Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 85 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (131)c8d/385281.edf43f.pdf
PDF · 163.38 KB
No categories available
7Cdo/93/2012
Najvyšší súd 7 Cdo 93/2012
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu J. B., bývajúceho vo
V., zastúpeného P., so sídlom v K., v mene a na účet ktorej koná advokát JUDr. M. P.,
PhD., proti ţalovaným 1/ H. F., rod. L., t. č. na neznámom mieste, 2/ F. L., t. č. na neznámom
mieste, 3/ A. L., t. č. na neznámom mieste, 4/ M. L., t. č. na neznámom mieste, 5/ L. L., t. č.
na neznámom mieste, 6/ C. K., rod. L., t. č. na neznámom mieste, 7/ F. L., t. č. na neznámom
mieste, 8/ S. L., t. č. na neznámom mieste, zastúpených Slovenským pozemkovým fondom,
so sídlom v Bratislave, Búdková č. 36, zastúpeným JUDr. R. B., PhD., LL.M., advokátkou
v P., o určenie, že nehnuteľnosti patria do dedičstva, vedenej na Okresnom súde Prešov
pod sp. zn. 25 C 227/2009, o dovolaní ţalovaných proti uzneseniu Krajského súdu
v Prešove z 9. februára 2012 sp. zn. 6 Co 189/2011, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesenie Krajského súdu v Prešove z 9. februára
2012 sp. zn. 6 Co 189/2011 z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Prešov rozsudkom z 21. februára 2011 č.k. 25 C 227/2009-141 ţalobu
(na určenie, ţe špecifikované nehnuteľnosti patria do dedičstva po poručiteľovi V. B.,
zomrelom X.) zamietol a vyslovil, ţe o trovách konania bude rozhodnuté samostatným
rozhodnutím po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.
Okresný súd Prešov uznesením z 15. júla 2011 č.k. 25 C 227/2009-154 ţalobcovi
uloţil povinnosť nahradiť ţalovaným 1/ aţ 8/ trovy konania vo výške 3 423,30 € na účet ich
právnej zástupkyne do 3 dní od právoplatnosti tohto uznesenia. Takto rozhodol (vyšší súdny
úradník JUDr. Branislav Vavrek) podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a pri určení výšky odmeny
2
za jeden úkon právnej pomoci vychádzal z trhovej ceny sporných nehnuteľností 3 €/m
vyplývajúcej z potvrdenia Obce Š. č. X. zo 6. decembra 2010 (§ 10 vyhlášky č. 655/2004 Z.z.
o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych sluţieb, ďalej len vyhláška
č. 655/2004 Z.z.).
Na odvolanie ţalobcu Okresný súd Prešov uznesením z 26. augusta 2011 č.k.
25 C 227/2009-183 zmenil uznesenie okresného súdu z 15. júla 2011 tak, ţe ţalobcovi uloţil
povinnosť nahradiť ţalovaným 1/ aţ 8/ trovy konania vo výške 705,20 € na účet ich právnej
zástupkyne do 3 dní od právoplatnosti tohto uznesenia. Stotoţnil sa s rozhodnutím
prvostupňového súdu o trovách konania podľa § 142 ods. 1 O.s.p., ale nepovaţoval
za správne určenú odmenu za jeden úkon právnej pomoci a tým za správnu aj celkovú
(priznanú) výšku trov právneho zastúpenia. Uviedol, ţe konanie o určenie vlastníckeho práva
k nehnuteľnostiam je z hľadiska určenia výšky súdneho poplatku zo ţaloby sporom
s jednotnou výškou súdneho poplatku bez ohľadu na hodnotu nehnuteľnosti, ku ktorej sa má
vlastnícke právo určiť. Rovnaký princíp treba aplikovať aj pri určení tarifnej odmeny
advokáta za poskytovanie právnych sluţieb a pri stanovení tarifnej odmeny treba vychádzať
zo sadzby stanovenej pre spory s neoceniteľnou hodnotou veci (§ 11 ods. 1 vyhlášky
č. 655/2004 Z.z.). Preto vyhovel odvolaniu ţalobcu v celom rozsahu (§ 374 ods. 4 O.s.p.)
a priznal ţalovaným 1/ aţ 8/ náhradu trov konania za právne zastúpenie podľa § 11 ods. 1
písm. a/ vyhlášky č. 655/2004 Z.z.
