Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 133/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-32

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 14. júna 2011 v senáte

zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka a zo sudcov Jána Auxta a Rudolfa Tkáčika

prerokoval sťažnosť Ing. J. B., Z., zastúpeného Mgr. B. M., pre namietané porušenie

základného práva vlastniť majetok podľa ,

základného práva na súdnu ochranu podľa , práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a práva pokojne užívať svoj majetok podľa čl. 1 Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského

súdu v Trenčíne č. k. -124 zo 14. októbra 2010 vo výroku o trovách konania

a takto

rozhodol:

1. Základné právo Ing. J. B. vlastniť majetok podľa Slovenskej

republiky, základné právo na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd a právo pokojne užívať svoj majetok podľa čl. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uznesením Krajského súdu v Trenčíne č. k. -124 zo 14. októbra 2010

vo výroku o trovách konania p o r u š e n é b o l o .

2. Uznesenie Krajského súdu v Trenčíne č. k. -124 zo 14. októbra

2010 vo výroku o trovách konania z r u š u j e a vec v r a c i a Krajskému súdu

v Trenčíne na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Trenčíne j e p o v i n n ý uhradiť Ing. J. B. trovy konania v sume

254,88 € (slovom dvestopäťdesiatštyri eur a osemdesiatosem centov) do dvoch mesiacov od

doručenia tohto nálezu na účet jeho právneho zástupcu spoločnosti Advokátska kancelária

s. r. o., T.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) podľa § 25 ods. 3

o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) uznesením č. k. -15

z 29. marca 2011 prijal na ďalšie konanie sťažnosť Ing. J. B. (ďalej len „sťažovateľ“) pre

namietané porušenie základného práva vlastniť majetok podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 , práva na spravodlivé súdne konanie podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor) a práva pokojne užívať svoj

majetok podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Krajského súdu

v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) č. k. -124 zo 14. októbra 2010 vo výroku

o trovách konania.

Z obsahu sťažnosti vyplýva:

«Sťažovateľ sa stal účastníkom občianskeho súdneho konania, začatého na

Okresnom súde Trenčín dňa 5. 12. 2007 pod sp. zn. , na základe žaloby

podanej žalobcom J. H., bytom T., proti sťažovateľovi ako žalovanému o vydanie

bezdôvodného obohatenia. Okresný súd Trenčín vec riadne prejednal a rozsudkom zo dňa

27. 5. 2008 sp. zn. -51 žalobu o vydanie bezdôvodného obohatenia zamietol

a neúspešného žalobcu zaviazal na náhradu trov konania sťažovateľovi vo výške 4.965 Sk /

t. j. 164,81 €.

... Podľa , Krajský súd v Trenčíne uznesením zo dňa 14. 10. 2010

sp. zn. -124 odvolacie konanie zastavil a zároveň rozhodol o trovách konania

tak, že „Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania.“

Svoje rozhodnutie o nepriznaní trov konania oprel Krajský súd o ustanovenie § 224

ods. 1 a s tým, že aplikáciu týchto ustanovení na daný prípad

odôvodnil nasledovne:

„... V sporovom konaní má účastník zásadne právo na náhradu trov konania, ak bol

v konaní úspešný, prípadne nárok na náhradu podľa pomeru úspechu vo veci (§ 142

)

Výnimka zo zásady podľa je upravená v podľa tohto

zákonného ustanovenia nemá žiaden z účastníkov právo na náhradu trov podľa výsledku

konania.

Povinnosť nahradiť druhému účastníkovi trovy zastaveného konania možno uložiť

niektorému z účastníkov len výnimočne. V danom prípade návrh vo veci samej bol podaný

právnym predchodcom navrhovateľov 1/ až 5/ J. H., ktorý z dôvodu zamietnutia návrhu

podal proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa odvolanie. Zomrel v priebehu odvolacieho

konania a do konania v postavení navrhovateľov vstúpili jeho dedičia - navrhovatelia 1/ až

5/. Vstúpili do práv a povinností pôvodného navrhovateľa. Pred začatím pojednávania

odvolacieho súdu prejavili svoju vôľu nepokračovať v konaní začatom na návrh ich

právneho predchodcu. Vychádzajúc z uvedených skutočností odvolací súd vyvodil, že pri

posúdení splnenia predpokladov pre prípadné vyslovenie povinnosti na náhradu trov

konania podľa má v danej veci význam aj posúdenie samotného postoja

navrhovateľov 1/ až 5/. Nemožno ponechať bez povšimnutia, že navrhovatelia 1/ až 5/ spor

nevyvolali, vstúpili do konania až v priebehu odvolacieho konania a v spore nemali záujem

pokračovať.

