Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 96 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (101)IV. ÚS 192/2014
PDF · 269.89 KB
No categories available
IV. ÚS 192/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 27. marca 2014 v senáte
zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa
spravodajkyňa) a sudcu Jána Lubyho predbežne prerokoval sťažnosť Š. B., zastúpeného
euroadvokátom JUDr. Lubomírom Müllerom, Symfonická 1496/9, Praha 5, Česká
republika, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd v spojení s porušením čl. 1 Listiny
základných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave
č. k. 5 Co 312/2013-58 z 31. mája 2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Š. B. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. augusta 2013
doručená sťažnosť Š. B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd
(ďalej len „listina“) v spojení s porušením čl. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)
č. k. 5 Co 312/2013-58 z 31. mája 2013 (ďalej aj „napadnuté uznesenie krajského súdu“).
Zo sťažnosti vyplýva, že „Rozsudkem Vojenského obvodového soudu Prešov ze dne
30. 6. 1981 sp. zn. T 98/81 byl stěžovatel uznán vinným trestným činem nenastoupení služby
v ozbrojených silách podle § 269 odst. I trestního zákona a byl za to odsouzen k trestu
odnětí svobody v trvaní 2 a půl roku nepodmíněně se zařazením do I. NVS.
Výkon trestu, včetně vazby, proběhl od 3. 6. 1981 do 3. 12. 1983.
Usnesením Vojenského obvodového soudu Prešov ze dne 16. 1. 1991 sp. zn.
4 Rtv 138/90 byl podle § 14 odst. 1 písm. f) shora uvedený rozsudek zrušen ve výroku
o trestu a stejně tak byla zrušená všechna obsahově navazující rozhodnutí, pokud vzhledem
ke změně, k níž došlo, pozbyla svého podkladu.
Následným rozsudkem Vojenského obvodového soudu Prešov ze dne 16. 1. 1991
sp. zn. 4 Rtv 138/90 byl stěžovatel odsouzen k trestu odnětí svobody v trvaní jednoho roku.
Sdělením Ministerstva spravedlnosti SR ze dne 14. 12. 1995 č. 6743/93-91/1358/V,
byl stěžovatel částečně odškodněn.
Stěžovatel se však pokládal za nevinného, a proto chtěl dosáhnout úplného zproštění
trestu i viny. To se nakonec podařilo.
Usnesením Okresního soudu Prešov ze dne 22. 1. 2010 sp. zn. 41 Nt/10/2009 byla
všechna dosud pravomocná rozhodnutí zrušená a následným usnesením ze dne 15. 3. 2011
č. j. 5 Tv/3/2010-17 bylo trestní stíhaní stěžovatele zastaveno, neboť žalovaný skutek není
trestným činem a není důvod k postoupení věci.
Dne 28. 6. 2011 požádal stěžovatel Ministerstvo spravedlnosti SR o odškodnění,
mj. v položce náhrada nákladu obhajoby.
Ministerstvo spravedlnosti SR melo žádost vyřídit do 6 měsíců, t. j. do 28. 12. 2011,
ale neučinilo jak.
Stěžovatel se proto 27. 3. 2012 obrátil na soud. V řízení, které bylo zaevidováno
u Okresního soudu Bratislava I. pod sp. zn. 24 C/123/2012, se stěžovatel domáhal náhrady
nákladu právního zastoupení ve výši 93,01 Euro s příslušenstvím.
Dříve než soud rozhodí ve věci samé, Ministerstvo spravedlnosti SR postupné začalo
plnit. Dne 1. 6. 2012 přiznalo stěžovateli náhradu nákladů právního zastoupení ve výši
93,01 Euro, dne 4. 12. 2012 přiznalo úrok z uvedené částky,
Stěžovatel na kroky Ministerstva spravedlnosti SR reagoval příslušným návrhem
na částečné zastavení řízení a po přiznání úroků stěžovatel navrhl úplné zastavení soudního
řízení.
Okresní soud Bratislava I. návrhu vyhověl usnesením ze dne 18. 2. 2013 č. j.
24 C/123/2012-41. Řízení zastavil a stěžovateli přiznal náhradu nakladů řízení ve výši
97,10 Euro.
