Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 567/2012
PDF · 224.65 KB
No categories available
I. ÚS 567/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. novembra
2012 predbežne prerokoval sťažnosť M. J., L., zastúpeného advokátom JUDr. I. J., K., vo
veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
a základného práva na rovnosť účastníkov konania podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej
republiky, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní
vedenom pod sp. zn. 3 Co/376/2011 a jeho uznesením z 31. augusta 2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť M. J. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. októbra
2012 doručená sťažnosť M. J. (ďalej len „sťažovateľ“, v citáciách aj „žalovaný“) vo veci
namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a základného
práva na rovnosť účastníkov konania podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“), ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského
súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Co/376/2011
a jeho uznesením z 31. augusta 2012.
2. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol v procesnom postavení žalovaného
v súdnom spore „o náhradu škody v sume 4 296,86 euro“ vedenom na Okresnom súde
Košice – okolie (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 7 C/68/2011. Okresný súd rozsudkom
z 29. septembra 2011 „žalobný návrh na zaplatenie sumy 4 296,86 euro“ po vznesení
námietky premlčania sťažovateľom a aj vedľajším účastníkom konania zamietol. Súčasne
uložil žalobcovi povinnosť nahradiť sťažovateľovi a vedľajšiemu účastníkovi trovy konania.
Okresný súd pri rozhodovaní o trovách konania nevyhovel návrhu žalobcu, aby „pri
rozhodovaní... aplikoval ust. § 150 O. s. p.“, ale „aplikoval pri rozhodovaní... ustanovenie
§ 142 ods. 1 O. s. p.“. O odvolaní žalobcu proti prvostupňovému rozsudku rozhodol krajský
súd uznesením sp. zn. 3 Co/376/2011 z 31. augusta 2012, ktorým zmenil „rozsudok
o trovách konania tak, že náhradu trov prvostupňového konania žalovanému a vedľajšiemu
účastníkovi na strane žalovaného nepriznáva“. Nepriznal im tiež náhradu trov odvolacieho
konania.
3. Sťažovateľ rozhodnutie odvolacieho súdu, ktoré „zdôvodnil ust. § 150 ods. 1
O. s. p.“ považuje „za arbitrárne, svojvoľné a nemajúce oporu v doterajšej súdnej praxi,
a teda z ústavného hľadiska za neospravedlniteľné“.
4. Podľa názoru sťažovateľa skutočnosti uvádzané krajským súdom ako „dôvody
hodné osobitného zreteľa, pre ktoré nemusí byť náhrada trov konania priznaná“ nemali
zákonom požadovanú relevanciu a prihliadnutie na ne spôsobilo „nesprávnu aplikáciu
a interpretáciu zákona“, ktorých dôsledkom bolo porušenie sťažovateľových práv
na „rovnosť účastníkov konania a... na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie“.
Na podporu svojich tvrdení sťažovateľ argumentoval „nálezom ÚS SR v obdobnej
veci, sp. zn. III. ÚS 192/09-27 zo dňa 02. 09. 2009“.
5. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:
„Základné práva sťažovateľa... na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy SR a na rovnosť účastníkov konania podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy SR, ako aj právo na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru... uznesením Krajského súdu...
sp. zn. 3 Co/376/2011-82 zo dňa 31. 08. 2012 porušené boli.
Uznesenie Krajského súdu... sp. zn. 3 Co/376/2011-82 zo dňa 31. 08. 2012 sa zrušuje
a vec sa vracia Krajskému súdu... na ďalšie konanie a rozhodnutie.
Sťažovateľovi... sa priznáva finančné zadosťučinenie v sume 950,76- Eur...
Krajský súd... je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia vo výške
190,42 Eur...“
6. Ako dôkazový materiál sťažovateľ predložil rozsudok okresného súdu č. k.
7 C/68/2011-64 z 29. septembra 2011, uznesenie krajského súdu sp. zn. 3 Co/376/2011
z 31. augusta 2012 a nález ústavného súdu č. k. III. ÚS 192/09-27 z 2. septembra 2009.
II.
