Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 305/09

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-93

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 21. januára 2010 v senáte

zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Jána Lubyho a Ladislava

Orosza v konaní o sťažnosti P. L., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody, zastúpeného

advokátom JUDr. M. T., K., vo veci namietaného porušenia jeho práv podľa čl. 5 ods. 1

písm. a) a čl. 6 ods. 1, 2 a 3 písm. b), c) a d) Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho uznesením z 2. marca 2009, za účasti Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky, takto

rozhodol:

1. Právo P. L. podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 2. marca 2009 p o r u š e n é b o l o .

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 2. marca

2009 z r u š u j e a vec v r a c i a Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie

konanie.

3. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .

4. Kancelárii Ústavného súdu Slovenskej republiky u k l a d á zaplatiť trovy konania P. L.

v sume 808,25 € (slovom osemstoosem eur a dvadsaťpäť centov) na účet jeho právneho

zástupcu JUDr. M. T., K., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý uhradiť trovy konania v sume

808,25 € (slovom osemstoosem eur a dvadsaťpäť centov) na účet Kancelárie Ústavného

súdu Slovenskej republiky č. 7000060515/8180 vedený v Štátnej pokladnici do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. augusta 2009

doručená sťažnosť P. L., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody (ďalej len „sťažovateľ“),

ktorou namietal porušenie svojich práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. a) a čl. 6 ods. 1, 2 a 3 písm.

b), c) a d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 2. marca 2009 (ide o uznesenie

najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu, pozn.).

Z obsahu sťažnosti, ako aj z priloženej dokumentácie vyplýva, že sťažovateľ bol

rozsudkom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. zo

17. januára 2007 uznaný za vinného zo spáchania pokračovacieho trestného činu vraždy

podľa a , a

(ďalej len „“) a zo spáchania trestného činu nedovoleného ozbrojovania podľa

, za čo mu bol uložený súhrnný trest odňatia slobody

na doživotie, trest prepadnutia veci (pištole) a trest prepadnutia majetku. Zároveň krajský

súd zrušil výrok o treste rozsudku krajského súdu sp. zn. z 10. októbra 2005, ako

aj všetky ďalšie rozhodnutia na tento výrok obsahovo nadväzujúce, pokiaľ vzhľadom na

zmenu, ku ktorej došlo zrušením výroku, stratili podklad. Označeným rozsudkom uznal

krajský súd za vinných aj spoluobžalovaných sťažovateľa J. B. a Ľ. A., tých však len zo

spáchania trestného činu lúpeže podľa a a

(obžalovaný J. B.), resp. pokračovacieho trestného činu lúpeže podľa § 234 ods. 1 a 2 písm.

b) (obžalovaný Ľ. A.).

Proti označenému rozsudku krajského súdu podali sťažovateľ a obžalovaný J. B.

odvolanie. Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. zo 7. novembra 2007 bolo

odvolanie sťažovateľa, ako aj obžalovaného J. B. zamietnuté.

Následne sa sťažovateľ obrátil na ústavný súd so sťažnosťou, ktorou namietal

porušenie svojich práv označeným uznesením najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu.

Ústavný súd uznesením sp. zn. z 22. apríla 2008 sťažnosť sťažovateľa

odmietol z dôvodu nedostatku svojej právomoci, keďže sťažovateľ do času rozhodovania

ústavného súdu nepodal proti odvolaciemu uzneseniu najvyššieho súdu dovolanie. Ústavný

súd v odôvodnení označeného uznesenia okrem iného uviedol: „Možno ustáliť, že

sťažovateľ v sťažnosti podanej ústavnému súdu uplatňuje jednak také námietky, na základe

ktorých má právo podať dovolanie, ale aj také námietky, na základe ktorých dovolanie

podať nemôže. Pritom jeho sťažnosť smeruje iba proti jednému rozhodnutiu a práve vo

vzťahu k tomuto rozhodnutiu poukazuje sťažovateľ na oba druhy námietok. Ústavný súd je

v tejto súvislosti toho názoru, že pokiaľ sťažovateľ napáda pred ústavným súdom

právoplatné rozhodnutie a postup, ktorý mu predchádzal, tak z dôvodov, z ktorých by mohol

podať dovolanie, ako aj z dôvodov, na základe ktorých dovolanie podať nemôže, pričom

dovolanie ešte nepodal a v čase rozhodovania ústavného súdu mu ešte plynie zákonná

lehota na podanie dovolania, nie je v právomoci ústavného súdu takouto sťažnosťou sa

zaoberať. Nie je totiž možné, aby na preskúmanie toho istého rozhodnutia (tých istých jeho

výrokov) bol príslušný ústavný súd a zároveň aj všeobecný súd. Preto v súvislosti

s uvedenou časťou sťažnosti nie je daná právomoc ústavného súdu.“

Na základe citovaného právneho názoru ústavného súdu podal sťažovateľ

11. novembra 2008 prostredníctvom obhajcu proti uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn.

zo 7. novembra 2007 dovolanie z dôvodov podľa § 371 ods. 1 písm. c), g) a i)

. Vlastným podaním označeným ako „Doplnenie/upresnenie dovolania

a iné“ z 18. novembra 2008 sťažovateľ doplnil dovolanie z 11. novembra 2008, v ktorom

popri dovolacích dôvodoch uvedených už jeho obhajcom v dovolaní z 11. novembra 2008

uviedol aj ďalšie dovolacie dôvody, a to dovolacie dôvody podľa § 371 ods. 1 písm. a), c),

e), g) a i) . Ďalšie „úpravy dovolania“ urobil sťažovateľ podaniami zo

17. januára 2009 a 18. januára 2009.

Najvyšší súd uznesením sp. zn. z 2. marca 2009 dovolanie

sťažovateľa na neverejnom zasadnutí bez preskúmania veci podľa § 382 písm. c) Trestného

poriadku odmietol, keďže podľa jeho názoru bolo zrejmé, že nie sú splnené dôvody

dovolania podľa . Z odôvodnenia napadnutého uznesenia

najvyššieho súdu vyplýva, že dôvody odmietnutia dovolania boli takéto:

a) vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu podľa

najvyšší súd zdôraznil, že tento „pripúšťa iba právne námietky vo vzťahu ku skutkovému

stavu zistenému súdmi nižších stupňov“, čo znamená, že s poukazom na tento dovolací

dôvod „nie je možné domáhať sa preskúmania skutkových zistení, na ktorých je rozhodnutie

založené“,

b) vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu podľa

najvyšší súd uviedol, že „podané dovolanie len formálne odkazuje na príslušné ustanovenie

upravujúce dôvody dovolania, spočívajúce v tom, že rozhodnutie je založené na dôkazoch,

ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom bez akejkoľvek vecnej argumentácie“,

c) vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu podľa

najvyšší súd najmä uviedol, že „... Dovolací dôvod v tomto zmysle bude spravidla naplnený

pri nerešpektovaní ustanovení o povinnej obhajobe, pri vykonávaní

procesných úkonov bez prítomnosti obhajcu a pod., čo sa v posudzovanom prípade

nezistilo. Naopak, obvinený využíval v celom rozsahu možnosť aktívnej osobnej obhajoby i

obhajoby prostredníctvom obhajcu. Navyše fakticky a preukázateľne disponuje s kópiou

celého trestného spisu, preto prirodzene jednotlivé dôkazy a dôkazné prostriedky poznal už

v priebehu celého trestného konania.“.

V záverečnej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyšší súd uviedol:

«Na margo podaného dovolania treba dodať, že dovolací súd reagoval iba na

argumentáciu uvedenú v dovolaní, ktoré v súlade s ustanovením podal

obvinený prostredníctvom obhajcu. Obvinený vlastnoručne napísal a odôvodnil tak

„žiadosť“ pre obhajcu, aby dovolanie podal, ako aj samotné „dovolanie“, resp. „úpravu

dovolania“ a rôzne sťažnosti v rámci dovolacieho konania. V tejto súvislosti treba dodať, že

zákonné dôvody dovolania podaného prostredníctvom obhajcu nemožno meniť ani

rozširovať na základe podobne označených písomností, aké produkoval obvinený. Takéto

vyjadrenia, prípadne návrhy môžu slúžiť obhajcovi iba ako pracovný podklad na

vypracovanie a podanie samotného dovolania. Preto na tieto písomnosti dovolací súd

nemohol prihliadať. Treba však dodať, že všetky argumenty, ktoré v nich obvinený uvádzal,

obhajca v koncentrovanej podobe v odôvodnení dovolania uviedol.»

Súčasťou príloh sťažnosti adresovanej ústavnému súdu je aj rozsudok krajského súdu

sp. zn. z 10. októbra 2005, ktorým bol sťažovateľ uznaný za vinného zo

spáchania pokračovacieho trestného činu lúpeže podľa § 234 ods. 1 a 2 písm. b) a c)

, za čo mu bol uložený trest odňatia slobody v trvaní 9 rokov

nepodmienečne a zaviazal ho nahradiť poškodeným spôsobenú škodu. Proti označenému

rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ odvolanie, ktoré bolo uznesením najvyššieho

súdu sp. zn. z 8. februára 2006 zamietnuté.

Sťažovateľ tiež žiadal o ustanovenie právneho zástupcu na konanie pred ústavným

súdom.

Sťažovateľ potom, ako mu bolo doručené namietané uznesenie najvyššieho súdu ako

dovolacieho súdu, doplnil svoju sťažnosť podaním z 22. augusta 2009, ktoré bolo

ústavnému súdu doručené 26. augusta 2009, a podaním z 18. októbra 2009, ktoré bolo

ústavnému súdu doručené 20. októbra 2009.

