Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 567/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. novembra

2012 predbežne prerokoval sťažnosť M. J., L., zastúpeného advokátom JUDr. I. J., K., vo

veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a základného práva na rovnosť účastníkov konania podľa Slovenskej

republiky, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 31. augusta 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť M. J. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. októbra

2012 doručená sťažnosť M. J. (ďalej len „sťažovateľ“, v citáciách aj „žalovaný“) vo veci

namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a základného

práva na rovnosť účastníkov konania podľa (ďalej

len „ústava“), ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského

súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 31. augusta 2012.

2. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol v procesnom postavení žalovaného

v súdnom spore „o náhradu škody v sume 4 296,86 euro“ vedenom na Okresnom súde

Košice – okolie (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. . Okresný súd rozsudkom

z 29. septembra 2011 „žalobný návrh na zaplatenie sumy 4 296,86 euro“ po vznesení

námietky premlčania sťažovateľom a aj vedľajším účastníkom konania zamietol. Súčasne

uložil žalobcovi povinnosť nahradiť sťažovateľovi a vedľajšiemu účastníkovi trovy konania.

Okresný súd pri rozhodovaní o trovách konania nevyhovel návrhu žalobcu, aby „pri

rozhodovaní... aplikoval ust. “, ale „aplikoval pri rozhodovaní... ustanovenie

“. O odvolaní žalobcu proti prvostupňovému rozsudku rozhodol krajský

súd uznesením sp. zn. z 31. augusta 2012, ktorým zmenil „rozsudok

o trovách konania tak, že náhradu trov prvostupňového konania žalovanému a vedľajšiemu

účastníkovi na strane žalovaného nepriznáva“. Nepriznal im tiež náhradu trov odvolacieho

konania.

3. Sťažovateľ rozhodnutie odvolacieho súdu, ktoré „zdôvodnil ust. § 150 ods. 1

“ považuje „za arbitrárne, svojvoľné a nemajúce oporu v doterajšej súdnej praxi,

a teda z ústavného hľadiska za neospravedlniteľné“.

4. Podľa názoru sťažovateľa skutočnosti uvádzané krajským súdom ako „dôvody

hodné osobitného zreteľa, pre ktoré nemusí byť náhrada trov konania priznaná“ nemali

zákonom požadovanú relevanciu a prihliadnutie na ne spôsobilo „nesprávnu aplikáciu

a interpretáciu zákona“, ktorých dôsledkom bolo porušenie sťažovateľových práv

na „rovnosť účastníkov konania a... na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie“.

Na podporu svojich tvrdení sťažovateľ argumentoval „nálezom ÚS SR v obdobnej

veci, sp. zn. -27 zo dňa 02. 09. 2009“.

5. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„Základné práva sťažovateľa... na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

SR a na rovnosť účastníkov konania podľa SR, ako aj právo na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru... uznesením Krajského súdu...

sp. zn. -82 zo dňa 31. 08. 2012 porušené boli.

Uznesenie Krajského súdu... sp. zn. -82 zo dňa 31. 08. 2012 sa zrušuje

a vec sa vracia Krajskému súdu... na ďalšie konanie a rozhodnutie.

Sťažovateľovi... sa priznáva finančné zadosťučinenie v sume 950,76- Eur...

Krajský súd... je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia vo výške

190,42 Eur...“

6. Ako dôkazový materiál sťažovateľ predložil rozsudok okresného súdu č. k.

-64 z 29. septembra 2011, uznesenie krajského súdu sp. zn.

z 31. augusta 2012 a nález ústavného súdu č. k. -27 z 2. septembra 2009.

II.

7. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1

o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) sťažnosť sťažovateľa prerokoval

na neverejnom zasadnutí a preskúmal ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2

. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma,

či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie

konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný

súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

8. Sťažovateľ namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. l a čl. 47

ods. 3 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru uznesením

krajského súdu sp. zn. z 31. augusta 2012, keď tvrdil, že odvolací súd

porušil ním označené práva, keď zmenil prvostupňový rozsudok v časti o trovách konania

v jeho neprospech.

9. Podľa ods. l každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa všetci účastníci

sú si v konaní podľa odseku 2 („Každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi...

od začiatku konania, a to za podmienok ustanovených zákonom.“) rovní. Podľa čl. 6 ods. l

dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne

a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom,

ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti

akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

10. Podľa ods. l v znení

neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“) účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd

prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti

účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal. Podľa ak mal účastník vo veci

úspech len čiastočný, súd náhradu trov pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadny

z účastníkov nemá na náhradu trov právo. Podľa ak niektorý z účastníkov

zavinil, že konanie sa muselo zastaviť, je povinný uhradiť jeho trovy... Podľa § 150 ods. 1

ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd výnimočne náhradu trov

konania celkom alebo sčasti priznať. Súd prihliadne najmä na okolnosti, či účastník,

ktorému sa priznáva náhrada trov konania, uviedol skutočnosti a dôkazy pri prvom úkone,

ktorý mu patril; to neplatí, ak účastník konania nemohol tieto skutočnosti a dôkazy uplatniť.

