Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 192/09

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-27

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. septembra 2009

v senáte zloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika a zo sudcov Jána Auxta a Ľubomíra Dobríka

prerokoval sťažnosť T. L., K., zastúpeného advokátom JUDr. I. J., P., vo veci namietaného

porušenia jeho základných práv podľa a Slovenskej

republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. z 27. februára 2009,

v ktorom zmenil rozsudok prvostupňového súdu vo výroku o trovách konania tak,

že nepriznal účastníkom náhradu trov prvostupňového konania a tiež náhradu trov

odvolacieho konania, a takto

rozhodol:

1. Základné právo T. L. na súdnu a inú právnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a na rovnosť účastníkov konania podľa

Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Košiciach

sp. zn. z 27. februára 2009, ktorým zmenil rozsudok prvostupňového súdu

vo výroku o trovách konania tak, že nepriznal účastníkom náhradu trov prvostupňového

konania a tiež náhradu trov odvolacieho konania, p o r u š e n é b o l o .

2. T. L. finančné zadosťučinenie n e p r i z n á v a .

3. Uznesenie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. z 27. februára 2009,

ktorým zmenil rozsudok prvostupňového súdu vo výroku o trovách konania tak,

že nepriznal účastníkom náhradu trov prvostupňového konania a tiež náhradu trov

odvolacieho konania, z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

4. Krajský súd v Košiciach j e p o v i n n ý uhradiť T. L. trovy právneho zastúpenia

v sume 127,44 € (slovom stodvadsaťsedem eur a štyridsaťštyri centov) na účet jeho

právneho zástupcu JUDr. I. J., P., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) prijal uznesením

sp. zn. zo 7. júla 2009 na ďalšie konanie podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej

rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej

republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej

len „“) sťažnosť T. L. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal

porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na rovnosť účastníkov podľa čl. 47 ods. 3

a práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“)

sp. zn. z 27. februára 2009, v ktorom zmenil výrok prvostupňového súdu

a nepriznal účastníkom náhradu trov prvostupňového konania a tiež náhradu trov

odvolacieho konania.

K prijatej sťažnosti sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril predseda krajského

súdu podaním č. z 10. augusta 2009 doručeným ústavnému súdu

13. augusta 2009, v ktorom sa okrem iného uvádza:

«Krajský súd v Košiciach uznesením zo dňa 27. 2. 2009, č. k. -96

zmenil rozsudok Okresného súdu Košice II zo dňa 27. 2. 2007 č. k. -80)

vo výroku o trovách konania tak, že účastníkom náhradu trov konania nepriznal a nepriznal

im ani náhradu trov odvolacieho konania.

Rozhodnutie odôvodnil tým, že predmetom konania bol už len nárok na zvýšenie

bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia podľa vyhl. č. ,

o ktorom môže rozhodnúť len súd a rozhodnutie súdu je závislé od záveru znalca a úvahy

súdu.

Poisťovňa (A.), ktorá odškodnenie poskytovala, bola v tomto konaní vedľajším

účastníkom a mohla aj so súhlasom žalovaných robiť príslušné procesné návrhy. Vedľajší

účastník disponuje kvalifikovaným odborným aparátom a v situácii, keď išlo o zákonné

zmluvné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú pri dopravnej nehode, nemožno trovy

právneho zastúpenia žalovaného (v I. rade) považovať za účelne vynaložené - trovy

konania.

Podľa názoru odvolacieho súdu charakter uplatneného nároku a právne vzťahy

účastníkov konania, včítane vedľajšieho účastníka bolo možné považovať (aj) za dôvody

hodné osobitného zreteľa, pre ktoré nemusí byť náhrada trov konania priznaná (§ 150

ods. 1 ).

Stotožňujeme sa so sťažovateľom v tom, že právo účastníka zvoliť si obhajcu

(advokáta) je jeho ústavným právom ( ). Účelnosť trov vynaložených

na právnu pomoc sa odvodzuje z uvedeného a trovy právneho

zastúpenia zásadne treba považovať za účelne vynaložené.

