Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 113 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (126)IV. ÚS 210/2013
PDF · 282.4 KB
No categories available
IV. ÚS 210/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. júla 2013 v senáte
zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Ladislava
Orosza v konaní o sťažnosti M. Š., Česká republika, zastúpeného euroadvokátom
zapísaným v Slovenskej advokátskej komore JUDr. L. M., Česká republika, vo veci
namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd výrokom uznesenia Krajského súdu
v Bratislave č. k. 5 Co/598/2012-50 z 30. novembra 2012 o náhrade trov prvostupňového
konania, za účasti Krajského súdu v Bratislave, takto
rozhodol:
1. Základné právo M. Š. na súdnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a
slobôd a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd výrokom uznesenia Krajského súdu v Bratislave č. k.
5 Co/598/2012-50 z 30. novembra 2012, ktorým zmenil uznesenie Okresného súdu
Bratislava I č. k. 15 C/90/2012-35 z 25. septembra 2012 tak, že M. Š. náhradu trov konania
nepriznal, p o r u š e n é b o l i .
2. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. k. 5 Co/598/2012-50 z 30. novembra 2012
vo výroku, ktorým zmenil uznesenie Okresného súdu Bratislava I č. k.
15 C/90/2012-35 z 25. septembra 2012 tak, že M. Š. náhradu trov konania nepriznal,
z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.
3. Krajský súd v Bratislave j e p o v i n n ý uhradiť trovy konania M. Š. v sume 279,94 €
(slovom dvestosedemdesiatdeväť eur a deväťdesiatštyri centov) na účet jeho právneho
zástupcu JUDr. L. M., Česká republika, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. marca 2013
doručená sťažnosť M. Š. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd
(ďalej len „listina“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) výrokom uznesenia
Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 5 Co/598/2012-50 z 25.
septembra 2012 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“), ktorým bolo zmenené uznesenie
Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) č. k. 15 C/90/2012-35
z 25. septembra 2012 (ďalej aj „prvostupňové uznesenie“) tak, že sťažovateľovi nebola
priznaná náhrada trov prvostupňového konania.
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ ako jeden z troch dedičov po poručiteľovi
(svojom nebohom otcovi) požiadal 28. júna 2011 Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej
republiky (ďalej len „ministerstvo spravodlivosti“ alebo „žalovaný“) o odškodnenie podľa
zákona č. 119/1990 Zb. o súdnej rehabilitácii v znení neskorších predpisov (ďalej len
Po márnom uplynutí šesťmesačnej lehoty na predbežné prerokovanie nároku podal
sťažovateľ 28. marca 2012 okresnému súdu žalobu, ktorou sa domáhal náhrady 1/3 ušlého
zárobku (t. j. vo výške na neho zo zákona pripadajúceho dedičského podielu), na ktorú by
mal jeho otec právo, ak by bol ešte nažive. Ešte predtým, než okresný súd prerokoval
žalobu, ministerstvo spravodlivosti priznalo sťažovateľovi náhradu ušlého zárobku
v požadovanej sume. V nadväznosti na to sťažovateľ oznámil okresnému súdu, že jeho
nárok bol uspokojený, preto vzal svoju žalobu späť a navrhol konanie zastaviť s tým, že
s poukazom na § 146 ods. 2 druhú vetu Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“)
navrhol, aby mu bola priznaná náhrada trov konania. Okresný súd uznesením č. k.
15 C/90/2012-35 z 25. septembra 2012 konanie v právnej veci sťažovateľa zastavil a priznal
mu náhradu trov konania v sume 72,69 €. Proti označenému uzneseniu okresného súdu
podalo v zákonnej lehote odvolanie ministerstvo spravodlivosti s tým, že neexistuje dôvod
na to, aby malo platiť trovy konania. Krajský súd napadnutým uznesením zmenil
prvostupňové uznesenie tak, že sťažovateľovi náhradu trov prvostupňového konania
nepriznal. V odôvodnení napadnutého uznesenia krajský súd uviedol, že pokiaľ sťažovateľ
nepodal spoločnú žalobu so svojimi súrodencami, nekonal hospodárne.
Sťažovateľ argumentuje tým, že ten istý senát v obdobných sporoch (uznesenia č. k.
