Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 4 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (9)I. ÚS 257/2018
PDF · 281.37 KB
No categories available
I. ÚS 257/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. júla 2018
predbežne prerokoval sťažnosť , zastúpenej advokátom
Mgr. Ing. Jurajom Trokanom, Vajanského 10, Trnava, vo veci namietaného porušenia
základného práva na priaznivé životné prostredie podľa čl. 44 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky rozsudkom Krajského súdu v Trnave sp. zn. 14 S 236/2014 z 23. júna 2016
a jemu predchádzajúcim postupom a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 5 Sžk 9/2016 z 28. marca 2018 a jemu predchádzajúcim postupom a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I .
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. júla 2018
doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou
namieta porušenie svojho základného práva na priaznivé životné prostredie podľa čl. 44
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy rozsudkom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský
súd“) sp. zn. 14 S 236/2014 z 23. júna 2016 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) a jemu
predchádzajúcim postupom a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“) sp. zn. 5 Sžk 9/2016 z 28. marca 2018 (ďalej len „rozsudok najvyššieho
súdu“) a jemu predchádzajúcim postupom.
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa podanou žalobou na
krajskom súde domáhala preskúmania rozhodnutia Okresného úradu Trnava (ďalej len
„okresný úrad“) č. OU-TT-OCDPK-2014/019541/Š1/1 z 3. novembra 2014 (ďalej len
„rozhodnutie okresného úradu“), ktorým okresný úrad ako druhostupňový orgán potvrdil
rozhodnutie obce , Spoločného obecného úradu č. Výst.DEC-
1197/2003/Ná-49 z 25. júna 2014 (ďalej len „rozhodnutie obce“), ktorým bolo povolené
užívanie „Rekonštrukcia námestia a priľahlej časti obce “ ‒časť stavby zastávka
SAD a časť chodníka na pozemku parc. č. v k. ú. , účel stavby inžinierska
stavba. Proti rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka prostredníctvom svojho
právneho zástupcu odvolanie, o ktorom rozhodol 28. marca 2018 najvyšší súd, pričom
vo svojom rozhodnutí potvrdil rozsudok krajského súdu.
3. Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že ani krajský súd, ani najvyšší súd v danom
prípade vôbec nezohľadnili jej kľúčovú námietku týkajúcu sa prekročenia hluku, pričom
táto skutočnosť bola jednoznačne konštatovaná regionálnym úradom verejného
zdravotníctva. Podľa jej názoru súdy nerešpektovali skutočnosť, že hodnoty prípustného
hluku sú v danom prípade prekročené.
4. V súvislosti s rozsudkom krajského súdu sťažovateľka zhodnotila, že krajský súd
svoje rozhodnutie neodôvodnil tak, aby bolo bez pochybnosti zrejmé, na základe akých
úvah dospel k výroku rozhodnutia. Podľa názoru sťažovateľky neboli splnené zákonné
podmienky na vydanie rozhodnutia v správnom konaní, toto bolo teda vydané v rozpore
so zákonom a krajský súd takéto rozhodnutie napriek tomu nezrušil. Sťažovateľka v danej
súvislosti poukázala na rozsudky krajského súdu, ktorých vydanie predchádzalo vydaniu
napadnutého rozsudku, konkrétne na rozsudok krajského súdu sp. zn. 14 S 309/2005
z 27. apríla 2006 a rozsudok krajského súdu sp. zn. 20 S 2/2011 z 26. apríla 2012, v ktorých
sa krajský súd k posúdeniu danej veci postavil odlišne. Sťažovateľka uviedla, že pokiaľ sa
krajský súd v danom konaní odklonil od rozhodovacej praxe v predchádzajúcich konaniach,
bolo namieste, aby tento odklon v odôvodnení rozhodnutia náležite zdôvodnil, čo sa však
nestalo. Takéto konanie je porušením práva na súdnu ochranu.
