Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 257/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. júla 2018

predbežne prerokoval sťažnosť , zastúpenej advokátom

Mgr. Ing. Jurajom Trokanom, Vajanského 10, Trnava, vo veci namietaného porušenia

základného práva na priaznivé životné prostredie podľa Slovenskej

republiky a základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky rozsudkom Krajského súdu v Trnave sp. zn. z 23. júna 2016

a jemu predchádzajúcim postupom a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 28. marca 2018 a jemu predchádzajúcim postupom a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I .

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. júla 2018

doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou

namieta porušenie svojho základného práva na priaznivé životné prostredie podľa čl. 44

ods. 1 (ďalej len „“) a základného práva na súdnu

ochranu podľa rozsudkom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský

súd“) sp. zn. z 23. júna 2016 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) a jemu

predchádzajúcim postupom a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) sp. zn. z 28. marca 2018 (ďalej len „rozsudok najvyššieho

súdu“) a jemu predchádzajúcim postupom.

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa podanou žalobou na

krajskom súde domáhala preskúmania rozhodnutia Okresného úradu Trnava (ďalej len

„okresný úrad“) č. OU-TT-OCDPK-2014/019541/Š1/1 z 3. novembra 2014 (ďalej len

„rozhodnutie okresného úradu“), ktorým okresný úrad ako druhostupňový orgán potvrdil

rozhodnutie obce , Spoločného obecného úradu č. Výst.DEC-

1197/2003/Ná-49 z 25. júna 2014 (ďalej len „rozhodnutie obce“), ktorým bolo povolené

užívanie „Rekonštrukcia námestia a priľahlej časti obce “ ‒časť stavby zastávka

SAD a časť chodníka na pozemku parc. č. v k. ú. , účel stavby inžinierska

stavba. Proti rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka prostredníctvom svojho

právneho zástupcu odvolanie, o ktorom rozhodol 28. marca 2018 najvyšší súd, pričom

vo svojom rozhodnutí potvrdil rozsudok krajského súdu.

3. Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že ani krajský súd, ani najvyšší súd v danom

prípade vôbec nezohľadnili jej kľúčovú námietku týkajúcu sa prekročenia hluku, pričom

táto skutočnosť bola jednoznačne konštatovaná regionálnym úradom verejného

zdravotníctva. Podľa jej názoru súdy nerešpektovali skutočnosť, že hodnoty prípustného

hluku sú v danom prípade prekročené.

4. V súvislosti s rozsudkom krajského súdu sťažovateľka zhodnotila, že krajský súd

svoje rozhodnutie neodôvodnil tak, aby bolo bez pochybnosti zrejmé, na základe akých

úvah dospel k výroku rozhodnutia. Podľa názoru sťažovateľky neboli splnené zákonné

podmienky na vydanie rozhodnutia v správnom konaní, toto bolo teda vydané v rozpore

so zákonom a krajský súd takéto rozhodnutie napriek tomu nezrušil. Sťažovateľka v danej

súvislosti poukázala na rozsudky krajského súdu, ktorých vydanie predchádzalo vydaniu

napadnutého rozsudku, konkrétne na rozsudok krajského súdu sp. zn.

z 27. apríla 2006 a rozsudok krajského súdu sp. zn. z 26. apríla 2012, v ktorých

sa krajský súd k posúdeniu danej veci postavil odlišne. Sťažovateľka uviedla, že pokiaľ sa

krajský súd v danom konaní odklonil od rozhodovacej praxe v predchádzajúcich konaniach,

bolo namieste, aby tento odklon v odôvodnení rozhodnutia náležite zdôvodnil, čo sa však

nestalo. Takéto konanie je porušením práva na súdnu ochranu.