V preskúmavanej veci neboli dané dôvody, pre postup podľa

a strohá aplikácia tohto zákonného ustanovenia o náhrade trov by mohla v tomto

konkrétnom prípade viesť k nežiadúcej tvrdosti...“

Zároveň poukazujeme aj na to, že vzhľadom na zrušenie skoršieho rozhodnutia

odvolacieho súdu a vrátenie veci na nové rozhodnutie o odvolaní bolo povinnosťou

krajského súdu podľa rozhodnúť nielen o trovách odvolacieho

konania (pôvodného i nového), ale aj o riadne uplatnených trovách dovolacieho konania,

čo sa nestalo. Keďže v týchto prípadoch tvoria trovy pôvodného odvolacieho konania,

dovolacieho konania i nového odvolacieho konania jediný celok, mal o nich krajský súd

rozhodnúť jediným výrokom v uznesení, ktorým konanie zastavil ( ).

Krajský súd však vo svojom výroku o trovách zmieňuje iba trovy odvolacieho

konania a riadne uplatnené a vyčíslené trovy dovolacieho konania zjavne opomenul. Toto

porušenie však nebolo možné účinne odstrániť cestou opravného resp. iného právneho

prostriedku, pretože za situácie, že súd už výslovne rozhodol o nepriznaní trov konania,

nebolo možné dosiahnuť iný verdikt vo vzťahu k trovám dovolacieho konania, keďže v

konaní sa nevyskytol žiaden dôvod na ich prípadnú separáciu...

Postup krajského súdu má v tomto prípade všetky znaky arbitrárnosti a svojvôle.

Nerešpektovaním zákonom stanoveného procesného postupu vo vzťahu k priznávaniu

náhrady trov konania i nerozhodnutím o riadne uplatnených trovách dovolacieho konania

porušil základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie, čím

zároveň spôsobil ujmu v majetkovej sfére sťažovateľa.»

Sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„I. Základné právo sťažovateľa Ing. J. B. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a právo podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd v spojení s právom na ochranu majetku podľa

Slovenskej republiky a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd bolo porušené uznesením Krajského súdu v Trenčíne zo dňa

14. 10. 2010 sp. zn.: -124, v časti, v ktorej rozhodol o trovách konania.

II. Uznesenie Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 14. 10. 2010 sp. zn.: 19 Co/47/2010-

124 v časti, v ktorej rozhodol o trovách konania zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

III. Krajský súd v Trenčíne je povinný uhradiť Ing. J. B. trovy právneho zastúpenia

v sume 254,88 € do 2 mesiacov od doručenia nálezu na účet Advokátskej kancelárie s. r. o.,

T.“

K veci sa listom sp. zn. Spr 116/11 z 19. apríla 2011 vyjadril predseda krajského

súdu, v ktorom uviedol:

„... Okresný súd Trenčín rozsudkom č. k. -51 zo dňa 27. 5. 2008 návrh

zamietol. Proti rozsudku okresného súdu podal pôvodný navrhovateľ v zákonom stanovenej

lehote odvolanie, v dôsledku ktorého bola vec predložená dňa 26. 8. 2008 Krajskému súdu

v Trenčíne. Po preskúmaní veci podľa krajský súd rozsudok okresného

súdu ako vecne správny podľa potvrdil. Rozhodol bez nariadenia

pojednávania, ktorý postup pripúšťa ust. a odvolaciemu súdu nebola

známa žiadna skutočnosť, ktorá by takýto postup vylučovala. Žiaden z účastníkov, ani

právny zástupca odporcu neoznámili odvolaciemu súdu skutočnosť, že navrhovateľ J. H.

zomrel, a to aj napriek tomu, že minimálne právnemu zástupcovi bolo známe, že krajský súd

môže pristúpiť v zmysle zákonnej úpravy k rozhodnutiu veci bez nariadenia pojednávania.