Stěžovatel byl s usnesením soudu spokojen, ale Ministerstvo spravedlnosti SR
reagovalo odvoláním, v němž tvrdilo, že přiznáním náhrady nákladu řízení došlo
k nedůvodnému obohacení oprávněné strany.
Nato stěžovatel reagoval 13. 5. 2013 vyjádřením k odvolaní.
Krajský soud Bratislava usnesením ze dne 31. 5. 2013 č. j. 5 Co/312/2013-58
usnesení soudu prvního stupně v napadené časti změnil tak, že stěžovateli náhradu nákladu
řízení nepřiznal.
Nepřiznání náhrady nákladů odvolacího řízení zdůvodnil Krajský soud Bratislava
tím, že stěžovatel podal pro jednotlivé odškodňovací položky samostatné žaloby,
což je nehospodárné, když vše mohl uplatnil jednou žalobou...“
Sťažovateľ podáva sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“) výlučne proti namietanému uzneseniu krajského súdu z 31. mája 2013.
Podľa názoru sťažovateľa kľúčovou otázkou v danej veci je, či bol povinný podávať
výlučne jednu žalobu, aby vyhovel požiadavke súdu na hospodárnosť konania.
Sťažovateľ argumentuje tým, že takú požiadavku na hospodárnosť konania,
ako ju interpretoval odvolací súd, právny poriadok Slovenskej republiky nevyžaduje.
Krajský súd podľa názoru sťažovateľa ho v skutočnosti trestá za úspech v tomto konaní,
keď mu ukladá, aby hradil náklady konania „zo svojho“ po tom, ako žalobu podal dôvodne,
a to len preto, že žalovaná strana po podaní žaloby postupne splnila všetko ešte predtým,
ako súd rozhodol vo veci samej.
Sťažovateľ poukazuje na to, že predmetný spor vznikol kvôli tomu, že Ministerstvo
spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“) nesplnilo svoju zákonnú
povinnosť v zákonom ustanovenej šesťmesačnej lehote a následne začalo vydávať
rozhodnutia, ktorými stanovisko k jednotlivým položkám priebežne menilo.
Sťažovateľ v sťažnosti ďalej uvádza, že ministerstvo „nejprve v šestiměsíční zákonné
lhůtě vůbec nereagovalo a poté začalo vydávat rozhodnutí, jimiž stanovisko k jednotlivým
položkám průbežně menilo;
Rozhodnutí ze dne 1. 6. 2012: Přiznány cestovní náklady 59,76 Euro, náklady
obhajoby 93,01 Euro, náhrada ušlého výdělku 2.489,54 Euro, náhrada nákladu Trestního
řízení 6,64 Euro, náhrada nákladu vazby 18,59 Euro, náhrada nákladu výkonu trestu
144,71 Euro, t. j. celkem 2.812,25 Euro. Od této částky však bylo odečteno 60.316,- Sk
neboli 2,002,12 Euro, které byly vyplaceny v roce 1995 na základě částečné rehabilitace,
takže k výplatě zbylo 810,13 Euro.
Rozhodnutí ze dne 4. 12. 2012: Přiznán úrok 43,99 Euro (z částky 791.54 Euro
za dobu od 2. 1. 2012 do 14. 8. 2012).
Rozhodnutí ze dne 31. 1. 2013; Přiznaný cestovní náklady 59,76 Euro, náklady
obhajoby 93.01 Euro, doplatek náhrady ušlého výdělku 995,81 Euro, náhrada nákladu
trestního řízení 6,64 Euro, náhrada nákladů vazby 18,59 Euro, doplatek náhrady nákladu
výkonu trestu 310,13 Euro, t. j. celkem 1,483,94 Euro (jako doplatek k odškodnění z roku
1995). Od této částky však bylo odečteno 810,13 Euro, které byly vyplaceny na základe
rozhodnutí z 1. 6. 2012, takže k výplatě zbylo 673,81 Euro a k tomu úrok z prodlení z této
částky.
Sporné a dosud nerozhodnuté zůstává: Náhrada nákladu trestního řízeni (rozdíl
19,92 Euro); náhrada nemateriální ujmy (10.000,- Euro).“.
