Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 133/2011
PDF · 243.15 KB
No categories available
III. ÚS 133/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 14. júna 2011 v senáte
zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka a zo sudcov Jána Auxta a Rudolfa Tkáčika
prerokoval sťažnosť Ing. J. B., Z., zastúpeného Mgr. B. M., pre namietané porušenie
základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd a práva pokojne užívať svoj majetok podľa čl. 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského
súdu v Trenčíne č. k. 19 Co 47/2010-124 zo 14. októbra 2010 vo výroku o trovách konania
a takto
rozhodol:
1. Základné právo Ing. J. B. vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky, základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd a právo pokojne užívať svoj majetok podľa čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
uznesením Krajského súdu v Trenčíne č. k. 19 Co 47/2010-124 zo 14. októbra 2010
vo výroku o trovách konania p o r u š e n é b o l o .
2. Uznesenie Krajského súdu v Trenčíne č. k. 19 Co 47/2010-124 zo 14. októbra
2010 vo výroku o trovách konania z r u š u j e a vec v r a c i a Krajskému súdu
v Trenčíne na ďalšie konanie.
3. Krajský súd v Trenčíne j e p o v i n n ý uhradiť Ing. J. B. trovy konania v sume
254,88 € (slovom dvestopäťdesiatštyri eur a osemdesiatosem centov) do dvoch mesiacov od
doručenia tohto nálezu na účet jeho právneho zástupcu spoločnosti Advokátska kancelária
s. r. o., T.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) podľa § 25 ods. 3
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) uznesením č. k. III. ÚS 133/2011-15
z 29. marca 2011 prijal na ďalšie konanie sťažnosť Ing. J. B. (ďalej len „sťažovateľ“) pre
namietané porušenie základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor) a práva pokojne užívať svoj
majetok podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Krajského súdu
v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) č. k. 19 Co 47/2010-124 zo 14. októbra 2010 vo výroku
o trovách konania.
Z obsahu sťažnosti vyplýva:
«Sťažovateľ sa stal účastníkom občianskeho súdneho konania, začatého na
Okresnom súde Trenčín dňa 5. 12. 2007 pod sp. zn. 19 C/267/2007, na základe žaloby
podanej žalobcom J. H., bytom T., proti sťažovateľovi ako žalovanému o vydanie
bezdôvodného obohatenia. Okresný súd Trenčín vec riadne prejednal a rozsudkom zo dňa
27. 5. 2008 sp. zn. 19 C/41/2008-51 žalobu o vydanie bezdôvodného obohatenia zamietol
a neúspešného žalobcu zaviazal na náhradu trov konania sťažovateľovi vo výške 4.965 Sk /
t. j. 164,81 €.
... Podľa § 207 ods. 3 O. s. p., Krajský súd v Trenčíne uznesením zo dňa 14. 10. 2010
sp. zn. 19 Co/47/2010-124 odvolacie konanie zastavil a zároveň rozhodol o trovách konania
tak, že „Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania.“
Svoje rozhodnutie o nepriznaní trov konania oprel Krajský súd o ustanovenie § 224
ods. 1 a § 146 ods. 1 písm. c) O. s. p. s tým, že aplikáciu týchto ustanovení na daný prípad
odôvodnil nasledovne:
„... V sporovom konaní má účastník zásadne právo na náhradu trov konania, ak bol
v konaní úspešný, prípadne nárok na náhradu podľa pomeru úspechu vo veci (§ 142
Výnimka zo zásady podľa § 142 O. s. p. je upravená v § 146 O. s. p. podľa tohto
zákonného ustanovenia nemá žiaden z účastníkov právo na náhradu trov podľa výsledku
konania.