7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľa prerokoval
na neverejnom zasadnutí a preskúmal ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma,
či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný
súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
8. Sťažovateľ namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. l a čl. 47
ods. 3 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením
krajského súdu sp. zn. 3 Co/376/2011 z 31. augusta 2012, keď tvrdil, že odvolací súd
porušil ním označené práva, keď zmenil prvostupňový rozsudok v časti o trovách konania
v jeho neprospech.
9. Podľa čl. 46 ods. l ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci
sú si v konaní podľa odseku 2 („Každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi...
od začiatku konania, a to za podmienok ustanovených zákonom.“) rovní. Podľa čl. 6 ods. l
dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne
a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom,
ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti
akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
10. Podľa § 142 ods. l zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení
neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“) účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd
prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti
účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal. Podľa § 142 ods. 2 OSP ak mal účastník vo veci
úspech len čiastočný, súd náhradu trov pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadny
z účastníkov nemá na náhradu trov právo. Podľa § 146 ods. 2 OSP ak niektorý z účastníkov
zavinil, že konanie sa muselo zastaviť, je povinný uhradiť jeho trovy... Podľa § 150 ods. 1
OSP ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd výnimočne náhradu trov
konania celkom alebo sčasti priznať. Súd prihliadne najmä na okolnosti, či účastník,
ktorému sa priznáva náhrada trov konania, uviedol skutočnosti a dôkazy pri prvom úkone,
ktorý mu patril; to neplatí, ak účastník konania nemohol tieto skutočnosti a dôkazy uplatniť.
Podľa § 224 ods. 1 OSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvého stupňa platia
i pre odvolacie konanie.
11. Predmetom sťažnosti je sťažovateľom tvrdené porušenie označených práv tým,
že vo veci konajúci krajský súd nerozhodol v súlade s jeho právnym názorom o trovách
konania (namietal nesprávne vyhodnotenie skutkového stavu a naň nadväzujúcu
interpretáciu a aplikáciu relevantnej právnej normy; pozri body 3 a 4), v dôsledku čoho mal
krajský súd nesprávne rozhodnúť o trovách konania.
12. V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie
návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným
základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným
zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd
nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom
alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť
sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 218/07).
13. Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti uviedol, že podstata
základného práva priznaného čl. 46 ods. 1 ústavy a obdobne práva priznaného čl. 6 ods. 1
dohovoru spočíva v oprávnení každého reálne sa domáhať ochrany svojich práv na súde
a že tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak,
aby bola označenému právu poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré ustanovenia
o súdnej ochrane vykonávajú, a teda že základné právo na súdnu ochranu nespočíva len
v práve domáhať sa súdnej ochrany, ale túto aj v určitej kvalite, t. j. zákonom ustanoveným
postupom súdu dostať (napr. III. ÚS 124/08). Úlohou ústavného súdu je sledovať,
či všeobecné súdy v namietaných rozhodnutiach správne aplikujú právo, či dané
rozhodnutia sú odôvodnené a či nenesú znaky arbitrárnosti vyúsťujúce do porušenia
niektorého zo základných práv a slobôd. Z uvedeného dôvodu ústavný súd nemôže
zasahovať do skutkových a právnych záverov týchto všeobecných súdov, ak ich z daného
pohľadu možno pokladať za udržateľné (obdobne I. ÚS 17/00, I. ÚS 93/08,
14. Po oboznámení sa s obsahom rozhodnutia krajského súdu ústavný súd nezistil
žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup tohto súdu nemajúci oporu
v zákone, a dospel tiež k záveru, že krajský súd svoje rozhodnutie, ktorým zmenil
prvostupňový rozsudok v namietanej časti (o trovách konania), aj náležite odôvodnil.
V odôvodnení svojho rozhodnutia krajský súd po uvedení podstaty skutkovej a právnej
argumentácie okresného súdu oboznámil odvolanie žalobcu a vyjadrenie žalovaného
(sťažovateľa) a vedľajšieho účastníka k nemu. Svoje rozhodnutie odôvodnil krajský súd
takto:
„Krajský súd ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O. s. p.) po zistení, že odvolanie podal
žalobca v zákonnej lehote (§ 204 ods. 1 O. s. p.) preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa
vo výrokoch o trovách konania podľa § 212 ods. 1, 3 O. s. p. bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 214 ods. 2 O. s. p.) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné.