V podaní z 22. augusta 2009 sťažovateľ konkretizuje svoje námietky proti

napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu, ktoré sa zakladajú najmä

na týchto tvrdeniach:

a) sťažovateľ na rozdiel od dovolacieho súdu zastáva názor, že dovolaním napadnuté

uznesenie najvyššieho súdu (ako odvolacieho súdu, pozn.) sp. zn. zo

7. novembra 2007 je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným

spôsobom [konkrétne malo ísť o nezákonne vykonané (opakované) rekognície osôb a vecí,

nezákonne vykonanú domovú prehliadku, „len“ prečítané výpovede obžalovaných Ľ. A., J.

B. a svedkov Š., O. B., A. B. a A. S. z prípravného konania],

b) sťažovateľ nesúhlasí so záverom dovolacieho súdu, podľa ktorého nenamietal

porušenia svojich práv najneskôr pred odvolacím súdom,

c) sťažovateľ na rozdiel od dovolacieho súdu tvrdí, že preukázal existenciu

dovolacieho dôvodu podľa , t. j. že bolo zásadným

spôsobom porušené jeho právo na obhajobu,

d) nesúhlasí s názorom dovolacieho súdu, že k porušeniu jeho práva na obhajobu by

došlo len vtedy, ak by nebolo rešpektované ustanovenie obhajcu, čo v posudzovanom

prípade najvyšší súd nezistil (v tejto súvislosti sťažovateľ poukazuje na judikatúru

Európskeho súdu pre ľudské práva),

e) sťažovateľ vyjadruje nesúhlas s postupom dovolacieho súdu, ktorý sa odmietol

zaoberať námietkami sťažovateľa uvedenými v doplneniach dovolania spísaných samotným

sťažovateľom.

V podaní z 18. októbra 2009 sťažovateľ ďalej rozvádza svoje námietky proti

napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu, pričom ich sumarizuje

takto:

„Podstata môjho návrhu spočíva v tom, že napádam moje nezákonné odsúdenie

a konanie/a (rozhodnutie/a) Najvyššieho súdu SR v tom smere, že:

1) v dovolacom konaní došlo k porušeniu mojich práv napr. tým, že:

a) som nemal zabezpečenú účinnú pomoc obhajcu

b) súd sa nezaoberal mojimi podaniami

c) že neprejednal moju vec hoci na to mal nielen právo ale aj povinnosť – teda, že

moju vec odmietol na neverejnom pojednávaní

d) dovolací súd sa zaoberal iba odsúdeniami za trestné činy vrážd hoci súčasťou

napadnutého rozsudku a predmetných podaní bolo aj odsúdenie za lúpeže.

2) že:

a) drvivá väčšina z tých vecí, ktoré som v dovolaní namietal, sú podľa ust. § 371

ods. 1 dôvodmi na podanie dovolania, čo znamená, že dovolací súd mal nielen

právo, ale zároveň povinnosť moje dovolanie prejednať a to na riadnom hlavnom/verejnom

pojednávaní

b) vzhľadom na do očí bijúce porušenie mojich práv bol dovolací súd nielen povinný

prejednať moju vec, ale môjmu dovolaniu aj vyhovieť v plnom rozsahu.“

V podaní z 18. októbra 2009 sťažovateľ poukazuje aj na porušenie svojho práva na

obhajobu v samotnom dovolacom konaní, ku ktorému malo dôjsť tým, že ustanovený

obhajca JUDr. M. R. (ďalej aj „obhajca“) ignoroval jeho záväzné pokyny týkajúce sa

rozsahu a dôvodov dovolania. Sťažovateľ tvrdí, že na toto konanie obhajcu upozornil

krajský súd, ktorý však nezjednal nápravu smerujúcu k zabezpečeniu účinného práva na

obhajobu v dovolacom konaní.

Uznesením ústavného súdu č. k. -22 z 10. septembra 2009 bol

sťažovateľovi ustanovený za právneho zástupcu na konanie pred ústavným súdom advokát

JUDr. M. T., ktorý na základe výzvy ústavného súdu upresnil a doplnil sťažnosť

sťažovateľa v podaní z 20. októbra 2009.

V podaní právneho zástupcu sťažovateľa sa okrem iného uvádza:

«K samotnému odôvodneniu sťažnosti uvádzam, že sa v celom rozsahu stotožňujem

s dôvodmi uvedenými sťažovateľom tak v jeho sťažnosti zo 4. 8. 2009 ako aj v jej doplnení

z 22. 8. 2009. Na týchto dôvodoch v celom rozsahu trvám.

Za najvýraznejší zásah do práv sťažovateľa dovolacím uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) považujem skutočnosť, že najvyšší súd sa

odmietol zaoberať doplnením dôvodov dovolania z 18. 11. 2008, 17. 1. 2009 a 18. 1. 2009

spísaných samotným sťažovateľom... Podľa ustanovenia obvinený

alebo osoby uvedené v § 369 ods. 5 môžu podať dovolanie len prostredníctvom obhajcu.

Obhajca ustanovený sťažovateľovi v dovolacom konaní, JUDr. M. R., prípisom zo 4. 12.

2008 označeným ako „Dovolanie – doplnenie dôvodov“ uviedol, že „Na základe výslovnej

žiadosti môjho mandanta po nahliadnutí Vám v prílohe zasielam podrobné odôvodnenie

dôvodov dovolania ním samotným a prosím, aby boli pripojené k trestnému spisu.“.

Z vyššie uvedeného je zrejmé, že doplnenie dôvodov dovolania z 18. 11. 2008

spísaných samotným sťažovateľom bolo najvyššiemu súdu predložené obhajcom sťažovateľa

JUDr. M. R. 4. 12. 2008, ktorý sa s ich obsahom oboznámil a s týmto sa stotožnil.

Doplnenie dôvodov dovolania z 18. 11. 2008 bolo teda nad akúkoľvek pochybnosť urobené

prostredníctvom obhajcu. Ďalšie „Úpravy dovolania“ zo 17. 1. 2009 a 18. 1. 2009 predložil

cestou Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) samotný sťažovateľ. Nad rámec

vyššie uvedeného je potrebné uviesť, že aj keby doplnenie dôvodov dovolania nebolo

urobené prostredníctvom obhajcu, ale bolo by najvyššiemu súdu doručené priamo

sťažovateľom (ako tomu bolo v prípade doplnení dovolania zo 17. 1. 2009 a 18. 1. 2009),

nemohlo by to mať za následok neprejednanie takto koncipovaného dovolania, resp. jeho

dôvodov súdom. Obligatórne zastúpenie účastníka v dovolacom konaní (a to či už

v civilnom alebo v trestnom konaní) nemožno v nijakom prípade chápať tak, že tento

účastník (resp. odsúdený) stráca právo samostatne v konaní vystupovať, produkovať

podania, návrhy, prípadne prednesy (za predpokladu, že sa vo veci uskutoční

pojednávanie). Obligatórne zastúpenie advokátom má slúžiť na skvalitnenie podaní vo veci

mimoriadnych opravných prostriedkov. Ak by sme prijali opačný výklad, teda taký, aký

zaujal najvyšší súd, znamenalo by to, že aj v prípade sťažností spísaných a podaných na

ústavný súd priamo samotnými sťažovateľmi, nemal by sa ústavný súd takýmito sťažnosťami

vôbec zaoberať, keďže aj v konaní na ústavnom súde platí obligatórne zastúpenie

advokátom.

Najvyšší súd v sťažnosťou napadnutom uznesení konštatuje, že „Treba však dodať, že

všetky argumenty, ktoré v nich obvinený uvádzal, obhajca v koncentrovanej podobe

v odôvodnení dovolania uviedol“. Tvrdenie najvyššieho súdu sa nezakladá na pravde.

V dovolaní z 11. 11 .2008, ktoré podal ustanovený obhajca JUDr. M. R. sa uvádza,

že rozsudkom krajského súdu sp. zn. zo 17. 1. 2007 v spojení s uznesením

najvyššieho súdu sp. zn. zo 7. 11. 2007 bol porušený zákon v neprospech

sťažovateľa. Pochybenia oboch súdov podľa dovolania z 11. 11. 2008 mali spočívať v tom,

že a) neexistoval nijaký právne relevantný dôkaz, ktorý by sťažovateľa usvedčoval, b)

výpovede spoluobvinených B. a A. sú nevierohodné, c) vykonaná opakovaná rekognícia je

nezákonná, d) porušenie práva na obhajobu „a to v smere oboznámenia sa s jednotlivými

dôkazmi v spisovom materiály, ktoré skutočnosti mi boli upreté a odmietnuté“. V zmysle

obhajcom podaného dovolania išlo teda o dovolacie dôvody podľa § 371 ods. 1, písm. c),

g), i)

Z uznesenia ústavného súdu sp. zn. z 22. apríla 2008, ktorým ústavný

súd odmietol sťažnosť sťažovateľa smerujúcu proti odvolaciemu uzneseniu najvyššieho súdu

sp. zn. zo 7. 11. 2007 pre nedostatok svojej právomoci vyplýva, že „Vzhľadom

na to, že sťažovateľ vo viacerých ohľadoch namieta porušenie svojho práva na obhajobu,

v tomto rozsahu môže podať proti uzneseniu najvyššieho súdu dovolanie [§ 371 ods. 1

písm. c) nového ]. Je zároveň pravdou, že v podanej sťažnosti

ústavnému súdu uplatňuje aj také námietky, ktoré nemožno považovať za spôsobilé

dovolacie dôvody. Ide najmä o rozsah vykonaného dokazovania a jeho hodnotenie

všeobecnými súdmi.