Podľa ustanovenia o trovách konania pred súdom prvého stupňa platia

i pre odvolacie konanie.

11. Predmetom sťažnosti je sťažovateľom tvrdené porušenie označených práv tým,

že vo veci konajúci krajský súd nerozhodol v súlade s jeho právnym názorom o trovách

konania (namietal nesprávne vyhodnotenie skutkového stavu a naň nadväzujúcu

interpretáciu a aplikáciu relevantnej právnej normy; pozri body 3 a 4), v dôsledku čoho mal

krajský súd nesprávne rozhodnúť o trovách konania.

12. V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie

návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným

základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným

zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd

nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom

alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť

sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. , , ).

13. Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti uviedol, že podstata

základného práva priznaného a obdobne práva priznaného

dohovoru spočíva v oprávnení každého reálne sa domáhať ochrany svojich práv na súde

a že tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak,

aby bola označenému právu poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré ustanovenia

o súdnej ochrane vykonávajú, a teda že základné právo na súdnu ochranu nespočíva len

v práve domáhať sa súdnej ochrany, ale túto aj v určitej kvalite, t. j. zákonom ustanoveným

postupom súdu dostať (napr. ). Úlohou ústavného súdu je sledovať,

či všeobecné súdy v namietaných rozhodnutiach správne aplikujú právo, či dané

rozhodnutia sú odôvodnené a či nenesú znaky arbitrárnosti vyúsťujúce do porušenia

niektorého zo základných práv a slobôd. Z uvedeného dôvodu ústavný súd nemôže

zasahovať do skutkových a právnych záverov týchto všeobecných súdov, ak ich z daného

pohľadu možno pokladať za udržateľné (obdobne , ,

).

14. Po oboznámení sa s obsahom rozhodnutia krajského súdu ústavný súd nezistil

žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup tohto súdu nemajúci oporu

v zákone, a dospel tiež k záveru, že krajský súd svoje rozhodnutie, ktorým zmenil

prvostupňový rozsudok v namietanej časti (o trovách konania), aj náležite odôvodnil.

V odôvodnení svojho rozhodnutia krajský súd po uvedení podstaty skutkovej a právnej

argumentácie okresného súdu oboznámil odvolanie žalobcu a vyjadrenie žalovaného

(sťažovateľa) a vedľajšieho účastníka k nemu. Svoje rozhodnutie odôvodnil krajský súd

takto:

„Krajský súd ako súd odvolací ( ) po zistení, že odvolanie podal

žalobca v zákonnej lehote ( ) preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa

vo výrokoch o trovách konania podľa , bez nariadenia odvolacieho

pojednávania ( ) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné.

Aj keď základnou zásadou, ktorá ovláda rozhodovanie o náhrade trov sporového

konania, je zásada úspechu vo veci vyjadrená v v znení neskorších predpisov

a ust. vyjadruje zásadu zodpovednosti za výsledok sporového konania

a pokiaľ v konaní úspešný účastník vynaložil náklady potrebné k účelnému uplatneniu alebo

bráneniu práva, potom je prisúdenie náhrady účelne vynaložených nákladov konania

v sporovom konaní pravidlom, z ktorého však existujú výnimky a jednou z nich aj ust. § 150

Predpokladom použitia je existencia dôvodov hodných

osobitného zreteľa pre nepriznanie náhrady inak úspešnému účastníkovi a existencia

výnimočnosti daného prípadu. Výnimočnosť môže spočívať v okolnostiach danej veci, ako aj

v okolnostiach na strane účastníkov konania (v ich majetkových, sociálnych, osobných

a ďalších pomeroch všetkých účastníkov konania, v okolnostiach, ktoré viedli k uplatneniu

nároku v postoji k účastníkov v priebehu konania). Dôvod hodný osobitného zreteľa môže

byť daný aj charakterom procesnej situácie. Ust. má teda slúžiť na

odstránenie neprimeranej tvrdosti, teda inými slovami na dosiahnutie spravodlivosti pre

účastníkov konania.

