Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 537/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 27. októbra 2015

predbežne prerokoval sťažnosť ,

, zastúpeného advokátom JUDr. Tiborom Bickom, advokátska kancelária,

Dukelská 972/7 3, Považská Bystrica, vo veci namietaného porušenia základného práva

vlastniť majetok zaručeného v a

Listiny základných práv a slobôd, základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46

ods. 1 a Listiny základných práv a slobôd,

základného práva na zákonného sudcu zaručeného v Slovenskej

republiky, práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku zaručeného

v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uzneseniami Okresného súdu Prievidza č. k. zo 17. októbra 2013

vydaným vyšším súdnym úradníkom a

. k. zo 16. júna 2014 vydaným predsedom senátu a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. augusta

2014 doručená sťažnosť advokáta ,

(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základného práva vlastniť majetok

zaručeného v (ďalej len „“) a

Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), základného práva na súdnu ochranu

zaručeného v a listiny, základného práva na zákonného

sudcu zaručeného v , práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného

v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

a práva na ochranu majetku zaručeného v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uzneseniami

Okresného súdu Prievidza (ďalej len „okresný súd“) č. k. zo 17. októbra

2013 vydaným vyšším súdnym úradníkom a č. k zo 16. júna 2014

vydaným predsedom senátu.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vplýva, že sťažovateľ bol ako advokát opatrením

okresného súdu č. k. 2 zo 4. mája 2010 ustanovený za obhajcu obvinenému

(ďalej len „obvinený“) v tom čase stíhanému za účastníctvo

na prečine úverového podvodu podľa k

Z. z. v znení neskorších predpisov (ďalej len „“). Po vynesení

konečného rozhodnutia v merite veci – rozsudku okresného súdu č. k. 127

z 15. decembra 2010 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne č. k.

143 z 26. mája 2011 sťažovateľ podaním z 15. apríla 2013 požiadal okresný súd

o „priznanie trov obhajoby“ v označenej trestnej veci, ktoré vyčíslil na sumu 3 344,57 €.

Okresný súd uznesením č. k. zo 17. októbra 2013 vydaným vyšším

súdnym úradníkom priznal sťažovateľovi odmenu a náhradu hotových výdavkov v sume

2 309,91 €. Proti tomuto rozhodnutiu podal sťažovateľ sťažnosť, o ktorej predseda senátu

okresného súdu rozhodol uznesením č. k. zo 16. júna 2014 tak, že ju

podľa v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) zamietol.

Sťažovateľ je presvedčený, že označenými rozhodnutiami okresného súdu došlo

k porušeniu jeho „základných ľudských práv, a to najmä nesprávnou, ústavne

nekonformnou interpretáciou a aplikáciou práva a extrémnym rozporom s princípom

spravodlivosti“.

V sťažnosti uviedol, že rozsudkom Okresného súdu Partizánske sp. zn.

z 9. novembra 2009, ktorý nadobudol právoplatnosť 9. novembra 2009, bol obvinený

v minulosti odsúdený za obzvlášť závažný zločin podvodu podľa § 221 ods. 1 a 4 písm. a)

na nepodmienečný trest odňatia slobody v trvaní sedem rokov a v tejto

súvislosti mu v aktuálnej trestnej veci (vedenej okresným súdom pod sp. zn. )

hrozil súhrnný trest odňatia slobody, ktorý sa „mal ukladať podľa trestnej sadzby uvedenej

v § 221 ods. 4 Tr. zák. (10 – 15 rokov odňatia slobody), zvýšenej za použitia asperačnej

zásady podľa § 41 ods. 2 Tr, zák., pričom takto upravená trestná sadzba za použitia § 38

ods. 3, § 41 ods. 2 Tr. zák. (zvýšená horná hranica o jednu tretinu) bola v rozpätí 10 rokov

(120 mesiacov) až 17 rokov, 9 mesiacov a 10 dní (213 mesiacov a 10 dní), pričom podľa

§ 41 ods. 2, veta prvá za bodkočiarkou Tr. zák. súd bol povinný uložiť trest nad jednu

polovicu takto určenej trestnej sadzby, t. j. v sadzbe 13 rokov, 10 mesiacov a 20 dní (166

mesiacov a 20 dní) až 17 rokov, 9 mesiacov a 10 dní (213 mesiacov a 10 dní)“.

Táto skutočnosť podľa sťažovateľa „zároveň zvýšila náročnosť obhajoby obvineného

od jej samotného začiatku“.