5 Co/434/2012-24 z 28. septembra 2012 a č. k. 5 Co/492/2012-91 z 30. novembra 2012)
priznal žalobcom plnú náhradu trov konania aj napriek tomu, že nárok bol uplatnený
samotným poškodeným alebo dedičom, preto sa odvoláva na odôvodnenie týchto uznesení.
Vzhľadom na uvedené došlo napadnutým uznesením podľa sťažovateľa k porušeniu
jeho v petite sťažnosti označených práv.
Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd rozhodol, že krajský súd napadnutým
uznesením vo výroku, ktorým zmenil prvostupňové uznesenie v odvolaním napadnutej časti
tak, že nepriznal sťažovateľovi náhradu trov konania, porušil jeho základné právo na súdnu
ochranu podľa čl. 36 ods. 1 listiny a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, zároveň, aby uvedené uznesenie zrušil a vec vrátil krajskému súd na ďalšie
konanie, a taktiež sa domáha priznania úhrady trov konania.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) uznesením č. k. IV. ÚS 210/2013-7 z 11. apríla 2013 prijal sťažnosť sťažovateľa
na ďalšie konanie.
V označenom uznesení o prijatí veci na ďalšie konanie ústavný súd zdôraznil, že
aj napriek tomu, že v zmysle svojej doterajšej judikatúry zásadne nevstupuje do veci, ktorú
vzhľadom na výšku požadovanej sumy možno označiť za bagateľnú, a navyše ide
o problematiku trov konania, t. j. problematiku vo vzťahu k predmetu konania pred
všeobecnými súdmi akcesorickú, s prihliadnutím na špecifiká predmetnej veci, najmä
skutočnosť, že základ sporu má pôvod v minulom nedemokratickom režime, dospel
k názoru, že v danom prípade je potrebné tak urobiť.
Sťažovateľ po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie doplnil svoju sťažnosť podaním
doručeným ústavnému súdu 14. mája 2013, v ktorom uviedol, že doplňuje svoju pôvodnú
sťažnosť, poukazujúc na odôvodnenie uznesenia krajského súdu č. k. 6 Co/18/2013-42
z 28. februára 2013 týkajúceho sa jeho brata, ktorý viedol proti ministerstvu spravodlivosti
samostatné konanie, uplatňujúc rovnaký nárok, pričom krajský súd uznal, «že nikdo nebyl
oprávněn nutit ho, aby vedl se svými sourozenci společné soudní řízení proti žalované,
neboť v tomto případě nešlo o tzv. nerozlučné společenství. Soud uznal, že žalobce jako
„pán sporu“ si může určit v jakém rozsahu uplatní nárok vůči žalované, tedy zda bude
postupovat sám nebo společně s jinými a zda žalobou uplatní všechny nároky, nebo jen
některé.».
Z uvedeného sťažovateľ vyvodil, že krajský súd sa dopustil rozdielneho
zaobchádzania s osobami v rovnakom právnom postavení (diskriminoval sťažovateľa
v porovnaní s jeho bratom, hoci obaja boli voči žalovanému v porovnateľnom postavení).
V spojitosti s tým sťažovateľ rozšíril svoju sťažnosť s tým, že namieta i porušenie
základného práva na rovnosť podľa čl. 1 listiny.
Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na § 25 ods. 3 zákona o ústavnom súde,
z ktorého vyplýva, že ak ústavný súd sťažnosť neodloží alebo neodmietne, prijme ju pri
predbežnom prerokovaní na ďalšie konanie „v rozsahu, ktorý sa vymedzí vo výroku
uznesenia o prijatí návrhu“. Uvedené ustanovenie zákona o ústavnom súde vylučuje
možnosť sťažovateľa, ako aj jeho právneho zástupcu meniť či rozširovať, resp. dopĺňať
v období po prijatí sťažnosti návrh na začatie konania (sťažnosť), ktorý je koncentrovane
vyjadrený v petite, na čo ústavný súd konštantne poukazuje vo svojej ustálenej judikatúre
(pozri napr. m. m. I. ÚS 36/02, I. ÚS 109/02, III. ÚS 196/08, III. ÚS 225/08, IV. ÚS 305/09,
IV. ÚS 82/2011, III. ÚS 28/2012). Tento záver vyplýva zo skutočnosti, že konanie pred
ústavným súdom je konštruované v dvoch na seba nadväzujúcich etapách (fázach), ktoré
možno „pracovne“ označiť ako etapa predbežného prerokovania návrhu a etapa
rozhodovania o návrhu vo veci samej. V prvej etape upravenej najmä v § 25 zákona
o ústavnom súde ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje a rozhodne buď
o jeho odmietnutí, alebo o jeho prijatí na ďalšie konanie, pričom zároveň rozhodne
aj o rozsahu, v akom ho prijme na ďalšie konanie. Po prijatí návrhu na ďalšie konanie
ústavný súd rozhoduje o ňom vo veci samej (meritórne), a to v rozsahu, v akom bol prijatý
na ďalšie konanie.
