Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 194 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (217)74f/373059.bd3c53.pdf
PDF · 114.5 KB
No categories available
5MCdo/12/2008
R O Z S U D O K
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu
JUDr. Vladimíra Maguru a sudcov JUDr. Sone Mesiarkinovej a JUDr. Milana Deáka,
v právnej veci navrhovateľa I. S., bývajúceho v S., proti odporkyni I. S., bývajúcej v M.,
o zníženie vyživovacej povinnosti, vedenej na Okresnom súde Galanta pod sp.zn.
6 C 10/2006, o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora Slovenskej republiky proti
rozsudku Okresného súdu v Galante zo 17. apríla 2007 č.k. 6 C 10/2006-158 a rozsudku
Krajského súdu v Trnave z 22. októbra 2007, sp.zn. 10 Co 103/2007 čo do výroku o trovách
konania, takto
rozhodol:
Dovolacie konanie proti rozsudku Okresného súdu v Galante zo 17. apríla 2007 č.k.
6 C 10/2006-158 čo do výroku o trovách konania z a s t a v u j e .
Rozsudok Krajského súdu v Trnave z 22. októbra 2007, sp.zn. 10 Co 103/2007
vo výroku o trovách konania z r u š u j e a vec mu v rozsahu zrušenia vracia na ďalšie
konanie.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Galanta rozsudkom zo 17. apríla 2007 č.k. 6 C 10/2006-158 zmenil
rozsudok Okresného súdu v Galante č.k. 8 P 60/2001 zo dňa 11. októbra 2005 v časti
výživného pre odporkyňu I. S., nar. X. (plnoletú – poznámka dovolacieho súdu) a to tak, že
od 1.3.2006 do 30.4.2006 určil vyživovaciu povinnosť navrhovateľa na odporkyňu sumou
1 100,-- Sk mesačne, od 1.5.2006 do 31.8.2006 sumou 2 000,-- Sk mesačne a od 1.9.2006
sumou 1 100,-- Sk mesačne, ktoré výživné je zročné vždy do 15-teho dňa toho ktorého
mesiaca vopred k rukám odporkyne. Vo zvyšku ponechal citovaný rozsudok nedotknutý.
Vo zvyšku návrh zamietol a zároveň vyslovil, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu
trov konania. Svoje rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 62 v spojení s § 75 Zákona
o rodine. Dospel k záveru, že uvedená úprava vyživovacej povinnosti zodpovedá pomerom
a možnostiam navrhovateľa, ako aj oprávneným potrebám odporkyne. O náhrade trov konania
medzi účastníkmi rozhodol v zmysle § 142 ods. 2 O.s.p. a to vzhľadom na pomer neúspechu
navrhovateľa v konaní s prihliadnutím na okolnosti a charakter prejednávanej veci.
Krajský súd v Trnave na odvolanie oboch účastníkov rozsudkom z 22. októbra 2007,
sp.zn. 10 Co 103/2007 napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej vo vyhovujúcej
časti zmenil tak, že návrh zamietol. Odporkyni náhradu trov tohto konania nepriznal. Dospel
k záveru, že nedošlo k takej zmene pomerov, ktorá by odôvodňovala zníženie vyživovacej
povinnosti navrhovateľa voči odporkyni. O náhrade trov prvostupňového ako aj odvolacieho
konania rozhodol podľa § 224 ods. 2 O.s.p. v spojení s ustanovením § 150 O.s.p. a v konaní
úspešnej odporkyni nepriznal náhradu trov konania. Dôvody hodné osobitného zreteľa videl
v predmete konania, ktorým je vyživovacia povinnosť rodiča a dieťaťa, ako aj v súčasných
faktických majetkových pomeroch oboch účastníkov.
Proti týmto rozsudkom ako prvostupňového tak aj odvolacieho súdu, čo do výroku
o trovách konania, podal dňa 24.6.2008 na základe podnetu odporkyne s poukazom
na ustanovenie § 243e ods. 1 v spojení s § 243f ods. 1 písm b/, c/ O.s.p. mimoriadne
dovolanie generálny prokurátor Slovenskej republiky, ktorý navrhol napadnuté rozhodnutia
vo výrokoch o náhrade trov konania zrušiť a vec vrátiť okresnému súdu na ďalšie konanie.
Poukázal na tú skutočnosť, že dôvody hodné osobitného zreteľa, kedy súd nemusí výnimočne
náhradu trov konania priznať nemožno vidieť v tom, že konanie o výživnom je oslobodené
od platenia súdnych poplatkov. Bol toho názoru, že v prejednávanej veci neexistujú dôvody
hodné osobitného zreteľa odôvodňujúce aplikáciu ustanovenia § 150 O.s.p. Takéto dôvody
ustanovenie § 150 O.s.p. podľa jeho názoru zjavne nenapĺňajú, extrémne vybočujú z jeho
účelu a chýba im aj logický zmysel. Aplikácia ustanovenia § 150 O.s.p. musí zodpovedať
osobitným okolnostiam konkrétneho prípadu a musí mať vždy výnimočný charakter. Nie je
možné nepriznať podľa tohto ustanovenia úspešnému účastníkovi náhradu trov konania len
na základe všeobecného záveru hodnotiaceho dopad rozhodovania o určitom druhu nároku
(R 34/1982 a R 23/1989). Podaním z 10.10.2008 vzal svoje mimoriadne dovolanie proti
rozsudku Okresného súdu v Galante zo 17. apríla 2007 č.k. 6 C 10/2006-158 čo do výroku
o trovách konania späť a žiadal dovolacie konanie v tejto časti zastaviť.
Navrhovateľ považoval napadnuté rozhodnutia súdu za vecne správne a navrhol
mimoriadne dovolanie odmietnuť v celom rozsahu. Bol toho názoru, že nepriznanie náhrady
trov konania v konaní o výživnom je plne v súlade so zákonom a zaužívanou súdnou praxou.
Vo svojom vyjadrení podrobne rozoberal skutkový stav veci. Dovolaciemu súdu dal
na zváženie, či rozsudkom odvolacieho súdu nedošlo k porušeniu jeho ústavných práv a nie
práv odporkyne.
Odporkyňa sa k mimoriadnemu dovolaniu generálneho prokurátora Slovenskej
republiky nevyjadrila.
Z ustanovenia § 243i ods. 2 O.s.p. vyplýva, že v konaní o mimoriadnom dovolaní
platia primerane ustanovenia o konaní na dovolacom súde (§ 242 až § 243c), ak tento zákon
neustanovuje niečo iné.
Podľa § 243b ods. 4 O.s.p. vyplýva, že ustanovenia § 218 ods. 1, § 224 ods. 1, § 225
a § 226 platia pre konania na dovolacom súde obdobne. Ak dovolateľ vezme dovolanie späť,
dovolací súd konanie uznesením zastaví.
So zreteľom na uvedené Najvyšší súd Slovenskej republiky postupoval podľa
citovaného zákonného ustanovenia a konanie o dovolaní generálneho prokurátora Slovenskej
republiky proti rozsudku Okresného súdu v Galante zo 17. apríla 2007 č.k. 6 C 10/2006-158,
čo do výroku o trovách konania, zastavil.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podal včas generálny prokurátor Slovenskej republiky (§ 243g O.s.p.), preskúmal
vec bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) a dospel k záveru, že
mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora proti rozsudku Krajského súdu v Trnave
z 22. októbra 2007, sp.zn. 10 Co 103/2007, čo do výroku o trovách konania, je dôvodné.
Nesprávnym právnym posúdením veci v zmysle § 243f ods. 1 písm. c/ O.s.p. je omyl
súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O mylnú aplikáciu právnych predpisov ide
vtedy, ak súd použije iný právny predpis, ako má správne použiť, alebo aplikuje síce správny
právny predpis, ale nesprávne ho vyloží. O takýto prípad v prejednávanej veci ide.
Z ustanovenia § 151 ods. 1 veta prvá O.s.p., vyplýva, že o povinnosti na náhradu trov
konania rozhoduje súd na návrh spravidla v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.
Podľa § 142 ods. l O.s.p. účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná
náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý
vo veci úspech nemal.
Ak mal účastník vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov pomerne rozdelí,
prípadne vysloví, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania (§ 142 ods. 2
O.s.p.).
Z ustanovenia § 142 ods. 3 O.s.p. vyplýva, že aj keď mal účastník vo veci úspech len
čiastočný, môže mu súd priznať plnú náhradu trov konania, ak mal neúspech v pomerne
nepatrnej časti alebo ak rozhodnutie o výške plnenia záviselo od znaleckého posudku alebo
od úvahy súdu.
Pri rozhodovaní o trovách konania v zmysle § 142 O.s.p. platia dve základné zásady,
t.j. že sa hradia len trovy potrebné na účelné uplatnenie alebo bránenie práva a že sa právo
na náhradu trov konania riadi mierou procesného úspechu (§ 142 ods. 1 a 2 O.s.p.).
Ustanovenie § 142 ods. 3 O.s.p. predstavuje výnimku zo zásady zodpovednosti za výsledok
sporového konania. Účastníkovi konania súd v zmysle tohto zákonného ustanovenia prizná
plnú náhradu trov konania, hoci mal vo veci len čiastočný úspech, v troch prípadoch : 1/ ak
účastník mal neúspech v pomerne nepatrnej časti, 2/ ak rozhodnutie o výške plnenia záviselo
od znaleckého posudku a 3/ ak rozhodnutie o výške plnenia záviselo od úvahy súdu.
V poslednom prípade z dikcie zákonného ustanovenia vyplýva, že úvaha súdu sa môže týkať
len skutkových okolností, ktoré sú podstatné pre rozhodnutie o výške plnenia. Pokiaľ sa ňou
rieši základ uplatňovaného nároku, použitie ustanovenia § 142 ods. 3 O.s.p. z hľadiska
rozhodovania o trovách konania neprichádza do úvahy. Úvaha o výške plnenia sa musí
opierať o hmotné právo. Ide spravidla o právne normy, v ktorých je rozsah nároku upravený
vymedzením právne relevantných kritérií a jeho samotné určenie vyplýva z konkrétnych
okolností danej veci. Pre priznanie plnej náhrady trov konania nie je podstatný rozsah
čiastočného úspechu (v nepatrnej časti alebo prevažnej časti) a to ani to, akú sumu v pomere
k súdom priznanej sume účastník uplatňoval. Za neúspech sa nepovažuje rozdiel medzi
uplatňovanou a priznanou výškou nároku. Predpokladom pre aplikáciu tohto ustanovenia je
výlučne skutočnosť, že rozhodnutie o výške plnenia záviselo od úvahy súdu (prípadne
znaleckého posudku). Ak je tento splnený, je potrebné o náhrade trov konania rozhodnúť
podľa tohto ustanovenia.
Podľa § 146 ods. 1 O.s.p. žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania
podľa jeho výsledku, ak konanie
a/ mohlo sa začať i bez návrhu,
b/ skončilo sa zmierom, pokiaľ v ňom nebolo o náhrade trov dojednané niečo iné,
c/ bolo zastavené.
Ak niektorý z účastníkov zavinil, že konanie sa muselo zastaviť, je povinný uhradiť
jeho trovy. Ak sa však pre správanie odporcu vzal späť návrh, ktorý bol podaný dôvodne, je
povinný uhradiť trovy konania odporca (§ 146 ods. 2 O.s.p.).
Zavinenie je potrebné posudzovať len z procesného hľadiska a nie podľa hmotného
práva z dôvodu, že v opačnom prípade by sa jednalo o posúdenie dôvodnosti uplatneného
nároku vo veci samej. Preto, ak zobral navrhovateľ návrh späť, zásadne platí (ak sa nejedná
o prípad uvedený v § 146 ods. 2 veta druhá O.s.p.), že zavinil zastavenie konania a je preto
povinný uhradiť odporcovi jeho trovy.
Z ustanovenia § 150 O.s.p. vyplýva, že ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa,
nemusí súd výnimočne náhradu trov konania celkom alebo sčasti priznať. Výnimočnosť
použitia tohto ustanovenia, ako aj to, v čom súd videl, že išlo o prípad hodný osobitného
zreteľa, musí súd náležite odôvodniť.
Aplikácia ustanovenia § 150 O.s.p. pri rozhodovaní o náhrade trov konania prichádza
do úvahy v prípadoch, keď sú naplnené všetky predpoklady na priznanie náhrady trov
konania, avšak súd dôjde k záveru, že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré
náhradu trov celkom alebo sčasti neprizná. Musí však ísť o celkom výnimočný prípad, ktorý
musí byť v rozhodnutí aj náležite odôvodnený. Výnimočnosť môže spočívať tak
v okolnostiach danej veci, ako aj v okolnostiach na strane účastníkov konania.
Pri posudzovaní okolností hodných osobitného zreteľa treba prihliadať na osobné, majetkové,
zárobkové a iné pomery všetkých účastníkov konania, a tiež na okolnosti, ktoré viedli
účastníkov k uplatneniu práva na súde a ich postoj v konaní. Nepriznanie náhrady trov
konania musí zodpovedať zvláštnym okolnostiam konkrétneho prípadu a jedným
z rozhodujúcich hľadísk je aj to, aby sa takéto rozhodnutie nejavilo ako neprimeraná tvrdosť
voči účastníkovi a aby neodporovalo dobrým mravom.
Ustanovenie § 150 O.s.p. nie je možné považovať za predpis, ktorý by zakladal jeho
voľnú možnosť aplikácie (v zmysle svojvôle), ale ide o ustanovenie, podľa ktorého je súd
povinný skúmať, či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného
zreteľa, ku ktorým je potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne
prihliadnuť. Ustanovenie § 150 O.s.p. preto nie je možné vykladať tak, že je naň možné
prihliadnuť kedykoľvek bez zreteľa na základné zásady rozhodovania o trovách konania.
