 2005 a sp. zn. z 28. apríla 2006 a rozsudkom

Okresného súdu Žilina č. k. -66 z 5. apríla 2005 a takto

rozhodol:

Sťažnosť J. Ď. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 26. februára

2007 doručené podanie J. Ď. (ďalej len „sťažovateľ“), ktoré doplnil podaním doručeným

ústavnému súdu 16. júla 2007 (z ktorého ústavný súd vychádzal), vo veci namietaného

porušenia základných práv podľa , 2 a 3, a

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. ,

z 13. decembra 2006 (ďalej aj napadnuté rozhodnutie“) v spojení s uzneseniami Krajského

súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 19. júla 2005 a sp. zn.

z 28. apríla 2006 a rozsudkom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný

súd“) č. k. -66 z 5. apríla 2005.

2. Zo sťažnosti, jej doplnenia a k nej pripojených písomností vyplýva tento skutkový

stav:

Sťažovateľ podal okresnému súdu 10. mája 2002 „Návrh o ochranu osobnosti

a náhradu nemajetkovej ujmy“ proti starostovi obce S. (ďalej len „odporca“).

Okresný súd uznesením z 26. júla 2002 priznal sťažovateľovi oslobodenie od

súdnych poplatkov. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť 19. augusta 2002.

Okresný súd rozsudkom č. k. -66 z 5. apríla 2005 sťažovateľov návrh

zamietol. Rozsudok mu bol doručený 3. mája 2005.

Okresný súd uznesením z 29. apríla 2005 sťažovateľovi odňal „oslobodenie od

platenia súdnych poplatkov priznané uznesením sp. zn. z 19. augusta 2002“.

Uznesenie okresného súdu z 29. apríla 2005 napadol sťažovateľ 18. mája 2005

odvolaním a proti rozsudku podal 23. mája 2005 odvolanie.

Krajský súd uznesením sp. zn. z 19. júla 2005 potvrdil uznesenie

okresného súdu z 29. apríla 2005.

Sťažovateľ podal 18. októbra 2005 okresnému súdu dovolanie proti uzneseniu

krajského súdu z 19. júla 2005.

Okresný súd uznesením zo 4. novembra 2005 vyzval sťažovateľa, aby doplnil

dovolanie o splnomocnenie pre advokáta, ktorý ho bude zastupovať.

Sťažovateľ 24. novembra 2005 požiadal okresný súd o ustanovenie „bezplatného

právneho zástupcu z radov advokátov“.

Okresný súd uznesením č. k. -98 z 13. marca 2006 sťažovateľov návrh

na ustanovenie mu právneho zástupcu z radov advokátov zamietol.

Sťažovateľ podal 28. marca 2006 proti tomuto uzneseniu okresného súdu odvolanie.

Krajský súd uznesením sp. zn. z 28. apríla 2006 potvrdil uznesenie

okresného súdu z 13. marca 2006.

Sťažovateľ 26. júna 2006 podal okresnému súdu dovolanie proti tomuto uzneseniu

krajského súdu.

Okresný súd uznesením z 21. augusta 2006 vyzval sťažovateľa na označenie

advokáta, ktorý ho bude zastupovať.

Sťažovateľ 30. augusta 2006 požiadal okresný súd o ustanovenie mu právneho

zástupcu z radov advokátov.

Okresný súd 31. augusta 2006 sťažovateľovi písomne oznámil, že o jeho žiadosti

o ustanovenie zástupcu z radov advokátov už rozhodol uznesením z 13. marca 2006, ktoré

bolo potvrdené uznesením krajského súdu z 28. apríla 2006.

3. Vzhľadom na to, že podanie sťažovateľa neobsahovalo všetky zákonné náležitosti,

ústavný súd ho listom z 25. júna 2007 vyzval na odstránenie nedostatkov podania.

Sťažovateľ na výzvu reagoval podaním doručeným ústavnému súdu 16. júla 2007, v ktorom

upravil petit sťažnosti (pozri ďalej, pozn.) a okrem iného uviedol, že „svoju manželku E. Ď.,

ako sťažovateľku v rade 2, som uviedol preto, aby ma mohla v prípade potreby zastupovať

(...) Zároveň žiadame vzhľadom k našej ťaživej sociálnej situácii (...) o pridelenie

bezplatného právneho zástupcu ústavným súdom SR (...)“.

4. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd prijal sťažnosť na ďalšie konanie a po

vykonaní dokazovania vyniesol tento nález:

„rozhodnutím NS SR uznesením , (ktoré sme

omylom uviedli ako ) v spojení s rozhodnutím okresného a krajského súdu v

Žiline o zastavení konania, došlo k porušeniu základných práv a slobôd sťažovateľov

zaručených v , odst. 2, odst. 3, , SR.“

II.

Ústavný súd vzhľadom na predmet sťažnosti (posúdenie porušenia označených

základných práv sťažnosťou napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu a jemu

predchádzajúcich rozhodnutí okresného súdu a krajského súdu) považuje za dôvodné

oboznámiť relevantné časti odôvodnení predmetných (posudzovaných) rozhodnutí.

