Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 192/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 27. marca 2014 v senáte

zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa

spravodajkyňa) a sudcu Jána Lubyho predbežne prerokoval sťažnosť Š. B., zastúpeného

euroadvokátom JUDr. Lubomírom Müllerom, Symfonická 1496/9, Praha 5, Česká

republika, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa

čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd v spojení s porušením čl. 1 Listiny

základných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave

č. k. -58 z 31. mája 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Š. B. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. augusta 2013

doručená sťažnosť Š. B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho

základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd

(ďalej len „listina“) v spojení s porušením čl. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)

č. k. -58 z 31. mája 2013 (ďalej aj „napadnuté uznesenie krajského súdu“).

Zo sťažnosti vyplýva, že „Rozsudkem Vojenského obvodového soudu Prešov ze dne

30. 6. 1981 sp. zn. T 98/81 byl stěžovatel uznán vinným trestným činem nenastoupení služby

v ozbrojených silách podle § 269 odst. I trestního zákona a byl za to odsouzen k trestu

odnětí svobody v trvaní 2 a půl roku nepodmíněně se zařazením do I. NVS.

Výkon trestu, včetně vazby, proběhl od 3. 6. 1981 do 3. 12. 1983.

Usnesením Vojenského obvodového soudu Prešov ze dne 16. 1. 1991 sp. zn.

byl podle § 14 odst. 1 písm. f) shora uvedený rozsudek zrušen ve výroku

o trestu a stejně tak byla zrušená všechna obsahově navazující rozhodnutí, pokud vzhledem

ke změně, k níž došlo, pozbyla svého podkladu.

Následným rozsudkem Vojenského obvodového soudu Prešov ze dne 16. 1. 1991

sp. zn. byl stěžovatel odsouzen k trestu odnětí svobody v trvaní jednoho roku.

Sdělením Ministerstva spravedlnosti SR ze dne 14. 12. 1995 č. 6743/93-91/1358/V,

byl stěžovatel částečně odškodněn.

Stěžovatel se však pokládal za nevinného, a proto chtěl dosáhnout úplného zproštění

trestu i viny. To se nakonec podařilo.

Usnesením Okresního soudu Prešov ze dne 22. 1. 2010 sp. zn. byla

všechna dosud pravomocná rozhodnutí zrušená a následným usnesením ze dne 15. 3. 2011

č. j. -17 bylo trestní stíhaní stěžovatele zastaveno, neboť žalovaný skutek není

trestným činem a není důvod k postoupení věci.

Dne 28. 6. 2011 požádal stěžovatel Ministerstvo spravedlnosti SR o odškodnění,

mj. v položce náhrada nákladu obhajoby.

Ministerstvo spravedlnosti SR melo žádost vyřídit do 6 měsíců, t. j. do 28. 12. 2011,

ale neučinilo jak.

Stěžovatel se proto 27. 3. 2012 obrátil na soud. V řízení, které bylo zaevidováno

u Okresního soudu Bratislava I. pod sp. zn. , se stěžovatel domáhal náhrady

nákladu právního zastoupení ve výši 93,01 Euro s příslušenstvím.

Dříve než soud rozhodí ve věci samé, Ministerstvo spravedlnosti SR postupné začalo

plnit. Dne 1. 6. 2012 přiznalo stěžovateli náhradu nákladů právního zastoupení ve výši

93,01 Euro, dne 4. 12. 2012 přiznalo úrok z uvedené částky,

Stěžovatel na kroky Ministerstva spravedlnosti SR reagoval příslušným návrhem

na částečné zastavení řízení a po přiznání úroků stěžovatel navrhl úplné zastavení soudního

řízení.

Okresní soud Bratislava I. návrhu vyhověl usnesením ze dne 18. 2. 2013 č. j.

-41. Řízení zastavil a stěžovateli přiznal náhradu nakladů řízení ve výši

97,10 Euro.