5. Sťažovateľka rovnako namietala nedostatočné odôvodnenie rozsudku najvyššieho

súdu, pričom zhodnotila, že najvyšší súd svoje rozhodnutie vôbec nezdôvodnil, keď len

jednou vetou skonštatoval, že dominantným zdrojom hluku je celková doprava, bez toho,

aby sa vôbec zaoberal a uviedol, že intenzita hluku je prekročená, a teda nie sú splnené

zákonné dôvody na vydanie napadnutého správneho rozhodnutia. Z takéhoto

nedostatočného odôvodnenia najvyššieho súdu nevyplýva, či sú prekročené prípustné

hodnoty hluku alebo nie sú prekročené prípustné hodnoty hluku, teda odôvodnenie je úplne

vágne. Tvrdenie, že dominantným zdrojom hluku je celková doprava, je podľa názoru

sťažovateľky zavádzajúce. Celková doprava zahŕňa vždy všetku dopravu a aj autobusovú

dopravu a nemôže byť logicky nikdy dominantná, resp. takéto vyjadrenie je nezmyselné,

pretože celková doprava je súčtom ostatných čiastkových „dopráv“.

6. Sťažovateľka zároveň poukázala na STN 73 6425, kde je v bode 5.1.2 písm. c)

uvedené, že zastávky sa musia umiestniť tak, aby vyhovovali požiadavke najvyššie

prípustných hodnôt hluku. Regionálny úrad verejného zdravotníctva v Trnave (ďalej len

„úrad verejného zdravotníctva“) v meraní č. RUVZ/2008/03590 z 9. decembra 2008

konštatoval, že hluk vo vonkajšom prostredí z pozemnej dopravy je prekročený. Ďalej bolo

prekročenie hluku konštatované v protokole z merania hlučnosti vo vonkajšom priestore,

ktorý rovnako vypracoval úrad verejného zdravotníctva pod č. 2004/00138 z 26. mája 2004.

7. Okrem merania úradu verejného zdravotníctva, ktoré bolo vykonané vo vonkajšom

prostredí, bolo realizované aj meranie vo vnútornom prostredí v dome, kde sa uvádza

v protokole č. 10/2006-200/Tn, ktorý bol na návrh sťažovateľky vypracovaný

(akreditovaným laboratóriom hluku a vibrácii),

z merania 12. apríla 2006, kde je konštatované, že celkový dopravný hluk počas dňa

dosahuje 46,5 dB, pričom samotný hluk z autobusov dosahuje 42,8 dB. Celkový dopravný

hluk počas noci dosahuje 41,9 dB a hluk z autobusovej dopravy 38,2 dB. Vo všetkých

prípadoch je limit prekročený aj pre dennú a nočnú hodinu. Preukázateľne hluk

z autobusovej dopravy je dominantným zdrojom hluku z dopravy.

8. Podľa názoru sťažovateľky všetky merania preukázali, že hluk z dopravy

vo vonkajšom priestore je prekročený a podľa merania hluku vo vnútri domu sťažovateľky

prípustná hodnota hluku je prekročená tak samotnými autobusmi, ako aj celkovou

dopravou. Poukazujúc na rozhodnutie najvyššieho súdu v obdobnom prípade (sp. zn.

) sťažovateľka skonštatovala, že „jednovetné, dokonca nelogické a vágne

odôvodnenie v napádanom rozhodnutí, že dominantným zdrojom hluku je celková doprava

nič nehovorí o splnení zákonných limitov a porušuje namietané ústavné práva

sťažovateľky“.

9. Sťažovateľka taktiež namietala vecnú príslušnosť obce ako špeciálneho

stavebného úradu. Sťažovateľka je toho názoru, že súdy sa presvedčivo nevysporiadali

so skutočnosťou, či vec bola prejednaná vecne príslušným správnym orgánom. Krajský súd

sa touto námietkou nezaoberal vôbec, čo mu nebolo nijako vytknuté odvolacím súdom

napriek nezákonnému postupu. Najvyšší súd v rozsudku uviedol, že autobusová zastávka

nie je súčasťou diaľnice, cesty a ani súčasťou miestnej komunikácie, čo je tam aj skutočne

uvedené. Avšak najvyšší súd konštatuje, že obec konala ako špeciálny stavebný

úrad pre miestne komunikácie. V danej súvislosti sťažovateľka poukázala na obdobné

rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. , kde najvyšší súd uviedol, že

o stavbách, ktoré nie sú miestnou komunikáciou, má rozhodovať všeobecný stavebný úrad.

