Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 9 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (14)III. ÚS 225/08
PDF · 216.41 KB
No categories available
III. ÚS 225/08
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 28. apríla 2009 v senáte
zloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika a zo sudcov Jána Auxta a Ľubomíra Dobríka
prerokoval sťažnosť Ing. J. J., H., zastúpeného advokátom JUDr. D. S., H., vo veci
namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jeho
záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn.
17 C 159/2003 a takto
rozhodol:
1. Základné právo Ing. J. J. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl.
48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej
lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 159/2003 p o r u š e n é
b o l o .
2. Ing. J. J. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 2 000 € (slovom dvetisíc
eur), ktoré mu j e Okresný súd Košice I p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od
právoplatnosti tohto nálezu.
3. Okresný súd Košice I j e p o v i n n ý uhradiť Ing. J. J. trovy konania
v sume 223,46 € (slovom dvestodvadsaťtri eur a štyridsaťšesť centov) na účet jeho právneho
zástupcu advokáta JUDr. D. S., H., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) podľa § 25 ods. 3
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) uznesením č. k. III. ÚS 225/08-11
zo 16. júla 2008 prijal na ďalšie konanie sťažnosť Ing. J. J. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou
namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie
svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Košice I (ďalej len
„okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 159/2003.
Na základe výzvy ústavného súdu sa k veci vyjadril predseda okresného súdu
podaním sp. zn. 1 SprV/414/2008 z 8. apríla 2009, v ktorom sa okrem iného uvádza:
„Sťažovateľ podal dňa 20. 12. 2000 na Krajský súd v Bratislave žalobu proti Ž., o
určenie neplatnosti časti nájomnej zmluvy.
Krajský súd v Bratislave dňa 16. 5. 2002 vyzval žalobcu na zaplatenie súdneho
poplatku za návrh v sume 2.000,- Sk a v ten istý deň zaslal rovnopis žaloby na vyjadrenie
žalovanému.
Uznesením č. k. 38 Cb 93/00-13 zo dňa 7. 10. 2002 konanie pre nezaplatenie
súdneho poplatku zastavil.
Žalovaný v písomnom vyjadrení k žalobe namietal vecnú príslušnosť krajského súdu.
Dňa 13. 11. 2002 doručil žalobca Krajskému súdu v Bratislave odvolanie proti
uzneseniu o zastavení konania.
Dňa 28. 11. 2002 bola vec postúpená na rozhodnutie Najvyššiemu súdu SR.
Najvyšší súd SR uznesením č. k. 1 Obo 335/02 zo dňa 29. 5. 2003 zrušil uznesenie
Krajského súdu v Bratislave a vec postúpil Okresnému súdu Košice I.
Dňa 26. 9. 2003 bol spis doručený Okresnému súdu Košice I.
Okresný súd Košice I dňa 27. 5. 2004 opätovne vyzval žalobcu na zaplatenie súdneho
poplatku v sume 500,- Sk.
Dňa 1. 6. 2004 žalobca požiadal o oslobodenie od platenia súdnych poplatkov.
Uznesením č. k. 17 C 159/2003-69 zo dňa 23. 6. 2004 súd priznal žalobcovi
oslobodenie od súdnych poplatkov.
Súd vytýčil vo veci pojednávanie na 15. 10. 2004 a následne na 10. 12. 2004, kedy vo
veci už aj rozhodol.
Proti rozsudku č. k. 17 C 159/2003-96 podal dňa 27. 12. 2004 odvolanie žalobca.
Dňa 27. 1. 2005 bol spis predložený na rozhodnutie o odvolaní Krajskému súdu v
Košiciach.
Krajský súd v Košiciach uznesením č. k. 2 Co 35/05-113 zo dňa 18. 5. 2005 zrušil
rozsudok Okresného súdu Košice I a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Listom zo dňa 25. 9.
2005 žalobca požiadal o zmenu žalobného návrhu. Ďalšie pojednávania boli vytýčené na
29. 9. 2005, 1. 12. 2005, 6. 3. 2006, a 27. 3. 2006 súd opätovne vo veci rozhodol. Proti
tomuto rozsudku žalobca podal odvolanie.
