Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 47 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (52)IV. ÚS 305/09
PDF · 522.6 KB
No categories available
IV. ÚS 305/09
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 21. januára 2010 v senáte
zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Jána Lubyho a Ladislava
Orosza v konaní o sťažnosti P. L., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody, zastúpeného
advokátom JUDr. M. T., K., vo veci namietaného porušenia jeho práv podľa čl. 5 ods. 1
písm. a) a čl. 6 ods. 1, 2 a 3 písm. b), c) a d) Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom
pod sp. zn. 1 TdoV 14/2008 a jeho uznesením z 2. marca 2009, za účasti Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky, takto
rozhodol:
1. Právo P. L. podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.
1 TdoV 14/2008 a jeho uznesením z 2. marca 2009 p o r u š e n é b o l o .
2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 TdoV 14/2008 z 2. marca
2009 z r u š u j e a vec v r a c i a Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie
konanie.
3. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .
4. Kancelárii Ústavného súdu Slovenskej republiky u k l a d á zaplatiť trovy konania P. L.
v sume 808,25 € (slovom osemstoosem eur a dvadsaťpäť centov) na účet jeho právneho
zástupcu JUDr. M. T., K., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
5. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý uhradiť trovy konania v sume
808,25 € (slovom osemstoosem eur a dvadsaťpäť centov) na účet Kancelárie Ústavného
súdu Slovenskej republiky č. 7000060515/8180 vedený v Štátnej pokladnici do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. augusta 2009
doručená sťažnosť P. L., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody (ďalej len „sťažovateľ“),
ktorou namietal porušenie svojich práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. a) a čl. 6 ods. 1, 2 a 3 písm.
b), c) a d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 1 TdoV 14/2008 a jeho uznesením z 2. marca 2009 (ide o uznesenie
najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu, pozn.).
Z obsahu sťažnosti, ako aj z priloženej dokumentácie vyplýva, že sťažovateľ bol
rozsudkom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 1 T 1/2005 zo
17. januára 2007 uznaný za vinného zo spáchania pokračovacieho trestného činu vraždy
podľa § 219 ods. 1 a 2 písm. a), b) a j) Trestného zákona v znení zákona č. 253/2001 Z. z.
(ďalej len „Trestný zákon“) a zo spáchania trestného činu nedovoleného ozbrojovania podľa
§ 185 ods. 2 písm. b) Trestného zákona, za čo mu bol uložený súhrnný trest odňatia slobody
na doživotie, trest prepadnutia veci (pištole) a trest prepadnutia majetku. Zároveň krajský
súd zrušil výrok o treste rozsudku krajského súdu sp. zn. 1 T 2/2005 z 10. októbra 2005, ako
aj všetky ďalšie rozhodnutia na tento výrok obsahovo nadväzujúce, pokiaľ vzhľadom na
zmenu, ku ktorej došlo zrušením výroku, stratili podklad. Označeným rozsudkom uznal
krajský súd za vinných aj spoluobžalovaných sťažovateľa J. B. a Ľ. A., tých však len zo
spáchania trestného činu lúpeže podľa § 234 ods. 1 a 2 písm. b) a c) Trestného zákona
(obžalovaný J. B.), resp. pokračovacieho trestného činu lúpeže podľa § 234 ods. 1 a 2 písm.
b) Trestného zákona (obžalovaný Ľ. A.).
Proti označenému rozsudku krajského súdu podali sťažovateľ a obžalovaný J. B.
odvolanie. Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 To 12/2007 zo 7. novembra 2007 bolo
odvolanie sťažovateľa, ako aj obžalovaného J. B. zamietnuté.
Následne sa sťažovateľ obrátil na ústavný súd so sťažnosťou, ktorou namietal
porušenie svojich práv označeným uznesením najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu.
Ústavný súd uznesením sp. zn. II. ÚS 186/08 z 22. apríla 2008 sťažnosť sťažovateľa
odmietol z dôvodu nedostatku svojej právomoci, keďže sťažovateľ do času rozhodovania
ústavného súdu nepodal proti odvolaciemu uzneseniu najvyššieho súdu dovolanie. Ústavný
súd v odôvodnení označeného uznesenia okrem iného uviedol: „Možno ustáliť, že
sťažovateľ v sťažnosti podanej ústavnému súdu uplatňuje jednak také námietky, na základe
ktorých má právo podať dovolanie, ale aj také námietky, na základe ktorých dovolanie
podať nemôže. Pritom jeho sťažnosť smeruje iba proti jednému rozhodnutiu a práve vo
vzťahu k tomuto rozhodnutiu poukazuje sťažovateľ na oba druhy námietok. Ústavný súd je
v tejto súvislosti toho názoru, že pokiaľ sťažovateľ napáda pred ústavným súdom
právoplatné rozhodnutie a postup, ktorý mu predchádzal, tak z dôvodov, z ktorých by mohol
podať dovolanie, ako aj z dôvodov, na základe ktorých dovolanie podať nemôže, pričom
dovolanie ešte nepodal a v čase rozhodovania ústavného súdu mu ešte plynie zákonná
lehota na podanie dovolania, nie je v právomoci ústavného súdu takouto sťažnosťou sa
zaoberať. Nie je totiž možné, aby na preskúmanie toho istého rozhodnutia (tých istých jeho
výrokov) bol príslušný ústavný súd a zároveň aj všeobecný súd. Preto v súvislosti
s uvedenou časťou sťažnosti nie je daná právomoc ústavného súdu.“
Na základe citovaného právneho názoru ústavného súdu podal sťažovateľ
11. novembra 2008 prostredníctvom obhajcu proti uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn.
1 To 12/2007 zo 7. novembra 2007 dovolanie z dôvodov podľa § 371 ods. 1 písm. c), g) a i)
Trestného poriadku. Vlastným podaním označeným ako „Doplnenie/upresnenie dovolania
a iné“ z 18. novembra 2008 sťažovateľ doplnil dovolanie z 11. novembra 2008, v ktorom
popri dovolacích dôvodoch uvedených už jeho obhajcom v dovolaní z 11. novembra 2008
uviedol aj ďalšie dovolacie dôvody, a to dovolacie dôvody podľa § 371 ods. 1 písm. a), c),
e), g) a i) Trestného poriadku. Ďalšie „úpravy dovolania“ urobil sťažovateľ podaniami zo
17. januára 2009 a 18. januára 2009.
Najvyšší súd uznesením sp. zn. 1 TdoV 14/2008 z 2. marca 2009 dovolanie
sťažovateľa na neverejnom zasadnutí bez preskúmania veci podľa § 382 písm. c) Trestného
poriadku odmietol, keďže podľa jeho názoru bolo zrejmé, že nie sú splnené dôvody
dovolania podľa § 371 Trestného poriadku. Z odôvodnenia napadnutého uznesenia
najvyššieho súdu vyplýva, že dôvody odmietnutia dovolania boli takéto:
a) vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku
najvyšší súd zdôraznil, že tento „pripúšťa iba právne námietky vo vzťahu ku skutkovému
stavu zistenému súdmi nižších stupňov“, čo znamená, že s poukazom na tento dovolací
dôvod „nie je možné domáhať sa preskúmania skutkových zistení, na ktorých je rozhodnutie
založené“,
b) vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku
najvyšší súd uviedol, že „podané dovolanie len formálne odkazuje na príslušné ustanovenie
upravujúce dôvody dovolania, spočívajúce v tom, že rozhodnutie je založené na dôkazoch,
ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom bez akejkoľvek vecnej argumentácie“,
c) vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku
najvyšší súd najmä uviedol, že „... Dovolací dôvod v tomto zmysle bude spravidla naplnený
pri nerešpektovaní ustanovení Trestného poriadku o povinnej obhajobe, pri vykonávaní
procesných úkonov bez prítomnosti obhajcu a pod., čo sa v posudzovanom prípade
nezistilo. Naopak, obvinený využíval v celom rozsahu možnosť aktívnej osobnej obhajoby i
obhajoby prostredníctvom obhajcu. Navyše fakticky a preukázateľne disponuje s kópiou
celého trestného spisu, preto prirodzene jednotlivé dôkazy a dôkazné prostriedky poznal už
v priebehu celého trestného konania.“.
V záverečnej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyšší súd uviedol:
«Na margo podaného dovolania treba dodať, že dovolací súd reagoval iba na
argumentáciu uvedenú v dovolaní, ktoré v súlade s ustanovením § 373 ods. 1 Tr. por. podal
obvinený prostredníctvom obhajcu. Obvinený vlastnoručne napísal a odôvodnil tak
„žiadosť“ pre obhajcu, aby dovolanie podal, ako aj samotné „dovolanie“, resp. „úpravu
dovolania“ a rôzne sťažnosti v rámci dovolacieho konania. V tejto súvislosti treba dodať, že
zákonné dôvody dovolania podaného prostredníctvom obhajcu nemožno meniť ani
rozširovať na základe podobne označených písomností, aké produkoval obvinený. Takéto
vyjadrenia, prípadne návrhy môžu slúžiť obhajcovi iba ako pracovný podklad na
vypracovanie a podanie samotného dovolania. Preto na tieto písomnosti dovolací súd
nemohol prihliadať. Treba však dodať, že všetky argumenty, ktoré v nich obvinený uvádzal,
obhajca v koncentrovanej podobe v odôvodnení dovolania uviedol.»
Súčasťou príloh sťažnosti adresovanej ústavnému súdu je aj rozsudok krajského súdu
sp. zn. 1 T 2/2005 z 10. októbra 2005, ktorým bol sťažovateľ uznaný za vinného zo
spáchania pokračovacieho trestného činu lúpeže podľa § 234 ods. 1 a 2 písm. b) a c)
Trestného zákona, za čo mu bol uložený trest odňatia slobody v trvaní 9 rokov
nepodmienečne a zaviazal ho nahradiť poškodeným spôsobenú škodu. Proti označenému
rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ odvolanie, ktoré bolo uznesením najvyššieho
súdu sp. zn. 1 To 110/2005 z 8. februára 2006 zamietnuté.
Sťažovateľ tiež žiadal o ustanovenie právneho zástupcu na konanie pred ústavným
súdom.
