Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 580/2012

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. novembra

2012 predbežne prerokoval sťažnosť M. Š., R., zastúpenej advokátom JUDr. J. P., D.,

pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Žiline

sp. zn. z 3. mája 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť M. Š. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. októbra

2012 doručená sťažnosť M. Š., R. (ďalej len „sťažovateľka“), pre namietané porušenie jej

základného práva na súdnu ochranu podľa (ďalej

len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu

v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 3. mája 2012.

Zo sťažnosti a k nej pripojených príloh vyplýva, že návrhom podaným Okresnému

súdu Ružomberok (ďalej len „okresný súd“) 3. marca 2005 sa navrhovateľ R. B., R.,

domáhal proti sťažovateľke ako odporkyni zaplatenia sumy 467 500 Sk s prísl. z titulu

nezaplatenia provízií dohodnutých nimi v zmluvách o poskytnutí finančných prostriedkov

z 1. decembra 1999 a 30. mája 2000; uvedené konanie bolo vedené pod sp. zn. .

Okresný súd rozsudkom č. k. -272 z 28. októbra 2011 návrh

navrhovateľa v celom rozsahu zamietol, pretože po vykonaní rozsiahleho dokazovania zistil

rozpor uvedených zmlúv v časti týkajúcej sa dojednaných provízií s dobrými mravmi

vzhľadom na neprimeranosť výšky úrokov, čo v zmysle

zakladá ich absolútnu neplatnosť. Okresný súd zároveň rozhodol, že sťažovateľke sa

náhrada trov konania nepriznáva, a v odôvodnení tohto rozhodnutia uviedol: „S poukazom

na ust. súd odporkyni náhradu trov konania nepriznal, hoci bola v konaní

úspešná v celom rozsahu, keď prihliadol na skutočnosť, že odporkyňa sa podieľala

na vzniku predmetného sporu, a to predovšetkým z tohto dôvodu, že sa podieľala na vzniku

a príprave nezákonného právneho vzťahu, pričom napriek svojim tvrdeniam o neplatnosti

zmluvy v časti provízie za obdobie od uzavretia zmlúv do októbra 2003, t. j. dlhodobo

na tento účel navrhovateľovi zjavne plnila, a tým u neho mohla vyvolať dojem zákonnosti

jeho nároku. V nadväznosti na tieto skutkové okolnosti prípadu súd potom odporkyni

náhradu trov konania nepriznal. Osobitne súd poukazuje na vyjadrenie odporkyne

na pojednávaní dňa 26. 09. 2011, kde uviedla, že dojednaná provízia jej nevadila, nakoľko

bola ju schopná splácať.“

Proti tomuto rozhodnutiu okresného súdu podali odvolanie obaja účastníci konania.

Sťažovateľka odvolaním napadla uvedené rozhodnutie v časti týkajúcej sa trov konania

a podala odvolanie, ktoré odôvodnila tým, že „v prejednávanej veci neboli splnené

podmienky pre aplikáciu Odporkyňa svojím konaním predmetný spor

nevyvolala..., nepodala ani návrh na začatie konania, a preto nie je dôvod, aby znášala

svoje trovy.“.

Krajský súd rozsudkom sp. zn. z 3. mája 2012 napadnutý rozsudok

okresného súdu potvrdil a navrhovateľa zaviazal nahradiť sťažovateľke trovy odvolacieho

konania.

Sťažovateľka uviedla, že uvedeným rozhodnutím krajského súdu bolo porušené jej

základné právo na súdnu ochranu podľa a právo na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Sťažovateľka si uplatnila svoje právo na súdnu

ochranu tým, že sa bránila žalobe navrhovateľa. Krajský súd sa náležite nevysporiadal s jej

odvolacími argumentmi a arbitrárne rozhodol o potvrdení výroku okresného súdu, ktorým

jej tento nepriznal náhradu trov konania. Všeobecné súdy neuviedli, z čoho vychádzali

pri ustálení záveru, že sťažovateľka plnila navrhovateľovi pre účely platenia provízie. Podľa

názoru sťažovateľky na použitie (ďalej len „OSP“)

neboli a nie sú dôvody hodné osobitného zreteľa a výnimočnosti. Nepriznaním jej náhrady

trov konania dochádza k zníženiu jej majetku bez možnosti kompenzácie. Všeobecné súdy

nesprávne posudzovali iba postavenie a pomery sťažovateľky, ale nie navrhovateľa,

a z obsahu spisu vyplýva, že to bol práve on, ktorý svojím správaním a postupom v konaní

významne prispel k predĺženiu predmetného konania.