Sťažovateľ v tejto súvislosti poukazuje na to, že jednotlivé nároky sa „odvíjajú“
od rôznych právnych predpisov a navyše, výpočet jednotlivých položiek komplikovalo
čiastočné odškodnenie z roku 1995. Za týchto okolností by sa konanie o všetkých položkách
v jednej žalobe stalo úplne neprehľadným.
Poukazuje tiež na ďalšie skutočnosti, ktorými odôvodňuje uplatnenie nárokov
viacerými žalobami. Dáva do pozornosti skutočnosť, že súdy posudzujú jednotlivé položky
niekedy odlišne, rovnako tak existujú prípady, keď žalobcovia podali jednu žalobu a súdy
následne niektoré položky vyčlenili na samostatné prerokovanie (rozsudky Okresného súdu
České Budějovice č. k. 12 C 30/2001-43 z 12. septembra 2001 a Obvodného súdu pre
Prahu 6 sp. zn. 7 C 66/2001 z 13. augusta 2003). Sťažovateľ tiež tvrdí, že v takýchto
prípadoch sa konanie neúmerne predlžuje.
Sťažovateľ sa domnieva, že vzhľadom na uvedené postupoval najefektívnejším
spôsobom tak, aby žaloba bola jednoduchá, žalovanú položku bolo možné jednoducho
individuálne posúdiť, konanie nebolo komplikované rôznymi prístupmi žalovaného
k jednotlivým položkám a tým, že by ich bolo potrebné posúdiť podľa rôznych právnych
predpisov, nehrozilo by vylúčenie jednotlivých položiek na samostatné konanie a žalobu
by bolo možné vybaviť čo najskôr.
V konkrétnom prípade bol určený cieľ dosiahnutý tak hospodárne, že sťažovateľ
prostredníctvom právneho zástupcu primäl ministerstvo, aby mu žalovanú položku priznalo
ešte pred meritórnym rozhodnutím, čím boli ušetrené značné náklady.
Sťažovateľ tiež poukazuje na to, že v obdobných sporoch krajský súd priznal
úplnú náhradu trov konania, pričom poukazuje na jeho uznesenia č. k. 5 Co 434/2012-24
z 28. septembra 2012, č. k. 5 Co 492/2012-91 z 30. novembra 2012, č. k. 6 Co 18/2013-42
z 28. februára 2013 a č. k. 5 Co 259/2013-34 z 30. apríla 2013. Sťažovateľ odkazuje
na odôvodnenia týchto uznesení s tým, že tam vysvetlené zásady by sa mali uplatniť
aj v jeho prípade.
Sťažovateľ argumentuje ďalej aj tým, že ak aj išlo o tzv. drobný spor, neznamená
to, že by úspešný žalobca automaticky strácal právo na náhradu trov konania. Rovnako
tak existencia iných žalôb, ktorých výsledok môže byť značne neistý, neznamená stratu
nároku na náhradu trov konania, kde žalobca bol plne úspešný.
Krajský súd však v porovnateľnom prípade sťažovateľa postupoval podľa jeho
tvrdenia celkom inak, čím voči nemu konal diskriminačne.
Sťažovateľ argumentuje, že súd ho vlastne potrestal ako úspešného žalobcu tým,
že musí hradiť náklady konania zo svojho len preto, že podal ešte iné žaloby, napriek tomu,
že ministerstvo spočiatku vôbec nerozhodlo a potom k jednotlivým položkám začalo
vydávať rôzne rozhodnutia, pritom povinnosť postupovať hospodárne v konaní
prostredníctvom hromadných žalôb nie je nikde ustanovená.
Sťažovateľ navrhuje vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie
označených článkov listiny a dohovoru v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn.
5 Co 312/2013 a jeho uznesením z 31. mája 2013 s tým, aby bolo toto uznesenie zrušené.
Domáha sa aj náhrady trov konania v sume 275,94 €.
II.
