Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 335/2026

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Roberta Šorla a sudcov Ivana Fiačana (sudca spravodajca) a Martina Vernarského v konaní podľa o ústavnej sťažnosti sťažovateľa , , Prešov, zastúpeného JUDr. Vierou Strakovou, advokátkou, Námestie legionárov 5, Prešov, proti uzneseniu Okresného súdu Prešov č. k. -647 z 27. februára 2026 takto

r o z h o d o l :

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I. Ústavná sťažnosť sťažovateľa a skutkový stav veci

1. Sťažovateľ sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 3. mája 2026 domáha vyslovenia porušenia základného práva podľa a práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd označeným uznesením okresného súdu o trovách konania, ktoré navrhuje zrušiť a vec vrátiť na okresnému súdu na ďalšie konanie.

2. Sťažovateľ sa podanou žalobou proti žalovaným vlastníkom bytov a nebytových priestorov (žalovaní 1 – 142) a proti dražobníkovi (žalovaná 143) domáhal vyhlásenia neplatnosti všetkých úkonov spojených s dražbou, ako aj dražby samotnej.

3. Okresný súd žalobu sťažovateľa zamietol a náhradu trov konania priznal žalovaným. Rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil aj odvolací súd a trovy odvolacieho konania tiež priznal žalovaným.

4. Okresný súd uznesením vyššieho súdneho úradníka z 13. októbra 2025 rozhodol o výške trov konania tak, že sťažovateľovi uložil povinnosť zaplatiť žalovaným 1 – 142 trovy 387,36 eur, žalovanému 143 trovy 248, 68 eur a trovy odvolacieho konania žalovaným vyšší súdny úradník nepriznal.

5. Proti uzneseniu z 13. októbra 2025 podal sťažovateľ sťažnosť, v ktorej argumentoval tým, že jeho sociálna situácia mu neumožňuje platiť žiadne trovy konania. Odmietol platiť trovy konania dražobnej spoločnosti, ktorá ho pripravila o bývanie, a zdôraznil, že v konaní proti nemu stálo 142

vlastníkov, ktorí boli zastúpení bytovým družstvom aj advokátom, preto by trovy konania nemal platiť. Podľa názoru sťažovateľa mal súd vo veci aplikovať (ďalej len „“).

6. Okresný súd napadnutým uznesením sťažnosť zamietol s odôvodnením, že vo fáze vyčíslenia trov konania nie je priestor pre zmenu rozhodnutia o priznaní nároku na náhradu trov konania. V súvislosti s námietkou o vysokom počte žalobcov okresný súd uviedol, že ide o výsledok iniciovania sporu zo strany sťažovateľa. Sudca okresného súdu preskúmal napadnuté uznesenie vyššieho súdneho úradníka a nezistil pochybenie pri vyčíslení trov konania. Okrem toho poukázal aj na skutočnosť, že sťažovateľ nerozporoval výšku priznanej odmeny či dôvodnosť odmeny za jednotlivé úkony právnej služby.

7. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti prezentuje názor, že ak v sťažnosti proti uzneseniu vyššieho súdneho úradníka namietal trovy v celom rozsahu, tak namietal aj ich výšku, preto nesúhlasí so závermi v napadnutom uznesení okresného súdu.

8. Priznanie trov vrátane ich výšky považuje sťažovateľ za nezákonné a protiústavné, a to aj s ohľadom na to, že je dlhodobo oslobodzovaný od súdnych poplatkov. Podľa neho je nepredstaviteľné, aby v situácii, keď v dobrovoľnej dražbe prišiel o byt, platil odmenu advokátovi bytového družstva.

9. V závere ústavnej sťažnosti sťažovateľ uvádza, že bolo porušené jeho právo na rovnocenné postavenie strán sporu, pretože napriek tomu, že mal nárok na pridelenie advokáta, musel sa v spore na okresnom aj krajskom súde zastupovať sám.

II. Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti

10. Ústavný súd považuje za žiaduce poukázať v prvom rade na svoju ustálenú judikatúru, v ktorej opakovane pripomína, že rozhodovanie všeobecného súdu o trovách konania ako integrálnej súčasti súdneho konania je zásadne výsadou všeobecného súdu.

