Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 242/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. apríla 2016

predbežne prerokoval sťažnosť , ,

zastúpeného advokátom

JUDr. Petrom Machajom, advokátska kancelária, Radlinského 47, Dolný Kubín, vo veci

namietaného porušenia základného práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu

Ružomberok sp. zn. z 10. júna 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. augusta

2015 doručená sťažnosť , ,

(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou

namietal porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného v

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného

v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

uznesením Okresného súdu Ružomberok (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.

z 10. júna 2015 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“).

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ si ako ustanovený obhajca v konaní

vedenom okresným súdom pod sp. zn. uplatnil odmenu a náhradu hotových

výdavkov za obhajobu odsúdeného v sume 1 074,51 €. Okresný súd

uznesením č. k. -255 z 13. februára 2015 vydaným vyššou súdnou úradníčkou

priznal sťažovateľovi ako odmenu a náhradu hotových výdavkov za obhajobu 842,31 €, t. j.

o 232,20 € nižšiu, ako ju sťažovateľ požadoval.

Proti rozhodnutiu vyššej súdnej úradníčky podal sťažovateľ sťažnosť, ktorú

predsedníčka senátu okresného súdu napadnutým rozhodnutím podľa § 193 ods. 1 písm. c)

v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný

poriadok“) zamietla.

Podľa názoru sťažovateľa týmto uznesením č. k. -267 z 10. júna 2015

bolo porušené jeho základné právo na súdnu ochranu a právo na spravodlivé súdne konanie,

pretože „Okresný súd Ružomberok sa nedostatočne vyporiadal s podstatnou argumentáciou

sťažovateľa a zároveň rozhodol v rozpore so zákonom a v rozpore s právnou praxou

ustálenou rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, čím došlo k arbitrárnemu

rozhodnutiu a k výkladu práva, ktorý nie je ústavne udržateľný.“.

Sťažovateľ tvrdí, že okresný súd mu nepriznal odmenu za úkon právnej služby

z dôvodu, že nepreukázal vykonanie prvej porady s klientom, ktorej uskutočnenie je

súčasťou úkonu v zmysle ustanovenia § 14 ods. 1 písm. a) vyhlášky Ministerstva

spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov

za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to

napriek tomu, že prílohou podania z 13. januára 2015, ktorým žiadal náhradu trov trestného

konania, bolo aj potvrdenie, že „dňa 17. 5. 2013 bol sťažovateľovi v čase od 12.40 hod.

do 13.30 hod. predložený spisový materiál ČVS: ORP-191/OVK-RK-2013, t. j. obhajca

vykonal úkon smerujúci k oboznámeniu sa s okolnosťami, ktoré sú v konkrétnom prípade

predmetom obhajoby s cieľom vytvoriť reálne predpoklady pre zabezpečenie práv

obvineného v rámci nutnej obhajoby“, preto je sťažovateľ presvedčený, že mu za tento úkon

patrí odmena v celom rozsahu. Zároveň sťažovateľ bez ďalších konzekvencií poukázal

na „skutočnosť, že v predmetnom prípade obžalovaný, vzhľadom na jeho zdravotný stav,

odmietol sťažovateľovi podpísať potvrdenie o vykonaní prvej porady“.

Podľa presvedčenia sťažovateľa mu okresný súd v rozpore z ustanoveniami vyhlášky

nepriznal aj odmenu za ďalší úkon právnej služby spočívajúci v účasti na vyšetrovacom

úkone 23. mája 2013, ktorý sa „nekonal bez zavinenia obhajcu a na ktorý sa obhajca

dostavil“. Sťažovateľ tvrdí, že tento úkon sa svojou povahou «rovná účasti na pojednávaní,

ktoré je odročené bez prejednania veci, a ktorý je označený v ust. § 14 ods. 1 - 5 Vyhl.

č. , pretože aj pri úkone právnych služieb v zmysle ust.

v podstate „nedôjde“ k úkonu právnych služieb, ale odmena za účasť obhajcu na takomto

úkone mu v zákonnom rozsahu patrí».