Ústavný súd preskúmal rozhodnutia krajského súdu, na ktoré poukazuje sťažovateľ
v sťažnosti, a v súvislosti s tým považuje za potrebné uviesť nasledovné:
Uznesením krajského súdu č. k. 5 Co 434/2012-24 z 28. septembra 2012 bolo
zmenené uznesenie Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“), ktorým
po späťvzatí návrhu na rehabilitačné odškodnenie vo výške 6,64 € bolo vyslovené,
že sa náhrada trov konania navrhovateľovi nepriznáva, a to tak, že ministerstvo bolo
zaviazané zaplatiť navrhovateľovi trovy právneho zastúpenia vo výške 72,69 €. Podľa
názoru krajského súdu postup pri rozhodovaní o trovách konania podľa § 150 ods. 2
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) nie je a nemôže byť pravidlom
pri rozhodovaní o sporoch s nízkou hodnotou sporu. Súd pri tomto rozhodovaní musí
vyhodnocovať nielen výšku hodnoty sporu, ale rozhodne aj jeho charakter. Musí pritom
riadne a presvedčivo zdôvodniť, prečo v konaní nepriznal úspešnému účastníkovi náhradu
trov. Na použitie § 150 ods. 2 OSP nestačí konštatovanie, že trovy konania sú neprimerané
voči uplatnenej pohľadávke, aj keď neprimeranosť trov konania k pohľadávke je zákonným
predpokladom. V tomto prípade krajský súd okrem iných dôvodov vyplývajúcich
z charakteru sporu ani nepovažuje uplatnenú náhradu trov konania za neprimeranú k výške
uplatnenej pohľadávky. Pri rozhodovaní o trovách je potrebné postupovať primárne podľa
ustanovení o náhrade trov na základe úspechu v konaní a len v osobitných zvlášť
odôvodnených prípadoch aj podľa § 150 OSP.
Uznesením krajského súdu č. k. 5 Co 492/2012-91 z 30. novembra 2012 bolo
potvrdené uznesenie okresného súdu, ktorým po späťvzatí návrhu na rehabilitačné
odškodnenie v sume 39,18 € bolo konanie zastavené a ministerstvo bolo zaviazané nahradiť
navrhovateľke trovy konania vo výške 87,72 €. Podľa názoru krajského súdu
pri rozhodovaní o náhrade trov konania nie je v zmysle § 150 ods. 2 OSP daná povinnosť
primerane znížiť náhradu trov konania. Znížiť ich možno až po zhodnotení všetkých
skutočností týkajúcich sa sporu, jeho charakteru, ako aj samotnej výšky uplatnenej náhrady
trov. Výška priznanej náhrady trov v sume 87,72 € sa nejaví ako neprimeraná vzhľadom
na výšku uplatnenej istiny.
Uznesením krajského súdu č. k. 5 Co 259/2013-34 z 30. apríla 2013 bolo potvrdené
uznesenie okresného súdu, ktorým po späťvzatí návrhu na rehabilitačné odškodnenie
v sume 7,44 € bolo konanie zastavené a ministerstvo bolo zaviazané nahradiť
navrhovateľovi trovy konania v sume 72,96 €. Krajský súd v predmetnej veci nevzhliadol
dôvody na aplikáciu § 147 ods. 1 OSP alebo § 150 ods. 2 OSP. Aplikáciu moderačného
oprávnenia podľa § 150 ods. 2 OSP nepovažoval za potrebnú, pričom prihliadol
na charakter sporu, ktorého základom je odškodnenie navrhovateľa za nezákonné väznenie
podľa zákona č. 119/1990 Zb. o súdnej rehabilitácii v znení neskorších predpisov (ďalej len
„zákon č. 119/1990 Zb.“). Výška priznanej náhrady trov konania vo vzťahu k výške
uplatnenej istiny sa krajskému súdu nejavila ako neprimeraná aj s prihliadnutím na to,
že k navyšovaniu trov právneho zastúpenia došlo aj v dôsledku správania sa ministerstva,
ktoré dodatočne priznávalo nároky navrhovateľa. Trovy konania nevznikli výlučne
zavinením navrhovateľa, pritom túto skutočnosť nemení ani to, že navrhovateľ si viaceré
nároky podľa zákona č. 119/1990 Zb. uplatnil samostatnými žalobami, keďže týmto
konaním neporušil žiadnu zákonnú povinnosť, len využil svoje dispozičné právo. Pokiaľ
ministerstvo tvrdí, že ak by boli všetky nároky na odškodnenie uplatnené jedným návrhom,
predišlo by sa tým zbytočným súdnym konaniam a trovám právneho zastúpenia, krajský súd
na tomto mieste konštatoval, že týmto by sa predišlo aj včasným uspokojením zákonného
nároku navrhovateľa.
