Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 522/2015
PDF · 430.48 KB
No categories available
I. ÚS 522/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. novembra
2015 predbežne prerokoval sťažnosť ,
, zastúpeného advokátom JUDr. Tiborom Bickom, Dukelská 972/7 3, Považská
Bystrica, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46
ods. 1 a čl. 48 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd uznesením Okresného súdu Považská Bystrica č. k. 1 T 93/2009 259
z 5. júna 2015 a uznesením Okresného súdu Považská Bystrica č. k. 1 T 93/2009 266
z 3. septembra 2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. novembra
2015 doručená sťažnosť , (ďalej len
„sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1,
čl. 46 ods. 1 a čl. 48 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 11 ods. 1 a
čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práv podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dodatkový protokol“) uznesením Okresného súdu Považská Bystrica (ďalej len
„okresný súd“) č. k. 1 T 93/2009 259 z 5. júna 2015 (ďalej len „opravné uznesenie z 5. júna
2015“) a uznesením okresného súdu č. k. 1 T 93/2009 266 z 3. septembra 2015 (ďalej len
„uznesenie z 3. septembra 2015“) .
Sťažovateľ v sťažnosti uviedol:
„Vyšším súdnym úradníkom (ďalej aj VSÚ) Okresného súdu Považská Bystrica... pod
č. k. 0Tp 14/2009 12 som bol dňa 23. 4. 2009 ustanovený obv. za
obhajcu v trestnej veci...
Trestné stíhanie obv. bolo skončené rozsudkom porušovateľa sp. zn.
1T/93/2009 zo dňa 22. 7. 2009, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 22. 7. 2009.
Po skončení trestného stíhania obvineného som žiadosťou o priznanie trov obhajoby
zo dňa 2. 5. 2012 vyúčtoval trovy obhajoby... v celkovej sume 1 573,13 €.
O tomto mojom návrhu na priznanie trov obhajoby rozhodol VSÚ porušovateľa
uznesením č. k. 1 T/93/2009 247 zo dňa 30. 8. 2012 tak, že mi priznal celkom trovy
obhajoby v sume 1 508,04 6, pričom z mnou vyúčtovaných trov obhajoby mi nepriznal
odmenu a rež. paušál za jeden úkon právnej služby... zo dňa 4. 5. 2009...
Z uvedeného dôvodu, keďže tento úkon právnej služby som riadne uskutočnil, a patrí
mi zaň odmena v sume 57,95 € a rež. paušál v sume 6,95 €, som proti tomuto uzneseniu
podal sťažnosť..., o ktorej rozhodol sudca porušovateľa uznesením č. k. 1T/93/2009 255 zo
dňa 3. 2. 2015 tak, že mojej sťažnosti v plnom rozsahu vyhovel, napadnuté uznesenie VSÚ
zrušil a sám vo veci rozhodol.
Sudca porušovateľa mi týmto uznesením priznal odmenu v sume 57,95 € a k nej
patriaci rež. paušál v sume 6,95 € aj za vyššie uvedený písomný úkon právnej služby...
Vo výroku tohto uznesenia sudcu porušovateľa však evidentne došlo k pisárskym
chybám, a to pod bodom II, v položke č. 1, v ktorej je uvedený v zátvorke nesprávny počet
rež. paušálov 16, hoci správne má byť 17, a taktiež je v tejto položke nesprávne uvedený
súčet rež. paušálov v sume 111,20 €, hoci správne má byť 118,15 €.
Zároveň došlo k pisárskym chybám vo výroku tohto uznesenia v celkových súčtoch,
kde pod bodom I má byť uvedené spolu 1 245,88 € (nesprávne je uvedené 1 187,93 €), pod
bodom II má byť uvedené spolu 327,06 € (nesprávne je uvedené 320,11 €) a ďalej má byť
uvedené spolu odmena za obhajobu 1/ + II/ v sume 1 572,94 € (nesprávne je uvedené
1 565,99 €).
Vzhľadom na tieto pisárske chyby som porušovateľovi podal návrh... na opravu
uvedených pisárskych chýb v uvedenom uznesení sudcu porušovateľa.
Na základe tohto môjho návrhu rozhodol sudca porušovateľa opravným uznesením
č. k. 1T/93/2009 259 zo dňa 5. 6. 2015 (ďalej aj opravné uznesenie) o oprave pisárskych
chýb v úplnom rozpore so svojím vlastným uznesením č. k. 1 T/93/2009 255 zo dňa 3. 2.