5. Sťažovateľka rovnako namietala nedostatočné odôvodnenie rozsudku najvyššieho
súdu, pričom zhodnotila, že najvyšší súd svoje rozhodnutie vôbec nezdôvodnil, keď len
jednou vetou skonštatoval, že dominantným zdrojom hluku je celková doprava, bez toho,
aby sa vôbec zaoberal a uviedol, že intenzita hluku je prekročená, a teda nie sú splnené
zákonné dôvody na vydanie napadnutého správneho rozhodnutia. Z takéhoto
nedostatočného odôvodnenia najvyššieho súdu nevyplýva, či sú prekročené prípustné
hodnoty hluku alebo nie sú prekročené prípustné hodnoty hluku, teda odôvodnenie je úplne
vágne. Tvrdenie, že dominantným zdrojom hluku je celková doprava, je podľa názoru
sťažovateľky zavádzajúce. Celková doprava zahŕňa vždy všetku dopravu a aj autobusovú
dopravu a nemôže byť logicky nikdy dominantná, resp. takéto vyjadrenie je nezmyselné,
pretože celková doprava je súčtom ostatných čiastkových „dopráv“.
6. Sťažovateľka zároveň poukázala na STN 73 6425, kde je v bode 5.1.2 písm. c)
uvedené, že zastávky sa musia umiestniť tak, aby vyhovovali požiadavke najvyššie
prípustných hodnôt hluku. Regionálny úrad verejného zdravotníctva v Trnave (ďalej len
„úrad verejného zdravotníctva“) v meraní č. RUVZ/2008/03590 z 9. decembra 2008
konštatoval, že hluk vo vonkajšom prostredí z pozemnej dopravy je prekročený. Ďalej bolo
prekročenie hluku konštatované v protokole z merania hlučnosti vo vonkajšom priestore,
ktorý rovnako vypracoval úrad verejného zdravotníctva pod č. 2004/00138 z 26. mája 2004.
7. Okrem merania úradu verejného zdravotníctva, ktoré bolo vykonané vo vonkajšom
prostredí, bolo realizované aj meranie vo vnútornom prostredí v dome, kde sa uvádza
v protokole č. 10/2006-200/Tn, ktorý bol na návrh sťažovateľky vypracovaný
(akreditovaným laboratóriom hluku a vibrácii),
z merania 12. apríla 2006, kde je konštatované, že celkový dopravný hluk počas dňa
dosahuje 46,5 dB, pričom samotný hluk z autobusov dosahuje 42,8 dB. Celkový dopravný
hluk počas noci dosahuje 41,9 dB a hluk z autobusovej dopravy 38,2 dB. Vo všetkých
prípadoch je limit prekročený aj pre dennú a nočnú hodinu. Preukázateľne hluk
z autobusovej dopravy je dominantným zdrojom hluku z dopravy.
8. Podľa názoru sťažovateľky všetky merania preukázali, že hluk z dopravy
vo vonkajšom priestore je prekročený a podľa merania hluku vo vnútri domu sťažovateľky
prípustná hodnota hluku je prekročená tak samotnými autobusmi, ako aj celkovou
dopravou. Poukazujúc na rozhodnutie najvyššieho súdu v obdobnom prípade (sp. zn.
2 Sžp 6/2013) sťažovateľka skonštatovala, že „jednovetné, dokonca nelogické a vágne
odôvodnenie v napádanom rozhodnutí, že dominantným zdrojom hluku je celková doprava
nič nehovorí o splnení zákonných limitov a porušuje namietané ústavné práva
sťažovateľky“.
9. Sťažovateľka taktiež namietala vecnú príslušnosť obce ako špeciálneho
stavebného úradu. Sťažovateľka je toho názoru, že súdy sa presvedčivo nevysporiadali
so skutočnosťou, či vec bola prejednaná vecne príslušným správnym orgánom. Krajský súd
sa touto námietkou nezaoberal vôbec, čo mu nebolo nijako vytknuté odvolacím súdom
napriek nezákonnému postupu. Najvyšší súd v rozsudku uviedol, že autobusová zastávka
nie je súčasťou diaľnice, cesty a ani súčasťou miestnej komunikácie, čo je tam aj skutočne
uvedené. Avšak najvyšší súd konštatuje, že obec konala ako špeciálny stavebný
úrad pre miestne komunikácie. V danej súvislosti sťažovateľka poukázala na obdobné
rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 8 Sžp 13/2012, kde najvyšší súd uviedol, že
o stavbách, ktoré nie sú miestnou komunikáciou, má rozhodovať všeobecný stavebný úrad.
