Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 5 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (10)III. ÚS 251/09
PDF · 255.47 KB
No categories available
III. ÚS 251/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. septembra 2009
predbežne prerokoval sťažnosť M. N., V., zastúpenej spoločnosťou R., s. r. o., B., v mene
ktorej koná advokátka JUDr. D. N., vo veci namietaného porušenia jej základného práva
vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva
na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu
k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uzneseniami Okresného súdu
Vranov nad Topľou sp. zn. 3 C 113/07 z 15. februára 2008 a 5. mája 2008 a jeho
rozsudkom sp. zn. 3 C 113/07 z 15. februára 2008 a rozsudkom Krajského súdu v Prešove
sp. zn. 3 Cob 69/2008, 4 Cob 69/2008, 4 Cob 70/2008 z 12. februára 2009 a takto
rozhodol:
Sťažnosť M. N. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. júna 2009
doručená sťažnosť M. N. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie základného
práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
a základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na ochranu majetku podľa čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dodatkový protokol“) uzneseniami Okresného súdu Vranov nad Topľou (ďalej len
„okresný súd“) sp. zn. 3 C 113/07 z 15. februára 2008 a 5. mája 2008 a jeho rozsudkom
sp. zn. 3 C 113/07 z 15. februára 2008 a rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len
„krajský súd“) sp. zn. 3 Cob 69/2008, 4 Cob 69/2008 a 4 Cob 70/2008 z 12. februára 2009.
Sťažovateľka vo svojej sťažnosti uvádza, že návrhom z 27. decembra 2006
sa na okresnom súde domáhala vydania platobného rozkazu o zaplatenia istiny v sume
34 276 000 Sk s príslušenstvom za znehodnotenie jej „obchodného podielu o veľkosti
51 %... na spoločnosti F. s. r. o. v likvidácii... B... z titulu náhrady spôsobenej škody“
na jej majetku.
Okrem toho sa domáhala aj oslobodenia od súdneho poplatku za podanie návrhu
z dôvodu, že materiálne, sociálne a osobné pomery jej nedovoľujú zaplatiť súdny poplatok
v sume 1 000 000 Sk za podanie návrhu.
Okresný súd uznesením sp. zn. 3 C 113/07 z 15. februára 2008 návrh sťažovateľky
na oslobodenie od súdnych poplatkov zamietol a toho istého dňa aj rozhodol rozsudkom
vo veci samej tak, že jej žalobu zamietol a súčasne priznal trovy konania žalovanému
v sume 581 911 Sk.
Okresný súd odôvodnil svoj výrok v rozsudku tým, že sťažovateľka ako spoločníčka
v spoločnosti sa nijakým spôsobom nezúčastňovala na riadení a vedení spoločnosti
a že je len formálne uvedená ako spoločníčka „bez akéhokoľvek vplyvu na riadenie
Spoločnosti a zrejme niekto iný zasahoval do chodu Spoločnosti a prijímal rozhodnutia
o ktorých teraz tvrdí, že boli rozhodnutia žalobkyne“, nemala prehľad o konaní konateľa
spoločnosti a nevedela uviesť, od kedy mala spoločnosť zle hospodáriť, a súčasne preukázať
zaplatenie kúpnej ceny za nadobudnutie obchodného podielu.
Okresný súd uznesenie o neoslobodení sťažovateľky od zaplatenia súdneho poplatku
za podaný návrh odôvodnil tak, že ako spoločníčka a konateľka spoločnosti si uplatňuje
proti rôznym spoločnostiam personálne prepojených s bývalým konateľom spoločnosti
náhradu škody alebo vydanie bezdôvodného obohatenia a hoci uvádza, že je starobnou
dôchodkyňou „podnikala a podniká v oblasti obchodu s kovmi a ferozliatinami a podala
žaloby prostredníctvom renomovanej advokátskej kancelárie o zaplatenie vysokých súm“,
že nepožiadala o ustanovenie právneho zástupcu súdom podľa § 30 Občianskeho súdneho
poriadku (ďalej len „OSP“), ale sama si našla právneho zástupcu. Preto okresný súd
rozhodol o neoslobodení sťažovateľky od zaplatenia súdneho poplatku.