Krajský súd v Prešove na odvolanie ţalovaných 1/ aţ 8/ uznesením z 9. februára 2012
sp. zn. 6 Co 189/2011 zmenil uznesenie súdu prvého stupňa tak, ţe ţalovaným (1/ aţ 8/)
náhradu trov konania nepriznal. Uviedol, ţe v konaní úspešným ţalovaným patrila náhrada
trov konania za stavu, ţe neboli dané dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré súd nemusí
náhradu trov konania priznať celkom alebo sčasti (§ 150 ods. 1 O.s.p.). Skúmanie dôvodov
hodných osobitného zreteľa pritom musí byť v kaţdej veci súčasťou rozhodovania súdu
o trovách konania. Aplikácia ustanovenia § 150 ods. 1 O.s.p. znamená teda odchýlku
od zásady zodpovednosti za výsledok a zodpovednosti za zavinenie. Vychádzajúc z cieľa
sledovaného zákonom č. 180/1995 Z.z. a z neho vyplývajúceho poslania Slovenského
pozemkového fondu v oblasti ním upravenej dospel odvolací súd k záveru, ţe v danom
prípade sú dané dôvody hodné osobitného zreteľa pre nepriznanie náhrady trov konania
ţalovaným 1/ aţ 8/. Tieto spočívali v tom, ţe Slovenský pozemkový fond (zástupca
ţalovaných) má zriadené právne oddelenie, resp. právny odbor (čl. 28) a teda disponuje
viacerými pracovníkmi, ktorí majú právnické vzdelanie. Napriek tomu udelil plnomocenstvo
na zastupovanie advokátskej kancelárii. Preto odvolací súd uplatnil zákonom mu daný
priestor pre zváţenie účelnosti trov konania. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa
§ 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p.
Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podali dovolanie ţalovaní 1/ aţ 8/. Navrhli
ho (ako aj uznesenie prvostupňového súdu) zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie
konanie. Namietali, ţe v danom prípade pri rozhodovaní o trovách konania neboli splnené
podmienky pre postup podľa § 150 ods. 1 O.s.p. a nešlo ani o neúčelne vynaloţené trovy.
Odvolací súd nesprávne vyhodnotil všetky okolnosti, ktoré podľa neho mali vplyv
na rozhodnutie o trovách konania. Na jednej strane totiţ zastával názor, ţe u nich išlo
o neúčelné trovy, na druhej strane ale aplikoval ustanovenie § 150 ods. 1 O.s.p. Dokonca
postup podľa tohto ustanovenia odôvodnil práve neúčelnosťou trov, čo nie je správne. Iné
dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré by postup podľa ustanovenia § 150 ods. 1 O.s.p.
odôvodňovali, neboli v konaní ani preukázané. Keďţe odvolací súd otázku náhrady trov
konania posúdil inak ako súd prvého stupňa, bol povinný vyzvať účastníkov, aby sa vyjadrili
k aplikácii iných zákonných ustanovení (§ 150 ods. 1 O.s.p., ktorým sa súd prvého stupňa
nezaoberal). Preto postupom odvolacieho súdu, ktorý sám odôvodnil prvostupňové
rozhodnutie, odňal účastníkom konania moţnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.),
lebo im uprel právo argumentovať proti dôvodom nepriznania trov konania v rámci
odvolacieho konania. Nestotoţnili sa s právnym názorom odvolacieho súdu, ktorým
odôvodnil neúčelnosť vynaloţených nákladov, lebo právne zastúpenie je ponechané na vôli
účastníka bez ohľadu na skutočnosť, či by bol schopný sa zastupovať aj sám a bez ohľadu
na jeho vzdelanie, vek, majetok, spoločenské postavenie a pod. Zo ţiadnych ustanovení
Ústavy Slovenskej republiky, ani z ustanovení Občianskeho súdneho poriadku nie je moţné
vyvodiť záver, ţe v prípade účastníkov konania, ktorí majú zamestnancov s právnickým
vzdelaním, resp. sami majú právnické vzdelanie a napriek tomu si zvolia zástupcu z radov
advokátov, náhrada trov konania im z tohto dôvodu nepatrí. Naopak, v praxi je beţné, ţe aj
osoby s právnickým vzdelaním, prípadne právnické osoby zamestnávajúce osoby
s právnickým vzdelaním sa nechávajú v súdnom konaní zastupovať advokátom. V tejto