Námietka premlčania je inštitútom hmotného práva, ktorá je upravená v ust. § 100

ods. 1 . Podľa tohto ustanovenia sa právo premlčí, ak sa nevykonalo

v dobe, v tomto zákone ust. až . Na premlčanie súd

prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané

právo veriteľovi priznať. Tým však nedochádza k zániku práva, ale len k jeho oslabeniu, ako

vyplýva z citovaného zákonného ustanovenia. Aj keď zistenie, že účastník mal v konaní

úspech v dôsledku uplatnenia námietky premlčania, nie je dôvodom, aby súd bez ďalšieho

nepriznal úspešnému účastníkovi náhradu trov konania, to neznamená, že súd nemusí

prihliadať na všetky okolnosti významné pre posúdenie náhrady trov konania z hľadiska ust.

Súd prvého stupňa síce skúmal možnosť aplikácie ust.

O. s. p,, avšak pri rozhodovaní o náhrade trov konania zohľadnil len skutočnosť, že v

konaní neúspešný žalobca je živnostníkom vykonávajúcim prepravu osôb a v konaní

úspešný žalobca (správne žalovaný) je študentom vysokej školy. Skutočnosti, na ktoré

poukazovala právna zástupkyňa žalobcu (žalobca utrpel vážne poškodenie zdravia, znášal

bolestivé operácie a procedúry a nároky, ktoré sú uplatnené v žalobe sú v príčinnej

súvislosti s týmito okolnosťami), nie sú podľa názoru súdu prvého stupňa takými dôvodmi

hodnými osobitného zreteľa, ktoré by umožňovali v konaní úspešnému žalovanému náhradu

trov konania nepriznať.

Odvolací súd odlišne od posúdenia aplikácie ust. súdom prvého

stupňa dospel k záveru, že pokiaľ žalovaný bol právoplatne uznaný vinným z prečinu

ublíženia na zdraví podľa (rozsudok Okresného súdu Košice I č. k.

-145 zo dňa 01. 08. 2008), pričom pri dopravnej nehode utrpel žalobca aj

podvrtnutie krčnej chrbtice a pomliaždenie pravého kolena s dobou liečenia do 42 dní

a predmetom konania je uplatnený nárok práve z titulu bolestného, hotových výdavkov

spojených s liečbou a škody na motorovom vozidle žalobcu, ani okolnosť, že žalobca

uplatnil náhradu škody po uplynutí dvojročnej subjektívnej premlčacej doby, nemohla viesť

k záveru, že pre rozhodnutie vo veci nie je možné aplikovať ust. , lebo

len samotná skutočnosť, že škoda bola spôsobená žalobcovi pri dopravnej nehode, ktorú

zavinil žalovaný a predmetom konania je škoda na zdraví a škoda na majetku

(na nákladnom motorovom vozidle žalobcu), ktorá vznikla v súvislosti s protiprávnym

konaním žalovaného je dôvodom pre aplikáciu ust. pre rozhodnutie

o náhrade trov konania.

Odvolací súd preto v súlade s ust. zmenil rozsudok vo výroku o trovách

konania tak, že náhradu trov prvostupňového konania žalovanému a vedľajšiemu

účastníkovi na strane žalovaného nepriznáva.

Aj pre rozhodnutie o trovách odvolacieho konania aplikoval odvolací súd ust. § 150

ods. 1 v spojení s tak, že náhradu trov odvolacieho konania

žalovanému a vedľajšiemu účastníkovi na strane žalovaného nepriznal.“

15. Rozhodovanie o náhrade trov je súčasťou súdneho konania, a preto všeobecný

súd pri poskytovaní súdnej ochrany podľa ods. l (i podľa ods. l dohovoru)

môže postupom, ktorý nie je v súlade so zákonom ( a ods. l ),

porušiť základné právo účastníka konania na súdnu ochranu (obdobne ).

16. Z judikatúry ústavného súdu (, ) vyplýva, že

rozhodovanie o trovách konania pred všeobecnými súdmi je zásadne výsadou týchto súdov,

pri ktorom sa prejavujú atribúty ich nezávislého súdneho rozhodovania. Ústavný súd preto

iba celkom výnimočne podrobnejšie preskúmava rozhodnutia všeobecných súdov o trovách

konania. Problematika náhrady trov konania by mohla dosiahnuť ústavnoprávny rozmer len

v prípade extrémneho vybočenia z pravidiel upravujúcich toto konanie, k čomu by mohlo

dôjsť najmä na základe takej interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení zákona, ktorá

by v sebe zahŕňala črty svojvôle.

17. Ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (,

, ) konštatuje, že práva na súdnu ochranu a v jeho rámci

náhrady trov súdneho konania sa možno domáhať len spôsobom a v medziach zákona, ktorý

upravuje podmienky na jej priznanie ( ods. l ).

