Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 84/08
PDF · 376.66 KB
No categories available
I. ÚS 84/08
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
I. ÚS 84/08-18
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. marca 2008
predbežne prerokoval sťažnosť J. Ď., S., vo veci namietaného porušenia základných práv
podľa čl. 46 ods. 1, 2 a 3, čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky
uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 311/2006, 4 Cdo 312/2006
z 13. decembra 2006 v spojení s uzneseniami Krajského súdu v Žiline sp. zn.
23 Co 278/2005 z 19. júla 2005 a sp. zn. 23 Co 161/2006 z 28. apríla 2006 a rozsudkom
Okresného súdu Žilina č. k. 14 C 142/2002-66 z 5. apríla 2005 a takto
rozhodol:
Sťažnosť J. Ď. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 26. februára
2007 doručené podanie J. Ď. (ďalej len „sťažovateľ“), ktoré doplnil podaním doručeným
ústavnému súdu 16. júla 2007 (z ktorého ústavný súd vychádzal), vo veci namietaného
porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1, 2 a 3, čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 Cdo 311/2006, 4 Cdo 312/2006
z 13. decembra 2006 (ďalej aj napadnuté rozhodnutie“) v spojení s uzneseniami Krajského
súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 23 Co 278/2005 z 19. júla 2005 a sp. zn.
23 Co 161/2006 z 28. apríla 2006 a rozsudkom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný
súd“) č. k. 14 C 142/2002-66 z 5. apríla 2005.
2. Zo sťažnosti, jej doplnenia a k nej pripojených písomností vyplýva tento skutkový
stav:
Sťažovateľ podal okresnému súdu 10. mája 2002 „Návrh o ochranu osobnosti
a náhradu nemajetkovej ujmy“ proti starostovi obce S. (ďalej len „odporca“).
Okresný súd uznesením z 26. júla 2002 priznal sťažovateľovi oslobodenie od
súdnych poplatkov. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť 19. augusta 2002.
Okresný súd rozsudkom č. k. 14 C 142/2002-66 z 5. apríla 2005 sťažovateľov návrh
zamietol. Rozsudok mu bol doručený 3. mája 2005.
Okresný súd uznesením z 29. apríla 2005 sťažovateľovi odňal „oslobodenie od
platenia súdnych poplatkov priznané uznesením sp. zn. 14 C 142/2002 z 19. augusta 2002“.
Uznesenie okresného súdu z 29. apríla 2005 napadol sťažovateľ 18. mája 2005
odvolaním a proti rozsudku podal 23. mája 2005 odvolanie.
Krajský súd uznesením sp. zn. 23 Co 278/2005 z 19. júla 2005 potvrdil uznesenie
okresného súdu z 29. apríla 2005.
Sťažovateľ podal 18. októbra 2005 okresnému súdu dovolanie proti uzneseniu
krajského súdu z 19. júla 2005.
Okresný súd uznesením zo 4. novembra 2005 vyzval sťažovateľa, aby doplnil
dovolanie o splnomocnenie pre advokáta, ktorý ho bude zastupovať.
Sťažovateľ 24. novembra 2005 požiadal okresný súd o ustanovenie „bezplatného
právneho zástupcu z radov advokátov“.
Okresný súd uznesením č. k. 14 C 142/2002-98 z 13. marca 2006 sťažovateľov návrh
na ustanovenie mu právneho zástupcu z radov advokátov zamietol.
Sťažovateľ podal 28. marca 2006 proti tomuto uzneseniu okresného súdu odvolanie.
Krajský súd uznesením sp. zn. 23 Co 161/2006 z 28. apríla 2006 potvrdil uznesenie
okresného súdu z 13. marca 2006.
Sťažovateľ 26. júna 2006 podal okresnému súdu dovolanie proti tomuto uzneseniu
krajského súdu.
Okresný súd uznesením z 21. augusta 2006 vyzval sťažovateľa na označenie
advokáta, ktorý ho bude zastupovať.
Sťažovateľ 30. augusta 2006 požiadal okresný súd o ustanovenie mu právneho
zástupcu z radov advokátov.
Okresný súd 31. augusta 2006 sťažovateľovi písomne oznámil, že o jeho žiadosti
o ustanovenie zástupcu z radov advokátov už rozhodol uznesením z 13. marca 2006, ktoré
bolo potvrdené uznesením krajského súdu z 28. apríla 2006.
3. Vzhľadom na to, že podanie sťažovateľa neobsahovalo všetky zákonné náležitosti,
ústavný súd ho listom z 25. júna 2007 vyzval na odstránenie nedostatkov podania.
Sťažovateľ na výzvu reagoval podaním doručeným ústavnému súdu 16. júla 2007, v ktorom
upravil petit sťažnosti (pozri ďalej, pozn.) a okrem iného uviedol, že „svoju manželku E. Ď.,
ako sťažovateľku v rade 2, som uviedol preto, aby ma mohla v prípade potreby zastupovať
(...) Zároveň žiadame vzhľadom k našej ťaživej sociálnej situácii (...) o pridelenie
bezplatného právneho zástupcu ústavným súdom SR (...)“.
4. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd prijal sťažnosť na ďalšie konanie a po
vykonaní dokazovania vyniesol tento nález:
„rozhodnutím NS SR uznesením 4 Cdo 311/2006, 4 Cdo 312/2006 (ktoré sme
omylom uviedli ako 4 Cdo 300/2006) v spojení s rozhodnutím okresného a krajského súdu v
Žiline o zastavení konania, došlo k porušeniu základných práv a slobôd sťažovateľov
zaručených v čl. 46 odst. 1, odst. 2, odst. 3, čl. 47 odst. 2, čl. 48 odst. 2 Ústavy SR.“
II.