2015, ktorým mi priznal celkom 17 odmien a 17 rež. paušálov za 17 úkonov právnej služby
vykonaných v roku 2009, pričom namiesto skutočne priznaných 17 rež. paušálov
(dotknutým uznesením, t. j. uznesením, ktoré bolo opravované) za úkony právnej služby
vykonané v roku 2009 mi zrazu týmto opravným uznesením priznal iba 15 rež. paušálov za
tieto úkony, pričom súčasne s tým vykonal opravu v súčtoch v bode I opravovaného
uznesenia, a to na správnu sumu 1 245,88 €, čo zodpovedá priznanej odmene za 17 úkonov
právnej služby.
Týmto opravným uznesením mi sudca porušovateľa svojvoľne znížil trovy právnych
služieb o 2 režijné paušály, a tým zmenil obsah opravovaného uznesenia, čo pri oprave
rozhodnutia nie je prípustné.
Taktiež je opravné uznesenie nepreskúmateľné, pretože sa z neho nedá zistiť, za ktoré
dva úkony právnej služby mi sudca porušovateľa svojvoľne nepriznal rež. paušál.
Odôvodnenie opravného uznesenia je nedostatočné, v rozpore s § 176 ods. 2 Tr. por.,
čo tiež spôsobuje jeho nepreskúmateľnosť. ...
Naviac v tomto opravnom uznesení sudca porušovateľa uviedol nesprávne poučenie,
že proti tomuto uzneseniu sťažnosť nie je prípustná, čo je v rozpore s § 174 ods. 3 Tr. por. ...
Ja som proti tomuto opravnému uzneseniu sudcu porušovateľa č. k. 1 T/93/2009 259
zo dňa 5. 6. 2015 podal v zákonnej lehote dňa 10. 7. 2015 sťažnosť, o ktorej bol podľa § 190
ods. 2 písm. b/ Tr. por. príslušný rozhodnúť nadriadený súd, a to Krajský súd v Trenčíne.
O mojej sťažnosti proti opravnému uzneseniu však rozhodol sudca porušovateľa
uznesením č. k. 1 T/93/2009 266 zo dňa 3. 9. 2015 tak, že podľa § 193 ods. 1 písm. c/
Tr. por. moju sťažnosť zamietol. ...
Podľa § 190 ods. 2 písm. b/ Tr. por. ak lehota na podanie sťažnosti už všetkým
oprávneným osobám uplynula a sťažnosti sa nevyhovelo podľa odseku 1, predloží vec na
rozhodnutie súd nadriadenému súdu.
Okrem toho, že sudca porušovateľa nebol príslušný na rozhodnutie o tejto mojej
sťažnosti, je uznesenie sudcu porušovateľa, ktorým o mojej sťažnosti rozhodol, samo o sebe
len formálne, arbitrárne, ktoré vo svojej podstate odobrilo svojvoľné rozhodnutie toho
istého sudcu porušovateľa, a to opravné uznesenie, proti ktorému som podal sťažnosť, a tým,
že sa sudca porušovateľa v podstate stotožnil s nepreskúmateľným opravným uznesením, je
aj toto jeho rozhodnutie nepreskúmateľné.
Naviac, odôvodnenie uznesenia sudcu porušovateľa č. k. 1 T/93/2009 266 zo dňa
3. 9. 2015 je taktiež nedostatočné, nereaguje na moju argumentáciu uvedenú v sťažnosti,
o ktorej sudca porušovateľa rozhodol, toto odôvodnenie je v rozpore s § 176 ods. 2
Tr. por., čo taktiež spôsobuje jeho nepreskúmateľnosť.
V podrobnostiach poukazujem na obsah mojej sťažnosti zo dňa 10. 7. 2015 proti
opravnému uzneseniu sudcu porušovateľa č. k. 1T/93/2009 259 zo dňa 5. 6. 2015 a na
obsah môjho návrhu zo dňa 19. 2. 2015 na opravu uznesenia sudcu porušovateľa č. k.
1 T/93/2009 255 zo dňa 3. 2. 2015, najmä na argumentácie v nich obsiahnuté, ktoré žiadam
považovať za súčasť tejto mojej ústavnej sťažnosti.