Dňa 9. 5. 2006 bol spis predložený Krajskému súdu v Košiciach.
Krajský súd v Košiciach rozsudkom č. k. 2 Co 192/2006-259 zo dňa v časti rozsudok
Okresného súdu Košice I zmenil a v časti potvrdil. Dňa 20. 7. 2007 žalobca podal vo veci
dovolanie.
Najvyšší súd SR rozsudkom č. k. 3 Cdo 42/2008-283 zo dňa 29. 4. 2008 zrušil
rozsudok Krajského súdu v Košiciach a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Krajský súd v Košiciach rozsudkom č. k. 2 Co 166/2008-295 zo dňa 26. 2. 2009
potvrdil rozsudok Okresného súdu Košice I. Tento rozsudok bol 7. 4. 2009 odoslaný
účastníkom.
Vychádzajúc z procesných úkonov, ktoré vo veci vykonal Okresný súd Košice I mám
za to, že sťažnosť je proti tunajšiemu súdu nedôvodná.
Súd konal vo veci v primeraných lehotách a vecne správne aj vo veci dvakrát
rozhodol.
K predĺženiu konania došlo v dôsledku podania žaloby na vecne nepríslušný Krajský
súd v Bratislave a v dôsledku využitých opravných prostriedkov žalobcom.“
Rovnaké skutočnosti, ako uviedol okresný súd vo svojom vyjadrení, zistil aj ústavný
súd z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania
a súdneho spisu, ktorý mu bol predložený k previerke 17. apríla 2009.
Právny zástupca sťažovateľa sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril
k stanovisku predsedu okresného súdu podaním z 27. apríla 2009, v ktorej rozšíril svoju
sťažnosť a žiadal v jej petite, aby ústavný súd nálezom vyslovil aj porušenie jeho
základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru jednak postupom a rozhodnutím
okresného súdu sp. zn. 17 C 159/2003 z 27. marca 2006, ale i Krajského súdu v Košiciach
(ďalej len „krajský súd“) v konaniach vedených pod sp. zn. 2 Co/166/2008 z 26. februára
2009 a pod sp. zn. 2 Co/192/2006, pričom žiadal zrušiť rozsudky uvedených všeobecných
súdov v jeho právnej veci. Zároveň namietal aj zbytočné prieťahy v konaní pred krajským
súdom. Domáhal sa aj priznania primeraného zadosťučinenia v sume 23 235,74 € a úhrady
trov konania v sume 346,43 €.
Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom
súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto
pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala bez
zbytočných prieťahov.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je podľa
ustálenej judikatúry ústavného súdu odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza
osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde
sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty
dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným
spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím
súdu (II. ÚS 66/03, IV. ÚS 15/03, IV. ÚS 253/04).
Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup
v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni uvedený stav právnej neistoty.
Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní okresného súdu došlo k zbytočným
prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy,
v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (II. ÚS 813/00, I. ÚS 20/02, III. ÚS 111/02,
IV. ÚS 74/02) ústavný súd zohľadnil tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická
zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2)
a postup samotného súdu (3). Ústavný súd (obdobne ako Európsky súd pre ľudské práva)
pritom prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam
pre sťažovateľa.
Pri vyhodnotení doterajšieho konania vo veci podľa troch označených základných
kritérií ústavný súd dospel k týmto záverom:
1. Pokiaľ ide o právnu a faktickú zložitosť veci, konanie o určenie neplatnosti
nájomnej zmluvy tvorí bežnú súčasť rozhodovacej činnosti súdov (obdobne napr.
IV. ÚS 70/02, IV. ÚS 123/05 a II. ÚS 198/06). Predmet konania spočíval v zistení
dôvodnosti nároku sťažovateľa. Spory o takéto nároky nie sú výnimočné a právne zložité a
všeobecné súdy majú dostatok skúseností s ich prerokúvaním a rozhodovaním a existuje
k nim i dostatok judikatúry. Okresný súd ani nenamietol, že v prípade sťažovateľa ide
o skutkovo a právne zložitú vec.