Najvyšší súd v namietanom prípade neodôvodnil vecnú príslušnosť obce, prečo ako
špeciálny stavebný úrad rozhodovala o stavbe, ktorá nie je miestnou komunikáciou.
10. V súvislosti s namietaným porušením základného práva na priaznivé životné
prostredie sťažovateľka uviedla, že následkom rozhodnutia správneho orgánu a následných
rozhodnutí súdov bude sťažovateľka vystavená nadmernému hluku (jednoznačne
preukázaného regionálnym úradom verejného zdravotníctva a protokolom akreditovaného
laboratória), čím utrpí trvalú ujmu na kvalite svojho životného prostredia. Rozhodnutiami
dotknutých orgánov teda došlo k trvalému porušeniu práva sťažovateľky na priaznivé
životné prostredie.
11. V nadväznosti na už uvedené sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd rozhodol
týmto nálezom:
„Základné právo sťažovateľky na priaznivé životné prostredie podľa čl. 44 ods. 1
Ústavy SR bolo porušené konaním Krajského súdu v Trnave; spisová značka:
Základné právo sťažovateľky na priaznivé životné prostredie podľa čl. 44 ods. 1
Ústavy SR bolo porušené konaním Najvyššieho súdu Slovenskej republiky; spisová značka:
Základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR bolo
porušené konaním Krajského súdu v Trnave; spisová značka: 14S/236/2014.
Základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR bolo
porušené konaním Najvyššieho súdu Slovenskej republiky; spisová značka: 5Sžk/9/2016.
Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Krajského súdu v Trnave, sp. zn.
14S/236/2014 a vec mu vracia na ďalšie konanie.
Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky, sp. zn. 5Sžk/9/2016.
Sťažovateľke Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva finančné zadosťučinenie
v sume 6 000,- €, z toho 3 000,- € od Krajského súdu v Trnave a 3 000.- € od Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky, ktoré sú povinní zaplatiť sťažovateľke na účet právneho
zástupcu...
Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľke náhradu trov konania
v sume 324,82 €..., ktorú je Najvyšší súd Slovenskej republiky, povinný zaplatiť sťažovateľke
na účet právneho zástupcu...“
II.
12. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
13. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
14. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť
je preto možné považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd
nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05,
15. Sťažovateľka v sťažnosti namieta porušenie základného práva na priaznivé
životné prostredie podľa čl. 44 ods. 1 ústavy a základného práva na súdnu ochranu čl. 46
ods. 1 ústavy rozsudkom krajského súdu a jemu predchádzajúcim postupom a rozsudkom
najvyššieho súdu a jemu predchádzajúcim postupom. Ústavný súd v tomto konaní preto
pristúpil k skúmaniu, či právny názor vyslovený v napadnutých rozsudkoch krajského súdu
a najvyššieho súdu je z ústavného hľadiska udržateľný a akceptovateľný.
16. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri
uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani
právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného
súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia
a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov
takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže
stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa
všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.
O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by
bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných
ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02,
17. Argumentácia sťažovateľky spočíva predovšetkým v tom, že krajský súd
vo svojom rozsudku, ktorý bol rozsudkom najvyššieho súdu potvrdený, nesprávne právne
a skutkovo posúdil vec. Podľa názoru sťažovateľky nezohľadnil námietku sťažovateľky
týkajúcu sa prekročenej hladiny hluku. Krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia
uviedol:
„Žalovaný ako druhostupňový správny orgán svojim rozhodnutím zo dňa 3.11.2014
skonštatoval, že odvolanie žalobkyne nie je dôvodné a preto ho zamietol a zároveň potvrdil
prvostupňové rozhodnutie obce Vo svojom rozhodnutí uviedol, že obec
sa za účasti dotknutých kompetentných orgánov a organizácií snažila nájsť vhodné miesto
na autobusovú zastávku a k riešeniu tohto problému vydalo svoje stanovisko aj Okresné
riaditeľstvo Policajného zboru, odbor dopravného inšpektorátu Trnava, ktorý uviedol, že
Okresný dopravný inšpektorát Trnava ako orgán dohľadu nad bezpečnosťou a plynulosťou
cestnej premávky, nesúhlasí s umiestnením zastávky na jazdnom pruhu ako navrhovala
žalobkyňa aj preto, lebo pri zastavovaní autobusov na zastávke v križovatke by mohlo dôjsť
k ohrozeniu ostatných účastníkov cestnej premávky pri odbočovaní z a do ulice
a zároveň by sa tým znemožnilo bezpečné predchádzanie resp. obchádzanie stojacich
autobusov na zastávke v križovatke a to odporuje viacerým ustanoveniam zákona č. 8/2009