Povinnosť nahradiť druhému účastníkovi trovy zastaveného konania možno uložiť
niektorému z účastníkov len výnimočne. V danom prípade návrh vo veci samej bol podaný
právnym predchodcom navrhovateľov 1/ až 5/ J. H., ktorý z dôvodu zamietnutia návrhu
podal proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa odvolanie. Zomrel v priebehu odvolacieho
konania a do konania v postavení navrhovateľov vstúpili jeho dedičia - navrhovatelia 1/ až
5/. Vstúpili do práv a povinností pôvodného navrhovateľa. Pred začatím pojednávania
odvolacieho súdu prejavili svoju vôľu nepokračovať v konaní začatom na návrh ich
právneho predchodcu. Vychádzajúc z uvedených skutočností odvolací súd vyvodil, že pri
posúdení splnenia predpokladov pre prípadné vyslovenie povinnosti na náhradu trov
konania podľa § 146 ods. 2 O. s. p. má v danej veci význam aj posúdenie samotného postoja
navrhovateľov 1/ až 5/. Nemožno ponechať bez povšimnutia, že navrhovatelia 1/ až 5/ spor
nevyvolali, vstúpili do konania až v priebehu odvolacieho konania a v spore nemali záujem
pokračovať.
V preskúmavanej veci neboli dané dôvody, pre postup podľa § 146 ods. 2 O. s. p.
a strohá aplikácia tohto zákonného ustanovenia o náhrade trov by mohla v tomto
konkrétnom prípade viesť k nežiadúcej tvrdosti...“
Zároveň poukazujeme aj na to, že vzhľadom na zrušenie skoršieho rozhodnutia
odvolacieho súdu a vrátenie veci na nové rozhodnutie o odvolaní bolo povinnosťou
krajského súdu podľa § 243d ods. 1 O. s. p. rozhodnúť nielen o trovách odvolacieho
konania (pôvodného i nového), ale aj o riadne uplatnených trovách dovolacieho konania,
čo sa nestalo. Keďže v týchto prípadoch tvoria trovy pôvodného odvolacieho konania,
dovolacieho konania i nového odvolacieho konania jediný celok, mal o nich krajský súd
rozhodnúť jediným výrokom v uznesení, ktorým konanie zastavil ( § 151 ods. 1 O. s. p.).
Krajský súd však vo svojom výroku o trovách zmieňuje iba trovy odvolacieho
konania a riadne uplatnené a vyčíslené trovy dovolacieho konania zjavne opomenul. Toto
porušenie však nebolo možné účinne odstrániť cestou opravného resp. iného právneho
prostriedku, pretože za situácie, že súd už výslovne rozhodol o nepriznaní trov konania,
nebolo možné dosiahnuť iný verdikt vo vzťahu k trovám dovolacieho konania, keďže v
konaní sa nevyskytol žiaden dôvod na ich prípadnú separáciu...
Postup krajského súdu má v tomto prípade všetky znaky arbitrárnosti a svojvôle.
Nerešpektovaním zákonom stanoveného procesného postupu vo vzťahu k priznávaniu
náhrady trov konania i nerozhodnutím o riadne uplatnených trovách dovolacieho konania
porušil základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie, čím
zároveň spôsobil ujmu v majetkovej sfére sťažovateľa.»
Sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:
„I. Základné právo sťažovateľa Ing. J. B. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd v spojení s právom na ochranu majetku podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd bolo porušené uznesením Krajského súdu v Trenčíne zo dňa
14. 10. 2010 sp. zn.: 19 Co/47/2010-124, v časti, v ktorej rozhodol o trovách konania.
II. Uznesenie Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 14. 10. 2010 sp. zn.: 19 Co/47/2010-
124 v časti, v ktorej rozhodol o trovách konania zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.
III. Krajský súd v Trenčíne je povinný uhradiť Ing. J. B. trovy právneho zastúpenia
v sume 254,88 € do 2 mesiacov od doručenia nálezu na účet Advokátskej kancelárie s. r. o.,
T.“
K veci sa listom sp. zn. Spr 116/11 z 19. apríla 2011 vyjadril predseda krajského
súdu, v ktorom uviedol:
„... Okresný súd Trenčín rozsudkom č. k. 19 C/41/2008-51 zo dňa 27. 5. 2008 návrh
zamietol. Proti rozsudku okresného súdu podal pôvodný navrhovateľ v zákonom stanovenej
lehote odvolanie, v dôsledku ktorého bola vec predložená dňa 26. 8. 2008 Krajskému súdu
v Trenčíne. Po preskúmaní veci podľa § 212 ods. 1 O. s. p. krajský súd rozsudok okresného
súdu ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil. Rozhodol bez nariadenia
pojednávania, ktorý postup pripúšťa ust. § 214 ods. 2 O. s. p. a odvolaciemu súdu nebola
známa žiadna skutočnosť, ktorá by takýto postup vylučovala. Žiaden z účastníkov, ani
právny zástupca odporcu neoznámili odvolaciemu súdu skutočnosť, že navrhovateľ J. H.
zomrel, a to aj napriek tomu, že minimálne právnemu zástupcovi bolo známe, že krajský súd
môže pristúpiť v zmysle zákonnej úpravy k rozhodnutiu veci bez nariadenia pojednávania.
Krajský súd s prihliadnutím k veku navrhovateľa nemohol predpokladať (z obsahu spisu
tomu žiadne okolnosti nenasvedčovali), že navrhovateľ stratí spôsobilosť byť účastníkom
konania. Až v podanom dovolaní bolo odporcom v zastúpení právnym zástupcom oznámené,
že navrhovateľ J. H. zomrel dňa 3. 7. 2008, t. j. v priebehu odvolacieho konania. I napriek
tomu, že táto skutočnosť bola odporcovi známa a vzhľadom na časový odstup od
predloženia veci odvolaciemu súdu sa dalo predpokladať, že odvolací súd vo veci rozhodne,
nikto z účastníkov, ani právny zástupca odporcu si oznamovaciu povinnosť v tomto smere
nesplnil a nechali odvolací súd naďalej vo veci konať. Po podaní dovolania vo veci
a zrušení rozsudku odvolacieho súdu dovolacím súdom – uznesenie zo dňa 17. 12. 2009,
sp. zn. 1 Cdo 172/2009, odvolací súd opätovne vo veci konal. Práve s prihliadnutím na
skutočnosť, že pôvodný navrhovateľ zomrel a do jeho práv a povinností vstúpili jeho
dedičia, odvolací súd ich vyzval, aby oznámili, či trvajú na odvolaní, ktoré podal ich právny
predchodca. Navrhovatelia 1), 4), 5) oznámili odvolaciemu súdu, že nemajú záujem, aby sa
vo veci ďalej konalo a žiadali zastavenie konania. Navrhovatelia 2), 3) uviedli, že trvajú na
odvolaní, avšak pred odvolacím súdom na nariadenom pojednávaní dňa 14. 10. 2010 mimo
zápisnicu z pojednávania vyjadrili prekvapenie, že sa vo veci koná, uviedli, že nemali a ani
nemajú záujem pokračovať v konaní. Do zápisnice odvolacieho súdu uviedli, že na
odvolaní, ktoré podal pôvodný navrhovateľ, netrvajú a žiadajú odvolacie konanie zastaviť.
V dôsledku späťvzatia odvolania odvolací súd následne uznesením č. k. 19 Co/47/2010-124
zo dňa 14. 10. 2010 odvolacie konanie zastavil a s prihliadnutím na vyššie uvedené
okolnosti, za ktorých navrhovatelia zobrali odvolanie späť, o trovách odvolacieho konania
rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na ich náhradu, ktoré rozhodnutie náležité
odôvodnil. Je nepochybné, že odporca, ktorý neoznámil odvolaciemu súdu skutočnosti o
úmrtí pôvodného navrhovateľa a nechal odvolací súd konať, odvolacie konanie ponechal
dôjsť do stavu, kedy sa trovy odporcovi navyšovali aj z dôvodu jeho nečinnosti. Z
odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu je zrejmé, že odvolací súd nemal v úmysle
uložiť navrhovateľom nahradiť trovy odvolacieho i dovolacieho konania odporcovi,
nakoľko trovy odvolacieho konania zahŕňajú pri rozhodovaní odvolacieho súdu aj trovy
dovolacieho konania, ktoré by v prípade ich priznania boli špecifikované v odôvodnení
rozhodnutia.