2. Správanie sťažovateľa ako účastníka konania je druhým kritériom pri rozhodovaní,
či v konaní pred okresným súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu jeho
základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Pri hodnotení postupu podľa tohto kritéria ústavný súd na jednej strane
poznamenáva, že sťažovateľ sa zúčastňoval pojednávaní, podal aj sťažnosť na zbytočné
prieťahy v konaní, ale na druhej strane konštatuje, že sám prispel k zdĺhavému priebehu
konania v jeho veci, najmä na jeho začiatku. Svedčí o tom to, že žalobu podal na bývalom
Mestskom súde v Bratislave v decembri 2000 (v tom čase nejestvujúcom súde), pri podaní
návrhu nezaplatil súdny poplatok, čím si nesplnil poplatkovú povinnosť podľa zákona
Slovenskej národnej rady č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis
z registra trestov v znení neskorších predpisov. Tento poplatok navyše neuhradil ani po
výzve všeobecného súdu zo 16. mája 2002, na ktorú vôbec nereagoval, v dôsledku čoho
konanie bolo zastavené pre nezaplatenie súdneho poplatku (7. októbra 2002) a vec sa
nachádzala niekoľko mesiacov aj na Najvyššom súde Slovenskej republiky, čo musel
ústavný súd zohľadniť v jeho neprospech pri určení výšky primeraného finančného
zadosťučinenia.
Ústavný súd pri hodnotení postupu sťažovateľa bral do úvahy i to, že ako účastník
konania mal nesporne právo na procesné úkony, ktoré urobil [v novembri 2002 podal
odvolanie proti uzneseniu o zastavení konania, podal odvolania proti rozhodnutiam
okresného súdu (december 2004, apríl 2006) a dovolanie (júl 2007) proti rozhodnutiu
odvolacieho súdu, návrh na zmenu žalobného návrhu (september 2005) a podobne].
V dôsledku uplatnenia procesných práv účastníkom konania však neznáša zodpovednosť
oprávnená osoba, ale zodpovednosť v takomto prípade nemožno pripísať ani štátnemu
orgánu konajúcemu vo veci (III. ÚS 242/03, IV. ÚS 218/04, III. ÚS 79/07).
3. Tretím hodnotiacim kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo
k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru, bol postup okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
Pri skúmaní skutočnosti, či v dôsledku postupu okresného súdu došlo
k neodôvodneným prieťahom, vzal ústavný súd do úvahy okolnosti prípadu a zistil, že
i keď okresný súd vykonával úkony priebežne a ústavný súd nezistil väčšie obdobia
nečinnosti ako 8 mesiacov (od postúpenia veci v septembri 2003 na základe rozhodnutia
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Obo 335/02 z 29. mája 2003 až do mája
2004, keď vyzval sťažovateľa na zaplatenie súdneho poplatku), efektívnosť jeho úkonov
spočiatku nesmerovala k odstráneniu právnej neistoty sťažovateľa. Okresný súd síce
nariadil sedem pojednávaní (od októbra 2004 do marca 2006), vykonal aj dokazovanie
a dvakrát v merite veci rozhodol (december 2004 a marec 2006), jeho prvý rozsudok
z 10. decembra 2004 však bol odvolacím súdom zrušený pre nepreskúmateľnosť
a nedostatok dôvodov v zmysle § 221 ods. 1 v spojení s ustanovením § 205 ods. 2 písm.
h) vtedy platného Občianskeho súdneho poriadku a vec mu bola vrátená na ďalšie
konanie.
V okolnostiach tohto prípadu teda konanie okresného súdu bolo aj neefektívne, čo
malo za následok zbytočné prieťahy v konaní, a tým aj porušenie označených práv
sťažovateľa.
Ústavný súd preto nemohol akceptovať vyjadrenie okresného súdu, že „sťažnosť
proti tunajšiemu súdu je nedôvodná“.
