Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 210/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-28

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. júla 2013 v senáte

zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Ladislava

Orosza v konaní o sťažnosti M. Š., Česká republika, zastúpeného euroadvokátom

zapísaným v Slovenskej advokátskej komore JUDr. L. M., Česká republika, vo veci

namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1 Listiny

základných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd výrokom uznesenia Krajského súdu

v Bratislave č. k. -50 z 30. novembra 2012 o náhrade trov prvostupňového

konania, za účasti Krajského súdu v Bratislave, takto

rozhodol:

1. Základné právo M. Š. na súdnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a

slobôd a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd výrokom uznesenia Krajského súdu v Bratislave č. k.

-50 z 30. novembra 2012, ktorým zmenil uznesenie Okresného súdu

Bratislava I č. k. -35 z 25. septembra 2012 tak, že M. Š. náhradu trov konania

nepriznal, p o r u š e n é b o l i .

2. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. k. -50 z 30. novembra 2012

vo výroku, ktorým zmenil uznesenie Okresného súdu Bratislava I č. k.

-35 z 25. septembra 2012 tak, že M. Š. náhradu trov konania nepriznal,

z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Bratislave j e p o v i n n ý uhradiť trovy konania M. Š. v sume 279,94 €

(slovom dvestosedemdesiatdeväť eur a deväťdesiatštyri centov) na účet jeho právneho

zástupcu JUDr. L. M., Česká republika, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. marca 2013

doručená sťažnosť M. Š. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho

základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd

(ďalej len „listina“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) výrokom uznesenia

Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. -50 z 25.

septembra 2012 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“), ktorým bolo zmenené uznesenie

Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) č. k. -35

z 25. septembra 2012 (ďalej aj „prvostupňové uznesenie“) tak, že sťažovateľovi nebola

priznaná náhrada trov prvostupňového konania.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ ako jeden z troch dedičov po poručiteľovi

(svojom nebohom otcovi) požiadal 28. júna 2011 Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej

republiky (ďalej len „ministerstvo spravodlivosti“ alebo „žalovaný“) o odškodnenie podľa

o súdnej rehabilitácii v znení neskorších predpisov (ďalej len

„“).

Po márnom uplynutí šesťmesačnej lehoty na predbežné prerokovanie nároku podal

sťažovateľ 28. marca 2012 okresnému súdu žalobu, ktorou sa domáhal náhrady 1/3 ušlého

zárobku (t. j. vo výške na neho zo zákona pripadajúceho dedičského podielu), na ktorú by

mal jeho otec právo, ak by bol ešte nažive. Ešte predtým, než okresný súd prerokoval

žalobu, ministerstvo spravodlivosti priznalo sťažovateľovi náhradu ušlého zárobku

v požadovanej sume. V nadväznosti na to sťažovateľ oznámil okresnému súdu, že jeho

nárok bol uspokojený, preto vzal svoju žalobu späť a navrhol konanie zastaviť s tým, že

s poukazom na druhú vetu (ďalej aj „OSP“)

navrhol, aby mu bola priznaná náhrada trov konania. Okresný súd uznesením č. k.

-35 z 25. septembra 2012 konanie v právnej veci sťažovateľa zastavil a priznal

mu náhradu trov konania v sume 72,69 €. Proti označenému uzneseniu okresného súdu

podalo v zákonnej lehote odvolanie ministerstvo spravodlivosti s tým, že neexistuje dôvod

na to, aby malo platiť trovy konania. Krajský súd napadnutým uznesením zmenil

prvostupňové uznesenie tak, že sťažovateľovi náhradu trov prvostupňového konania

nepriznal. V odôvodnení napadnutého uznesenia krajský súd uviedol, že pokiaľ sťažovateľ

nepodal spoločnú žalobu so svojimi súrodencami, nekonal hospodárne.

Sťažovateľ argumentuje tým, že ten istý senát v obdobných sporoch (uznesenia č. k.

-24 z 28. septembra 2012 a č. k. -91 z 30. novembra 2012)

priznal žalobcom plnú náhradu trov konania aj napriek tomu, že nárok bol uplatnený

samotným poškodeným alebo dedičom, preto sa odvoláva na odôvodnenie týchto uznesení.