Sťažovateľka v petite žiadala, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že krajský súd

rozsudkom sp. zn. z 3. mája 2012 porušil jej základné právo podľa čl. 46

ods. 1 a právo podľa dohovoru, aby napadnuté rozhodnutie v časti,

v ktorej potvrdil výrok rozsudku okresného súdu č. k. -272 z 28. októbra 2011

o náhrade trov konania, a v časti, v ktorej jej nepriznal náhradu trov odvolacieho konania,

zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie, a aby sťažovateľke priznal náhradu

trov právneho zastúpenia v sume 787,12 €.

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez

prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je námietka porušenia základného práva sťažovateľky na súdnu

ochranu podľa a práva podľa dohovoru rozsudkom

krajského súdu sp. zn. z 3. mája 2012 v časti, v ktorej potvrdil výrok rozsudku

okresného súdu č. k. -272 z 28. októbra 2011, ktorým tento nepriznal

sťažovateľke trovy (prvostupňového) konania, a v časti, v ktorej nepriznal sťažovateľke

trovy odvolacieho konania.

Keďže sťažovateľka vo svojej sťažnosti podrobne citovala konkrétnu rozhodovaciu

činnosť ústavného súdu týkajúcu sa náhrady trov konania pred všeobecnými súdmi

(, ), ústavný súd nepovažoval za potrebné duplicitne

opakovať, z akých princípov pri rozhodovaní o porušovaní označených práv vychádza,

pretože tieto sú sťažovateľke známe.

Ústavný súd však pripomína, že rozhodovanie o trovách konania pred všeobecnými

súdmi prislúcha zásadne týmto súdom, a preto tieto rozhodnutia preskúmava iba

vo výnimočných prípadoch. Problematika náhrady trov konania by mohla dosiahnuť

ústavnoprávny rozmer len v prípade extrémneho vybočenia z pravidiel upravujúcich toto

konanie, k čomu by mohlo dôjsť najmä na základe takej interpretácie a aplikácie

príslušných ustanovení zákona, ktorá by v sebe zahŕňala črty svojvôle ().

1. Okresný súd nepriznal sťažovateľke náhradu trov (prvostupňového) konania

v zmysle , podľa ktorého ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa,

nemusí súd výnimočne náhradu trov konania celkom alebo sčasti priznať; súd prihliadne

najmä na okolnosti, či účastník, ktorému sa priznáva náhrada trov konania, uviedol

skutočnosti a dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu patril; to neplatí, ak účastník konania

nemohol tieto skutočnosti a dôkazy uplatniť.

Krajský súd v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia uviedol:

„Správne postupoval prvostupňový súd i pri rozhodovaní o trovách konania, keď

prihliadol na tú skutočnosť, že odporkyňa sa podieľala na vzniku a príprave nezákonného

právneho vzťahu, čím nepochybne vyvolala i sporové konanie medzi účastníkmi (ak sa

navrhovateľka zaviazala uhradiť províziu za poskytnutie finančných prostriedkov, potom

bol len logický postup navrhovateľa, ktorý sa domáhal splnenia takejto povinnosti súdnou

cestou). Aj podľa názoru odvolacieho súdu, v tomto prípade v takýchto okolnostiach veci je

potrebné vidieť dôvody hodné osobitného zreteľa pre použitie ust. pri

rozhodovaní o náhrade trov konania, a preto rozhodnutie prvostupňového súdu aj v tejto

časti ako vecne správne potvrdil.“

Aplikácia ustanovenia pri rozhodovaní o náhrade trov konania prichádza

do úvahy v prípadoch, keď sú naplnené všetky predpoklady na priznanie náhrady trov

konania, avšak súd dôjde k záveru, že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré

náhradu trov celkom alebo sčasti neprizná. Musí však ísť o celkom výnimočný prípad, ktorý

musí byť v rozhodnutí aj náležite odôvodnený. Výnimočnosť môže spočívať tak

v okolnostiach danej veci, ako aj v okolnostiach na strane účastníkov konania.