Možno ustáliť, že sťažovateľ v sťažnosti podanej ústavnému súdu uplatňuje jednak

také námietky, na základe ktorých má právo podať dovolanie, ale aj také námietky, na

základe ktorých dovolanie podať nemôže. Pritom jeho sťažnosť smeruje iba proti jednému

rozhodnutiu a práve vo vzťahu k tomuto rozhodnutiu poukazuje sťažovateľ na oba druhy

námietok. Ústavný súd je v tejto súvislosti toho názoru, že pokiaľ sťažovateľ napáda pred

ústavným súdom právoplatné rozhodnutie a postup, ktorý mu predchádzal, tak z dôvodov,

z ktorých by mohol podať dovolanie, ako aj z dôvodov, na základe ktorých dovolanie podať

nemôže, pričom dovolanie ešte nepodal a v čase rozhodovania ústavného súdu mu ešte

plynie zákonná lehota na podanie dovolania, nie je v právomoci ústavného súdu takouto

sťažnosťou sa zaoberať. Nie je totiž možné, aby na preskúmanie toho istého rozhodnutia

(tých istých jeho výrokov) bol príslušný ústavný súd a zároveň aj všeobecný súd. Preto

v súvislosti s uvedenou časťou sťažnosti nie je daná právomoc ústavného súdu.

Iná situácia by bola vtedy, keby sťažovateľ podal popri sťažnosti ústavnému súdu

zároveň aj dovolanie. V takom prípade by ústavný súd mohol počkať na skončenie

dovolacieho konania a v závislosti od jeho výsledku voliť svoj vlastný postup.“.

Z citovaného uznesenia ústavného súdu vyplýva, že nakoľko sťažovateľ vo svojej

predchádzajúcej sťažnosti namietal okrem iného aj porušenie obhajobných práv, mal

najprv podať voči predmetnému odvolaciemu rozhodnutiu dovolanie z dôvodu podľa § 371

ods. 1 písm. c) (zásadným spôsobom bolo porušené právo na obhajobu). Ako som

už vyššie uviedol, pokiaľ ide o dovolací dôvod podľa v

obhajcom podanom dovolaní je k tomuto dôvodu uvedené len to, že „Vytýkam súdu tiež

skutočnosti, že mi bolo upreté právo na obhajobu v predmetnej veci, a to v smere

oboznámenia sa s jednotlivými dôkazmi v spisovom materiály, ktoré skutočnosti mi boli

upreté a odmietnuté.“. Z doplnenia dôvodov dovolania z 18. 11. 2008 spísaných

sťažovateľom a predložených najvyššiemu súdu obhajcom sťažovateľa 4. 12. 2008 vyplýva,

že sťažovateľ namietal porušenie práva na obhajobu nasledovnými skutočnosťami (čl. VIII

doplnenia dovolania): a) nezabezpečenie účinnej právnej pomoci, keďže ustanovený

obhajca si riadne neplnil svoju úlohu, b) trestný spis bol sťažovateľovi po prvý krát ukázaný

až po roku konania aj to na krátky čas, c) niektoré úkony v prípravnom konaní boli

vykonané bez prítomnosti obhajcu, d) oneskorené ustanovenie obhajcu, e) nezabezpečenie

dôkazov v prospech sťažovateľa, e) vo veci nebolo vykonané riadne a účinné vyšetrovanie.

Je teda zrejmé, že pokiaľ ide o dovolací dôvod podľa boli

sťažovateľom doplnené dôvody dovolania omnoho širšie než dôvody uvedené obhajcom

v dovolaní z 11. 11. 2008, ktorý namietal len odoprenie možnosti sťažovateľovi oboznámiť

sa s jednotlivými dôkazmi v spisovom materiály. V tejto súvislosti je nutné podotknúť, že

sťažovateľ podal v konaní viac ako 40 sťažností na svojho právneho zástupcu za neplnenie

si jeho povinností. Porušenie povinností právneho zástupcu bolo taktiež predmetom podania

návrhu sťažovateľa na disciplinárne konanie z dôvodu porušenia jeho povinností. Z tohto

dôvodu sťažovateľ s poukazom na konkrétne rozsudky ESĽP preukázal, že jeho procesné

právo na obhajobu bolo v konaní porušené v jeho značnej miere. Najvyšší súd sa teda

nevysporiadal so všetkými námietkami uvedenými v dovolaní, resp. v jeho doplnení z 18. 11.

2008. Už len toto pochybenie najvyššieho súdu je postačujúce na vyslovenie porušenia práv

sťažovateľa a zrušenie sťažnosťou napadnutého dovolacieho uznesenia najvyššieho súdu.

V ďalších dvoch podaniach zo 17. 1. 2009 a 18. 1. 2009 označených ako „Úprava

dovolania“ sťažovateľ jednak bližšie rozvádza dôvody uvedené v podaní z 18. 11. 2008

a tiež uvádza, že samotný dovolací súd porušuje jeho právo na prípravu obhajoby, keďže

mu nebolo umožnené v súvislosti s podaným dovolaním nahliadnuť do spisu. V podaní zo

17. 1. 2009 sťažovateľ uviedol, že ustanovený obhajca JUDr. R. nenamietal všetky dôvody

dovolania tak, ako si to želal sťažovateľ a preto sťažovateľ doplnil tieto dôvody podaním

z 18. 11. 2008 a zároveň upresnil, že ide o dovolacie dôvody podľa § 371 ods. 1 písm. a), b),

c), e), g), j).

Najvyšší súd sa v napádanom uznesení vôbec nevysporiadal s namietaným

porušením zákona a procesných práv sťažovateľa, ktoré tento uviedol vo svojom podaní zo

dňa 18. 11. 2008 označenom ako Doplnenie/upresnenie dovolania. Sťažovateľ namietal, že

v konaní boli porušené základné zásady trestného konania, a to najmä zásada in dubio pro

reo, rozhodovanie na základe prečítaných dôkazov, nezákonná domová prehliadka,

nezákonné poučenia a nezákonné rekognície atď.

Zásadným porušením práv sťažovateľa bola taktiež skutočnosť, že Najvyšší súd sa

vôbec nevyporiadal s námietkou sťažovateľa, že podaným dovolaním bol taktiež napadnutý

rozsudok Krajského súdu v Nitre sp. zn. zo dňa 10. 10. 2005, ktorým bol sťažovateľ

odsúdený za spáchanie pokračujúceho trestného činu lúpeže. Z tohto podania sťažovateľa

totiž preukázateľne vyplýva, že ním bol napadnutý aj tento právoplatný rozsudok Krajského

súdu v Nitre.»

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vo veci jeho sťažnosti

vydal tento nález:

„Základné práva P. L. podľa čl. 5 ods. 1 písm. a), čl. 6 ods. 1, čl. 6 ods. 2, čl. 6 ods.

3 písm. b), čl. 6 ods. 3 písm. c) a čl. 6 ods. 3 písm. d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 2. marca 2009 porušené boli.

Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 2. marca 2009 a vec mu vracia na ďalšie konanie.

Ústavný súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť P. L. trovy konania na účet jeho

právneho zástupcu JUDr. M. T., do dvoch mesiacov od právoplatnosti.“

Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval a uznesením č. k. -43

z 29. októbra 2009 ju prijal na ďalšie konanie.

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval právneho zástupcu

sťažovateľa a predsedu najvyššieho súdu, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci

konalo ústne pojednávanie. Predsedu najvyššieho súdu ústavný súd zároveň vyzval, aby sa

vyjadril k sťažnosti. Právny zástupca sťažovateľa a predseda najvyššieho súdu ústavnému

súdu oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.

Vzhľadom na oznámenia právneho zástupcu sťažovateľa a predsedu najvyššieho

súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlade

s o organizácii

Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“) upustil od ústneho pojednávania,

pretože dospel k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Predseda najvyššieho súdu vo svojom vyjadrení k sťažnosti č. k. -102

z 25. novembra 2009 najmä uviedol, že „Vzhľadom na to, že obsahom dovolania

obvineného boli výhradne skutkové okolnosti, vrátane hodnotenia vykonaných dôkazov

súdom prvého a druhého stupňa, musel dovolací súd konštatovať, že vo veci neboli splnené

podmienky dovolania, a preto bez preskúmania veci dovolanie obvineného podľa § 382

písm. c) odmietol.“. Predseda najvyššieho súdu vo svojom vyjadrení poukázal aj na

skutočnosť, že súdy oboch stupňov porušili zákon v prospech sťažovateľa, a k námietke

sťažovateľa o neakceptovaní ním uvedených dovolacích dôvodov uviedol, že „ak obvinený

môže podať v zmysle dovolanie iba prostredníctvom obhajcu, nie je

možné zákonné dôvody takto podaného dovolania meniť ani rozširovať na základe návrhu

na podanie dovolania obvineným. Takéto podklady, prípadne návrhy na podanie dovolania

môžu slúžiť obhajcovi iba ako podklad na podanie samotného dovolania, preto ani obhajca

v dovolaní nemôže na takéto podklady odkazovať. V tomto zmysle bol prijatý

trestnoprávnym kolégiom judikát, ktorý ešte nebol publikovaný (porovnaj Tpj 46/2008-8).“.

Právny zástupca sťažovateľa v podaní doručenom ústavnému súdu 8. decembra 2009

zaujal stanovisko k vyjadreniu predsedu najvyššieho súdu z 25. novembra 2009, v ktorom

namieta, že tvrdenie predsedu najvyššieho súdu, podľa ktorého obsahom dovolania

sťažovateľa boli výhradne skutkové okolnosti, je zavádzajúce, a (opätovne) zdôrazňuje, že

najvyšší súd sa vôbec nezaoberal „doplneniami dovolania“ sťažovateľa z 18. novembra

2008, 17. januára 2009 a z 18. januára 2009, v ktorých sťažovateľ „musel s poukazom na

nesprávne právne posúdenie súdov nižšieho stupňa poukázať aj na dôkazy vykonané

v konaní ako aj zákonnosť vykonania týchto dôkazov. Takýmto spôsobom preukázal na

dôvodnosť dovolania v zmysle a “, pričom

z uvedených podaní vyplýva, že „dôvodom na podanie dovolania bol aj dovolací dôvod

v zmysle “.

II.

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie boli ústavnému súdu ešte doručené ďalšie

podania sťažovateľa z 31. októbra 2009 (doručené 3. novembra 2009), 9. januára 2010

(doručené 14. januára 2010) a z 15. januára 2010 (doručené 21. januára 2010), ako aj

podanie jeho právneho zástupcu zo 14. januára 2010 (doručené 14. januára 2010).

V podaní z 31. októbra 2009 sťažovateľ odvolávajúc sa na rozhodnutie Európskeho

súdu pre ľudské práva vo veci Zvolský a Zvolská proti Českej republike poukazuje na to, že

«Podaním dovolania som konal len to, čo mi „prikázal“ ústavný súd. Takže tento postup

(podanie dovolania) ma preto nemôže poškodiť napr. tým, že by teraz ústavný súd tvrdil, že

nemôže prejednať všetky, resp. určité námietky porušenia mojich práv, lebo tieto som mal

namietať hneď po právoplatnosti odsúdenia...». V súvislosti s citovaným sťažovateľ

navrhuje rozšíriť petit o bod, v ktorom ústavný súd vysloví, že „Základné práva P. L. podľa

čl. 5 ods. 1 písm. a), čl. 6 ods. 1, čl. 6 ods. 2, čl. 6 ods. 3 písm. b), c) a d) Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd porušené boli (a to v súvislosti s trestným

konaním vedeným voči navrhovateľovi a jeho odsúdením)“.

Sťažovateľ v označenom podaní poukazuje opakovane na to, že k porušeniu jeho

práv dochádzalo v priebehu celého trestného konania a nielen v dovolacom konaní, ako aj

na to, že dovolaním napadol tak rozsudok krajského súdu sp. zn. z 10. októbra

2005, ako aj rozsudok krajského súdu sp. zn. zo 17. januára 2007, pričom

najvyšší súd sa v rámci dovolacieho konania zaoberal len rozsudkom krajského súdu sp. zn.

zo 17. januára 2007.

V podaní z 9. januára 2010 označenom ako „Doplnenie návrhu, a iné“ sťažovateľ

najmä zdôrazňuje, že sťažnosťou namieta porušenie svojich práv „v súvislosti s celým

súdnym trestným konaním, ako celku...“, pričom s poukazom na skutočnosť, že „... ústavný

súd ešte nevydal vo veci konečné rozhodnutie a ani žiadne ustanovenie zákona o ústavnom

súde nezakazuje doplniť návrh – najmä ak sa účastník konania dozvedel medzičasom nové

fakty dôležité pre dosiahnutie úspešnosti konania“, navrhuje doplniť pôvodne navrhovaný

petit o nový bod v tomto znení:

„Základné práva P. L. zaručované v čl. 5 ods. 1 písm. a), čl. 6 ods. 1, čl. 6 ods. 2 a

čl. 6 ods. 3 písm. b), c), d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v

trestnom konaní a v súdnom trestnom konaní vedenom proti P. L. naposledy na Najvyššom

súde SR v k. č. porušené boli.“

V podaní z 15. januára 2010 sťažovateľ opätovne zdôrazňuje, že „moja sťažnosť

smeruje voči celému trestnému konaniu, ako celku. Dovolacie konanie a tým aj uznesenie

dovolacieho súdu, sú v sťažnosti namietnuté iba v tom smere, že ide o posledný opravný

prostriedok v poradí... tým, že ústavná sťažnosť (návrh) smeruje najmä voči rozhodnutiu

dovolacieho súdu, neznamená, že nenapádam sťažnosťou aj konanie ako celok, čo je zrejmé

už z porušenia tých práv, ktoré v návrhu namietam, ako napr. in dubio pro reo, a pod.“. Pre

prípad, ak by ústavný súd „dospel k záveru, že petit návrhu sformulovaný ustanoveným

advokátom, bráni rozhodnúť o všetkých porušeniach mojich práv“, sťažovateľ navrhuje,

aby o jeho sťažnosti nálezom rozhodol takto:

„1. Základné práva P. L. zaručované v čl. 5 ods. 1 písm. a), čl. 6 ods. 1, ods. 2 a ods.

3 písm. b), c), d) Dohovoru konaním a rozhodnutiami súdov v trestnom konaní vedenom na

KS – Nitra zn. (a ), Najvyššom súde v k. č. a

porušené boli.

2. Ústavný súd zrušuje citované rozhodnutia súdov, a prikazuje súdom konať nanovo.

3. Ústavný súd nariaďuje Najvyššiemu súdu prepustiť navrhovateľa na slobodu

v zmysle čl. 5 ods. 4 Dohovoru.“

V podaní právneho zástupcu sťažovateľa zo 14. januára 2010 označenom ako „Vec:

Upresnenie petitu sťažnosti“ je uvedené:

„Vo veci sťažnosti sťažovateľa P. L., ako ustanovený právny zástupca sťažovateľa na

základe pokynu sťažovateľa upresňujem požadovaný petit sťažnosti tak, že žiadam vydať

tento nález:

Základné práva P. L. podľa čl. 5 ods. 1 písm. a), čl. 6 ods. 1, čl. 6 ods. 2, čl. 6 ods. 3

písm. b), čl. 6 ods. 3 písm. c) a čl. 6 ods. 3 písm. d) Dohovoru ochrane ľudských práv a

základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 2. marca 2009 ako aj odvolacími uzneseniami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.

zn. zo 7. novembra 2007 a sp. zn. z 8. februára 2006 ako aj

rozsudkami Krajského súdu v Nitre sp. zn. zo 17. januára 2007 a z

10. októbra 2005 porušené boli.

Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 2. marca 2009, uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. zo 7. novembra 2007, uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 8. februára 2006 ako aj rozsudky Krajského súdu v Nitre

sp. zn. zo 17. januára 2007 a z 10. októbra 2005 a vec vracia

Krajskému súdu na ďalšie konanie.

Ústavný súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť P. L. trovy konania na účet jeho

právneho zástupcu JUDr. M. T. ml., do dvoch mesiacov od právoplatnosti.“

Z obsahu podaní sťažovateľa z 31. októbra 2009, 9. januára 2010 a z 15. januára

2010, ako aj podania jeho právneho zástupcu zo 14. januára 2010 vyplýva, že ich podstatou

je návrh na zmenu, resp. rozšírenie petitu sťažnosti.

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na ,

z ktorého vyplýva, že ak ústavný súd sťažnosť neodloží alebo neodmietne, prijme ju pri

predbežnom prerokovaní na ďalšie konanie „v rozsahu, ktorý sa vymedzí vo výroku

uznesenia o prijatí návrhu“. Uvedené ustanovenie vylučuje

možnosť sťažovateľov, ako aj ich právnych zástupcov meniť, či rozširovať, resp. dopĺňať

v období po prijatí sťažnosti návrh na začatie konania (sťažnosť), ktorý je koncentrovane

vyjadrený v petite, na čo ústavný súd konštantne poukazuje vo svojej ustálenej judikatúre

(pozri napr. m. m. , , , ). Tento záver

vyplýva zo skutočnosti, že konanie pred ústavným súdom je na rozdiel od konania pred

všeobecnými súdmi upraveného v trestných veciach konštruované

v dvoch na seba nadväzujúcich etapách (fázach), ktoré možno „pracovne“ označiť ako etapa

predbežného prerokovania návrhu a etapa rozhodovania o návrhu vo veci samej. V prvej

etape upravenej najmä v ústavný súd návrh na začatie konania

predbežne prerokuje a rozhodne buď o jeho odmietnutí, alebo o jeho prijatí na ďalšie

konanie, pričom zároveň rozhodne aj o rozsahu, v akom ho prijme na ďalšie konanie. Po

prijatí návrhu na ďalšie konanie ústavný súd rozhoduje o ňom vo veci samej (meritórne),

a to v rozsahu, v akom bol prijatý na ďalšie konanie.

V danom prípade ústavný súd prijal sťažnosť sťažovateľa na ďalšie konanie

uznesením č. k. -43 z 29. októbra 2009, z ktorého možno vyvodiť aj jeho

rozsah vymedzený navrhovaným petitom (pozri už uvedené). Keďže podania sťažovateľa

z 31. októbra 2009, 9. januára 2010 a z 15. januára 2010, ako aj podanie jeho právneho

zástupcu zo 14. januára 2010, ktorými sa sťažovateľ domáhal rozšírenia petitu, boli

ústavnému súdu doručené po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (po 29. októbri 2009),

ústavný súd sa už nimi nemohol zaoberať, a preto o sťažnosti sťažovateľa rozhodoval len

v rozsahu, v akom sťažnosť prijal na ďalšie konanie, t. j. v rozsahu namietaného porušenia

práv sťažovateľa podľa čl. 5 ods. 1 písm. a), čl. 6 ods. 1, čl. 6 ods. 2, čl. 6 ods. 3 písm. b),

čl. 6 ods. 3 písm. c) a čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru uznesením najvyššieho súdu (ako

dovolacieho súdu) sp. zn. z 2. marca 2009.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa (ďalej len

„ústava“) o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie

svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola

vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd.