11. Ústavný súd pri posudzovaní problematiky trov konania, t. j. problematiky vo vzťahu k predmetu konania pred všeobecnými súdmi vedľajšej, postupuje nanajvýš zdržanlivo a k zrušeniu napádaného rozhodnutia o trovách konania sa uchýli iba výnimočne, napr. keď zistí, že došlo k porušeniu práva na súdnu ochranu extrémnym spôsobom alebo že bolo zasiahnuté aj iné základné právo (m. m. , , , , , , , ). Otázka presnej výšky náhrady trov v zásade nemá ústavnoprávny rozmer.

12. Problém, s ktorým sa sťažovateľ obracia na ústavný súd po neúspechu so sťažnosťou proti uzneseniu vyššieho súdneho úradníka, nespočíva v (ne)správnosti výpočtu výšky trov konania, ale výlučne vo verdikte o nároku na náhradu trov konania. Sťažovateľ je presvedčený o tom, že v jeho prípade boli dané dôvody osobitného zreteľa, pre ktoré súd nemal úspešným žalovaným priznať náhradu trov konania.

13. K tomu ústavný súd v prvom rade uvádza, že o trovách konania sa podľa rozhoduje formálne v dvoch fázach. V prvej fáze je súdom v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí, rozhodnuté o tom, komu (a či vôbec) sa prizná nárok na náhradu trov konania. O samotnej výške náhrady trov

konania následne súd rozhoduje v druhej fáze, a to po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí. Výška náhrady trov konania je určená samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

14. Vztiahnuc uvedené na prípad sťažovateľa, možno konštatovať, že o nároku na náhradu trov konania už bolo právoplatne rozhodnuté, preto okresný súd nemohol preskúmavať správnosť právoplatného rozhodnutia v časti výroku o nároku na náhradu trov konania v štádiu rozhodovania o výške trov konania ( a ), tak ako to od neho požadoval sťažovateľ. Úlohou okresného súdu, resp. jeho sudcu, bolo preskúmať už len rozhodnutie vyššieho súdneho úradníka z hľadiska správnosti vyčíslenia trov konania, teda posúdiť účelnosť vykonaných úkonov právnej služby, ako aj určenie a výšku základnej sadzby tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby. Vo vzťahu k týmto premenným sťažovateľ nevznášal žiadne výhrady. Osamotený výrok o namietaní trov v celom rozsahu určite nie je možné považovať za relevantné odôvodnenie konkrétnych námietok voči výške priznaných trov.

15. Námietky týkajúce sa vysokého počtu žalovaných či skutočnosť, že sťažovateľ bol v minulosti opakovane oslobodený od súdnych poplatkov, považuje ústavný súd za neopodstatnené. Okresný súd správne poukázal na to, že sťažovateľ bol iniciátorom súdneho konania a s tým súvisiaceho vymedzenia okruhu účastníkov, preto si mal byť vedomý dôsledkov vedenia súdneho sporu. Skutočnosť, že bol v minulosti, hoci aj opakovane v rámci iných súdnych konaní, oslobodený od súdnych poplatkov, neznamená, že ide o generálne oslobodenie od akýchkoľvek nákladov v ďalších konaniach (súdnych poplatkov či odmeny za právne úkony). Namietané porušenie práva na „rovnocenné postavenie strán sporu“ sťažovateľ v ústavnej sťažnosti žiadnym spôsobom neodôvodnil, preto sa ústavný súd nemohol touto námietkou zaoberať.

16. Uvedené umožňuje ústavnému súdu konštatovať, že okresný súd postupoval pri rozhodovaní o výške trov konania v rámci vymedzenom príslušnými procesnými predpismi a nedopustil sa takého výkladu (a aplikácie) relevantných ustanovení, ktorým by poprel ich podstatu, zmysel a účel a ktorý by predstavoval nepredvídateľnú interpretačnú svojvôľu. Sťažovateľ dostal na svoje sťažnostné námietky odpovede. Konštatovaniu, podľa ktorého v konaní, v ktorom sa rozhoduje už iba o výške trov konania, sa nemožno domáhať prehodnotenia záveru o tom, kto má alebo nemá nárok na náhradu trov konania, niet čo vytknúť. Napadnuté uznesenie v kontexte sťažovateľových výhrad je zrozumiteľne odôvodnené, logické a z ústavného hľadiska akceptovateľné a udržateľné.

17. Preto ústavný súd odmietol ústavnú sťažnosť sťažovateľa podľa o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. júna 2026

Robert Šorl

predseda senátu