súvislosti poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29. januára 2008
sp. zn. 2 Cdo 44/2007 a Stanovisko občiansko – právneho kolégia a obchodného kolégia NS
Cpjn 19/98 zo 17. júna 1998. Pokiaľ ide o samotný Slovenský pozemkový fond tento vedie
mnoţstvo súdnych sporov so špecifickou a zloţitou agendou a právny odbor je zriadený len
na jeho riaditeľstve v Bratislave. Preto je zastupovanie advokátmi efektívnejšie
a hospodárnejšie a v prípade úspechu si môţe voči druhému (neúspešnému) účastníkovi
uplatniť vzniknuté mu trovy súdneho konania (pri zastúpení vlastnými zamestnancami by to
nebolo moţné) a zamedziť tak aj nárastu súdnych sporov, ktoré sú zjavne nedôvodné
a zbytočne zaťaţujú fond a súdy. Týmito skutočnosťami sa odvolací súd vôbec nezaoberal,
preto je jeho rozhodnutie nepreskúmateľné a nezrozumiteľné. Potreba zrozumiteľného
a presvedčivého odôvodnenia bola v tomto prípade umocnená skutočnosťou, ţe krajský súd
napadnutým uznesením vyjadril právny názor, ktorý je pomerne ojedinelý, keďţe
Slovenskému pozemkovému fondu je pravidelne v súdnych konaniach priznávaná náhrada
trov právneho zastúpenia. Jeho prijatie by v budúcnosti mohlo zásadným spôsobom narušiť
doterajšiu koncepciu právneho zastúpenia v súdnych konaniach a významne zasiahnuť
do majetkovej sféry Slovenského pozemkového fondu. Tento záver potvrdzuje aj ustálená
rozhodovacia prax Ústavného súdu Slovenskej republiky (napr. nálezy ÚS SR III. ÚS 311/07
z 24. apríla 2008, I. ÚS 243/2007 z 19. júna 2008).
Ţalobca sa k dovolaniu nevyjadril.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe
dovolanie podali včas účastníci konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpení advokátom (§ 241
ods. 1 O.s.p.), skúmal najskôr to, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu ktoré
moţno napadnúť dovolaním (§ 236 a nasl. O.s.p.) a bez nariadenia dovolacieho pojednávania
dospel k záveru, ţe uznesenie odvolacieho súdu treba zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie
konanie.
Podľa § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia
odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
Dovolanie ţalovaných 1/ aţ 8/ smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo
rozhodnuté o trovách konania. Proti uzneseniu odvolacieho súdu je dovolanie prípustné, ak je
ním napadnuté zmeňujúce uznesenie odvolacieho súdu (§ 239 ods. 1 písm. a/ O.s.p.) alebo ak
odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych
spoločenstiev na zaujatie stanoviska (§ 239 ods. 1 písm. b/ veta prvá O.s.p.). Podľa § 239
ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo
potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom
potvrdzujúcom uznesení, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej
stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia
na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho
rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej
republiky.
Podľa výslovného znenia ustanovenia § 239 ods. 3 O.s.p. však ustanovenia odsekov
1 a 2 neplatia, ak ide o uznesenie o príslušnosti, predbeţnom opatrení, poriadkovej pokute,
znalcovskom, tlmočnom, o odmietnutí návrhu na zabezpečenie predmetu dôkazu vo veciach
týkajúcich sa práva duševného vlastníctva a o trovách konania, ako aj o tých uzneseniach
vo veciach upravených Zákonom o rodine, v ktorých sa vo veci samej rozhoduje uznesením.
Keďţe v prejednávanej veci je dovolaním ţalovaných napadnuté uznesenie
odvolacieho súdu o trovách konania, ktoré vykazuje znaky jedného z rozhodnutí, ktoré sú
taxatívne vymenované v ustanovení § 239 ods. 3 O.s.p. ako rozhodnutia, proti ktorým nie je
dovolanie prípustné, je nepochybné, ţe prípustnosť dovolania ţalovaných z ustanovenia § 239
O.s.p. vyvodiť nemoţno.