Vzhľadom na uvedené došlo napadnutým uznesením podľa sťažovateľa k porušeniu

jeho v petite sťažnosti označených práv.

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd rozhodol, že krajský súd napadnutým

uznesením vo výroku, ktorým zmenil prvostupňové uznesenie v odvolaním napadnutej časti

tak, že nepriznal sťažovateľovi náhradu trov konania, porušil jeho základné právo na súdnu

ochranu podľa čl. 36 ods. 1 listiny a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

dohovoru, zároveň, aby uvedené uznesenie zrušil a vec vrátil krajskému súd na ďalšie

konanie, a taktiež sa domáha priznania úhrady trov konania.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) uznesením č. k. -7 z 11. apríla 2013 prijal sťažnosť sťažovateľa

na ďalšie konanie.

V označenom uznesení o prijatí veci na ďalšie konanie ústavný súd zdôraznil, že

aj napriek tomu, že v zmysle svojej doterajšej judikatúry zásadne nevstupuje do veci, ktorú

vzhľadom na výšku požadovanej sumy možno označiť za bagateľnú, a navyše ide

o problematiku trov konania, t. j. problematiku vo vzťahu k predmetu konania pred

všeobecnými súdmi akcesorickú, s prihliadnutím na špecifiká predmetnej veci, najmä

skutočnosť, že základ sporu má pôvod v minulom nedemokratickom režime, dospel

k názoru, že v danom prípade je potrebné tak urobiť.

Sťažovateľ po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie doplnil svoju sťažnosť podaním

doručeným ústavnému súdu 14. mája 2013, v ktorom uviedol, že doplňuje svoju pôvodnú

sťažnosť, poukazujúc na odôvodnenie uznesenia krajského súdu č. k. -42

z 28. februára 2013 týkajúceho sa jeho brata, ktorý viedol proti ministerstvu spravodlivosti

samostatné konanie, uplatňujúc rovnaký nárok, pričom krajský súd uznal, «že nikdo nebyl

oprávněn nutit ho, aby vedl se svými sourozenci společné soudní řízení proti žalované,

neboť v tomto případě nešlo o tzv. nerozlučné společenství. Soud uznal, že žalobce jako

„pán sporu“ si může určit v jakém rozsahu uplatní nárok vůči žalované, tedy zda bude

postupovat sám nebo společně s jinými a zda žalobou uplatní všechny nároky, nebo jen

některé.».

Z uvedeného sťažovateľ vyvodil, že krajský súd sa dopustil rozdielneho

zaobchádzania s osobami v rovnakom právnom postavení (diskriminoval sťažovateľa

v porovnaní s jeho bratom, hoci obaja boli voči žalovanému v porovnateľnom postavení).

V spojitosti s tým sťažovateľ rozšíril svoju sťažnosť s tým, že namieta i porušenie

základného práva na rovnosť podľa čl. 1 listiny.

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na ,

z ktorého vyplýva, že ak ústavný súd sťažnosť neodloží alebo neodmietne, prijme ju pri

predbežnom prerokovaní na ďalšie konanie „v rozsahu, ktorý sa vymedzí vo výroku

uznesenia o prijatí návrhu“. Uvedené ustanovenie vylučuje

možnosť sťažovateľa, ako aj jeho právneho zástupcu meniť či rozširovať, resp. dopĺňať

v období po prijatí sťažnosti návrh na začatie konania (sťažnosť), ktorý je koncentrovane

vyjadrený v petite, na čo ústavný súd konštantne poukazuje vo svojej ustálenej judikatúre

(pozri napr. m. m. , , , , ,

, ). Tento záver vyplýva zo skutočnosti, že konanie pred

ústavným súdom je konštruované v dvoch na seba nadväzujúcich etapách (fázach), ktoré

možno „pracovne“ označiť ako etapa predbežného prerokovania návrhu a etapa

rozhodovania o návrhu vo veci samej. V prvej etape upravenej najmä v § 25 zákona

o ústavnom súde ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje a rozhodne buď

o jeho odmietnutí, alebo o jeho prijatí na ďalšie konanie, pričom zároveň rozhodne

aj o rozsahu, v akom ho prijme na ďalšie konanie. Po prijatí návrhu na ďalšie konanie

ústavný súd rozhoduje o ňom vo veci samej (meritórne), a to v rozsahu, v akom bol prijatý

na ďalšie konanie.