Nemožno sa ale stotožniť s argumentáciou sťažovateľa, že keď mu súd nepriznal

náhradu trov právneho zastúpenia, aj keď bol v konaní (100 %) úspešný, že bola zjavne

porušená zásada spravodlivého procesu.

Náhrada trov konania je zásadne ovplyvnená zásadou úspechu vo veci, ktorú

obsahuje , podľa ktorého účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech,

súd prizná náhradu trov konania potrebných na účelné uplatňovanie alebo krátenie práva

účastníkovi, ktorý úspech nemal.

Zo zásady, že o náhrade trov konania rozhoduje úspech vo veci, existujú však

výnimky. Jednou z týchto výnimiek je i , ktorý bol do občianskeho súdneho

poriadku „zakomponovaný“ za účelom odstránenia neprimeraných tvrdostí.

Toto ustanovenie súdu umožňuje, aby výnimočne náhradu trov konania celkom alebo

sčasti nepriznal, ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa.

Ako vyplýva zo samotného znenia ust. § 150 ods. 1 O. s .p., ide o inštitút, ktorý

je výnimočným opatrením, iba v prípade, že skutočne existujú dôvody hodné osobitného

zreteľa, pričom je namieste v odôvodnení výrok o trovách konania patrične objasniť.

Podľa nášho názoru rozhodnutie súdu o trovách konania musí byť riadne

odôvodnené. Nestačí iba odkaz na príslušné ustanovenia .

Nedodržaním tejto zásady je porušené právo účastníka na spravodlivý proces podľa čl. 36

Listiny základných práv a slobôd (uverejnenej v ).

Ustanovenie umožňuje teda súdu rozhodnúť tak, že neprizná náhradu

trov konania sčasti alebo celkom, pričom sa má tak odstrániť neprimeraná tvrdosť, ktorá

by sa v tom ktorom konkrétnom prípade mohla vyskytnúť. Pri skúmaní, či sú tu dôvody

hodné osobitného zreteľa, súd prihliada zvlášť k pomerom majetkovým, sociálnym, osobným

a ďalším všetkých účastníkov konania (pričom je treba zhodnotiť napr. majetkové pomery

nielen toho, kto by mal náhradu trov konania hradiť, ale i toho, komu by mali

byť nahradené), ďalej tiež k okolnostiam, ktoré viedli k súdnemu uplatneniu nárokov,

k postoju účastníkov v priebehu konania a pod.

Pre súd sú teda rozhodujúce dve oblasti, a to pomery účastníkov (majetkové,

sociálne, osobné a ďalšie) a okolnosti prípadu.

Domnievame sa, že rozhodovanie o náhrade trov konania je integrálnou súčasťou

súdneho konania ako celku. Máme za to, že Ústavnému súdu zásadne neprislúcha

zasahovať (do tohto konania), lebo samotný spor o náhradu trov konania, i keď sa môže

„citeľne“ dotknúť niektorého z účastníkov konania, v zásade nedosahuje intenzitu

opodstatňujúcu porušenie základných práv a slobôd.

Otázka náhrady trov konania (však) nadobúda ústavnoprávnu dimenziu v prípade,

keď úvahy súdu vylučujú z pravidiel upravujúcich toto konanie v dôsledku ľubovôle.

Aj napriek širokému priestoru k úvahe, ktorý v otázke náhrady trov konania

súdom poskytuje (včítane prípadného uplatnenia moderačného práva súdov v zmysle

aplikácie ), zostáva aj tu zachovaná požiadavka riadneho odôvodnenia

rozhodnutia, ktoré zodpovedá zákonnosti, ako aj vykonávaným skutkovým zisteniam.

Zásady viažuce sa k čl. 36 ods. 1 Listiny vyžadujú, aby bol výrok o náhrade trov

konania súladný s priebehom konania a úvaha vedúca k ich (uloženiu resp.) nepriznaniu,

musí byť stručne a jasne odôvodnená spôsobom, z ktorého logicky a presvedčivo vyplývajú

jeho právne závery.

Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia odvolacím súdom je stručné, ale jasné.

Z týchto dôvodov odporúčame ústavnú sťažnosť odmietnuť...»