Stěžovatel byl s usnesením soudu spokojen, ale Ministerstvo spravedlnosti SR

reagovalo odvoláním, v němž tvrdilo, že přiznáním náhrady nákladu řízení došlo

k nedůvodnému obohacení oprávněné strany.

Nato stěžovatel reagoval 13. 5. 2013 vyjádřením k odvolaní.

Krajský soud Bratislava usnesením ze dne 31. 5. 2013 č. j. -58

usnesení soudu prvního stupně v napadené časti změnil tak, že stěžovateli náhradu nákladu

řízení nepřiznal.

Nepřiznání náhrady nákladů odvolacího řízení zdůvodnil Krajský soud Bratislava

tím, že stěžovatel podal pro jednotlivé odškodňovací položky samostatné žaloby,

což je nehospodárné, když vše mohl uplatnil jednou žalobou...“

Sťažovateľ podáva sťažnosť podľa (ďalej

len „ústava“) výlučne proti namietanému uzneseniu krajského súdu z 31. mája 2013.

Podľa názoru sťažovateľa kľúčovou otázkou v danej veci je, či bol povinný podávať

výlučne jednu žalobu, aby vyhovel požiadavke súdu na hospodárnosť konania.

Sťažovateľ argumentuje tým, že takú požiadavku na hospodárnosť konania,

ako ju interpretoval odvolací súd, právny poriadok Slovenskej republiky nevyžaduje.

Krajský súd podľa názoru sťažovateľa ho v skutočnosti trestá za úspech v tomto konaní,

keď mu ukladá, aby hradil náklady konania „zo svojho“ po tom, ako žalobu podal dôvodne,

a to len preto, že žalovaná strana po podaní žaloby postupne splnila všetko ešte predtým,

ako súd rozhodol vo veci samej.

Sťažovateľ poukazuje na to, že predmetný spor vznikol kvôli tomu, že Ministerstvo

spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“) nesplnilo svoju zákonnú

povinnosť v zákonom ustanovenej šesťmesačnej lehote a následne začalo vydávať

rozhodnutia, ktorými stanovisko k jednotlivým položkám priebežne menilo.

Sťažovateľ v sťažnosti ďalej uvádza, že ministerstvo „nejprve v šestiměsíční zákonné

lhůtě vůbec nereagovalo a poté začalo vydávat rozhodnutí, jimiž stanovisko k jednotlivým

položkám průbežně menilo;

Rozhodnutí ze dne 1. 6. 2012: Přiznány cestovní náklady 59,76 Euro, náklady

obhajoby 93,01 Euro, náhrada ušlého výdělku 2.489,54 Euro, náhrada nákladu Trestního

řízení 6,64 Euro, náhrada nákladu vazby 18,59 Euro, náhrada nákladu výkonu trestu

144,71 Euro, t. j. celkem 2.812,25 Euro. Od této částky však bylo odečteno 60.316,- Sk

neboli 2,002,12 Euro, které byly vyplaceny v roce 1995 na základě částečné rehabilitace,

takže k výplatě zbylo 810,13 Euro.

Rozhodnutí ze dne 4. 12. 2012: Přiznán úrok 43,99 Euro (z částky 791.54 Euro

za dobu od 2. 1. 2012 do 14. 8. 2012).

Rozhodnutí ze dne 31. 1. 2013; Přiznaný cestovní náklady 59,76 Euro, náklady

obhajoby 93.01 Euro, doplatek náhrady ušlého výdělku 995,81 Euro, náhrada nákladu

trestního řízení 6,64 Euro, náhrada nákladů vazby 18,59 Euro, doplatek náhrady nákladu

výkonu trestu 310,13 Euro, t. j. celkem 1,483,94 Euro (jako doplatek k odškodnění z roku

1995). Od této částky však bylo odečteno 810,13 Euro, které byly vyplaceny na základe

rozhodnutí z 1. 6. 2012, takže k výplatě zbylo 673,81 Euro a k tomu úrok z prodlení z této

částky.