Aj keď základnou zásadou, ktorá ovláda rozhodovanie o náhrade trov sporového
konania, je zásada úspechu vo veci vyjadrená v § 142 O. s. p. v znení neskorších predpisov
a ust. § 142 O. s. p. vyjadruje zásadu zodpovednosti za výsledok sporového konania
a pokiaľ v konaní úspešný účastník vynaložil náklady potrebné k účelnému uplatneniu alebo
bráneniu práva, potom je prisúdenie náhrady účelne vynaložených nákladov konania
v sporovom konaní pravidlom, z ktorého však existujú výnimky a jednou z nich aj ust. § 150
Predpokladom použitia § 150 ods. 1 O. s. p. je existencia dôvodov hodných
osobitného zreteľa pre nepriznanie náhrady inak úspešnému účastníkovi a existencia
výnimočnosti daného prípadu. Výnimočnosť môže spočívať v okolnostiach danej veci, ako aj
v okolnostiach na strane účastníkov konania (v ich majetkových, sociálnych, osobných
a ďalších pomeroch všetkých účastníkov konania, v okolnostiach, ktoré viedli k uplatneniu
nároku v postoji k účastníkov v priebehu konania). Dôvod hodný osobitného zreteľa môže
byť daný aj charakterom procesnej situácie. Ust. § 150 ods. 1 O. s. p. má teda slúžiť na
odstránenie neprimeranej tvrdosti, teda inými slovami na dosiahnutie spravodlivosti pre
účastníkov konania.
Námietka premlčania je inštitútom hmotného práva, ktorá je upravená v ust. § 100
ods. 1 Občianskeho zákonníka. Podľa tohto ustanovenia sa právo premlčí, ak sa nevykonalo
v dobe, v tomto zákone ust. § 101 až § 110 Občianskeho zákonníka. Na premlčanie súd
prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané
právo veriteľovi priznať. Tým však nedochádza k zániku práva, ale len k jeho oslabeniu, ako
vyplýva z citovaného zákonného ustanovenia. Aj keď zistenie, že účastník mal v konaní
úspech v dôsledku uplatnenia námietky premlčania, nie je dôvodom, aby súd bez ďalšieho
nepriznal úspešnému účastníkovi náhradu trov konania, to neznamená, že súd nemusí
prihliadať na všetky okolnosti významné pre posúdenie náhrady trov konania z hľadiska ust.
§ 150 ods. 1 O. s. p. Súd prvého stupňa síce skúmal možnosť aplikácie ust. § 150 ods. 1
O. s. p,, avšak pri rozhodovaní o náhrade trov konania zohľadnil len skutočnosť, že v
konaní neúspešný žalobca je živnostníkom vykonávajúcim prepravu osôb a v konaní
úspešný žalobca (správne žalovaný) je študentom vysokej školy. Skutočnosti, na ktoré
poukazovala právna zástupkyňa žalobcu (žalobca utrpel vážne poškodenie zdravia, znášal
bolestivé operácie a procedúry a nároky, ktoré sú uplatnené v žalobe sú v príčinnej
súvislosti s týmito okolnosťami), nie sú podľa názoru súdu prvého stupňa takými dôvodmi
hodnými osobitného zreteľa, ktoré by umožňovali v konaní úspešnému žalovanému náhradu
trov konania nepriznať.
Odvolací súd odlišne od posúdenia aplikácie ust. § 150 ods. 1 O. s. p. súdom prvého
stupňa dospel k záveru, že pokiaľ žalovaný bol právoplatne uznaný vinným z prečinu
ublíženia na zdraví podľa § 158 Trestného zákona (rozsudok Okresného súdu Košice I č. k.