Ústavný súd v nadväznosti na uvedené konštatuje, že v tomto štádiu konania
(po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie) rozšírenie sťažnosti nie je prípustné, a preto o nej
rozhodoval len v rozsahu, v ktorom prijal vec na ďalšie konanie uznesením č. k.
IV. ÚS 210/2013-7 z 11. apríla 2013.
Na základe výzvy ústavného súdu sa k veci prípisom sp. zn. Spr. 3221/13 zo 7. mája
2013 vyjadril krajský súd uvádzajúc, že podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde netrvá
na ústnom prerokovaní veci v konaní pred ústavným súdom. Toto svoje vyjadrenie doplnil
po predložení základného súdneho spisu okresným súdom prípisom sp. zn. Spr. 3221/13
z 28. mája 2013, v ktorom v nadväznosti na vyjadrenie predsedu senátu 5 Co vyslovil názor,
že napadnutým uznesením nedošlo k zásahu do základného práva sťažovateľa na súdnu
ochranu, a preto trvá na tvrdeniach a dôvodoch uvedených v odôvodnení napadnutého
uznesenia.
Sťažovateľ vo svojom stanovisku z 11. júna 2013 k vyjadreniu krajského súdu
uviedol, že krajský súd sa «vůbec nesnaží čelit konkrétním argumentům předloženým v jeho
ústavní stížnosti. I to dokladem svévole v rozhodovaní, jež je „do očí bijící, přihlédneme-li
k naprosto opačnému posouzení věci v usnesení tohoto soudu z 28. 2. 2013 č. j.
6 Co/18/29013-42 v obsahově shodné věci stěžovatelova bratra J. Š. (zde soud rozhodl
v jeho prospěch).». Sťažovateľ poukázal aj na iné následné rozhodnutia toho istého senátu
krajského súdu v porovnateľných veciach, ako je jeho, v ktorých náhradu trov konania
priznal.
Sťažovateľ napokon ústavnému súdu oznámil, že súhlasí s tým, aby bolo upustené
od verejného zasadnutia pri meritórnom rozhodovaní o jeho sťažnosti.
Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom
súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto
pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
Podľa čl. 124 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd je
nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Sťažovateľ sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia základného práva podľa
čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu
č. k. 5 Co/598/2012-50 z 30. novembra 2012, ktorým zmenil uznesenie okresného súdu
č. k. 15 C/90/2012-35 z 25. septembra 2012 tak, že sťažovateľovi nebola priznaná náhrada
trov prvostupňového konania.
Krajský súd v posudzovanom prípade rozhodoval ako odvolací súd v konaní
o odvolaní sťažovateľa proti uzneseniu prvostupňového súdu, ktorým bolo zastavené
konanie o jeho návrhu na zaplatenie odškodnenia v sume 27,66 € podľa zákona č. 119/1992
Zb. po jeho nebohom otcovi. Zastavenie konania bolo okresným súdom odôvodnené tým, že
sťažovateľ podaním z 26. júla 2012 vzal svoj návrh prostredníctvom svojho právneho
zástupcu späť v celom rozsahu, a to s poukazom na to, že žalovaný mu rozhodnutím
sp. zn. 10266/2012/153 zo 4. júna 2012 (teda po podaní žaloby) uplatnenú sumu z titulu
reštitučného nároku priznal.
O trovách konania rozhodol okresný súd podľa § 146 ods. 2 druhej vety OSP, podľa
ktorého ak sa však pre správanie odporcu vzal späť návrh, ktorý bol podaný dôvodne, je
povinný uhradiť trovy konania žalovaný. Okresný súd uviedol, že s poukazom na uvedený
dispozitívny úkon sťažovateľa aplikoval § 146 ods. 2 druhej vety OSP, keďže návrh bol
podaný dôvodne. Žalovaný plnil až po podaní návrhu a sťažovateľ si uplatnil trovy konania
z titulu právneho zastúpenia.