So zreteľom na ustanovenie § 242 ods. 1 veta druhá O.s.p. ukladajúce dovolaciemu
súdu povinnosť prihliadnuť vţdy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 O.s.p. (či uţ to
účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky len
na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti uzneseniu podľa § 239 O.s.p., ale sa
zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O.s.p. Uvedené zákonné
ustanovenie pripúšťa dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku či
uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závaţných
procesných vád vymenovaných v písmenách a/ aţ g/ tohto ustanovenia (ide tu nedostatok
právomoci súdov, spôsobilosti účastníka, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého
účastníka, prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, ak sa
nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia moţnosti
účastníkovi konať pred súdom, prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo súdom
nesprávne obsadeným). Vady konania uvedené v § 237 písm. a/ aţ e/ a g/ ţalovaní
nenamietali a ich existenciu nezistil ani dovolací súd.
Dovolatelia namietali odňatie im moţnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.)
postupom odvolacieho súdu tým, ţe rozhodol o trovách konania z iného právneho dôvodu ako
súd prvého stupňa, s ktorým sa účastníci konania nemali moţnosť oboznámiť. Namietali tieţ
nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom ako aj nepreskúmateľnosť
a nezrozumiteľnosť odôvodnenia ním vysloveného právneho názoru.
Pod odňatím moţnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) treba rozumieť taký
procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi konania znemoţní realizácia jeho procesných
práv, priznaných mu právnou úpravou za účelom ochrany jeho práv a oprávnených záujmov.
V preskúmavanej veci súd prvého stupňa rozhodol o trovách konania podľa § 142
ods. 1 O.s.p., vychádzajúc zo zásady úspechu v konaní a priznal ţalovaným, ktorí
zamietnutím ţaloby ţalobcu mali v konaní plný úspech, uplatňovanú náhradu trov konania
pozostávajúcu z trov právneho zastúpenia. Pri určení výšky základnej sadzby tarifnej odmeny
za jeden úkon právnej sluţby aplikoval ustanovenie § 11 ods. 1 písm. a/ vyhlášky
č. 655/2004 Z.z., t.j. vychádzal zo sadzby stanovenej pre spory s neoceniteľnou hodnotou.
V porovnaní s ním odvolací súd rozhodol o trovách konania podľa § 150 ods. 1 O.s.p.
a z dôvodov hodných osobitného zreteľa, ktorými sa súd prvého stupňa vôbec nezaoberal,
(v plnom rozsahu úspešným) ţalovaným náhradu trov konania nepriznal. Aţ z rozhodnutia
odvolacieho súdu sa účastníci dozvedeli, ţe odvolací súd vyvodil iný právny záver
(o nepriznaní náhrady trov konania ţalovaným) zo skutočností prvostupňovým súdom
neposudzovaných a nehodnotených. V tomto štádiu uţ ale nemali moţnosť sa k nim
vyjadrovať, prípadne namietať existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa, ktorú
odvolací súd vyvodil z neúčelnosti trov vynaloţených ţalovanými, zastúpenými Slovenským
pozemkovým fondom.
Znemoţnenie realizácie procesných práv účastníka v takomto prípade je prakticky
dôsledkom nerešpektovania ústavného princípu dvojinštančnosti občianskeho súdneho
konania odvolacím súdom, lebo účastníkovi konania odopiera moţnosť prieskumu správnosti
nových, poprípade z pohľadu súdu prvého stupňa bezvýznamných, z hľadiska posúdenia
odvolacím súdom však rozhodujúcich skutočností.
Z uvedeného potom vyplýva, ţe ak odvolací súd dospel k záveru, ţe sú dané dôvody
(hodné osobitného zreteľa podľa § 150 ods. 1 O.s.p.) pre nepriznanie náhrady trov konania
v konaní úspešným ţalovaným, ktorými sa súd prvého stupňa nezaoberal (a účastníci ich ani
netvrdili), mal rozhodnutie prvostupňového súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.
Pretoţe odvolací súd tak nepostupoval, odňal tým ţalovaným moţnosť konať pred súdom
(§ 237 písm. f/ O.s.p.). Uvedená skutočnosť, ţe došlo v konaní k procesnej vade podľa § 237
písm. f/ O.s.p. je nielen dôvodom zakladajúcim prípustnosť dovolania, ale súčasne je tieţ
okolnosťou, pre ktorú musí dovolací súd napadnuté rozhodnutie zrušiť, pretoţe rozhodnutie
vydané v konaní postihnutom tak závaţnou procesnou vadou, nemôţe byť povaţované
za správne. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesenie odvolacieho súdu zrušil a vec
mu vrátil na ďalšie konanie (§ 243b ods. 2 O.s.p.).