Sťažovateľ potom, ako mu bolo doručené namietané uznesenie najvyššieho súdu ako
dovolacieho súdu, doplnil svoju sťažnosť podaním z 22. augusta 2009, ktoré bolo
ústavnému súdu doručené 26. augusta 2009, a podaním z 18. októbra 2009, ktoré bolo
ústavnému súdu doručené 20. októbra 2009.
V podaní z 22. augusta 2009 sťažovateľ konkretizuje svoje námietky proti
napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu, ktoré sa zakladajú najmä
na týchto tvrdeniach:
a) sťažovateľ na rozdiel od dovolacieho súdu zastáva názor, že dovolaním napadnuté
uznesenie najvyššieho súdu (ako odvolacieho súdu, pozn.) sp. zn. 1 To 12/2007 zo
7. novembra 2007 je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným
spôsobom [konkrétne malo ísť o nezákonne vykonané (opakované) rekognície osôb a vecí,
nezákonne vykonanú domovú prehliadku, „len“ prečítané výpovede obžalovaných Ľ. A., J.
B. a svedkov Š., O. B., A. B. a A. S. z prípravného konania],
b) sťažovateľ nesúhlasí so záverom dovolacieho súdu, podľa ktorého nenamietal
porušenia svojich práv najneskôr pred odvolacím súdom,
c) sťažovateľ na rozdiel od dovolacieho súdu tvrdí, že preukázal existenciu
dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, t. j. že bolo zásadným
spôsobom porušené jeho právo na obhajobu,
d) nesúhlasí s názorom dovolacieho súdu, že k porušeniu jeho práva na obhajobu by
došlo len vtedy, ak by nebolo rešpektované ustanovenie obhajcu, čo v posudzovanom
prípade najvyšší súd nezistil (v tejto súvislosti sťažovateľ poukazuje na judikatúru
Európskeho súdu pre ľudské práva),
e) sťažovateľ vyjadruje nesúhlas s postupom dovolacieho súdu, ktorý sa odmietol
zaoberať námietkami sťažovateľa uvedenými v doplneniach dovolania spísaných samotným
sťažovateľom.
V podaní z 18. októbra 2009 sťažovateľ ďalej rozvádza svoje námietky proti
napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu, pričom ich sumarizuje
takto:
„Podstata môjho návrhu spočíva v tom, že napádam moje nezákonné odsúdenie
a konanie/a (rozhodnutie/a) Najvyššieho súdu SR v tom smere, že:
1) v dovolacom konaní došlo k porušeniu mojich práv napr. tým, že:
a) som nemal zabezpečenú účinnú pomoc obhajcu
b) súd sa nezaoberal mojimi podaniami
c) že neprejednal moju vec hoci na to mal nielen právo ale aj povinnosť – teda, že
moju vec odmietol na neverejnom pojednávaní
d) dovolací súd sa zaoberal iba odsúdeniami za trestné činy vrážd hoci súčasťou
napadnutého rozsudku a predmetných podaní bolo aj odsúdenie za lúpeže.
2) že:
a) drvivá väčšina z tých vecí, ktoré som v dovolaní namietal, sú podľa ust. § 371
ods. 1 Tr. por. dôvodmi na podanie dovolania, čo znamená, že dovolací súd mal nielen
právo, ale zároveň povinnosť moje dovolanie prejednať a to na riadnom hlavnom/verejnom
pojednávaní
b) vzhľadom na do očí bijúce porušenie mojich práv bol dovolací súd nielen povinný
prejednať moju vec, ale môjmu dovolaniu aj vyhovieť v plnom rozsahu.“
V podaní z 18. októbra 2009 sťažovateľ poukazuje aj na porušenie svojho práva na
obhajobu v samotnom dovolacom konaní, ku ktorému malo dôjsť tým, že ustanovený
obhajca JUDr. M. R. (ďalej aj „obhajca“) ignoroval jeho záväzné pokyny týkajúce sa
rozsahu a dôvodov dovolania. Sťažovateľ tvrdí, že na toto konanie obhajcu upozornil
krajský súd, ktorý však nezjednal nápravu smerujúcu k zabezpečeniu účinného práva na
obhajobu v dovolacom konaní.
Uznesením ústavného súdu č. k. IV. ÚS 305/09-22 z 10. septembra 2009 bol
sťažovateľovi ustanovený za právneho zástupcu na konanie pred ústavným súdom advokát
JUDr. M. T., ktorý na základe výzvy ústavného súdu upresnil a doplnil sťažnosť
sťažovateľa v podaní z 20. októbra 2009.
V podaní právneho zástupcu sťažovateľa sa okrem iného uvádza:
«K samotnému odôvodneniu sťažnosti uvádzam, že sa v celom rozsahu stotožňujem
s dôvodmi uvedenými sťažovateľom tak v jeho sťažnosti zo 4. 8. 2009 ako aj v jej doplnení
z 22. 8. 2009. Na týchto dôvodoch v celom rozsahu trvám.
Za najvýraznejší zásah do práv sťažovateľa dovolacím uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) považujem skutočnosť, že najvyšší súd sa
odmietol zaoberať doplnením dôvodov dovolania z 18. 11. 2008, 17. 1. 2009 a 18. 1. 2009
spísaných samotným sťažovateľom... Podľa ustanovenia § 373 ods. 1 Tr. por. obvinený
alebo osoby uvedené v § 369 ods. 5 môžu podať dovolanie len prostredníctvom obhajcu.
Obhajca ustanovený sťažovateľovi v dovolacom konaní, JUDr. M. R., prípisom zo 4. 12.
2008 označeným ako „Dovolanie – doplnenie dôvodov“ uviedol, že „Na základe výslovnej
žiadosti môjho mandanta po nahliadnutí Vám v prílohe zasielam podrobné odôvodnenie
dôvodov dovolania ním samotným a prosím, aby boli pripojené k trestnému spisu.“.
Z vyššie uvedeného je zrejmé, že doplnenie dôvodov dovolania z 18. 11. 2008
spísaných samotným sťažovateľom bolo najvyššiemu súdu predložené obhajcom sťažovateľa
JUDr. M. R. 4. 12. 2008, ktorý sa s ich obsahom oboznámil a s týmto sa stotožnil.
Doplnenie dôvodov dovolania z 18. 11. 2008 bolo teda nad akúkoľvek pochybnosť urobené
prostredníctvom obhajcu. Ďalšie „Úpravy dovolania“ zo 17. 1. 2009 a 18. 1. 2009 predložil
cestou Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) samotný sťažovateľ. Nad rámec
vyššie uvedeného je potrebné uviesť, že aj keby doplnenie dôvodov dovolania nebolo
urobené prostredníctvom obhajcu, ale bolo by najvyššiemu súdu doručené priamo
sťažovateľom (ako tomu bolo v prípade doplnení dovolania zo 17. 1. 2009 a 18. 1. 2009),
nemohlo by to mať za následok neprejednanie takto koncipovaného dovolania, resp. jeho
dôvodov súdom. Obligatórne zastúpenie účastníka v dovolacom konaní (a to či už
v civilnom alebo v trestnom konaní) nemožno v nijakom prípade chápať tak, že tento
účastník (resp. odsúdený) stráca právo samostatne v konaní vystupovať, produkovať
podania, návrhy, prípadne prednesy (za predpokladu, že sa vo veci uskutoční
pojednávanie). Obligatórne zastúpenie advokátom má slúžiť na skvalitnenie podaní vo veci
mimoriadnych opravných prostriedkov. Ak by sme prijali opačný výklad, teda taký, aký
zaujal najvyšší súd, znamenalo by to, že aj v prípade sťažností spísaných a podaných na
ústavný súd priamo samotnými sťažovateľmi, nemal by sa ústavný súd takýmito sťažnosťami
vôbec zaoberať, keďže aj v konaní na ústavnom súde platí obligatórne zastúpenie
advokátom.
Najvyšší súd v sťažnosťou napadnutom uznesení konštatuje, že „Treba však dodať, že
všetky argumenty, ktoré v nich obvinený uvádzal, obhajca v koncentrovanej podobe
v odôvodnení dovolania uviedol“. Tvrdenie najvyššieho súdu sa nezakladá na pravde.
V dovolaní z 11. 11 .2008, ktoré podal ustanovený obhajca JUDr. M. R. sa uvádza,
že rozsudkom krajského súdu sp. zn. 1 T 1/2005 zo 17. 1. 2007 v spojení s uznesením
najvyššieho súdu sp. zn. 1 To 12/2007 zo 7. 11. 2007 bol porušený zákon v neprospech
sťažovateľa. Pochybenia oboch súdov podľa dovolania z 11. 11. 2008 mali spočívať v tom,
že a) neexistoval nijaký právne relevantný dôkaz, ktorý by sťažovateľa usvedčoval, b)
výpovede spoluobvinených B. a A. sú nevierohodné, c) vykonaná opakovaná rekognícia je
nezákonná, d) porušenie práva na obhajobu „a to v smere oboznámenia sa s jednotlivými
dôkazmi v spisovom materiály, ktoré skutočnosti mi boli upreté a odmietnuté“. V zmysle
obhajcom podaného dovolania išlo teda o dovolacie dôvody podľa § 371 ods. 1, písm. c),
g), i) Tr. por.
Z uznesenia ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 186/08 z 22. apríla 2008, ktorým ústavný
súd odmietol sťažnosť sťažovateľa smerujúcu proti odvolaciemu uzneseniu najvyššieho súdu
sp. zn. 1 To 12/2007 zo 7. 11. 2007 pre nedostatok svojej právomoci vyplýva, že „Vzhľadom
na to, že sťažovateľ vo viacerých ohľadoch namieta porušenie svojho práva na obhajobu,
v tomto rozsahu môže podať proti uzneseniu najvyššieho súdu dovolanie [§ 371 ods. 1
písm. c) nového Trestného poriadku]. Je zároveň pravdou, že v podanej sťažnosti
ústavnému súdu uplatňuje aj také námietky, ktoré nemožno považovať za spôsobilé
dovolacie dôvody. Ide najmä o rozsah vykonaného dokazovania a jeho hodnotenie
všeobecnými súdmi.