Napokon sťažovateľ vidí pochybenie aj v tom, že okresný súd v jeho veci

„nesprávne aplikoval ust. Vyhl. č. , ktoré možno aplikovať len

v prípade, že OČTK resp. súdu nie je daná možnosť na spojenie vecí ale rozhodnutie

o spojení vecí vychádza z takého ustanovenia , ktoré toto spojenie nariaďuje“.

Sťažovateľ uvádza, že „v čase nadobudnutia účinnosti Vyhl. č. upravoval

spoločné konanie o trestnom konaní súdnom ()

tak, že o všetkých trestných činoch toho istého obvineného a proti všetkým obvineným,

ktorých trestné činy spolu súvisia, vykonáva sa spoločné konanie avšak zákonom 301/2005

Z. z. bola zavedená v len možnosť takéto konanie viesť...

Je zrejmé, že odôvodnenie vyššieho súdneho úradníka ako aj sudcu by obstálo len

v prípade, že spoločné konanie by skutočne vyplývalo zo zákona tak ako to bolo do

31. 12. 2005, pretože od 1. 1. 2006 spojenie vecí nevyplýva zo zákona ale záleží na

rozhodnutí príslušného súdu resp. OČTK.“.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na

ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné práva sťažovateľa ...

priznané SR a Európskeho dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných, bolo porušené uznesením Okresného súdu Ružomberok zo dňa

10. 6. 2015, sp. zn.: .

2. Ústavný súd SR ruší uznesenie Okresného súdu Ružomberok zo dňa 10. 6. 2015,

sp. zn.: a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3. Okresný súd Ružomberok je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy právneho

zastúpenia v čiastke 296,44 € na účet právneho zástupcu sťažovateľa JUDr. Petra

Machaja... a to do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu za dva úkony právnych

služieb...“

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah... Ústavný

súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,

ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma,

či jeho prijatiu na ďalšie konanie ( ) nebránia dôvody

uvedené v .

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je

zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu

zaručeného v a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v

ods. 1 dohovoru uznesením okresného súdu sp. zn. z 10. júna 2015, ku ktorému

malo dôjsť tým, že okresný súd v súvislosti s rozhodovaním o trovách trestného konania,

ktoré znáša štát, sa nedostatočne vysporiadal s podstatnou argumentáciou sťažovateľa,

„rozhodol v rozpore so zákonom a v rozpore s právnou praxou“. Tým došlo

„k arbitrárnemu rozhodnutiu a výkladu práva, ktorý nie je ústavne udržateľný“.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

, , ).

Pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa ústavný súd štandardne

poukazuje na svoje ústavné postavenie vymedzené v , z ktorého vyplýva, že

vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou

ani mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. , , alebo napr.

, ), ale súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Preto nie je

zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho

pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či

v konaní pred všeobecným súdom bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké

skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného

súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie

s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných

slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy,

ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok

porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. , ,

atď.). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného predpisu

všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od

znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. ,

).

Z judikatúry ústavného súdu (, ) tiež vyplýva,

že rozhodovanie o trovách konania pred všeobecnými súdmi zásadne patrí do právomoci

týchto súdov, pri ktorom sa prejavujú atribúty ich nezávislého súdneho rozhodovania.

Ústavný súd preto iba celkom výnimočne podrobnejšie preskúmava rozhodnutia

všeobecných súdov o trovách konania. Problematika náhrady trov konania by mohla

dosiahnuť ústavnoprávny rozmer len v prípade extrémneho vybočenia z pravidiel

upravujúcich toto konanie, k čomu by mohlo dôjsť najmä na základe takej interpretácie

a aplikácie príslušných ustanovení zákona (v tomto prípade vyhlášky), ktorá by v sebe

zahŕňala črty svojvôle (obdobne pozri tiež , , ,

, ).

Predsedníčka senátu okresného súdu v odôvodnení napadnutého uznesenia z 10. júna

2015 uviedla:

«Po preskúmaní spisového materiálu predseda senátu konštatuje, že vyšší súdny

úradník rozhodol v súlade so zákonom, vecne správne, preto v plnom rozsahu odkazuje

na odôvodnenie napadnutého uznesenia, ktoré považuje za zrozumiteľné a dostatočné.