Ústavný súd v nadväznosti na uvedené konštatuje, že v tomto štádiu konania

(po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie) rozšírenie sťažnosti nie je prípustné, a preto o nej

rozhodoval len v rozsahu, v ktorom prijal vec na ďalšie konanie uznesením č. k.

-7 z 11. apríla 2013.

Na základe výzvy ústavného súdu sa k veci prípisom sp. zn. Spr. 3221/13 zo 7. mája

2013 vyjadril krajský súd uvádzajúc, že podľa netrvá

na ústnom prerokovaní veci v konaní pred ústavným súdom. Toto svoje vyjadrenie doplnil

po predložení základného súdneho spisu okresným súdom prípisom sp. zn. Spr. 3221/13

z 28. mája 2013, v ktorom v nadväznosti na vyjadrenie predsedu senátu 5 Co vyslovil názor,

že napadnutým uznesením nedošlo k zásahu do základného práva sťažovateľa na súdnu

ochranu, a preto trvá na tvrdeniach a dôvodoch uvedených v odôvodnení napadnutého

uznesenia.

Sťažovateľ vo svojom stanovisku z 11. júna 2013 k vyjadreniu krajského súdu

uviedol, že krajský súd sa «vůbec nesnaží čelit konkrétním argumentům předloženým v jeho

ústavní stížnosti. I to dokladem svévole v rozhodovaní, jež je „do očí bijící, přihlédneme-li

k naprosto opačnému posouzení věci v usnesení tohoto soudu z 28. 2. 2013 č. j.

-42 v obsahově shodné věci stěžovatelova bratra J. Š. (zde soud rozhodl

v jeho prospěch).». Sťažovateľ poukázal aj na iné následné rozhodnutia toho istého senátu

krajského súdu v porovnateľných veciach, ako je jeho, v ktorých náhradu trov konania

priznal.

Sťažovateľ napokon ústavnému súdu oznámil, že súhlasí s tým, aby bolo upustené

od verejného zasadnutia pri meritórnom rozhodovaní o jeho sťažnosti.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom

súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto

pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Podľa (ďalej len „“) ústavný súd je

nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia základného práva podľa

čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu

č. k. -50 z 30. novembra 2012, ktorým zmenil uznesenie okresného súdu

č. k. -35 z 25. septembra 2012 tak, že sťažovateľovi nebola priznaná náhrada

trov prvostupňového konania.

Krajský súd v posudzovanom prípade rozhodoval ako odvolací súd v konaní

o odvolaní sťažovateľa proti uzneseniu prvostupňového súdu, ktorým bolo zastavené

konanie o jeho návrhu na zaplatenie odškodnenia v sume 27,66 € podľa

Zb. po jeho nebohom otcovi. Zastavenie konania bolo okresným súdom odôvodnené tým, že

sťažovateľ podaním z 26. júla 2012 vzal svoj návrh prostredníctvom svojho právneho

zástupcu späť v celom rozsahu, a to s poukazom na to, že žalovaný mu rozhodnutím

sp. zn. zo 4. júna 2012 (teda po podaní žaloby) uplatnenú sumu z titulu

reštitučného nároku priznal.

O trovách konania rozhodol okresný súd podľa druhej vety , podľa

ktorého ak sa však pre správanie odporcu vzal späť návrh, ktorý bol podaný dôvodne, je

povinný uhradiť trovy konania žalovaný. Okresný súd uviedol, že s poukazom na uvedený

dispozitívny úkon sťažovateľa aplikoval druhej vety , keďže návrh bol

podaný dôvodne. Žalovaný plnil až po podaní návrhu a sťažovateľ si uplatnil trovy konania

z titulu právneho zastúpenia.