Sťažovateľ je presvedčený, že vyšší súdny úradník mu priznal trovy obhajoby v nižšej

sume najmä preto, že „nesprávne, ústavne nekonformne interpretoval ustanovenie § 12 ods.

5 advokátskej tarify, ktoré vychádzajúc z tejto jeho nesprávnej interpretácie, potom pri

rozhodovaní o… trovách obhajoby neaplikoval, čím ustálil nesprávnu výšku základnej

sadzby tarifnej odmeny za jednotlivé úkony právnej služby uskutočnené v tejto veci

(základnú sadzbu tarifnej odmeny ustálil podľa § 12 ods. 3 písm. a/ advokátskej tarify, hoci

správne mal pri ustálení výšky základnej sadzby tarifnej odmeny aplikovať § 12 ods. 3 písm.

c/ advokátskej tarify)“.

Sťažovateľ „pri vyúčtovaní trov obhajoby vychádzal z advokátskej tarify, ktorá v § 12

ods. 5 zakotvuje, že na zákonné zvýšenie trestnej sadzby u obzvlášť nebezpečných

recidivistov pri ukladaní trestu za viac trestných činov… a pri ukladaní trestu podľa

osobitného predpisu… sa prihliada“. Zároveň sťažovateľ vychádzal aj „z ustálenej súdnej

praxe všeobecných súdov a judikatúry, vrátane uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. zo dňa 7. 3. 2006, ktoré bolo zverejnené v Zbierke stanovísk

Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky... ktorým bol ustálený výklad

ustanovenia § 12 ods. 5 advokátskej tarify“.

Podľa sťažovateľa okresnému súdu (tak vyššiemu súdnemu úradníkovi, ako aj

predsedovi senátu) sa „zdalo, že pri aplikácii ustanovenia § 12 ods. 5 advokátskej tarify by“

mu „bola priznaná vysoká odmena, tak aby… ju nemusel priznať, ustanovenie § 12 ods. 5

advokátskej tarify neaplikoval a vyložil si jeho znenie svojvoľne inak, ako bolo ustálené

Najvyšším súdom SR, a to v rozpore s jej samotným znením, gramatickým a logickým

výkladom tejto právnej normy, ako aj ustálenou praxou všeobecných súdov. Porušovateľ

svojim výkladom normy § 12 ods. 5 advokátskej tarify prekrútil vyššie uvedený výklad

Najvyššieho súdu SR, poprel ním význam a účel uvedenej právnej normy.“.

Sťažovateľ tvrdí, že okresný súd (v oboch napadnutých rozhodnutiach) „zjavne

nesprávne interpretuje uvedené ustanovenie… pri svojej interpretácii neberie do úvahy

hrozbu súhrnného trestu za použitia asperačnej zásady, ktorý obvinenému reálne v tomto

konaní hrozil, ale len trestnú sadzbu prečinu, z ktorého bol v tomto konaní obvinený, ktorá

sa však na toto konanie vôbec nevzťahovala, jej použitie do úvahy neprichádzalo, teda

neberie do úvahy ďalšie následky tohto obvinenia a jeho dopad pre obvineného, hrozbu

značne vysokého trestu odňatia slobody… a tým zvýšenú náročnosť obhajoby“.

Podľa sťažovateľa „VSÚ i predseda senátu porušovateľa… popierajú základný

zmysel a účel odmeňovania advokátov, vychádzajú len zo svojho subjektívneho pohľadu

na to, že sa im zdá odmena vypočítaná podľa § 12 ods. 5 AT vysoká, advokátsku tarifu však

nerešpektujú“.

Odôvodnenie uznesenia zo 16. júna 2014 považuje sťažovateľ nielen za „nesprávne,

ale aj nie celkom zrozumiteľné a tým je nepreskúmateľné, pričom predseda senátu

porušovateľa úplne abstrahuje, obchádza skutočnosť, že obvinenému v konaní hrozí súhrnný

trest odňatia slobody za použitia asperačnej zásady, ktorá situácia je obdobná ako

u obzvlášť nebezpečného recidivistu, kde tiež obhajca poskytuje obvinenému obhajobu len

za jeden trestný čin, ktorý obvinený spáchal a ktorého spáchanie ho kvalifikuje ako obzvlášť

nebezpečného recidivistu“.

Podľa sťažovateľa „sa predseda senátu… nesprávne opiera pri svojom rozhodnutí

o výsledok trestného konania, a to o to, že u obžalovaného… bolo upustené od uloženia

súhrnného trestu“, keďže „Výška odmeny advokáta pri obhajobe… podľa advokátskej tarify

nie je závislá od výsledku trestného konania“, ale od „trestnej sadzby, ktorá“ obvinenému

„v konaní hrozí“.