Najvyšší súd v namietanom prípade neodôvodnil vecnú príslušnosť obce, prečo ako

špeciálny stavebný úrad rozhodovala o stavbe, ktorá nie je miestnou komunikáciou.

10. V súvislosti s namietaným porušením základného práva na priaznivé životné

prostredie sťažovateľka uviedla, že následkom rozhodnutia správneho orgánu a následných

rozhodnutí súdov bude sťažovateľka vystavená nadmernému hluku (jednoznačne

preukázaného regionálnym úradom verejného zdravotníctva a protokolom akreditovaného

laboratória), čím utrpí trvalú ujmu na kvalite svojho životného prostredia. Rozhodnutiami

dotknutých orgánov teda došlo k trvalému porušeniu práva sťažovateľky na priaznivé

životné prostredie.

11. V nadväznosti na už uvedené sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd rozhodol

týmto nálezom:

„Základné právo sťažovateľky na priaznivé životné prostredie podľa čl. 44 ods. 1

SR bolo porušené konaním Krajského súdu v Trnave; spisová značka:

.

Základné právo sťažovateľky na priaznivé životné prostredie podľa čl. 44 ods. 1

SR bolo porušené konaním Najvyššieho súdu Slovenskej republiky; spisová značka:

.

Základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa SR bolo

porušené konaním Krajského súdu v Trnave; spisová značka: .

Základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa SR bolo

porušené konaním Najvyššieho súdu Slovenskej republiky; spisová značka: .

Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Krajského súdu v Trnave, sp. zn.

a vec mu vracia na ďalšie konanie.

Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky, sp. zn. .

Sťažovateľke Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva finančné zadosťučinenie

v sume 6 000,- €, z toho 3 000,- € od Krajského súdu v Trnave a 3 000.- € od Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky, ktoré sú povinní zaplatiť sťažovateľke na účet právneho

zástupcu...

Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľke náhradu trov konania

v sume 324,82 €..., ktorú je Najvyšší súd Slovenskej republiky, povinný zaplatiť sťažovateľke

na účet právneho zástupcu...“

II.

12. Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

13. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

14. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť

je preto možné považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, ,

).

15. Sťažovateľka v sťažnosti namieta porušenie základného práva na priaznivé

životné prostredie podľa a základného práva na súdnu ochranu

ods. 1 rozsudkom krajského súdu a jemu predchádzajúcim postupom a rozsudkom

najvyššieho súdu a jemu predchádzajúcim postupom. Ústavný súd v tomto konaní preto

pristúpil k skúmaniu, či právny názor vyslovený v napadnutých rozsudkoch krajského súdu

a najvyššieho súdu je z ústavného hľadiska udržateľný a akceptovateľný.

16. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri

uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani

právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného

súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia

a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov

takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže

stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa

všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.

O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by

bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis ,

, ).

17. Argumentácia sťažovateľky spočíva predovšetkým v tom, že krajský súd

vo svojom rozsudku, ktorý bol rozsudkom najvyššieho súdu potvrdený, nesprávne právne

a skutkovo posúdil vec. Podľa názoru sťažovateľky nezohľadnil námietku sťažovateľky

týkajúcu sa prekročenej hladiny hluku. Krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia

uviedol:

„Žalovaný ako druhostupňový správny orgán svojim rozhodnutím zo dňa 3.11.2014

skonštatoval, že odvolanie žalobkyne nie je dôvodné a preto ho zamietol a zároveň potvrdil

prvostupňové rozhodnutie obce Vo svojom rozhodnutí uviedol, že obec

sa za účasti dotknutých kompetentných orgánov a organizácií snažila nájsť vhodné miesto

na autobusovú zastávku a k riešeniu tohto problému vydalo svoje stanovisko aj Okresné

riaditeľstvo Policajného zboru, odbor dopravného inšpektorátu Trnava, ktorý uviedol, že