Možno ustáliť, že sťažovateľ v sťažnosti podanej ústavnému súdu uplatňuje jednak
také námietky, na základe ktorých má právo podať dovolanie, ale aj také námietky, na
základe ktorých dovolanie podať nemôže. Pritom jeho sťažnosť smeruje iba proti jednému
rozhodnutiu a práve vo vzťahu k tomuto rozhodnutiu poukazuje sťažovateľ na oba druhy
námietok. Ústavný súd je v tejto súvislosti toho názoru, že pokiaľ sťažovateľ napáda pred
ústavným súdom právoplatné rozhodnutie a postup, ktorý mu predchádzal, tak z dôvodov,
z ktorých by mohol podať dovolanie, ako aj z dôvodov, na základe ktorých dovolanie podať
nemôže, pričom dovolanie ešte nepodal a v čase rozhodovania ústavného súdu mu ešte
plynie zákonná lehota na podanie dovolania, nie je v právomoci ústavného súdu takouto
sťažnosťou sa zaoberať. Nie je totiž možné, aby na preskúmanie toho istého rozhodnutia
(tých istých jeho výrokov) bol príslušný ústavný súd a zároveň aj všeobecný súd. Preto
v súvislosti s uvedenou časťou sťažnosti nie je daná právomoc ústavného súdu.
Iná situácia by bola vtedy, keby sťažovateľ podal popri sťažnosti ústavnému súdu
zároveň aj dovolanie. V takom prípade by ústavný súd mohol počkať na skončenie
dovolacieho konania a v závislosti od jeho výsledku voliť svoj vlastný postup.“.
Z citovaného uznesenia ústavného súdu vyplýva, že nakoľko sťažovateľ vo svojej
predchádzajúcej sťažnosti namietal okrem iného aj porušenie obhajobných práv, mal
najprv podať voči predmetnému odvolaciemu rozhodnutiu dovolanie z dôvodu podľa § 371
ods. 1 písm. c) Tr. por. (zásadným spôsobom bolo porušené právo na obhajobu). Ako som
už vyššie uviedol, pokiaľ ide o dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. c) Tr. por. v
obhajcom podanom dovolaní je k tomuto dôvodu uvedené len to, že „Vytýkam súdu tiež
skutočnosti, že mi bolo upreté právo na obhajobu v predmetnej veci, a to v smere
oboznámenia sa s jednotlivými dôkazmi v spisovom materiály, ktoré skutočnosti mi boli
upreté a odmietnuté.“. Z doplnenia dôvodov dovolania z 18. 11. 2008 spísaných
sťažovateľom a predložených najvyššiemu súdu obhajcom sťažovateľa 4. 12. 2008 vyplýva,
že sťažovateľ namietal porušenie práva na obhajobu nasledovnými skutočnosťami (čl. VIII
doplnenia dovolania): a) nezabezpečenie účinnej právnej pomoci, keďže ustanovený
obhajca si riadne neplnil svoju úlohu, b) trestný spis bol sťažovateľovi po prvý krát ukázaný
až po roku konania aj to na krátky čas, c) niektoré úkony v prípravnom konaní boli
vykonané bez prítomnosti obhajcu, d) oneskorené ustanovenie obhajcu, e) nezabezpečenie
dôkazov v prospech sťažovateľa, e) vo veci nebolo vykonané riadne a účinné vyšetrovanie.
Je teda zrejmé, že pokiaľ ide o dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. c) Tr. por. boli
sťažovateľom doplnené dôvody dovolania omnoho širšie než dôvody uvedené obhajcom
v dovolaní z 11. 11. 2008, ktorý namietal len odoprenie možnosti sťažovateľovi oboznámiť
sa s jednotlivými dôkazmi v spisovom materiály. V tejto súvislosti je nutné podotknúť, že
sťažovateľ podal v konaní viac ako 40 sťažností na svojho právneho zástupcu za neplnenie
si jeho povinností. Porušenie povinností právneho zástupcu bolo taktiež predmetom podania
návrhu sťažovateľa na disciplinárne konanie z dôvodu porušenia jeho povinností. Z tohto
dôvodu sťažovateľ s poukazom na konkrétne rozsudky ESĽP preukázal, že jeho procesné
právo na obhajobu bolo v konaní porušené v jeho značnej miere. Najvyšší súd sa teda
nevysporiadal so všetkými námietkami uvedenými v dovolaní, resp. v jeho doplnení z 18. 11.
2008. Už len toto pochybenie najvyššieho súdu je postačujúce na vyslovenie porušenia práv
sťažovateľa a zrušenie sťažnosťou napadnutého dovolacieho uznesenia najvyššieho súdu.
V ďalších dvoch podaniach zo 17. 1. 2009 a 18. 1. 2009 označených ako „Úprava
dovolania“ sťažovateľ jednak bližšie rozvádza dôvody uvedené v podaní z 18. 11. 2008
a tiež uvádza, že samotný dovolací súd porušuje jeho právo na prípravu obhajoby, keďže
mu nebolo umožnené v súvislosti s podaným dovolaním nahliadnuť do spisu. V podaní zo
17. 1. 2009 sťažovateľ uviedol, že ustanovený obhajca JUDr. R. nenamietal všetky dôvody
dovolania tak, ako si to želal sťažovateľ a preto sťažovateľ doplnil tieto dôvody podaním
z 18. 11. 2008 a zároveň upresnil, že ide o dovolacie dôvody podľa § 371 ods. 1 písm. a), b),
c), e), g), j).
Najvyšší súd sa v napádanom uznesení vôbec nevysporiadal s namietaným
porušením zákona a procesných práv sťažovateľa, ktoré tento uviedol vo svojom podaní zo
dňa 18. 11. 2008 označenom ako Doplnenie/upresnenie dovolania. Sťažovateľ namietal, že
v konaní boli porušené základné zásady trestného konania, a to najmä zásada in dubio pro
reo, rozhodovanie na základe prečítaných dôkazov, nezákonná domová prehliadka,
nezákonné poučenia a nezákonné rekognície atď.
Zásadným porušením práv sťažovateľa bola taktiež skutočnosť, že Najvyšší súd sa
vôbec nevyporiadal s námietkou sťažovateľa, že podaným dovolaním bol taktiež napadnutý
rozsudok Krajského súdu v Nitre sp. zn. 1 T 2/05 zo dňa 10. 10. 2005, ktorým bol sťažovateľ
odsúdený za spáchanie pokračujúceho trestného činu lúpeže. Z tohto podania sťažovateľa
totiž preukázateľne vyplýva, že ním bol napadnutý aj tento právoplatný rozsudok Krajského
súdu v Nitre.»
Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vo veci jeho sťažnosti
vydal tento nález:
„Základné práva P. L. podľa čl. 5 ods. 1 písm. a), čl. 6 ods. 1, čl. 6 ods. 2, čl. 6 ods.
3 písm. b), čl. 6 ods. 3 písm. c) a čl. 6 ods. 3 písm. d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Tdov 14/2008
z 2. marca 2009 porušené boli.
Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 1 Tdov 14/2008 z 2. marca 2009 a vec mu vracia na ďalšie konanie.
Ústavný súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť P. L. trovy konania na účet jeho
právneho zástupcu JUDr. M. T., do dvoch mesiacov od právoplatnosti.“
Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval a uznesením č. k. IV. ÚS 305/09-43
z 29. októbra 2009 ju prijal na ďalšie konanie.
Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval právneho zástupcu
sťažovateľa a predsedu najvyššieho súdu, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci
konalo ústne pojednávanie. Predsedu najvyššieho súdu ústavný súd zároveň vyzval, aby sa
vyjadril k sťažnosti. Právny zástupca sťažovateľa a predseda najvyššieho súdu ústavnému
súdu oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.
Vzhľadom na oznámenia právneho zástupcu sťažovateľa a predsedu najvyššieho
súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlade
s § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii
Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania,
pretože dospel k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
Predseda najvyššieho súdu vo svojom vyjadrení k sťažnosti č. k. KP 8/2009-102
z 25. novembra 2009 najmä uviedol, že „Vzhľadom na to, že obsahom dovolania
obvineného boli výhradne skutkové okolnosti, vrátane hodnotenia vykonaných dôkazov
súdom prvého a druhého stupňa, musel dovolací súd konštatovať, že vo veci neboli splnené
podmienky dovolania, a preto bez preskúmania veci dovolanie obvineného podľa § 382
písm. c) Tr. por. odmietol.“. Predseda najvyššieho súdu vo svojom vyjadrení poukázal aj na
skutočnosť, že súdy oboch stupňov porušili zákon v prospech sťažovateľa, a k námietke
sťažovateľa o neakceptovaní ním uvedených dovolacích dôvodov uviedol, že „ak obvinený
môže podať v zmysle § 373 ods. 1 Tr. por. dovolanie iba prostredníctvom obhajcu, nie je
možné zákonné dôvody takto podaného dovolania meniť ani rozširovať na základe návrhu
na podanie dovolania obvineným. Takéto podklady, prípadne návrhy na podanie dovolania
môžu slúžiť obhajcovi iba ako podklad na podanie samotného dovolania, preto ani obhajca
v dovolaní nemôže na takéto podklady odkazovať. V tomto zmysle bol prijatý
trestnoprávnym kolégiom judikát, ktorý ešte nebol publikovaný (porovnaj Tpj 46/2008-8).“.
Právny zástupca sťažovateľa v podaní doručenom ústavnému súdu 8. decembra 2009
zaujal stanovisko k vyjadreniu predsedu najvyššieho súdu z 25. novembra 2009, v ktorom
namieta, že tvrdenie predsedu najvyššieho súdu, podľa ktorého obsahom dovolania
sťažovateľa boli výhradne skutkové okolnosti, je zavádzajúce, a (opätovne) zdôrazňuje, že
najvyšší súd sa vôbec nezaoberal „doplneniami dovolania“ sťažovateľa z 18. novembra
2008, 17. januára 2009 a z 18. januára 2009, v ktorých sťažovateľ „musel s poukazom na
nesprávne právne posúdenie súdov nižšieho stupňa poukázať aj na dôkazy vykonané
v konaní ako aj zákonnosť vykonania týchto dôkazov. Takýmto spôsobom preukázal na
dôvodnosť dovolania v zmysle § 371 ods. 1 písm. d) a g) Trestného poriadku“, pričom
z uvedených podaní vyplýva, že „dôvodom na podanie dovolania bol aj dovolací dôvod
v zmysle § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku“.