Sporné a dosud nerozhodnuté zůstává: Náhrada nákladu trestního řízeni (rozdíl

19,92 Euro); náhrada nemateriální ujmy (10.000,- Euro).“.

Sťažovateľ v tejto súvislosti poukazuje na to, že jednotlivé nároky sa „odvíjajú“

od rôznych právnych predpisov a navyše, výpočet jednotlivých položiek komplikovalo

čiastočné odškodnenie z roku 1995. Za týchto okolností by sa konanie o všetkých položkách

v jednej žalobe stalo úplne neprehľadným.

Poukazuje tiež na ďalšie skutočnosti, ktorými odôvodňuje uplatnenie nárokov

viacerými žalobami. Dáva do pozornosti skutočnosť, že súdy posudzujú jednotlivé položky

niekedy odlišne, rovnako tak existujú prípady, keď žalobcovia podali jednu žalobu a súdy

následne niektoré položky vyčlenili na samostatné prerokovanie (rozsudky Okresného súdu

České Budějovice č. k. -43 z 12. septembra 2001 a Obvodného súdu pre

Prahu 6 sp. zn. z 13. augusta 2003). Sťažovateľ tiež tvrdí, že v takýchto

prípadoch sa konanie neúmerne predlžuje.

Sťažovateľ sa domnieva, že vzhľadom na uvedené postupoval najefektívnejším

spôsobom tak, aby žaloba bola jednoduchá, žalovanú položku bolo možné jednoducho

individuálne posúdiť, konanie nebolo komplikované rôznymi prístupmi žalovaného

k jednotlivým položkám a tým, že by ich bolo potrebné posúdiť podľa rôznych právnych

predpisov, nehrozilo by vylúčenie jednotlivých položiek na samostatné konanie a žalobu

by bolo možné vybaviť čo najskôr.

V konkrétnom prípade bol určený cieľ dosiahnutý tak hospodárne, že sťažovateľ

prostredníctvom právneho zástupcu primäl ministerstvo, aby mu žalovanú položku priznalo

ešte pred meritórnym rozhodnutím, čím boli ušetrené značné náklady.

Sťažovateľ tiež poukazuje na to, že v obdobných sporoch krajský súd priznal

úplnú náhradu trov konania, pričom poukazuje na jeho uznesenia č. k. -24

z 28. septembra 2012, č. k. -91 z 30. novembra 2012, č. k. -42

z 28. februára 2013 a č. k. -34 z 30. apríla 2013. Sťažovateľ odkazuje

na odôvodnenia týchto uznesení s tým, že tam vysvetlené zásady by sa mali uplatniť

aj v jeho prípade.

Sťažovateľ argumentuje ďalej aj tým, že ak aj išlo o tzv. drobný spor, neznamená

to, že by úspešný žalobca automaticky strácal právo na náhradu trov konania. Rovnako

tak existencia iných žalôb, ktorých výsledok môže byť značne neistý, neznamená stratu

nároku na náhradu trov konania, kde žalobca bol plne úspešný.

Krajský súd však v porovnateľnom prípade sťažovateľa postupoval podľa jeho

tvrdenia celkom inak, čím voči nemu konal diskriminačne.

Sťažovateľ argumentuje, že súd ho vlastne potrestal ako úspešného žalobcu tým,

že musí hradiť náklady konania zo svojho len preto, že podal ešte iné žaloby, napriek tomu,

že ministerstvo spočiatku vôbec nerozhodlo a potom k jednotlivým položkám začalo

vydávať rôzne rozhodnutia, pritom povinnosť postupovať hospodárne v konaní

prostredníctvom hromadných žalôb nie je nikde ustanovená.

Sťažovateľ navrhuje vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie

označených článkov listiny a dohovoru v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 31. mája 2013 s tým, aby bolo toto uznesenie zrušené.

Domáha sa aj náhrady trov konania v sume 275,94 €.

II.