Sťažovateľ napokon zhrnul, že rozhodnutiami okresného súdu boli porušené jeho

„základné ľudské práva…, pretože tieto sú v extrémnom rozpore s princípom spravodlivosti,

výklad (interpretácia) advokátskej tarify, ktorý použil porušovateľ, je v rozpore

s advokátskou tarifou… popiera jej význam a účel, je v rozpore s ustálenou praxou

všeobecných súdov, porušovateľ neaplikoval na vec príslušnú právnu normu, § 12 ods. 5

advokátskej tarify, teda aplikácia a výklad advokátskej tarify sú zjavne arbitrárne, nesú

znaky svojvoľnej aplikácie jednoduchého práva a z ústavného hľadiska sú neakceptovateľné

a neudržateľné.

Rozhodnutím a postupom porušovateľa boli porušené... základné ľudské práva…

aj z dôvodu porušenia zákona v , , keď odôvodnenia

rozhodnutí porušovateľa sú v časti nepreskúmateľné a predseda senátu… riadne

nepreskúmal správnosť výrokov uznesenia VSÚ...“.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Okresný súd Prievidza uzneseniami vyššieho súdneho úradníka č. k.

zo dňa 17. 10. 2013 a predsedu senátu č. k. zo dňa

16. 6. 2014 porušil právo sťažovateľa , advokáta, na to, aby jeho

záležitosť bola spravodlivo prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom, zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom

a nestrannom súde Slovenskej republiky, zaručené v Slovenskej

republiky, právo domáhať sa ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom

a nestrannom súde, zaručené v čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, právo

vlastniť majetok, zaručené v a Listiny

základných práv a slobôd, právo na to, že nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi,

zaručené v , právo pokojne užívať svoj majetok

a právo na to, že nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu

a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva,

zaručené v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd,

2. Uznesenie vyššieho súdneho úradníka Okresného súdu Prievidza č. k.

zo dňa 17. 10. 2013 a uznesenie predsedu senátu Okresného súdu

Prievidza č. k. zo dňa 16. 6. 2014 sa zrušujú a vec sa vracia Okresnému

súdu Prievidza na ďalšie konanie.

4. (správne má byť „3“, pozn.) Okresný súd Prievidza je povinný zaplatiť

sťažovateľovi náhradu všetkých trov konania na účet jeho právneho zástupcu, advokáta

JUDr. Tibora Bicka, do 3 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah... Ústavný

súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak

tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd

skúma, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu

návrhu na ďalšie konanie.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť

k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre

nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného

orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo,

prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú,

pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí

na ďalšie konanie (, tiež napr. , ).

Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva vlastniť majetok

zaručeného v a listiny, základného práva na súdnu ochranu

zaručeného v a listiny, základného práva na zákonného

sudcu zaručeného v , práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného

v čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na ochranu majetku zaručeného v čl. 1 dodatkového

protokolu uznesením okresného súdu č. k. zo 17. októbra 2013 (vydaným

vyšším súdnym úradníkom) a uznesením č. k zo 16. júna 2014 (vydaným

predsedom senátu), ktorým sťažovateľ vytýka ich arbitrárnosť, nepreskúmateľnosť,

svojvoľnosť a ústavnú nekonformnosť, a to z dôvodu nesprávneho výkladu a (ne)aplikácie

príslušných ustanovení vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky

č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb

v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“). Napadnuté rozhodnutia sťažovateľ

považuje za ústavne neakceptovateľné a neudržateľné.

Podľa a obdobne aj listiny každý má právo vlastniť

majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

Majetok nadobudnutý v rozpore s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa

zaručuje.

Podľa a obdobne aj listiny každý sa môže domáhať

zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde

a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.

Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo

pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného

záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

1 K namietanému porušeniu označených práv napadnutým uznesením

okresného súdu č. k. zo 17. októbra 2013

Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi

zásadou, že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.

Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná

právomoc všeobecných súdov (m. m. ). Ak ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže

domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí

takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV.

ÚS 115/07).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ uznesenie okresného súdu

zo 17. októbra 2013 napadol riadnym opravným prostriedkom.

Sťažovateľ teda využil svoje právo podať proti uzneseniu vyššieho súdneho úradníka

sťažnosť, o ktorej rozhodoval predseda senátu, ktorý bol zároveň oprávnený a aj povinný

poskytnúť ochranu základným právam alebo slobodám sťažovateľa v prípade zistenia,

že napadnutým uznesením vyššieho súdneho úradníka zo 17. októbra 2013 došlo k ich

porušeniu. Právomoc predsedu senátu rozhodnúť o opravnom prostriedku sťažovateľa

v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.

Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časť

sťažnosti odmietol podľa z dôvodu nedostatku svojej

právomoci.

2 K namietanému porušeniu označených práv napadnutým uznesením

okresného súdu č. k zo 16. júna 2014

Sťažovateľ v podstatnom namieta, že predseda senátu rozhodujúci o sťažnosti

sťažovateľa proti uzneseniu vyššieho súdneho úradníka zo 17. októbra 2013 nesprávne

interpretoval ustanovenie § 12 ods. 5 vyhlášky, ktoré na vec sťažovateľa neaplikoval,

v dôsledku čoho bola použitá nižšia základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej

služby, čím došlo k priznaniu mu nižšej sumy ako odmeny za obhajobu obvineného

v trestnej veci vedenej okresným súdom pod sp. zn. , ako očakával

a požadoval. Predseda senátu takto postupoval napriek tomu, že sťažovateľ poukázal

na konkrétne ustanovenia vyhlášky a , výkladom ktorých dospel k ním

prezentovanému spôsobu určenia výšky jeho odmeny za obhajobu, a tiež poukázal aj

na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

zo 7. marca 2006, v intenciách ktorého sa podľa názoru sťažovateľa malo

postupovať aj v jeho veci.

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

, , ).

Pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa ústavný súd štandardne

poukazuje na svoje ústavné postavenie vymedzené v , z ktorého vyplýva,

že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani

mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. , , alebo napr.

, ), ale súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Preto nie je

zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho

pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať,

či v konaní pred všeobecným súdom bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké

skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného

súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie

s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných

slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy,

ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok

porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. , ,

atď.). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného predpisu

všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil

od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr.

, ).

Z judikatúry ústavného súdu (, ) vyplýva,

že rozhodovanie o trovách konania pred všeobecnými súdmi zásadne patrí do právomoci

týchto súdov, pri ktorom sa prejavujú atribúty ich nezávislého súdneho rozhodovania.

Ústavný súd preto iba celkom výnimočne podrobnejšie preskúmava rozhodnutia

všeobecných súdov o trovách konania. Problematika náhrady trov konania by mohla

dosiahnuť ústavnoprávny rozmer len v prípade extrémneho vybočenia z pravidiel

upravujúcich toto konanie, k čomu by mohlo dôjsť najmä na základe takej interpretácie

a aplikácie príslušných ustanovení zákona (v tomto prípade vyhlášky), ktorá by v sebe

zahŕňala črty svojvôle.

Zároveň ústavný súd vo svojej judikatúre týkajúcej sa problematiky rozhodovania

o trovách konania už viackrát formuloval právny názor (pozri napr. ,

, , ), podľa ktorého ak je u bagateľných

vecí vylúčený prieskum rozhodnutí vydaných druhostupňovými súdmi (napr. v civilných

veciach podľa dovolanie nie je prípustné

vo veciach, v ktorých bolo napadnuté právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu

o peňažnom plnení neprevyšujúcom trojnásobok minimálnej mzdy), bolo by proti logike

pripustiť, aby ich prieskum bol automaticky posunutý do roviny ústavného súdnictva. Aj

preto ústavný súd v prípadoch, keď sťažnosť smeruje proti rozhodnutiu orgánu verejnej

moci, v ktorom ide zjavne o bagateľnú sumu (neprevyšujúcu trojnásobok minimálnej

mzdy), poskytuje ústavnoprávnu ochranu sťažovateľom len v celkom výnimočných

prípadoch, ak sťažnosť signalizuje, že došlo k zásahu do základných práv alebo slobôd

v mimoriadne závažnom rozsahu [intenzite (, ,

)].

Ústavný súd pri posudzovaní sťažností, ktoré smerujú proti rozhodnutiam

všeobecných súdov týkajúcich sa problematiky (náhrady) trov konania, t. j. problematiky,

ktorá má vo vzťahu k predmetu konania pred všeobecnými súdmi akcesorickú povahu,

postupuje nanajvýš zdržanlivo a k prípadnému zrušeniu napadaného výroku o trovách

konania sa uchyľuje iba výnimočne, napr. keď zistí, že došlo k porušeniu označených

základných práv, ktorých porušenie sa namieta, zvlášť extrémnym spôsobom, alebo ak zistí,

že napadnutým rozhodnutím došlo zároveň aj k neprípustnému zásahu do iných

garantovaných práv (m. m. , , , ,

).

Uvedené východiská možno plne uplatniť aj v prípadoch rozhodovania všeobecných

súdov o odmene a náhrade hotových výdavkov a straty času advokátovi ako ustanovenému

obhajcovi v trestnom konaní.

Ústavný súd v nadväznosti na uvedené východiská svojej ustálenej judikatúry

konštatuje, že námietky sťažovateľa odôvodňujúce porušenie jeho základných práv

napadnutým rozhodnutím predsedu senátu okresného súdu smerujú proti rozhodnutiu

o priznaní mu odmeny za obhajobu, resp. proti určeniu jej výšky, čo sa v okolnostiach

daného prípadu vo svojich dôsledkoch síce mohlo negatívne dotknúť sťažovateľa, avšak

z hľadiska kritérií ústavnej udržateľnosti súdneho konania ich podľa názoru ústavného súdu

nemožno dávať na rovnakú úroveň a pripisovať rovnakú ústavnú relevanciu ako v prípade,

ak by išlo o námietky proti procesnému postupu všeobecného súdu vedúcemu k rozhodnutiu

vo veci samej.

Z napadnutých uznesení okresného súdu vyplýva, že sťažovateľovi bola priznaná

odmena obhajoby a náhrada hotových výdavkov a straty času v sume 2 309,91 €. Oproti

požadovanej sume 3 344,57 € je to o 1 034,66 € menej. Tento rozdiel však stále

nepredstavuje sumu, kvôli ktorej sa sťažovateľ obrátil na ústavný súd so svojou sťažnosťou

pre porušenie svojich práv, pretože z rozhodnutí okresného súdu je zjavné, že sťažovateľovi

nebola priznaná odmena a náhrada za v návrhu uplatnené:

„ písomné podanie na Okresný súd Prievidza dňa 21. 9. 2010 k sp. zn.

– návrh na opravu opatrenia OS v Prievidzi č. k 2 dňa

4. 5. 2010...“vyčíslené na 30,06 € a k tomu režijný paušál v hodnote 7,21 €,

„ ďalšia porada a rokovanie s klientom… dňa 11. 10. 2010 v ÚVTOS Hrnčiarovce

nad Parnou v trvaní od 10.20 hod. do 11.45 hod...“vyčíslená na 80,15 € a k tomu režijný

paušál v hodnote 7,21 €,

„ náhrada za stratu času dňa 11. 10. 2010 za čas strávený obhajcom cestou z AK

v Pov. Bystrici… do ÚVTOS Hrnčiarovce nad Parnou a späť v trvaní 6

polhodín...“vyčíslená na 72,12 € a

„ cestovné obhajcu dňa 11. 10. 2010 z AK v Pov. Bystrici… do ÚVTOS Hrnčiarovce

nad Parnou a späť os. mot. vozidlom...“vyčíslené na 67,13 €,

t. j. odmena, hotové výdavky a náhrada za stratu času v celkovej sume 263,88 €,

ktorých nepriznanie sťažovateľ v sťažnosti ústavnému súdu nerozporuje, preto ústavný súd

vychádzal z tohto, že ich nepriznanie považoval za správne.

Bez tejto čiastky tak prakticky suma, ktorá viedla sťažovateľa k podaniu sťažnosti

podľa vo vzťahu k uzneseniu okresného súdu zo 16. júna 2014 a ktorú

mu okresný súd podľa jeho názoru v rozpore s príslušnými ustanoveniami právnych

predpisov nepriznal, predstavuje spolu sumu 770,78 €.

V zmysle už uvedenej judikatúry ústavného súdu je takáto suma považovaná za sumu

bagateľnú, preto v danej veci bolo potrebné skúmať, či k prípadnému zásahu do základných

práv alebo slobôd sťažovateľa došlo v mimoriadne závažnom rozsahu (intenzite), zvlášť

extrémnym spôsobom alebo či napadnutým rozhodnutím došlo zároveň aj k neprípustnému

zásahu do iných garantovaných práv.