Čo sa týka namietaného nepriznania odmeny za prevzatie, prípravu obhajoby

vrátane prvej porady s obvineným predseda senátu k tomu nemá čo dodať, nakoľko už

z dikcie ustanovenia vyhlášky je nepochybné, že pre priznanie odmeny za tento úkon je

nevyhnutné uskutočniť prvú poradu s obvineným (vrátane prvej porady). Argumentácia

obhajcu v žiadnom prípade neobstojí, nakoľko štúdium spisu, ani akékoľvek iné úkony

nemôžu nahradiť prvú poradu s obvineným, sú taktiež súčasťou tohto úkonu, t. z. že ani za

štúdium spisového materiálu pri prevzatí obhajoby advokátom nepatrí odmena v zmysle

§ 14 ods. 1 písm. c) vyhlášky, keďže je neoddeliteľnou súčasťou úkonu v zmysle § 14 ods. 1

písm. a) vyhlášky. K bodu 2 sťažnosti – úkon právnej služby zo dňa 23. 05. 2015 – účasť pri

vyšetrovacom úkone, advokát si uplatnil nárok na odmenu za tento právny úkon vo výške

16,27 Eur podľa § 14 ods. 5 písm. b) Vyhlášky..., keďže v zmysle § 14 ods. 8 Vyhlášky... ak

sa úkon právnej služby nenachádza v odsekoch 1 až 5 tejto Vyhlášky, patrí odmena ako

za úkony, ktoré sú im svojou povahou a účelom najbližšie. Advokát má za to, že účasť

na vyšetrovacom úkone dňa 23. 05. 2013, ktorý sa nekonal bez zavinenia obhajcu a na ktorý

sa obhajca dostavil, sa svojou povahou rovná účasti na pojednávaní, ktoré je odročené bez

prejednania veci, pretože aj pri úkone právnych služieb v zmysle § 14 ods. 5 písm. b)

v podstate „nedôjde“ k úkonu právnej služby, ale odmena za účasť obhajcu na takomto

úkone mu v zákonnom rozsahu patrí. Predseda senátu konštatuje, že vyšší súdny úradník

rozhodol v tomto prípade v súlade so zákonom (štandardne ako aj v iných konaniach)

a spravodlivo, keď skutočne nemožno tvrdiť, že advokát sa zúčastnil nejakého úkonu tak,

ako to je v prípade napr. odročenia hlavného pojednávania bez prejednania veci a teda

priznal mu preukázateľne vynaložené cestovné výdavky a náhradu za stratu času, nakoľko je

nesporné, že tieto hotové výdavky advokát vynaložil, avšak odmena za účasť na

vyšetrovacom úkone nebola advokátovi priznaná. K bodom 3, 4, 5, 6 sťažnosti predseda

senátu uvádza, že sa stotožňuje s určením výšky odmeny v intenciách rozhodnutia VSÚ

a plne odkazuje na znenie vyhlášky, ktoré je jednoznačné.»

Keďže predseda senátu v súvislosti s odôvodnením svojho uznesenia z 10. júna 2015

poukázal na odôvodnenie uznesenia vyššieho súdneho úradníka (z 13. februára 2015),

s ktorým sa stotožnil, ústavný súd preskúmal relevantnú časť odôvodnenia aj tohto

uznesenia.

Vyšší súdny úradník v relevantnej časti odôvodnenia uznesenia z 13. februára 2015

uviedol:

„- za úkon prevzatie, príprava obhajoby vrátane prvej porady k obvineným súd

nepriznal advokátovi odmenu, nakoľko nepreukázal vykonanie prvej porady s obvineným,

ktorej uskutočnenie je súčasťou úkonu, a teda je nevyhnutné pre priznanie odmeny za tento

úkon prvú poradu vykonať

- za úkon výsluch obvineného v PL Sučany nebola taktiež advokátovi priznaná

odmena, nakoľko nedošlo k žiadnemu úkonu právnej služby. S poukazom na potvrdenie PL

Sučany so dňa 23. 05. 2013 však boli advokátovi priznané cestovné výdavky a náhrada za

stratu času, nakoľko je nesporné, že tieto hotové výdavky advokát vynaložil (do PL sa

dostavil)