V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného konania a dovolacieho
konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.).
Dovolací súd povaţuje ale za potrebné (v súvislosti s právnym názorom vysloveným
odvolacím súdom) uviesť, ţe ustanovenia § 142 aţ § 150 O.s.p. upravujú predpoklady,
za splnenia ktorých majú účastníci konania (alebo tretie osoby) právo na náhradu trov
konania, ktoré vynaloţili.
Pri rozhodovaní o trovách konania sa uplatňuje zásada zodpovednosti za výsledok,
ktorá je obmedzená iba v prípadoch, v ktorých to zákon expressis verbis upravuje. Ďalšou
všeobecne platnou zásadou je, ţe účastník konania má právo iba na náhradu tých trov
konania, ktoré boli potrebné na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva. Nemoţno preto
priznať náhradu trov konania, hoci aj plne úspešnému účastníkovi konania v prípade, ak má
náhrada trov pozostávať z trov, ktoré neboli účelne vynaloţené. Účelnosť vynaloţených trov
bude vţdy závisieť od konkrétnych okolností danej veci. Záver o neúčelnosti trov právneho
zastúpenia (v konaní úspešných) ţalovaných odvolací súd vyvodil z právneho názoru, podľa
ktorého nie je moţné povaţovať za účelne vynaloţené trovy konania pozostávajúce z odmeny
advokáta v prípade, ak právnická osoba (Slovenský pozemkový fond), ktorá udelila plnú moc
na zastupovanie v konaní advokátovi, zamestnáva osoby s právnickým vzdelaním alebo má aj
vlastný právny útvar. Akceptácia o neúčelnosti trov konania (právneho zastúpenia) v týchto
prípadoch by v konečnom dôsledku znamenala, ţe účastník konania, ktorý zamestnáva osoby
s právnickým vzdelaním alebo sám má právnické vzdelanie, musí znášať aj trovy právneho
zastúpenia sám. Takýto výklad je podľa názoru dovolacieho súdu v rozpore nielen
s ustanovením § 25 ods. 1 O.s.p., ale aj v rozpore s ústavným princípom rovnosti účastníkov
občianskeho súdneho konania (pozri Občiansky súdny poriadok I. diel Komentár
JUDr. Jaroslav Krajčo a kolektív str. 556). Následne odvolací súd neúčelnosť trov právneho
zastúpenia posúdil ako dôvod hodný osobitného zreteľa podľa § 150 ods. 1 O.s.p., pre ktorý
nebolo dôvodné ţalovaným náhradu trov konania priznať.
Podľa ustanovenia § 150 ods. 1 O.s.p. ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa,
nemusí súd výnimočne náhradu trov konania celkom alebo sčasti priznať. Súd prihliadne
najmä na okolnosti, či účastník, ktorému sa priznáva náhrada trov konania, uviedol
skutočnosti a dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu patril; to neplatí, ak účastník konania
nemohol tieto skutočnosti a dôkazy uplatniť.
Citované ustanovenie dáva súdu moţnosť, aby za splnenia stanovených podmienok
(pri existencii dôvodov hodných osobitného zreteľa) výnimočne nepriznal náhradu trov
konania úspešnému účastníkovi konania, u ktorého sú inak naplnené predpoklady pre
priznanie náhrady trov konania celkom alebo sčasti. Teda existenciu podmienok hodných
osobitného zreteľa pre nepriznanie náhrady trov konania podľa § 150 ods. 1 O.s.p. súd skúma
len vtedy, ak dospeje k záveru, ţe sú splnené podmienky pre priznanie trov (celkom alebo
sčasti) úspešnému účastníkovi konania. To znamená, ţe aplikácia tohto ustanovenia dopadá
na toho účastníka konania, ktorý by mal inak nárok na náhradu trov konania. Výnimočnosť
jeho pouţitia i to, v čom súd vidí dôvody hodné osobitného zreteľa, musí súd náleţite
odôvodniť.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 19. júla 2012
JUDr. Daniela Švecová, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová