Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 225/08

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-34

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 28. apríla 2009 v senáte

zloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika a zo sudcov Jána Auxta a Ľubomíra Dobríka

prerokoval sťažnosť Ing. J. J., H., zastúpeného advokátom JUDr. D. S., H., vo veci

namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa a práva na prejednanie jeho

záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn.

a takto

rozhodol:

1. Základné právo Ing. J. J. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl.

48 ods. 2 a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej

lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. p o r u š e n é

b o l o .

2. Ing. J. J. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 2 000 € (slovom dvetisíc

eur), ktoré mu j e Okresný súd Košice I p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od

právoplatnosti tohto nálezu.

3. Okresný súd Košice I j e p o v i n n ý uhradiť Ing. J. J. trovy konania

v sume 223,46 € (slovom dvestodvadsaťtri eur a štyridsaťšesť centov) na účet jeho právneho

zástupcu advokáta JUDr. D. S., H., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) podľa § 25 ods. 3

o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) uznesením č. k. -11

zo 16. júla 2008 prijal na ďalšie konanie sťažnosť Ing. J. J. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou

namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa (ďalej len „“) a práva na prejednanie

svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Košice I (ďalej len

„okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. .

Na základe výzvy ústavného súdu sa k veci vyjadril predseda okresného súdu

podaním sp. zn. z 8. apríla 2009, v ktorom sa okrem iného uvádza:

„Sťažovateľ podal dňa 20. 12. 2000 na Krajský súd v Bratislave žalobu proti Ž., o

určenie neplatnosti časti nájomnej zmluvy.

Krajský súd v Bratislave dňa 16. 5. 2002 vyzval žalobcu na zaplatenie súdneho

poplatku za návrh v sume 2.000,- Sk a v ten istý deň zaslal rovnopis žaloby na vyjadrenie

žalovanému.

Uznesením č. k. -13 zo dňa 7. 10. 2002 konanie pre nezaplatenie

súdneho poplatku zastavil.

Žalovaný v písomnom vyjadrení k žalobe namietal vecnú príslušnosť krajského súdu.

Dňa 13. 11. 2002 doručil žalobca Krajskému súdu v Bratislave odvolanie proti

uzneseniu o zastavení konania.

Dňa 28. 11. 2002 bola vec postúpená na rozhodnutie Najvyššiemu súdu SR.

Najvyšší súd SR uznesením č. k. zo dňa 29. 5. 2003 zrušil uznesenie

Krajského súdu v Bratislave a vec postúpil Okresnému súdu Košice I.

Dňa 26. 9. 2003 bol spis doručený Okresnému súdu Košice I.

Okresný súd Košice I dňa 27. 5. 2004 opätovne vyzval žalobcu na zaplatenie súdneho

poplatku v sume 500,- Sk.

Dňa 1. 6. 2004 žalobca požiadal o oslobodenie od platenia súdnych poplatkov.

Uznesením č. k. -69 zo dňa 23. 6. 2004 súd priznal žalobcovi

oslobodenie od súdnych poplatkov.

Súd vytýčil vo veci pojednávanie na 15. 10. 2004 a následne na 10. 12. 2004, kedy vo

veci už aj rozhodol.

Proti rozsudku č. k. -96 podal dňa 27. 12. 2004 odvolanie žalobca.

Dňa 27. 1. 2005 bol spis predložený na rozhodnutie o odvolaní Krajskému súdu v

Košiciach.

Krajský súd v Košiciach uznesením č. k. -113 zo dňa 18. 5. 2005 zrušil

rozsudok Okresného súdu Košice I a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Listom zo dňa 25. 9.

2005 žalobca požiadal o zmenu žalobného návrhu. Ďalšie pojednávania boli vytýčené na

29. 9. 2005, 1. 12. 2005, 6. 3. 2006, a 27. 3. 2006 súd opätovne vo veci rozhodol. Proti

tomuto rozsudku žalobca podal odvolanie.

Dňa 9. 5. 2006 bol spis predložený Krajskému súdu v Košiciach.

Krajský súd v Košiciach rozsudkom č. k. -259 zo dňa v časti rozsudok

Okresného súdu Košice I zmenil a v časti potvrdil. Dňa 20. 7. 2007 žalobca podal vo veci

dovolanie.

Najvyšší súd SR rozsudkom č. k. -283 zo dňa 29. 4. 2008 zrušil

rozsudok Krajského súdu v Košiciach a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Krajský súd v Košiciach rozsudkom č. k. -295 zo dňa 26. 2. 2009

potvrdil rozsudok Okresného súdu Košice I. Tento rozsudok bol 7. 4. 2009 odoslaný

účastníkom.

Vychádzajúc z procesných úkonov, ktoré vo veci vykonal Okresný súd Košice I mám

za to, že sťažnosť je proti tunajšiemu súdu nedôvodná.

Súd konal vo veci v primeraných lehotách a vecne správne aj vo veci dvakrát

rozhodol.