Ústavný súd preskúmal rozhodnutia krajského súdu, na ktoré poukazuje sťažovateľ

v sťažnosti, a v súvislosti s tým považuje za potrebné uviesť nasledovné:

Uznesením krajského súdu č. k. -24 z 28. septembra 2012 bolo

zmenené uznesenie Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“), ktorým

po späťvzatí návrhu na rehabilitačné odškodnenie vo výške 6,64 € bolo vyslovené,

že sa náhrada trov konania navrhovateľovi nepriznáva, a to tak, že ministerstvo bolo

zaviazané zaplatiť navrhovateľovi trovy právneho zastúpenia vo výške 72,69 €. Podľa

názoru krajského súdu postup pri rozhodovaní o trovách konania podľa § 150 ods. 2

(ďalej aj „OSP“) nie je a nemôže byť pravidlom

pri rozhodovaní o sporoch s nízkou hodnotou sporu. Súd pri tomto rozhodovaní musí

vyhodnocovať nielen výšku hodnoty sporu, ale rozhodne aj jeho charakter. Musí pritom

riadne a presvedčivo zdôvodniť, prečo v konaní nepriznal úspešnému účastníkovi náhradu

trov. Na použitie nestačí konštatovanie, že trovy konania sú neprimerané

voči uplatnenej pohľadávke, aj keď neprimeranosť trov konania k pohľadávke je zákonným

predpokladom. V tomto prípade krajský súd okrem iných dôvodov vyplývajúcich

z charakteru sporu ani nepovažuje uplatnenú náhradu trov konania za neprimeranú k výške

uplatnenej pohľadávky. Pri rozhodovaní o trovách je potrebné postupovať primárne podľa

ustanovení o náhrade trov na základe úspechu v konaní a len v osobitných zvlášť

odôvodnených prípadoch aj podľa .

Uznesením krajského súdu č. k. -91 z 30. novembra 2012 bolo

potvrdené uznesenie okresného súdu, ktorým po späťvzatí návrhu na rehabilitačné

odškodnenie v sume 39,18 € bolo konanie zastavené a ministerstvo bolo zaviazané nahradiť

navrhovateľke trovy konania vo výške 87,72 €. Podľa názoru krajského súdu

pri rozhodovaní o náhrade trov konania nie je v zmysle daná povinnosť

primerane znížiť náhradu trov konania. Znížiť ich možno až po zhodnotení všetkých

skutočností týkajúcich sa sporu, jeho charakteru, ako aj samotnej výšky uplatnenej náhrady

trov. Výška priznanej náhrady trov v sume 87,72 € sa nejaví ako neprimeraná vzhľadom

na výšku uplatnenej istiny.

Uznesením krajského súdu č. k. -34 z 30. apríla 2013 bolo potvrdené

uznesenie okresného súdu, ktorým po späťvzatí návrhu na rehabilitačné odškodnenie

v sume 7,44 € bolo konanie zastavené a ministerstvo bolo zaviazané nahradiť

navrhovateľovi trovy konania v sume 72,96 €. Krajský súd v predmetnej veci nevzhliadol

dôvody na aplikáciu alebo . Aplikáciu moderačného

oprávnenia podľa nepovažoval za potrebnú, pričom prihliadol

na charakter sporu, ktorého základom je odškodnenie navrhovateľa za nezákonné väznenie

podľa o súdnej rehabilitácii v znení neskorších predpisov (ďalej len

„“). Výška priznanej náhrady trov konania vo vzťahu k výške

uplatnenej istiny sa krajskému súdu nejavila ako neprimeraná aj s prihliadnutím na to,

že k navyšovaniu trov právneho zastúpenia došlo aj v dôsledku správania sa ministerstva,

ktoré dodatočne priznávalo nároky navrhovateľa. Trovy konania nevznikli výlučne

zavinením navrhovateľa, pritom túto skutočnosť nemení ani to, že navrhovateľ si viaceré

nároky podľa uplatnil samostatnými žalobami, keďže týmto

konaním neporušil žiadnu zákonnú povinnosť, len využil svoje dispozičné právo. Pokiaľ

ministerstvo tvrdí, že ak by boli všetky nároky na odškodnenie uplatnené jedným návrhom,

predišlo by sa tým zbytočným súdnym konaniam a trovám právneho zastúpenia, krajský súd

na tomto mieste konštatoval, že týmto by sa predišlo aj včasným uspokojením zákonného

nároku navrhovateľa.