Krajský súd s prihliadnutím k veku navrhovateľa nemohol predpokladať (z obsahu spisu

tomu žiadne okolnosti nenasvedčovali), že navrhovateľ stratí spôsobilosť byť účastníkom

konania. Až v podanom dovolaní bolo odporcom v zastúpení právnym zástupcom oznámené,

že navrhovateľ J. H. zomrel dňa 3. 7. 2008, t. j. v priebehu odvolacieho konania. I napriek

tomu, že táto skutočnosť bola odporcovi známa a vzhľadom na časový odstup od

predloženia veci odvolaciemu súdu sa dalo predpokladať, že odvolací súd vo veci rozhodne,

nikto z účastníkov, ani právny zástupca odporcu si oznamovaciu povinnosť v tomto smere

nesplnil a nechali odvolací súd naďalej vo veci konať. Po podaní dovolania vo veci

a zrušení rozsudku odvolacieho súdu dovolacím súdom – uznesenie zo dňa 17. 12. 2009,

sp. zn. , odvolací súd opätovne vo veci konal. Práve s prihliadnutím na

skutočnosť, že pôvodný navrhovateľ zomrel a do jeho práv a povinností vstúpili jeho

dedičia, odvolací súd ich vyzval, aby oznámili, či trvajú na odvolaní, ktoré podal ich právny

predchodca. Navrhovatelia 1), 4), 5) oznámili odvolaciemu súdu, že nemajú záujem, aby sa

vo veci ďalej konalo a žiadali zastavenie konania. Navrhovatelia 2), 3) uviedli, že trvajú na

odvolaní, avšak pred odvolacím súdom na nariadenom pojednávaní dňa 14. 10. 2010 mimo

zápisnicu z pojednávania vyjadrili prekvapenie, že sa vo veci koná, uviedli, že nemali a ani

nemajú záujem pokračovať v konaní. Do zápisnice odvolacieho súdu uviedli, že na

odvolaní, ktoré podal pôvodný navrhovateľ, netrvajú a žiadajú odvolacie konanie zastaviť.

V dôsledku späťvzatia odvolania odvolací súd následne uznesením č. k. -124

zo dňa 14. 10. 2010 odvolacie konanie zastavil a s prihliadnutím na vyššie uvedené

okolnosti, za ktorých navrhovatelia zobrali odvolanie späť, o trovách odvolacieho konania

rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na ich náhradu, ktoré rozhodnutie náležité

odôvodnil. Je nepochybné, že odporca, ktorý neoznámil odvolaciemu súdu skutočnosti o

úmrtí pôvodného navrhovateľa a nechal odvolací súd konať, odvolacie konanie ponechal

dôjsť do stavu, kedy sa trovy odporcovi navyšovali aj z dôvodu jeho nečinnosti. Z

odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu je zrejmé, že odvolací súd nemal v úmysle

uložiť navrhovateľom nahradiť trovy odvolacieho i dovolacieho konania odporcovi,

nakoľko trovy odvolacieho konania zahŕňajú pri rozhodovaní odvolacieho súdu aj trovy

dovolacieho konania, ktoré by v prípade ich priznania boli špecifikované v odôvodnení

rozhodnutia.

S poukazom na hore uvedené navrhujem predmetnú sťažnosť zamietnuť...“

Predseda krajského súdu v podaní z 19. apríla 2011 a právny zástupca sťažovateľa

v podaní z 2. júna 2011 uviedli, že netrvajú na ústnom pojednávaní vo veci.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom

súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto

pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo

pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného

záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (, ) každý

má právo na to, aby sa v jeho veci v konaní pred všeobecnými súdmi rozhodovalo podľa

relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej

republiky alebo takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala

a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Súčasne má každý právo na to, aby sa

v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá

použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

K úlohám právneho štátu patrí vytvorenie právnych a faktických garancií

uplatňovania a ochrany základných práv a slobôd občanov. Ak je na uplatnenie alebo

ochranu základného práva alebo slobody potrebné uskutočniť konanie pred orgánom

verejnej moci, úloha štátu spočíva v zabezpečení právnej úpravy takýchto konaní

dostupných bez akejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd.

