Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 250/2019
PDF · 200.85 KB
No categories available
I. ÚS 250/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. júna 2019 v senáte
zloženom z predsedníčky Jany Baricovej a zo sudcov Miroslava Duriša (sudca spravodajca)
a Mojmíra Mamojku predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť ,
, , zastúpenej spoločnosťou Zvara advokáti s. r. o.,
Námestie SNP 1, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát Mgr. Peter Zvara,
vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Nitra
č. k. 12 C 56/2002-1388 zo 14. februára 2019 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
23. apríla 2019 doručená ústavná sťažnosť , ,
len „sťažovateľka“), zastúpenej spoločnosťou Zvara advokáti s. r. o., v mene
ktorej koná konateľ a advokát Mgr. Peter Zvara, ktorou namieta porušenie svojho
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Nitra
(ďalej len „okresný súd“) č. k. 12 C 56/2002-1388 zo 14. februára 2019 (ďalej len
„napadnuté uznesenie“).
2. Z ústavnej sťažnosti a príloh k nej priložených vyplýva, že «žalobou zo dňa
22.03.2002 sa žalobca Rímskokatolícka cirkev, Biskupstvo Nitra (ďalej aj ako „žalobca“)
proti žalovaným a spol. domáhal určenia, že žalobca je vlastníkom
v žalobe špecifikovaných nehnuteľností, nachádzajúcich sa v katastrálnom území ,
. V žalobe žalobca označil celkom 15 žalovaných, sťažovateľka
bola v žalobnom návrhu označená ako žalovaná por. č. 11 (žalovaná
ďalej aj ako „sťažovateľka“).
V súvislosti s postavením sťažovateľky ako žalovanej strany žalobca žiadal súd, aby
výrokom určil, že právne úkony, ktorými prešlo vlastnícke právo k parc. č. orná
pôda o výmere 2067m2, zapísanej na liste vlastníctva pre katastrálne územie
(ďalej aj „dotknutá nehnuteľnosť“) zo na neb. , syna
a manžela sťažovateľky a následne v dedičskom konaní na sťažovateľku, sú
neplatné a vlastníkom dotknutej nehnuteľnosti je žalobca.
V priebehu konania žalobca upravoval petit žaloby nielen čo do určenia okruhu osôb
na strane žalovaných, požadovaný výrok rozsudku zmenil aj čo do určenia vlastníckeho
práva, keď žiadal, aby súd určil, že vlastníkom žalobou dotknutých nehnuteľností je
Slovenský pozemkový fond.
V priebehu konania na návrh žalobcu súd pripustil, aby do konania ako ďalší
účastník na strane žalovaných vstúpila spoločnosť TECHNOPEK, s.r.o., na ktorú
na základe kúpnej zmluvy uzatvorenej so sťažovateľkou prešlo vlastnícke právo k dotknutej
nehnuteľnosti.
Od roku 2011 žalobca postupne uzatváral so žalovanými dohody, ktorými za odplatu
uznával vlastnícke právo k nehnuteľnostiam, ktorých určenia vlastníctva sa domáhal. Tieto
dohody následne schvaľoval súd formou súdneho zmieru.
Sťažovateľka nebola účastníkom žiadnej z uzatvorených dohôd pričom postup súdu
a uzatváranie zmierov opakovane namietala ako nesprávne a nezákonné.».
3. V ústavnej sťažnosti sa ďalej uvádza, že «Uznesením č. k. 12C/56/2002-1366
zo dňa 31.05.2018 vyšší súdny úradník priznal sťažovateľke trovy konania vo výške
4.229,95 eur.
Vyšší súdny úradník na výšku trov aplikoval § 10 ods. 1 a 2 vyhlášky Ministerstva
spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov
za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „Vyhláška“)
(ďalej len „advokátska tarifa“).
Pri určení výšky trov právneho zastupovania vyšší súdny úradník vychádzal
z hodnoty predmetu sporu, ktorý uviedol právny zástupca sťažovateľky, pričom vychádzal
z odplaty, za ktorú žalobca uznal vlastníctvo čo do výmery rovnakej parcely
2
o výmere 2067mDohodou o urovnaní uzatvorenou dňa 5.1.2011.
O sťažnosti žalobcu proti uzneseniu č. k. 12C/56/2002-1366 zo dňa 31.05.2018
rozhodol zákonný sudca uznesením č. k. 12C/56/2002-1388 zo dňa 14.02.2019 tak, že
uznesenie, vydané vyšším súdnym úradníkom zmenil a sťažovateľke priznal výšku trov
v sume 1.033,22 eur.
Na určenie základnej sadzby tarifnej odmeny advokáta a výšku trov aplikoval
zákonný sudca namiesto ustanovenia §10 ods. 2 Vyhlášky ustanovenie §11 ods. 1 písm. a)
Vyhlášky.
V odôvodnení svojho rozhodnutia súd uviedol, že žaloba sa vo vzťahu k žalovanej
v 8. rade (sťažovateľka) týkala neplatnosti notárskej zápisnice o vydržaní, teda posúdenia,
či tu právo je alebo nie je.».
4. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti zdôrazňuje, že „sa domnieva, že Okresný súd
na vyčíslenie výšky trov aplikoval nesprávne ustanovenie Vyhlášky, pričom postupoval
v rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít, čo sťažovateľka
považuje za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie a práva na súdnu ochranu.
Okresný súd sťažnosťou napadnutým uznesením vybočil zo štandardov právneho
výkladu a aplikácie príslušných noriem, ktoré sú v súdnej praxi rešpektované a v rozhodnutí
o trovách právneho zastúpenia sťažovateľky použil nesprávne ustanovenie príslušnej
vyhlášky a výklad, ktorému chýba zmysluplné odôvodnenie.“.
5. Napadnuté uznesenie okresného súdu je podľa sťažovateľky arbitrárne a zjavne
neodôvodnené, keďže sa v ňom okresný súd nevysporiadal so všetkými jej námietkami,
ktoré boli uplatnené v sťažnosti proti napadnutému uzneseniu.
6. Na podklade uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd
po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie o nej rozhodol nálezom tak, že vysloví
porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením
okresného súdu, napadnuté uznesenie zruší a vec vráti okresnému súdu na ďalšie konanie
a sťažovateľke prizná náhradu trov konania.
II.
7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
8. Dňa 1. marca 2019 nadobudol účinnosť zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde
Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) v čl. I § 1 až § 13 a § 16 až § 28 a § 32 až § 248 a § 250 a § 251.
9. Ústavný súd podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
v § 9 neustanovuje inak.
10. Ústavný súd môže podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
11. Z § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti je tiež posúdiť, či nie je zjavne
neopodstatnená. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú
ústavnú sťažnosť ide vtedy, keď napadnutým postupom alebo napadnutým rozhodnutím
príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.
Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať ústavnú sťažnosť, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
12. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti namieta, že pre nedostatky v odôvodnení je
napadnuté uznesenie okresného súdu arbitrárne a svojvoľné.
13. Napadnutým uznesením okresný súd zmenil uznesenie okresného súdu vydané
vyšším súdnym úradníkom č. k. 12 C 56/2002-1366 z 31. mája 2018 tak, že žalobca je
povinný nahradiť sťažovateľke trovy konania vo výške 1 033,22 €. Vo vzťahu k záverom
obsiahnutým v napadnutom uznesení okresného súdu ústavný súd argumentáciu
sťažovateľky nevyhodnotil ako spôsobilú spochybniť ich ústavnú udržateľnosť a nezistil, že
by napadnuté uznesenie bolo svojvoľné alebo v zjavnom vzájomnom rozpore, či urobené
v zrejmom omyle a v nesúlade s platnou právnou úpravou, či nedostatočne odôvodnené,
a tým mohlo zakladať dôvod na zásah ústavného súdu v súlade s jeho právomocami
ustanovenými v čl. 127 ods. 2 ústavy.
14. Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno
vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97). Z tohto vyplýva, že právne východiská,
na základe ktorých ústavný súd preskúmava, či došlo k ich porušeniu, sú vo vzťahu k týmto
označeným právam v zásade identické (IV. ÚS 147/08).
15. Rozhodovanie o náhrade trov konania je integrálnou súčasťou súdneho konania,
a preto všeobecný sud pri poskytovaní súdnej ochrany podľa čl. 46 ods. 1 ústavy môže
rozhodnutím, ako aj postupom predchádzajúcim jeho vydaniu, ktorý nie je v súlade
so zákonom (čl. 46 ods. 4 a čl. 51 ods. 1 ústavy), porušiť základné právo účastníka konania
na súdnu ochranu (obdobne II. ÚS 56/05). Obsahom práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy je ratione materiae aj právo na rozhodnutie o trovách konania, resp. o náhrade
trov konania v súlade so zákonom (Robins c. Spojene kráľovstvo z 23. 9. 1997).
16. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124
a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou
inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (m. m. II. ÚS 1/95,
II. ÚS 21/96), a preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci
samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový
stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha
ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd
zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo
za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00,
I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr.
17. Vo všeobecnosti platí, že pochybenie pri rozhodovaní o náhrade trov konania
spravidla nedosahuje samo osebe takú intenzitu, na základe ktorej možno vysloviť
porušenie základných práv a slobôd, akokoľvek sa môže účastníka konania citeľne dotknúť.
Ústavný súd pri posudzovaní problematiky trov konania, t. j. problematiky vo vzťahu
k predmetu konania pred všeobecnými súdmi vedľajšej, postupuje nanajvýš zdržanlivo
a k zrušeniu napádaného výroku o trovách konania sa uchýli iba výnimočne, napr. keď zistí,
že došlo k porušeniu práva na súdnu ochranu extrémnym spôsobom alebo že bolo
zasiahnuté aj iné základné právo (II. ÚS 78/03, II. ÚS 31/04, IV. ÚS 45/06, I. ÚS 156/2010,
IV. ÚS 311/2012, IV. ÚS 210/2013, IV. ÚS 192/2014).
18. V relevantných častiach napadnutého uznesenia okresný súd predovšetkým
uviedol:
„15. Súd pri preskúmaní sťažnosti podanej žalobcom dospel k záveru, že sťažnosť je
dôvodná, nakoľko sa žaloba týkala neplatnosti notárskej zápisnice o vydržaní vo vzťahu
k žalovanej v 8. rade a teda toho či tu právo je alebo nie je. Na základe uvedeného je potom
pri rozhodovaní o trovách konania namieste určenie základnej sadby tarifnej odmeny
advokáta podľa § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky, nie podľa § 10 ods. 2 vyhlášky, pretože
určenie neplatnosti notárskej zápisnice o vydržaní je právo, ktoré sa nedá priamo oceniť
peniazmi. Uvedený názor analogicky podporuje aj nález Ústavného súdu z 21. júna 2018
sp. zn. IV ÚS 187/2018-28, ktorý konštatoval, že vzhľadom na predmet sporu, ktorým bolo
určenie, že veci (nehnuteľnosti) patria do dedičstva, nemožno podľa názoru ústavného súdu
pri určovaní tarifnej odmeny za poskytnuté právne služby vychádzať z hodnoty veci, ktorá
má patriť do dedičstva, keďže predmetný spor nebol sporom o určenie vlastníckeho práva...
17. Na základne uvedeného, tak súd opätovne prepočítal trovy právneho zastúpenia
v konaní a priznal žalovanej náhradu trov právneho zastúpenia v súlade s § 11 ods. 1
písm. a) vyhlášky.“
19. Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným
súdom nie je chrániť občana pred skutkovými či právnymi omylmi všeobecných súdov,
ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné (m. m. I. ÚS 17/01).
20. Ústavný súd už judikoval, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom
konaní nemá a ani nemusí odpovedať na každú námietku alebo argument uvedené
v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú podstatný význam pre rozhodnutie
o danom opravnom prostriedku, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov
rozhodnutia, ktoré sa v rámci konania o opravnom prostriedku preskúmavalo
(napr. IV. ÚS 350/2014, IV. ÚS 4/2013, IV. ÚS 124/2011, II. ÚS 127/07). Právo na riadne
odôvodnenie súdneho rozhodnutia totiž neznamená, že všeobecný súd musí dať podrobnú
odpoveď na každý argument účastníka konania (II. ÚS 76/07).
21. V kontexte požiadaviek riadneho odôvodnenia rozhodnutia všeobecného súdu
ako súčasti práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd
zdôrazňuje, že ani judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva nevyžaduje,
aby v odôvodnení rozhodnutia bola daná odpoveď na každý argument strany. Ak však ide
o argument, ktorý je pre rozhodnutie kľúčový, vyžaduje sa osobitná odpoveď práve na tento
argument (Ruiz Torija proti Španielsku, rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva
z 9. 12. 1994, § 29; Hiro Balani proti Španielsku, rozhodnutie z 9. 12. 1994; Georgiadis
proti Grécku, rozhodnutie z 29. 5. 1997; Higgins proti Francúzsku, rozhodnutie z 19. 2.
1998).