Ústavný súd vzhľadom na predmet sťažnosti (posúdenie porušenia označených
základných práv sťažnosťou napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu a jemu
predchádzajúcich rozhodnutí okresného súdu a krajského súdu) považuje za dôvodné
oboznámiť relevantné časti odôvodnení predmetných (posudzovaných) rozhodnutí.
1. „... Z predložených listinných dôkazov mal súd preukázané, že J. Ď. je
poberateľom čiastočného invalidného dôchodku v sume 3.595,- Sk a nemá žiadny taký
majetok, ktorý by mohol ovplyvniť rozhodnutie o oslobodení od súdnych poplatkov.“
(Citované z uznesenia okresného súdu z 26. júla 2002.)
2. „... Súd počas konania zistil, že navrhovateľ je vlastníkom dvoch nehnuteľností
v obci S. Navrhovateľ v súvislosti s kúpou nehnuteľnosti rodinného domu spláca pôžičku
stavebného sporenia v dávkach presahujúcich dohodnuté splátky, vo výške 2.000,- Sk
pričom na splátky je povinný vo výške 1.750,- Sk. Zároveň súd zistil, že v čase rozhodovania
súdu zanikla navrhovateľovi vyživovacia povinnosť voči dcére Z. Ď., ktorá nadobudla
plnoletosť najneskôr koncom roku 2003. ...
Súd má za to, že v súčastnej dobe je v schopnostiach odporcu zaplatiť súdne
poplatky, najmä v prípadnom odvolacom konaní, rozhodol tak, ako je uvedené. Pokiaľ
odporcovi zanikla vyživovacia povinnosť, sú na jeho strane splnené predpoklady pre
zaplatenie súdnych poplatkov. Skutočnosť, že odporca spláca pôžičku na kúpu
nehnuteľnosti, nemožno považovať za dôvod pre ďalšie oslobodenie od platenia súdnych
poplatkov.
Súd ďalej poukazuje na skutočnosť, že aj po priznaní oslobodenia od platenia
súdnych poplatkov sa navrhovateľ správal tak, že ide o zjavne svojvoľné uplatňovanie
práva, najmä rozširovanie návrhu na priznanie nemajetkovej ujmi ako reakcia na
vyjadrenie odporcu bez toho, aby táto skutočnosť bola riadne zdôvodnená a podložená.
Vzhľadom na skutočnosť na dĺžku konania, skutočnosť, že majetok navrhovateľa
tvoria zväčša nehnuteľnosti s ktorými je sťažená disponibilita za účelom likvidity peňažných
prostriedkov, ako aj skutočnosť, že k zmene pomerov došlo po začatí konania, súd odňal
odporcovi oslobodenie od platenia súdnych poplatkov s účinnosťou od právoplatnosti tohto
rozhodnutia...“
(Citované z uznesenia okresného súdu z 29. apríla 2005.)
3. «... súd z vykonaného dokazovania z ktorého zistil nasledovný skutkový stav:
Medzi účastníkmi je nesporné, že sporný článok bol uverejnený v novinách na
základe podnetu navrhovateľa a odporca sa k článku vyjadroval ako starosta obce. To, že
odporca vystupoval ako starosta obce a navrhovateľ ho považoval teda za osobu
zastupujúcu obec, je zrejmé aj z obsahu žaloby a textu samotného článku „O stanovisko sme
požiadali aj starostu obce S. J. B.“. To že odporca vystupoval v mene obce potvrdil aj
odporca.
Podľa ust. § 13 ods. 1 zák. č. 369/1991 Z. z. predstaviteľom obce a najvyšším
výkonným orgánom obce je starosta. Funkcia starostu je verejná funkcia. Funkčné obdobie
starostu sa skončí zložením sľubu novozvoleného starostu.
Podľa ust. § 13 ods. 5 zák. č. 369/1991 Z. z. starosta je štatutárnym orgánom
v majetkovoprávnych vzťahoch obce a v pracovnoprávnych vzťahoch zamestnancov obce;
v administratívnoprávnych vzťahoch je správnym orgánom.
Z uvedeného je zrejmé, že starosta obce prejavuje vôľu obce navonok a obec ako
umelý právny útvar zastupuje obdobne tak, ako je to pri právnických osobách.
V predmetnej veci nebol spor medzi osobami navrhovateľ a odporcu ale obce
a navrhovateľa ohľadom platenia poplatkov. Starosta je povinný v tomto prípade
zastupovať obec, hájiť jej záujmy ako aj záujmy jej občanov a pod. Pokiaľ pri výkone svojej
funkcie spôsobí niekomu škodu, zodpovedá za túto škodu obec s poukazom na ust. § 420
ods. 2 Obč. zák..
V prejednávanej veci žiadnym dôkazom nebolo preukázané, že by sa odporca
vyjadroval ako osoba bez viazanosti na výkon funkcie starostu.
Súd taktiež poukazuje na skutočnosť, že súd je viazaný návrhom žalobcu, ako aj
dôvodmi uvedenými v návrhu a jeho rozsahom. Preto súd sa musel zaoberať zásahom do
osobnostných práv navrhovateľa vyjadrením v článku a nie skúmať správanie účastníkov po
dobu cca piatich rokov, teda ešte pred návrhom a po podaní návrhu.