II.
Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie boli ústavnému súdu ešte doručené ďalšie
podania sťažovateľa z 31. októbra 2009 (doručené 3. novembra 2009), 9. januára 2010
(doručené 14. januára 2010) a z 15. januára 2010 (doručené 21. januára 2010), ako aj
podanie jeho právneho zástupcu zo 14. januára 2010 (doručené 14. januára 2010).
V podaní z 31. októbra 2009 sťažovateľ odvolávajúc sa na rozhodnutie Európskeho
súdu pre ľudské práva vo veci Zvolský a Zvolská proti Českej republike poukazuje na to, že
«Podaním dovolania som konal len to, čo mi „prikázal“ ústavný súd. Takže tento postup
(podanie dovolania) ma preto nemôže poškodiť napr. tým, že by teraz ústavný súd tvrdil, že
nemôže prejednať všetky, resp. určité námietky porušenia mojich práv, lebo tieto som mal
namietať hneď po právoplatnosti odsúdenia...». V súvislosti s citovaným sťažovateľ
navrhuje rozšíriť petit o bod, v ktorom ústavný súd vysloví, že „Základné práva P. L. podľa
čl. 5 ods. 1 písm. a), čl. 6 ods. 1, čl. 6 ods. 2, čl. 6 ods. 3 písm. b), c) a d) Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd porušené boli (a to v súvislosti s trestným
konaním vedeným voči navrhovateľovi a jeho odsúdením)“.
Sťažovateľ v označenom podaní poukazuje opakovane na to, že k porušeniu jeho
práv dochádzalo v priebehu celého trestného konania a nielen v dovolacom konaní, ako aj
na to, že dovolaním napadol tak rozsudok krajského súdu sp. zn. 1 T 2/2005 z 10. októbra
2005, ako aj rozsudok krajského súdu sp. zn. 1 T 1/2005 zo 17. januára 2007, pričom
najvyšší súd sa v rámci dovolacieho konania zaoberal len rozsudkom krajského súdu sp. zn.
1 T 1/2005 zo 17. januára 2007.
V podaní z 9. januára 2010 označenom ako „Doplnenie návrhu, a iné“ sťažovateľ
najmä zdôrazňuje, že sťažnosťou namieta porušenie svojich práv „v súvislosti s celým
súdnym trestným konaním, ako celku...“, pričom s poukazom na skutočnosť, že „... ústavný
súd ešte nevydal vo veci konečné rozhodnutie a ani žiadne ustanovenie zákona o ústavnom
súde nezakazuje doplniť návrh – najmä ak sa účastník konania dozvedel medzičasom nové
fakty dôležité pre dosiahnutie úspešnosti konania“, navrhuje doplniť pôvodne navrhovaný
petit o nový bod v tomto znení:
„Základné práva P. L. zaručované v čl. 5 ods. 1 písm. a), čl. 6 ods. 1, čl. 6 ods. 2 a
čl. 6 ods. 3 písm. b), c), d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v
trestnom konaní a v súdnom trestnom konaní vedenom proti P. L. naposledy na Najvyššom
súde SR v k. č. 1 TdoV 14/2008 porušené boli.“
V podaní z 15. januára 2010 sťažovateľ opätovne zdôrazňuje, že „moja sťažnosť
smeruje voči celému trestnému konaniu, ako celku. Dovolacie konanie a tým aj uznesenie
dovolacieho súdu, sú v sťažnosti namietnuté iba v tom smere, že ide o posledný opravný
prostriedok v poradí... tým, že ústavná sťažnosť (návrh) smeruje najmä voči rozhodnutiu
dovolacieho súdu, neznamená, že nenapádam sťažnosťou aj konanie ako celok, čo je zrejmé
už z porušenia tých práv, ktoré v návrhu namietam, ako napr. in dubio pro reo, a pod.“. Pre
prípad, ak by ústavný súd „dospel k záveru, že petit návrhu sformulovaný ustanoveným
advokátom, bráni rozhodnúť o všetkých porušeniach mojich práv“, sťažovateľ navrhuje,
aby o jeho sťažnosti nálezom rozhodol takto:
„1. Základné práva P. L. zaručované v čl. 5 ods. 1 písm. a), čl. 6 ods. 1, ods. 2 a ods.
3 písm. b), c), d) Dohovoru konaním a rozhodnutiami súdov v trestnom konaní vedenom na
KS – Nitra zn. 1 T 1/05 (a 1 T 2/05), Najvyššom súde v k. č. 1 To 12/2007 a 1 TdoV 14/2008
porušené boli.
2. Ústavný súd zrušuje citované rozhodnutia súdov, a prikazuje súdom konať nanovo.
3. Ústavný súd nariaďuje Najvyššiemu súdu prepustiť navrhovateľa na slobodu
v zmysle čl. 5 ods. 4 Dohovoru.“
V podaní právneho zástupcu sťažovateľa zo 14. januára 2010 označenom ako „Vec:
Upresnenie petitu sťažnosti“ je uvedené:
„Vo veci sťažnosti sťažovateľa P. L., ako ustanovený právny zástupca sťažovateľa na
základe pokynu sťažovateľa upresňujem požadovaný petit sťažnosti tak, že žiadam vydať
tento nález:
Základné práva P. L. podľa čl. 5 ods. 1 písm. a), čl. 6 ods. 1, čl. 6 ods. 2, čl. 6 ods. 3
písm. b), čl. 6 ods. 3 písm. c) a čl. 6 ods. 3 písm. d) Dohovoru ochrane ľudských práv a
základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Tdov 14/2008
z 2. marca 2009 ako aj odvolacími uzneseniami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.
zn. 1 To 12/2007 zo 7. novembra 2007 a sp. zn. 1 to 110/2005 z 8. februára 2006 ako aj
rozsudkami Krajského súdu v Nitre sp. zn. 1 T 1/2005 zo 17. januára 2007 a 1 T 2/2005 z
10. októbra 2005 porušené boli.
Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 1 Tdov 14/2008 z 2. marca 2009, uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 1 To 12/2007 zo 7. novembra 2007, uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 1 to 110/2005 z 8. februára 2006 ako aj rozsudky Krajského súdu v Nitre
sp. zn. 1 T 1/2005 zo 17. januára 2007 a 1 T 2/2005 z 10. októbra 2005 a vec vracia
Krajskému súdu na ďalšie konanie.
Ústavný súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť P. L. trovy konania na účet jeho
právneho zástupcu JUDr. M. T. ml., do dvoch mesiacov od právoplatnosti.“
Z obsahu podaní sťažovateľa z 31. októbra 2009, 9. januára 2010 a z 15. januára
2010, ako aj podania jeho právneho zástupcu zo 14. januára 2010 vyplýva, že ich podstatou
je návrh na zmenu, resp. rozšírenie petitu sťažnosti.
Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na § 25 ods. 3 zákona o ústavnom súde,
z ktorého vyplýva, že ak ústavný súd sťažnosť neodloží alebo neodmietne, prijme ju pri
predbežnom prerokovaní na ďalšie konanie „v rozsahu, ktorý sa vymedzí vo výroku
uznesenia o prijatí návrhu“. Uvedené ustanovenie zákona o ústavnom súde vylučuje
možnosť sťažovateľov, ako aj ich právnych zástupcov meniť, či rozširovať, resp. dopĺňať
v období po prijatí sťažnosti návrh na začatie konania (sťažnosť), ktorý je koncentrovane
vyjadrený v petite, na čo ústavný súd konštantne poukazuje vo svojej ustálenej judikatúre
(pozri napr. m. m. I. ÚS 36/02, I. ÚS 109/02, III. ÚS 196/08, III. ÚS 225/08). Tento záver
vyplýva zo skutočnosti, že konanie pred ústavným súdom je na rozdiel od konania pred
všeobecnými súdmi upraveného v trestných veciach Trestným poriadkom konštruované
v dvoch na seba nadväzujúcich etapách (fázach), ktoré možno „pracovne“ označiť ako etapa
predbežného prerokovania návrhu a etapa rozhodovania o návrhu vo veci samej. V prvej
etape upravenej najmä v § 25 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh na začatie konania
predbežne prerokuje a rozhodne buď o jeho odmietnutí, alebo o jeho prijatí na ďalšie
konanie, pričom zároveň rozhodne aj o rozsahu, v akom ho prijme na ďalšie konanie. Po
prijatí návrhu na ďalšie konanie ústavný súd rozhoduje o ňom vo veci samej (meritórne),
a to v rozsahu, v akom bol prijatý na ďalšie konanie.
V danom prípade ústavný súd prijal sťažnosť sťažovateľa na ďalšie konanie
uznesením č. k. IV. ÚS 305/09-43 z 29. októbra 2009, z ktorého možno vyvodiť aj jeho
rozsah vymedzený navrhovaným petitom (pozri už uvedené). Keďže podania sťažovateľa
z 31. októbra 2009, 9. januára 2010 a z 15. januára 2010, ako aj podanie jeho právneho
zástupcu zo 14. januára 2010, ktorými sa sťažovateľ domáhal rozšírenia petitu, boli
ústavnému súdu doručené po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (po 29. októbri 2009),
ústavný súd sa už nimi nemohol zaoberať, a preto o sťažnosti sťažovateľa rozhodoval len
v rozsahu, v akom sťažnosť prijal na ďalšie konanie, t. j. v rozsahu namietaného porušenia
práv sťažovateľa podľa čl. 5 ods. 1 písm. a), čl. 6 ods. 1, čl. 6 ods. 2, čl. 6 ods. 3 písm. b),
čl. 6 ods. 3 písm. c) a čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru uznesením najvyššieho súdu (ako
dovolacieho súdu) sp. zn. 1 TdoV 14/2008 z 2. marca 2009.
III.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie
svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd
vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola
vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje
iný súd.