22. Ústavný súd ďalej poukazuje na svoju stabilizovanú judikatúru, podľa ktorej
posudzuje spravodlivosť procesu ako celku (napr. m. m. II. ÚS 307/06), preto k vyhoveniu
sťažnosti dochádza zásadne iba v prípadoch, ak dospeje k názoru, že namietané a relevantné
procesné pochybenia zo strany príslušného orgánu verejnej moci umožňujú prijatie záveru,
že proces ako celok bol nespravodlivý a vzhľadom na to aj jeho výsledok môže vyznievať
ako nespravodlivý. Ústavný súd preto nepristupuje k vyhoveniu sťažnosti v prípadoch,
keď zo strany orgánov verejnej moci síce k určitému pochybeniu došlo, avšak jeho intenzita
a existujúca príčinná súvislosť medzi namietaným porušením ústavou garantovaného práva
a jeho dôsledkami na spravodlivosť procesu ako celku nemala podstatný dosah (m. m.
IV. ÚS 320/2011). V tejto súvislosti ústavný súd zdôrazňuje, že nie každé porušenie zákona
zo strany orgánu verejnej moci má automaticky za následok porušenie ústavou
garantovaného základného práva, v danom prípade predovšetkým základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (napr. IV. ÚS 104/2012, I. ÚS 9/2013, IV. ÚS 629/2012,
II. ÚS 372/2012, II. ÚS 373/2012).
23. Ústavný súd konštatuje, že okresný súd sa vo svojom rozhodnutí zaoberal
a ústavne akceptovateľným spôsobom aj vysporiadal s námietkami sťažovateľky uvedenými
v sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu vydanému vyšším súdnym úradníkom
č. k. 12 C 56/2002-1366 z 31. mája 2018. Okresný súd sa s argumentáciou sťažovateľky
nestotožnil, a preto napadnutým uznesením zmenil uznesenie okresného súdu vydané
vyšším súdnym úradníkom č. k. 12 C 56/2002-1366 z 31. mája 2018 tak, že žalobca je
povinný nahradiť sťažovateľke trovy konania vo výške 1 033,22 €. Postup okresného súdu,
ktorý vyústil do vydania napadnutého uznesenia, nemožno podľa názoru ústavného súdu
považovať za taký, ktorým by došlo k popretiu podstaty, zmyslu alebo účelu vo veci
sťažovateľky použitých procesno-právnych noriem. Vzhľadom na uvedené ani napadnuté
uznesenie okresného súdu nemožno považovať za neodôvodnené či arbitrárne.
24. S prihliadnutím na uvedené skutočnosti ústavný súd ústavnú sťažnosť, ktorou
sťažovateľka namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 dohovoru napadnutým
uznesením okresného súdu, odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 56 ods. 2 písm. g)
25. Nad rámec uvedeného ústavný súd uvádza, že v súlade so svojou doterajšou
judikatúrou (IV. ÚS 358/08, IV. ÚS 33/2010, IV. ÚS 431/2012, IV. ÚS 72/2013) vyhodnotil
predmet súdneho konania v tejto konkrétnej veci (rozhodovanie o náhrade trov konania) tak,
že ide o vec nižšej významnosti (o tzv. bagateľnú vec). Vychádzal z toho, že ak Civilný
sporový poriadok vylučuje u bagateľných vecí prieskum rozhodnutí vydaných
druhostupňovými súdmi v mimoriadnom opravnom konaní (podanie dovolania
ako mimoriadneho opravného prostriedku v prípade bagateľných vecí je v zmysle § 422
ods. 1 Civilného sporového poriadku neprípustné), bolo by proti logike pripustiť, aby ich
prieskum bol automaticky posunutý do roviny ústavného súdnictva. Opodstatnenosť
sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy v takejto veci prichádza do úvahy iba v prípadoch
extrémneho vybočenia zo štandardov, ktoré sú pre postupy zisťovania skutkového základu
sporu a pre jeho právne posúdenie esenciálne. Táto skutočnosť totiž už sama osebe zakladá
dôvod na odmietnutie sťažnosti podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde
ako zjavne neopodstatnenej.
26. Keďže ústavná sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo bez právneho dôvodu
zaoberať sa ďalšími návrhmi uplatnenými v ústavnej sťažnosti (zrušenie napadnutého
uznesenia okresného súdu a vrátenie veci na ďalšie konanie, priznanie náhrady trov
konania).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 11. júna 2019