Opravným uznesením sudcu porušovateľa č. k. 1 T/93/2009 259 zo dňa 5. 6. 2015,
ako aj uznesením sudcu porušovateľa č. k. 1 T/93/2009 266 zo dňa 3. 9. 2015, ktoré
nadobudli právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 3. 9. 2015, došlo k porušeniu mojich
základných ľudských práv, a to najmä nesprávnou, ústavne nekonformnou aplikáciou práva,
i jej neaplikáciou, nesprávnym postupom porušovateľa v konaní, ktoré týmto rozhodnutiam
predchádzalo, najmä tým, že o mojej sťažnosti proti opravnému uzneseniu rozhodol ten istý
sudca, ktorý rozhodol o opravnom uznesení, tieto rozhodnutia porušovateľa sú v rozpore
s príslušnými právnymi predpismi, najmä vyhl. č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách
advokátov za poskytovanie právnych služieb, zákonom č. 586/2003 Z. z. o advokácii,
zákonom č. 301/2005 Z. z. Trestným poriadkom, sú svojvoľné, formálne, arbitrárne.
Keďže sudca porušovateľa mi uznesením č. k. 1T/93/2009 255 zo dňa 3. 2. 2015, ako
aj opravným uznesením č. k. 1 T/93/2009 259 zo dňa 5. 6. 2015 priznal odmenu za
17 úkonov právnej služby vykonaných v roku 2009, patri mi podľa § 16 ods. 3 cit. vyhl.
k nim aj rež. paušál, presnejšie náhrada výdavkov na miestne telekomunikačné výdavky
a miestne prepravné, teda celkom 17 rež. paušálov.
Podľa § 16 ods. 3 cit. vyhl. od klienta možno požadovať na náhradu výdavkov na
miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné sumu vo výške jednej stotiny
výpočtového základu za každý úkon právnej služby. Túto sumu môže advokát požadovať aj
vtedy, ak sa na jej náhrade s klientom osobitne nedohodol.
Jedna stotina výpočtového základu pre úkony právnej služby vykonané v roku 2009
je 6,95 €.
Rozhodnutiami porušovateľa, a to opravným uznesením sudcu porušovateľa č. k.
1T/93/2009 259 zo dňa 5. 6. 2015, ako aj uznesením sudcu porušovateľa č. k. 1 T/93/2009
266 zo dňa 3. 9. 2015 (ďalej aj rozhodnutia porušovateľa) mi v podstate neboli priznané dva
rež. paušály za neznáme úkony právnej služby, pretože, okrem iného, porušovateľ v týchto
rozhodnutiach neaplikoval ustanovenie § 16 ods. 3 advokátskej tarify.
Rozhodnutiami porušovateľa a postupom porušovateľa, ktorý týmto rozhodnutiam
predchádzal, zároveň došlo aj k porušeniu zákona, a to, okrem iného, v § 190 ods. 2
písm. b/ Tr. por., podľa ktorého bol sudca porušovateľa povinný predložiť moju sťažnosť na
rozhodnutie nadriadenému súdu, v § 553 ods. 2 Tr. por., podľa ktorého mám voči štátu
nárok na odmenu a náhradu podľa advokátskej tarify, a taktiež aj v § 24 ods. 1, ods. 2,
ods. 3, § 25 zák. č. 586/2003 Z. z. o advokácii, podľa ktorých mám nárok na odmenu
a náhradu hotových výdavkov za poskytnuté právne služby a na ich úhradu štátom.