18. Vo všeobecnosti platí, že spor o náhradu nákladov konania nedosahuje spravidla

sám osebe intenzitu predstavujúcu možnosť porušenia základných práv a slobôd, akokoľvek

sa môže účastníka konania citeľne dotknúť. Ústavný súd pri posudzovaní problematiky

nákladov konania, t. j. problematiky vo vzťahu k predmetu konania pred všeobecnými

súdmi vedľajšej, postupuje nanajvýš zdržanlivo a ku zrušeniu napadaného výroku

o nákladoch konania sa uchyľuje iba výnimočne, napr. keď zistí, že došlo k porušeniu práva

na súdnu ochranu (spravodlivý proces) extrémnym spôsobom alebo že bolo zasiahnuté aj

iné základné právo.

19. Ústavný súd konštatuje, že po preskúmaní obsahu a spôsobu odôvodnenia

napadnutého uznesenia krajského súdu v časti, v ktorej sa venoval problematike náhrady

trov konania, predmetné rozhodnutie obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov,

pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne

neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne

záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Vychádzajúc

zo svojej judikatúry a s prihliadnutím na výsledok ústavnej konfrontácie medzi námietkami

sťažovateľa a napadnutým uznesením krajského súdu z hľadiska možného porušenia

základného práva podľa ods. l a práva podľa ods. l dohovoru ústavný súd

konštatuje, že pri odôvodňovaní svojho právneho záveru sa odvolací súd pridŕžal ustanovení

a , , a , ktoré umožňovali zvoliť daný

postup. Skutočnosť, že sa sťažovateľ s názorom krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje

sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého

rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (, ,

) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať

s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade

so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

20. Ústavný súd sa z obsahu napadnutého uznesenia presvedčil, že odvolací súd

sa námietkami sťažovateľa zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie,

že sťažovateľ v tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu.

Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery

napadnutého odvolacieho rozhodnutia, ktoré je dostatočne odôvodnené a má oporu

v existujúcom skutkovom stave. Pretože namietané rozhodnutie krajského súdu nevykazuje

znaky svojvôle a je dostatočne odôvodnené na základe jeho vlastných myšlienkových

postupov a hodnotení, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia

nahrádzať (podobne aj , ) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť

do právneho názoru krajského súdu. Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína, že nie je a ani

nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

21. V závere ústavný súd ešte uvádza, že vo vzťahu k výroku o náhrade trov konania

musí byť z odôvodnenia konkrétneho rozhodnutia zrejmé, na základe akých právnych

predpisov súd rozhodoval a akými úvahami bol pri ich aplikácii vedený. Samozrejme, musí

ísť o právnu normu, ktorú zákon dovoľuje na daný prípad použiť. V namietanom prípade

bolo v právomoci a na posúdení krajského súdu, akým zákonne konformným spôsobom

korešpondujúcim s výsledkom sporu sa postaví k výroku o náhrade trov konania (včítane

odvolacieho konania) a aké ustanovenia (právne normy) príslušného právneho predpisu

() použije. Ústavný súd konštatuje, že krajský súd rozhodol

o náhrade trov konania tak, že zmenil prvostupňový rozsudok a trovy prvostupňového a tiež

odvolacieho konania žalovanému sťažovateľovi a vedľajšiemu účastníkovi nepriznal.

Závery krajského súdu nemožno považovať za jednostranné a svojvoľné a vzhľadom na ich

odôvodnenosť ich ústavný súd hodnotí ako ústavne akceptovateľné.

22. Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti

medzi dôvodmi rozhodnutia krajského súdu a namietaným porušením základného práva

sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu a práva na spravodlivý proces

(m. m. ).

23. Pretože ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti podľa § 25 ods. 1

dospel k záveru, že účinky výkonu právomoci krajského súdu

v danom prípade sú zlučiteľné so sťažovateľom označenými právami, sťažnosť odmietol

ako zjavne neopodstatnenú podľa .

24. Keďže sťažovateľ namietal porušenie základného práva aj podľa čl. 47 ods. 3

len z dôvodu svojvoľnosti a arbitrárnosti záverov napadnutého rozhodnutia

krajského súdu (body 3 a 4), ústavný súd nepovažoval za potrebné zaoberať sa osobitne

uvedeným článkom , ktorého porušenie sťažovateľ taktiež namietal. Pretože ústavný

súd nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým rozhodnutím krajského súdu a možným

porušením základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa , resp.

práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemožno vzhľadom na to

uvažovať ani o porušení sťažovateľovho základného práva podľa .

25. K dôvodovej argumentácii sťažovateľa (bod 4 – nález ústavného súdu

sp. zn. z 2. septembra 2009) ústavný súd poznamenáva, že právne závery

ústavného súdu v predmetnej veci vychádzali z v tomto rozhodnutí uvedeného skutkového

a právneho stavu a nemožno ich použiť ako všeobecne záväzné aplikačné pravidlo.

26. Keďže ústavný súd odmietol sťažnosť ako celok, bolo bez právneho významu

zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa v nej nastolenými.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. novembra 2012