Okresný dopravný inšpektorát Trnava ako orgán dohľadu nad bezpečnosťou a plynulosťou

cestnej premávky, nesúhlasí s umiestnením zastávky na jazdnom pruhu ako navrhovala

žalobkyňa aj preto, lebo pri zastavovaní autobusov na zastávke v križovatke by mohlo dôjsť

k ohrozeniu ostatných účastníkov cestnej premávky pri odbočovaní z a do ulice

a zároveň by sa tým znemožnilo bezpečné predchádzanie resp. obchádzanie stojacich

autobusov na zastávke v križovatke a to odporuje viacerým ustanoveniam

Z. z. o premávke a zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.

K námietke hlučnosti a prašnosti žalovaný uviedol, že Regionálny úrad verejného

zdravotníctva so sídlom v Trnave v liste zo dňa 9.12.2008 okrem iného uvádza: na základe

vykonaného merania hlučnosti vo vonkajšom prostredí dňa 4.12.2008 v čase od 14.00 hod.

do 14.55 hod. bolo zistené, že hlučnosť ktorá preniká do vonkajšieho priestoru rodinného

domu č. 26 autobusov prichádzajúcich na zastávku nie je vyššia ako najvyššie prípustné

hodnoty pre referenčné časové intervaly podľa vyhlášky Ministerstva zdravotníctva SR

č., ktorou sa upravujú podrobnosti o prípustnosti hodnotách hluku,

infrazvuku a vibrácii a o požiadavkách na objektivizáciu hluku, infrazvuku a vibrácii v

životnom prostredí. Dominantným zdrojom hluku na ceste II. triedy je celková doprava,

žalovaný preto považuje rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu za správne...

Krajský súd v Trnave po preskúmaní spisového materiálu nezistil, že by napadnuté

rozhodnutie žalovaného trpelo namietanými vadami a zastáva názor, že je vecne správne.

V prvom rade súd považuje za potrebné ozrejmiť žalobkyni, že stavebné konanie ako

i kolaudačné konanie sú v podstate dva ucelené druhy konania, ktoré síce na seba

v jednotlivých fázach nadväzujú, avšak majú odlišný predmet konania. Pri stavebnom

konaní príslušný správny orgán skúma najmä splnenie podmienok uvedených v ust. § 62

stavebného poriadku a finálne v kladnom prípade vydá časovo obmedzené stavebné

povolenie, v ktorom urči záväzné podmienky uskutočnenia a užívania stavby a rozhodnutie

o námietkach účastníkov konania. Nadobudnutím právoplatnosti sa považuje konanie za

právoplatne skončené. V danom prípade je nesporne preukázané, že stavebné konanie bolo

právoplatne skončené a že žalobkyňa proti tomuto rozhodnutiu už nemôže v danom čase

podávať žiadne námietky resp. požadovať, aby toto rozhodnutie bolo zrušené, pokiaľ túto

možnosť nevyužila v zákonnej lehote...

Predmet kolaudačného rozhodnutia je upravený v § 81 ods. 1 stavebného zákona,

podľa ktorého príslušný správny orgán skúma najmä či stavba bola uskutočnená podľa

dokumentácie overenej stavebným úradom v stavebnom konaní a či sa dodržali

zastavovacie podmienky určené územným plánom zóny alebo podmienky určené v územnom

rozhodnutí a v stavebnom povolení. Ďalej skúma či skutočné zrealizovanie stavby alebo aj

jej užívanie nebude ohrozovať verejný záujem predovšetkým z hľadiska ochrany života

a zdravia, životného prostredia, bezpečnosti práce a technických zariadení. Pre obe

konania je však typické spoločná koncentračná zásada, ktorou je stavebné i kolaudačné

konanie ovládané. Táto zásada a vyjadrenia v § 61 ods. 1 a § 80 ods. 1, 2 stavebného

zákona, pričom špecifikom tejto zásady je to, že účastníci konania môžu uplatniť námietky

a stanoviská najneskoršie pri ústnom pojednávaní, inak sa na ne neprihliadne...