Čo sa týka rozšíreného nároku, tento naviac súd vzhliadol plne nedôvodný, preto že
z podania navrhovateľa vyplýva, že návrh rozširoval z dôvodu, že sa ho dotklo vyjadrenie
odporcu. Takéto vyjadrenie jednoznačne nie je spôsobilé privodiť ujmu podľa § 11 a násl.
Obč. zák. najmä čo do porušenia práva na ochranu občianskej cti a ľudskej dôstojnosti.
Obsah súdneho spisu v zásade nie je prístupný iným osobám ako účastníkom, súd hodnotí
vyjadrenia z hľadiska ich vzťahu k predmetu konania. Súd zásadne nehodnotí morálne
a charakterové vlastnosti účastníkov. Samo civilné konanie predpokladá obranu odporcu
rôznymi vyjadreniami a to aj uvedením nepravdivých údajov. Porušenia osobnostných práv
a na ochranu osobnosti sa môže dopustiť osoba len ich rozširovaním, nie oznámením
dotknutej osobe.
Vzhľadom na nedostatok pasívnej legitimácie a nedôvodnosť v časti rozšíreného
návrhu súd bol nútený žalobu zamietnuť...»
(Citované z rozsudku okresného súdu z 5. apríla 2005.)
4. „... Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal vec v rozsahu mu danom
ustanovením § 212 ods. 1 O. s. p. a bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 písm. c)
O. s. p.) rozhodnutie prvostupňového súdu podľa ustanovenia § 219 O. s. p. ako vecne
správne potvrdil.
Pri rozhodovaní o oslobodení od súdneho poplatku v súlade s ustanovením § 138
O. s. p. súd prihliada k celkovým majetkovým a osobným pomerom žiadateľa, k výške
súdneho poplatku, k povahe uplatňovaného nároku a pod. Po celkovom zhodnotení všetkých
významných okolností prípadu musí rozhodnutie o žiadosti zodpovedať tomu princípu, aby
účastníkovi nebolo len pre jeho nepriaznivú majetkovú situáciu (tým, že by nemohol zaplatiť
súdny poplatok) znemožnené uplatniť alebo brániť svoje právo na súde.
Žiadateľ je však povinný súdu preukázať hodnoverným spôsobom svoje majetkové
a sociálne pomery. V danom prípade mal odvolací súd preukázané majetkové pomery
navrhovateľov a to: navrhovateľ je vlastníkom dvoch rodinných domov č. 123 a 161;
s účinnosťou od 1. januára 2004 mu bol priznaný predčasný starobný dôchodok v sume
9.026,- Sk mesačne, od 1. februára 2004 zvýšený na sumu 9.388,- Sk mesačne; manželka
navrhovateľa je s účinnosťou od 1. júla 2004 poberateľkou predčasného starobného
dôchodku v sume 5.599,- Sk mesačne.
Krajský súd nemôže akceptovať dôvody uvádzané navrhovateľom v odvolaní a to
konkrétne, že odňatím oslobodenia od platenia súdnych poplatkov mu bude znemožnené
ďalšie súdne konanie, pretože mesačné splácanie pôžičky na kúpu nehnuteľností, ako aj
čiastočné hradenie kurzu pre potreby úspešného vykonania prijímacích skúšok jeho dcéry
Z. sa nepovažujú za dôvod oslobodenia od súdnych poplatkov v zmysle ust. § 138 O. s. p.
Odvolací súd má za to, že uvádzané pomery navrhovateľa nie sú natoľko
nepriaznivé, aby nemohol zaplatiť súdny poplatok a preto rozhodnutie prvostupňového súdu
ako vecne správne potvrdil...“
(Citované z uznesenia krajského súdu z 19. júla 2005.)
5. „... Súd vyzýva navrhovateľa, aby v lehote 10 dní odo dňa doručenia tohto
uznesenia svoje dovolanie z dňa 18. 10. 2005 doplnil o nasledovné náležitosti:
- v konaní o dovolaní musíte byť zastúpený advokátom, pokiaľ nemáte právnické
vzdelanie sám, preto označte advokáta, ktorý vás bude zastupovať a predložte
písomné plnomocenstvo udelené advokátovi.
Ak sa aj napriek výzve súdu navrhovateľ v lehote 10 dní dovolanie nedoplní, predloží
súd prvého stupňa dovolanie na rozhodnutie dovolaciemu súdu...“
(Citované z uznesenia okresného súdu zo 4. novembra 2005.)
6. „... Vzhľadom na to, že podľa názoru súdu pretrvávajú skutočnosti, z ktorých pri
vydávaní Uznesenia č. 14 C/142/2002-71 zo dňa 29. 04. 2005 o odňatí oslobodenia od
súdnych poplatkov vychádzal, rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto
uznesenia.
So žiadosťou o poskytnutie bezplatnej právnej pomoci sa môže navrhovateľ obrátiť
na Centrum právnej pomoci alebo advokáta zapísaného v zozname advokátov v zmysle
zákona...“
(Citované z uznesenia okresného súdu z 13. marca 2006.)
7. „... Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal vec v rozsahu mu danom
ustanovením § 212 ods. 1 O. s. p. a bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 písm. c/
O. s. p.) rozhodnutie prvostupňového súdu podľa ustanovenia § 219 O. s. p. ako vecne
správne potvrdil.