Podstata argumentácie sťažovateľa spočíva v namietaní arbitrárnosti právnych

záverov v napadnutom uznesení krajského súdu, založených na názore, že sťažovateľ tým,

že nepodal spoločnú žalobu so svojimi súrodencami, nekonal hospodárne. Nesprávny

postup žalovaného nemôže podľa názoru krajského súdu ospravedlniť nesprávny postup

sťažovateľa pri podávaní žaloby. Aj keď krajský súd nespochybnil právo sťažovateľa

žalovať ním vybraný subjekt spôsobom, ktorý uzná za vhodný, na druhej strane však podľa

neho si musí byť vedomý toho, že ak súd bude ním zvolený spôsob uplatnenia nároku

považovať za nehospodárny, neprizná mu náhradu trov konania. Ako nehospodárny

vyhodnotil krajský súd spôsob uplatnenia nároku sťažovateľom aj v okolnostiach danej

veci, vysloviac názor, že pozostalí po J. Š. (otcovi sťažovateľa) mali svoj nárok uplatniť

voči žalovanému jednou (spoločnou) žalobou.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru spočíva v oprávnení každého

domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu

nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta,

poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok o základnom práve

na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 36 ods. 4 v spojení s čl. 41 ods. 1 listiny).

Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá, že účastníkovi

súdneho konania sa táto ochrana poskytne v zákonom predpokladanej kvalite, pričom

výklad a používanie príslušných zákonných ustanovení musí v celom rozsahu rešpektovať

základné právo účastníkov na súdnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1 listiny a právo

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Základnému právu podľa čl. 36 ods. 1 listiny aj právu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

zodpovedá uplatňovanie zásady prednosti ústavne konformného výkladu, ktorú ústavný súd

uplatňuje aj v konaniach o návrhoch fyzických osôb alebo právnických osôb, pričom

zdôrazňuje, že z tejto zásady vyplýva tiež požiadavka, aby v prípadoch, ak pri uplatnení

štandardných metód výkladu prichádzajú do úvahy rôzne výklady súvisiacich právnych

noriem, bol uprednostnený ten, ktorý zabezpečí plnohodnotnú, resp. plnohodnotnejšiu

realizáciu garantovaných práv fyzických osôb alebo právnických osôb. Všetky

orgány verejnej moci sú povinné v pochybnostiach vykladať právne normy v prospech

realizácie (a tiež medzinárodnými zmluvami) garantovaných základných práv

a slobôd (, ). Ústavný súd v tejto súvislosti dodáva, že ústavne

konformný výklad je príslušný orgán verejnej moci povinný uplatňovať vo vzťahu

ku všetkým účastníkom konania a zároveň garantovať ich primeranú rovnováhu tak, aby

bolo rozhodnutie v predmetnej veci akceptovateľné z hľadiska požiadaviek vyplývajúcich

jednak z , ako aj z medzinárodných zmlúv o ľudských právach a základných

slobodách, ktorými je Slovenská republika viazaná.

Výklad a aplikácia zákonných predpisov zo strany všeobecných súdov musí byť

preto v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu, ktorým je poskytnutie

materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv

a oprávnených záujmov účastníkov konania. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení

nemožno obmedziť toto základné právo v rozpore s jeho podstatou a zmyslom.

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi

všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity,

ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základným

právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov ( ),

a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale

aj za dodržiavanie základných práv a slobôd ( a 2 a ).

Z konštantnej rozhodovacej činnosti ústavného súdu vyplýva, že ústavný súd nie je

zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho

pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať,

či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách.

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia

všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných rozhodnutiach

došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(m. m. , , , , ) a zároveň by mali

za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli

napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. ) každý má právo

na to, aby sa v jeho veci v konaní pred všeobecnými súdmi rozhodovalo podľa relevantnej

právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky

alebo takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli

vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Každý má právo, aby sa v jeho veci vykonal

ústavne súladný výklad právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej

ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná,

platná a účinná právna norma.

