Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 163/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-25

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 28. apríla 2020 v senáte

zloženom z predsedu Mojmíra Mamojku a zo sudcov Petra Straku (sudca spravodajca)

a Martina Vernarského predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť ,

, , zastúpeného advokátom

JUDr. Petrom Šramkom, Štúrova 51, Brezno, vo veci namietaného porušenia základných

práv podľa a , práv podľa

ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Brezno

sp. zn. z 30. júna 2017 a rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici

sp. zn. z 20. decembra 2018 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Obsah ústavnej sťažnosti, skutkový stav a argumentácia sťažovateľa

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“)

bola 1. apríla 2019 doručená ústavná sťažnosť ,

, (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného

porušenia základných práv podľa a

(ďalej len „ústava“), práv podľa čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv

a slobôd (ďalej len „listina“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Brezno

(ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 30. júna 2017 (ďalej len „napadnutý

rozsudok okresného súdu“) a rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici

(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 20. decembra 2018 (ďalej len

„napadnutý rozsudok krajského súdu“).

2. Ústavná sťažnosť sťažovateľa bola v zmysle čl. X ods. 5 písm. c) Rozvrhu práce

Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019

v znení dodatku č. 1 zo 16. októbra 2019 (ďalej len „rozvrh“) s účinnosťou

od 17. októbra 2019 prerozdelená a náhodným výberom pomocou technických

a programových prostriedkov pridelená sudcovi spravodajcovi Petrovi Strakovi a v zmysle

čl. II bodu 3 rozvrhu prejednaná a rozhodnutá v treťom senáte ústavného súdu v zložení

Mojmír Mamojka (predseda senátu), Martin Vernarský a Peter Straka (sudca spravodajca).

3. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ ako žalobca podal

25. novembra 2013 okresnému súdu žalobu o zaplatenie sumy 1 603,04 € s príslušenstvom

(pôvodne o zaplatenie sumy 874,70 € s príslušenstvom, pozn.) proti ,

(ďalej len „žalovaný v 1. rade“), ktoré bolo vedené

pod sp. zn. (ďalej len „napadnuté konanie“). V priebehu napadnutého konania

sťažovateľ viackrát zmenil žalobný petit.

4. Okresný súd uznesením č. k. -135 z 21. apríla 2015 v spojení

s opravným uznesením č. k. -271 z 26. apríla 2017 pripustil na návrh

sťažovateľa, aby do napadnutého konania vstúpila na strane žalovaného ,

(ďalej len „žalovaná v 2. rade“).

5. V priebehu napadnutého konania žalovaný v 1. rade podal proti sťažovateľovi

vzájomnú žalobu o ochranu osobnosti a o zaplatenie sumy 4 060 € s príslušenstvom.

6. Okresný súd napadnutým rozsudkom žalobu sťažovateľa v celom rozsahu

zamietol, žalovaným priznal nárok na náhradu trov konania proti sťažovateľovi v rozsahu

100 %, priznal svedkyni nárok na svedočné v rozsahu 100 % voči

sťažovateľovi a vzájomnú žalobu žalovaného v 1. rade voči sťažovateľovi vylúčil

na samostatné konanie.

7. Krajský súd napadnutým rozsudkom napadnutý rozsudok okresného súdu

vo výroku, ktorým žalobu zamietol a priznal svedočné, potvrdil a vo výroku o trovách

konania zrušil a vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

8. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti poukazuje na skutočnosť, že okresný súd

aj krajský súd porušili jeho právo na spravodlivé súdne konanie podľa .

Sťažovateľ považuje napadnutý rozsudok okresného súdu aj krajského súdu

za nepreskúmateľný, nepresvedčivý, náležite neodôvodnený a arbitrárny a ústavného

hľadiska neudržateľný.

9. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti namieta prekvapivosť napadnutého rozsudku

okresného súdu, a to z dôvodu, že okresný súd na pojednávaní konanom 11. novembra 2015

vec predbežne právne posúdil, a to tak, že „podaný návrh sa nateraz javí ako dôvodný“,

a následne vyniesol prekvapivo rozsudok, ktorým žalobu v celom rozsahu zamietol.

10. Podľa názoru sťažovateľa okresný súd nedostatočne zistil skutkový stav a krajský

súd sa týmito argumentmi sťažovateľa nezaoberal. Sťažovateľ namieta aj nedostatočné,

resp. chýbajúce závery zistených skutočností zo strany všeobecných súdov. Konkrétne

sťažovateľ namieta nevysporiadanie sa s otázkou o účelovom použití prostriedkov fondu

prevádzky, údržby a opráv (ďalej len „fond opráv“) v bytovom dome a s tým súvisiacu

zákonnosť, resp. nezákonnosť uznesenia schváleného zhromaždením vlastníkov bytov

a nebytových priestorov. V tejto súvislosti sťažovateľ uvádza: „Znenie

Z.z., jeho § 10. ods. 3 o výslovne účelovom použití prostriedkov fondu je jednoznačné -

použitie fondu je vylúčené na náklady súvisiace s bytom. Že peniaze boli použité

aj na rekonštrukciu elektrickej rozvodnej skrine súvisiacej s bytom bolo nepochybne

tiež preukázané - vo faktúre bolo výslovne uvedené, ktoré položky súvisia s bytom

a ktoré so spoločnými časťami domu. Súd sa však obmedzil pri odôvodnení svojho

rozhodnutia len na poukázanie na uznesenie zhromaždenia, bez náležitého odôvodnenia.

Možno však usúdiť, že súd došiel k záveru, že použitie fondu je v súlade so zákonom

aj na veci súvisiace s bytom, keď to schváli zhromaždenie. Inak povedané, zhromaždenie

môže schváliť použitie fondu aj na veci, na ktoré to zákon (spomínaný § 10. ods. 3) výslovne

neumožňuje. Odôvodnenie toho záveru súdu však tiež chýba, (bod. 1.2. odvolania)...

... Súd sa nevyporiadal znovu bez náležitého zdôvodnenia ani s otázkou,

že ak by zhromaždenie aj prijalo uznesenie o použití prostriedkov fondu v rozpore

so zákonom (písm. a), či je takéto uznesenie pre predsedu spoločenstva záväzné

(bod. 1.4. odvolania). Z rozhodnutia súdu však možno usúdiť, že keď, podľa súdu, predseda

spoločenstva postupoval v zmysle uznesenia schváleného zhromaždením, neporušil

svoje povinnosti a ani neprekročil právomoc ako predseda spoločenstva, tak mal súd zato,

že aj keby bolo uznesenie v rozpore so zákonom, je pre predsedu záväzné. Ani tento

svoj záver súd nijako nezdôvodnil...

... Je nepochybné, že predseda spoločenstva navrhuje po prerokovaní v rade

zhromaždeniu na schválenie o.i. aj použitie prostriedkov fondu - § 7c ods. 2 písm. e) Zákona

č. Bolo tiež nepochybne preukázané, že návrh spomínaného uznesenia,

ktoré malo byť podľa záverov pod písm. a) v rozpore so zákonom, vypracoval a predložil,

po prerokovaní v rade, zhromaždeniu predseda spoločenstva. Podľa rozhodnutia súdu

ani v takomto prípade (tzn. nielen v prípade, kedy plní nezákonné uznesenie,

ale ani v prípade keď plní nezákonné uznesenie, ktoré sám v nezákonnom znení predložil

na schváleniu zhromaždeniu) predseda spoločenstva, neporušil svoje povinnosti

a ani neprekročil právomoc ako predseda spoločenstva, lebo postupoval v zmysle uznesenia

schváleného zhromaždením. Zdôvodnenie, nie to ešte náležité, aj tohto záveru súdu

v odôvodnení jeho rozhodnutia chyba (bod. 1.5. odvolania).“

11. Sťažovateľ poukazuje na skutočnosť, že neexistuje žiadne uznesenie

zhromaždenia vlastníkov bytov a nebytových priestorov, ktorým by vlastníci bytového

domu na schválili použitie prostriedkov fondu opráv na rekonštrukciu

aj elektrickej rozvodnej skrine súvisiacej s bytom. V tejto súvislosti sťažovateľ uvádza:

„Súd si neprávne vyhodnotil, že takýto dôkaz existuje a považoval ho za relevantný,

keď došiel k záveru, že predseda neporušil svoje povinnosti a ani neprekročil právomoc

ako predseda spoločenstva, lebo postupoval v zmysle uvedeného uznesenia.“

12. Sťažovateľ namieta aj nevykonanie ním navrhnutých dôkazov v napadnutom

konaní a nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu aj krajského

súdu v prípade posúdenia porušenia povinností žalovaného v 1. rade v súvislosti

s vykonaním revízií plynových zariadení, a to aj zariadení v jednotlivých bytoch, a namieta

porušenie povinností žalovaným v 1. rade aj v dôsledku nehospodárneho čerpania

prostriedkov z fondu opráv, keď žalovaný v 1. rade pôvodne dohodnutú cenu za revízie

v sume 500 € zvýšil z roka na rok na sumu 3 000 €, s čím sa podľa názoru sťažovateľa

všeobecné súdy taktiež nevysporiadali.

13. V závere ústavnej sťažnosti sťažovateľ poukazuje na skutočnosť, že „... uvedené

závery vyplývajúce z rozhodnutia prvoinštančného súdu a potvrdené aj súdom odvolacím,

sú zásadné pre negatívny dopad na aplikačnú prax - na základe týchto rozhodnutí

môžu správcovia bytov bez akejkoľvek hrozby postihu a vyvodenia zodpovednosti

za nezákonné a nehospodárne nakladanie s prostriedkami fondu predkladať na schválenie

zhromaždeniu vlastníkov bytov nezákonné uznesenie a tieto potom vykonávať vždy pôjde

o zákonné nakladanie s prostriedkami fondu, či uzatvárať dohody o cenách prác,

ktoré nie sú upravené cenníkmi, v akýchkoľvek výškach a vždy pôjde o hospodárne

nakladanie s prostriedkami fondu, v dôsledku čoho hrozí bezbrehé a svojvoľné

poškodzovanie vlastníkov bytov, udobrené uvedeným rozhodnutím okresného súdu v spojení

s potvrdzujúcim rozhodnutím krajského súdu.“.

14. K namietanému porušeniu základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20

ods. 1 a listiny sťažovateľ uvádza: „Základné právo vlastniť majetok

súdy upreli sťažovateľovi, keď nezákonné a nehospodárne krátenie prostriedkov fondu,

t.j. peňazí vo vlastníctve (spoluvlastníctve) sťažovateľa spôsobené správcom týchto peňazí,

svojimi rozhodnutiami zlegitímnili.“

15. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vyslovil, že okresný

súd a krajský súd napadnutými rozsudkami porušili jeho v bode 1 uvedené práva, zrušil

napadnuté rozsudky okresného súdu i krajského súdu a vec vrátil okresnému súdu

na ďalšie konanie a uložil povinnosť okresnému súdu a krajskému súdu spoločne

a nerozdielne zaplatiť sťažovateľovi trovy konania vo výške 346,26 €.

II.

Právomoc ústavného súdu a relevantná právna úprava

16. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

17. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

18. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom

je s účinnosťou od 1. marca 2019 o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“).

19. Podľa ústavný súd každý návrh na začatie

konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,

ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd

zisťuje, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu

na ďalšie konanie.

20. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

21. Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

22. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

23. Podľa čl. 11 ods. 1 listiny každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

24. Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

25. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť

bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch

alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

26. Podstata ústavnej sťažnosti sťažovateľa spočíva v neudržateľnosti záverov

okresného súdu a krajského súdu v napadnutých rozsudkoch o tom, že predseda

spoločenstva bytov a nebytových priestorov neporuší žiadnu povinnosť, keď postupuje

v súlade s uznesením zhromaždenia vlastníkov bytov a nebytových priestorov,

podľa ktorého použitie prostriedkov z fondu opráv bolo odsúhlasené v rozpore so zákonom,

a taktiež sú podľa jeho názoru neudržateľné závery, že správca neporuší žiadnu povinnosť,

keď cenu práce, ktorá nie je upravená cenníkom, dohodne v akejkoľvek ľubovoľnej výške,

ktorá je aj „sto násobne vyššia“, ako je obvyklá cena za takéto práce. Tieto argumenty

boli podľa sťažovateľa podstatné, no napriek tejto skutočnosti sa s nimi okresný súd

ani krajský súd náležite nevysporiadali.

III.A K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu

podľa a listiny, práva na spravodlivé súdne konanie

podľa dohovoru a práva vlastniť majetok podľa a

ods. 1 listiny rozsudkom okresného súdu sp. zn. z 30. júna 2017

27. Z princípu subsidiarity podľa citovaného (ak o ochrane

týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd) vyplýva, že ústavný súd môže konať

o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými ústavnými

sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti

domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych

prostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytuje. Namietané porušenie

niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc

ústavného súdu na konanie o nich (, , ).

28. Zmyslom a účelom princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti

nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou

všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd

predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje

až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane

ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci

ústavného súdu (, ).

29. Sťažovateľ v tomto prípade mal proti napadnutému rozsudku okresného súdu

možnosť podať v zmysle príslušných zákonných ustanovení odvolanie. Túto možnosť

sťažovateľ aj využil, a preto uplatňujúc princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z citovaného

, ústavný súd nemá právomoc preskúmavať rozsudok okresného súdu,

pretože ten preskúmal krajský súd, ktorý rozhodol o odvolaní sťažovateľa.

30. Vzhľadom na uvedené bolo potrebné ústavnú sťažnosť sťažovateľa v tejto časti

odmietnuť pre nedostatok právomoci v zmysle § 56 ods. 2 písm. a) zákona o ústavnom

súde.

III.B K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu

podľa a listiny a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn.

z 20. decembra 2018

31. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú

ústavnú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva

alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú ústavnú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(m. m. , tiež napr. , , , ).

32. K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti

ústavnej sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita

namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu

verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu

(m. m. , m. m. ).

33. Ústavný súd v súvislosti so sťažnostnými námietkami o nesprávnych skutkových

zisteniach a o nesprávnosti právneho posúdenia veci krajským súdom uvádza, že v zmysle

ustálenej judikatúry ústavného súdu ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti,

ktorý rozhoduje o ústavných sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd

vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní

tejto právomoci ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne

názory všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž

nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov.

Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach

a základných slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127

ods. 1 o namietaných porušeniach alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou

garantovaných práv a slobôd je preto daná len v prípade, že je vylúčená právomoc

všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom

nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej

zmluve ().

34. Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným

súdom napokon nie je chrániť fyzické osoby a právnické osoby pred skutkovými omylmi

všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného

hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (, ).

35. Pri hodnotení napadnutého rozsudku krajského súdu ústavný súd vychádzal

z ustáleného právneho názoru, podľa ktorého rozhodnutie súdu prvej inštancie

a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (m. m. , ,

, ), pretože prvoinštančné a odvolacie konanie z hľadiska

predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku

komplexného posudzovania rozhodnutí všeobecných súdov (prvoinštančného

aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania

(m. m. ).