Podľa čl. 5 ods. 1 písm. a) dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú

bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa

tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom:

a) zákonné uväznenie po odsúdení príslušným súdom.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený

verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu

v záujme mravnosti, verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej

spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života

účastníkov alebo, v rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by,

vzhľadom na osobitné okolnosti, verejnosť konania mohla byť na ujmu záujmom

spoločnosti.

Podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, sa považuje za

nevinného, dokiaľ jeho vina nebola preukázaná zákonným spôsobom.

Podľa čl. 6 ods. 3 písm. b), c) a d) dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu,

má tieto minimálne práva:

b) mať primeraný čas a možnosti na prípravu svojej obhajoby;

c) obhajovať sa osobne alebo s pomocou obhajcu podľa vlastného výberu, alebo

pokiaľ nemá prostriedky na zaplatenie obhajcu, aby sa mu poskytol bezplatne, ak to záujmy

spravodlivosti vyžadujú;

d) vyslúchať alebo dať vyslúchať svedkov proti sebe a dosiahnuť predvolanie

a výsluch svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok, ako svedkov proti sebe.

Článok 6 dohovoru sám osebe nevyžaduje dvoj alebo viacstupňové súdnictvo

a nezaručuje ani právo na odvolanie, či na iný opravný prostriedok. Z judikatúry

Európskeho súdu pre ľudské práva ale vyplýva, že ak štát zriadil takéto inštancie a jeho

právny poriadok odvolanie či iný opravný prostriedok pripúšťa, tak je štát povinný dbať na

to, aby stranám boli pred nimi poskytnuté základné záruky čl. 6 dohovoru (Delcourt

c. Belgicku zo 17. januára 1970, Sutter c. Švajčiarsko z 22. februára 1984).

Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej

právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti ( ) nemôže

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov, a že jeho úloha sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách (napr. , , ).

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa , resp. práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru spočíva v oprávnení každého

domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu každého zodpovedá

povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie

sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré označený článok , resp.

dohovoru vykonávajú. Táto povinnosť všeobecných súdov vzhľadom na ich postavenie ako

primárnych ochrancov ústavnosti a vzhľadom na povinnosť Slovenskej republiky

rešpektovať medzinárodne záväzky vyplývajúce z medzinárodných zmlúv o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (pozri napr. ) zahŕňa zároveň požiadavku

rešpektovania procesných garancií spravodlivého súdneho konania tak, ako vyplývajú

z čl. 6 dohovoru, ako aj príslušnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva.

Ústavný súd vo svojej judikatúre už zdôraznil, že rozhodnutiu všeobecného súdu vo

veci samej musí predchádzať taký jeho postup, ktorý zodpovedá garanciám spravodlivého

súdneho konania v zmysle príslušných ustanovení a príslušnej medzinárodnej

zmluvy o ľudských právach a základných slobodách (v kontexte danej veci v súlade

s dohovorom), a to najmä garanciám obsiahnutým v práve na spravodlivý proces, v princípe

rovností zbraní a v práve na kontradiktórne konanie (mutatis mutandis ).

Sťažovateľ sa sťažnosťou domáha vyslovenia svojich práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. a)

a podľa čl. 6 ods. 1, 2 a 3 písm. b), c) a d) dohovoru postupom najvyššieho súdu

v dovolacom konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 2. marca

2009, a to najmä z dôvodov, že

a) najvyšší súd sa odmietol zaoberať jeho dovolacími námietkami uvedenými

v podaniach z 18. novembra 2008, zo 17. januára 2009 a z 18. januára 2009, keďže tieto

neboli podľa jeho názoru podané podľa požiadaviek vyplývajúcich z § 373 ods. 1 Trestného

poriadku (prostredníctvom obhajcu), a preto sa zaoberal len dovolaním spísaným

a podaným samotným obhajcom z 11. novembra 2008,

b) najvyšší súd sa v dovolacom konaní zaoberal len námietkami proti uzneseniu

najvyššieho súdu sp. zn. zo 7. novembra 2007 v spojení s rozsudkom

krajského súdu sp. zn. zo 17. januára 2007 (rozhodnutia súvisiace s jeho

odsúdením za „vraždy“), hoci jeho dovolanie malo smerovať aj proti uzneseniu najvyššieho

súdu sp. zn. z 8. februára 2006 v spojení s rozsudkom krajského súdu sp. zn.

z 10. októbra 2005 (rozhodnutia súvisiace s jeho odsúdením za „lúpeže“).

Z argumentácie sťažovateľa a najvyššieho súdu uvedenej v časti I tohto nálezu

vyplýva, že sťažovateľ a najvyšší súd majú odlišný právny názor na výklad ustanovenia

.

Podľa obvinený alebo osoby uvedené v

môžu podať dovolanie len prostredníctvom obhajcu.

Na ustanovenie organicky nadväzuje ustanovenie

, podľa ktorého obvinený musí byť v konaní o dovolaní

zastúpený obhajcom.

Podľa názoru najvyššieho súdu treba ustanovenie

vykladať tak, že najvyšší súd je povinný prejednať len dovolanie spísané obhajcom (a teda

je viazaný len dôvodmi dovolania uvedenými obhajcom). Podľa najvyššieho súdu

„doplnenia dovolania“ spísané samotným odsúdeným môžu slúžiť obhajcovi iba ako

podklad na podanie samotného dovolania, a preto ani obhajca v dovolaní nemôže na takéto

podklady odkazovať. Podľa vyjadrenia predsedu najvyššieho súdu k sťažnosti

z 25. novembra 2008 takémuto záveru zodpovedá aj právny názor vyslovený v dosiaľ

nepublikovanom judikáte trestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu č. Tpj 46/2008-8, ktorý

si ústavný súd na účely tohto konania zabezpečil. V bode III označeného judikátu sa

uvádza:

„Vzhľadom na to, že obvinený môže podať dovolanie v zmysle

iba prostredníctvom obhajcu, nie je možné zákonné dôvody takto podaného dovolania meniť

ani rozširovať na základe návrhu na podanie dovolania obvineným. Takéto podklady,

prípadne návrhy na podanie dovolania môžu slúžiť obhajcovi iba ako podklad na podanie

samotného dovolania, preto ani obhajca v dovolaní, nemôže na takéto podklady

odkazovať.“

Sťažovateľ naopak zastáva názor, že je povinnosťou najvyššieho súdu prerokovať aj

doplnenie dovolania, prípadne rozšírenie dôvodov dovolania spísané samotným obvineným,

a to prinajmenšom vtedy, ak je toto „doplnenie dovolania“ predložené najvyššiemu súdu

samotným obhajcom obvineného, ako to bolo aj v prípade podania sťažovateľa

z 18. novembra 2008. Navyše sa sťažovateľ na rozdiel od najvyššieho súdu domnieva, že

tento mal povinnosť zaoberať sa aj „úpravami dovolania“ zo 17. januára 2009

a z 18. januára 2009 aj napriek tomu, že neboli najvyššiemu súdu predložené

prostredníctvom obhajcu, ale priamo sťažovateľom. V opačnom prípade by odsúdený podľa

názoru sťažovateľa bol pozbavený práva samostatne vystupovať v dovolacom konaní,

produkovať podania, návrhy, prípadne prednesy (za predpokladu, že sa vo veci uskutoční

pojednávanie).

Vychádzajúc z uvedeného bolo kľúčovou úlohou ústavného súdu v tomto konaní

posúdiť, či bol výklad (a následná aplikácia) , ktorý

v sťažovateľom namietanom uznesení uplatnil najvyšší súd, z ústavného hľadiska

akceptovateľný a udržateľný. Ústavný súd pritom vychádzal zo svojej konštantnej

judikatúry, podľa ktorej základnému právu na súdnu ochranu podľa , ako

aj právu na spravodlivé súdne konanie môže zodpovedať len ústavne konformný výklad

a tiež ústavne súladná aplikácia príslušných právnych noriem (m. m. alebo

). V tejto súvislosti považoval ústavný súd za potrebné poukázať tiež na svoj

ustálený právny názor, podľa ktorého zo zásady ústavne konformného výkladu vyplýva aj

požiadavka, aby v prípadoch, ak pri uplatnení štandardných metód výkladu prichádzajú do

úvahy rôzne výklady súvisiacich právnych noriem, bol uprednostnený ten, ktorý zabezpečí

plnohodnotnú, resp. plnohodnotnejšiu realizáciu garantovaných práv fyzických

alebo právnických osôb. Všetky orgány verejnej moci sú preto povinné v pochybnostiach

vykladať právne normy v prospech realizácie (a tiež medzinárodnými zmluvami)

garantovaných základných práv a slobôd (, m. m. tiež ,

).

Ústavný súd posudzoval samostatne ústavnú akceptovateľnosť výkladu a aplikácie

uplatnenú najvyšším súdom v namietanom uznesení vo

vzťahu k podaniu sťažovateľa z 18. novembra 2008 označenému ako

„Doplnenie/upresnenie dovolania, a iné“ a vo vzťahu k podaniam sťažovateľa zo

17. januára 2009 a z 18. januára 2009 označeným ako „úpravy dovolania“.

1. K ústavnej akceptovateľnosti výkladu a aplikácie § 373 ods. 1 Trestného

poriadku vo vzťahu k podaniu sťažovateľa z 18. novembra 2008

Vo vzťahu k podaniu sťažovateľa z 18. novembra 2008 označenému ako

„Doplnenie/upresnenie dovolania, a iné“ považoval ústavný súd za podstatné svoje

zistenie, že toto podanie spísané samotným sťažovateľom bolo najvyššiemu súdu

predložené prostredníctvom krajského súdu priamo jeho obhajcom JUDr. M. R.

v dovolacom konaní, čo potvrdzujú písomnosti predložené sťažovateľom k sťažnosti,

konkrétne list obhajcu z 11. novembra 2008 adresovaný sťažovateľovi a list obhajcu zo 4.

decembra 2008 adresovaný krajskému súdu.