Uznesením krajského súdu č. k. -42 z 28. februára 2013 bolo potvrdené

uznesenie okresného súdu, ktorým po späťvzatí návrhu na rehabilitačné odškodnenie otca

navrhovateľa v sume 27,66 € bolo konanie zastavené a ministerstvo bolo zaviazané nahradiť

navrhovateľovi trovy konania v sume 36,36 €. Krajský súd poukázal na to, že okrem

prípadov nerozlučného spoločenstva účastníkov konania vystupujúcich v konaní na jednej

strane v zmysle , nemožno nikoho nútiť,

aby podal žalobu spoločne s inými osobami. Žiadne ustanovenie Občianskeho súdneho

poriadku neukladá žalobcom, ktorí majú určité nároky voči tomu istému žalovanému,

aby si tieto uplatňovali spoločnou žalobou. Rovnako tak jedine žalobca ako „pán sporu“

je taktiež oprávnený určovať rozsah, v akom si uplatní svoje nároky voči žalovanému.

S výnimkou obligatórne spojených konaní uvedených v si žalobca môže

slobodne vybrať, či si viacero nárokov uplatní voči tomu istému žalobcovi v rámci jedného

konania alebo či bude iniciovať viacero súdnych konaní, prípadne sa môže rozhodnúť,

že si niektoré nároky neuplatní vôbec. Uviedol tiež, že ak si navrhovateľ uplatnil svoje

nároky voči ministerstvu dvomi samostatnými návrhmi, nemožno to považovať za konanie

navrhovateľa vedené s úmyslom spôsobiť škodu protistrane. Navrhovateľ týmto konaním

len využil svoje právo určovať predmet a rozsah konania pri uplatňovaní svojich nárokov.

Krajský súd bol tiež toho názoru, že právny zástupca navrhovateľa svojím konaním

nepostupoval v rozpore s profesijnou etikou advokáta, neporušil žiadne právne predpisy

a jeho konanie nevykazuje ani znaky zneužitia práva alebo jeho šikanózneho výkonu.

III.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy

zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom orgánu

štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu, resp. jeho rozhodnutím a základným právom

alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej

ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (,

, ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam

(mutatis mutandis , , ).

Sťažovateľ je presvedčený, že mu mala byť priznaná ako úspešnému účastníkovi

náhrada trov konania.

Krajský súd v napadnutom uznesení zhrnul dôvody rozhodnutia okresného súdu,

ako aj odvolacie dôvody ministerstva, uvádzajúc:

„Návrhom na vydanie platobného rozkazu, doručeným súdu prvého stupňa dňa

30. 03. 2012 sa navrhovateľ domáhal zaplatenia 93,01 eura s príslušenstvom, po pripustení

jeho čiastočného späťvzatia uznesením č. k. -32 zo dňa 21. 11. 2012,

sa navrhovateľ voči odporcovi domáhal zaplatenia úroku z omeškania vo výške 9 % ročne

zo sumy 93,01,- eura od 29. 12. 2011 do zaplatenia.

Podaním doručeným súdu prvého stupňa dňa 21. 01. 2013 vzal navrhovateľ svoj

návrh na začatie konania v celom rozsahu späť s odôvodnením, že odporca navrhovateľovi

príslušenstvo v uplatnenej výške už uhradil.