36. Ústavný súd po oboznámení sa s napadnutým rozsudkom krajského súdu

konštatuje, že napadnutému rozsudku krajského súdu nie je z ústavnoprávneho hľadiska

čo vytknúť. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na jasné, zrozumiteľné a náležité

odôvodnenie napadnutého rozsudku zo strany krajského súdu (v spojitosti s napadnutým

rozsudkom okresného súdu, pozn.).

37. Konkrétne k námietke sťažovateľa o prekvapivosti napadnutého rozsudku

okresného súdu krajský súd v bode 11 uvádza: „Ustanovenie § 181 ods. 2 veta druhá

zakotvuje inštitút predbežného právneho posúdenia veci.

Sudca je povinný stranám a ich zástupcom oznámiť na prvom pojednávaní predbežné

právne posúdenie veci, ku ktorému dospel v nadväznosti na predbežné prejednanie sporu

a prípravu pojednávania. Predbežnosť právneho posúdenia spočíva v tom, že sudca

v aktuálnom štádiu konania nemohol vychádzať z výsledkov riadneho dokazovania.

Objektívne právo je totiž spôsobilý aplikovať až na definitívne zistený skutkový stav

v procesnom zmysle ((Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J.,

Tomašovič, M., a kol. . Komentár. Praha: C. H. Beck, 2016, 1540

s., str. 672). Odvolateľ výslovne uviedol, že konajúca sudkyňa na pojednávaní

dňa 11. 11. 2015 vyslovila predbežné právne posúdenie veci. Odvolací súd dopĺňa,

že následným procesným postupom okresného súdu nedošlo k procesnému pochybeniu

majúcemu za následok porušenie procesných práv strán sporu.“

38. Ústavný súd na doplnenie uvádza, že účelom predbežného posúdenia veci

nie je podrobne zodpovedať na všetky otázky sporu a ak sa tak nestane, neznamená

to, že konajúci súd automaticky vystaví stranu sporu prekvapivosti. Účelom oboznámenia

účastníkov konania s tzv. predbežným právnym posúdením veci je zameranie dokazovania

na sporné skutočnosti tak, aby sa vyslovený predbežný názor sudcu potvrdil alebo vyvrátil.

Napokon v žiadnom ustanovení neuvádza, že keď sudca vysloví

predbežný právny názor, že ním bude aj do budúcna viazaný. Tak, ako správne uviedol

krajský súd, predbežnosť právneho posúdenia spočíva práve v tom, že sudca v aktuálnom

štádiu konania nemohol vychádzať z výsledkov riadneho dokazovania.

39. K námietkam sťažovateľa o nesprávnosti záverov o neporušení povinností

žalovaného v 1. rade a k námietkam o nedostatočnom odôvodnení, resp. chýbajúcich

presvedčivých záveroch, ústavný súd uvádza, že okresný súd vykonal vo veci rozsiahle

dokazovanie, svoje závery o neporušení povinností žalovaným v 1. rade náležite odôvodnil,

a to vo vzťahu k jednotlivým nárokom, ktoré sťažovateľ uplatnil v žalobe. V bodoch 130

až 132 napadnutého rozsudku okresného súdu je podrobne uvedené, na základe

akých skutočností okresný súd dospel k záveru o nenaplnení podmienok zodpovednosti

žalovaného v 1. rade. Krajský súd sa v odôvodnení napadnutého rozsudku stotožnil

so skutkovými a právnymi závermi okresného súdu, pričom v bode 12.1 rozhodnutie

okresného súdu ešte doplnil, keď uviedol: „Odvolací súd z odôvodnenia rozsudku

napadnutého odvolaním zistil, že súd prvej inštancie uviedol nosné dôvody zamietnutia

žaloby, ktorými je nepreukázanie atribútov zodpovednosti za škodu. Konkrétne

u žalovaného 1/ nebolo preukázané porušenie jeho povinností alebo prekročenie jeho

právomocí ako predsedu spoločenstva či už pri nakladaní s financiami spoločenstva,

pri zabezpečovaní revízií plynu alebo rekonštrukcie elektriny. Okresný súd v bodoch 130 -