...krajský súd je toho názoru, že žalobkyňa je oprávnenou osobou na podanie

predmetnej žaloby. Na druhej strane však treba skúmať, či zmenou stavby pred dokončením

došlo k zásahu do práv žalobkyne, pričom krajský súd skonštatoval po preskúmaní

spisového materiálu, že v danom prípade zásadu do práv žalobkyne v negatívnom slova

zmysle neprišlo. K tomuto záveru krajský súd dospel na základe toho, že ako vyplýva

z druhostupňového rozhodnutia žalovaný konštatuje, že zmeny stavby boli zakreslené do

projektovej dokumentácie predloženej pri kolaudačnom rozhodnutí, ale na základe týchto

zmien nedošlo k zmene v šírkovom usporiadaní predmetnej časti stavby, ktorý bol zásadným

problémom žalobkyne, ktorá žiadala odstup hranice zastávky od svojho domu viac ako 3

metre. Zmena stavby spočívala v zmene dĺžky zastávky, šírky zastávky a spádu zastávky,

pričom pôvodná dĺžka bola určená na 33 metrov a po zmene stavby bola táto dĺžka skrátená

na 30,35 metra, šírka bola určená pôvodne 3,25 metra na pôvodných 2,9 metra a spád

zastávky z 2% na 7,9 %. Uvedené zmeny žiadnym spôsobom nemohli zasiahnuť do práv

žalobkyne, keďže došlo k zmene dĺžky, šírky a spádu zastávky a tieto zmeny nezasiahli do

právneho postavenia žalobkyne. keďže nedošlo k zmene priestorových pomerov v rozpore

s požiadavkami žalobkyne...

...Z hľadiska posúdenia námietky žalobkyne ohľadne presiahnutia hodnôt hluku,

krajský súd dáva do pozornosti vyjadrenie Regionálneho úradu verejného zdravotníctva

so sídlom v Trnave č. RUVZ/2008/03590 zo dňa 9.12.2008, ktoré je súčasťou odôvodnenia

druhostupňového rozhodnutia a v ktorom sa konštatuje, že dominantným zdrojom hluku na

ceste II. triedy je celková doprava. Samotný protokol na ktorý poukazuje žalovaná a to

protokol č. 10/2006-200/Tn zo dňa 12.4.2006 vychádza z nesprávneho východiska, pretože

sa v ňom nekonštatuje, že vybudovaný nový zastávkový pruh nemá vplyv na imisie hluku,

nakoľko nebola zmenená vzdialenosť v minulosti vybudovaného zastávkového pruhu od

rodinného domu v spoluvlastníctve žalobkyne. V protokole neboli zisťované vplyv predmetu

konania realizovanej rekonštrukcie zastávky na imisie vo vzťahu k rodinnému domu

žalobkyne. protokol vychádzal z meraní hlučnosti pri sústavne otvorenom okne a vychádzal

aj z už neplatnej právnej úpravy a to Nariadenia vlády SR č.40/2002, ktoré bolo zrušené

dňom 1.6.2006. Okrem toho zo spisového materiálu súd zistil, že zo strany obce bola snaha

vybudovať protihlukovú bariéru medzi stavbou zastávkou a domom žalobkyne, s čím

žalobkyňa nesúhlasila...

... Námietka žalobkyne, že obec má v inej časti obce vhodnejšie priestory na

vybudovanie zastávky je nedôvodná, pretože Krajský súd v Trnave zistil, že už

v predchádzajúcich konaniach bolo viackrát zisťované či uvedená zastávka nemôže byť

postavená na iných priestoroch obce boli vyžiadané stanoviská príslušných orgánov, ktoré

sa vyjadrovali k riešeniu umiestnenia zastávky. V predmetných konaniach bolo zistené, že

najvýhodnejšie riešenie z hľadiska ochrany a bezpečnosti občanov je riešenie zastávky ako

bola vyriešená v tomto konaní.“

18. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom rozsudku krajského súdu dospel

k záveru, že tento svoje rozhodnutie náležite odôvodnil, predmetné rozhodnutie obsahuje

dostatok skutkových a právnych záverov a ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery

boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia

príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím

ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom krajského súdu

nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu

(, ) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu

stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať

v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov

a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne

tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne

nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (,

).