Právny zástupca sťažovateľa k vyjadreniu krajského súdu okrem iného uviedol:

„Nie je možné sa stotožniť s argumentáciou predsedu krajského súdu, že v danom

prípade boli dostatočne skúmané podmienky pre použitie ust.

a že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia je stručné, ale jasné.“

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom

súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich

vyjadreniami, ako aj s obsahom súdneho spisu dospel k názoru, že od tohto pojednávania

nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa (ďalej aj „“)

platného v rozhodnom čase sa postup súdu a účastníkov v občianskom súdnom konaní

upravuje tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov

účastníkov, ako aj výchova na zachovávanie zákonov, na čestné plnenie povinností

a na úctu k právam iných osôb.

Podľa ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd výnimočne

náhradu trov konania celkom alebo sčasti priznať.

Podstata námietok sťažovateľa spočívala v tom, že krajský súd (na rozdiel

od prvostupňového súdu) nesprávne rozhodol o trovách konania, keď mu žiadnu náhradu

nepriznal, hoci bol v konaní úspešný, pretože krajský súd toto rozhodnutie odôvodnil

„ust. , pričom za dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré nemusí byť

náhrada trov konania priznaná, považoval... skutočnosti:

... predmetom konania bol nárok na zvýšenie bolestného a sťaženia spoločenského

uplatnenia... o ktorom môže rozhodnúť len súd, pričom rozhodovanie o tomto nárokuje

závislé od záverov znalca a úvahy súdu“ a tiež to, že „... účastníkom konania bola

poisťovňa ako vedľajší účastník, ktorý disponuje kvalifikovaným odborným aparátom

a v situácii, keď ide o zákonné zmluvné poistenie za škodu, nie je možné trovy právneho

zastúpenia považovať za účelne vynaložené...

Mám za to, že je neprípustné stotožňovať úlohu a postavenie právneho zástupcu

podľa s postavením a úlohami vedľajšieho účastníka, a to aj vtedy, ak ten

disponuje odborníkmi s právnickým vzdelaním. Takáto interpretácia zákona je podľa môjho

názoru neprípustná...

Ustanovenie dáva súdu možnosť nepriznať náhradu trov konania,

ak by ich priznanie bolo v rozpore s princípmi spravodlivostí. Súd však nemôže toto

ustanovenie aplikovať podľa ľubovôle a svojvoľne...

Zákon vyžaduje splnenie minimálne dvoch kumulatívnych podmienok - musia

existovať dôvody hodné osobitného zreteľa a musí byť zdôvodnená výnimočnosť okolností

konkrétneho prípadu.

Pokiaľ ide o prvú podmienku, teda určitá osobitná procesná situácia, alebo určitý

druh konania, ktorý je vzhľadom k svojmu charakteru osobitý, takouto situáciu je napríklad

zmena právnej úpravy alebo zmena súdnej praxe. V danom prípade však išlo o pomerne

častý typ sporového konania, ktorý vyvolal žalobca svojim návrhom a v ktorom nebol

úspešný, čo nemôže ísť na úkor žalovaných.

Druhou podmienkou je výnimočnosť okolností daného prípadu, v súdnej praxi

sa skúmajú majetkové, osobné a zárobkové pomery všetkých účastníkov konania a dopad

rozhodnutia na úspešného aj neúspešného účastníka. V každom prípade máme za to,

že osobné, majetkové a sociálne pomery žalobcu nie sú až tak zlé, že by odôvodňovali

postup podľa . Žalobca vo svojom odvolaní uvádza, že pracuje, teda má stály

príjem. Jeho dlhy voči mobilným operátorom, resp. voči dopravnému podniku nie je možné

považovať za dôvody, pre ktoré by bol zbavený povinnosti nahradiť trovy konania

úspešnému účastníkovi konania. Sociálne aspekty by boli dôvodom pre použitie ust. § 150

vtedy, ak by povinný účastník nemohol uhradiť náhradu trov z dôvodov, ktoré sám

nezavinil, alebo ich môže uhradiť len s veľkými ťažkosťami. Je zrejmé, že žalobcom

uvádzané skutočnosti nie sú takými výnimočnými, že by odôvodňovali rozhodnutie súdu

nepriznať žalovanému trovy konania, a teda, aby som ja ako úspešný účastník znášal tieto

trovy sám... Odvolací súd však vyššie uvedené skutočnosti (osobné, majetkové a zárobkové

pomery účastníkov, dopad rozhodnutia o nepriznaní trov na nich) neskúmal, za

výnimočnosť okolností považoval len účasť vedľajšieho účastníka, čo, ako je uvedené vyššie,

nemožno akceptovať...