Podľa čl. 5 ods. 1 písm. a) dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú
bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa
tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom:
a) zákonné uväznenie po odsúdení príslušným súdom.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený
verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu
v záujme mravnosti, verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej
spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života
účastníkov alebo, v rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by,
vzhľadom na osobitné okolnosti, verejnosť konania mohla byť na ujmu záujmom
spoločnosti.
Podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, sa považuje za
nevinného, dokiaľ jeho vina nebola preukázaná zákonným spôsobom.
Podľa čl. 6 ods. 3 písm. b), c) a d) dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu,
má tieto minimálne práva:
b) mať primeraný čas a možnosti na prípravu svojej obhajoby;
c) obhajovať sa osobne alebo s pomocou obhajcu podľa vlastného výberu, alebo
pokiaľ nemá prostriedky na zaplatenie obhajcu, aby sa mu poskytol bezplatne, ak to záujmy
spravodlivosti vyžadujú;
d) vyslúchať alebo dať vyslúchať svedkov proti sebe a dosiahnuť predvolanie
a výsluch svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok, ako svedkov proti sebe.
Článok 6 dohovoru sám osebe nevyžaduje dvoj alebo viacstupňové súdnictvo
a nezaručuje ani právo na odvolanie, či na iný opravný prostriedok. Z judikatúry
Európskeho súdu pre ľudské práva ale vyplýva, že ak štát zriadil takéto inštancie a jeho
právny poriadok odvolanie či iný opravný prostriedok pripúšťa, tak je štát povinný dbať na
to, aby stranám boli pred nimi poskytnuté základné záruky čl. 6 dohovoru (Delcourt
c. Belgicku zo 17. januára 1970, Sutter c. Švajčiarsko z 22. februára 1984).
Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej
právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) nemôže
zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia
zákonov, a že jeho úloha sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 1/03, I. ÚS 226/03).
Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru spočíva v oprávnení každého
domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu každého zodpovedá
povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie
sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré označený článok ústavy, resp.
dohovoru vykonávajú. Táto povinnosť všeobecných súdov vzhľadom na ich postavenie ako
primárnych ochrancov ústavnosti a vzhľadom na povinnosť Slovenskej republiky
rešpektovať medzinárodne záväzky vyplývajúce z medzinárodných zmlúv o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (pozri napr. III. ÚS 79/02) zahŕňa zároveň požiadavku
rešpektovania procesných garancií spravodlivého súdneho konania tak, ako vyplývajú
z čl. 6 dohovoru, ako aj príslušnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva.
Ústavný súd vo svojej judikatúre už zdôraznil, že rozhodnutiu všeobecného súdu vo
veci samej musí predchádzať taký jeho postup, ktorý zodpovedá garanciám spravodlivého
súdneho konania v zmysle príslušných ustanovení ústavy a príslušnej medzinárodnej
zmluvy o ľudských právach a základných slobodách (v kontexte danej veci v súlade
s dohovorom), a to najmä garanciám obsiahnutým v práve na spravodlivý proces, v princípe
rovností zbraní a v práve na kontradiktórne konanie (mutatis mutandis I. ÚS 230/03).
Sťažovateľ sa sťažnosťou domáha vyslovenia svojich práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. a)
a podľa čl. 6 ods. 1, 2 a 3 písm. b), c) a d) dohovoru postupom najvyššieho súdu
v dovolacom konaní vedenom pod sp. zn. 1 TdoV 14/2008 a jeho uznesením z 2. marca
2009, a to najmä z dôvodov, že
a) najvyšší súd sa odmietol zaoberať jeho dovolacími námietkami uvedenými
v podaniach z 18. novembra 2008, zo 17. januára 2009 a z 18. januára 2009, keďže tieto
neboli podľa jeho názoru podané podľa požiadaviek vyplývajúcich z § 373 ods. 1 Trestného
poriadku (prostredníctvom obhajcu), a preto sa zaoberal len dovolaním spísaným
a podaným samotným obhajcom z 11. novembra 2008,
b) najvyšší súd sa v dovolacom konaní zaoberal len námietkami proti uzneseniu
najvyššieho súdu sp. zn. 1 To 12/2007 zo 7. novembra 2007 v spojení s rozsudkom
krajského súdu sp. zn. 1 T 1/2005 zo 17. januára 2007 (rozhodnutia súvisiace s jeho
odsúdením za „vraždy“), hoci jeho dovolanie malo smerovať aj proti uzneseniu najvyššieho
súdu sp. zn. 1 To 110/2005 z 8. februára 2006 v spojení s rozsudkom krajského súdu sp. zn.
1 T 2/2005 z 10. októbra 2005 (rozhodnutia súvisiace s jeho odsúdením za „lúpeže“).
Z argumentácie sťažovateľa a najvyššieho súdu uvedenej v časti I tohto nálezu
vyplýva, že sťažovateľ a najvyšší súd majú odlišný právny názor na výklad ustanovenia
§ 373 ods. 1 Trestného poriadku.
Podľa § 373 ods. 1 Trestného poriadku obvinený alebo osoby uvedené v § 369 ods. 5
môžu podať dovolanie len prostredníctvom obhajcu.
Na ustanovenie § 373 ods. 1 Trestného poriadku organicky nadväzuje ustanovenie
§ 373 ods. 2 Trestného poriadku, podľa ktorého obvinený musí byť v konaní o dovolaní
zastúpený obhajcom.
Podľa názoru najvyššieho súdu treba ustanovenie § 373 ods. 1 Trestného poriadku
vykladať tak, že najvyšší súd je povinný prejednať len dovolanie spísané obhajcom (a teda
je viazaný len dôvodmi dovolania uvedenými obhajcom). Podľa najvyššieho súdu
„doplnenia dovolania“ spísané samotným odsúdeným môžu slúžiť obhajcovi iba ako
podklad na podanie samotného dovolania, a preto ani obhajca v dovolaní nemôže na takéto
podklady odkazovať. Podľa vyjadrenia predsedu najvyššieho súdu k sťažnosti
z 25. novembra 2008 takémuto záveru zodpovedá aj právny názor vyslovený v dosiaľ
nepublikovanom judikáte trestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu č. Tpj 46/2008-8, ktorý
si ústavný súd na účely tohto konania zabezpečil. V bode III označeného judikátu sa
uvádza:
„Vzhľadom na to, že obvinený môže podať dovolanie v zmysle § 373 ods. 1 Tr. por.
iba prostredníctvom obhajcu, nie je možné zákonné dôvody takto podaného dovolania meniť
ani rozširovať na základe návrhu na podanie dovolania obvineným. Takéto podklady,
prípadne návrhy na podanie dovolania môžu slúžiť obhajcovi iba ako podklad na podanie
samotného dovolania, preto ani obhajca v dovolaní, nemôže na takéto podklady
odkazovať.“
Sťažovateľ naopak zastáva názor, že je povinnosťou najvyššieho súdu prerokovať aj
doplnenie dovolania, prípadne rozšírenie dôvodov dovolania spísané samotným obvineným,
a to prinajmenšom vtedy, ak je toto „doplnenie dovolania“ predložené najvyššiemu súdu
samotným obhajcom obvineného, ako to bolo aj v prípade podania sťažovateľa
z 18. novembra 2008. Navyše sa sťažovateľ na rozdiel od najvyššieho súdu domnieva, že
tento mal povinnosť zaoberať sa aj „úpravami dovolania“ zo 17. januára 2009
a z 18. januára 2009 aj napriek tomu, že neboli najvyššiemu súdu predložené
prostredníctvom obhajcu, ale priamo sťažovateľom. V opačnom prípade by odsúdený podľa
názoru sťažovateľa bol pozbavený práva samostatne vystupovať v dovolacom konaní,
produkovať podania, návrhy, prípadne prednesy (za predpokladu, že sa vo veci uskutoční
pojednávanie).
Vychádzajúc z uvedeného bolo kľúčovou úlohou ústavného súdu v tomto konaní
posúdiť, či bol výklad (a následná aplikácia) § 373 ods. 1 Trestného poriadku, ktorý
v sťažovateľom namietanom uznesení uplatnil najvyšší súd, z ústavného hľadiska
akceptovateľný a udržateľný. Ústavný súd pritom vychádzal zo svojej konštantnej
judikatúry, podľa ktorej základnému právu na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako
aj právu na spravodlivé súdne konanie môže zodpovedať len ústavne konformný výklad
a tiež ústavne súladná aplikácia príslušných právnych noriem (m. m. I. ÚS 24/00 alebo
IV. ÚS 77/02). V tejto súvislosti považoval ústavný súd za potrebné poukázať tiež na svoj
ustálený právny názor, podľa ktorého zo zásady ústavne konformného výkladu vyplýva aj
požiadavka, aby v prípadoch, ak pri uplatnení štandardných metód výkladu prichádzajú do
úvahy rôzne výklady súvisiacich právnych noriem, bol uprednostnený ten, ktorý zabezpečí
plnohodnotnú, resp. plnohodnotnejšiu realizáciu ústavou garantovaných práv fyzických
alebo právnických osôb. Všetky orgány verejnej moci sú preto povinné v pochybnostiach
vykladať právne normy v prospech realizácie ústavou (a tiež medzinárodnými zmluvami)
garantovaných základných práv a slobôd (II. ÚS 148/06, m. m. tiež IV. ÚS 96/07,
Ústavný súd posudzoval samostatne ústavnú akceptovateľnosť výkladu a aplikácie
§ 373 ods. 1 Trestného poriadku uplatnenú najvyšším súdom v namietanom uznesení vo
vzťahu k podaniu sťažovateľa z 18. novembra 2008 označenému ako
„Doplnenie/upresnenie dovolania, a iné“ a vo vzťahu k podaniam sťažovateľa zo
17. januára 2009 a z 18. januára 2009 označeným ako „úpravy dovolania“.
1. K ústavnej akceptovateľnosti výkladu a aplikácie § 373 ods. 1 Trestného
poriadku vo vzťahu k podaniu sťažovateľa z 18. novembra 2008
Vo vzťahu k podaniu sťažovateľa z 18. novembra 2008 označenému ako
„Doplnenie/upresnenie dovolania, a iné“ považoval ústavný súd za podstatné svoje
zistenie, že toto podanie spísané samotným sťažovateľom bolo najvyššiemu súdu
predložené prostredníctvom krajského súdu priamo jeho obhajcom JUDr. M. R.
v dovolacom konaní, čo potvrdzujú písomnosti predložené sťažovateľom k sťažnosti,
konkrétne list obhajcu z 11. novembra 2008 adresovaný sťažovateľovi a list obhajcu zo 4.
decembra 2008 adresovaný krajskému súdu.
V liste z 11. novembra 2008 adresovanom sťažovateľovi obhajca okrem iného
uviedol: „V prílohe Vám zasielam dovolanie, ktoré som dnešného dňa podal na Krajskom
súde v Nitre ako súde príslušnom a obraciam sa na Vás so zdvorilou žiadosťou, aby ste
k predmetnému dovolaniu prostredníctvom ustanoveného obhajcu Vy osobne podrobne
písomne odôvodnili mnou v kontúrach naznačené dôvody dovolania.“ Potom, ako
sťažovateľ doručil obhajcovi svoje podanie z 18. novembra 2008, ho obhajca predložil
krajskému súdu a v sprievodnom liste zo 4. decembra 2008 (tento list je aj súčasťou
súdneho spisu – pozri č. l. 4688, pozn.) výslovne uviedol: „Na základe výslovnej žiadosti
môjho mandanta po nahliadnutí Vám v prílohe zasielam podrobné odôvodnenie dôvodov
dovolania ním samotným a prosím, aby boli pripojené k trestnému spisu.“ Z citovaného
textu zjavne vyplýva, že obhajca sa s podaním sťažovateľa z 18. novembra 2008 oboznámil
(„... po nahliadnutí“) a toto si (hodnotiac ho ako „... podrobné odôvodnenie dôvodov
dovolania“) osvojil, a preto „poprosil“, aby bolo „... pripojené k trestnému spisu“. Navyše,
ak by takýto záver v danom prípade najvyšší súd považoval za sporný, mohol a mal podľa
názoru ústavného súdu prípadné pochybnosti odstrániť svojimi procesnými úkonmi a až na
tomto základe vo veci rozhodnúť.
Za týchto okolností bolo podľa názoru ústavného súdu potrebné
„Doplnenie/upresnenie dovolania, a iné“ z 18. novembra 2008 spísané sťažovateľom
a predložené dovolaciemu súdu priamo prostredníctvom obhajcu považovať za doplnenie
dovolania, ktoré bolo podané v súlade s dikciou § 373 ods. 1 Trestného poriadku, t. j.
podané „prostredníctvom obhajcu“, a preto bolo povinnosťou najvyššieho súdu riadne sa
vysporiadať v dovolacom konaní aj s obsahom tohto podania.
Výklad § 373 ods. 1 Trestného poriadku vo vzťahu k podaniu spísanému
sťažovateľom výslovne označenému ako „Doplnenie/upresnenie dovolania, a iné“
a predloženému dovolaciemu súdu v zákonnej lehote priamo obhajcom sťažovateľa, ktorý
v danom prípade uplatnil najvyšší súd, považuje ústavný súd za neprimerane formalistický
a neopodstatnene reštriktívny. V konkrétnych okolnostiach prípadu, z ktorých vyplýva, že
obhajca sa s doplnením dovolania spísaným samotným sťažovateľom riadne oboznámil
a s jeho obsahom stotožnil, nemožno totiž akceptovať, aby sa najvyšší súd ako dovolací súd
v namietanom rozhodnutí s jeho obsahom zákonom požadovaným spôsobom nevysporiadal
len s formálnym poukazom na to, že išlo o podanie, ktoré nebolo spísané priamo obhajcom.
Základné práva a slobody treba vykladať a uplatňovať tak, aby bola zachovaná ich
podstata a zmysel. Preto aj výklad a následná aplikácia § 373 ods. 1 Trestného poriadku
musí v celom rozsahu rešpektovať právo sťažovateľa ako strany dovolacieho konania na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a rešpektovať jeho podstatu
a zmysel, t. j. tak, aby jeho prostredníctvom bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv
a oprávnených záujmov dovolateľa. V tejto súvislosti je podstatné a určujúce to, že
v dovolacom konaní sa rozhoduje predovšetkým o právach a povinnostiach dovolateľa ako
strany dovolacieho konania, pričom dovolateľ je oprávnený nielen iniciovať dovolacie
konanie, ale Trestný poriadok mu garantuje aj ďalšie procesné práva, ktoré mu nemožno
odňať formalistickým a reštriktívnym výkladom niektorého ustanovenia Trestného poriadku
(v danom prípade § 373 ods. 1).
Základným a primárnym zmyslom a účelom inštitútu obligatórneho zastúpenia
dovolateľa advokátom (obhajcom) v dovolacom konaní je poskytnúť dovolateľovi
kvalifikovanú právnu pomoc v záujme efektívnej a účinnej ochrany jeho práv v súvislosti
s jeho oprávnením podať dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok, a to aj a najmä
vzhľadom na skutočnosť, že predmetom dovolacieho konania sú spravidla obzvlášť závažné
a zložité odborné právne otázky, ktorých kvalifikované odborné zvládnutie osoba bez
právnického vzdelania nemusí a spravidla ani nevie dostatočne zvládnuť sama, pričom
hrozí, že v dôsledku toho by mohla byť ukrátená na svojich právach. Zároveň právna
konštrukcia obligatórneho právneho zastúpenia dovolateľa v dovolacom konaní vychádza
zo skutočnosti, že jediným (všeobecným) súdom oprávneným rozhodovať o dovolaní je
najvyšší súd. Na to, aby najvyšší súd mohol dovolacie konanie uskutočniť a o dovolaní
rozhodnúť v primeranej dobe, treba eliminovať nekvalifikované dovolania, ktoré by
neprimeraným spôsobom zaťažovali dovolací súd. Možno teda ustáliť, že zmyslom
a účelom obligatórneho zastúpenia advokátom – obhajcom v dovolacom konaní je
poskytnutie kvalifikovanej právnej pomoci a ochrany práv dovolateľa v organickom spojení
s vytvorením podmienok na poskytnutie tejto pomoci v primeranej dobe zodpovedajúcej
požiadavkám vyplývajúcim z čl. 6 ods. 1 dohovoru. Inštitút obligatórneho zastúpenia
dovolateľa nemožno ale vykladať tak, že by zbavoval dovolateľa ako strany dovolacieho
konania predkladať argumenty vo svoj prospech aj nad rámec dovolania spísaného priamo
jeho obhajcom.
V súvislosti s podaním sťažovateľa z 18. novembra 2008 považoval ústavný súd za
potrebné poukázať aj na ďalšiu skutočnosť vyplývajúcu z odôvodnenia namietaného
uznesenia najvyššieho súdu, podľa ktorej najvyšší súd vzhľadom na svoj právny názor
na interpretáciu § 373 ods. 1 Trestného poriadku síce na jednej strane nepovažoval za
potrebné zaoberať sa argumentáciou sťažovateľa uvedenou v jeho podaniach (vrátane
podania z 18. novembra 2008 označeného ako „Doplnenie/upresnenie dovolania, a iné“),
ale zároveň na druhej strane formuloval vo vzťahu k podaniam sťažovateľa doručeným mu
v priebehu dovolacieho konania záver, že „všetky argumenty, ktoré v nich obvinený (t. j.
sťažovateľ, pozn.) uvádzal, obhajca v koncentrovanej podobe v odôvodnení dovolania
uviedol“. Odhliadnuc od protirečivosti tohto záveru najvyššieho súdu totiž možno
z dokumentácie obsiahnutej v spise konštatovať, že citované tvrdenie najvyššieho súdu
v sťažnosťou napadnutom dovolacom uznesení o totožnosti argumentov uvedených
v podaniach sťažovateľa (vrátane najpodstatnejšieho a najobsiahlejšieho podania
z 18. novembra 2008) a argumentov uvedených v dovolaní obhajcu z 11. novembra 2008
nezodpovedá skutočnosti.
Zo zistení ústavného súdu totiž vyplýva, že v označených písomnostiach sú jednak
odlišne vymedzené dovolacie dôvody a zároveň je vo vzťahu k dovolacím dôvodom
uvedeným tak v dovolaní obhajcu z 11. novembra 2008, ako aj v podaniach spísaných
sťažovateľom uplatnená rozdielna argumentácia, resp. sťažovateľ vo svojich podaniach
dopĺňa a rozširuje argumentáciu obhajcu.
Obhajca sťažovateľa v dovolaní z 11. novembra 2008 uviedol len dovolacie dôvody
podľa § 371 ods. 1 písm. g) a i) Trestného poriadku a bez označenia zákonného ustanovenia
aj dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku. Sťažovateľ v podaní
z 18. novembra 2008 označenom ako „Doplnenie/upresnenie dovolania, a iné“ uviedol
výslovne aj dovolacie dôvody podľa § 371 ods. 1 písm. a), c), e), g) a i) Trestného poriadku,
ktoré z vecného hľadiska aj podrobne odôvodnil.
Pokiaľ ide o dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku,
v obhajcom podanom dovolaní je k tomu dôvodu uvedené len to, že „Vytýkam súdu tiež
skutočnosti, že mi bolo upreté právo na obhajobu v predmetnej trestnej veci, a to v smere
oboznámenia sa s jednotlivými dôkazmi v spisovom materiáli, ktoré skutočnosti mi boli
upreté a odmietnuté.“. Sťažovateľ namietal zásadné porušenie práva na obhajobu [dovolací
dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku] v podaní označenom ako
„Doplnenie/upresnenie dovolania, a iné“ z 18. novembra 2008 podstatne rozsiahlejšou
argumentáciou (pozri čl. VIII tohto podania), keď konkrétne namietal:
a) nezabezpečenie účinnej právnej pomoci, keďže ustanovený obhajca si riadne
neplnil svoju úlohu,
b) skutočnosť, že trestný spis mu bol po prvýkrát predložený na nahliadnutie až po
roku od začatia konania, aj to len na krátky čas,
c) skutočnosť, že niektoré úkony v prípravnom konaní boli vykonané bez prítomnosti
obhajcu,
d) že mu bol oneskorene ustanovený obhajca,
e) že neboli zabezpečené dôkazy v jeho prospech,
f) že vo veci nebolo vykonané riadne a účinné vyšetrovanie.
Z uvedeného vyplýva, že v podaní z 18. novembra 2008 vo vzťahu k naplneniu
dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku boli námietky
koncipované podstatne širšie ako v dovolaní z 11. novembra 2008.
K dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku, t. j. že
rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom,
najvyšší súd v odôvodnení namietaného uznesenia uviedol, že „podané dovolanie len
formálne odkazuje na príslušné ustanovenie upravujúce dôvody dovolania, spočívajúce
v tom, že rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným
spôsobom bez akejkoľvek vecnej argumentácie“. Citovaná časť odôvodnenia namietaného
uznesenia zjavne zodpovedá len obsahu dovolania z 11. novembra 2008 spísaného
obhajcom, keďže „doplneniami, resp. úpravami dovolania“ spísanými sťažovateľom sa
najvyšší súd odmietol zaoberať. Pritom v podaní z 18. novembra 2008 sťažovateľ
konkretizoval, ktoré dôkazy neboli podľa jeho názoru súdom vykonané zákonným
spôsobom (nezákonne vykonané – opakované rekognície osôb a vecí, prečítané výpovede
obžalovaných Ľ. A. a J. B. a svedkov Š., O. B., A. B. a A. S. z prípravného konania),
a zároveň uviedol dôvody, pre ktoré ich považuje za nezákonné (s. 3 až s. 8 podania z 18.
novembra 2008).
Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že neprimerane formalistická
a v konkrétnych okolnostiach prípadu neopodstatnene reštriktívna interpretácia § 373 ods. 1
Trestného poriadku uplatnená najvyšším súdom vo vzťahu k podaniu sťažovateľa
z 18. novembra 2008 označenému ako „Doplnenie/upresnenie dovolania, a iné“ nie je
vzhľadom na požiadavky, ktoré garantuje právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru, z ústavného hľadiska akceptovateľná.
2. K ústavnej akceptovateľnosti výkladu a aplikácie § 373 ods. 1 Trestného
poriadku vo vzťahu k podaniam sťažovateľa zo 17. januára 2009 a z 18. januára 2009
Ústavný súd považoval za potrebné vysloviť svoj právny názor aj k podaniam
sťažovateľa zo 17. januára 2009 a z 18. januára 2009 označeným ako „úpravy dovolania“,
ktoré boli rovnako ako podanie z 18. novembra 2008 spísané samotným sťažovateľom, ale
na rozdiel od neho boli tieto podania sťažovateľom aj priamo predložené prostredníctvom
krajského súdu najvyššiemu súdu (skutočnosť, že tieto dokumenty boli predložené
najvyššiemu súdu, možno vyvodiť z prípisu krajského súdu sp. zn. Spr. 3310/09
z 20. februára 2009, prostredníctvom ktorého predseda tohto súdu sťažovateľa informoval
o tom, že ich zaslal najvyššiemu súdu, pozn.). Z uvedeného možno usudzovať, že ide
o podania, o ktorých sťažovateľ svojho obhajcu neinformoval (neoboznámil ho s nimi),
a preto nemožno ani tvrdiť, že ide o podania, ktorých obsah si obhajca osvojil, resp. sa s ich
obsahom stotožnil.
Za týchto okolností nemožno podania sťažovateľa zo 17. januára 2009 a z 18. januára
2009 považovať za podania (doplnenia dovolania) podané prostredníctvom obhajcu, t. j.
podľa § 373 ods. 1 Trestného poriadku. Napriek tomu bolo podľa názoru ústavného súdu
povinnosťou najvyššieho súdu v konkrétnych okolnostiach prípadu minimálne prihliadnuť
na obsah týchto podaní a až na tomto základe vo veci sťažovateľa rozhodnúť.
V prospech tohto záveru možno argumentovať podstatou a účelom, ktorý sleduje vo
svojej komplexnosti právna úprava dovolacieho konania v Trestnom poriadku. Zo spojenia
ustanovení § 382 až § 384 Trestného poriadku vyplýva, že ak dovolací súd neodmietne
dovolanie z dôvodov uvedených v § 382, určí termín verejného zasadnutia (§ 383) a na
verejnom zasadnutí preskúma zákonnosť a odôvodnenosť výrokov napadnutého
rozhodnutia, proti ktorému dovolateľ podal dovolanie, ako aj správnosť postupu konania,
ktoré predchádzalo rozhodnutiu so zameraním na dôvody dovolania podľa § 371 a § 374,
ktoré sú uvedené v dovolaní (§ 384 ods. 1). Na verejnom zasadnutí má nielen obhajca
dovolateľa, ale aj dovolateľ právo byť osobne prítomný a osobne sa k veci vyjadriť
[procesné práva obvineného ako strany dovolacieho konania v priebehu verejného
zasadnutia sú upravené vo štvrtej hlave tretej časti Trestného poriadku (§ 291 – § 300)
označenej nadpisom „Verejné zasadnutie“]. Za týchto okolností nemožno pri materiálnom
prístupe k ochrane základných práv dovolateľa (sťažovateľ) pripustiť, aby dovolateľ, aj keď
povinne zastúpený v dovolacom konaní obhajcom, bol fakticky obmedzený v konaní pred
súdom v tom zmysle, že dovolací súd by mohol prihliadnuť len na prednesy a podania
urobené obhajcom, keďže strana v trestnom konaní má nepochybné právo na vlastné
prednesy voči konajúcemu súdu. Zároveň je nepochybné, že právo dovolateľa byť osobne
prítomný na verejnom zasadnutí o dovolaní a osobne sa k veci vyjadriť by nemalo žiaden
praktický konkrétny význam, keby platilo, že dovolací súd smie prihliadnuť iba na podania
a prednesy obhajcu.
V konkrétnych okolnostiach prípadu považuje ústavný súd za osobitne významné, že
najvyšší súd v namietanom uznesení sám konštatoval zrejmé nedostatky dovolania
koncipovaného a podaného obhajcom sťažovateľa. V dovolaní spísanom a podanom
obhajcom 11. novembra 2008 sa totiž namietala inter alia správnosť skutkových zistení
nižších súdov, čo je v dovolacom konaní výslovne vylúčené [§ 371 ods. 1 písm. i) časť vety
za bodkočiarkou Trestného poriadku]. Okrem toho sa namietalo aj nezákonné vykonanie
niektorých dôkazov, a to bez akejkoľvek vecnej argumentácie (resp. bez konkrétneho
označenia týchto dôkazov, ako aj okolností, v ktorých mala nezákonnosť ich vykonania
spočívať). Za tejto situácie si najvyšší súd iba z „doplňujúcich podaní“ sťažovateľa mohol
utvoriť komplexný obraz o skutočnom obsahu a rozsahu dovolacích dôvodov, a preto podľa
názoru ústavného súdu bolo jeho povinnosťou nielen sa riadne zaoberať a vysporiadať
s obsahom podania sťažovateľa z 18. novembra 2008 doručeného mu priamo
prostredníctvom obhajcu, ale prihliadnuť pri rozhodovaní aj na obsah podaní sťažovateľa zo
17. januára 2009 a z 18. januára 2009.
3. K tvrdeniu sťažovateľa, že ním podané dovolanie smerovalo aj proti
uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. 1 To 110/2005 z 8. februára 2006 v spojení
s rozsudkom krajského súdu sp. zn. 1 T 2/2005 z 10. októbra 2005 (rozhodnutia
súvisiace s jeho odsúdením za „lúpeže“)
Sťažovateľ v sťažnosti namieta aj skutočnosť, že najvyšší súd sa zaoberal
v dovolacom konaní len s námietkami proti uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn.
1 To 12/2007 zo 7. novembra 2007 v spojení s rozsudkom krajského súdu sp. zn. 1 T 1/2005
zo 17. januára 2007 (rozhodnutia súvisiace s jeho odsúdením za „vraždy“), hoci jeho
dovolanie smerovalo aj proti uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. 1 To 110/2005
z 8. februára 2006 v spojení s rozsudkom krajského súdu sp. zn. 1 T 2/2005 z 10. októbra
2005 (rozhodnutia súvisiace s jeho odsúdením za „lúpeže“).
Zo spisovej dokumentácie predloženej krajským súdom ústavný súd zistil, že
sťažovateľ požiadal krajský súd 26. mája 2008 o ustanovenie obhajcu pre účely podania
dovolania v jeho trestnej veci vedenej krajským súdom pod sp. zn. 1 T 1/2005 (odsúdenie za
„vraždy“) a následne žiadosťou z 30. júna 2008 požiadal krajský súd aj o ustanovenie
obhajcu pre účely podania dovolania aj v jeho trestnej veci vedenej krajským súdom pod
sp. zn. 1 T 2/2005 (odsúdenie za „lúpeže“). Opatrením krajského súdu sp. zn. 1 T 1/05
z 5. júna 2008 bol sťažovateľovi v jeho trestnej veci pre trestný čin vraždy podľa § 219
ods. 1 a 2 písm. a), b) a j) Trestného zákona a iné ustanovený za obhajcu JUDr. M. R. pre
účely podania dovolania a zastupovania sťažovateľa v konaní o dovolaní. Ďalším opatrením
krajského súdu sp. zn. 1 T 2/2005 zo 16. júla 2008 bol sťažovateľovi v jeho trestnej veci pre
trestný čin lúpeže podľa § 234 ods. 1 a 2 písm. b) a c) Trestného zákona ustanovený za
obhajcu JUDr. M. R. pre účely podania dovolania a zastupovania sťažovateľa v konaní o
dovolaní.
Z obsahu dovolania z 11. novembra 2008 spísaného a podaného obhajcom vyplýva,
že smeruje len proti uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. 1 To 12/2007 zo 7. novembra 2007
v spojení s rozsudkom krajského súdu sp. zn. 1 T 1/05 zo 17. januára 2007, hoci obhajca bol
na obhajobu sťažovateľa ustanovený aj v dovolacom konaní pre trestný čin lúpeže.
V záhlaví podania sťažovateľa z 18. novembra 2008 označeného ako
„Doplnenie/upresnenie dovolania a iné“ sú ale uvedené „čísla konania: 1 T 1/05,
1 T 2/05“, ktorých sa toto podanie podľa zámerov sťažovateľa zrejme malo týkať, čo
potvrdzuje aj jeho obsah, v rámci ktorého sťažovateľ opakovane poukazuje aj na rozsudok
krajského súdu sp. zn. 1 T 2/2005 z 10. októbra 2005 (týkajúci sa odsúdenia za lúpeže)
v spojení s uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 To 110/2005 z 8. februára 2006.
Keďže najvyšší súd považoval na účely dovolacieho konania za relevantné len
dovolanie z 11. novembra 2008 spísané a podané obhajcom sťažovateľa, tak sa ani nemohol
zaoberať otázkou, či toto dovolanie smeruje aj proti uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn.
1 To 110/2005 z 8. februára 2006 v spojení s rozsudkom krajského súdu sp. zn. 1 T 2/2005
z 10. októbra 2005, keďže tento záver si mohol prípadne osvojiť len z podania sťažovateľa
z 18. novembra 2008.
Z už uvedeného záveru ústavného súdu, podľa ktorého sa najvyšší súd mal
v namietanom uznesení vysporiadať zákonom ustaveným postupom aj s podaním
sťažovateľa z 18. novembra 2008 podaného „prostredníctvom obhajcu“, možno zároveň
vyvodiť aj jeho povinnosť ujasniť si ešte pred rozhodnutím, či je (bolo) dovolaním
napadnuté len uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 1 To 12/2007 zo 7. novembra 2007,
ktorým bolo zamietnuté odvolanie sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu sp. zn.
1 T 1/2005 zo 17. januára 2007, alebo aj uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 1 To 110/2005
z 8. februára 2006, ktorým bolo zamietnuté odvolanie sťažovateľa proti rozsudku krajského
súdu sp. zn. 1 T 2/2005 z 10. októbra 2005 (keďže sa týmto uznesením sťažovateľ zaoberal
práve a len vo svojom podaní z 18. novembra 2008). Skutočnosť, že najvyšší súd si túto
povinnosť v priebehu dovolacieho konania nesplnil, zvyšuje intenzitu jeho zásahu do práva
sťažovateľa podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Nad rámec uvedeného záveru považoval ústavný súd za vhodné poukázať na svoje
zistenie, podľa ktorého uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 TdoV 6/2006 z 19. marca
2007 bolo podľa § 382 písm. d) a § 373 ods. 1 Trestného poriadku a contrario odmietnuté
dovolanie sťažovateľa smerujúce proti uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. 1 To 110/2005
z 8. februára 2006, ktorým bolo zamietnuté odvolanie sťažovateľa proti rozsudku krajského
súdu sp. zn. 1 T 2/2005 z 10. októbra 2005. Dovolanie bolo odmietnuté bez jeho
meritórneho prejednania, keďže sťažovateľ v lehote určenej najvyšším súdom neodstránil
všetky nedostatky podaného dovolania. Predmetné dovolacie uznesenie najvyššieho súdu
bolo ústavnému súdu doručené prostredníctvom krajského súdu.
Ústavný súd sumarizujúc svoje predbežné závery konštatoval, že uplatnením
neprimerane formalistickej a v konkrétnych okolnostiach prípadu neopodstatnene
reštriktívnej interpretácie § 373 ods. 1 Trestného poriadku uplatnenej najvyšším súdom vo
veci sťažovateľa spočívajúcej v tom, že sa s podaním sťažovateľa z 18. novembra 2008
označeným ako „Doplnenie/upresnenie dovolania, a iné“ v namietanom uznesení riadne
nevysporiadal a že primeraným spôsobom v ňom neprihliadol ani na obsah ďalších podaní
sťažovateľa zo 17. januára 2009 a z 18. januára 2009 predložených mu v priebehu
dovolacieho konania, došlo k neprípustnému zásahu do práva sťažovateľa na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 1
výroku tohto nálezu.
Keďže uvedené pochybenia najvyššieho súdu v dovolacom konaní vedenom pod
sp. zn. 1 TdoV 14/2008 boli dostatočne závažné na to, aby ústavný súd vyslovil porušenie
práva sťažovateľa podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a zrušil sťažnosťou napadnuté uznesenie
najvyššieho súdu (pozri ďalej uvedené), nepovažoval za nutné zaujať meritórny záver
k ďalším námietkam sťažovateľa uvedeným v sťažnosti a jej doplneniach.
V časti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. a) a čl. 6
ods. 2 a 3 písm. b) a d) dohovoru, ústavný súd sťažnosti nevyhovel (bod 3 výroku tohto
nálezu). Vychádzal pritom zo skutočnosti, že najvyšší súd v rámci dovolacieho konania
dovolanie bez meritórneho preskúmania veci podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku
odmietol. Z toho vyplýva, že najvyšší súd ako dovolací súd v dovolacom konaní neskúmal,
či obmedzenie osobnej slobody sťažovateľa po jeho odsúdení je, alebo nie je zákonné
[sťažovateľom namietané porušenie čl. 5 ods. 1 písm. a) dohovoru garantujúceho právo na
osobnú slobodu a bezpečnosť], rovnako najvyšší súd neskúmal ani zákonnosť dôkazov
vykonaných v priebehu trestného konania a ani rešpektovanie jeho práva na obhajobu
[garantovaného ustanoveniami čl. 6 ods. 3 písm. b), c) a d) dohovoru], ako ani dodržiavanie
prezumpcie neviny (garantované sťažovateľom namietaným porušením ustanovenia čl. 6
ods. 2 dohovoru). V súvislosti s namietaným porušením prezumpcie neviny v zmysle čl. 6
ods. 2 dohovoru ústavný súd navyše poznamenáva, že z obsahu sťažnosti nevyplývajú
žiadne skutočnosti svedčiace o porušení prezumpcie neviny v celom doterajšom priebehu
trestného konania (napr. vyjadrenie niektorého zo súdov konajúcich v trestnej veci
sťažovateľa k otázke viny ešte pred vyhlásením meritórneho rozhodnutia). Na základe
uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že najvyšší súd nemohol namietaným uznesením
zasiahnuť do týchto sťažovateľom označených práv, a preto nebolo možné sťažnosti v tejto
časti vyhovieť.
IV.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, pričom
môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.
Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti vyhovie,
v náleze vysloví, ktoré základné právo alebo sloboda a ktoré ustanovenie ústavy, ústavného
zákona alebo medzinárodnej zmluvy sa porušili, a akým právoplatným rozhodnutím,
opatrením alebo iným zásahom sa základné právo alebo sloboda porušili.
Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo sloboda
porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší.
Podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti
vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.
Podľa § 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd právoplatné rozhodnutie,
opatrenie alebo iný zásah zruší a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci vydal
rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať
a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.
Podľa § 56 ods. 7 zákona o ústavnom súde ten, kto vo veci vydal rozhodnutie,
rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je viazaný rozhodnutím podľa odseku 3, ktoré
je vykonateľné jeho doručením.
Keďže ústavný súd sťažnosti (sčasti) vyhovel, zrušil podľa čl. 127 ods. 2 ústavy
v spojení s § 56 ods. 2 a 3 písm. b) zákona o ústavnom súde sťažnosťou napadnuté
uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 1 TdoV 14/2008 z 2. marca 2009 a vrátil ho najvyššiemu
súdu na ďalšie konanie (bod 2 výroku tohto nálezu).
Po vrátení veci na ďalšie konanie bude najvyšší súd povinný vec sťažovateľa
opätovne prerokovať a rozhodnúť o nej, pričom v tomto konaní bude viazaný právnymi
názormi ústavného súdu vyslovenými v časti III odôvodnenia tohto nálezu.
Ústavný súd napokon rozhodol podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde aj
o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v súvislosti s jeho právnym
zastupovaním v konaní pred ústavným súdom advokátom JUDr. M. T. Ústavný súd pri
priznaní úhrady trov konania vychádzal z výšky priemernej mesačnej mzdy zamestnanca
hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2008, ktorá bola 695,41 € (20 950 Sk),
keďže išlo o úkony právnej služby vykonané v roku 2009. Úhradu priznal za tri úkony
právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia vrátane prvej porady s klientom 13. októbra
2009, upresnenie sťažnosti z 20. októbra 2009 a vyjadrenie doručené ústavnému súdu
8. decembra 2009) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky
Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách
advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len
„vyhláška“), a to každý úkon po 115,90 €, t. j. spolu 347,70 €, čo spolu s režijným paušálom
trikrát po 6,95 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje sumu 368,55 €.
Právny zástupca si uplatnil aj náhradu za stratu času v zmysle § 17 ods. 1 vyhlášky
za cestu z Košíc do Leopoldova a späť 7. októbra 2009. Keďže jedna cesta (K. – L.) trvala
právnemu zástupcovi sťažovateľa 5 hodín, ide o 10 polhodinových intervalov v priebehu
jednej cesty a rovnako je to v prípade spiatočnej cesty z L. do K., čo predstavuje spolu
náhradu v sume 231,80 €. Právny zástupca sťažovateľa si tiež uplatnil aj cestovné za cestu
osobným motorovým vozidlom... z K. do L. a späť 7. októbra 2009 v celkovej sume
207,90 €. Ústavný súd na základe predloženého technického preukazu motorového vozidla
v súlade s § 15 písm. a) a § 16 ods. 4 vyhlášky priznal sťažovateľovi úhradu cestovných
výdavkov v súlade s jej vyčíslením právnym zástupcom sťažovateľa.
Na tomto základe ústavný súd priznal sťažovateľovi úhradu trov konania v celkovej
sume 808,25 €, ktorú na účet jeho právneho zástupcu zaplatí Kancelária ústavného súdu
(bod 4 výroku tohto nálezu), keďže tento bol ustanovený ústavným súdom. Priznanú úhradu
trov konania je najvyšší súd povinný zaplatiť na účet Kancelárie ústavného súdu v lehote
dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu (bod 5 výroku tohto nálezu).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 21. januára 2010