V liste z 11. novembra 2008 adresovanom sťažovateľovi obhajca okrem iného

uviedol: „V prílohe Vám zasielam dovolanie, ktoré som dnešného dňa podal na Krajskom

súde v Nitre ako súde príslušnom a obraciam sa na Vás so zdvorilou žiadosťou, aby ste

k predmetnému dovolaniu prostredníctvom ustanoveného obhajcu Vy osobne podrobne

písomne odôvodnili mnou v kontúrach naznačené dôvody dovolania.“ Potom, ako

sťažovateľ doručil obhajcovi svoje podanie z 18. novembra 2008, ho obhajca predložil

krajskému súdu a v sprievodnom liste zo 4. decembra 2008 (tento list je aj súčasťou

súdneho spisu – pozri č. l. 4688, pozn.) výslovne uviedol: „Na základe výslovnej žiadosti

môjho mandanta po nahliadnutí Vám v prílohe zasielam podrobné odôvodnenie dôvodov

dovolania ním samotným a prosím, aby boli pripojené k trestnému spisu.“ Z citovaného

textu zjavne vyplýva, že obhajca sa s podaním sťažovateľa z 18. novembra 2008 oboznámil

(„... po nahliadnutí“) a toto si (hodnotiac ho ako „... podrobné odôvodnenie dôvodov

dovolania“) osvojil, a preto „poprosil“, aby bolo „... pripojené k trestnému spisu“. Navyše,

ak by takýto záver v danom prípade najvyšší súd považoval za sporný, mohol a mal podľa

názoru ústavného súdu prípadné pochybnosti odstrániť svojimi procesnými úkonmi a až na

tomto základe vo veci rozhodnúť.

Za týchto okolností bolo podľa názoru ústavného súdu potrebné

„Doplnenie/upresnenie dovolania, a iné“ z 18. novembra 2008 spísané sťažovateľom

a predložené dovolaciemu súdu priamo prostredníctvom obhajcu považovať za doplnenie

dovolania, ktoré bolo podané v súlade s dikciou , t. j.

podané „prostredníctvom obhajcu“, a preto bolo povinnosťou najvyššieho súdu riadne sa

vysporiadať v dovolacom konaní aj s obsahom tohto podania.

Výklad vo vzťahu k podaniu spísanému

sťažovateľom výslovne označenému ako „Doplnenie/upresnenie dovolania, a iné“

a predloženému dovolaciemu súdu v zákonnej lehote priamo obhajcom sťažovateľa, ktorý

v danom prípade uplatnil najvyšší súd, považuje ústavný súd za neprimerane formalistický

a neopodstatnene reštriktívny. V konkrétnych okolnostiach prípadu, z ktorých vyplýva, že

obhajca sa s doplnením dovolania spísaným samotným sťažovateľom riadne oboznámil

a s jeho obsahom stotožnil, nemožno totiž akceptovať, aby sa najvyšší súd ako dovolací súd

v namietanom rozhodnutí s jeho obsahom zákonom požadovaným spôsobom nevysporiadal

len s formálnym poukazom na to, že išlo o podanie, ktoré nebolo spísané priamo obhajcom.

Základné práva a slobody treba vykladať a uplatňovať tak, aby bola zachovaná ich

podstata a zmysel. Preto aj výklad a následná aplikácia

musí v celom rozsahu rešpektovať právo sťažovateľa ako strany dovolacieho konania na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a rešpektovať jeho podstatu

a zmysel, t. j. tak, aby jeho prostredníctvom bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv

a oprávnených záujmov dovolateľa. V tejto súvislosti je podstatné a určujúce to, že

v dovolacom konaní sa rozhoduje predovšetkým o právach a povinnostiach dovolateľa ako

strany dovolacieho konania, pričom dovolateľ je oprávnený nielen iniciovať dovolacie

konanie, ale mu garantuje aj ďalšie procesné práva, ktoré mu nemožno

odňať formalistickým a reštriktívnym výkladom niektorého ustanovenia

(v danom prípade § 373 ods. 1).

Základným a primárnym zmyslom a účelom inštitútu obligatórneho zastúpenia

dovolateľa advokátom (obhajcom) v dovolacom konaní je poskytnúť dovolateľovi

kvalifikovanú právnu pomoc v záujme efektívnej a účinnej ochrany jeho práv v súvislosti

s jeho oprávnením podať dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok, a to aj a najmä

vzhľadom na skutočnosť, že predmetom dovolacieho konania sú spravidla obzvlášť závažné

a zložité odborné právne otázky, ktorých kvalifikované odborné zvládnutie osoba bez

právnického vzdelania nemusí a spravidla ani nevie dostatočne zvládnuť sama, pričom

hrozí, že v dôsledku toho by mohla byť ukrátená na svojich právach. Zároveň právna

konštrukcia obligatórneho právneho zastúpenia dovolateľa v dovolacom konaní vychádza

zo skutočnosti, že jediným (všeobecným) súdom oprávneným rozhodovať o dovolaní je

najvyšší súd. Na to, aby najvyšší súd mohol dovolacie konanie uskutočniť a o dovolaní

rozhodnúť v primeranej dobe, treba eliminovať nekvalifikované dovolania, ktoré by

neprimeraným spôsobom zaťažovali dovolací súd. Možno teda ustáliť, že zmyslom

a účelom obligatórneho zastúpenia advokátom – obhajcom v dovolacom konaní je

poskytnutie kvalifikovanej právnej pomoci a ochrany práv dovolateľa v organickom spojení

s vytvorením podmienok na poskytnutie tejto pomoci v primeranej dobe zodpovedajúcej

požiadavkám vyplývajúcim z čl. 6 ods. 1 dohovoru. Inštitút obligatórneho zastúpenia

dovolateľa nemožno ale vykladať tak, že by zbavoval dovolateľa ako strany dovolacieho

konania predkladať argumenty vo svoj prospech aj nad rámec dovolania spísaného priamo

jeho obhajcom.

V súvislosti s podaním sťažovateľa z 18. novembra 2008 považoval ústavný súd za

potrebné poukázať aj na ďalšiu skutočnosť vyplývajúcu z odôvodnenia namietaného

uznesenia najvyššieho súdu, podľa ktorej najvyšší súd vzhľadom na svoj právny názor

na interpretáciu síce na jednej strane nepovažoval za

potrebné zaoberať sa argumentáciou sťažovateľa uvedenou v jeho podaniach (vrátane

podania z 18. novembra 2008 označeného ako „Doplnenie/upresnenie dovolania, a iné“),

ale zároveň na druhej strane formuloval vo vzťahu k podaniam sťažovateľa doručeným mu

v priebehu dovolacieho konania záver, že „všetky argumenty, ktoré v nich obvinený (t. j.

sťažovateľ, pozn.) uvádzal, obhajca v koncentrovanej podobe v odôvodnení dovolania

uviedol“. Odhliadnuc od protirečivosti tohto záveru najvyššieho súdu totiž možno

z dokumentácie obsiahnutej v spise konštatovať, že citované tvrdenie najvyššieho súdu

v sťažnosťou napadnutom dovolacom uznesení o totožnosti argumentov uvedených

v podaniach sťažovateľa (vrátane najpodstatnejšieho a najobsiahlejšieho podania

z 18. novembra 2008) a argumentov uvedených v dovolaní obhajcu z 11. novembra 2008

nezodpovedá skutočnosti.

Zo zistení ústavného súdu totiž vyplýva, že v označených písomnostiach sú jednak

odlišne vymedzené dovolacie dôvody a zároveň je vo vzťahu k dovolacím dôvodom

uvedeným tak v dovolaní obhajcu z 11. novembra 2008, ako aj v podaniach spísaných

sťažovateľom uplatnená rozdielna argumentácia, resp. sťažovateľ vo svojich podaniach

dopĺňa a rozširuje argumentáciu obhajcu.

Obhajca sťažovateľa v dovolaní z 11. novembra 2008 uviedol len dovolacie dôvody

podľa a a bez označenia zákonného ustanovenia

aj dovolací dôvod podľa . Sťažovateľ v podaní

z 18. novembra 2008 označenom ako „Doplnenie/upresnenie dovolania, a iné“ uviedol

výslovne aj dovolacie dôvody podľa , , , a ,

ktoré z vecného hľadiska aj podrobne odôvodnil.

Pokiaľ ide o dovolací dôvod podľa ,

v obhajcom podanom dovolaní je k tomu dôvodu uvedené len to, že „Vytýkam súdu tiež

skutočnosti, že mi bolo upreté právo na obhajobu v predmetnej trestnej veci, a to v smere

oboznámenia sa s jednotlivými dôkazmi v spisovom materiáli, ktoré skutočnosti mi boli

upreté a odmietnuté.“. Sťažovateľ namietal zásadné porušenie práva na obhajobu [dovolací

dôvod podľa ] v podaní označenom ako

„Doplnenie/upresnenie dovolania, a iné“ z 18. novembra 2008 podstatne rozsiahlejšou

argumentáciou (pozri čl. VIII tohto podania), keď konkrétne namietal:

a) nezabezpečenie účinnej právnej pomoci, keďže ustanovený obhajca si riadne

neplnil svoju úlohu,

b) skutočnosť, že trestný spis mu bol po prvýkrát predložený na nahliadnutie až po

roku od začatia konania, aj to len na krátky čas,

c) skutočnosť, že niektoré úkony v prípravnom konaní boli vykonané bez prítomnosti

obhajcu,

d) že mu bol oneskorene ustanovený obhajca,

e) že neboli zabezpečené dôkazy v jeho prospech,

f) že vo veci nebolo vykonané riadne a účinné vyšetrovanie.