132 odôvodnenia rozsudku vysvetlil nielen to, že žalovaný 1/ konal v intenciách uznesení

prijatých zhromaždením, ale aj to, že revízie plynu objednával za zmluvnú cenu určenú

dohodou a v lehotách odporučených odborne spôsobilou osobou, čo je aj podľa záverov

znaleckého dokazovania postup lege artis. Odvolací súd iba dopĺňa, že zhromaždenie tvoria

v zmysle § 7c ods. 9 zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov všetci vlastníci

bytov a nebytových priestorov v dome, ktorí okrem iného rozhodujú aj o použití

prostriedkov fondu prevádzky, údržby a opráv. Zhromaždenie ako orgán spoločenstva

schválilo použitie fondu prevádzky, údržby a opráv od 01.06.2010 do 01.06.2011 okrem

iného aj na vykonanie preloženia elektrických rozvodov a elektroskriniek vo vchodoch

a vykonanie revízie elektrorozvodov (do konca roka 2010) bez toho, aby rozhodlo, že časť

nákladov má znášať vlastník bytu č. 1 v bytovom dome na a časť bytové domy

rovnakým dielom. Tiež v uznesení č. 16/26.V.2011

obsiahnutom v zápisnici z 10. riadneho zhromaždenia spoločenstva vlastníkov bytov

a nebytových priestorov zo dňa 26.05.2011 nie je bližšie špecifikované,

či sa vykonanie revízie plynových rozvodov, stúpačiek a plynových regulátorov v r. 2011

vzťahuje na plynové rozvody domu alebo bytov. Odvolací súd zdôrazňuje, že predmetom

tohto súdneho konania neplatnosť rozhodnutí zhromaždenia nebola.“

40. K uvedenému ústavný súd uvádza, že krajský súd správne uviedol, že predmetom

konania nebolo určenie neplatnosti uznesení zhromaždenia vlastníkov bytov a nebytových

priestorov, a teda ani posúdenie zákonnosti, resp. nezákonností takýchto rozhodnutí,

ale posúdenie, či boli splnené podmienky na vyvodenie zodpovednosti voči žalovanému

v 1. rade za porušenie konkrétnych povinností. K námietkam sťažovateľa

o tom, že takýmito rozhodnutiami všeobecných súdov sa určilo, že akékoľvek zvýšenie

ceny tvorené dohodou strán, ktoré dojedná predseda spoločenstva, a teda aj „milión

percentné“, znamená, že „nikdy nepôjde o nehospodárne nakladanie s prostriedkami

fondu“, ústavný súd uvádza, že predmetom napadnutého konania, ktorého výsledok sa

prejavil v napadnutých rozsudkoch okresného súdu a krajského súdu, bolo posúdenie, či

žalovaný v 1. rade ako predseda predstavenstva porušil svoje povinnosti, resp. prekročil

svoje právomoci, keď za revízie plynu, ktoré boli každoročne vykonávané na odporúčanie

revízneho technika, zaplatil ním vyfakturovanú konkrétnu sumu určenú na základe

vzájomnej dohody. V prípade vytýkaného nehospodárneho nakladania s peniazmi z fondu

opráv v súvislosti s navýšením ceny (ale aj frekvencie, pozn.) za revízie plynových

rozvodov domu a bytov sa všeobecné súdy opreli aj o závery znaleckého posudku,

ktoré potvrdili, že revízna činnosť patrí medzi najnáročnejšiu prácu na odbornosť,

a teda aj najdrahšiu. Pred všeobecnými súdmi bolo preukázané, že žalovaný v 1. rade

postupoval v zmysle uznesení schválených zhromaždením vlastníkov bytov a nebytových

priestorov a predmetom konania neboli hypotetické úvahy o tom, aká prípustná miera

prípadného navýšenia ceny by ešte bola, resp. nebola akceptovateľná.