Pri posudzovaní okolností hodných osobitného zreteľa treba prihliadať na osobné,

majetkové, zárobkové a iné pomery všetkých účastníkov konania, a tiež na okolnosti, ktoré

viedli účastníkov k uplatneniu práva na súde a ich postoj v konaní. Nepriznanie náhrady

trov konania musí zodpovedať zvláštnym okolnostiam konkrétneho prípadu a jedným

z rozhodujúcich hľadísk je aj to, aby sa takéto rozhodnutie nejavilo ako neprimeraná tvrdosť

voči účastníkovi a aby neodporovalo dobrým mravom (rozsudok Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. zo 14. októbra 2008).

Ústavný súd konštatuje, že v danom prípade bolo kľúčové odpovedať na otázku, či

všeobecné súdy so zreteľom na základné zásady rozhodovania o trovách konania upravené

v a nasl. ústavne akceptovateľným spôsobom (t. j. spôsobom vylučujúcim

svojvôľu) odôvodnili aplikáciu , v zmysle ktorého sťažovateľke nebola

priznaná náhrada trov prvostupňového konania.

Pokiaľ ide o meritum veci (pozri I. časť odôvodnenia tohto rozhodnutia, pozn.),

okresný súd zistil rozpor uzavretých zmlúv v časti týkajúcej sa dojednaných provízií

s dobrými mravmi vzhľadom na neprimeranosť výšky úrokov, a preto návrh navrhovateľa

v celom rozsahu zamietol. Na pojednávaní okresného súdu konanom 26. septembra 2011

navrhovateľ uviedol, že zmluvu (resp. zmluvy) pripravila sťažovateľka. Sťažovateľka toto

tvrdenie výslovne nepoprela, len uviedla, že si už nepamätá, či zmluvy vypracovala ona.

Sťažovateľka (okrem iného) uviedla aj to, že provízia jej nevadila, bola schopná ju splácať.

Okresný súd po vykonaní rozsiahleho dokazovania dospel k záveru, že sťažovateľka sa

podieľala na vzniku a príprave nezákonného právneho vzťahu (t. j. vzťahu, ktorý bol

v rozpore s dobrými mravmi, pozn.), a svojím správaním mohla u navrhovateľa vyvolať

dojem zákonnosti jeho nároku. Tieto skutočnosti považoval okresný súd za dôvody hodné

osobitného zreteľa pri svojom rozhodovaní o trovách konania. So závermi okresného súdu

sa stotožnil aj krajský súd.

Skutočnosť, že účastník konania, ktorému by inak patrila náhrada trov konania, sám

konal v rozpore s dobrými mravmi, je okolnosťou hodnou osobitného zreteľa umožňujúcou

všeobecnému súdu postupovať pri rozhodovaní o trovách konania podľa .

Ústavný súd preto dospel k záveru, že odôvodnenie výroku rozsudku krajského súdu,

ktorým potvrdil výrok rozsudku okresného súdu o nepriznaní náhrady trov

(prvostupňového) konania sťažovateľke, je vzhľadom na obsah základného práva podľa

a práva podľa dohovoru z ústavného hľadiska

akceptovateľné. Keďže ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi touto časťou

napadnutého rozhodnutia krajského súdu a označenými právami sťažovateľky, sťažnosť

v tejto časti podľa odmietol z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti.

2. V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľka namietala porušenie totožných práv

napadnutým rozhodnutím krajského súdu v časti, v ktorej jej nepriznal náhradu trov

odvolacieho konania. Ústavný súd zistil, že táto námietka sťažovateľky nie je pravdivá,

pretože krajský súd (druhým výrokom) zaviazal navrhovateľa nahradiť sťažovateľke trovy

odvolacieho konania, aj keď z odôvodnenia tohto rozhodnutia vyplýva, že nie v celej ňou

požadovanej sume. Keďže však sťažovateľka túto časť sťažnosti osobitne nezdôvodnila,

ústavný súd ju podľa odmietol pre nesplnenie zákonom

predpísaných náležitostí.

3. Nad rámec uvedeného ústavný súd pripomína, že podľa

ustanovenia o trovách konania pred súdom prvého stupňa platia i pre odvolacie konanie.

To znamená, že zásady rozhodovania o trovách konania vrátane výnimiek sa neposudzujú

za každé štádium konania osobitne. Keďže ústavný súd je v zmysle § 20 ods. 3 zákona

o ústavnom súde viazaný návrhom na začatie konania, nie je v jeho právomoci bez

relevantného návrhu na začatie konania zrušiť prima facie chybné rozhodnutie všeobecného

súdu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. novembra 2012