O trovách konania, ktoré v tomto prípade predstavujú výlučne trovy právneho

zastúpenia navrhovateľa, súd prvého stupňa rozhodol podľa ust. §-u 146 ods. 2 druhá veta

, podľa ktorého ak sa pre správanie odporcu vzal spať návrh, ktorý bol podaný

dôvodne, je povinný uhradiť trovy konania odporca. Navrhovateľovi súd prvého stupňa

z uvedeného dôvodu priznal náhradu trov konania vo výške 97,10 eura.

Odporca vo svojom odvolaní okrem iného uviedol, že priznanie trov právneho

zastúpenia advokátovi nielen v príkrom rozpore s dobrými mravmi, ale aj v rozpore

so o advokácii, zákona číslo o živnostenskom

podnikaní ako aj ustanoveniami Advokát má byť povinný pri výkone advokácie

postupovať s odbornou starostlivosťou, ktorou sa rozumie, že koná čestne, svedomito,

primeraným spôsobom a dôsledne využíva všetky právne prostriedky a uplatňuje v záujme

klienta všetko, čo podľa svojho presvedčenia považuje za prospešné, pričom dbá

na účelnosť a hospodárnosť poskytovaných právnych služieb. Advokát nesmie znižovať

dôstojnosť advokátskeho stavu a je povinný dodržiavať pravidlá profesijnej etiky. Podľa

ust. odmena advokátovi nepatrí za tie úkony, pri ktorých

nepostupoval s odbornou starostlivosťou.

Odporca v odvolaní... uviedol, že právny zástupca pri uplatňovaní nárokov na súde,

ktoré boli u odporcu uplatnené jednou žiadosťou nepostupoval s odbornou starostlivosťou,

keďže jeho úkony v tomto smere nevykazujú známky hospodárnosti poskytovania právnych

služieb.

V odvolaní odporca poukázal aj na fakt, že v danom prípade došlo k porušeniu

zásady hmotného aj procesného práva, zákazu zneužitia práva, pričom jedným z prípadov

zneužitia procesného práva je aj šikanózne konanie, ktoré sa od obyčajného zneužitia práva

odlišuje tým, že je vedené s priamym úmyslom spôsobiť protistrane škodu.

Vo svojom vyjadrení navrhovateľ najmä uviedol, že podrobné vysvetlenia svojho

postupu už nemusí podrobne zdôvodňovať, pretože podrobné vysvetlenie už urobil

opakovane Krajský súd Bratislava v iných uzneseniach rozhodujúcich obdobné konania.

Na doplnenie navrhovateľ uviedol, že má dôvody, prečo žalovať jednotlivé položky

samostatne. Odporca v šesťmesačnej zákonnej lehote na žiadosť o odškodnenie vôbec

nereagovala. Po podaní žalôb odporca zaujímal k jednotlivým položkám rozdielne

stanoviská. Podľa jeho názoru je teda zrejmé, že každá položka si vyžaduje vlastný spôsob

dokazovania

Odvolací súd sa nestotožňuje s postupom súdu prvého stupňa pri rozhodovaní

o priznaní náhrady trov právneho zastúpenia v tomto prípade. Odvolací súd sa stotožňuje

s argumentáciou odporcu uvedenú v odvolaní, že v tomto prípade nebol postup

navrhovateľa zastúpeného právnym zástupcom v súlade so

keď skutočne právny zástupca konal v rozpore so zásadou účelnosti a hospodárnosti

konania. V rozpore s touto zásadou je taký postup účastníka konania a prípadne jeho

právneho zástupcu, keď sa viacerými návrhmi domáha nároku, ktorý možno uplatniť jednou

žalobou. Požiadavka na účelnosť a hospodárnosť konania pritom nekoliduje s dispozičnou

zásadou procesného práva. Je skutočne len na navrhovateľovi koho bude žalovať a akým

spôsobom avšak aj takýto postup musí byť v súlade s ostatnými zásadami súdneho konania.