Koncepcia týchto konaní musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva

alebo slobody, a preto ich imanentnou súčasťou sú procesné záruky takéhoto uplatňovania

a ochrany základných práv a slobôd. Existencia takýchto konaní však nevyčerpáva ústavné

požiadavky späté s uplatňovaním základných práv a slobôd. Ústavnosť týchto konaní

predpokladá aj to, že orgán verejnej moci, pred ktorým sa takéto konania uskutočňujú, koná

zásadne nestranne, nezávisle a s využitím všetkých zákonom vytvorených prostriedkov na

dosiahnutie účelu takýchto procesných postupov. Ústavný súd v tomto smere osobitne

pripomína objektivitu takéhoto postupu orgánu verejnej moci. Len objektívnym postupom

sa v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa, ako aj ničím nepodložená možnosť úvahy

orgánu verejnej moci bez akýchkoľvek objektívnych limitov, ktoré sú vymedzené

zákonnými spôsobmi zisťovania skutkového základu, prijať rozhodnutie (,

, obdobne aj , ).

Podstata základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa

spočíva v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto

oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola

právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento

článok o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva ( v spojení

s ). Ústavný súd zásadne nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne

názory všeobecných súdov, ktoré viedli k rozhodnutiu vo veci samej alebo k inému

súdnemu rozhodnutiu, ktorým končí konanie pred nimi. Tento postup je dôsledkom toho, že

všeobecné súdy vychádzajú pri prerokovávaní a rozhodovaní veci patriacich do ich

právomoci zo zákonnej úpravy a z vlastnej interpretácie zákonov. Základné právo na súdnu

ochranu neznamená nárok na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom

úspešný, t. j. aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami, resp. s jeho právnymi

názormi. Neúspech v súdnom konaní nemožno bez ďalšieho považovať za porušenie

základného práva. Je v právomoci všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony. Ak

tento výklad nie je arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá príčinu doň

zasahovať ().

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi

všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity,

ktorá určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základným

právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov ( ), a to

tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za

dodržiavanie základných práv a slobôd ( a 2 a ).

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci

samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite

zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd

vyvodil.

Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách (, , ). Z tohto postavenia ústavného

súdu vyplýva, že môže preskúmať také rozhodnutie všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré

mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva

a slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly

zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, ).

Ústavný súd už v rámci svojej rozhodovacej činnosti taktiež vyslovil, že slovné

spojenie „právo na ochranu“, ktoré je použité aj v , implikuje v sebe aj

potrebu minimálnych garancií procesnej povahy, ktoré sú ustanovené priamo v čl. 20 ods. 1

a ktorých nedodržanie môže mať za následok jeho porušenie popri porušení

základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa a nasl. (,

).

Tieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochrane

ústavnosti, ktoré možno vyvodiť z doterajšej konštantnej judikatúry ústavného súdu, boli

relevantné aj v danej veci a z už uvedených hľadísk a princípov posúdil ústavný súd aj

námietku porušenia v sťažnosti označených práv sťažovateľa uznesením krajského súdu

č. k. -124 zo 14. októbra 2010 vo výroku o trovách konania.

Podstatou sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že krajský súd uznesením č. k.

-124 zo 14. októbra 2010 nepriznal bez relevantného dôvodu sťažovateľovi

náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania aj napriek tomu, že mal v konaní plný

úspech.

Ústavný súd v tejto súvislosti zdôraznil, že rozhodnutiami všeobecných súdov

o trovách konania možno zasiahnuť do základných práv a slobôd. Rozhodnutím o trovách

konania možno predovšetkým porušiť právo na súdnu ochranu. Ústavný súd už viackrát

rozhodoval o ústavnosti rozhodnutí o trovách konania (, ,

).

Základné právo na súdnu a inú právnu ochranu zaručuje .

Súčasťou zákonnej úpravy platenia a náhrady trov konania, ktorá vyplýva najmä

z (ďalej len „OSP“), je reálnym naplnením obsahu tohto

ústavného práva.

Prístup k súdnej a inej právnej ochrane totiž závisí aj od toho, či účastník konania

má, alebo nemá vytvorené ekonomické predpoklady na uplatnenie tohto základného práva

bez ohľadu na jeho procesné postavenie. Preto procesné predpisy, ktoré upravujú platenie

a náhradu trov konania, treba vykladať v súlade s takto vymedzeným obsahom a účelom

základného práva na súdnu ochranu.

Pritom treba dbať na to, aby nikto len z dôvodu, že uplatní svoje základné právo na

súdnu ochranu, neutrpel materiálnu ujmu v dôsledku inštitútu platenia trov konania za

predpokladu, že taký účastník konania bol úspešný, a to bez zreteľa na jeho postavenie

v konaní ( a iné).