Podľa ust. § 30 veta prvá O. s. p., účastníkovi, u ktorého sú predpoklady, aby bol
súdom oslobodený od súdnych poplatkov, ustanoví sudca alebo poverený zamestnanec súdu
ne jeho žiadosť zástupcu z radov advokátov, ak je to potrebné na ochranu jeho záujmov.
V zmysle tohto zákonného ustanovenia musia byť kumulatívne naplnené dve
podmienky a to: 1. ide o účastníka, u ktorého sú podmienky pre oslobodenie od súdnych
poplatkov a 2. je to potrebné na ochranu jeho záujmov. Pre záver, či sú u účastníka
podmienky pre oslobodenie od súdnych poplatkov, sú rozhodujúce hľadiská uvedené
v § 138.
Potom čo odvolací súd prihliadol k celkovým majetkovým a osobným pomerom
žiadateľa, k výške súdneho poplatku a k povahe uplatňovaného nároku, dospel k záveru, že
nenastala žiadna skutočnosť, ktorá by navrhovateľove majetkové pomery nepriaznivo
zmenila v takom rozsahu, že by sa krajský súd odklonil od svojho rozhodnutia č. k. 23 Co
278/05-86 zo dňa 19. 7. 2005, ktorým potvrdil uznesenie okresného súdu o odňatí
oslobodenia od platenia súdnych poplatkov. Stále má za to, že navrhovateľove pomery nie
sú natoľko nepriaznivé, aby nemohol súdny poplatok zaplatiť a nepovažuje argumenty
navrhovateľa uvádzané v odvolaní za dôvody oslobodenia v zmysle ust. § 138 O. s. p. Keďže
nebola splnená jedna z dvoch podmienok ustanovených v § 30 O. s. p., odvolací súd
uznesenie okresného súdu ako vecne správne potvrdil...“
(Citované z uznesenia krajského súdu z 28. apríla 2006.)
8. „... Súd vyzýva navrhovateľa, aby v lehote 10 dní odo dňa doručenia tohto
uznesenia svoje dovolanie z dňa 26. 6. 2006 doplnil o nasledovné náležitosti:
- v konaní o dovolaní musíte byť zastúpený advokátom, pokiaľ nemáte právnické
vzdelanie sám, preto označte advokáta, ktorý vás bude zastupovať a predložte
písomné plnomocenstvo udelené advokátovi.
Ak sa aj napriek výzve súdu navrhovateľ v lehote 10 dní dovolanie nedoplní, predloží
súd prvého stupňa dovolanie na rozhodnutie dovolaciemu súdu...“
(Citované z uznesenia okresného súdu z 21. augusta 2006.)
9. „Okresný súd Žilina vám týmto oznamuje, že o Vašej žiadosti o ustanovenie
zástupcu z radov advokátov pre dovolacie konanie už bolo rozhodnuté Uznesením zo dňa
13. 3. 2006 č. k. 14 c/142/2002-98, ktoré bolo potvrdené Uznesením Krajského súdu Žilina
zo dňa 28. 04. 2006 č. k. 23 Co/161/2006, v ktorom ste boli zároveň poučený o tom, že
o bezplatnú právnu pomoc môžete požiadať Centrum právnej pomoci alebo advokáta
zapísaného v zozname advokátov v zmysle zákona č. 327/2005 Z. z. o poskytovaní právnej
pomoci osobám v materiálnej núdzi a o zmene a doplnení niektorých zákonov.“
(Odpoveď okresného súdu z 31. augusta 2006 na žiadosť sťažovateľa o ustanovenie
zástupcu z radov advokátov.)
10. „... Najvyšší súd Slovenskej republiky, ktorý konal ako súd dovolací (§ 10a ods. 1
O. s. p. predovšetkým skúmal, či je dovolanie prípustné proti potvrdzujúcemu uzneseniu,
ktorým nebolo vyhovené žiadosti účastníka o ustanovenie zástupcu z radov advokátov.
Dovolateľ síce nie je v konaní o tomto dovolaní zastúpený advokátom a ani sám
nemá právnické vzdelanie (§ 241 ods. 1 O. s. p.), povaha rozhodnutia, proti ktorému
dovolanie smeruje však vylučuje, aby v posudzovanej veci bolo možno nedostatok
podmienky povinného zastúpenia považovať za prekážku, ktorá by bránila vydaniu
rozhodnutia, ktorým sa dovolacie konanie končí. Za situácie, kedy predmetom dovolacieho
konania je rozhodnutie, ktorým nebolo vyhovené žiadosti účastníka o ustanovenie nástupcu
z radov advokátov (§ 30 O. s. p.), by trvanie na podmienke povinného zastúpenia viedlo
k popretiu vlastného cieľa, ktorý účastník podaním žiadosti, sledoval a k popretiu zmyslu
dovolacieho konania, v ktorom má byť záver, že účastník právo na ustanovenie zástupcu
nemá, iba skúmaný.
Dovolanie smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu.
V zmysle § 239 ods. 1 O. s. p. dovolanie je prípustné proti uzneseniu odvolacieho
súdu, ktorým bolo zmenené uznesenie súdu prvého stupňa.
Dovolanie je prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené
uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom
uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného
významu b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade
cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia
alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky
(§ 239 ods. 2 O. s. p.). Žalobcom je napadnuté uznesenie odvolacieho súdu, ktorým potvrdil
uznesenie súdu prvého stupňa, teda rozhodnutie, ktoré nevykazuje znaky žiadneho z vyššie
uvedených uznesení. Jeho dovolanie preto podľa § 239 ods. 1 a 2 O. s. p. prípustné nieje.