Uznesením krajského súdu č. k. 6 Co 18/2013-42 z 28. februára 2013 bolo potvrdené
uznesenie okresného súdu, ktorým po späťvzatí návrhu na rehabilitačné odškodnenie otca
navrhovateľa v sume 27,66 € bolo konanie zastavené a ministerstvo bolo zaviazané nahradiť
navrhovateľovi trovy konania v sume 36,36 €. Krajský súd poukázal na to, že okrem
prípadov nerozlučného spoločenstva účastníkov konania vystupujúcich v konaní na jednej
strane v zmysle § 91 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, nemožno nikoho nútiť,
aby podal žalobu spoločne s inými osobami. Žiadne ustanovenie Občianskeho súdneho
poriadku neukladá žalobcom, ktorí majú určité nároky voči tomu istému žalovanému,
aby si tieto uplatňovali spoločnou žalobou. Rovnako tak jedine žalobca ako „pán sporu“
je taktiež oprávnený určovať rozsah, v akom si uplatní svoje nároky voči žalovanému.
S výnimkou obligatórne spojených konaní uvedených v § 113 OSP si žalobca môže
slobodne vybrať, či si viacero nárokov uplatní voči tomu istému žalobcovi v rámci jedného
konania alebo či bude iniciovať viacero súdnych konaní, prípadne sa môže rozhodnúť,
že si niektoré nároky neuplatní vôbec. Uviedol tiež, že ak si navrhovateľ uplatnil svoje
nároky voči ministerstvu dvomi samostatnými návrhmi, nemožno to považovať za konanie
navrhovateľa vedené s úmyslom spôsobiť škodu protistrane. Navrhovateľ týmto konaním
len využil svoje právo určovať predmet a rozsah konania pri uplatňovaní svojich nárokov.
Krajský súd bol tiež toho názoru, že právny zástupca navrhovateľa svojím konaním
nepostupoval v rozpore s profesijnou etikou advokáta, neporušil žiadne právne predpisy
a jeho konanie nevykazuje ani znaky zneužitia práva alebo jeho šikanózneho výkonu.
III.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy
zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom orgánu
štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu, resp. jeho rozhodnutím a základným právom
alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej
ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98,
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam
(mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
Sťažovateľ je presvedčený, že mu mala byť priznaná ako úspešnému účastníkovi
náhrada trov konania.
Krajský súd v napadnutom uznesení zhrnul dôvody rozhodnutia okresného súdu,
ako aj odvolacie dôvody ministerstva, uvádzajúc:
„Návrhom na vydanie platobného rozkazu, doručeným súdu prvého stupňa dňa
30. 03. 2012 sa navrhovateľ domáhal zaplatenia 93,01 eura s príslušenstvom, po pripustení
jeho čiastočného späťvzatia uznesením č. k. 24 C/123/2012-32 zo dňa 21. 11. 2012,
sa navrhovateľ voči odporcovi domáhal zaplatenia úroku z omeškania vo výške 9 % ročne
zo sumy 93,01,- eura od 29. 12. 2011 do zaplatenia.
Podaním doručeným súdu prvého stupňa dňa 21. 01. 2013 vzal navrhovateľ svoj
návrh na začatie konania v celom rozsahu späť s odôvodnením, že odporca navrhovateľovi
príslušenstvo v uplatnenej výške už uhradil.
O trovách konania, ktoré v tomto prípade predstavujú výlučne trovy právneho
zastúpenia navrhovateľa, súd prvého stupňa rozhodol podľa ust. §-u 146 ods. 2 druhá veta
O. s. p., podľa ktorého ak sa pre správanie odporcu vzal spať návrh, ktorý bol podaný
dôvodne, je povinný uhradiť trovy konania odporca. Navrhovateľovi súd prvého stupňa
z uvedeného dôvodu priznal náhradu trov konania vo výške 97,10 eura.