V čl. 36 ods. 1 listiny sa zaručuje základné právo na súdnu a inú právnu ochranu.

Aj úprava platenia a náhrady trov konania obsiahnutá najmä v Občianskom súdnom

poriadku určuje, či sa právo na súdnu ochranu naplní reálnym obsahom (čl. 36 ods. 4

listiny). Preto procesné predpisy, ktoré upravujú platenie a náhradu trov konania, treba

vykladať v súlade s takto vymedzeným obsahom základného práva na súdnu ochranu (čl. 36

ods. 1 a 4 listiny). Pritom treba dbať na to, aby nikto len z dôvodu, že uplatní svoje základné

právo na súdnu ochranu, neutrpel oproti inému účastníkovi, a to bez zreteľa na jeho

postavenie v konaní, materiálnu ujmu v dôsledku platenia trov konania.

Vo všeobecnosti platí, že rozhodovanie o náhrade trov konania nedosahuje spravidla

samo osebe intenzitu predstavujúcu možnosť vysloviť porušenie základných práv a slobôd,

akokoľvek sa môže účastníka konania citeľne dotknúť. Ústavný súd pri posudzovaní

problematiky nákladov konania, t. j. problematiky vo vzťahu k predmetu konania pred

všeobecnými súdmi vedľajšej, postupuje nanajvýš zdržanlivo a k zrušeniu napadaného

výroku o nákladoch konania sa uchyľuje iba výnimočne, napr. keď zistí, že došlo

k porušeniu práva na súdnu ochranu (spravodlivý proces) extrémnym spôsobom alebo že

bolo zasiahnuté aj iné základné právo (m. m. , , ,

, , , ).

Krajský súd rozhodoval ako odvolací súd v konaní o odvolaní proti uzneseniu

prvostupňového súdu podľa štvrtej časti prvej hlavy .

Podľa žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov

konania podľa jeho výsledku, ak konanie bolo zastavené.

Podľa ak niektorý z účastníkov zavinil, že konanie sa muselo

zastaviť, je povinný uhradiť jeho trovy. Ak sa však pre správanie odporcu vzal späť návrh,

ktorý bol podaný dôvodne, je povinný uhradiť trovy konania odporca.

Z uvedených ustanovení vyplýva, že odvolací súd,

ktorý preskúmava rozhodnutie prvostupňového súdu o náhrade trov konania, sa musí

pridržiavať vopred ustanovených zásad a prihliadať aj na úkony, ktoré boli v konaní

vykonané účastníkmi a ich právnymi zástupcami, pričom výška náhrady trov konania sa

určuje podľa osobitného predpisu.

Vo všeobecnosti platí, že náhradu trov konania ovláda zásada úspechu vo veci, ktorá

je doplnená zásadou zavinenia. Zmyslom využitia zásady zavinenia je sankčná náhrada trov

konania, ktoré by pri jeho riadnom priebehu nevznikli, uložená rozhodnutím súdu tomu, kto

ich vznik zavinil. Pri zastavení konania je potom na vyriešenie otázky náhrady trov konania

kľúčové zistenie, či niektorý z účastníkov konania (a pokiaľ áno, ktorý z nich) z procesného

hľadiska zastavenie konania zavinil, resp. či návrh bol vzatý späť pre správanie odporcu,

ako to bolo aj v danej veci, keď žalovaný po podaní žaloby uznal nárok sťažovateľa

a uspokojil ho. To znamená, že , podľa ktorého žiaden

z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania podľa jeho výsledku, ak konanie bolo

zastavené, možno aplikovať len v prípade, ak neexistujú dôvody (resp. výnimky)

na priznanie náhrady trov konania podľa . Podľa názoru ústavného súdu

v danom prípade takáto výnimka existovala, a preto, ak krajský súd, postupujúc podľa § 220