Z uvedeného vyplýva, že v podaní z 18. novembra 2008 vo vzťahu k naplneniu

dovolacieho dôvodu podľa boli námietky

koncipované podstatne širšie ako v dovolaní z 11. novembra 2008.

K dovolaciemu dôvodu podľa , t. j. že

rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom,

najvyšší súd v odôvodnení namietaného uznesenia uviedol, že „podané dovolanie len

formálne odkazuje na príslušné ustanovenie upravujúce dôvody dovolania, spočívajúce

v tom, že rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným

spôsobom bez akejkoľvek vecnej argumentácie“. Citovaná časť odôvodnenia namietaného

uznesenia zjavne zodpovedá len obsahu dovolania z 11. novembra 2008 spísaného

obhajcom, keďže „doplneniami, resp. úpravami dovolania“ spísanými sťažovateľom sa

najvyšší súd odmietol zaoberať. Pritom v podaní z 18. novembra 2008 sťažovateľ

konkretizoval, ktoré dôkazy neboli podľa jeho názoru súdom vykonané zákonným

spôsobom (nezákonne vykonané – opakované rekognície osôb a vecí, prečítané výpovede

obžalovaných Ľ. A. a J. B. a svedkov Š., O. B., A. B. a A. S. z prípravného konania),

a zároveň uviedol dôvody, pre ktoré ich považuje za nezákonné (s. 3 až s. 8 podania z 18.

novembra 2008).

Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že neprimerane formalistická

a v konkrétnych okolnostiach prípadu neopodstatnene reštriktívna interpretácia § 373 ods. 1

uplatnená najvyšším súdom vo vzťahu k podaniu sťažovateľa

z 18. novembra 2008 označenému ako „Doplnenie/upresnenie dovolania, a iné“ nie je

vzhľadom na požiadavky, ktoré garantuje právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6

ods. 1 dohovoru, z ústavného hľadiska akceptovateľná.

2. K ústavnej akceptovateľnosti výkladu a aplikácie § 373 ods. 1 Trestného

poriadku vo vzťahu k podaniam sťažovateľa zo 17. januára 2009 a z 18. januára 2009

Ústavný súd považoval za potrebné vysloviť svoj právny názor aj k podaniam

sťažovateľa zo 17. januára 2009 a z 18. januára 2009 označeným ako „úpravy dovolania“,

ktoré boli rovnako ako podanie z 18. novembra 2008 spísané samotným sťažovateľom, ale

na rozdiel od neho boli tieto podania sťažovateľom aj priamo predložené prostredníctvom

krajského súdu najvyššiemu súdu (skutočnosť, že tieto dokumenty boli predložené

najvyššiemu súdu, možno vyvodiť z prípisu krajského súdu sp. zn. Spr. 3310/09

z 20. februára 2009, prostredníctvom ktorého predseda tohto súdu sťažovateľa informoval

o tom, že ich zaslal najvyššiemu súdu, pozn.). Z uvedeného možno usudzovať, že ide

o podania, o ktorých sťažovateľ svojho obhajcu neinformoval (neoboznámil ho s nimi),

a preto nemožno ani tvrdiť, že ide o podania, ktorých obsah si obhajca osvojil, resp. sa s ich

obsahom stotožnil.

Za týchto okolností nemožno podania sťažovateľa zo 17. januára 2009 a z 18. januára

2009 považovať za podania (doplnenia dovolania) podané prostredníctvom obhajcu, t. j.

podľa . Napriek tomu bolo podľa názoru ústavného súdu

povinnosťou najvyššieho súdu v konkrétnych okolnostiach prípadu minimálne prihliadnuť

na obsah týchto podaní a až na tomto základe vo veci sťažovateľa rozhodnúť.

V prospech tohto záveru možno argumentovať podstatou a účelom, ktorý sleduje vo

svojej komplexnosti právna úprava dovolacieho konania v . Zo spojenia

ustanovení až vyplýva, že ak dovolací súd neodmietne

dovolanie z dôvodov uvedených v § 382, určí termín verejného zasadnutia (§ 383) a na

verejnom zasadnutí preskúma zákonnosť a odôvodnenosť výrokov napadnutého

rozhodnutia, proti ktorému dovolateľ podal dovolanie, ako aj správnosť postupu konania,

ktoré predchádzalo rozhodnutiu so zameraním na dôvody dovolania podľa § 371 a § 374,

ktoré sú uvedené v dovolaní (§ 384 ods. 1). Na verejnom zasadnutí má nielen obhajca

dovolateľa, ale aj dovolateľ právo byť osobne prítomný a osobne sa k veci vyjadriť

[procesné práva obvineného ako strany dovolacieho konania v priebehu verejného

zasadnutia sú upravené vo štvrtej hlave tretej časti ( – )

označenej nadpisom „Verejné zasadnutie“]. Za týchto okolností nemožno pri materiálnom

prístupe k ochrane základných práv dovolateľa (sťažovateľ) pripustiť, aby dovolateľ, aj keď

povinne zastúpený v dovolacom konaní obhajcom, bol fakticky obmedzený v konaní pred

súdom v tom zmysle, že dovolací súd by mohol prihliadnuť len na prednesy a podania

urobené obhajcom, keďže strana v trestnom konaní má nepochybné právo na vlastné

prednesy voči konajúcemu súdu. Zároveň je nepochybné, že právo dovolateľa byť osobne

prítomný na verejnom zasadnutí o dovolaní a osobne sa k veci vyjadriť by nemalo žiaden

praktický konkrétny význam, keby platilo, že dovolací súd smie prihliadnuť iba na podania

a prednesy obhajcu.

V konkrétnych okolnostiach prípadu považuje ústavný súd za osobitne významné, že

najvyšší súd v namietanom uznesení sám konštatoval zrejmé nedostatky dovolania

koncipovaného a podaného obhajcom sťažovateľa. V dovolaní spísanom a podanom

obhajcom 11. novembra 2008 sa totiž namietala inter alia správnosť skutkových zistení

nižších súdov, čo je v dovolacom konaní výslovne vylúčené [§ 371 ods. 1 písm. i) časť vety

za bodkočiarkou ]. Okrem toho sa namietalo aj nezákonné vykonanie

niektorých dôkazov, a to bez akejkoľvek vecnej argumentácie (resp. bez konkrétneho

označenia týchto dôkazov, ako aj okolností, v ktorých mala nezákonnosť ich vykonania

spočívať). Za tejto situácie si najvyšší súd iba z „doplňujúcich podaní“ sťažovateľa mohol

utvoriť komplexný obraz o skutočnom obsahu a rozsahu dovolacích dôvodov, a preto podľa

názoru ústavného súdu bolo jeho povinnosťou nielen sa riadne zaoberať a vysporiadať

s obsahom podania sťažovateľa z 18. novembra 2008 doručeného mu priamo

prostredníctvom obhajcu, ale prihliadnuť pri rozhodovaní aj na obsah podaní sťažovateľa zo

17. januára 2009 a z 18. januára 2009.

3. K tvrdeniu sťažovateľa, že ním podané dovolanie smerovalo aj proti

uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. z 8. februára 2006 v spojení

s rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 10. októbra 2005 (rozhodnutia

súvisiace s jeho odsúdením za „lúpeže“)

Sťažovateľ v sťažnosti namieta aj skutočnosť, že najvyšší súd sa zaoberal

v dovolacom konaní len s námietkami proti uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn.

zo 7. novembra 2007 v spojení s rozsudkom krajského súdu sp. zn.

zo 17. januára 2007 (rozhodnutia súvisiace s jeho odsúdením za „vraždy“), hoci jeho

dovolanie smerovalo aj proti uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn.

z 8. februára 2006 v spojení s rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 10. októbra

2005 (rozhodnutia súvisiace s jeho odsúdením za „lúpeže“).

Zo spisovej dokumentácie predloženej krajským súdom ústavný súd zistil, že

sťažovateľ požiadal krajský súd 26. mája 2008 o ustanovenie obhajcu pre účely podania

dovolania v jeho trestnej veci vedenej krajským súdom pod sp. zn. (odsúdenie za

„vraždy“) a následne žiadosťou z 30. júna 2008 požiadal krajský súd aj o ustanovenie

obhajcu pre účely podania dovolania aj v jeho trestnej veci vedenej krajským súdom pod

sp. zn. (odsúdenie za „lúpeže“). Opatrením krajského súdu sp. zn.

z 5. júna 2008 bol sťažovateľovi v jeho trestnej veci pre trestný čin vraždy podľa § 219

ods. 1 a 2 písm. a), b) a j) a iné ustanovený za obhajcu JUDr. M. R. pre

účely podania dovolania a zastupovania sťažovateľa v konaní o dovolaní. Ďalším opatrením

krajského súdu sp. zn. zo 16. júla 2008 bol sťažovateľovi v jeho trestnej veci pre

trestný čin lúpeže podľa a a ustanovený za

obhajcu JUDr. M. R. pre účely podania dovolania a zastupovania sťažovateľa v konaní o

dovolaní.

Z obsahu dovolania z 11. novembra 2008 spísaného a podaného obhajcom vyplýva,

že smeruje len proti uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. zo 7. novembra 2007

v spojení s rozsudkom krajského súdu sp. zn. zo 17. januára 2007, hoci obhajca bol

na obhajobu sťažovateľa ustanovený aj v dovolacom konaní pre trestný čin lúpeže.