Dovolací súd preskúmal prípustnosť dovolania aj z hľadísk uvedených pod písm.
a/ až g/ ustanovenia § 237 O. s. p., pričom nezistil existenciu žiadnej podmienky
prípustnosti dovolania uvedenej v tomto zákonnom ustanovení. Nezistil ani podmienku
prípustnosti dovolania podľa § 237 písm. f/ O. s. p., na ktorú poukazoval dovolateľ.
Odvolací súd v rámci odvolacieho konania preskúmaval odvolanie smerujúce proti
uzneseniu súdu prvého stupňa. Na prejednanie takéhoto odvolania zákon nevyžaduje
nariadenie pojednávania (§ 214 ods. 2 písm. c/ O. s. p,).
Z týchto dôvodov je dovolanie neprípustné a preto ho dovolací súd podľa § 218
ods. 1 písm. c/ O. s. p. v spojení s ustanovením § 243b ods. 4 O. s. p. odmietol.
V nadväznosti na uvedené skúmal dovolací súd, či sú splnené podmienky, za ktorých
môže konať vo veci dovolania proti uzneseniu Krajského súdu v Žiline z 19. júla 2005 sp.
zn. 23 Co 278/05. Zistil, že nie je splnená podmienka povinného zastúpenia dovolateľa
kvalifikovaným zástupcom.
Podľa § 241 ods. 1 vety druhej O. s. p. dovolateľ musí byť zastúpený advokátom,
pokiaľ nemá právnické vzdelanie buď sám, alebo jeho zamestnanec (člen), ktorý za neho
koná.
Dovolateľ nemá právnické vzdelanie a pri podaní dovolania nebol zastúpený
advokátom. Jeho žiadosti o ustanovenie zástupcu z radov advokátov podľa § 30 O. s. p.
nebolo vyhovené (uznesenie Okresného súdu Žilina z 13. marca 2006 č. k. 14 C 142/2002-
98 v spojení s uznesením Krajského súdu v Žiline z 28. apríla 2006, ktoré po prieskume
dovolacím súdom neboli zrušené ako vecne nesprávne). Dovolaciemu súdu nezostalo preto
iné, ako dovolacie konanie zastaviť podľa § 104 ods. 2 O. s. p. v .spojení s § 243c O. s. p.“
(Citované z napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu z 13. decembra 2006.)
III.
Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy oprávnený rozhodovať o sťažnostiach
fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv
alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej
zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným
zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
každý návrh (sťažnosť) predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho
pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú
náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh,
ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom posudzovanej veci je posúdenie, či sťažovateľom menované všeobecné
súdy (predovšetkým najvyšší súd) napadnutými rozhodnutiami porušili sťažovateľmi
označené základné práva.
1. V pôvodnom podaní doručenom ústavnému súdu 26. februára 2007 ako
sťažovatelia boli označení sťažovateľ a jeho manželka E. Ď. Sťažovateľ v rámci doplnenia
sťažnosti a jej petitu v podaní doručenom ústavnému súdu 16. júla 2007 uviedol, že
manželku E. Ď., ako sťažovateľku v 2. rade uviedol iba preto, aby ho mohla v prípade
potreby zastupovať v konaní pred ústavným súdom.
Ústavný súd konštatuje, že v zmysle ustanovenia § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde
môže sťažovateľa v konaní pred ústavným súdom zastupovať iba advokát, ktorým jeho
manželka E. Ď. nie je.
Keďže E. Ď. (manželka sťažovateľa) v konaní pred všeobecným súdom nie je
účastníčkou konania (nepodala návrh, nevstúpila do konania a predmet sporu – ochrana
osobnosti – sa jej priamo nedotýka) ani nemá zákonné oprávnenie zastupovať sťažovateľa
v konaní pred ústavným súdom a keďže v pôvodnej sťažnosti je označená ako sťažovateľka
a je ňou podpísaná aj sťažnosť, ústavný súd nemá žiadnu pochybnosť o tom, že namietaným
postupom všeobecných súdov a ich rozhodnutiami nemohli byť porušené označené
základné práva E. Ď. Manželka sťažovateľa teda nie je aktívne vecne legitimovaná na
podanie takejto sťažnosti. Z uvedených dôvodov ústavný súd ňou podanú sťažnosť v celom
rozsahu odmietol podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ako sťažnosť podanú zjavne
neoprávnenou osobou.
2. K namietanému porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na súde.
2.1 Sťažovateľ predovšetkým namietal porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy napadnutým
rozhodnutím najvyššieho súdu (sp. zn. 4 Cdo 311/2006, 4 Cdo 312/2006 z 13. decembra
2006). Predmetným rozhodnutím najvyšší súd jednak zastavil konanie o dovolaní
(vo vzťahu k uzneseniu krajského súdu sp. zn. 23 Co 278/05 z 19. júla 2005) a jednak
odmietol dovolanie sťažovateľa proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 23 Co 161/2006
z 28. apríla 2006.