Okresný súd – predseda senátu ̶v odôvodnení napadnutého uznesenia zo 16. júna

2014 uviedol:

„Predseda senátu sa stotožnil s názorom..., že advokátovi

patrí odmena len v takej výške a za tie úkony, ako ich priznal vyšší súdny

úradník… ... vyúčtovaná výška základnej sadzby tarifnej odmeny obhajcu za použitia § 12

ods. 3 a 5 Vyhlášky je takto určená dôvodne. Predseda senátu... poukazuje na odôvodnenie

vyššieho súdneho úradníka, s ktorým sa... v plnom rozsahu stotožnil. Poukazujem na to, že

obhajoba musí obsiahnuť celý predmet trestného konania, v tomto... prípade súd upúšťal

od súhrnného trestu odňatia slobody, avšak obhajca už nemohol ovplyvniť predchádzajúce

rozhodnutie v prípade ukladania súhrnného trestu, pretože odsúdený bol už právoplatne

odsúdený Okresným súdom v Partizánskom t. j. obhajca už nemôže... zvrátiť rozhodnutie

o vine, ani ustáliť iné poľahčujúce, či priťažujúce okolnosti, na ktoré súd prihliadal pri

ukladaní trestu, t. j. nemôže dosiahnuť miernejší trest ako ten, ktorý už bol skorším

rozhodnutím uložený. ... obhajca uskutočňoval úkony právnej služby a prislúchala mu

odmena vychádzajúca z trestnej sadzby pre trestný čin, pre ktorý bolo vznesené

obvinenie. ... podstatou je... vzťah aj medzi primeranosťou náročnosti obhajoby k odmene

a následnej náhrade odmeny... Priznanie odmeny vykladajúc ustanovenia § 12 ods.3 a 5

citovanej Vyhlášky tak, ako v tomto prípade obhajca by mohlo viesť k značnej

nerovnováhe... Práve... úvaha berúca na zreteľ primeranosť odmeny k obhajobe správne

viedla vyššieho súdneho úradníka k použitému výkladu § 12 ods.3 a 5 citovanej Vyhlášky.“

Keďže predseda senátu v súvislosti s odôvodnením svojho uznesenia zo 16. júna

2014 poukázal na odôvodnenie uznesenia vyššieho súdneho úradníka (zo 17. októbra 2013),

s ktorým sa v plnom rozsahu stotožnil (a aj zopakoval jeho argumentáciu), ústavný súd

preskúmal relevantnú časť odôvodnenia aj tohto uznesenia.

Vyšší súdny úradník v odôvodnení rozhodnutia zo 17. októbra 2013 uviedol:

„Dôvodom rozdielu medzi základnou sadzbou tarifnej odmeny vo výške aká je

vyúčtovaná a aká je priznaná je rozdielny výklad princípu výpočtu tarifnej odmeny

vyplývajúcej z a vyhl. MS SR č. , pričom obhajca

vyžaduje výklad doslovný, no súd vykladá uvedené ustanovenia užšie vychádzajúc

z princípu primeranosti odmeny, dôvodiac aj zásadou, že nemožno rozhodnúť dvakrát o tom

istom nároku (ne bis in idem).

... V zásade platí, že pokiaľ sa vedie trestné konanie pričom obžalovaný spáchal

jedným alebo viacerými skutkami viac trestných činov, základná sadzba sa odvíja od hornej

hranice trestnej sadzby najprísnejšie trestného trestného činu. Takéto pravidlo však súd

nepovažuje za použiteľné pri ukladaní trestov súhrnných a spoločných bez ohľadu či bola

alebo nebola použitá asperačná zásada...

Podľa § 12 ods. 3 písm. a) cit. vyhl. pri obhajobe v trestnom konaní je základnou

sadzbou tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby, ak ide o trestný čin, za ktorý zákon

ustanovuje trest odňatia slobody, ktorého horná hranica neprevyšuje päť rokov, jedna

dvanástina výpočtového základu.

Podľa § 12 ods. 5 cit vyhl. na zákonné zvýšenie trestnej sadzby u obzvlášť

nebezpečných recidivistov pri ukladaní trestu za viac trestných činov a pri ukladaní trestu

podľa osobitného predpisu sa prihliada.

Tak ako správne obhajca poukazuje v návrhu na priznanie odmeny, v prípade, že by

súd nerozhodol podľa § 44 Tr. zák. o upustení od uloženia súhrnného trestu, a trest by

ukladal, ukladal by trest súhrnný. Preto súd ďalej vychádza z fikcie ukladania súhrnného

trestu a trestnej sadzby za použitia asperačnej zásady, z ktorej vychádzal súd pri úvahe

o treste.