Podstata argumentácie sťažovateľa spočíva v namietaní arbitrárnosti právnych
záverov v napadnutom uznesení krajského súdu, založených na názore, že sťažovateľ tým,
že nepodal spoločnú žalobu so svojimi súrodencami, nekonal hospodárne. Nesprávny
postup žalovaného nemôže podľa názoru krajského súdu ospravedlniť nesprávny postup
sťažovateľa pri podávaní žaloby. Aj keď krajský súd nespochybnil právo sťažovateľa
žalovať ním vybraný subjekt spôsobom, ktorý uzná za vhodný, na druhej strane však podľa
neho si musí byť vedomý toho, že ak súd bude ním zvolený spôsob uplatnenia nároku
považovať za nehospodárny, neprizná mu náhradu trov konania. Ako nehospodárny
vyhodnotil krajský súd spôsob uplatnenia nároku sťažovateľom aj v okolnostiach danej
veci, vysloviac názor, že pozostalí po J. Š. (otcovi sťažovateľa) mali svoj nárok uplatniť
voči žalovanému jednou (spoločnou) žalobou.
Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho
práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru spočíva v oprávnení každého
domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu
nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta,
poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy o základnom práve
na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 36 ods. 4 v spojení s čl. 41 ods. 1 listiny).
Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá, že účastníkovi
súdneho konania sa táto ochrana poskytne v zákonom predpokladanej kvalite, pričom
výklad a používanie príslušných zákonných ustanovení musí v celom rozsahu rešpektovať
základné právo účastníkov na súdnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1 listiny a právo
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Základnému právu podľa čl. 36 ods. 1 listiny aj právu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
zodpovedá uplatňovanie zásady prednosti ústavne konformného výkladu, ktorú ústavný súd
uplatňuje aj v konaniach o návrhoch fyzických osôb alebo právnických osôb, pričom
zdôrazňuje, že z tejto zásady vyplýva tiež požiadavka, aby v prípadoch, ak pri uplatnení
štandardných metód výkladu prichádzajú do úvahy rôzne výklady súvisiacich právnych
noriem, bol uprednostnený ten, ktorý zabezpečí plnohodnotnú, resp. plnohodnotnejšiu
realizáciu ústavou garantovaných práv fyzických osôb alebo právnických osôb. Všetky
orgány verejnej moci sú povinné v pochybnostiach vykladať právne normy v prospech
realizácie ústavou (a tiež medzinárodnými zmluvami) garantovaných základných práv
a slobôd (II. ÚS 148/06, IV. ÚS 96/07). Ústavný súd v tejto súvislosti dodáva, že ústavne
konformný výklad je príslušný orgán verejnej moci povinný uplatňovať vo vzťahu
ku všetkým účastníkom konania a zároveň garantovať ich primeranú rovnováhu tak, aby
bolo rozhodnutie v predmetnej veci akceptovateľné z hľadiska požiadaviek vyplývajúcich
jednak z ústavy, ako aj z medzinárodných zmlúv o ľudských právach a základných
slobodách, ktorými je Slovenská republika viazaná.
Výklad a aplikácia zákonných predpisov zo strany všeobecných súdov musí byť
preto v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu, ktorým je poskytnutie
materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv
a oprávnených záujmov účastníkov konania. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení
nemožno obmedziť toto základné právo v rozpore s jeho podstatou a zmyslom.
Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi
všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity,
ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základným
právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy),
a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale
aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy).
Z konštantnej rozhodovacej činnosti ústavného súdu vyplýva, že ústavný súd nie je
zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho
pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať,
či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje
na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne
medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách.
Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia
všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných rozhodnutiach
došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery
všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(m. m. I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/00) a zároveň by mali
za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli
napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.
Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02) každý má právo
na to, aby sa v jeho veci v konaní pred všeobecnými súdmi rozhodovalo podľa relevantnej
právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky
alebo takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli
vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Každý má právo, aby sa v jeho veci vykonal
ústavne súladný výklad právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej
ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná,
platná a účinná právna norma.
V čl. 36 ods. 1 listiny sa zaručuje základné právo na súdnu a inú právnu ochranu.