Z. z. o premávke a zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.
K námietke hlučnosti a prašnosti žalovaný uviedol, že Regionálny úrad verejného
zdravotníctva so sídlom v Trnave v liste zo dňa 9.12.2008 okrem iného uvádza: na základe
vykonaného merania hlučnosti vo vonkajšom prostredí dňa 4.12.2008 v čase od 14.00 hod.
do 14.55 hod. bolo zistené, že hlučnosť ktorá preniká do vonkajšieho priestoru rodinného
domu č. 26 autobusov prichádzajúcich na zastávku nie je vyššia ako najvyššie prípustné
hodnoty pre referenčné časové intervaly podľa vyhlášky Ministerstva zdravotníctva SR
č.549/2007 Z. z., ktorou sa upravujú podrobnosti o prípustnosti hodnotách hluku,
infrazvuku a vibrácii a o požiadavkách na objektivizáciu hluku, infrazvuku a vibrácii v
životnom prostredí. Dominantným zdrojom hluku na ceste II. triedy je celková doprava,
žalovaný preto považuje rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu za správne...
Krajský súd v Trnave po preskúmaní spisového materiálu nezistil, že by napadnuté
rozhodnutie žalovaného trpelo namietanými vadami a zastáva názor, že je vecne správne.
V prvom rade súd považuje za potrebné ozrejmiť žalobkyni, že stavebné konanie ako
i kolaudačné konanie sú v podstate dva ucelené druhy konania, ktoré síce na seba
v jednotlivých fázach nadväzujú, avšak majú odlišný predmet konania. Pri stavebnom
konaní príslušný správny orgán skúma najmä splnenie podmienok uvedených v ust. § 62
stavebného poriadku a finálne v kladnom prípade vydá časovo obmedzené stavebné
povolenie, v ktorom urči záväzné podmienky uskutočnenia a užívania stavby a rozhodnutie
o námietkach účastníkov konania. Nadobudnutím právoplatnosti sa považuje konanie za
právoplatne skončené. V danom prípade je nesporne preukázané, že stavebné konanie bolo
právoplatne skončené a že žalobkyňa proti tomuto rozhodnutiu už nemôže v danom čase
podávať žiadne námietky resp. požadovať, aby toto rozhodnutie bolo zrušené, pokiaľ túto
možnosť nevyužila v zákonnej lehote...
Predmet kolaudačného rozhodnutia je upravený v § 81 ods. 1 stavebného zákona,
podľa ktorého príslušný správny orgán skúma najmä či stavba bola uskutočnená podľa
dokumentácie overenej stavebným úradom v stavebnom konaní a či sa dodržali
zastavovacie podmienky určené územným plánom zóny alebo podmienky určené v územnom
rozhodnutí a v stavebnom povolení. Ďalej skúma či skutočné zrealizovanie stavby alebo aj
jej užívanie nebude ohrozovať verejný záujem predovšetkým z hľadiska ochrany života
a zdravia, životného prostredia, bezpečnosti práce a technických zariadení. Pre obe
konania je však typické spoločná koncentračná zásada, ktorou je stavebné i kolaudačné
konanie ovládané. Táto zásada a vyjadrenia v § 61 ods. 1 a § 80 ods. 1, 2 stavebného
zákona, pričom špecifikom tejto zásady je to, že účastníci konania môžu uplatniť námietky
a stanoviská najneskoršie pri ústnom pojednávaní, inak sa na ne neprihliadne...