- za úkony právnej služby vykonané dňa 4. 9. 2013, 5. 11. 2013, 3. 12. 2013

a 4. 12. 2013, za ktoré si advokát uplatnil odmenu 77,27 Eur za jeden úkon v zmysle § 13

ods. 3 vyhlášky, mu bola priznaná odmena len, vo výške základnej sadzby tarifnej odmeny,

a to s poukazom na § 13 ods. 4 vyhlášky...“

Podľa § 13 ods. 3 vyhlášky pri spojení dvoch alebo viacerých vecí sa základná

sadzba tarifnej odmeny určenej z tarifnej hodnoty veci s najvyššou hodnotou zvyšuje

o tretinu základnej sadzby tarifnej odmeny, ktorá by advokátovi patrila v ostatných

spojených veciach.

Podľa § 13 ods. 4 vyhlášky ustanovenie odseku 3 sa nepoužije, ak spojenie vecí na

spoločné prejednanie vyplýva zo zákona. V takej veci sa určí výška tarifnej odmeny podľa

veci, ktorej hodnota je najvyššia.

Podľa o všetkých trestných činoch toho istého

obvineného a proti všetkým obvineným, ktorých trestné činy spolu súvisia, sa môže

vykonať spoločné konanie, ak to zrejme nebude brániť ukončeniu veci v primeranej lehote.

S prihliadnutím na citovanú časť odôvodnení oboch uznesení okresného súdu

a citované ustanovenia príslušných právnych predpisov ústavný súd konštatuje, že závery

rozhodnutí považuje za ústavne udržateľné, nevykazujúce znaky arbitrárnosti ani zjavnej

neodôvodnenosti či svojvôle. Odôvodnenia napadnutých uznesení dali jasnú a zrozumiteľnú

odpoveď na to, akými úvahami sa okresný súd (vyššia súdna úradníčka aj predsedníčka

senátu) spravoval pri rozhodovaní o určení odmeny sťažovateľa za výkon obhajoby

a náhrady jeho hotových výdavkov a za stratu času. Závery pritom oprel o konkrétne

ustanovenia príslušnej právnej normy (vyhlášky).

Rozhodnutia okresného súdu nevykazujú žiaden vnútorný rozpor a nepopierajú

zmysel ani účel použitej právnej úpravy. Aplikácia a výklad príslušných ustanovení

právneho predpisu vyššou súdnou úradníčkou a následne predsedníčkou senátu podľa

názoru ústavného súdu preto nemohli neprípustným spôsobom zasiahnuť do základného

práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa a ani do práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a už vôbec nie v intenzite predstavujúcej

mimoriadne závažný zásah alebo zásah zvlášť extrémnym spôsobom, ako to je

u bagateľných vecí vyžadované ustálenou judikatúrou ústavného súdu.

Keďže ústavný súd nezistil možnosť porušenia sťažovateľom označených práv podľa

a podľa dohovoru uznesením okresného súdu z 10. júna

2015, odmietol sťažnosť podľa z dôvodu jej zjavnej

neopodstatnenosti.

Zároveň ústavný súd vo svojej judikatúre týkajúcej sa problematiky rozhodovania

o trovách konania už viackrát formuloval právny názor (pozri napr. ,

, , ), podľa ktorého ak je u bagateľných

vecí vylúčený prieskum rozhodnutí vydaných druhostupňovými súdmi (napr. v civilných

veciach podľa dovolanie nie je prípustné

vo veciach, v ktorých bolo napadnuté právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu

o peňažnom plnení neprevyšujúcom trojnásobok minimálnej mzdy), bolo by proti logike

pripustiť, aby ich prieskum bol automaticky posunutý do roviny ústavného súdnictva. Aj

preto ústavný súd v prípadoch, keď sťažnosť smeruje proti rozhodnutiu orgánu verejnej

moci, v ktorom ide zjavne o bagateľnú sumu (neprevyšujúcu trojnásobok minimálnej

mzdy), poskytuje ústavnoprávnu ochranu sťažovateľom len v celkom výnimočných

prípadoch, ak sťažnosť signalizuje, že došlo k zásahu do základných práv alebo slobôd

v mimoriadne závažnom rozsahu [intenzite (, ,

)].

Uvedené východiská možno plne uplatniť aj v prípadoch rozhodovania všeobecných

súdov o odmene a náhrade hotových výdavkov a straty času advokátovi ako ustanovenému

obhajcovi v trestnom konaní (pozri napr. , ,

).