V záhlaví podania sťažovateľa z 18. novembra 2008 označeného ako

„Doplnenie/upresnenie dovolania a iné“ sú ale uvedené „čísla konania: ,

“, ktorých sa toto podanie podľa zámerov sťažovateľa zrejme malo týkať, čo

potvrdzuje aj jeho obsah, v rámci ktorého sťažovateľ opakovane poukazuje aj na rozsudok

krajského súdu sp. zn. z 10. októbra 2005 (týkajúci sa odsúdenia za lúpeže)

v spojení s uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 8. februára 2006.

Keďže najvyšší súd považoval na účely dovolacieho konania za relevantné len

dovolanie z 11. novembra 2008 spísané a podané obhajcom sťažovateľa, tak sa ani nemohol

zaoberať otázkou, či toto dovolanie smeruje aj proti uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn.

z 8. februára 2006 v spojení s rozsudkom krajského súdu sp. zn.

z 10. októbra 2005, keďže tento záver si mohol prípadne osvojiť len z podania sťažovateľa

z 18. novembra 2008.

Z už uvedeného záveru ústavného súdu, podľa ktorého sa najvyšší súd mal

v namietanom uznesení vysporiadať zákonom ustaveným postupom aj s podaním

sťažovateľa z 18. novembra 2008 podaného „prostredníctvom obhajcu“, možno zároveň

vyvodiť aj jeho povinnosť ujasniť si ešte pred rozhodnutím, či je (bolo) dovolaním

napadnuté len uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. zo 7. novembra 2007,

ktorým bolo zamietnuté odvolanie sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu sp. zn.

zo 17. januára 2007, alebo aj uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.

z 8. februára 2006, ktorým bolo zamietnuté odvolanie sťažovateľa proti rozsudku krajského

súdu sp. zn. z 10. októbra 2005 (keďže sa týmto uznesením sťažovateľ zaoberal

práve a len vo svojom podaní z 18. novembra 2008). Skutočnosť, že najvyšší súd si túto

povinnosť v priebehu dovolacieho konania nesplnil, zvyšuje intenzitu jeho zásahu do práva

sťažovateľa podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Nad rámec uvedeného záveru považoval ústavný súd za vhodné poukázať na svoje

zistenie, podľa ktorého uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 19. marca

2007 bolo podľa a a contrario odmietnuté

dovolanie sťažovateľa smerujúce proti uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn.

z 8. februára 2006, ktorým bolo zamietnuté odvolanie sťažovateľa proti rozsudku krajského

súdu sp. zn. z 10. októbra 2005. Dovolanie bolo odmietnuté bez jeho

meritórneho prejednania, keďže sťažovateľ v lehote určenej najvyšším súdom neodstránil

všetky nedostatky podaného dovolania. Predmetné dovolacie uznesenie najvyššieho súdu

bolo ústavnému súdu doručené prostredníctvom krajského súdu.

Ústavný súd sumarizujúc svoje predbežné závery konštatoval, že uplatnením

neprimerane formalistickej a v konkrétnych okolnostiach prípadu neopodstatnene

reštriktívnej interpretácie uplatnenej najvyšším súdom vo

veci sťažovateľa spočívajúcej v tom, že sa s podaním sťažovateľa z 18. novembra 2008

označeným ako „Doplnenie/upresnenie dovolania, a iné“ v namietanom uznesení riadne

nevysporiadal a že primeraným spôsobom v ňom neprihliadol ani na obsah ďalších podaní

sťažovateľa zo 17. januára 2009 a z 18. januára 2009 predložených mu v priebehu

dovolacieho konania, došlo k neprípustnému zásahu do práva sťažovateľa na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 1

výroku tohto nálezu.

Keďže uvedené pochybenia najvyššieho súdu v dovolacom konaní vedenom pod

sp. zn. boli dostatočne závažné na to, aby ústavný súd vyslovil porušenie

práva sťažovateľa podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a zrušil sťažnosťou napadnuté uznesenie

najvyššieho súdu (pozri ďalej uvedené), nepovažoval za nutné zaujať meritórny záver

k ďalším námietkam sťažovateľa uvedeným v sťažnosti a jej doplneniach.

V časti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. a) a čl. 6

ods. 2 a 3 písm. b) a d) dohovoru, ústavný súd sťažnosti nevyhovel (bod 3 výroku tohto

nálezu). Vychádzal pritom zo skutočnosti, že najvyšší súd v rámci dovolacieho konania

dovolanie bez meritórneho preskúmania veci podľa

odmietol. Z toho vyplýva, že najvyšší súd ako dovolací súd v dovolacom konaní neskúmal,

či obmedzenie osobnej slobody sťažovateľa po jeho odsúdení je, alebo nie je zákonné

[sťažovateľom namietané porušenie čl. 5 ods. 1 písm. a) dohovoru garantujúceho právo na

osobnú slobodu a bezpečnosť], rovnako najvyšší súd neskúmal ani zákonnosť dôkazov

vykonaných v priebehu trestného konania a ani rešpektovanie jeho práva na obhajobu

[garantovaného ustanoveniami čl. 6 ods. 3 písm. b), c) a d) dohovoru], ako ani dodržiavanie

prezumpcie neviny (garantované sťažovateľom namietaným porušením ustanovenia čl. 6

ods. 2 dohovoru). V súvislosti s namietaným porušením prezumpcie neviny v zmysle čl. 6

ods. 2 dohovoru ústavný súd navyše poznamenáva, že z obsahu sťažnosti nevyplývajú

žiadne skutočnosti svedčiace o porušení prezumpcie neviny v celom doterajšom priebehu

trestného konania (napr. vyjadrenie niektorého zo súdov konajúcich v trestnej veci

sťažovateľa k otázke viny ešte pred vyhlásením meritórneho rozhodnutia). Na základe

uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že najvyšší súd nemohol namietaným uznesením

zasiahnuť do týchto sťažovateľom označených práv, a preto nebolo možné sťažnosti v tejto

časti vyhovieť.

IV.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, pričom

môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.

Podľa ak ústavný súd sťažnosti vyhovie,

v náleze vysloví, ktoré základné právo alebo sloboda a ktoré ustanovenie , ústavného

zákona alebo medzinárodnej zmluvy sa porušili, a akým právoplatným rozhodnutím,

opatrením alebo iným zásahom sa základné právo alebo sloboda porušili.

Podľa ak sa základné právo alebo sloboda

porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší.

Podľa ak ústavný súd sťažnosti

vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Podľa ak ústavný súd právoplatné rozhodnutie,

opatrenie alebo iný zásah zruší a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci vydal

rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať

a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.

Podľa ten, kto vo veci vydal rozhodnutie,

rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je viazaný rozhodnutím podľa odseku 3, ktoré

je vykonateľné jeho doručením.

Keďže ústavný súd sťažnosti (sčasti) vyhovel, zrušil podľa

v spojení s a sťažnosťou napadnuté

uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. z 2. marca 2009 a vrátil ho najvyššiemu

súdu na ďalšie konanie (bod 2 výroku tohto nálezu).

Po vrátení veci na ďalšie konanie bude najvyšší súd povinný vec sťažovateľa

opätovne prerokovať a rozhodnúť o nej, pričom v tomto konaní bude viazaný právnymi

názormi ústavného súdu vyslovenými v časti III odôvodnenia tohto nálezu.

Ústavný súd napokon rozhodol podľa aj

o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v súvislosti s jeho právnym

zastupovaním v konaní pred ústavným súdom advokátom JUDr. M. T. Ústavný súd pri

priznaní úhrady trov konania vychádzal z výšky priemernej mesačnej mzdy zamestnanca

hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2008, ktorá bola 695,41 € (20 950 Sk),

keďže išlo o úkony právnej služby vykonané v roku 2009. Úhradu priznal za tri úkony

právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia vrátane prvej porady s klientom 13. októbra

2009, upresnenie sťažnosti z 20. októbra 2009 a vyjadrenie doručené ústavnému súdu

8. decembra 2009) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky

Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách

advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len

„vyhláška“), a to každý úkon po 115,90 €, t. j. spolu 347,70 €, čo spolu s režijným paušálom

trikrát po 6,95 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje sumu 368,55 €.

Právny zástupca si uplatnil aj náhradu za stratu času v zmysle § 17 ods. 1 vyhlášky

za cestu z Košíc do Leopoldova a späť 7. októbra 2009. Keďže jedna cesta (K. – L.) trvala

právnemu zástupcovi sťažovateľa 5 hodín, ide o 10 polhodinových intervalov v priebehu

jednej cesty a rovnako je to v prípade spiatočnej cesty z L. do K., čo predstavuje spolu

náhradu v sume 231,80 €. Právny zástupca sťažovateľa si tiež uplatnil aj cestovné za cestu

osobným motorovým vozidlom... z K. do L. a späť 7. októbra 2009 v celkovej sume

207,90 €. Ústavný súd na základe predloženého technického preukazu motorového vozidla

v súlade s § 15 písm. a) a § 16 ods. 4 vyhlášky priznal sťažovateľovi úhradu cestovných

výdavkov v súlade s jej vyčíslením právnym zástupcom sťažovateľa.

Na tomto základe ústavný súd priznal sťažovateľovi úhradu trov konania v celkovej

sume 808,25 €, ktorú na účet jeho právneho zástupcu zaplatí Kancelária ústavného súdu

(bod 4 výroku tohto nálezu), keďže tento bol ustanovený ústavným súdom. Priznanú úhradu

trov konania je najvyšší súd povinný zaplatiť na účet Kancelárie ústavného súdu v lehote

dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu (bod 5 výroku tohto nálezu).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. januára 2010