Rozhodnutím Najvyšší súd... vyslovil právny názor, podľa ktorého

princípu odmeňovania advokátov zodpovedá to, ak je významnejšia úloha advokáta

a náročnosť jeho úkonov zohľadnená vo výške odmeny, a to tým, že sa na zvýšenie hornej

hranice trestnej sadzby v zmysle asperačnej zásady prihliadne. Vyššia spoločenská

nebezpečnosť trestných činov je vyjadrená aj zvýšením trestnej sadzby v prípade asperačnej

zásady. Z uvedeného rozhodnutia okrem vyššie uvedených záverov však možno vyvodiť aj

ďalšie. Najvyšší súd nepoužil doslovný výklad § 12 ds. 5 cit. vyhl., ale vyložil si úmysel

zákonodarcu, ktorý znenie tohto ustanovenia zmenil ako dôsledok včlenenia asperačnej

zásady do . Ide práve o priznanie zvýšenej odmeny pri ukladaní trestu

za viac trestných činov len u obzvlášť nebezpečného recidivistu, ktoré by bolo nelogické,

hoci vyplývajúce z doslovného znenia § 12 ods. 5 cit vyhl.. Je zrejmé, že výklad tohto

ustanovenia sa podrobil základnému princípu, na ktorom spočíva odmeňovanie advokátov.

Uvedené rozhodnutie môže byť na prvý pohľad čiastkovým riešením aj v tejto veci a to

v zhode s vyúčtovaním obhajcu, no tu je potrebné uviesť, že v trestnom konaní, ktorého sa

rozhodovanie Najvyššieho súdu... o trovách obhajoby týkalo, súd ukladal úhrnný trest

s použitím asperačnej zásady. Nebolo tak pochybnosti o tom, že obhajca vykonal obhajobu

týkajúcu sa všetkých skutkov majúcich znaky toho ktorého trestného činu, jeho obhajoba sa

týkala rozhodovania o vine a treste pre všetky zbiehajúce sa trestné činy.

... tak ako je potrebné princíp primeranosti odmeny uplatniť na výklad právnej

úpravy, pokiaľ je odmena neprimerane nízka, tak aj pre prípad, že je neprimerane vysoká.

... takýto princíp sa uplatňuje aj pri použití iného ustanovenia, a to § 14 ods. 7 cit.

vyhl., kde pokiaľ obhajca nevykonával obhajobu počas celého konania o dohode o vine

a o treste..., zvýšenie... základnej sadzby tarifnej odmeny sa neprizná.

V tomto zmysle súd vyložil ustanovenia § 12 ods. 3 a 5 cit. vyhl. tak, že zvýšenie

odmeny nemožno priznať pri ukladaní súhrnného trestu...

Obhajoba by mala obsiahnuť celý predmet trestného konania, mala by sa týkať tak

rozhodovania o vine ako aj o treste. V prípade ukladania súhrnného trestu už rozhodnuté

o vine a o treste v konaní, ktorého výrok o treste sa ruší, bolo. Obhajca nemôže vzhľadom

k tomuto konaniu zvrátiť rozhodnutie o vine a ani ustáliť iné poľahčujúce či priťažujúce

okolnosti, na ktoré súd bude prihliadať, nemôže dosiahnuť miernejší trest, ako ten ktorý už

bol skorším rozhodnutím uložený. Hoci obhajca môže poukázať na to, že nejde o úplne

totožný rozsah obhajoby, s čím možno súhlasiť, súd nemá za to, že by mu mala byť daná

váha (a cena) obhajoby veci, o ktorej sa už právoplatne rozhodlo, a v ktorej už iný obhajca

úkony právnej služby uskutočnil. V súvislosti s týmto skorším trestným konaním, v prípade,

že bol naplnený dôvod povinnej obhajoby obhajca uskutočňoval úkony právnej služby

a prislúchala mu odmena vychádzajúca z trestnej sadzby pre trestný čin, pre ktorý bolo

vznesené obvinenie. Hoci nejde v prípade rozhodovania o trovách obhajoby v inej veci

o porušenie zásady ne bis in idem, tak ako sa chápe klasicky vo vzťahu ku konaniu, pokiaľ

však ide o povinnosť náhrady trov obhajoby odsúdeným, vychádzanie z tej istej

východiskovej trestnej sadzby, už porušením tejto zásady je.

Podstatou je tak vzťah aj medzi primeranosťou náročnosti obhajoby k odmene

a následnej náhrade odmeny (bez ohľadu či ju bude znášať štát alebo odsúdený). Priznanie

odmeny vykladajúc ustanovenia § 12 ods. 3 a 5 cit. vyhl. tak ako v tomto prípade obhajca,

by mohlo viesť k značnej nerovnováhe ba až k absurdným situáciám, keby z dôvodu

povinnej obhajoby vo veci, kde bolo vznesené obvinenie pre prečin s nízkou hornou

hranicou trestnej sadzby, ale tiež tomu, že prichádza už od počiatku do úvahy uloženie