Prípadným nesprávnym postupom odporcu pred podaním žaloby v tom, že nárok

navrhovateľa neuspokojil bez podania žaloby nemožno ospravedlniť tiež nesprávny postup

pri uplatnení nároku súdnou cestou. Odvolací súd nespochybňuje právo navrhovateľa

v súdnom konaní žalovať subjekt ktorý si vyberú a spôsobom aký uznajú za vhodné,

ale musia si byť vedomí toho, že v prípade ak súd bude spôsob uplatnenia nároku považovať

za nehospodárny, že im neprizná náhradu trov konania ako v tomto prípade.

Podľa súd prizná náhradu trov konania potrebných na účelné

uplatňovanie alebo bránenie práva. V tomto prípade má odvolací súd za to, že postup

navrhovateľa prostredníctvom svojho právneho zástupcu nebolo účelným uplatňovaním

práva.

Z týchto dôvodov odvolací súd, rozhodnutie súdu prvého stupňa podľa ust. § 220

, zmenil a aplikáciou navrhovateľovi nepriznal náhradu trov

konania tak, ako uviedol vo výroku tohto uznesenia.“

Ústavný súd zastáva názor, že argumentáciu krajského súdu možno považovať

za dostatočnú a presvedčivú. Nemožno teda dospieť k záveru, podľa ktorého by rozhodnutie

o nepriznaní náhrady trov konania malo byť arbitrárne či zjavne neodôvodnené.

Na uvedenom závere nič nemení okolnosť, že sťažovateľ je iného názoru. Jeho odlišný

právny názor totiž nemôže sám osebe bez ďalšieho zakladať porušenie práv podľa

označených článkov listiny a dohovoru.

Ústavný súd predovšetkým zdôrazňuje, že medzi účastníkmi konania nebolo sporné,

že v danej veci sa má postupovať v zmysle , keďže zastavenie konania

zavinilo nad akúkoľvek pochybnosť ministerstvo, ktoré o žiadosti o odškodnenie v zákonnej

lehote nerozhodlo, čím vznikla na strane sťažovateľa nutnosť uplatniť nárok súdnou cestou.

Sporná bola vo veci naproti tomu interpretácia a aplikácia v spojení

s krajským súdom týkajúca sa účelnosti postupu sťažovateľa, ktorý

uplatnil viacero nárokov proti ministerstvu samostatnými návrhmi.

Podľa účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná

náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi,

ktorý vo veci úspech nemal.

Podľa ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd

výnimočne náhradu trov konania celkom alebo sčasti priznať. Súd prihliadne najmä

na okolnosti, či účastník, ktorému sa priznáva náhrada trov konania, uviedol skutočnosti

a dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu patril; to neplatí, ak účastník konania nemohol tieto

skutočnosti a dôkazy uplatniť.

Vo všeobecnosti platí, že pochybenia pri rozhodovaní o náhrade trov konania

spravidla nedosahujú samy osebe takú intenzitu, na základe ktorej možno vysloviť

porušenie základných práv a slobôd, akokoľvek sa môže účastníka konania citeľne dotknúť.

Ústavný súd pri posudzovaní problematiky trov konania, t. j. problematiky vo vzťahu

k predmetu konania pred všeobecnými súdmi vedľajšej, postupuje nanajvýš zdržanlivo,

a k zrušeniu napádaného výroku o trovách konania sa uchýli iba výnimočne, napr. keď zistí,

že došlo k porušeniu práva na súdnu ochranu extrémnym spôsobom, alebo že bolo

zasiahnuté aj iné základné právo (, , , ,

, ).

Základnou zásadou uplatňovanou pri náhrade trov konania je zásada zodpovednosti

za výsledok (zásada úspechu). Účastník konania, ktorý v spore uspel, má nárok na náhradu

trov tohto konania. Výnimku z uvedeného pravidla ustanovuje , podľa

ktorého ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd úspešnému účastníkovi

náhradu trov konania celkom alebo sčasti priznať. V sa uvádzajú podľa

názoru ústavného súdu dôvody hodné osobitného zreteľa skôr vo všeobecnej rovine s tým,

že ustálenie konkrétnych dôvodov hodných osobitného zreteľa je vecou posúdenia súdu

v jednotlivom prípade. Napriek tomu je napríklad v tomto ustanovení konkretizované,

že dôvodom hodným osobitného zreteľa je aj okolnosť, či úspešný účastník konania uviedol

skutočnosti a dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu patrí.