Rozhodnutiami porušovateľa, postupom porušovateľa, ktorý týmto rozhodnutiam
predchádzal, porušeniami príslušných právnych noriem, neaplikáciou príslušných právnych
noriem (najmä § 190 ods. 2 písm. b/ Tr. por., § 16 ods. 3 advokátskej tarify, § 176 ods. 2
Tr. por.), nepreskúmateľnosťou rozhodnutí porušovateľa a pod, došlo k porušeniu mojich
základných ľudských práv, a to práva na spravodlivé súdne konanie, práva na zákonného
sudcu, práva na ochranu majetku, legitímneho očakávania nadobudnutia majetku, a tým
k porušeniu jednotlivých článkov Ústavy Slovenskej republiky, Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd a Listiny základných práv a slobôd, najmä tých, ktoré sú
uvedené v bode III. tejto sťažnosti...“
Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti takto rozhodol:
„1. Okresný súd Považská Bystrica opravným uznesením sudcu č. k. 1 T/93/2009 259
zo dňa 5. 6. 2015 a uznesením sudcu č. k. 1T/93/2009 266 zo dňa 3. 9. 2015 porušil právo
sťažovateľa... na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo prejednaná nezávislým
a nestranným súdom zriadeným zákonom, zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd, právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde Slovenskej republiky, zaručené v čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, právo na to, že nikoho nemožno odňať jeho zákonnému
sudcovi, a že príslušnosť súdu ustanoví zákon, zaručené v čl. 48 Ústavy Slovenskej
republiky, právo domáhať sa ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom
a nestrannom súde, zaručené v čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, právo
vlastniť majetok, zaručené v čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 11 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd, právo na to, že nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi,
zaručené v čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, právo pokojne užívať svoj majetok
a právo na to, že nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za
podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva, zaručené
v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,
2. Opravné uznesenie sudcu Okresného súdu Považská Bystrica č. k. 1 T/93/2009
259 zo dňa 5. 6. 2015 a uznesenie sudcu Okresného súdu Považská Bystrica č. k.
1 T/93/2009 266 zo dňa 3.9.2015 sa zrušujú a vec sa vracia Okresnému súdu Považská
Bystrica na ďalšie konanie.
3. Okresný súd Považská Bystrica je povinný zaplatiť sťažovateľovi náhradu všetkých
trov konania na účet jeho právneho zástupcu, advokáta JUDr. Tibora Bicka, do 3 dní
od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy,
ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného
práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi
napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo,
ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo
procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože
uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05,
II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).
Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa a skúmal, či nie sú dané
dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktoré bránia jej prijatiu na ďalšie
konanie.
Sťažovateľ namieta porušenie svojich práv opravným uznesením okresného súdu
z 5. júna 2015 (ktorým bolo opravované uznesenie okresného súdu o trovách obhajoby
sťažovateľa ex offo z 3. februára 2015) a uznesením okresného súdu z 3. septembra 2015,
ktorým bola zamietnutá sťažnosť sťažovateľa proti opravnému uzneseniu okresného súdu
z 5. júna 2015.
Podľa sťažovateľa došlo k porušeniu ním označených práv v dôsledku pochybenia
okresného súdu v opravnom uznesení z 5. júna 2015, ktoré spočívalo v nepriznaní náhrady
hotových výdavkov sťažovateľovi ako advokátovi za 2 úkony právnej služby v sume
2 x 6,95 €, t. j. spolu 13,90 €. Uvedené pochybenie bolo v priamom rozpore s opravovaným
uznesením z 3. februára 2015, v odôvodnení ktorého je deklarovaná dôvodnosť priznania
náhrady hotových výdavkov za 17 úkonov právnej služby a vo výrokovej časti došlo
v dôsledku chyby v písaní k priznaniu náhrady hotových výdavkov len za 16 úkonov
právnej služby. Uvedenú časť (okrem iných) sťažovateľ návrhom na vydanie opravného
uznesenia žiadal opraviť. Podľa sťažovateľa teda došlo k porušeniu jeho práva tým, že mu
z titulu náhrady trov obhajoby ex offo bola priznaná náhrada hotových výdavkov len za
15 úkonov právnej služby, a nie za 17 úkonov, a tak mu bola priznaná celková suma
1 559,04 € a nedôvodne mu nebola priznaná aj ďalšia suma 13,90 €.
Sťažovateľ vidí porušenie svojich práv aj v tom, že v opravnom uznesení z 5. júna
2015 je uvedené nesprávne poučenie o neprípustnosti opravného prostriedku, ako aj v tom,
že o ním napriek tomu podanom opravnom prostriedku – sťažnosti proti tomuto opravnému
uzneseniu rozhodoval sudca okresného súdu (ktorý rozhodoval aj o samotnom opravnom
uznesení, proti ktorému sťažnosť smerovala) a vec nebola predložená druhostupňovému
súdu na odvolacie konanie.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi
bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje
na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne
s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00,
mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia
všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím
došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery
všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00) a tiež by
mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli
napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.
Rozhodovanie o náhrade trov je súčasťou súdneho konania, a preto všeobecný súd pri
poskytovaní súdnej ochrany podľa čl. 36 ods. 1 listiny, resp. podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a čl. 6 ods. 1 dohovoru môže postupom, ktorý nie je v súlade so zákonom, porušiť základné
právo účastníka konania na súdnu ochranu (obdobne II. ÚS 56/05).