Vzhľadom na uvedené dôvody preto ústavný súd vyslovil, že okresný súd v konaní
vedenom pod sp. zn. 17 C 159/2003 porušil základné právo sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2
ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 jeho výroku).
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo
nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva a slobody porušil, vo veci
konal [podobne aj § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde]. Keďže však v tejto veci
krajský súd rozsudkom sp. zn. 2 Co/166/2008 z 26. februára 2009 potvrdil rozhodnutie
okresného súdu sp. zn. 17 C 159/2003 z 27. marca 2006, ústavný súd už neprikázal
okresnému súdu, aby vo veci konal.
III.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Z ustanovenia čl. 127 ods. 3 ústavy vyplýva, že ústavný súd môže, avšak nemusí
priznať primerané finančné zadosťučinenie.
Sťažovateľ žiadal priznať primerané finančné zadosťučinenie v sume 500 000 Sk
(16 596,95 €) poukazujúc najmä na celkovú dĺžku konania pred okresným súdom (5 rokov).
Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného
základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý
vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz
na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).
Podľa názoru ústavného súdu prichádza v tomto prípade do úvahy priznanie
primeraného finančného zadosťučinenia.
Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad
spravodlivosti aplikovaných Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé
finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne
okolnosti prípadu.
Vzhľadom na celkovú dĺžku konania, berúc do úvahy aj konkrétne okolnosti prípadu
(správanie sťažovateľa opísané v časti II bod 2 tohto nálezu), a súčasný stav v právnej veci
vedenej pod sp. zn. 17 C 159/2003 ústavný súd dospel k záveru, že priznanie sumy 2 000 €,
ktoré je okresný súd povinný uhradiť v súlade s výrokom tohto nálezu, je za porušenie
označených práv sťažovateľa primeranou satisfakciou podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom
súde.
Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu
vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátkou JUDr. D. S.
Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z výšky priemernej mzdy
zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2007, ktorá bola 19 056 Sk.
Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia a spísanie
sťažnosti a jej podanie) v súlade s vyhláškou Ministerstva spravodlivosti Slovenskej
republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych
služieb v znení neskorších predpisov v sume 105,4238 € (za jeden úkon právnej služby) a 2
x 6,3068 € režijný paušál. Úhrada bola priznaná v celkovej sume 223,46 €. Za tretí úkon
(vyjadrenie k stanovisku okresného súdu z 27. apríla 2009) mu trovy konania nepriznal
vzhľadom na jeho vecný obsah (absencia ústavnoprávneho charakteru).
Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet
právneho zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149
Občianskeho súdneho poriadku).
Ústavný súd v závere k podaniu právneho zástupcu sťažovateľa z 27. apríla 2009,
obsahom ktorého bola „zmena a doplnenie sťažnosti“, v ktorom doplnil petit sťažnosti
a žiadal, aby ústavný súd rozhodol v tomto konaní aj o porušení jeho základného práva na
súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru namietaným rozsudkom okresného súdu a rozsudkom krajského súdu
a základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov poľa čl. 48 ods. 2
ústavy postupom krajského súdu, poukazuje na svoju judikatúru, že zvláštnosť konania pred
ústavným súdom vyplýva z toho, že ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní návrh
(sťažnosť) neodloží alebo neodmietne, prijme ho podľa § 25 ods. 3 zákona o ústavnom súde
na ďalšie konanie „v rozsahu, ktorý sa vymedzí vo výroku uznesenia o prijatí návrhu“.
Uvedené vylučuje možnosť navrhovateľa (sťažovateľa) meniť po prijatí sťažnosti návrh na
začatie konania (napr. I. ÚS 36/02, I. ÚS 109/02, III. ÚS 196/08). Ústavný súd je viazaný
iba predmetom konania, ktorý bol vymedzený petitom sťažnosti (§ 20 ods. 3 zákona
o ústavnom súde) v uznesení o jej prijatí na ďalšie konanie zo 16. júla 2008. Navyše
doplnenie sťažnosti a jej zmenu sťažovateľ doručil ústavnému súdu v čase, keď už vec bola
právoplatne skončená.
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 28. apríla 2009