2 T/25/08-145 zo dňa 01. 08. 2008), pričom pri dopravnej nehode utrpel žalobca aj
podvrtnutie krčnej chrbtice a pomliaždenie pravého kolena s dobou liečenia do 42 dní
a predmetom konania je uplatnený nárok práve z titulu bolestného, hotových výdavkov
spojených s liečbou a škody na motorovom vozidle žalobcu, ani okolnosť, že žalobca
uplatnil náhradu škody po uplynutí dvojročnej subjektívnej premlčacej doby, nemohla viesť
k záveru, že pre rozhodnutie vo veci nie je možné aplikovať ust. § 150 ods. 1 O. s. p., lebo
len samotná skutočnosť, že škoda bola spôsobená žalobcovi pri dopravnej nehode, ktorú
zavinil žalovaný a predmetom konania je škoda na zdraví a škoda na majetku
(na nákladnom motorovom vozidle žalobcu), ktorá vznikla v súvislosti s protiprávnym
konaním žalovaného je dôvodom pre aplikáciu ust. § 150 ods. 1 O. s. p. pre rozhodnutie
o náhrade trov konania.
Odvolací súd preto v súlade s ust. § 220 O. s. p. zmenil rozsudok vo výroku o trovách
konania tak, že náhradu trov prvostupňového konania žalovanému a vedľajšiemu
účastníkovi na strane žalovaného nepriznáva.
Aj pre rozhodnutie o trovách odvolacieho konania aplikoval odvolací súd ust. § 150
ods. 1 O. s. p. v spojení s § 224 ods. 1 O. s. p. tak, že náhradu trov odvolacieho konania
žalovanému a vedľajšiemu účastníkovi na strane žalovaného nepriznal.“
15. Rozhodovanie o náhrade trov je súčasťou súdneho konania, a preto všeobecný
súd pri poskytovaní súdnej ochrany podľa čl. 46 ods. l ústavy (i podľa čl. 6 ods. l dohovoru)
môže postupom, ktorý nie je v súlade so zákonom (čl. 46 ods. 4 a čl. 51 ods. l ústavy),
porušiť základné právo účastníka konania na súdnu ochranu (obdobne II. ÚS 56/05).
16. Z judikatúry ústavného súdu (IV. ÚS 248/2008, III. ÚS 125/2010) vyplýva, že
rozhodovanie o trovách konania pred všeobecnými súdmi je zásadne výsadou týchto súdov,
pri ktorom sa prejavujú atribúty ich nezávislého súdneho rozhodovania. Ústavný súd preto
iba celkom výnimočne podrobnejšie preskúmava rozhodnutia všeobecných súdov o trovách
konania. Problematika náhrady trov konania by mohla dosiahnuť ústavnoprávny rozmer len
v prípade extrémneho vybočenia z pravidiel upravujúcich toto konanie, k čomu by mohlo
dôjsť najmä na základe takej interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení zákona, ktorá
by v sebe zahŕňala črty svojvôle.
17. Ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (II. ÚS 229/07,
III. ÚS 315/08, I. ÚS 373/2012) konštatuje, že práva na súdnu ochranu a v jeho rámci
náhrady trov súdneho konania sa možno domáhať len spôsobom a v medziach zákona, ktorý
upravuje podmienky na jej priznanie (čl. 51 ods. l ústavy).
18. Vo všeobecnosti platí, že spor o náhradu nákladov konania nedosahuje spravidla
sám osebe intenzitu predstavujúcu možnosť porušenia základných práv a slobôd, akokoľvek
sa môže účastníka konania citeľne dotknúť. Ústavný súd pri posudzovaní problematiky
nákladov konania, t. j. problematiky vo vzťahu k predmetu konania pred všeobecnými
súdmi vedľajšej, postupuje nanajvýš zdržanlivo a ku zrušeniu napadaného výroku
o nákladoch konania sa uchyľuje iba výnimočne, napr. keď zistí, že došlo k porušeniu práva
na súdnu ochranu (spravodlivý proces) extrémnym spôsobom alebo že bolo zasiahnuté aj
iné základné právo.