Ako z rozhodnutí okresného súdu vyplýva, sťažovateľovi bola priznaná odmena

a náhrada hotových výdavkov za obhajobu v sume 842,31 €. Oproti požadovanej sume

1 074,51 € je to o 232,20 € menej. Tento rozdiel však stále nepredstavuje sumu, kvôli ktorej

sa sťažovateľ obrátil na ústavný súd so sťažnosťou pre porušenie svojich práv, pretože

sťažovateľ akceptoval rozhodnutie okresného súdu v časti skrátenia mu odmeny v sume

57,95 €, ktoré bolo odôvodnené tým, že „za účasť na vyšetrovacích úkonoch dňa

27. 08. 2013 bola advokátovi priznaná odmena vo výške základnej sadzby tarifnej odmeny,

nakoľko zo spisu vyplýva, že v tento deň sa advokát zúčastnil výsluchu svedkov v čase od

8,30 do 9,05 hod. a od 10,30 do 11,05 hod, t. z. že čistý čas trvania úkonu je 70 minút,

a rozdiel medzi jednotlivými úkonmi nie je viac ako 2 hodiny, preto keďže úkony boli

vykonané v ten istý deň, na rovnakom mieste a v bezprostrednej časovej nadväzností, bola

mu priznaná odmena len za jeden úkon“. Túto časť rozhodnutia vyššej súdnej úradníčky

(z 13. februára 2015) sťažovateľ nenapadol ani sťažnosťou pred okresným súdom

a neatakuje ju ani v konaní pred ústavným súdom, preto ústavný súd ustálil, že nepriznanie

trov v tejto časti (v sume 57, 95 €) považuje sťažovateľ za správne.

Bez tejto čiastky tak prakticky suma, ktorá viedla sťažovateľa k podaniu sťažnosti

podľa a o ktorú mu okresný súd nesprávne skrátil požadovanú odmenu

a náhradu hotových výdavkov obhajoby, predstavuje 174,25 €.

Podľa názoru ústavného súdu pri takejto hodnote konania s výnimkou extrémnych

vybočení všeobecných súdov pri ich rozhodovaní je úspešnosť sťažnosti vylúčená. Ústavný

súd zastáva názor, že v takýchto prípadoch nad ochranou práv prevažuje záujem

na vytvorení systému, ktorý umožní súdom efektívne a v primeranej dobe poskytovať

ochranu označeným právam v konaniach, ktoré sú svojou povahou skutočne zložité

po vecnej i právnej stránke a kde hrozí väčšia ujma na právach účastníkov, ako to je v

sporoch s minimálnou hodnotou. Vychádzajúc z uvedeného aj konanie o ústavnej sťažnosti

v prípadoch, kde ide o minimálnu hodnotu sporu, by neúčelne vyťažovalo kapacity

ústavného súdu na úkor konaní, v ktorých skutočne hrozí zásadné porušenie základných

a iných práv účastníkov (pozri ).

Keďže suma 174,25 € je vo vzťahu k požadovanej ústavnoprávnej ochrane

považovaná za sumu bagateľnú, v danej veci bolo potrebné skúmať, či k prípadnému zásahu

do základných práv alebo slobôd sťažovateľa došlo v mimoriadne závažnom rozsahu

(intenzite), zvlášť extrémnym spôsobom alebo či napadnutým rozhodnutím a jeho vydaniu

predchádzajúcim postupom došlo zároveň aj k neprípustnému zásahu do iných

garantovaných práv.

Ústavný súd nad rámec poznamenáva, že sťažovateľom požadovaný prístup

k posudzovaniu jeho námietky smeruje k spochybňovaniu ústavného postavenia ústavného

súdu ako súdneho orgánu ochrany ústavnosti ( ) a vyúsťuje do jeho vnímania

ako riadnej (príp. mimoriadnej) opravnej inštancie v rámci sústavy všeobecných súdov.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sťažovateľa v celom rozsahu sa ústavný súd

ďalšími nárokmi sťažovateľa nezaoberal, pretože rozhodovanie o týchto je podmienené

vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu v tomto prípade nedošlo.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. apríla 2016