41. Čo sa týka skutkových aj právnych záverov uvedených v odôvodnení

napadnutého rozsudku krajského súdu, nemôže podľa názoru ústavného súdu skutočnosť,

že sa sťažovateľ nestotožňuje s právnymi a skutkovými závermi krajského súdu, viesť

k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a neznamená

ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor všeobecných súdov svojím vlastným.

O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné

uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,

že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu napadnutý rozsudok

krajského súdu takéto prvky nevykazuje.

42. Ústavný súd vo svojej ustálenej judikatúre opakovane zdôrazňuje (,

, ), že právo na súdnu ochranu nemožno stotožňovať s procesným

úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým

a právnym názorom účastníkov konania, vrátane ich dôvodov a námietok. V zmysle

svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia,

ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej, alebo aj extrémne nelogické

so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (, ).

43. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd konštatuje, že z obsahu napadnutého

rozsudku krajského súdu sa presvedčil, že krajský súd sa námietkami sťažovateľa zaoberal

v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľ v súdnom konaní dostal odpoveď

na všetky podstatné otázky týkajúcich sa jeho námietok, súd konal v medziach

svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia dotknutých právnych predpisov,

ktoré boli podstatné pre posúdenie veci, ústavne konformným spôsobom interpretoval

a aplikoval, pričom jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické,

a preto aj celkom legitímne a právne akceptovateľné.

44. Nad rámec uvedeného ústavný súd uvádza, že v prerokúvanej veci nemohol

opomenúť ani ďalšiu podstatnú skutočnosť, a to že ústavná sťažnosť smeruje proti výroku

napadnutého rozsudku, ktorým krajský súd potvrdil napadnutý rozsudok okresného súdu,

kde predmetom sporu bolo zaplatenie sumy 1 603, 04 eur spolu s príslušenstvom. V danom

prípade ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (,

, , ) vyhodnotil predmet súdneho konania

tak, že ide o vec nižšej významnosti (o tzv. bagateľnú vec). Vychádzal z toho, že ak Civilný

sporový poriadok vylučuje u bagateľných vecí prieskum rozhodnutí vydaných

druhostupňovými súdmi v mimoriadnom opravnom konaní (§ 421 ods. 1 v spojení s § 422

ods. 1 ), bolo by proti logike pripustiť, aby ich prieskum

bol automaticky posunutý do roviny ústavného súdnictva. Opodstatnenosť ústavnej

sťažnosti podľa v takejto veci prichádza do úvahy iba v prípadoch

extrémneho vybočenia zo štandardov, ktoré sú pre postupy zisťovania skutkového základu

sporu a pre jeho právne posúdenie esenciálne. Táto skutočnosť totiž sama osebe zakladá

dôvod na odmietnutie ústavnej sťažnosti podľa

ako zjavnej neopodstatnenej.

45. Ústavný súd preto konštatuje, že napadnutým rozsudkom krajského súdu nedošlo

k porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa a

ods. 1 listiny ani k porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6

ods. 1 dohovoru, a preto túto časť ústavnej sťažnosti odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g)

pre zjavnú neopodstatnenosť.

III.C K namietanému porušeniu základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20

ods. 1 a listiny rozsudkom krajského súdu sp. zn.

z 20. decembra 2018

46. K namietanému porušeniu sťažovateľovho základného práva vlastniť majetok

podľa a listiny ústavný súd uvádza, že keďže ústavný súd

nepovažuje závery krajského súdu v napadnutom rozsudku za arbitrárne ani za zjavne

neodôvodnené a skutočnosti, ktoré sťažovateľ uviedol vo svojej ústavnej sťažnosti,

ich porušenie nijako nesignalizujú, je ústavná sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti zjavne

neopodstatnená a bolo ju potrebné odmietnuť podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom

súde.

47. Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch

sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd

už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. apríla 2020

Mojmír Mamojka predseda senátu