...krajský súd je toho názoru, že žalobkyňa je oprávnenou osobou na podanie
predmetnej žaloby. Na druhej strane však treba skúmať, či zmenou stavby pred dokončením
došlo k zásahu do práv žalobkyne, pričom krajský súd skonštatoval po preskúmaní
spisového materiálu, že v danom prípade zásadu do práv žalobkyne v negatívnom slova
zmysle neprišlo. K tomuto záveru krajský súd dospel na základe toho, že ako vyplýva
z druhostupňového rozhodnutia žalovaný konštatuje, že zmeny stavby boli zakreslené do
projektovej dokumentácie predloženej pri kolaudačnom rozhodnutí, ale na základe týchto
zmien nedošlo k zmene v šírkovom usporiadaní predmetnej časti stavby, ktorý bol zásadným
problémom žalobkyne, ktorá žiadala odstup hranice zastávky od svojho domu viac ako 3
metre. Zmena stavby spočívala v zmene dĺžky zastávky, šírky zastávky a spádu zastávky,
pričom pôvodná dĺžka bola určená na 33 metrov a po zmene stavby bola táto dĺžka skrátená
na 30,35 metra, šírka bola určená pôvodne 3,25 metra na pôvodných 2,9 metra a spád
zastávky z 2% na 7,9 %. Uvedené zmeny žiadnym spôsobom nemohli zasiahnuť do práv
žalobkyne, keďže došlo k zmene dĺžky, šírky a spádu zastávky a tieto zmeny nezasiahli do
právneho postavenia žalobkyne. keďže nedošlo k zmene priestorových pomerov v rozpore
s požiadavkami žalobkyne...
...Z hľadiska posúdenia námietky žalobkyne ohľadne presiahnutia hodnôt hluku,
krajský súd dáva do pozornosti vyjadrenie Regionálneho úradu verejného zdravotníctva
so sídlom v Trnave č. RUVZ/2008/03590 zo dňa 9.12.2008, ktoré je súčasťou odôvodnenia
druhostupňového rozhodnutia a v ktorom sa konštatuje, že dominantným zdrojom hluku na
ceste II. triedy je celková doprava. Samotný protokol na ktorý poukazuje žalovaná a to
protokol č. 10/2006-200/Tn zo dňa 12.4.2006 vychádza z nesprávneho východiska, pretože
sa v ňom nekonštatuje, že vybudovaný nový zastávkový pruh nemá vplyv na imisie hluku,
nakoľko nebola zmenená vzdialenosť v minulosti vybudovaného zastávkového pruhu od
rodinného domu v spoluvlastníctve žalobkyne. V protokole neboli zisťované vplyv predmetu
konania realizovanej rekonštrukcie zastávky na imisie vo vzťahu k rodinnému domu
žalobkyne. protokol vychádzal z meraní hlučnosti pri sústavne otvorenom okne a vychádzal
aj z už neplatnej právnej úpravy a to Nariadenia vlády SR č.40/2002, ktoré bolo zrušené
dňom 1.6.2006. Okrem toho zo spisového materiálu súd zistil, že zo strany obce bola snaha
vybudovať protihlukovú bariéru medzi stavbou zastávkou a domom žalobkyne, s čím
žalobkyňa nesúhlasila...
... Námietka žalobkyne, že obec má v inej časti obce vhodnejšie priestory na
vybudovanie zastávky je nedôvodná, pretože Krajský súd v Trnave zistil, že už
v predchádzajúcich konaniach bolo viackrát zisťované či uvedená zastávka nemôže byť
postavená na iných priestoroch obce boli vyžiadané stanoviská príslušných orgánov, ktoré
sa vyjadrovali k riešeniu umiestnenia zastávky. V predmetných konaniach bolo zistené, že
najvýhodnejšie riešenie z hľadiska ochrany a bezpečnosti občanov je riešenie zastávky ako
bola vyriešená v tomto konaní.“
18. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom rozsudku krajského súdu dospel
k záveru, že tento svoje rozhodnutie náležite odôvodnil, predmetné rozhodnutie obsahuje
dostatok skutkových a právnych záverov a ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery
boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia
príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím
ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom krajského súdu
nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo
arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu
(II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu
stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať
v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov
a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne
tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne
nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03,
19. V súvislosti s rozsudkom najvyššieho súdu sťažovateľka namietala, že tento svoje
rozhodnutie nedostatočne odôvodnil. Najvyšší súd v napadnutom rozhodnutí, ktorým
potvrdil rozsudok krajského súdu ako vecne správny, uviedol:
„... Najvyšší súd Slovenskej republiky po oboznámení sa s obsahom a dôvodmi
odvolania proti napadnutému rozsudku krajského súdu, po preskúmaní odvolaním
napadnutého rozsudku a po oboznámení sa s obsahom pripojeného spisového materiálu,
vychádzajúc z ustanovenia § 219 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p.