S poukazom na hore uvedené navrhujem predmetnú sťažnosť zamietnuť...“
Predseda krajského súdu v podaní z 19. apríla 2011 a právny zástupca sťažovateľa
v podaní z 2. júna 2011 uviedli, že netrvajú na ústnom pojednávaní vo veci.
Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom
súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto
pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo
pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného
záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.
Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (IV. ÚS 77/02, III. ÚS 63/06) každý
má právo na to, aby sa v jeho veci v konaní pred všeobecnými súdmi rozhodovalo podľa
relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej
republiky alebo takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala
a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Súčasne má každý právo na to, aby sa
v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá
použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.
K úlohám právneho štátu patrí vytvorenie právnych a faktických garancií
uplatňovania a ochrany základných práv a slobôd občanov. Ak je na uplatnenie alebo
ochranu základného práva alebo slobody potrebné uskutočniť konanie pred orgánom
verejnej moci, úloha štátu spočíva v zabezpečení právnej úpravy takýchto konaní
dostupných bez akejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd.
Koncepcia týchto konaní musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva
alebo slobody, a preto ich imanentnou súčasťou sú procesné záruky takéhoto uplatňovania
a ochrany základných práv a slobôd. Existencia takýchto konaní však nevyčerpáva ústavné
požiadavky späté s uplatňovaním základných práv a slobôd. Ústavnosť týchto konaní
predpokladá aj to, že orgán verejnej moci, pred ktorým sa takéto konania uskutočňujú, koná
zásadne nestranne, nezávisle a s využitím všetkých zákonom vytvorených prostriedkov na
dosiahnutie účelu takýchto procesných postupov. Ústavný súd v tomto smere osobitne
pripomína objektivitu takéhoto postupu orgánu verejnej moci. Len objektívnym postupom
sa v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa, ako aj ničím nepodložená možnosť úvahy
orgánu verejnej moci bez akýchkoľvek objektívnych limitov, ktoré sú vymedzené
zákonnými spôsobmi zisťovania skutkového základu, prijať rozhodnutie (II. ÚS 143/02,
III. ÚS 60/04, obdobne aj II. ÚS 9/00, III. ÚS 300/06).
Podstata základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
spočíva v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto
oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola
právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento
článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení
s čl. 51 ústavy). Ústavný súd zásadne nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne
názory všeobecných súdov, ktoré viedli k rozhodnutiu vo veci samej alebo k inému
súdnemu rozhodnutiu, ktorým končí konanie pred nimi. Tento postup je dôsledkom toho, že
všeobecné súdy vychádzajú pri prerokovávaní a rozhodovaní veci patriacich do ich
právomoci zo zákonnej úpravy a z vlastnej interpretácie zákonov. Základné právo na súdnu
ochranu neznamená nárok na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom
úspešný, t. j. aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami, resp. s jeho právnymi
názormi. Neúspech v súdnom konaní nemožno bez ďalšieho považovať za porušenie
základného práva. Je v právomoci všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony. Ak
tento výklad nie je arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá príčinu doň
zasahovať (II. ÚS 172/05).
Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi
všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity,
ktorá určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základným
právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to
tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za
dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy).
Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci
samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite
zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd
vyvodil.
Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách (II. ÚS 1/95, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01). Z tohto postavenia ústavného
súdu vyplýva, že môže preskúmať také rozhodnutie všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré
mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva
a slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly
zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo
arbitrárne a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
Ústavný súd už v rámci svojej rozhodovacej činnosti taktiež vyslovil, že slovné
spojenie „právo na ochranu“, ktoré je použité aj v čl. 20 ods. 1 ústavy, implikuje v sebe aj
potrebu minimálnych garancií procesnej povahy, ktoré sú ustanovené priamo v čl. 20 ods. 1
ústavy a ktorých nedodržanie môže mať za následok jeho porušenie popri porušení
základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 a nasl. ústavy (III. ÚS 328/05,
Tieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochrane
ústavnosti, ktoré možno vyvodiť z doterajšej konštantnej judikatúry ústavného súdu, boli
relevantné aj v danej veci a z už uvedených hľadísk a princípov posúdil ústavný súd aj
námietku porušenia v sťažnosti označených práv sťažovateľa uznesením krajského súdu
č. k. 19 Co 47/2010-124 zo 14. októbra 2010 vo výroku o trovách konania.
Podstatou sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že krajský súd uznesením č. k.
19 Co 47/2010-124 zo 14. októbra 2010 nepriznal bez relevantného dôvodu sťažovateľovi
náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania aj napriek tomu, že mal v konaní plný
úspech.
Ústavný súd v tejto súvislosti zdôraznil, že rozhodnutiami všeobecných súdov
o trovách konania možno zasiahnuť do základných práv a slobôd. Rozhodnutím o trovách
konania možno predovšetkým porušiť právo na súdnu ochranu. Ústavný súd už viackrát
rozhodoval o ústavnosti rozhodnutí o trovách konania (II. ÚS 56/05, II. ÚS 31/04,
Základné právo na súdnu a inú právnu ochranu zaručuje čl. 46 ods. 1 ústavy.
Súčasťou zákonnej úpravy platenia a náhrady trov konania, ktorá vyplýva najmä
z Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), je reálnym naplnením obsahu tohto
ústavného práva.
Prístup k súdnej a inej právnej ochrane totiž závisí aj od toho, či účastník konania
má, alebo nemá vytvorené ekonomické predpoklady na uplatnenie tohto základného práva
bez ohľadu na jeho procesné postavenie. Preto procesné predpisy, ktoré upravujú platenie
a náhradu trov konania, treba vykladať v súlade s takto vymedzeným obsahom a účelom
základného práva na súdnu ochranu.
Pritom treba dbať na to, aby nikto len z dôvodu, že uplatní svoje základné právo na
súdnu ochranu, neutrpel materiálnu ujmu v dôsledku inštitútu platenia trov konania za
predpokladu, že taký účastník konania bol úspešný, a to bez zreteľa na jeho postavenie
v konaní (III. ÚS 56/05 a iné).
Krajský súd uznesením sp. zn. 19 Co 47/2010 zo 14. októbra 2010 zastavil odvolacie
konanie a o úhrade trov odvolacieho konania rozhodol tak, že žiaden z účastníkov konania
nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania.
Úlohou ústavného súdu je v tomto prípade posúdiť, či napadnutým uznesením
krajský súd poskytol sťažovateľovi adekvátnu ochranu jeho označeným právam, najmä však
jeho základnému právu na súdnu ochranu zaručenému čl. 46 ods. 1 ústavy a právu na
spravodlivé súdne konanie garantovanému čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Krajský súd v odôvodnení uznesenia č. k. 19 Co 47/2010-124 zo 14. októbra 2010
uviedol:
„... Nakoľko navrhovatelia vzali svoje odvolanie späť pred tým, než bolo o odvolaní
rozhodnuté, odvolací súd v zmysle citovaného zákonného ustanovenia odvolacie konanie
zastavil.
O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle § 224 ods. 1
a § 146 ods. 1 písm. c) O. s. p. tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov
odvolacieho konania.