Odporca vo svojom odvolaní okrem iného uviedol, že priznanie trov právneho
zastúpenia advokátovi nielen v príkrom rozpore s dobrými mravmi, ale aj v rozpore
so zákonom č. 586/2003 Z. z. o advokácii, zákona číslo 455/1991 Zb. o živnostenskom
podnikaní ako aj ustanoveniami O. s. p. Advokát má byť povinný pri výkone advokácie
postupovať s odbornou starostlivosťou, ktorou sa rozumie, že koná čestne, svedomito,
primeraným spôsobom a dôsledne využíva všetky právne prostriedky a uplatňuje v záujme
klienta všetko, čo podľa svojho presvedčenia považuje za prospešné, pričom dbá
na účelnosť a hospodárnosť poskytovaných právnych služieb. Advokát nesmie znižovať
dôstojnosť advokátskeho stavu a je povinný dodržiavať pravidlá profesijnej etiky. Podľa
ust. § 18 ods. 5 zák. č. 586/2003 Z. z. odmena advokátovi nepatrí za tie úkony, pri ktorých
nepostupoval s odbornou starostlivosťou.
Odporca v odvolaní... uviedol, že právny zástupca pri uplatňovaní nárokov na súde,
ktoré boli u odporcu uplatnené jednou žiadosťou nepostupoval s odbornou starostlivosťou,
keďže jeho úkony v tomto smere nevykazujú známky hospodárnosti poskytovania právnych
služieb.
V odvolaní odporca poukázal aj na fakt, že v danom prípade došlo k porušeniu
zásady hmotného aj procesného práva, zákazu zneužitia práva, pričom jedným z prípadov
zneužitia procesného práva je aj šikanózne konanie, ktoré sa od obyčajného zneužitia práva
odlišuje tým, že je vedené s priamym úmyslom spôsobiť protistrane škodu.
Vo svojom vyjadrení navrhovateľ najmä uviedol, že podrobné vysvetlenia svojho
postupu už nemusí podrobne zdôvodňovať, pretože podrobné vysvetlenie už urobil
opakovane Krajský súd Bratislava v iných uzneseniach rozhodujúcich obdobné konania.
Na doplnenie navrhovateľ uviedol, že má dôvody, prečo žalovať jednotlivé položky
samostatne. Odporca v šesťmesačnej zákonnej lehote na žiadosť o odškodnenie vôbec
nereagovala. Po podaní žalôb odporca zaujímal k jednotlivým položkám rozdielne
stanoviská. Podľa jeho názoru je teda zrejmé, že každá položka si vyžaduje vlastný spôsob
dokazovania
Odvolací súd sa nestotožňuje s postupom súdu prvého stupňa pri rozhodovaní
o priznaní náhrady trov právneho zastúpenia v tomto prípade. Odvolací súd sa stotožňuje
s argumentáciou odporcu uvedenú v odvolaní, že v tomto prípade nebol postup
navrhovateľa zastúpeného právnym zástupcom v súlade so zákonom č. 586/2003 Z. z.
keď skutočne právny zástupca konal v rozpore so zásadou účelnosti a hospodárnosti
konania. V rozpore s touto zásadou je taký postup účastníka konania a prípadne jeho
právneho zástupcu, keď sa viacerými návrhmi domáha nároku, ktorý možno uplatniť jednou
žalobou. Požiadavka na účelnosť a hospodárnosť konania pritom nekoliduje s dispozičnou
zásadou procesného práva. Je skutočne len na navrhovateľovi koho bude žalovať a akým
spôsobom avšak aj takýto postup musí byť v súlade s ostatnými zásadami súdneho konania.
Prípadným nesprávnym postupom odporcu pred podaním žaloby v tom, že nárok
navrhovateľa neuspokojil bez podania žaloby nemožno ospravedlniť tiež nesprávny postup
pri uplatnení nároku súdnou cestou. Odvolací súd nespochybňuje právo navrhovateľa
v súdnom konaní žalovať subjekt ktorý si vyberú a spôsobom aký uznajú za vhodné,
ale musia si byť vedomí toho, že v prípade ak súd bude spôsob uplatnenia nároku považovať
za nehospodárny, že im neprizná náhradu trov konania ako v tomto prípade.