nezistil žiaden dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných
právnych záverov obsiahnutých v odôvodnení napadnutého rozsudku. Tieto závery
vytvárajú dostatočné právne východiská pre vyslovenie výroku napadnutého rozsudku.
Preto sa s tým najvyšší súd stotožňuje v celom rozsahu, považujúc právne posúdenie veci
krajským súdom za správne a na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku k
námietkam žalobkyne uvedeným v odvolaní dopĺňa nasledovné:
... Odvolací súd v súvislosti s konštatovaním správnosti odvolaním napadnutého
rozsudku považoval za podstatné poukázať na aplikáciu koncentračnej zásady, ktorá je
v prípade zlúčenia konania o zmene stavby pred dokončením s kolaudačným konaním
upravená v ustanovení § 61 ods. 1 a § 80 ods. 1 a 2 stavebného zákona. Najvyšší súd dáva
do pozornosti to, že zmyslom časovej koncentrácie konania je skrátiť konanie a zabrániť
prípadným prieťahom spôsobenými účastníkmi konania napr. z dôvodu oneskoreného
uplatnenia námietok a pripomienok. V prípade oneskoreného podania námietok
a pripomienok správny orgán na ne nesmie prihliadnuť. Taktiež nesmie prihliadnuť ani na
námietky, ktoré mohli byť účastníkmi uplatnené skôr, napr. na námietky, ktoré mohli
účastníci uplatniť v konaní o umiestnení stavby, stavebnom konaní a pod. K aplikácii
koncentračnej zásady v správnom konaní zaujal právny názor aj najvyšší súd napr.
v rozhodnutí sp. zn. 3 Sžhuv 4/2008, v ktorom konštatoval, že následky aplikácie zásady
koncentrácie konania spôsobujú zánik procesného práva účastníka konania a poukázal na
to, že ide o obdobu preklúzie (tá sa však uplatňuje v oblasti hmotnoprávnych vzťahov)
a prenesenie tohto princípu do procesných vzťahov znamená prekludovanie práva
označovať a predkladať dôkazy. Typickými prípadmi, v ktorých sa uplatňuje zásada
koncentrácie konania sú práve konanie o umiestnení stavby, stavebné konanie a kolaudačné
konanie, ktoré konania na seba nadväzujú. Konanie o umiestnení stavby predchádza
stavebnému konaniu a rozhodnutie v ňom vydané musí byť v súlade s územným plánom.
Taktiež v stavebnom konaní pri vydaní stavebného povolenia je nutné vychádzať z
územného rozhodnutia. V kolaudačnom konaní sa kontroluje súlad zrealizovanej stavby so
stavebným povolením a územným rozhodnutím. Vo vzťahu k aplikácii zásady časovej
koncentrácie konania je potrebné uviesť, že uplatňovanie námietok v kolaudačnom konaní v
súvislosti umiestnením stavby by nebolo na mieste, keďže účelom tohto konania nie je
otázka umiestnenia stavby ako takej, ale jeho podstata spočíva v posúdení, či je stavba
umiestnená tak, ako je to uvedené v územnom rozhodnutí a taktiež, či bola stavba
zrealizovaná v súlade so stavebným povolením.