Krajský súd uznesením sp. zn. zo 14. októbra 2010 zastavil odvolacie

konanie a o úhrade trov odvolacieho konania rozhodol tak, že žiaden z účastníkov konania

nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania.

Úlohou ústavného súdu je v tomto prípade posúdiť, či napadnutým uznesením

krajský súd poskytol sťažovateľovi adekvátnu ochranu jeho označeným právam, najmä však

jeho základnému právu na súdnu ochranu zaručenému a právu na

spravodlivé súdne konanie garantovanému čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Krajský súd v odôvodnení uznesenia č. k. -124 zo 14. októbra 2010

uviedol:

„... Nakoľko navrhovatelia vzali svoje odvolanie späť pred tým, než bolo o odvolaní

rozhodnuté, odvolací súd v zmysle citovaného zákonného ustanovenia odvolacie konanie

zastavil.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle § 224 ods. 1

a tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov

odvolacieho konania.

V sporovom konaní má účastník zásadne právo na náhradu trov konania, ak bol

v konaní úspešný, prípadne nárok na náhradu podľa pomeru úspechu vo veci (§ 142

).

Výnimka zo zásady podľa je upravená v Podľa tohto

zákonného ustanovenia nemá žiaden z účastníkov právo na náhradu trov podľa výsledku

konania.

Povinnosť nahradiť druhému z účastníkov trovy zastaveného konania možno uložiť

niektorému z účastníkov len výnimočne. V danom prípade návrh vo veci samej bol podaný

právnym predchodcom navrhovateľov 1/ až 5/ J. H., ktorý z dôvodu zamietnutia návrhu

podal proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa odvolanie. Zomrel v priebehu odvolacieho

konania a do konania v postavení navrhovateľov vstúpili jeho dedičia - navrhovatelia 1/ až

5/. Vstúpili do práv a povinností pôvodného navrhovateľa. Pred začatím pojednávania

odvolacieho súdu prejavili svoju vôľu nepokračovať v konaní začatom na návrh ich

právneho predchodcu. Vychádzajúc z uvedených skutočností odvolací súd vyvodil, že pri

posúdení splnenia predpokladov pre prípadné vyslovenie povinnosti na náhradu trov

konania podľa má v danej veci význam aj posúdenie samotného postoja

navrhovateľov 1/ až 5/. Nemožno ponechať bez povšimnutia, že navrhovatelia 1/ až 5/ spor

nevyvolali, vstúpili do konania až v priebehu odvolacieho konania a v spore nemali záujem

pokračovať.

V preskúmavanej veci neboli dané dôvody, pre postup podľa

a strohá aplikácia tohto zákonného ustanovenia o náhrade trov by mohla v tomto

konkrétnom prípade viesť k nežiadúcej tvrdosti.

Z uvedených dôvodov odvolací súd rozhodol o trovách odvolacieho konania tak, ako

je uvedené vo výroku tohto uznesenia.“

Krajský súd oprel svoje rozhodnutie vo výroku o trovách o záver, že v danom

prípade síce navrhovatelia vstúpili do práv a povinností po poručiteľovi (pôvodnom

navrhovateľovi) v predmetnom súdnom konaní, avšak nemali záujem v ňom pokračovať,

nedali príčinu na začatie súdneho konania, v rámci odvolacieho konania vzali odvolanie

späť, a preto bolo by neprimerane tvrdé, ak by ich krajský súd zaviazal na náhradu trov

súdneho konania v prospech sťažovateľa (odporca v súdnom konaní).

V tejto súvislosti ústavný súd uvádza, že v teórii občianskeho procesného práva sa

rozoznáva v rámci procesného nástupníctva univerzálna sukcesia a singulárna sukcesia.

O univerzálnu sukcesiu ide vtedy, ak právny nástupca vstupuje do všetkých práv

a povinností po účastníkovi konania (napr. z titulu dedenia, zmeny právnej formy obchodnej

spoločnosti alebo družstva na inú právnu formu). O univerzálnu sukcesiu ide vtedy, ak

právny nástupca vstupuje len do niektorých práv a povinností po účastníkovi konania (napr.

z titulu postúpenia pohľadávky). V súdnom konaní vedenom na krajskom súde pod sp. zn.

došlo k univerzálnej právnej sukcesii z titulu dedenia (§ 92 ods. 2 a 3, § 107

ods. 1 a 3 ). Po nebohom navrhovateľovi J. H. sa stali na základe osvedčenia

o dedičstve notárky JUDr. B. O. č. k. -32 zo 14. januára 2009 procesnými

právnymi nástupcami v postavení navrhovateľov dedičia O. H., E. D., A. S., M. Ch. a E. H.

Tieto osoby sa stali procesnými právnymi nástupcami po nebohom navrhovateľovi

so všetkými právnymi následkami, ktoré procesné právo spája s vedením súdneho konania,

a teda vstúpili do súdneho konania na strane navrhovateľov do všetkých procesných práv

a procesných povinností po nebohom navrhovateľovi. To znamená, že na týchto procesných

nástupcov sa viažu aj procesné právne následky súvisiace s náhradou trov súdneho konania,

v ktorom došlo k zastaveniu konania z dôvodu späťvzatia odvolania navrhovateľmi.

Úlohou všeobecného súdu konajúceho v civilnom procese je vyjadriť konkrétny,

záväzný, nezameniteľný právny názor na konkrétne skutkové dôvody. Tieto dôvody musia

byť aj konkrétne, aby objasňovali výroky a neboli arbitrárne.

Vzhľadom na už uvedené dospel ústavný súd k záveru, že uznesením krajského súdu

č. k. -124 zo 14. októbra 2010 bolo porušené základné právo sťažovateľa

vlastniť majetok podľa , základné právo na súdnu ochranu podľa

ods. 1 , jeho právo na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru a právo

na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu (bod 1 výroku nálezu).

III.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný

súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní

základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich

z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom

ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo

slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Podľa ak sa základné právo alebo sloboda

porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší.

Podľa ak ústavný súd sťažnosti

vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Vzhľadom na to, že napadnutým uznesením došlo k porušeniu základného práva

sťažovateľa vlastniť majetok podľa , základného práva na súdnu ochranu

podľa , práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ústavný súd zrušil

uznesenie krajského súdu č. k. -124 zo 14. októbra 2010 a vec mu vrátil

na ďalšie konanie (bod 2 výroku nálezu).

Odvolací súd bude znovu povinný skúmať rozhodnutie o trovách konania vzhľadom

na zohľadnenie všetkých okolností prerokovávanej veci a aj vzhľadom na úspech v konaní.

Podľa ustanovenia zákonnú povahu upravuje postup súdu a účastníkov

v občianskom súdnom konaní tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv

a oprávnených záujmov účastníkov, ako aj výchova na zachovávanie zákonov, na čestné

plnenie povinností a na úctu k právam iných osôb. V konkrétnom prípade by bolo potrebné

zo strany krajského súdu pri rozhodovaní o náhrade trov konania prihliadnuť aj

na spravodlivé riešenie vzťahov medzi účastníkmi konania, ktoré je neoddeliteľnou

súčasťou materiálneho prístupu k výkonu súdnictva.

Rozhodnutím o nepriznaním trov konania bolo zasiahnuté aj do majetkovej sféry

sťažovateľa.

Ústavný súd napokon rozhodol aj o náhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu

vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom spoločnosťou Advokátska

kancelária s. r. o., T. Právny zástupca sťažovateľa si v sťažnosti z 28. decembra 2010

uplatnil trovy konania v sume 254,88 € za dva úkony právnej služby.

Základom pre výpočet náhrady za úkon právnej služby je priemerná mesačná mzda

zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky v prvom polroku 2009 v sume 721,40 €.

Právnemu zástupcovi sťažovateľa vznikol podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti

Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie

právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) nárok na náhradu trov

právneho zastúpenia za dva úkony právnej služby. Ústavný súd priznal sťažovateľovi (§ 36

ods. 2 ) náhradu trov konania v sume uplatnenej jeho právnym

zástupcom, t. j. 254,88 € z dôvodu trov právneho zastúpenia, a to za dva úkony právnej

služby v hodnote po 120,23 € (príprava a prevzatie veci a písomné vyhotovenie sťažnosti).

Ďalej ústavný súd priznal právnemu zástupcovi sťažovateľa dvakrát náhradu režijného

paušálu po 7,21 € podľa vyhlášky. Ústavný súd vyslovil povinnosť krajského súdu uhradiť

trovy právneho zastúpenia právnemu zástupcovi sťažovateľa (bod 3 výroku nálezu).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. júna 2011