Aj úprava platenia a náhrady trov konania obsiahnutá najmä v Občianskom súdnom
poriadku určuje, či sa právo na súdnu ochranu naplní reálnym obsahom (čl. 36 ods. 4
listiny). Preto procesné predpisy, ktoré upravujú platenie a náhradu trov konania, treba
vykladať v súlade s takto vymedzeným obsahom základného práva na súdnu ochranu (čl. 36
ods. 1 a 4 listiny). Pritom treba dbať na to, aby nikto len z dôvodu, že uplatní svoje základné
právo na súdnu ochranu, neutrpel oproti inému účastníkovi, a to bez zreteľa na jeho
postavenie v konaní, materiálnu ujmu v dôsledku platenia trov konania.
Vo všeobecnosti platí, že rozhodovanie o náhrade trov konania nedosahuje spravidla
samo osebe intenzitu predstavujúcu možnosť vysloviť porušenie základných práv a slobôd,
akokoľvek sa môže účastníka konania citeľne dotknúť. Ústavný súd pri posudzovaní
problematiky nákladov konania, t. j. problematiky vo vzťahu k predmetu konania pred
všeobecnými súdmi vedľajšej, postupuje nanajvýš zdržanlivo a k zrušeniu napadaného
výroku o nákladoch konania sa uchyľuje iba výnimočne, napr. keď zistí, že došlo
k porušeniu práva na súdnu ochranu (spravodlivý proces) extrémnym spôsobom alebo že
bolo zasiahnuté aj iné základné právo (m. m. II. ÚS 78/03, II. ÚS 31/04, IV. ÚS 45/06,
I. ÚS 156/2010, IV. ÚS 40/2011, IV. ÚS 311/2012, I. ÚS 567/2012).
Krajský súd rozhodoval ako odvolací súd v konaní o odvolaní proti uzneseniu
prvostupňového súdu podľa štvrtej časti prvej hlavy Občianskeho súdneho poriadku.
Podľa § 146 ods. 1 písm. c) OSP žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov
konania podľa jeho výsledku, ak konanie bolo zastavené.
Podľa § 146 ods. 2 OSP ak niektorý z účastníkov zavinil, že konanie sa muselo
zastaviť, je povinný uhradiť jeho trovy. Ak sa však pre správanie odporcu vzal späť návrh,
ktorý bol podaný dôvodne, je povinný uhradiť trovy konania odporca.
Z uvedených ustanovení Občianskeho súdneho poriadku vyplýva, že odvolací súd,
ktorý preskúmava rozhodnutie prvostupňového súdu o náhrade trov konania, sa musí
pridržiavať vopred ustanovených zásad a prihliadať aj na úkony, ktoré boli v konaní
vykonané účastníkmi a ich právnymi zástupcami, pričom výška náhrady trov konania sa
určuje podľa osobitného predpisu.
Vo všeobecnosti platí, že náhradu trov konania ovláda zásada úspechu vo veci, ktorá
je doplnená zásadou zavinenia. Zmyslom využitia zásady zavinenia je sankčná náhrada trov
konania, ktoré by pri jeho riadnom priebehu nevznikli, uložená rozhodnutím súdu tomu, kto
ich vznik zavinil. Pri zastavení konania je potom na vyriešenie otázky náhrady trov konania
kľúčové zistenie, či niektorý z účastníkov konania (a pokiaľ áno, ktorý z nich) z procesného
hľadiska zastavenie konania zavinil, resp. či návrh bol vzatý späť pre správanie odporcu,
ako to bolo aj v danej veci, keď žalovaný po podaní žaloby uznal nárok sťažovateľa
a uspokojil ho. To znamená, že § 146 ods. 1 písm. c) OSP, podľa ktorého žiaden
z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania podľa jeho výsledku, ak konanie bolo
zastavené, možno aplikovať len v prípade, ak neexistujú dôvody (resp. výnimky)
na priznanie náhrady trov konania podľa § 146 ods. 2 OSP. Podľa názoru ústavného súdu
v danom prípade takáto výnimka existovala, a preto, ak krajský súd, postupujúc podľa § 220
OSP, zmenil rozhodnutie okresného súdu a aplikáciou § 150 ods. 1 OSP sťažovateľovi
nepriznal náhradu trov konania, konal a rozhodol v rozpore s uvedenou zákonnou
požiadavkou. S názorom krajského súdu, že pokiaľ sťažovateľ nepodal spoločnú žalobu
so svojimi súrodencami, nekonal hospodárne, nemožno podľa presvedčenia ústavného súdu
z hľadiska ústavnosti vo vzťahu ku konkrétnemu riešenému prípadu súhlasiť, a preto ho
možno označiť za ústavne neudržateľný. Žiadne ustanovenie Občianskeho súdneho
poriadku totiž neukladalo žalobcovi (v danom prípade sťažovateľovi), ktorý mal voči
žalovanému tie isté nároky ako jeho súrodenci, aby ich spolu s nimi uplatňoval spoločnou
žalobou. Je výlučne vecou slobodného rozhodnutia (vôle) žalobcu, akým spôsobom sa
rozhodne uplatniť si svoje práva.