19. V súvislosti s rozsudkom najvyššieho súdu sťažovateľka namietala, že tento svoje

rozhodnutie nedostatočne odôvodnil. Najvyšší súd v napadnutom rozhodnutí, ktorým

potvrdil rozsudok krajského súdu ako vecne správny, uviedol:

„... Najvyšší súd Slovenskej republiky po oboznámení sa s obsahom a dôvodmi

odvolania proti napadnutému rozsudku krajského súdu, po preskúmaní odvolaním

napadnutého rozsudku a po oboznámení sa s obsahom pripojeného spisového materiálu,

vychádzajúc z ustanovenia v spojení s veta prvá

nezistil žiaden dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných

právnych záverov obsiahnutých v odôvodnení napadnutého rozsudku. Tieto závery

vytvárajú dostatočné právne východiská pre vyslovenie výroku napadnutého rozsudku.

Preto sa s tým najvyšší súd stotožňuje v celom rozsahu, považujúc právne posúdenie veci

krajským súdom za správne a na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku k

námietkam žalobkyne uvedeným v odvolaní dopĺňa nasledovné:

... Odvolací súd v súvislosti s konštatovaním správnosti odvolaním napadnutého

rozsudku považoval za podstatné poukázať na aplikáciu koncentračnej zásady, ktorá je

v prípade zlúčenia konania o zmene stavby pred dokončením s kolaudačným konaním

upravená v ustanovení § 61 ods. 1 a § 80 ods. 1 a 2 stavebného zákona. Najvyšší súd dáva

do pozornosti to, že zmyslom časovej koncentrácie konania je skrátiť konanie a zabrániť

prípadným prieťahom spôsobenými účastníkmi konania napr. z dôvodu oneskoreného

uplatnenia námietok a pripomienok. V prípade oneskoreného podania námietok

a pripomienok správny orgán na ne nesmie prihliadnuť. Taktiež nesmie prihliadnuť ani na

námietky, ktoré mohli byť účastníkmi uplatnené skôr, napr. na námietky, ktoré mohli

účastníci uplatniť v konaní o umiestnení stavby, stavebnom konaní a pod. K aplikácii

koncentračnej zásady v správnom konaní zaujal právny názor aj najvyšší súd napr.

v rozhodnutí sp. zn. , v ktorom konštatoval, že následky aplikácie zásady

koncentrácie konania spôsobujú zánik procesného práva účastníka konania a poukázal na

to, že ide o obdobu preklúzie (tá sa však uplatňuje v oblasti hmotnoprávnych vzťahov)

a prenesenie tohto princípu do procesných vzťahov znamená prekludovanie práva

označovať a predkladať dôkazy. Typickými prípadmi, v ktorých sa uplatňuje zásada

koncentrácie konania sú práve konanie o umiestnení stavby, stavebné konanie a kolaudačné

konanie, ktoré konania na seba nadväzujú. Konanie o umiestnení stavby predchádza

stavebnému konaniu a rozhodnutie v ňom vydané musí byť v súlade s územným plánom.

Taktiež v stavebnom konaní pri vydaní stavebného povolenia je nutné vychádzať z

územného rozhodnutia. V kolaudačnom konaní sa kontroluje súlad zrealizovanej stavby so

stavebným povolením a územným rozhodnutím. Vo vzťahu k aplikácii zásady časovej

koncentrácie konania je potrebné uviesť, že uplatňovanie námietok v kolaudačnom konaní v

súvislosti umiestnením stavby by nebolo na mieste, keďže účelom tohto konania nie je

otázka umiestnenia stavby ako takej, ale jeho podstata spočíva v posúdení, či je stavba

umiestnená tak, ako je to uvedené v územnom rozhodnutí a taktiež, či bola stavba

zrealizovaná v súlade so stavebným povolením.