V súvislosti s časťou napadnutého rozhodnutia, v ktorej najvyšší súd zastavil konanie
o dovolaní, ústavný súd konštatuje, že vo svojej rozhodovacej činnosti už viackrát uviedol
(I. ÚS 24/00, III. ÚS 110/03, III. ÚS 70/07), že otázka splnenia podmienok konania pred
všeobecnými súdmi by mohla byť predmetom kritiky zo strany ústavného súdu len
výnimočne, t. j. vtedy, ak by vyvodené závery všeobecných súdov boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne a zároveň by mali za následok porušenie nejakého
základného práva alebo slobody.
Podľa ustanovenia § 241 ods. 1 druhej vety Občianskeho súdneho poriadku
dovolateľ musí byť zastúpený advokátom, pokiaľ nemá právnické vzdelanie buď sám, alebo
jeho zamestnanec (člen), ktorý za neho koná.
Zákon tak vyžaduje povinné zastúpenie dovolateľa, ktoré má význam pre formovanie
dovolania (pri zákonom ustanovených dovolacích dôvodoch), ale aj z hľadiska
kvalifikovaného zastúpenia dovolateľa pred najvyšším súdom.
Z judikatúry všeobecných súdov (napr. R 43/1993, R 56/1996) vyplýva, že
nedostatok právneho zastúpenia má za následok to, že dovolací súd konanie zastaví podľa
§ 104 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku.
Takýto postup bol pre sťažovateľa predvídateľný a najvyšší súd v uznesení sp. zn.
4 Cdo 311/2006, 4 Cdo 312/2006 z 13. decembra 2006 tento postup aj náležite vysvetlil.
Právny názor najvyššieho súdu vyslovený v tomto rozhodnutí nemožno považovať za
zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny (pozri bod 10 II. časti odôvodnenia).
Sťažovateľ nesplnil zákonnú podmienku na prístup k dovolaciemu konaniu. Najvyšší
súd pri posudzovaní jeho návrhu vychádzal z platného zákonného textu a tento aplikoval
v zmysle čl. 51 ods. 1 ústavy. Podľa tohto ústavného textu domáhať sa práv uvedených
v čl. 35, čl. 36, čl. 37 ods. 4, čl. 38 až 42 a čl. 44 až 46 ústavy sa možno len v medziach
zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú.
Občiansky súdny poriadok stanovením prísnejších podmienok na zastupovanie
v dovolacom konaní zdôrazňuje potrebu kvality dovolania ako ďalšieho stupňa
v občianskoprávnom konaní. Až po splnení týchto podmienok je dovolací súd oprávnený vo
veci konať. Nesplnenie podmienok na dovolanie vrátane predpísaného právneho zastúpenia
je prekážkou, ktorá bráni dovolaciemu súdu v konaní. Až po splnení všetkých formálnych
náležitostí požadovaných zákonom (Občiansky súdny poriadok) môže najvyšší súd vo veci
konať a rozhodnúť (obdobne III. ÚS 269/04, IV. ÚS 8/05).
Keďže najvyšší súd pre formálne prekážky nemohol rozhodovať v dovolacom
konaní, nemohol ani už citovaným uznesením z 13. decembra 2006 porušiť sťažovateľom
označené základné právo.
K rovnakým záverom dospel ústavný súd aj vo vzťahu k druhej časti napadnutého
uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 311/2006, 4 Cdo 312/2006 z 13. decembra 2005,
v ktorej najvyšší súd odmietol dovolanie sťažovateľa proti uzneseniu krajského súdu sp. zn.
23 Co 161/2006 z 28. apríla 2006 pre jeho neprípustnosť, keďže nezistil dôvody jeho
prípustnosti podľa § 239 ods. 1 a 2 a ani podľa § 237 Občianskeho súdneho poriadku.
Pravidlá týkajúce sa prípustnosti dovolania majú za cieľ zaistiť riadny výkon
spravodlivosti a zvlášť rešpektovať princíp právnej istoty, ktorá bola nastolená
právoplatným rozhodnutím. Dotknuté osoby musia počítať s tým, že tieto pravidlá budú
aplikované.
Otázka posúdenia prípustnosti dovolania je otázkou zákonnosti a jej riešenie nemôže
viesť k záveru o porušení označených práv sťažovateľa (mutatis mutandis IV. ÚS 35/02).
Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu (o neprípustnosti
dovolania, pozn.) nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo
arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny
názor svojím vlastným už ani preto, že ústavný súd nie je opravným súdom právnych
názorov najvyššieho súdu. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci
najvyššieho súdu je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo
kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou
zákonov všeobecnými súdmi, mohol by v zmysle citovanej judikatúry nahradiť napadnutý
právny názor najvyššieho súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne
neodôvodnený, a teda ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam
(I. ÚS 303/06), čo však, ako už bolo uvedené, v okolnostiach prípadu ústavný súd nezistil
a sťažovateľ neuviedol žiadnu skutočnosť, na základe ktorej by bolo možné usudzovať,
že napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu má také nedostatky, ktoré by odôvodňovali
záver o jeho zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti a v konečnom dôsledku o porušení
označených práv sťažovateľa.
Ústavný súd preskúmal v rámci predbežného prerokovania sťažnosti napadnuté
uznesenie najvyššieho súdu a zistil, že najvyšší súd svoje rozhodnutie dostatočne odôvodnil.
Z jeho záverov nevyplýva jednostrannosť alebo taká aplikácia príslušných ustanovení
všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu.