19. Ústavný súd konštatuje, že po preskúmaní obsahu a spôsobu odôvodnenia
napadnutého uznesenia krajského súdu v časti, v ktorej sa venoval problematike náhrady
trov konania, predmetné rozhodnutie obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov,
pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne
neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne
záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Vychádzajúc
zo svojej judikatúry a s prihliadnutím na výsledok ústavnej konfrontácie medzi námietkami
sťažovateľa a napadnutým uznesením krajského súdu z hľadiska možného porušenia
základného práva podľa čl. 46 ods. l ústavy a práva podľa čl. 6 ods. l dohovoru ústavný súd
konštatuje, že pri odôvodňovaní svojho právneho záveru sa odvolací súd pridŕžal ustanovení
§ 212 ods. 1 a 3, § 220, § 224 ods. 1 a § 150 ods. 1 OSP, ktoré umožňovali zvoliť daný
postup. Skutočnosť, že sa sťažovateľ s názorom krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje
sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého
rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97,
II. ÚS 75/08) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať
s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade
so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.
20. Ústavný súd sa z obsahu napadnutého uznesenia presvedčil, že odvolací súd
sa námietkami sťažovateľa zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie,
že sťažovateľ v tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu.
Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery
napadnutého odvolacieho rozhodnutia, ktoré je dostatočne odôvodnené a má oporu
v existujúcom skutkovom stave. Pretože namietané rozhodnutie krajského súdu nevykazuje
znaky svojvôle a je dostatočne odôvodnené na základe jeho vlastných myšlienkových
postupov a hodnotení, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia
nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť
do právneho názoru krajského súdu. Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína, že nie je a ani
nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.
21. V závere ústavný súd ešte uvádza, že vo vzťahu k výroku o náhrade trov konania
musí byť z odôvodnenia konkrétneho rozhodnutia zrejmé, na základe akých právnych
predpisov súd rozhodoval a akými úvahami bol pri ich aplikácii vedený. Samozrejme, musí
ísť o právnu normu, ktorú zákon dovoľuje na daný prípad použiť. V namietanom prípade
bolo v právomoci a na posúdení krajského súdu, akým zákonne konformným spôsobom
korešpondujúcim s výsledkom sporu sa postaví k výroku o náhrade trov konania (včítane
odvolacieho konania) a aké ustanovenia (právne normy) príslušného právneho predpisu
(Občianskeho súdneho poriadku) použije. Ústavný súd konštatuje, že krajský súd rozhodol
o náhrade trov konania tak, že zmenil prvostupňový rozsudok a trovy prvostupňového a tiež
odvolacieho konania žalovanému sťažovateľovi a vedľajšiemu účastníkovi nepriznal.
Závery krajského súdu nemožno považovať za jednostranné a svojvoľné a vzhľadom na ich
odôvodnenosť ich ústavný súd hodnotí ako ústavne akceptovateľné.
22. Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti
medzi dôvodmi rozhodnutia krajského súdu a namietaným porušením základného práva
sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu a práva na spravodlivý proces
(m. m. IV. ÚS 112/05).
23. Pretože ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti podľa § 25 ods. 1
zákona o ústavnom súde dospel k záveru, že účinky výkonu právomoci krajského súdu
v danom prípade sú zlučiteľné so sťažovateľom označenými právami, sťažnosť odmietol
ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
24. Keďže sťažovateľ namietal porušenie základného práva aj podľa čl. 47 ods. 3
ústavy len z dôvodu svojvoľnosti a arbitrárnosti záverov napadnutého rozhodnutia
krajského súdu (body 3 a 4), ústavný súd nepovažoval za potrebné zaoberať sa osobitne
uvedeným článkom ústavy, ktorého porušenie sťažovateľ taktiež namietal. Pretože ústavný
súd nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým rozhodnutím krajského súdu a možným
porušením základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp.
práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemožno vzhľadom na to
uvažovať ani o porušení sťažovateľovho základného práva podľa čl. 47 ods. 3 ústavy.
25. K dôvodovej argumentácii sťažovateľa (bod 4 – nález ústavného súdu
sp. zn. III. ÚS 192/09 z 2. septembra 2009) ústavný súd poznamenáva, že právne závery
ústavného súdu v predmetnej veci vychádzali z v tomto rozhodnutí uvedeného skutkového
a právneho stavu a nemožno ich použiť ako všeobecne záväzné aplikačné pravidlo.
26. Keďže ústavný súd odmietol sťažnosť ako celok, bolo bez právneho významu
zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa v nej nastolenými.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 28. novembra 2012