K predĺženiu konania došlo v dôsledku podania žaloby na vecne nepríslušný Krajský

súd v Bratislave a v dôsledku využitých opravných prostriedkov žalobcom.“

Rovnaké skutočnosti, ako uviedol okresný súd vo svojom vyjadrení, zistil aj ústavný

súd z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania

a súdneho spisu, ktorý mu bol predložený k previerke 17. apríla 2009.

Právny zástupca sťažovateľa sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril

k stanovisku predsedu okresného súdu podaním z 27. apríla 2009, v ktorej rozšíril svoju

sťažnosť a žiadal v jej petite, aby ústavný súd nálezom vyslovil aj porušenie jeho

základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa a práva na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru jednak postupom a rozhodnutím

okresného súdu sp. zn. z 27. marca 2006, ale i Krajského súdu v Košiciach

(ďalej len „krajský súd“) v konaniach vedených pod sp. zn. z 26. februára

2009 a pod sp. zn. , pričom žiadal zrušiť rozsudky uvedených všeobecných

súdov v jeho právnej veci. Zároveň namietal aj zbytočné prieťahy v konaní pred krajským

súdom. Domáhal sa aj priznania primeraného zadosťučinenia v sume 23 235,74 € a úhrady

trov konania v sume 346,43 €.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom

súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto

pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala bez

zbytočných prieťahov.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je podľa

ustálenej judikatúry ústavného súdu odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza

osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde

sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty

dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným

spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím

súdu (, , ).

Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup

v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni uvedený stav právnej neistoty.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní okresného súdu došlo k zbytočným

prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa ,

v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (, , ,

) ústavný súd zohľadnil tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická

zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2)

a postup samotného súdu (3). Ústavný súd (obdobne ako Európsky súd pre ľudské práva)

pritom prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam

pre sťažovateľa.

Pri vyhodnotení doterajšieho konania vo veci podľa troch označených základných

kritérií ústavný súd dospel k týmto záverom:

1. Pokiaľ ide o právnu a faktickú zložitosť veci, konanie o určenie neplatnosti

nájomnej zmluvy tvorí bežnú súčasť rozhodovacej činnosti súdov (obdobne napr.

, a ). Predmet konania spočíval v zistení

dôvodnosti nároku sťažovateľa. Spory o takéto nároky nie sú výnimočné a právne zložité a

všeobecné súdy majú dostatok skúseností s ich prerokúvaním a rozhodovaním a existuje

k nim i dostatok judikatúry. Okresný súd ani nenamietol, že v prípade sťažovateľa ide

o skutkovo a právne zložitú vec.

2. Správanie sťažovateľa ako účastníka konania je druhým kritériom pri rozhodovaní,

či v konaní pred okresným súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu jeho

základného práva podľa a práva podľa dohovoru.

Pri hodnotení postupu podľa tohto kritéria ústavný súd na jednej strane

poznamenáva, že sťažovateľ sa zúčastňoval pojednávaní, podal aj sťažnosť na zbytočné

prieťahy v konaní, ale na druhej strane konštatuje, že sám prispel k zdĺhavému priebehu

konania v jeho veci, najmä na jeho začiatku. Svedčí o tom to, že žalobu podal na bývalom

Mestskom súde v Bratislave v decembri 2000 (v tom čase nejestvujúcom súde), pri podaní

návrhu nezaplatil súdny poplatok, čím si nesplnil poplatkovú povinnosť podľa zákona

Slovenskej národnej rady č. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis

z registra trestov v znení neskorších predpisov. Tento poplatok navyše neuhradil ani po

výzve všeobecného súdu zo 16. mája 2002, na ktorú vôbec nereagoval, v dôsledku čoho

konanie bolo zastavené pre nezaplatenie súdneho poplatku (7. októbra 2002) a vec sa

nachádzala niekoľko mesiacov aj na Najvyššom súde Slovenskej republiky, čo musel

ústavný súd zohľadniť v jeho neprospech pri určení výšky primeraného finančného

zadosťučinenia.

Ústavný súd pri hodnotení postupu sťažovateľa bral do úvahy i to, že ako účastník

konania mal nesporne právo na procesné úkony, ktoré urobil [v novembri 2002 podal

odvolanie proti uzneseniu o zastavení konania, podal odvolania proti rozhodnutiam

okresného súdu (december 2004, apríl 2006) a dovolanie (júl 2007) proti rozhodnutiu

odvolacieho súdu, návrh na zmenu žalobného návrhu (september 2005) a podobne].

V dôsledku uplatnenia procesných práv účastníkom konania však neznáša zodpovednosť

oprávnená osoba, ale zodpovednosť v takomto prípade nemožno pripísať ani štátnemu

orgánu konajúcemu vo veci (, , ).

3. Tretím hodnotiacim kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo

k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa a práva podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru, bol postup okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

.