... V danom prípade spočívala zmena stavby v zmene dĺžky zastávky, šírky a spádu

zastávky, pričom pôvodná dĺžka bola určená na 33 m a po zmene stavby bola táto dĺžka

skrátená na 30,35 m, šírka bola určená z 3,25 m na pôvodných 2,9 m a spád zastávky z 2%

na 7,9%. Vzhľadom na to, že zmenou stavby pred dokončením sa stavba oproti pôvodnému

stavebnému povoleniu z hľadiska rozmerov zmenšila, námietky žalobkyne (ktorými

spochybňovala najmä umiestnenie dotknutej stavby) neboli spôsobilé spochybniť zákonnosť

rozhodnutia žalovaného, keďže vydaním tohto rozhodnutia nemohlo dôjsť k negatívnemu

zásahu do jej subjektívnych práv. Podľa názoru najvyššieho súdu sa námietky vznesené

žalobkyňou v podanej žalobe týkali predovšetkým otázky umiestnenia dotknutej stavby

a preto musel prisvedčiť správnosti záverov krajského súdu, že námietky týkajúce sa

nedodržania iných všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorými žalobkyňa namietala

nezákonnosť napadnutých rozhodnutí správnych orgánov bolo potrebné s poukazom na

vyššie uvedené uplatniť už v územnom konaní.

... V súvislosti s námietkou žalobkyne, ktorou poukazovala na predchádzajúce tri

konania a rozhodnutia krajského súdu, ktorými dvakrát žalobkyni vyhovel, avšak v danom

prípade žalobu zamietol, najvyšší súd uvádza, že v týchto predchádzajúcich konaniach boli

žalobkyňou uplatnené v zásade rovnaké námietky, ako námietky uplatnené v tomto

preskúmavacom konaní. Je pravdou, že s týmito námietkami sa krajský súd vo svojich skôr

vydaných rozhodnutiach vysporiadal inak, avšak nesprávne, keďže nebola vzatá do úvahy

práve vyššie zmienená potreba aplikácie koncentračnej zásady, ktorá bola pre posúdenie

veci zásadnou.

... K námietke žalobkyne, ktorou poukazovala na rozhodnutie najvyššieho súdu sp.

zn. zo dňa 18.09.2013 z ktorého vyplýva, že hluková záťaž sa musí skúmať

v každom konaní vrátane kolaudačného konania, pričom sa posudzuje hluk z pozemnej

dopravy ako celku, najvyšší súd uvádza, že táto námietka bola v konaní zohľadnená, keď

z vyjadrenia Regionálneho úradu verejného zdravotníctva v Trnave č. RUVZ/2008/03590

zo dňa 09.12.2008 nepochybne vyplynulo, že dominantným zdrojom hluku na ceste II. triedy

je celková doprava.

... V súvislosti s námietkou žalobkyne, ktorou krajskému súdu vytýkala, že sa

nevysporiadal s jej námietkou vecnej nepríslušnosti konajúceho orgánu, keď mala za to, že

bez ohľadu na čas jej podania bol krajský súd v zmysle § 250j ods. 3 druhá a tretia veta

povinný sa touto námietkou zaoberať, najvyšší súd uvádza, že na vady konania

vyplývajúce z ustanovenia súd prihliada bez ohľadu na to, či boli

namietané v žalobe alebo nie, resp. či tieto vady boli žalobkyňou namietané po uplynutí

lehoty v zmysle § 250b ods. 1 O.s.p, keďže rozsahom a dôvodmi žaloby v týchto prípadoch

nie je súd viazaný. Na uvedené nedostatky konania však súd prihliada v ktoromkoľvek

štádiu preskúmavacieho konania, t. j. nielen v konaní pred krajským súdom, ale aj v rámci

odvolacieho konania. Najvyšší súd preto v odvolacom konaní posúdil aj otázku, či

preskúmavané rozhodnutia vydal orgán, ktorý na to bol podľa zákona oprávnený. Najvyšší

súd v tejto súvislosti uvádza, že v predmetnej veci rozhodovala v prvom stupni obec

o povolení užívania stavby - zastávky SAD pri ceste a časti chodníka.