Preto ústavný súd dospel k záveru, že medzi namietaným rozhodnutím najvyššieho súdu
a označeným porušením základných práv sťažovateľa nie je žiadna spojitosť. Rozhodnutie
najvyššieho súdu z 13. decembra 2006 nie je možné kvalifikovať ani ako zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne a ústavný súd nezistil porušenie ústavnoprocesných
princípov konania pred týmto súdom.
Vzhľadom na to ústavný súd v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
rozhodol tak, že sťažnosť proti napadnutému rozhodnutiu najvyššieho súdu odmietol ako
zjavne neopodstatnenú.
2.2 Pokiaľ sťažovateľ namietal porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy aj v konaní, ktoré
predchádzalo napadnutému rozhodnutiu najvyššieho súdu – v konaní vedenom okresným
súd vo veci sp. zn. 14 C 142/2002 (v ktorom sa sťažovateľ domáhal „ochrany osobnosti
a náhrady nemajetkovej ujmy“), toto bolo v štádiu odvolacieho konania zastavené
uznesením krajského súdu č. k. 10 Co 36/2007-135 z 9. marca 2007 z dôvodu neuhradenia
súdneho poplatku za odvolanie sťažovateľom. Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť
22. marca 2007.
Podľa názoru ústavného súdu namietaným právam v súvislosti s vecným
rozhodnutím okresného súdu o návrhu sťažovateľa na ochranu osobnosti (ktorým okresný
súd zamietol návrh sťažovateľa, pozn.) poskytujú ochranu všeobecné súdy v konaniach vo
veciach ochrany osobnosti podľa príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka v spojení
s Občianskym súdnym poriadkom, a nie ústavný súd v konaní o sťažnosti podľa čl. 127
ods. 1 ústavy. Keďže právomoc ústavného súdu poskytovať ochranu základným právam
a slobodám je daná iba subsidiárne, teda iba vtedy, ak túto ochranu neposkytujú všeobecné
súdy, bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietnuť pre nedostatok právomoci
ústavného súdu. Sťažovateľovi bola poskytnutá ochrana tohto základného práva konaním
o jeho žalobe, o ktorej rozhodol v merite veci okresný súd rozsudkom z 5. apríla 2005.
Keďže sťažovateľ nezaplatil súdny poplatok za odvolanie, a tým zabránil preskúmaniu
prvostupňového rozhodnutia odvolacím súdom, vlastným zavinením znemožnil realizáciu
svojho práva domáhať sa ochrany svojej osobnosti v danom prípade v konaní na krajskom
súde.
Sťažovateľovi teda nebolo zabránené zákonom ustanoveným postupom domáhať sa
v konaní pred všeobecnými súdmi svojich práv. O jeho žalobe, ako aj o procesných
návrhoch všeobecné súdy riadne zákonom ustanoveným postupom konali, avšak to, že
nerozhodli podľa jeho predstáv, nemožno účelovo chápať ako porušenie práva na súdnu
ochranu (napr. II. ÚS 4/94, I. ÚS 6/97, II. ÚS 3/97).
2.3 Pokiaľ sťažovateľ napádal neústavnosť uznesení krajského súdu z 19. júla 2005
a z 28. apríla 2006 (pozri bod 4 a 7 II. časti odôvodnenia), ústavný súd poznamenáva, že nie
je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré
ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať,
či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké
skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného
súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie
s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách
(mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/00).
Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie
všeobecného súdu, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo
k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu
môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery
boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/01). Ak nie sú splnené
tieto predpoklady na preskúmanie rozhodnutí všeobecných súdov, ústavný súd nemôže
dospieť k záveru o vecnej spojitosti medzi základnými právami alebo slobodami, ktorých
porušenie sa namieta, a napádaným rozhodnutím všeobecných súdov, prípadne postupom,
ktorý im predchádzal.
Sťažnosť v uvedenej časti treba považovať za zjavne neopodstatnenú.
Podľa názoru ústavného súdu argumentácia krajského súdu vychádzajúca zo
zisteného stavu veci je vyčerpávajúca a je v súlade s príslušnými ustanoveniami
Občianskeho súdneho poriadku. Závery krajského súdu v posudzovanej veci nemožno
považovať ani za zjavne neodôvodnené, ale ani za arbitrárne. Je právom všeobecného súdu
vykladať zákony a ďalšie právne predpisy a aplikovať ich vo svojej rozhodovacej činnosti.
K svojim záverom už prezentovaným v bode 2 ústavný súd opätovne poznamenáva,
že uplatňovanie zákona v súdnom konaní a postup súdu v súlade s platným a účinným
zákonom nemožno hodnotiť ako porušovanie základných ľudských práv. Za porušenie
základného práva nemožno tiež považovať neúspech (nevyhovenie návrhu) v konaní pred
všeobecným súdom (napr. I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97, II. ÚS 811/00).
3. K namietanému porušeniu čl. 46 ods. 2 a 3 ústavy
Podľa čl. 46 ods. 2 a 3 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený
rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť
takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť
vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd (ods. 2). Každý
má právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho
orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom (ods. 3).
Sťažovateľ nekonkretizoval, v čom spočíva porušenie čl. 46 ods. 2 a 3 ústavy,
a najmä sa domáhal ochrany takých práv v konaní pred ústavným súdom, o ktorých
rozhodujú všeobecné súdy. Zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy posudzujú
všeobecné súdy (čl. 46 ods. 2 ústavy) v rámci príslušných ustanovení Občianskeho súdneho
poriadku o správnom súdnictve a o náhrade škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím
súdu iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy (čl. 46 ods. 3 ústavy) rozhodujú podľa
príslušných ustanovení zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov taktiež
všeobecné súdy. To znamená, že právomoc poskytnúť ochranu označeným právam
sťažovateľa majú všeobecné súdy. To zároveň vylučuje právomoc ústavného súdu.