1. „... Z predložených listinných dôkazov mal súd preukázané, že J. Ď. je

poberateľom čiastočného invalidného dôchodku v sume 3.595,- Sk a nemá žiadny taký

majetok, ktorý by mohol ovplyvniť rozhodnutie o oslobodení od súdnych poplatkov.“

(Citované z uznesenia okresného súdu z 26. júla 2002.)

2. „... Súd počas konania zistil, že navrhovateľ je vlastníkom dvoch nehnuteľností

v obci S. Navrhovateľ v súvislosti s kúpou nehnuteľnosti rodinného domu spláca pôžičku

stavebného sporenia v dávkach presahujúcich dohodnuté splátky, vo výške 2.000,- Sk

pričom na splátky je povinný vo výške 1.750,- Sk. Zároveň súd zistil, že v čase rozhodovania

súdu zanikla navrhovateľovi vyživovacia povinnosť voči dcére Z. Ď., ktorá nadobudla

plnoletosť najneskôr koncom roku 2003. ...

Súd má za to, že v súčastnej dobe je v schopnostiach odporcu zaplatiť súdne

poplatky, najmä v prípadnom odvolacom konaní, rozhodol tak, ako je uvedené. Pokiaľ

odporcovi zanikla vyživovacia povinnosť, sú na jeho strane splnené predpoklady pre

zaplatenie súdnych poplatkov. Skutočnosť, že odporca spláca pôžičku na kúpu

nehnuteľnosti, nemožno považovať za dôvod pre ďalšie oslobodenie od platenia súdnych

poplatkov.

Súd ďalej poukazuje na skutočnosť, že aj po priznaní oslobodenia od platenia

súdnych poplatkov sa navrhovateľ správal tak, že ide o zjavne svojvoľné uplatňovanie

práva, najmä rozširovanie návrhu na priznanie nemajetkovej ujmi ako reakcia na

vyjadrenie odporcu bez toho, aby táto skutočnosť bola riadne zdôvodnená a podložená.

Vzhľadom na skutočnosť na dĺžku konania, skutočnosť, že majetok navrhovateľa

tvoria zväčša nehnuteľnosti s ktorými je sťažená disponibilita za účelom likvidity peňažných

prostriedkov, ako aj skutočnosť, že k zmene pomerov došlo po začatí konania, súd odňal

odporcovi oslobodenie od platenia súdnych poplatkov s účinnosťou od právoplatnosti tohto

rozhodnutia...“

(Citované z uznesenia okresného súdu z 29. apríla 2005.)

3. «... súd z vykonaného dokazovania z ktorého zistil nasledovný skutkový stav:

Medzi účastníkmi je nesporné, že sporný článok bol uverejnený v novinách na

základe podnetu navrhovateľa a odporca sa k článku vyjadroval ako starosta obce. To, že

odporca vystupoval ako starosta obce a navrhovateľ ho považoval teda za osobu

zastupujúcu obec, je zrejmé aj z obsahu žaloby a textu samotného článku „O stanovisko sme

požiadali aj starostu obce S. J. B.“. To že odporca vystupoval v mene obce potvrdil aj

odporca.

Podľa ust. predstaviteľom obce a najvyšším

výkonným orgánom obce je starosta. Funkcia starostu je verejná funkcia. Funkčné obdobie

starostu sa skončí zložením sľubu novozvoleného starostu.

Podľa ust. starosta je štatutárnym orgánom

v majetkovoprávnych vzťahoch obce a v pracovnoprávnych vzťahoch zamestnancov obce;

v administratívnoprávnych vzťahoch je správnym orgánom.

Z uvedeného je zrejmé, že starosta obce prejavuje vôľu obce navonok a obec ako

umelý právny útvar zastupuje obdobne tak, ako je to pri právnických osobách.

V predmetnej veci nebol spor medzi osobami navrhovateľ a odporcu ale obce

a navrhovateľa ohľadom platenia poplatkov. Starosta je povinný v tomto prípade

zastupovať obec, hájiť jej záujmy ako aj záujmy jej občanov a pod. Pokiaľ pri výkone svojej

funkcie spôsobí niekomu škodu, zodpovedá za túto škodu obec s poukazom na ust. § 420

ods. 2 Obč. zák..

V prejednávanej veci žiadnym dôkazom nebolo preukázané, že by sa odporca

vyjadroval ako osoba bez viazanosti na výkon funkcie starostu.

Súd taktiež poukazuje na skutočnosť, že súd je viazaný návrhom žalobcu, ako aj

dôvodmi uvedenými v návrhu a jeho rozsahom. Preto súd sa musel zaoberať zásahom do

osobnostných práv navrhovateľa vyjadrením v článku a nie skúmať správanie účastníkov po

dobu cca piatich rokov, teda ešte pred návrhom a po podaní návrhu.