Podľa vyhlášky č. , ktorou sa vykonáva

o pozemných komunikáciách zastávka nie je súčasťou pozemnej komunikácie a teda nie je

ani súčasťou cesty II. triedy. Z ustanovenia vyplýva, že

pôsobnosť špeciálneho stavebného úradu pre miestne komunikácie a účelové komunikácie

vykonávajú obce ako prenesený výkon štátnej správy. V danej veci Obec

rozhodovala ako orgán oprávnený podľa § 120 ods. 1 stavebného zákona a § 3a ods. 4

Rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. nebolo možné

aplikovať na prejednávanú vec, keďže v tomto konaní obec rozhodovala ako

špeciálny stavebný úrad v rámci preneseného výkonu štátnej správy, pričom v uvedenom

rozsudku rozhodovala obec ako všeobecný stavebný úrad. Obec ako stavebný úrad

nemohla postupovať ani podľa § 119 ods. 3 stavebného zákona, nakoľko by tento postup

odporoval ustanoveniu § 77 stavebného zákona, keďže stavebné povolenie bolo vydané tým

istým orgánom, ktorý pokračoval v kolaudačnom konaní. V predmetnej veci bolo stavebné

povolenie vydané okresným úradom, ale po zmene právnej úpravy sa takýmto orgánom

stala obec pričom v čase jej rozhodovania ustanovenia § 119 ods. 3 stavebného

zákona nebolo účinné. O odvolaní žalobkyne následne rozhodol žalovaný ako odvolací

správny orgán príslušný podľa a a

Najvyšší súd preto v odvolacom konaní nezistil vadu konania, ktorá

by odôvodňovala zrušenie napadnutého rozhodnutia s poukazom na

... S poukazom na vyššie uvedené preto najvyšší súd napadnutý rozsudok krajského

súdu ako vecne správny podľa veta druhá v spojení s ,

s , a S.s.p. potvrdil.“

20. Ústavný súd po dôkladnej analýze rozsudku najvyššieho súdu konštatuje, že

najvyšší súd v namietanom rozsudku, opierajúc sa o skutkové zistenia krajského súdu,

zrozumiteľne a bez zjavných logických protirečení vysvetlil svoj skutkový a tomu

zodpovedajúci právny záver, čím poskytol dostatočnú ochranu označeným právam

sťažovateľky. Namietané rozhodnutie nevykazuje znaky svojvoľnosti ani arbitrárnosti, nie

je v nesúlade s platnou právnou úpravou, nepopiera zmysel interpretovaných a aplikovaných

právnych noriem a predovšetkým obsahuje dostatočne náležité a zrozumiteľné vysvetlenie

svojich skutkových a právnych záverov. Ústavný súd v takýchto prípadoch nemá žiaden

dôvod a ani oprávnenie na prehodnocovanie záverov všeobecného súdu. Odôvodnenie

oboch namietaných rozsudkov tak zodpovedá požiadavkám kladeným konštantnou

judikatúrou ústavného súdu na odôvodnenia rozhodnutí všeobecných súdov, a ústavný súd

preto konštatuje kvalitu odôvodnenia namietaných rozsudkov ako súladnú s obsahom čl. 46

ods. 1 .

21. V nadväznosti na namietané porušenie základného práva na priaznivé životné

prostredie podľa ústavný súd uzatvára, že medzi argumentáciou

sťažovateľky (spočívajúcou v tom, že v dôsledku namietaných rozhodnutí utrpí trvalú ujmu

na kvalite svojho životného prostredia) a označeným právom, ktoré sťažovateľka namietala

vo svojej sťažnosti, absentuje vzájomná príčinná súvislosť.

22. Poukazujúc na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľky odmietol podľa § 25

ods. 2 ako zjavne neopodstatnenú.

23. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími nárokmi

sťažovateľky nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. júla 2018