Z judikatúry ústavného súdu (IV. ÚS 248/2008, III. ÚS 125/2010) vyplýva, že
rozhodovanie o trovách konania pred všeobecnými súdmi je zásadne výsadou týchto súdov,
pri ktorom sa prejavujú atribúty ich nezávislého súdneho rozhodovania. Ústavný súd preto
iba celkom výnimočne podrobnejšie preskúmava rozhodnutia všeobecných súdov o trovách
konania. Problematika náhrady trov konania by mohla dosiahnuť ústavnoprávny rozmer len
v prípade extrémneho vybočenia z pravidiel upravujúcich toto konanie, k čomu by mohlo
dôjsť najmä na základe takej interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení zákona, ktorá
by v sebe zahŕňala črty svojvôle.
Vo všeobecnosti platí, že spor o náhradu nákladov konania nedosahuje spravidla sám
osebe intenzitu predstavujúcu možnosť porušenia základných práv a slobôd, akokoľvek sa
môže účastníka konania citeľne dotknúť. Ústavný súd pri posudzovaní problematiky
nákladov konania, t. j. problematiky vo vzťahu k predmetu konania pred všeobecnými
súdmi vedľajšej, postupuje nanajvýš zdržanlivo a ku zrušeniu napádaného výroku
o nákladoch konania sa uchyľuje iba výnimočne, napr. keď zistí, že došlo k porušeniu práva
na súdnu ochranu (spravodlivý proces) extrémnym spôsobom alebo že bolo zasiahnuté aj
iné základné právo.
Ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že predmet konania (nepriznanie náhrady trov
obhajoby ex offo v sume 13,90 €), vo vzťahu ku ktorému sťažovateľ namieta porušenie
svojich základných práv, zjavne nedosahuje ani trojnásobok minimálnej mzdy, teda sumy,
ktorá je aj vo sfére všeobecného súdnictva považovaná za bagateľnú (pozri § 238 ods. 5
Občianskeho súdneho poriadku, ktorý ustanovuje trojnásobok minimálnej mzdy ako
podmienku prípustnosti dovolania proti právoplatným rozhodnutiam odvolacieho súdu
vo veciach týkajúcich sa peňažného plnenia).
Podľa názoru ústavného súdu pri takejto hodnote konania s výnimkou extrémnych
vybočení všeobecných súdov pri ich rozhodovaní je úspešnosť sťažnosti vylúčená. Ústavný
súd zastáva názor, že v takýchto prípadoch nad ochranou práv prevažuje záujem
na vytvorení systému, ktorý umožní súdom efektívne a v primeranej dobe poskytovať
ochranu označeným právam v konaniach, ktoré sú svojou povahou skutočne zložité
po vecnej i právnej stránke a kde hrozí väčšia ujma na právach účastníkov, ako to je
v sporoch s minimálnou hodnotou. Vychádzajúc z uvedeného aj konanie o ústavnej
sťažnosti v prípadoch, kde ide o minimálnu hodnotu sporu, by neúčelne vyťažovalo kapacity
ústavného súdu na úkor konaní, v ktorých skutočne hrozí zásadné porušenie základných
a iných práv účastníkov.
Ústavný súd v súlade s už deklarovanými východiskami konštatuje, že samotná
hodnota sporu (nepriznanie náhrady trov obhajoby ex offo v sume 13,90 € sťažovateľovi)
v okolnostiach danej veci vylučuje, aby sťažovateľom namietané pochybenia okresného
súdu dosahovali takú intenzitu, ktorá by mohla odôvodňovať možnosť porušenia
sťažovateľom označených práv opravným uznesením okresného súdu z 5. júna 2015
a uznesením okresného súdu z 3. septembra 2015 a zakladať dôvod na zásah ústavného súdu
do namietaných uznesení v súlade s jeho právomocami ustanovenými v čl. 127 ods. 2
Keďže ústavný súd nezistil možnosť porušenia sťažovateľom označených práv
opravným uznesením okresného súdu z 5. júna 2015 a uznesením okresného súdu
z 3. septembra 2015, odmietol sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu
jej zjavnej neopodstatnenosti.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sťažovateľa v celom rozsahu sa ústavný súd
ďalšími nárokmi sťažovateľa nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 25. novembra 2015