Pri skúmaní skutočnosti, či v dôsledku postupu okresného súdu došlo

k neodôvodneným prieťahom, vzal ústavný súd do úvahy okolnosti prípadu a zistil, že

i keď okresný súd vykonával úkony priebežne a ústavný súd nezistil väčšie obdobia

nečinnosti ako 8 mesiacov (od postúpenia veci v septembri 2003 na základe rozhodnutia

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 29. mája 2003 až do mája

2004, keď vyzval sťažovateľa na zaplatenie súdneho poplatku), efektívnosť jeho úkonov

spočiatku nesmerovala k odstráneniu právnej neistoty sťažovateľa. Okresný súd síce

nariadil sedem pojednávaní (od októbra 2004 do marca 2006), vykonal aj dokazovanie

a dvakrát v merite veci rozhodol (december 2004 a marec 2006), jeho prvý rozsudok

z 10. decembra 2004 však bol odvolacím súdom zrušený pre nepreskúmateľnosť

a nedostatok dôvodov v zmysle § 221 ods. 1 v spojení s ustanovením § 205 ods. 2 písm.

h) vtedy platného a vec mu bola vrátená na ďalšie

konanie.

V okolnostiach tohto prípadu teda konanie okresného súdu bolo aj neefektívne, čo

malo za následok zbytočné prieťahy v konaní, a tým aj porušenie označených práv

sťažovateľa.

Ústavný súd preto nemohol akceptovať vyjadrenie okresného súdu, že „sťažnosť

proti tunajšiemu súdu je nedôvodná“.

Vzhľadom na uvedené dôvody preto ústavný súd vyslovil, že okresný súd v konaní

vedenom pod sp. zn. porušil základné právo sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2

a právo podľa dohovoru (bod 1 jeho výroku).

Podľa ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo

nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva a slobody porušil, vo veci

konal [podobne aj ]. Keďže však v tejto veci

krajský súd rozsudkom sp. zn. z 26. februára 2009 potvrdil rozhodnutie

okresného súdu sp. zn. z 27. marca 2006, ústavný súd už neprikázal

okresnému súdu, aby vo veci konal.

III.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Z ustanovenia vyplýva, že ústavný súd môže, avšak nemusí

priznať primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľ žiadal priznať primerané finančné zadosťučinenie v sume 500 000 Sk

(16 596,95 €) poukazujúc najmä na celkovú dĺžku konania pred okresným súdom (5 rokov).

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného

základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý

vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz

na ďalšie konanie bez porušovania základného práva ().

Podľa názoru ústavného súdu prichádza v tomto prípade do úvahy priznanie

primeraného finančného zadosťučinenia.

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad

spravodlivosti aplikovaných Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé

finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne

okolnosti prípadu.

Vzhľadom na celkovú dĺžku konania, berúc do úvahy aj konkrétne okolnosti prípadu

(správanie sťažovateľa opísané v časti II bod 2 tohto nálezu), a súčasný stav v právnej veci

vedenej pod sp. zn. ústavný súd dospel k záveru, že priznanie sumy 2 000 €,

ktoré je okresný súd povinný uhradiť v súlade s výrokom tohto nálezu, je za porušenie

označených práv sťažovateľa primeranou satisfakciou podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom

súde.

Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu

vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátkou JUDr. D. S.

Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z výšky priemernej mzdy

zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2007, ktorá bola 19 056 Sk.

Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia a spísanie

sťažnosti a jej podanie) v súlade s vyhláškou Ministerstva spravodlivosti Slovenskej

republiky č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych

služieb v znení neskorších predpisov v sume 105,4238 € (za jeden úkon právnej služby) a 2

x 6,3068 € režijný paušál. Úhrada bola priznaná v celkovej sume 223,46 €. Za tretí úkon

(vyjadrenie k stanovisku okresného súdu z 27. apríla 2009) mu trovy konania nepriznal

vzhľadom na jeho vecný obsah (absencia ústavnoprávneho charakteru).

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet

právneho zástupcu sťažovateľa ( v spojení s

).

Ústavný súd v závere k podaniu právneho zástupcu sťažovateľa z 27. apríla 2009,

obsahom ktorého bola „zmena a doplnenie sťažnosti“, v ktorom doplnil petit sťažnosti

a žiadal, aby ústavný súd rozhodol v tomto konaní aj o porušení jeho základného práva na

súdnu a inú právnu ochranu podľa a spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru namietaným rozsudkom okresného súdu a rozsudkom krajského súdu

a základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov poľa čl. 48 ods. 2

postupom krajského súdu, poukazuje na svoju judikatúru, že zvláštnosť konania pred

ústavným súdom vyplýva z toho, že ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní návrh

(sťažnosť) neodloží alebo neodmietne, prijme ho podľa

na ďalšie konanie „v rozsahu, ktorý sa vymedzí vo výroku uznesenia o prijatí návrhu“.

Uvedené vylučuje možnosť navrhovateľa (sťažovateľa) meniť po prijatí sťažnosti návrh na

začatie konania (napr. , , ). Ústavný súd je viazaný

iba predmetom konania, ktorý bol vymedzený petitom sťažnosti (§ 20 ods. 3 zákona

o ústavnom súde) v uznesení o jej prijatí na ďalšie konanie zo 16. júla 2008. Navyše

doplnenie sťažnosti a jej zmenu sťažovateľ doručil ústavnému súdu v čase, keď už vec bola

právoplatne skončená.

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. apríla 2009