V sporovom konaní má účastník zásadne právo na náhradu trov konania, ak bol
v konaní úspešný, prípadne nárok na náhradu podľa pomeru úspechu vo veci (§ 142
O. s. p.).
Výnimka zo zásady podľa § 142 O. s. p. je upravená v § 146 O. s. p. Podľa tohto
zákonného ustanovenia nemá žiaden z účastníkov právo na náhradu trov podľa výsledku
konania.
Povinnosť nahradiť druhému z účastníkov trovy zastaveného konania možno uložiť
niektorému z účastníkov len výnimočne. V danom prípade návrh vo veci samej bol podaný
právnym predchodcom navrhovateľov 1/ až 5/ J. H., ktorý z dôvodu zamietnutia návrhu
podal proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa odvolanie. Zomrel v priebehu odvolacieho
konania a do konania v postavení navrhovateľov vstúpili jeho dedičia - navrhovatelia 1/ až
5/. Vstúpili do práv a povinností pôvodného navrhovateľa. Pred začatím pojednávania
odvolacieho súdu prejavili svoju vôľu nepokračovať v konaní začatom na návrh ich
právneho predchodcu. Vychádzajúc z uvedených skutočností odvolací súd vyvodil, že pri
posúdení splnenia predpokladov pre prípadné vyslovenie povinnosti na náhradu trov
konania podľa § 146 ods. 2 O. s. p. má v danej veci význam aj posúdenie samotného postoja
navrhovateľov 1/ až 5/. Nemožno ponechať bez povšimnutia, že navrhovatelia 1/ až 5/ spor
nevyvolali, vstúpili do konania až v priebehu odvolacieho konania a v spore nemali záujem
pokračovať.
V preskúmavanej veci neboli dané dôvody, pre postup podľa § 146 ods. 2 O. s. p.
a strohá aplikácia tohto zákonného ustanovenia o náhrade trov by mohla v tomto
konkrétnom prípade viesť k nežiadúcej tvrdosti.
Z uvedených dôvodov odvolací súd rozhodol o trovách odvolacieho konania tak, ako
je uvedené vo výroku tohto uznesenia.“
Krajský súd oprel svoje rozhodnutie vo výroku o trovách o záver, že v danom
prípade síce navrhovatelia vstúpili do práv a povinností po poručiteľovi (pôvodnom
navrhovateľovi) v predmetnom súdnom konaní, avšak nemali záujem v ňom pokračovať,
nedali príčinu na začatie súdneho konania, v rámci odvolacieho konania vzali odvolanie
späť, a preto bolo by neprimerane tvrdé, ak by ich krajský súd zaviazal na náhradu trov
súdneho konania v prospech sťažovateľa (odporca v súdnom konaní).
V tejto súvislosti ústavný súd uvádza, že v teórii občianskeho procesného práva sa
rozoznáva v rámci procesného nástupníctva univerzálna sukcesia a singulárna sukcesia.
O univerzálnu sukcesiu ide vtedy, ak právny nástupca vstupuje do všetkých práv
a povinností po účastníkovi konania (napr. z titulu dedenia, zmeny právnej formy obchodnej
spoločnosti alebo družstva na inú právnu formu). O univerzálnu sukcesiu ide vtedy, ak
právny nástupca vstupuje len do niektorých práv a povinností po účastníkovi konania (napr.
z titulu postúpenia pohľadávky). V súdnom konaní vedenom na krajskom súde pod sp. zn.
19 Co 47/2010 došlo k univerzálnej právnej sukcesii z titulu dedenia (§ 92 ods. 2 a 3, § 107
ods. 1 a 3 OSP). Po nebohom navrhovateľovi J. H. sa stali na základe osvedčenia
o dedičstve notárky JUDr. B. O. č. k. 17 D/931/2008-32 zo 14. januára 2009 procesnými
právnymi nástupcami v postavení navrhovateľov dedičia O. H., E. D., A. S., M. Ch. a E. H.
Tieto osoby sa stali procesnými právnymi nástupcami po nebohom navrhovateľovi
so všetkými právnymi následkami, ktoré procesné právo spája s vedením súdneho konania,
a teda vstúpili do súdneho konania na strane navrhovateľov do všetkých procesných práv
a procesných povinností po nebohom navrhovateľovi. To znamená, že na týchto procesných
nástupcov sa viažu aj procesné právne následky súvisiace s náhradou trov súdneho konania,
v ktorom došlo k zastaveniu konania z dôvodu späťvzatia odvolania navrhovateľmi.
Úlohou všeobecného súdu konajúceho v civilnom procese je vyjadriť konkrétny,
záväzný, nezameniteľný právny názor na konkrétne skutkové dôvody. Tieto dôvody musia
byť aj konkrétne, aby objasňovali výroky a neboli arbitrárne.
Vzhľadom na už uvedené dospel ústavný súd k záveru, že uznesením krajského súdu
č. k. 19 Co 47/2010-124 zo 14. októbra 2010 bolo porušené základné právo sťažovateľa
vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy, jeho právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a právo
na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu (bod 1 výroku nálezu).
III.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný
súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní
základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich
z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom
ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo
slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.
Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo sloboda
porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší.
Podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti
vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.
Vzhľadom na to, že napadnutým uznesením došlo k porušeniu základného práva
sťažovateľa vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ústavný súd zrušil
uznesenie krajského súdu č. k. 19 Co 47/2010-124 zo 14. októbra 2010 a vec mu vrátil
na ďalšie konanie (bod 2 výroku nálezu).
Odvolací súd bude znovu povinný skúmať rozhodnutie o trovách konania vzhľadom
na zohľadnenie všetkých okolností prerokovávanej veci a aj vzhľadom na úspech v konaní.
Podľa ustanovenia § 1 OSP zákonnú povahu upravuje postup súdu a účastníkov
v občianskom súdnom konaní tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv
a oprávnených záujmov účastníkov, ako aj výchova na zachovávanie zákonov, na čestné
plnenie povinností a na úctu k právam iných osôb. V konkrétnom prípade by bolo potrebné
zo strany krajského súdu pri rozhodovaní o náhrade trov konania prihliadnuť aj
na spravodlivé riešenie vzťahov medzi účastníkmi konania, ktoré je neoddeliteľnou
súčasťou materiálneho prístupu k výkonu súdnictva.
Rozhodnutím o nepriznaním trov konania bolo zasiahnuté aj do majetkovej sféry
sťažovateľa.
Ústavný súd napokon rozhodol aj o náhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu
vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom spoločnosťou Advokátska
kancelária s. r. o., T. Právny zástupca sťažovateľa si v sťažnosti z 28. decembra 2010
uplatnil trovy konania v sume 254,88 € za dva úkony právnej služby.
Základom pre výpočet náhrady za úkon právnej služby je priemerná mesačná mzda
zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky v prvom polroku 2009 v sume 721,40 €.
Právnemu zástupcovi sťažovateľa vznikol podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti
Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie
právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) nárok na náhradu trov
právneho zastúpenia za dva úkony právnej služby. Ústavný súd priznal sťažovateľovi (§ 36
ods. 2 zákona o ústavnom súde) náhradu trov konania v sume uplatnenej jeho právnym
zástupcom, t. j. 254,88 € z dôvodu trov právneho zastúpenia, a to za dva úkony právnej
služby v hodnote po 120,23 € (príprava a prevzatie veci a písomné vyhotovenie sťažnosti).
Ďalej ústavný súd priznal právnemu zástupcovi sťažovateľa dvakrát náhradu režijného
paušálu po 7,21 € podľa vyhlášky. Ústavný súd vyslovil povinnosť krajského súdu uhradiť
trovy právneho zastúpenia právnemu zástupcovi sťažovateľa (bod 3 výroku nálezu).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 14. júna 2011