Z pohľadu ústavného súdu treba považovať za rozhodujúce, že krajský súd svoj

právny názor primerane odôvodnil a pri aplikácii a

nepostupoval arbitrárne, rešpektoval zmysel a účel uvedených ustanovení Občianskeho

súdneho poriadku. Argumentácia krajského súdu rešpektuje pravidlá logiky a nie je

vnútorne rozporná, predstavuje tak jeden z možných spôsobov právneho posúdenia

uvedeného skutkového stavu.

Podľa názoru ústavného súdu je takým ustanovením, ktoré dáva

relatívne široké medze pre sudcovské uváženie, resp. sudcovský zmysel pre spravodlivosť.

Takúto povahu tohto ustanovenia zreteľne dokumentujú aj viaceré rozhodnutia krajského

súdu, na ktoré sťažovateľ poukázal. Kým v niektorých sa dospieva k záveru o neúčelnosti

takého postupu, keď účastník uplatní viaceré nároky vyplývajúce z rovnakého

právneho predpisu samostatnými návrhmi (napr. aj v teraz skúmanej veci krajského súdu

sp. zn. ), v iných rozhodnutiach krajský súd takýto postup hodnotí tak,

že neporušuje zásady účelnosti a hospodárnosti konania (napr. vo veciach krajského súdu

sp. zn. a sp. zn. ).

Ústavný súd ďalej dodáva, že nespochybňuje, že za určitých okolností možno

k záveru o porušení základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru dospieť aj v súvislosti

s námietkami sťažovateľa smerujúcimi proti právoplatnému rozhodnutiu všeobecného súdu

o náhrade trov súdneho konania.

Vychádzajúc z uvedených právnych názorov, ústavný súd poukazuje na skutočnosť,

že sťažovateľ vo svojej podstate namieta to, že krajský súd mu nepriznal náhradu trov

konania (právneho zastúpenia), ktorá podľa jeho vyčíslenia predstavuje sumu 97,10 €

(oprávnenosť výšky uplatnenej náhrady trov konania ústavný súd neposudzoval, pozn.).

Vyčíslená suma trov konania zjavne nedosahuje ani trojnásobok minimálnej mzdy, teda

sumy, ktorá je aj vo sfére všeobecného súdnictva považovaná za bagateľnú (pozri § 238

ods. 5 , ktorý ustanovuje trojnásobok minimálnej mzdy ako podmienku prípustnosti

dovolania proti právoplatným rozhodnutiam odvolacieho súdu vo veciach týkajúcich

sa peňažného plnenia).

Ústavný súd už pri svojej rozhodovacej činnosti vyslovil, že ak sťažnosť smeruje

proti rozhodnutiu, v ktorom ide zjavne o bagateľnú sumu, poskytnutie ústavnoprávnej

ochrany sťažovateľovi prichádza do úvahy len v celkom mimoriadnych prípadoch,

keď relevancia námietok sťažovateľa smerujúcich proti napadnutému rozhodnutiu

v kontexte posúdenia eventuálneho porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1

, resp. práva podľa dohovoru umožňuje dospieť k záveru, ktorý

odôvodňuje vyslovenie porušenia označených práv po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie

(m. m. , , , ).

V posudzovanej veci takúto intenzitu pochybenia zo strany krajského súdu, ktorá

by dosiahla ústavnoprávny rozmer, ústavný súd nezistil, čo taktiež zakladá dôvod

na odmietnutie sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol tak, že sťažnosť už pri

jej predbežnom prerokovaní podľa odmietol ako zjavne

neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. marca 2014