, zmenil rozhodnutie okresného súdu a aplikáciou sťažovateľovi

nepriznal náhradu trov konania, konal a rozhodol v rozpore s uvedenou zákonnou

požiadavkou. S názorom krajského súdu, že pokiaľ sťažovateľ nepodal spoločnú žalobu

so svojimi súrodencami, nekonal hospodárne, nemožno podľa presvedčenia ústavného súdu

z hľadiska ústavnosti vo vzťahu ku konkrétnemu riešenému prípadu súhlasiť, a preto ho

možno označiť za ústavne neudržateľný. Žiadne ustanovenie Občianskeho súdneho

poriadku totiž neukladalo žalobcovi (v danom prípade sťažovateľovi), ktorý mal voči

žalovanému tie isté nároky ako jeho súrodenci, aby ich spolu s nimi uplatňoval spoločnou

žalobou. Je výlučne vecou slobodného rozhodnutia (vôle) žalobcu, akým spôsobom sa

rozhodne uplatniť si svoje práva.

Ak všeobecné súdy v konkrétnej veci aplikujú všeobecné procesné pravidlo alebo

výnimku z neho, sú povinné svoje rozhodnutie presvedčivo zdôvodniť, a toto rozhodnutie

musí mať oporu aj v súdnom spise, inak dochádza k porušovaniu základných procesných

práv účastníkov konania (porovnaj rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci

Baumann proti Rakúsku č. 76809/01 zo 7. októbra 2004).

Potreba náležite odôvodniť súdne rozhodnutie je daná tiež vo verejnom záujme,

pretože je jednou zo záruk, že výkon spravodlivosti nie je arbitrárny, neprehľadný a že

rozhodovanie súdu je kontrolovateľné verejnosťou (pozri tiež Repík, B.: Evropská úmluva

o lidských právech a trestní právo. Praha: Orac, 2002, 152 s.).

Keďže krajský súd pri aplikácii príslušných ustanovení Občianskeho súdneho

poriadku a ich interpretácii nedodržal imperatív „zákonom ustanoveného postupu“

obsiahnutý v čl. 36 ods. 1 listiny, nemožno napadnuté uznesenie považovať z ústavného

hľadiska za akceptovateľné a udržateľné. Ústavný súd dospel k záveru, že hoci suma trov

konania u sťažovateľa predstavuje bagateľnú čiastku, zo strany krajského súdu išlo výklad

hraničiaci so svojvôľou, ktorý je v rozpore s princípom materiálnej spravodlivosti.

V nadväznosti na to ústavný súd vyslovil, že uznesením krajského súdu

č. k. -50 z 30. novembra 2012, ktorým zmenil uznesenie okresného súdu

č. k. -35 z 25. septembra 2012 vo výroku o náhrade trov konania tak, že

sťažovateľovi nepriznal náhradu trov konania, bolo porušené základné právo sťažovateľa

na súdnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1 listiny a právo na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).

III.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah (podobne

). Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie

konanie [podobne ].

Ústavný súd vyslovil porušenie označených práv sťažovateľa, a preto napadnuté

uznesenie krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V zmysle § 56 ods. 6

krajský súd pri opätovnom rozhodovaní o trovách odvolacieho

konania bude viazaný právnym názorom ústavného súdu vysloveným v II. časti tohto

nálezu.

Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby

úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Sťažovateľ bol vo veci

úspešný, a preto bolo potrebné rozhodnúť o úhrade trov konania krajským súdom.

Ústavný súd priznal sťažovateľovi úhradu trov konania z dôvodu jeho právneho

zastúpenia advokátom pozostávajúcu z odmeny advokáta za dva úkony právnej služby

vykonané v roku 2013 (prevzatie a príprava zastupovania a sťažnosť). Vychádzal pritom

z vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách

a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov

(ďalej len „vyhláška“). Podľa § 11 ods. 3 v spojení s § 1 ods. 3 vyhlášky odmena advokáta

(základná tarifa) v konaní pred ústavným súdom za jeden úkon právnej služby vykonaný

v roku 2013 je 1/6 z výpočtového základu, čo predstavuje za jeden úkon právnej služby

odmenu v sume 130,16 € a 7,81 € režijný paušál, teda spolu za dva úkony 275,94 €.

Trovy konania je krajský súd povinný uhradiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa

( v spojení s ).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto

nálezu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. júla 2013