súhrnného trestu vzhľadom k inej trestnej veci pre obzvlášť závažný zločin, odmena za úkon

právnej služby za obhajobu pre krádež v samoobsluhe by sa rovnala odmene za obhajobu

pre obzvlášť závažný zločin úkladnej vraždy. Odsúdený, alebo v prípade bezplatnej

obhajoby štát by následne bol povinný opätovne niesť bremeno náhrady týkajúcej sa tej istej

veci. Práve takáto úvaha berúca na zreteľ primeranosť odmeny k obhajobe viedla súd k

použitému výkladu § 12 ods. 3 a 5 cit. vyhl. Nejde pritom o svojvoľný výklad, umožňujúci

rozhodnúť v tom istom prípade rôzne, ale vzťahujúci sa k tomu istému druhu vyskytujúcich

sa situácií ukladaniu súhrnného (eventuálne spoločného) bez ohľadu na použitie

asperačnej zásady.“

S prihliadnutím na citovanú časť napadnutých uznesení okresného súdu ústavný súd

konštatuje, že ich závery považuje za ústavne udržateľné, nevykazujúce znaky arbitrárnosti

ani zjavnej neodôvodnenosti. Odôvodnenia napadnutých uznesení dali jasnú a zrozumiteľnú

odpoveď na to, akými úvahami sa súd (vyšší súdny úradník aj predseda senátu) spravoval

pri rozhodovaní o určení odmeny sťažovateľa za výkon obhajoby a náhrady jeho hotových

výdavkov a za stratu času. Rovnako je z rozhodnutí zrejmé, prečo predseda senátu

stotožňujúc sa s názorom vyššieho súdneho úradníka nepovažoval sťažovateľom

prezentovaný výklad ustanovení § 12 ods. 3 a 5 vyhlášky za aplikovateľný v jeho veci

a taktiež dostatočne ozrejmil, prečo v tejto veci nebolo možné postupovať v súlade

so závermi rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. zo 7. marca 2006.

Rozhodnutia okresného súdu nevykazujú žiaden vnútorný rozpor a nepopierajú

zmysel ani účel použitej právnej úpravy. Aplikácia a výklad príslušných ustanovení

právneho predpisu vyšším súdnym úradníkom a následne predsedom senátu podľa názoru

ústavného súdu preto nemohli neprípustným spôsobom zasiahnuť do základného práva

sťažovateľa vlastniť majetok podľa a listiny, prípadne

do práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu a ani do jeho základného

práva na súdnu ochranu podľa a listiny a ani do práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Aj keby ústavný súd dospel k názoru o akceptovateľnosti tvrdení sťažovateľa,

ktorými spochybňuje obe napadnuté rozhodnutia okresného súdu z hľadiska

nerešpektovania zákonných kritérií pre priznanie trov obhajoby, sťažovateľom namietané

pochybenie okresného súdu zjavne nemá ústavnú relevanciu. Uplatňujúc východiská svojej

doterajšej judikatúry ústavný súd zastáva názor, že v danom prípade by nešlo o pochybenie

takej intenzity, na základe ktorého by mohol po prípadnom prijatí sťažnosti reálne dospieť

k záveru o porušení označených základných práv sťažovateľa. Opačný prístup

k posudzovaniu námietky sťažovateľa by v konečnom dôsledku smeroval k spochybňovaniu

ústavného postavenia ústavného súdu ako súdneho orgánu ochrany ústavnosti (čl. 124

) a vyúsťoval do jeho vnímania ako riadnej (príp. mimoriadnej) opravnej inštancie

v rámci sústavy všeobecných súdov.

Pokiaľ sťažovateľ v petite sťažnosti navrhoval vysloviť porušenie základného práva na

zákonného sudcu zaručeného v , ústavný súd konštatuje, že v tejto

súvislosti v texte odôvodnenia sťažnosti absolútne absentuje akákoľvek (a už vôbec nie

relevantná) argumentácia, ktorá by bola spôsobilá iniciovať ústavnoprávny prieskum

napadnutých rozhodnutí v tomto smere.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časť sťažnosti

sťažovateľa, t. j. v časti namietaného porušenia základných zaručených v čl. 20 ods. 1, čl. 46

ods. 1 a a v a listiny, ako aj práv zaručených

v čl. 6 ods. 1 dohovoru a v čl. 1 dodatkového protokolu uznesením okresného súdu č. k.

zo 16. júna 2014 vydaným predsedom senátu odmietol podľa § 25 ods. 2

ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo bez právneho dôvodu zaoberať sa

ďalšími návrhmi uplatnenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. októbra 2015