Podľa § 142 ods. 1 O. s. p. súd prizná náhradu trov konania potrebných na účelné
uplatňovanie alebo bránenie práva. V tomto prípade má odvolací súd za to, že postup
navrhovateľa prostredníctvom svojho právneho zástupcu nebolo účelným uplatňovaním
práva.
Z týchto dôvodov odvolací súd, rozhodnutie súdu prvého stupňa podľa ust. § 220
O. s. p., zmenil a aplikáciou § 150 ods. 1 O. s. p. navrhovateľovi nepriznal náhradu trov
konania tak, ako uviedol vo výroku tohto uznesenia.“
Ústavný súd zastáva názor, že argumentáciu krajského súdu možno považovať
za dostatočnú a presvedčivú. Nemožno teda dospieť k záveru, podľa ktorého by rozhodnutie
o nepriznaní náhrady trov konania malo byť arbitrárne či zjavne neodôvodnené.
Na uvedenom závere nič nemení okolnosť, že sťažovateľ je iného názoru. Jeho odlišný
právny názor totiž nemôže sám osebe bez ďalšieho zakladať porušenie práv podľa
označených článkov listiny a dohovoru.
Ústavný súd predovšetkým zdôrazňuje, že medzi účastníkmi konania nebolo sporné,
že v danej veci sa má postupovať v zmysle § 146 ods. 2 OSP, keďže zastavenie konania
zavinilo nad akúkoľvek pochybnosť ministerstvo, ktoré o žiadosti o odškodnenie v zákonnej
lehote nerozhodlo, čím vznikla na strane sťažovateľa nutnosť uplatniť nárok súdnou cestou.
Sporná bola vo veci naproti tomu interpretácia a aplikácia § 142 ods. 1 OSP v spojení
s § 150 ods. 1 OSP krajským súdom týkajúca sa účelnosti postupu sťažovateľa, ktorý
uplatnil viacero nárokov proti ministerstvu samostatnými návrhmi.
Podľa § 142 ods. 1 OSP účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná
náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi,
ktorý vo veci úspech nemal.
Podľa § 150 ods. 1 OSP ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd
výnimočne náhradu trov konania celkom alebo sčasti priznať. Súd prihliadne najmä
na okolnosti, či účastník, ktorému sa priznáva náhrada trov konania, uviedol skutočnosti
a dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu patril; to neplatí, ak účastník konania nemohol tieto
skutočnosti a dôkazy uplatniť.
Vo všeobecnosti platí, že pochybenia pri rozhodovaní o náhrade trov konania
spravidla nedosahujú samy osebe takú intenzitu, na základe ktorej možno vysloviť
porušenie základných práv a slobôd, akokoľvek sa môže účastníka konania citeľne dotknúť.
Ústavný súd pri posudzovaní problematiky trov konania, t. j. problematiky vo vzťahu
k predmetu konania pred všeobecnými súdmi vedľajšej, postupuje nanajvýš zdržanlivo,
a k zrušeniu napádaného výroku o trovách konania sa uchýli iba výnimočne, napr. keď zistí,
že došlo k porušeniu práva na súdnu ochranu extrémnym spôsobom, alebo že bolo
zasiahnuté aj iné základné právo (II. ÚS 78/03, II. ÚS 31/04, IV. ÚS 45/06, I. ÚS 156/2010,
IV. ÚS 311/2012, IV. ÚS 210/2013).
Základnou zásadou uplatňovanou pri náhrade trov konania je zásada zodpovednosti
za výsledok (zásada úspechu). Účastník konania, ktorý v spore uspel, má nárok na náhradu
trov tohto konania. Výnimku z uvedeného pravidla ustanovuje § 150 ods. 1 OSP, podľa
ktorého ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd úspešnému účastníkovi
náhradu trov konania celkom alebo sčasti priznať. V § 150 ods. 1 OSP sa uvádzajú podľa
názoru ústavného súdu dôvody hodné osobitného zreteľa skôr vo všeobecnej rovine s tým,
že ustálenie konkrétnych dôvodov hodných osobitného zreteľa je vecou posúdenia súdu
v jednotlivom prípade. Napriek tomu je napríklad v tomto ustanovení konkretizované,
že dôvodom hodným osobitného zreteľa je aj okolnosť, či úspešný účastník konania uviedol
skutočnosti a dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu patrí.