V sporovom konaní (ako je tomu nepochybne v danom prípade konania o zníženie
vyživovacej povinnosti rodiča voči plnoletému dieťaťu) sa povinnosť nahradiť trovy konania
spravuje predovšetkým zásadou úspechu vo veci. Len výnimočne nemusí súd úspešnému
účastníkovi priznať náhradu trov konania. Môže tak urobiť podľa ustanovenia § 150 O.s.p.,
podľa ktorého ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd náhradu trov konania
celkom alebo sčasti priznať. Zo slovného znenia uvedeného zákonného ustanovenia vyplýva,
že ide o ustanovenie výnimočné, ktoré má súdu umožniť, aby pri rozhodovaní o náhrade trov
konania mohol prihliadnuť k zvláštnostiam jednotlivých konkrétnych prípadov a má slúžiť
k odstráneniu neprimeranej tvrdosti. Úvaha súdu, že ide o výnimočný prípad a či sú dané
dôvody hodné osobitného zreteľa, musí vychádzať z posúdenia všetkých okolností konkrétnej
veci. Ustanovenie § 150 O.s.p. preto nemožno vykladať tak, že možno kedykoľvek
bez ohľadu na základné zásady rozhodovania o náhrade trov konania nepriznať náhradu trov
úspešnému účastníkovi konania; vždy musí ísť o celkom výnimočný prípad, ktorý musí byť
v rozhodnutí aj náležite odôvodnený. Pri skúmaní existencie podmienok hodných osobitného
zreteľa je potrebné prihliadať v prvom rade k majetkovým, sociálnym, osobným a ďalším
pomerom všetkých účastníkov konania a je potrebné vziať do úvahy nielen pomery toho, kto
by mal trovy konania zaplatiť, ale je nutné zohľadniť aj dopad takéhoto rozhodnutia najmä
na majetkové pomery oprávneného účastníka. Významnými z hľadiska aplikácie § 150 O.s.p.
sú tiež okolnosti, ktoré viedli k uplatneniu nároku (práva) na súde, postoj účastníkov
v priebehu konania a pod.
Dovolací súd zistil, že odvolací súd vec takto právne neposúdil a z hľadiska aplikácie
ustanovenia § 150 O.s.p. ani neodôvodnil s poukazom na celý komplex okolností
relevantných pre rozhodovanie o náhrade trov konania podľa uvedeného zákonného
ustanovenia. Aby súd tento komplex mohol zodpovedne posúdiť, musí nevyhnutne najskôr
poznať všetky doň patriace okolnosti, pretože len na tomto základe môže potom so znalosťou
veci niektorým z nich priznať prioritu pred ostatnými. Odvolací súd výnimočnosť prípadu
z hľadiska aplikácie ustanovenia § 150 O.s.p. vzhľadal len v okolnostiach danej veci, ktoré
ustálil v predmete konania (vyživovacia povinnosť rodiča a dieťaťa), ako aj súčasných
faktických majetkových pomeroch oboch účastníkov. Jeho záver o dôvodnosti použitia
ustanovenia § 150 O.s.p. vzhľadom na predmet konania, ako už bolo ozrejmené vyššie, nie je
vecne správny. Bližšie sa nezaoberal ani okolnosťami, významnými z hľadiska rozhodovania
podľa § 150 O.s.p., ktorými sú najmä osobné, majetkové a sociálne pomery účastníkov
konania. Tieto okolnosti neboli zo strany odvolacieho súdu vôbec odôvodnené, teda nebolo
konkretizované v čom ide o výnimočný prípad a aké boli dané dôvody hodné osobitného
zreteľa z hľadiska § 150 O.s.p.
Na záver dovolací súd poznamenáva, že je v konaní o mimoriadnom dovolaní viazaný
rozsahom dovolania. Z toho dôvodu sa nezaoberal tými námietkami navrhovateľa
vo vyjadrení k mimoriadnemu dovolaniu, ktoré prekračovali rozsah podaného opravného
prostriedku generálneho prokurátora Slovenskej republiky.
Generálny prokurátor Slovenskej republiky preto dôvodne podal mimoriadne
dovolanie podľa § 243e O.s.p. v spojení s § 243f ods. 1 písm. b/, c/ O.s.p., keďže to
vyžadovala ochrana práv a zákonom chránených záujmov účastníka konania a túto ochranu
nebolo možné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami.
Z uvedených dôvodov preto Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa ustanovenia
§ 243b ods. 1, 2 O.s.p. rozhodnutie odvolacieho súdu čo do výroku o náhrade trov konania
zrušil a vec mu v rozsahu zrušenia vrátil na ďalšie konanie.
V novom rozhodnutí rozhodne súd aj o trovách pôvodného a dovolacieho konania
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 14. októbra 2008
JUDr. Vladimír M a g u r a, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Nina Dúbravčíková