Čo sa týka rozšíreného nároku, tento naviac súd vzhliadol plne nedôvodný, preto že

z podania navrhovateľa vyplýva, že návrh rozširoval z dôvodu, že sa ho dotklo vyjadrenie

odporcu. Takéto vyjadrenie jednoznačne nie je spôsobilé privodiť ujmu podľa § 11 a násl.

Obč. zák. najmä čo do porušenia práva na ochranu občianskej cti a ľudskej dôstojnosti.

Obsah súdneho spisu v zásade nie je prístupný iným osobám ako účastníkom, súd hodnotí

vyjadrenia z hľadiska ich vzťahu k predmetu konania. Súd zásadne nehodnotí morálne

a charakterové vlastnosti účastníkov. Samo civilné konanie predpokladá obranu odporcu

rôznymi vyjadreniami a to aj uvedením nepravdivých údajov. Porušenia osobnostných práv

a na ochranu osobnosti sa môže dopustiť osoba len ich rozširovaním, nie oznámením

dotknutej osobe.

Vzhľadom na nedostatok pasívnej legitimácie a nedôvodnosť v časti rozšíreného

návrhu súd bol nútený žalobu zamietnuť...»

(Citované z rozsudku okresného súdu z 5. apríla 2005.)

4. „... Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal vec v rozsahu mu danom

ustanovením a bez nariadenia pojednávania (

) rozhodnutie prvostupňového súdu podľa ustanovenia ako vecne

správne potvrdil.

Pri rozhodovaní o oslobodení od súdneho poplatku v súlade s ustanovením § 138

súd prihliada k celkovým majetkovým a osobným pomerom žiadateľa, k výške

súdneho poplatku, k povahe uplatňovaného nároku a pod. Po celkovom zhodnotení všetkých

významných okolností prípadu musí rozhodnutie o žiadosti zodpovedať tomu princípu, aby

účastníkovi nebolo len pre jeho nepriaznivú majetkovú situáciu (tým, že by nemohol zaplatiť

súdny poplatok) znemožnené uplatniť alebo brániť svoje právo na súde.

Žiadateľ je však povinný súdu preukázať hodnoverným spôsobom svoje majetkové

a sociálne pomery. V danom prípade mal odvolací súd preukázané majetkové pomery

navrhovateľov a to: navrhovateľ je vlastníkom dvoch rodinných domov č. 123 a 161;

s účinnosťou od 1. januára 2004 mu bol priznaný predčasný starobný dôchodok v sume

9.026,- Sk mesačne, od 1. februára 2004 zvýšený na sumu 9.388,- Sk mesačne; manželka

navrhovateľa je s účinnosťou od 1. júla 2004 poberateľkou predčasného starobného

dôchodku v sume 5.599,- Sk mesačne.

Krajský súd nemôže akceptovať dôvody uvádzané navrhovateľom v odvolaní a to

konkrétne, že odňatím oslobodenia od platenia súdnych poplatkov mu bude znemožnené

ďalšie súdne konanie, pretože mesačné splácanie pôžičky na kúpu nehnuteľností, ako aj

čiastočné hradenie kurzu pre potreby úspešného vykonania prijímacích skúšok jeho dcéry

Z. sa nepovažujú za dôvod oslobodenia od súdnych poplatkov v zmysle ust.

Odvolací súd má za to, že uvádzané pomery navrhovateľa nie sú natoľko

nepriaznivé, aby nemohol zaplatiť súdny poplatok a preto rozhodnutie prvostupňového súdu

ako vecne správne potvrdil...“

(Citované z uznesenia krajského súdu z 19. júla 2005.)

5. „... Súd vyzýva navrhovateľa, aby v lehote 10 dní odo dňa doručenia tohto

uznesenia svoje dovolanie z dňa 18. 10. 2005 doplnil o nasledovné náležitosti:

- v konaní o dovolaní musíte byť zastúpený advokátom, pokiaľ nemáte právnické

vzdelanie sám, preto označte advokáta, ktorý vás bude zastupovať a predložte

písomné plnomocenstvo udelené advokátovi.

Ak sa aj napriek výzve súdu navrhovateľ v lehote 10 dní dovolanie nedoplní, predloží

súd prvého stupňa dovolanie na rozhodnutie dovolaciemu súdu...“

(Citované z uznesenia okresného súdu zo 4. novembra 2005.)

6. „... Vzhľadom na to, že podľa názoru súdu pretrvávajú skutočnosti, z ktorých pri

vydávaní Uznesenia č. -71 zo dňa 29. 04. 2005 o odňatí oslobodenia od

súdnych poplatkov vychádzal, rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto

uznesenia.

So žiadosťou o poskytnutie bezplatnej právnej pomoci sa môže navrhovateľ obrátiť

na Centrum právnej pomoci alebo advokáta zapísaného v zozname advokátov v zmysle

zákona...“

(Citované z uznesenia okresného súdu z 13. marca 2006.)

7. „... Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal vec v rozsahu mu danom

ustanovením a bez nariadenia pojednávania (

) rozhodnutie prvostupňového súdu podľa ustanovenia ako vecne

správne potvrdil.