Ak všeobecné súdy v konkrétnej veci aplikujú všeobecné procesné pravidlo alebo
výnimku z neho, sú povinné svoje rozhodnutie presvedčivo zdôvodniť, a toto rozhodnutie
musí mať oporu aj v súdnom spise, inak dochádza k porušovaniu základných procesných
práv účastníkov konania (porovnaj rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci
Baumann proti Rakúsku č. 76809/01 zo 7. októbra 2004).
Potreba náležite odôvodniť súdne rozhodnutie je daná tiež vo verejnom záujme,
pretože je jednou zo záruk, že výkon spravodlivosti nie je arbitrárny, neprehľadný a že
rozhodovanie súdu je kontrolovateľné verejnosťou (pozri tiež Repík, B.: Evropská úmluva
o lidských právech a trestní právo. Praha: Orac, 2002, 152 s.).
Keďže krajský súd pri aplikácii príslušných ustanovení Občianskeho súdneho
poriadku a ich interpretácii nedodržal imperatív „zákonom ustanoveného postupu“
obsiahnutý v čl. 36 ods. 1 listiny, nemožno napadnuté uznesenie považovať z ústavného
hľadiska za akceptovateľné a udržateľné. Ústavný súd dospel k záveru, že hoci suma trov
konania u sťažovateľa predstavuje bagateľnú čiastku, zo strany krajského súdu išlo výklad
hraničiaci so svojvôľou, ktorý je v rozpore s princípom materiálnej spravodlivosti.
V nadväznosti na to ústavný súd vyslovil, že uznesením krajského súdu
č. k. 5 Co/598/2012-50 z 30. novembra 2012, ktorým zmenil uznesenie okresného súdu
č. k. 15 C/90/2012-35 z 25. septembra 2012 vo výroku o náhrade trov konania tak, že
sťažovateľovi nepriznal náhradu trov konania, bolo porušené základné právo sťažovateľa
na súdnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1 listiny a právo na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).
III.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah (podobne
§ 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde). Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie
konanie [podobne § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde].
Ústavný súd vyslovil porušenie označených práv sťažovateľa, a preto napadnuté
uznesenie krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V zmysle § 56 ods. 6
zákona o ústavnom súde krajský súd pri opätovnom rozhodovaní o trovách odvolacieho
konania bude viazaný právnym názorom ústavného súdu vysloveným v II. časti tohto
nálezu.
Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby
úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Sťažovateľ bol vo veci
úspešný, a preto bolo potrebné rozhodnúť o úhrade trov konania krajským súdom.
Ústavný súd priznal sťažovateľovi úhradu trov konania z dôvodu jeho právneho
zastúpenia advokátom pozostávajúcu z odmeny advokáta za dva úkony právnej služby
vykonané v roku 2013 (prevzatie a príprava zastupovania a sťažnosť). Vychádzal pritom
z vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách
a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov
(ďalej len „vyhláška“). Podľa § 11 ods. 3 v spojení s § 1 ods. 3 vyhlášky odmena advokáta
(základná tarifa) v konaní pred ústavným súdom za jeden úkon právnej služby vykonaný
v roku 2013 je 1/6 z výpočtového základu, čo predstavuje za jeden úkon právnej služby
odmenu v sume 130,16 € a 7,81 € režijný paušál, teda spolu za dva úkony 275,94 €.
Trovy konania je krajský súd povinný uhradiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa
(§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto
nálezu.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 4. júla 2013