4. Sťažovateľ v pôvodnom podaní namietal tiež porušenia čl. 12 ods. 1, 2 a 4,
čl. 13 ods. 1, 3 a 4, čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 1, 2 a 3 a čl. 39 ods. 1 a 2 ústavy
Podľa čl. 12 ods. 1, 2 a 4 ústavy ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.
Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné
(ods. 1). Základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej republiky všetkým bez
ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo, politické, či iné
zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine,
majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať,
zvýhodňovať alebo znevýhodňovať (ods. 2). Nikomu nesmie byť spôsobená ujma na
právach pre to, že uplatňuje svoje základné práva a slobody (ods. 4).
Podľa čl. 13 ods. 1, 3 a 4 ústavy povinnosti možno ukladať
a) zákonom alebo na základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných
práv a slobôd,
b) medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 4, ktorá priamo zakladá práva a
povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb, alebo
c) nariadením vlády podľa čl. 120 ods. 2 (ods. 1).
Zákonné obmedzenia základných práv a slobôd musia platiť rovnako pre všetky
prípady, ktoré spĺňajú ustanovené podmienky (ods. 3). Pri obmedzovaní základných práv
a slobôd sa musí dbať na ich podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na
ustanovený cieľ (ods. 4).
Podľa čl. 16 ods. 1 ústavy nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia je zaručená.
Obmedzená môže byť len v prípadoch ustanovených zákonom.
Podľa čl. 19 ústavy každý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti,
dobrej povesti a na ochranu mena (ods. 1). Každý má právo na ochranu pred neoprávneným
zasahovaním do súkromného a rodinného života (ods. 2). Každý má právo na ochranu pred
neoprávneným zhromažďovaním, zverejňovaním alebo iným zneužívaním údajov o svojej
osobe (ods. 3).
Podľa čl. 39 ods. 1 a 2 ústavy občania majú právo na primerané hmotné zabezpečenie
v starobe a pri nespôsobilosti na prácu, ako aj pri strate živiteľa (ods. 1). Každý, kto je
v hmotnej núdzi, má právo na takú pomoc, ktorá je nevyhnutná na zabezpečenie základných
životných podmienok (ods. 2).
Ústavný súd sa uvedenými porušeniami nezaoberal, a to vzhľadom na sťažovateľom
upravenú (doplnenú) sťažnosť doručenú ústavnému súdu 16. júla 2007 (pozri bod 1, 3 a 4
časti I odôvodnenia), ktorej petitom a jeho zdôvodnením je ústavný súd viazaný (§ 20 ods. 3
5. K namietanému porušeniu čl. 47 ods. 2 ústavy
Podľa čl. 47 ods. 2 ústavy každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi,
inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania, a to za
podmienok ustanovených zákonom.
Ako to vyplýva z obsahu už citovaných rozhodnutí všeobecných súdov (pozri II. časť
odôvodnenia), tieto sa žiadosťou sťažovateľa o ustanovenie mu právneho zástupcu zaoberali
a rozhodli v rámci nimi zisteného skutkového stavu v zmysle príslušných ustanovení
Uplatňovanie zákona o súdnom konaní a postup súdu v súlade s platným a účinným
zákonom nemožno hodnotiť ako porušovanie základných ľudských práv. Za porušenie
základného práva nemožno považovať ani nevyhovenie návrhu (neúspech) v konaní pred
všeobecným súdom (napr. I. ÚS 8/96). Ústavný súd túto časť sťažnosti odmietol pre jej
zjavnú neopodstatnenosť.
6. K namietanému porušeniu čl. 48 ods. 2 ústavy
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.
Sťažovateľ v podanej sťažnosti nekonkretizoval, porušenie ktorého z tam (čl. 48
ods. 2 ústavy) uvedených základných práv namieta. Vychádzajúc z postupu vo veci
konajúcich všeobecných súdov a z obsahu ich rozhodnutí (pozri body I. a II. časti
odôvodnenia) ústavný súd konštatuje zjavnú neopodstatnenosť namietania porušenia
základných práv upravených čl. 48 ods. 2 ústavy. Procesné aktivity sťažovateľa (návrhy,
opravné prostriedky) a konanie a rozhodovanie súdov o nich svedčia o umožnení
sťažovateľovi realizovať jeho právo na súdnu ochranu v rozsahu upravenom všeobecne
záväznými právnymi predpismi. Taktiež skutočnosť, že sťažovateľ neprezentoval
(nepredložil) svoje písomné námietky (resp. sťažnosti) adresované vo veci konajúcim
súdom vyjadrujúce nespokojnosť s ich postupom pri aplikácii právnych predpisov v rozsahu
stanovenom obsahom a rozsahom práv upravených čl. 48 ods. 2 ústavy (napr. sťažnosť na
prieťahy v konaní), potvrdzuje neopodstatnenosť domáhania sa ochrany týchto práv
podaním sťažnosti na ústavný súd.
7. Na základe uvedených skutočností ústavný súd sťažnosť sťažovateľa podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti v celom rozsahu bolo už bez právneho významu,
aby ústavný súd rozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľov.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 6. marca 2008