Podľa ust. veta prvá , účastníkovi, u ktorého sú predpoklady, aby bol

súdom oslobodený od súdnych poplatkov, ustanoví sudca alebo poverený zamestnanec súdu

ne jeho žiadosť zástupcu z radov advokátov, ak je to potrebné na ochranu jeho záujmov.

V zmysle tohto zákonného ustanovenia musia byť kumulatívne naplnené dve

podmienky a to: 1. ide o účastníka, u ktorého sú podmienky pre oslobodenie od súdnych

poplatkov a 2. je to potrebné na ochranu jeho záujmov. Pre záver, či sú u účastníka

podmienky pre oslobodenie od súdnych poplatkov, sú rozhodujúce hľadiská uvedené

v § 138.

Potom čo odvolací súd prihliadol k celkovým majetkovým a osobným pomerom

žiadateľa, k výške súdneho poplatku a k povahe uplatňovaného nároku, dospel k záveru, že

nenastala žiadna skutočnosť, ktorá by navrhovateľove majetkové pomery nepriaznivo

zmenila v takom rozsahu, že by sa krajský súd odklonil od svojho rozhodnutia č. k. 23 Co

278/05-86 zo dňa 19. 7. 2005, ktorým potvrdil uznesenie okresného súdu o odňatí

oslobodenia od platenia súdnych poplatkov. Stále má za to, že navrhovateľove pomery nie

sú natoľko nepriaznivé, aby nemohol súdny poplatok zaplatiť a nepovažuje argumenty

navrhovateľa uvádzané v odvolaní za dôvody oslobodenia v zmysle ust. Keďže

nebola splnená jedna z dvoch podmienok ustanovených v , odvolací súd

uznesenie okresného súdu ako vecne správne potvrdil...“

(Citované z uznesenia krajského súdu z 28. apríla 2006.)

8. „... Súd vyzýva navrhovateľa, aby v lehote 10 dní odo dňa doručenia tohto

uznesenia svoje dovolanie z dňa 26. 6. 2006 doplnil o nasledovné náležitosti:

- v konaní o dovolaní musíte byť zastúpený advokátom, pokiaľ nemáte právnické

vzdelanie sám, preto označte advokáta, ktorý vás bude zastupovať a predložte

písomné plnomocenstvo udelené advokátovi.

Ak sa aj napriek výzve súdu navrhovateľ v lehote 10 dní dovolanie nedoplní, predloží

súd prvého stupňa dovolanie na rozhodnutie dovolaciemu súdu...“

(Citované z uznesenia okresného súdu z 21. augusta 2006.)

9. „Okresný súd Žilina vám týmto oznamuje, že o Vašej žiadosti o ustanovenie

zástupcu z radov advokátov pre dovolacie konanie už bolo rozhodnuté Uznesením zo dňa

13. 3. 2006 č. k. -98, ktoré bolo potvrdené Uznesením Krajského súdu Žilina

zo dňa 28. 04. 2006 č. k. , v ktorom ste boli zároveň poučený o tom, že

o bezplatnú právnu pomoc môžete požiadať Centrum právnej pomoci alebo advokáta

zapísaného v zozname advokátov v zmysle o poskytovaní právnej

pomoci osobám v materiálnej núdzi a o zmene a doplnení niektorých zákonov.“

(Odpoveď okresného súdu z 31. augusta 2006 na žiadosť sťažovateľa o ustanovenie

zástupcu z radov advokátov.)

10. „... Najvyšší súd Slovenskej republiky, ktorý konal ako súd dovolací (§ 10a ods. 1

predovšetkým skúmal, či je dovolanie prípustné proti potvrdzujúcemu uzneseniu,

ktorým nebolo vyhovené žiadosti účastníka o ustanovenie zástupcu z radov advokátov.

Dovolateľ síce nie je v konaní o tomto dovolaní zastúpený advokátom a ani sám

nemá právnické vzdelanie ( ), povaha rozhodnutia, proti ktorému

dovolanie smeruje však vylučuje, aby v posudzovanej veci bolo možno nedostatok

podmienky povinného zastúpenia považovať za prekážku, ktorá by bránila vydaniu

rozhodnutia, ktorým sa dovolacie konanie končí. Za situácie, kedy predmetom dovolacieho

konania je rozhodnutie, ktorým nebolo vyhovené žiadosti účastníka o ustanovenie nástupcu

z radov advokátov ( ), by trvanie na podmienke povinného zastúpenia viedlo

k popretiu vlastného cieľa, ktorý účastník podaním žiadosti, sledoval a k popretiu zmyslu

dovolacieho konania, v ktorom má byť záver, že účastník právo na ustanovenie zástupcu

nemá, iba skúmaný.

Dovolanie smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu.

V zmysle dovolanie je prípustné proti uzneseniu odvolacieho

súdu, ktorým bolo zmenené uznesenie súdu prvého stupňa.

Dovolanie je prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené

uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom

uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného

významu b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade

cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia

alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky

( ). Žalobcom je napadnuté uznesenie odvolacieho súdu, ktorým potvrdil

uznesenie súdu prvého stupňa, teda rozhodnutie, ktoré nevykazuje znaky žiadneho z vyššie

uvedených uznesení. Jeho dovolanie preto podľa a prípustné nieje.

Dovolací súd preskúmal prípustnosť dovolania aj z hľadísk uvedených pod písm.

a/ až g/ ustanovenia , pričom nezistil existenciu žiadnej podmienky

prípustnosti dovolania uvedenej v tomto zákonnom ustanovení. Nezistil ani podmienku

prípustnosti dovolania podľa , na ktorú poukazoval dovolateľ.

Odvolací súd v rámci odvolacieho konania preskúmaval odvolanie smerujúce proti

uzneseniu súdu prvého stupňa. Na prejednanie takéhoto odvolania zákon nevyžaduje

nariadenie pojednávania (§ 214 ods. 2 písm. c/ O. s. p,).

Z týchto dôvodov je dovolanie neprípustné a preto ho dovolací súd podľa § 218

ods. 1 písm. c/ v spojení s ustanovením odmietol.

V nadväznosti na uvedené skúmal dovolací súd, či sú splnené podmienky, za ktorých

môže konať vo veci dovolania proti uzneseniu Krajského súdu v Žiline z 19. júla 2005 sp.

zn. . Zistil, že nie je splnená podmienka povinného zastúpenia dovolateľa

kvalifikovaným zástupcom.

Podľa vety druhej dovolateľ musí byť zastúpený advokátom,

pokiaľ nemá právnické vzdelanie buď sám, alebo jeho zamestnanec (člen), ktorý za neho

koná.

Dovolateľ nemá právnické vzdelanie a pri podaní dovolania nebol zastúpený

advokátom. Jeho žiadosti o ustanovenie zástupcu z radov advokátov podľa

nebolo vyhovené (uznesenie Okresného súdu Žilina z 13. marca 2006 č. k. 14 C 142/2002-

98 v spojení s uznesením Krajského súdu v Žiline z 28. apríla 2006, ktoré po prieskume

dovolacím súdom neboli zrušené ako vecne nesprávne). Dovolaciemu súdu nezostalo preto

iné, ako dovolacie konanie zastaviť podľa v .spojení s “

(Citované z napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu z 13. decembra 2006.)

III.

Ústavný súd je podľa oprávnený rozhodovať o sťažnostiach

fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv

alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej

zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným

zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

každý návrh (sťažnosť) predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Podľa

môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho

pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú

náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh,

ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom posudzovanej veci je posúdenie, či sťažovateľom menované všeobecné

súdy (predovšetkým najvyšší súd) napadnutými rozhodnutiami porušili sťažovateľmi

označené základné práva.

1. V pôvodnom podaní doručenom ústavnému súdu 26. februára 2007 ako

sťažovatelia boli označení sťažovateľ a jeho manželka E. Ď. Sťažovateľ v rámci doplnenia

sťažnosti a jej petitu v podaní doručenom ústavnému súdu 16. júla 2007 uviedol, že

manželku E. Ď., ako sťažovateľku v 2. rade uviedol iba preto, aby ho mohla v prípade

potreby zastupovať v konaní pred ústavným súdom.

Ústavný súd konštatuje, že v zmysle ustanovenia

môže sťažovateľa v konaní pred ústavným súdom zastupovať iba advokát, ktorým jeho

manželka E. Ď. nie je.

Keďže E. Ď. (manželka sťažovateľa) v konaní pred všeobecným súdom nie je

účastníčkou konania (nepodala návrh, nevstúpila do konania a predmet sporu – ochrana

osobnosti – sa jej priamo nedotýka) ani nemá zákonné oprávnenie zastupovať sťažovateľa

v konaní pred ústavným súdom a keďže v pôvodnej sťažnosti je označená ako sťažovateľka

a je ňou podpísaná aj sťažnosť, ústavný súd nemá žiadnu pochybnosť o tom, že namietaným

postupom všeobecných súdov a ich rozhodnutiami nemohli byť porušené označené

základné práva E. Ď. Manželka sťažovateľa teda nie je aktívne vecne legitimovaná na

podanie takejto sťažnosti. Z uvedených dôvodov ústavný súd ňou podanú sťažnosť v celom

rozsahu odmietol podľa ako sťažnosť podanú zjavne

neoprávnenou osobou.

2. K namietanému porušeniu

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na súde.

2.1 Sťažovateľ predovšetkým namietal porušenie napadnutým

rozhodnutím najvyššieho súdu (sp. zn. , z 13. decembra

2006). Predmetným rozhodnutím najvyšší súd jednak zastavil konanie o dovolaní

(vo vzťahu k uzneseniu krajského súdu sp. zn. z 19. júla 2005) a jednak

odmietol dovolanie sťažovateľa proti uzneseniu krajského súdu sp. zn.

z 28. apríla 2006.

V súvislosti s časťou napadnutého rozhodnutia, v ktorej najvyšší súd zastavil konanie

o dovolaní, ústavný súd konštatuje, že vo svojej rozhodovacej činnosti už viackrát uviedol

(, , ), že otázka splnenia podmienok konania pred

všeobecnými súdmi by mohla byť predmetom kritiky zo strany ústavného súdu len

výnimočne, t. j. vtedy, ak by vyvodené závery všeobecných súdov boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne a zároveň by mali za následok porušenie nejakého

základného práva alebo slobody.

Podľa ustanovenia druhej vety

dovolateľ musí byť zastúpený advokátom, pokiaľ nemá právnické vzdelanie buď sám, alebo

jeho zamestnanec (člen), ktorý za neho koná.

Zákon tak vyžaduje povinné zastúpenie dovolateľa, ktoré má význam pre formovanie

dovolania (pri zákonom ustanovených dovolacích dôvodoch), ale aj z hľadiska

kvalifikovaného zastúpenia dovolateľa pred najvyšším súdom.

Z judikatúry všeobecných súdov (napr. R 43/1993, R 56/1996) vyplýva, že

nedostatok právneho zastúpenia má za následok to, že dovolací súd konanie zastaví podľa

.

Takýto postup bol pre sťažovateľa predvídateľný a najvyšší súd v uznesení sp. zn.

, z 13. decembra 2006 tento postup aj náležite vysvetlil.

Právny názor najvyššieho súdu vyslovený v tomto rozhodnutí nemožno považovať za

zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny (pozri bod 10 II. časti odôvodnenia).

Sťažovateľ nesplnil zákonnú podmienku na prístup k dovolaciemu konaniu. Najvyšší

súd pri posudzovaní jeho návrhu vychádzal z platného zákonného textu a tento aplikoval

v zmysle . Podľa tohto ústavného textu domáhať sa práv uvedených

v , , , až 42 a až 46 sa možno len v medziach

zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú.

stanovením prísnejších podmienok na zastupovanie

v dovolacom konaní zdôrazňuje potrebu kvality dovolania ako ďalšieho stupňa

v občianskoprávnom konaní. Až po splnení týchto podmienok je dovolací súd oprávnený vo

veci konať. Nesplnenie podmienok na dovolanie vrátane predpísaného právneho zastúpenia

je prekážkou, ktorá bráni dovolaciemu súdu v konaní. Až po splnení všetkých formálnych

náležitostí požadovaných zákonom () môže najvyšší súd vo veci

konať a rozhodnúť (obdobne , ).

Keďže najvyšší súd pre formálne prekážky nemohol rozhodovať v dovolacom

konaní, nemohol ani už citovaným uznesením z 13. decembra 2006 porušiť sťažovateľom

označené základné právo.

K rovnakým záverom dospel ústavný súd aj vo vzťahu k druhej časti napadnutého

uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. , z 13. decembra 2005,

v ktorej najvyšší súd odmietol dovolanie sťažovateľa proti uzneseniu krajského súdu sp. zn.

z 28. apríla 2006 pre jeho neprípustnosť, keďže nezistil dôvody jeho

prípustnosti podľa a a ani podľa .

Pravidlá týkajúce sa prípustnosti dovolania majú za cieľ zaistiť riadny výkon

spravodlivosti a zvlášť rešpektovať princíp právnej istoty, ktorá bola nastolená

právoplatným rozhodnutím. Dotknuté osoby musia počítať s tým, že tieto pravidlá budú

aplikované.

Otázka posúdenia prípustnosti dovolania je otázkou zákonnosti a jej riešenie nemôže

viesť k záveru o porušení označených práv sťažovateľa (mutatis mutandis ).

Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu (o neprípustnosti

dovolania, pozn.) nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny

názor svojím vlastným už ani preto, že ústavný súd nie je opravným súdom právnych

názorov najvyššieho súdu. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci

najvyššieho súdu je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s alebo

kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou

zákonov všeobecnými súdmi, mohol by v zmysle citovanej judikatúry nahradiť napadnutý

právny názor najvyššieho súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne

neodôvodnený, a teda ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam

(), čo však, ako už bolo uvedené, v okolnostiach prípadu ústavný súd nezistil

a sťažovateľ neuviedol žiadnu skutočnosť, na základe ktorej by bolo možné usudzovať,

že napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu má také nedostatky, ktoré by odôvodňovali

záver o jeho zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti a v konečnom dôsledku o porušení

označených práv sťažovateľa.

Ústavný súd preskúmal v rámci predbežného prerokovania sťažnosti napadnuté

uznesenie najvyššieho súdu a zistil, že najvyšší súd svoje rozhodnutie dostatočne odôvodnil.

Z jeho záverov nevyplýva jednostrannosť alebo taká aplikácia príslušných ustanovení

všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu.

Preto ústavný súd dospel k záveru, že medzi namietaným rozhodnutím najvyššieho súdu

a označeným porušením základných práv sťažovateľa nie je žiadna spojitosť. Rozhodnutie

najvyššieho súdu z 13. decembra 2006 nie je možné kvalifikovať ani ako zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne a ústavný súd nezistil porušenie ústavnoprocesných

princípov konania pred týmto súdom.

Vzhľadom na to ústavný súd v tejto časti podľa

rozhodol tak, že sťažnosť proti napadnutému rozhodnutiu najvyššieho súdu odmietol ako

zjavne neopodstatnenú.

2.2 Pokiaľ sťažovateľ namietal porušenie aj v konaní, ktoré

predchádzalo napadnutému rozhodnutiu najvyššieho súdu – v konaní vedenom okresným

súd vo veci sp. zn. (v ktorom sa sťažovateľ domáhal „ochrany osobnosti

a náhrady nemajetkovej ujmy“), toto bolo v štádiu odvolacieho konania zastavené

uznesením krajského súdu č. k. -135 z 9. marca 2007 z dôvodu neuhradenia

súdneho poplatku za odvolanie sťažovateľom. Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť

22. marca 2007.

Podľa názoru ústavného súdu namietaným právam v súvislosti s vecným

rozhodnutím okresného súdu o návrhu sťažovateľa na ochranu osobnosti (ktorým okresný

súd zamietol návrh sťažovateľa, pozn.) poskytujú ochranu všeobecné súdy v konaniach vo

veciach ochrany osobnosti podľa príslušných ustanovení v spojení

s , a nie ústavný súd v konaní o sťažnosti podľa

ods. 1 . Keďže právomoc ústavného súdu poskytovať ochranu základným právam

a slobodám je daná iba subsidiárne, teda iba vtedy, ak túto ochranu neposkytujú všeobecné

súdy, bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietnuť pre nedostatok právomoci

ústavného súdu. Sťažovateľovi bola poskytnutá ochrana tohto základného práva konaním

o jeho žalobe, o ktorej rozhodol v merite veci okresný súd rozsudkom z 5. apríla 2005.

Keďže sťažovateľ nezaplatil súdny poplatok za odvolanie, a tým zabránil preskúmaniu

prvostupňového rozhodnutia odvolacím súdom, vlastným zavinením znemožnil realizáciu

svojho práva domáhať sa ochrany svojej osobnosti v danom prípade v konaní na krajskom

súde.

Sťažovateľovi teda nebolo zabránené zákonom ustanoveným postupom domáhať sa

v konaní pred všeobecnými súdmi svojich práv. O jeho žalobe, ako aj o procesných

návrhoch všeobecné súdy riadne zákonom ustanoveným postupom konali, avšak to, že

nerozhodli podľa jeho predstáv, nemožno účelovo chápať ako porušenie práva na súdnu

ochranu (napr. , , ).

2.3 Pokiaľ sťažovateľ napádal neústavnosť uznesení krajského súdu z 19. júla 2005

a z 28. apríla 2006 (pozri bod 4 a 7 II. časti odôvodnenia), ústavný súd poznamenáva, že nie

je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré

ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať,

či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké

skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného

súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie

s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách

(mutatis mutandis , , , ).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie

všeobecného súdu, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo

k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu

môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery

boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(mutatis mutandis , , , ). Ak nie sú splnené

tieto predpoklady na preskúmanie rozhodnutí všeobecných súdov, ústavný súd nemôže

dospieť k záveru o vecnej spojitosti medzi základnými právami alebo slobodami, ktorých

porušenie sa namieta, a napádaným rozhodnutím všeobecných súdov, prípadne postupom,

ktorý im predchádzal.

Sťažnosť v uvedenej časti treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

Podľa názoru ústavného súdu argumentácia krajského súdu vychádzajúca zo

zisteného stavu veci je vyčerpávajúca a je v súlade s príslušnými ustanoveniami

. Závery krajského súdu v posudzovanej veci nemožno

považovať ani za zjavne neodôvodnené, ale ani za arbitrárne. Je právom všeobecného súdu

vykladať zákony a ďalšie právne predpisy a aplikovať ich vo svojej rozhodovacej činnosti.

K svojim záverom už prezentovaným v bode 2 ústavný súd opätovne poznamenáva,

že uplatňovanie zákona v súdnom konaní a postup súdu v súlade s platným a účinným

zákonom nemožno hodnotiť ako porušovanie základných ľudských práv. Za porušenie

základného práva nemožno tiež považovať neúspech (nevyhovenie návrhu) v konaní pred

všeobecným súdom (napr. , , ).

3. K namietanému porušeniu a 3

Podľa a 3 kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený

rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť

takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť

vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd (ods. 2). Každý

má právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho

orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom (ods. 3).

Sťažovateľ nekonkretizoval, v čom spočíva porušenie a 3 ,

a najmä sa domáhal ochrany takých práv v konaní pred ústavným súdom, o ktorých

rozhodujú všeobecné súdy. Zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy posudzujú

všeobecné súdy ( ) v rámci príslušných ustanovení Občianskeho súdneho

poriadku o správnom súdnictve a o náhrade škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím

súdu iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy ( ) rozhodujú podľa

príslušných ustanovení o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri

výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov taktiež

všeobecné súdy. To znamená, že právomoc poskytnúť ochranu označeným právam

sťažovateľa majú všeobecné súdy. To zároveň vylučuje právomoc ústavného súdu.

4. Sťažovateľ v pôvodnom podaní namietal tiež porušenia čl. 12 ods. 1, 2 a 4,

, 3 a 4, , , 2 a 3 a a 2

Podľa , 2 a 4 ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.

Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné

(ods. 1). Základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej republiky všetkým bez

ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo, politické, či iné

zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine,

majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať,

zvýhodňovať alebo znevýhodňovať (ods. 2). Nikomu nesmie byť spôsobená ujma na

právach pre to, že uplatňuje svoje základné práva a slobody (ods. 4).

Podľa , 3 a 4 povinnosti možno ukladať

a) zákonom alebo na základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných

práv a slobôd,

b) medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 4, ktorá priamo zakladá práva a

povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb, alebo

c) nariadením vlády podľa čl. 120 ods. 2 (ods. 1).

Zákonné obmedzenia základných práv a slobôd musia platiť rovnako pre všetky

prípady, ktoré spĺňajú ustanovené podmienky (ods. 3). Pri obmedzovaní základných práv

a slobôd sa musí dbať na ich podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na

ustanovený cieľ (ods. 4).

Podľa nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia je zaručená.

Obmedzená môže byť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa každý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti,

dobrej povesti a na ochranu mena (ods. 1). Každý má právo na ochranu pred neoprávneným

zasahovaním do súkromného a rodinného života (ods. 2). Každý má právo na ochranu pred

neoprávneným zhromažďovaním, zverejňovaním alebo iným zneužívaním údajov o svojej

osobe (ods. 3).

Podľa a 2 občania majú právo na primerané hmotné zabezpečenie

v starobe a pri nespôsobilosti na prácu, ako aj pri strate živiteľa (ods. 1). Každý, kto je

v hmotnej núdzi, má právo na takú pomoc, ktorá je nevyhnutná na zabezpečenie základných

životných podmienok (ods. 2).

Ústavný súd sa uvedenými porušeniami nezaoberal, a to vzhľadom na sťažovateľom

upravenú (doplnenú) sťažnosť doručenú ústavnému súdu 16. júla 2007 (pozri bod 1, 3 a 4

časti I odôvodnenia), ktorej petitom a jeho zdôvodnením je ústavný súd viazaný (§ 20 ods. 3

).

5. K namietanému porušeniu

Podľa každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi,

inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania, a to za

podmienok ustanovených zákonom.

Ako to vyplýva z obsahu už citovaných rozhodnutí všeobecných súdov (pozri II. časť

odôvodnenia), tieto sa žiadosťou sťažovateľa o ustanovenie mu právneho zástupcu zaoberali

a rozhodli v rámci nimi zisteného skutkového stavu v zmysle príslušných ustanovení

.

Uplatňovanie zákona o súdnom konaní a postup súdu v súlade s platným a účinným

zákonom nemožno hodnotiť ako porušovanie základných ľudských práv. Za porušenie

základného práva nemožno považovať ani nevyhovenie návrhu (neúspech) v konaní pred

všeobecným súdom (napr. ). Ústavný súd túto časť sťažnosti odmietol pre jej

zjavnú neopodstatnenosť.

6. K namietanému porušeniu

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Sťažovateľ v podanej sťažnosti nekonkretizoval, porušenie ktorého z tam (čl. 48

ods. 2 ) uvedených základných práv namieta. Vychádzajúc z postupu vo veci

konajúcich všeobecných súdov a z obsahu ich rozhodnutí (pozri body I. a II. časti

odôvodnenia) ústavný súd konštatuje zjavnú neopodstatnenosť namietania porušenia

základných práv upravených . Procesné aktivity sťažovateľa (návrhy,

opravné prostriedky) a konanie a rozhodovanie súdov o nich svedčia o umožnení

sťažovateľovi realizovať jeho právo na súdnu ochranu v rozsahu upravenom všeobecne

záväznými právnymi predpismi. Taktiež skutočnosť, že sťažovateľ neprezentoval

(nepredložil) svoje písomné námietky (resp. sťažnosti) adresované vo veci konajúcim

súdom vyjadrujúce nespokojnosť s ich postupom pri aplikácii právnych predpisov v rozsahu

stanovenom obsahom a rozsahom práv upravených (napr. sťažnosť na

prieťahy v konaní), potvrdzuje neopodstatnenosť domáhania sa ochrany týchto práv

podaním sťažnosti na ústavný súd.

7. Na základe uvedených skutočností ústavný súd sťažnosť sťažovateľa podľa § 25

ods. 2 odmietol.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti v celom rozsahu bolo už bez právneho významu,

aby ústavný súd rozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľov.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. marca 2008