Z pohľadu ústavného súdu treba považovať za rozhodujúce, že krajský súd svoj
právny názor primerane odôvodnil a pri aplikácii § 142 ods. 1 a § 150 ods. 1 OSP
nepostupoval arbitrárne, rešpektoval zmysel a účel uvedených ustanovení Občianskeho
súdneho poriadku. Argumentácia krajského súdu rešpektuje pravidlá logiky a nie je
vnútorne rozporná, predstavuje tak jeden z možných spôsobov právneho posúdenia
uvedeného skutkového stavu.
Podľa názoru ústavného súdu § 150 ods. 1 OSP je takým ustanovením, ktoré dáva
relatívne široké medze pre sudcovské uváženie, resp. sudcovský zmysel pre spravodlivosť.
Takúto povahu tohto ustanovenia zreteľne dokumentujú aj viaceré rozhodnutia krajského
súdu, na ktoré sťažovateľ poukázal. Kým v niektorých sa dospieva k záveru o neúčelnosti
takého postupu, keď účastník uplatní viaceré nároky vyplývajúce z rovnakého
právneho predpisu samostatnými návrhmi (napr. aj v teraz skúmanej veci krajského súdu
sp. zn. 5 Co 312/2013), v iných rozhodnutiach krajský súd takýto postup hodnotí tak,
že neporušuje zásady účelnosti a hospodárnosti konania (napr. vo veciach krajského súdu
sp. zn. 5 Co 259/2013 a sp. zn. 6 Co 18/2013).
Ústavný súd ďalej dodáva, že nespochybňuje, že za určitých okolností možno
k záveru o porušení základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru dospieť aj v súvislosti
s námietkami sťažovateľa smerujúcimi proti právoplatnému rozhodnutiu všeobecného súdu
o náhrade trov súdneho konania.
Vychádzajúc z uvedených právnych názorov, ústavný súd poukazuje na skutočnosť,
že sťažovateľ vo svojej podstate namieta to, že krajský súd mu nepriznal náhradu trov
konania (právneho zastúpenia), ktorá podľa jeho vyčíslenia predstavuje sumu 97,10 €
(oprávnenosť výšky uplatnenej náhrady trov konania ústavný súd neposudzoval, pozn.).
Vyčíslená suma trov konania zjavne nedosahuje ani trojnásobok minimálnej mzdy, teda
sumy, ktorá je aj vo sfére všeobecného súdnictva považovaná za bagateľnú (pozri § 238
ods. 5 OSP, ktorý ustanovuje trojnásobok minimálnej mzdy ako podmienku prípustnosti
dovolania proti právoplatným rozhodnutiam odvolacieho súdu vo veciach týkajúcich
sa peňažného plnenia).
Ústavný súd už pri svojej rozhodovacej činnosti vyslovil, že ak sťažnosť smeruje
proti rozhodnutiu, v ktorom ide zjavne o bagateľnú sumu, poskytnutie ústavnoprávnej
ochrany sťažovateľovi prichádza do úvahy len v celkom mimoriadnych prípadoch,
keď relevancia námietok sťažovateľa smerujúcich proti napadnutému rozhodnutiu
v kontexte posúdenia eventuálneho porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1
ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru umožňuje dospieť k záveru, ktorý
odôvodňuje vyslovenie porušenia označených práv po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie
(m. m. IV. ÚS 358/09, IV. ÚS 414/2010, IV. ÚS 79/2011, IV. ÚS 251/2011).
V posudzovanej veci takúto intenzitu pochybenia zo strany krajského súdu, ktorá
by dosiahla ústavnoprávny rozmer, ústavný súd nezistil, čo taktiež zakladá dôvod
na odmietnutie sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť.
Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol tak, že sťažnosť už pri
jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne
neopodstatnenú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 27. marca 2014