... V danom prípade spočívala zmena stavby v zmene dĺžky zastávky, šírky a spádu
zastávky, pričom pôvodná dĺžka bola určená na 33 m a po zmene stavby bola táto dĺžka
skrátená na 30,35 m, šírka bola určená z 3,25 m na pôvodných 2,9 m a spád zastávky z 2%
na 7,9%. Vzhľadom na to, že zmenou stavby pred dokončením sa stavba oproti pôvodnému
stavebnému povoleniu z hľadiska rozmerov zmenšila, námietky žalobkyne (ktorými
spochybňovala najmä umiestnenie dotknutej stavby) neboli spôsobilé spochybniť zákonnosť
rozhodnutia žalovaného, keďže vydaním tohto rozhodnutia nemohlo dôjsť k negatívnemu
zásahu do jej subjektívnych práv. Podľa názoru najvyššieho súdu sa námietky vznesené
žalobkyňou v podanej žalobe týkali predovšetkým otázky umiestnenia dotknutej stavby
a preto musel prisvedčiť správnosti záverov krajského súdu, že námietky týkajúce sa
nedodržania iných všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorými žalobkyňa namietala
nezákonnosť napadnutých rozhodnutí správnych orgánov bolo potrebné s poukazom na
vyššie uvedené uplatniť už v územnom konaní.
... V súvislosti s námietkou žalobkyne, ktorou poukazovala na predchádzajúce tri
konania a rozhodnutia krajského súdu, ktorými dvakrát žalobkyni vyhovel, avšak v danom
prípade žalobu zamietol, najvyšší súd uvádza, že v týchto predchádzajúcich konaniach boli
žalobkyňou uplatnené v zásade rovnaké námietky, ako námietky uplatnené v tomto
preskúmavacom konaní. Je pravdou, že s týmito námietkami sa krajský súd vo svojich skôr
vydaných rozhodnutiach vysporiadal inak, avšak nesprávne, keďže nebola vzatá do úvahy
práve vyššie zmienená potreba aplikácie koncentračnej zásady, ktorá bola pre posúdenie
veci zásadnou.
... K námietke žalobkyne, ktorou poukazovala na rozhodnutie najvyššieho súdu sp.
zn. 2Sžp/6/2013 zo dňa 18.09.2013 z ktorého vyplýva, že hluková záťaž sa musí skúmať
v každom konaní vrátane kolaudačného konania, pričom sa posudzuje hluk z pozemnej
dopravy ako celku, najvyšší súd uvádza, že táto námietka bola v konaní zohľadnená, keď
z vyjadrenia Regionálneho úradu verejného zdravotníctva v Trnave č. RUVZ/2008/03590
zo dňa 09.12.2008 nepochybne vyplynulo, že dominantným zdrojom hluku na ceste II. triedy
je celková doprava.
... V súvislosti s námietkou žalobkyne, ktorou krajskému súdu vytýkala, že sa
nevysporiadal s jej námietkou vecnej nepríslušnosti konajúceho orgánu, keď mala za to, že
bez ohľadu na čas jej podania bol krajský súd v zmysle § 250j ods. 3 druhá a tretia veta
O.s.p. povinný sa touto námietkou zaoberať, najvyšší súd uvádza, že na vady konania
vyplývajúce z ustanovenia § 250j ods. 3 O.s.p. súd prihliada bez ohľadu na to, či boli
namietané v žalobe alebo nie, resp. či tieto vady boli žalobkyňou namietané po uplynutí
lehoty v zmysle § 250b ods. 1 O.s.p, keďže rozsahom a dôvodmi žaloby v týchto prípadoch
nie je súd viazaný. Na uvedené nedostatky konania však súd prihliada v ktoromkoľvek
štádiu preskúmavacieho konania, t. j. nielen v konaní pred krajským súdom, ale aj v rámci
odvolacieho konania. Najvyšší súd preto v odvolacom konaní posúdil aj otázku, či
preskúmavané rozhodnutia vydal orgán, ktorý na to bol podľa zákona oprávnený. Najvyšší
súd v tejto súvislosti uvádza, že v predmetnej veci rozhodovala v prvom stupni obec
o povolení užívania stavby - zastávky SAD pri ceste a časti chodníka.
Podľa § 8 ods. 6 vyhlášky č. 35/1984 Zb., ktorou sa vykonáva zákon č. 135/1961 Zb.
o pozemných komunikáciách zastávka nie je súčasťou pozemnej komunikácie a teda nie je
ani súčasťou cesty II. triedy. Z ustanovenia § 3a ods. 4 zákona č. 135/1961 Zb. vyplýva, že
pôsobnosť špeciálneho stavebného úradu pre miestne komunikácie a účelové komunikácie
vykonávajú obce ako prenesený výkon štátnej správy. V danej veci Obec
rozhodovala ako orgán oprávnený podľa § 120 ods. 1 stavebného zákona a § 3a ods. 4
zákona č. 135/1961 Zb. Rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 8Sžp/13/2012 nebolo možné
aplikovať na prejednávanú vec, keďže v tomto konaní obec rozhodovala ako
špeciálny stavebný úrad v rámci preneseného výkonu štátnej správy, pričom v uvedenom
rozsudku rozhodovala obec ako všeobecný stavebný úrad. Obec ako stavebný úrad
nemohla postupovať ani podľa § 119 ods. 3 stavebného zákona, nakoľko by tento postup
odporoval ustanoveniu § 77 stavebného zákona, keďže stavebné povolenie bolo vydané tým
istým orgánom, ktorý pokračoval v kolaudačnom konaní. V predmetnej veci bolo stavebné
povolenie vydané okresným úradom, ale po zmene právnej úpravy sa takýmto orgánom
stala obec pričom v čase jej rozhodovania ustanovenia § 119 ods. 3 stavebného
zákona nebolo účinné. O odvolaní žalobkyne následne rozhodol žalovaný ako odvolací
správny orgán príslušný podľa § 2 ods. 1 a 3 zákona č. 180/2013 Z.z. a § 3 ods. 5 písm. d
zákona č. 135/1961 Zb. Najvyšší súd preto v odvolacom konaní nezistil vadu konania, ktorá
by odôvodňovala zrušenie napadnutého rozhodnutia s poukazom na § 250j ods. 3 O.s.p.
... S poukazom na vyššie uvedené preto najvyšší súd napadnutý rozsudok krajského
súdu ako vecne správny podľa § 250ja ods. 3 veta druhá O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1,
s § 219 ods. 1,2 O.s.p. a § 492 ods. 2 S.s.p. potvrdil.“
20. Ústavný súd po dôkladnej analýze rozsudku najvyššieho súdu konštatuje, že
najvyšší súd v namietanom rozsudku, opierajúc sa o skutkové zistenia krajského súdu,
zrozumiteľne a bez zjavných logických protirečení vysvetlil svoj skutkový a tomu
zodpovedajúci právny záver, čím poskytol dostatočnú ochranu označeným právam
sťažovateľky. Namietané rozhodnutie nevykazuje znaky svojvoľnosti ani arbitrárnosti, nie
je v nesúlade s platnou právnou úpravou, nepopiera zmysel interpretovaných a aplikovaných
právnych noriem a predovšetkým obsahuje dostatočne náležité a zrozumiteľné vysvetlenie
svojich skutkových a právnych záverov. Ústavný súd v takýchto prípadoch nemá žiaden
dôvod a ani oprávnenie na prehodnocovanie záverov všeobecného súdu. Odôvodnenie
oboch namietaných rozsudkov tak zodpovedá požiadavkám kladeným konštantnou
judikatúrou ústavného súdu na odôvodnenia rozhodnutí všeobecných súdov, a ústavný súd
preto konštatuje kvalitu odôvodnenia namietaných rozsudkov ako súladnú s obsahom čl. 46
ods. 1 ústavy.
21. V nadväznosti na namietané porušenie základného práva na priaznivé životné
prostredie podľa čl. 44 ods. 1 ústavy ústavný súd uzatvára, že medzi argumentáciou
sťažovateľky (spočívajúcou v tom, že v dôsledku namietaných rozhodnutí utrpí trvalú ujmu
na kvalite svojho životného prostredia) a označeným právom, ktoré sťažovateľka namietala
vo svojej sťažnosti, absentuje vzájomná príčinná súvislosť.
22. Poukazujúc na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľky odmietol podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
23. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími nárokmi
sťažovateľky nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 18. júla 2018