S poukazom na vyššie uvedené mám za to, že Krajský súd v Košiciach pri rozhodnutí

o nepriznaní náhrady trov konania mne ako žalovanému nesprávne aplikoval

a interpretoval zákon, keď procesnú zodpovednosť za výsledok sporu preniesol zo žalobcu

na mňa. Preto je potrebné uznesenie Krajského súdu v Košiciach, sp. zn. -96

za svojvoľné, účelové a arbitrárne, porušujúce rovnosť účastníkov konania a moje právo

na súdnu ochranu...“

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi

všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity,

ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základným

právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov ( ),

a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov,

ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd ( a 2 a

v znení platnom v rozhodujúcom čase).

Tieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a krajského súdu pri ochrane

ústavnosti boli relevantné aj v danej veci.

Ústavný súd po preskúmaní obsahu sťažnosti a zo zberného spisu krajského súdu

zistil, že námietky sťažovateľa sú opodstatnené. Ústavný súd konštatuje, že krajský súd pri

rozhodovaní vo veci sťažovateľa evidentne prehliadol (opomenul) jeho úspech v konaní ako

žalovaného v prvom rade a odôvodnenie uznesenia o nepriznaní trov prvostupňového

konania (dôvody hodné osobitného zreteľa v zmysle ustanovenia ) vôbec

nešpecifikoval a nekonkretizoval aj napriek tomu, že krajský súd vo svojom vyjadrení

sám zdôrazňuje, že „rozhodnutie súdu o trovách konania musí byť riadne odôvodnené.

Nestačí iba odkaz na príslušné ustanovenia . Nedodržaním

tejto zásady je porušené právo účastníka na spravodlivý proces podľa čl. 36 Listiny

základných práv a slobôd (uverejnenej v )...“.

Ústavný súd najprv zdôrazňuje, že rozhodnutiami všeobecných súdov o trovách

konania možno zasiahnuť do základných práv a slobôd. Rozhodnutím o trovách konania

možno predovšetkým porušiť právo na súdnu ochranu. Ústavný súd už rozhodoval

o ústavnosti rozhodnutí o trovách (napr. , , ).

V sa zaručuje základné právo na súdnu a inú právnu ochranu.

Aj úprava platenia a náhrady trov konania obsiahnutá najmä v Občianskom súdnom

poriadku určuje, či sa právo na súdnu ochranu naplní reálnym obsahom (čl. 46 ods. 4

). Preto procesné predpisy, ktoré upravujú platenie a náhradu trov konania, treba

vykladať v súlade s takto vymedzeným obsahom základného práva na súdnu ochranu.

Pritom treba dbať na to, aby nikto len z dôvodu, že uplatní svoje základné právo

na súdnu ochranu, neutrpel oproti inému účastníkovi, a to bez zreteľa na jeho postavenie

v konaní, materiálnu ujmu v dôsledku platenia trov konania.

Ústavný súd bez potreby hlbšej argumentácie konštatuje, že rozsudok krajského súdu

v namietanej časti (o trovách konania) je z hľadiska práva nepreskúmateľný (zmätočný),

teda z pohľadu ústavného prieskumu je arbitrárny, resp. zjavne neodôvodnený.

Ani pri maximálne voľnej úvahe nevedel totiž ústavný súd zistiť dôvod aplikácie

v danej veci krajským súdom, ktorý v tejto súvislosti iba uviedol, že „zo žalovaných trovy

vznikli len na strane žalovaného v 1. rade (sťažovateľovi, pozn.), ktoré neboli považované

za účelne vynaložené. Charakter uplatneného nároku a právne vzťahy účastníkov konania,

včítane vedľajšieho účastníka by podľa názoru odvolacieho súdu bolo možné považovať

aj za dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré nemusí byť náhrada trov konania

priznaná ( ).“.

K uvedenému ústavný súd dodáva, že prax všeobecných súdov je jednotná v názore,

že „aplikácia ustanovenia pri rozhodovaní o náhrade trov konania prichádza

do úvahy v prípadoch, keď sú naplnené všetky predpoklady na priznanie náhrady trov

konania, avšak súd dospeje k záveru, že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré

náhradu trov celkom alebo sčasti neprizná. Musí však ísť o celkom výnimočný prípad, ktorý

musí byť v rozhodnutí aj náležite odôvodnený. Výnimočnosť môže spočívať

tak v okolnostiach danej veci, ako aj v okolnostiach na strane účastníkov konania.

Pri posudzovaní okolností hodných osobitného zreteľa treba prihliadať na osobné,

majetkové, zárobkové a iné pomery všetkých účastníkov konania a tiež na okolnosti, ktoré

viedli účastníkov k uplatneniu práva na súde a ich postoj v konaní“ (rozhodnutie

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. M Cdo 14/99 uverejnené ZSP č. 1/2000).

Podobne (pozri ASPI, judikatúra pri , Rc: ) „je potrebné mať na pamäti,

že použitie uvedeného ustanovenia musí vždy zodpovedať osobitným okolnostiam

konkrétneho prípadu a musí mať vždy výnimočnú povahu. Nepriznanie náhrady nákladov

konania podľa ustanovenia nemožno odôvodniť len všeobecným záverom

hodnotiacim význam rozhodovania o určitom nároku“ (podobne R 23/1989).

Z uvedeného dôvodu považuje ústavný súd neodôvodnené rozhodnutie krajského

súdu o nepriznaní trov právneho zastúpenia za ústavne neakceptovateľné, a preto

vyslovil, že napadnutým výrokom uznesenia krajského súdu z 27. februára 2009 sp. zn.

o trovách konania bolo porušené základné právo sťažovateľa na súdnu

ochranu podľa a právo na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru (obdobne napr. ) a v konečnom dôsledku i na rovnosť účastníkov

konania podľa .

III.

Keďže namietaným rozsudkom krajského súdu v napadnutej časti (o trovách

konania) došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3

, ako aj jeho práva podľa dohovoru, ústavný súd tento rozsudok zrušil

( v spojení s , pozri bod 2 výroku

nálezu) a vrátil vec krajskému súdu na ďalšie konanie [ v spojení s

ods. 3 písm. b) ], v ktorom bude viazaný právnym názorom

ústavného súdu ( ).

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Podľa ak sa sťažovateľ domáha primeraného

finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov

sa ho domáha.

Sťažovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu požadoval za porušenie

označených práv finančné zadosťučinenie v sume 2 500 €, čo približne zodpovedá sume

nepriznaných trov konania (75 341,50 Sk).

Ústavný súd finančné zadosťučinenie sťažovateľovi nepriznal, pričom vychádzal

z toho, že okrem vyslovenia porušenia označených práv sťažovateľa sa v tomto konaní

náprava dosiahne aj zrušením napadnutého rozhodnutia krajského súdu, ktorým zmenil

rozhodnutie okresného súdu o náhrade trov konania, vrátením veci na ďalšie konanie a tým,

že krajský súd je v ďalšom konaní viazaný právnym názorom ústavného súdu (§ 56 ods. 6

).

Ústavný súd rozhodol aj o trovách právneho zastúpenia v konaní pred ústavným

súdom a priznal ich úspešnému účastníkovi konania, pričom zistil, že uplatnená suma trov

právneho zastúpenia 127,44 € je nižšia ako suma vypočítaná podľa vyhlášky Ministerstva

spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov

za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov a neodporuje tejto vyhláške.

Preto ústavný súd priznal právnemu zástupcovi sťažovateľa úhradu trov právneho

zastúpenia v požadovanej sume.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je krajský súd povinný zaplatiť na účet

právneho zástupcu sťažovateľa ( v spojení s ).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu

nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou rozhodnutia uvedenou

vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. septembra 2009