Sťažovateľka prostredníctvom svojho právneho zástupcu podala 14. mája 2008
odvolanie proti uzneseniu..., pretože okresný súd „zle vyhodnotil skutkový stav a zle
aplikoval ustanovenia § 138 OSP“.
Proti rozsudku okresného súdu podala sťažovateľka 31. marca 2008 odvolanie,
v ktorom poukázala „na nesprávne skutkové zistenia a nesprávne právne posúdenie veci“.
Krajský súd nariadil pojednávanie na 12. február 2009, na ktorom sťažovateľka mala
možnosť vyjadriť sa k rozsudku, a na pojednávaní vyhlásil rozsudok, ktorým potvrdil
rozhodnutie okresného súdu, avšak z iných dôvodov, ako okresný súd. Svoje rozhodnutie
odôvodnil aj tým, že „ObZ v ustanovení § 135a ods. 2 upravuje povinnosť konateľov
nahradiť škodu spoločnosti s ručením obmedzeným spoločne a nerozdielne, ktorú
jej spôsobili“. Z tohto dôvodu sťažovateľka ako spoločníčka „spoločnosti s ručením
obmedzeným nie je oprávnená domáhať sa práva na náhradu škody svojho znehodnoteného
majetku, ale toto právo má výlučne spoločnosť sama.“.
Sťažovateľka podľa všeobecného súdu nebola aktívne legitimovaná domáhať
sa ochrany svojho majetku na všeobecnom súde, tohto práva sa mala domáhať spoločnosť
sama v zmysle ustanovenia § 122 ods. 3 v nadväznosti na ustanovenie § 135a ods. 5
Krajský súd sa nevysporiadal s vyjadreniami a námietkami sťažovateľky,
„že si náhradu škody uplatňuje v zmysle všeobecných ustanovení o náhrade škody“
spôsobenej na jej majetku v zmysle Občianskeho zákonníka.
Tým, že krajský súd „právoplatne rozhodol o žiadosti na oslobodenie od zaplatenia
súdneho poplatku až v čase vydania meritórneho rozhodnutia vo veci samej v odvolacom
konaní, neumožnil...“ sťažovateľke „plnohodnotnú realizáciu jej základného práva
na prístup k súdu v zmysle článku 46 ods. 1 Ústavy SR...“.
Sťažovateľka, ktorá bola «počas súdneho konania v pozícii navrhovateľky ako
„dominus litis“ v očakávaní rozhodnutia...» okresného súdu a krajského súdu „o
oslobodení od súdneho poplatku nerealizovala dispozíciu návrhom vo forme späťvzatia
návrhu na vydanie platobného rozkazu“. Ak by uznesenie všeobecných súdov a rozhodnutie
o odvolaní voči týmto uzneseniam „bolo právoplatné v dostatočnom časovom predstihu
pred vyhlásením rozhodnutia vo veci samej, sťažovateľka by mohla využiť možnosť
dispozície so svojím návrhom a návrh na vydanie platobného rozkazu by vzala späť.“.
Sťažovateľka ďalej uvádza, že v jej prípade existujú „dôvody hodné osobitného
zreteľa, ktoré vidí najmä vo svojej neľahkej sociálnej situácii, vzhľadom k svojim osobným
a majetkovým pomerom a najmä v postupe...“ okresného súdu a krajského súdu, ktoré
„veľmi podstatným spôsobom porušili základné práva a slobody sťažovateľky v zmysle
v článku 20 ods. 1 Ústavy a právo na ochranu majetku podľa článku 1 Protokolu
a článku 46 ods. 1 Ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1
Dohovoru tým, že absolútne spochybnili ochranu...“ jej „majetku a svojím konaním, v
rámci rozhodovania o oslobodení od súdnych poplatkov, jej upreli dispozíciu s podaným
návrhom“.
Sťažovateľka v závere sťažnosti navrhuje, aby ústavný súd „odložil vykonateľnosť
všetkých rozhodnutí“ a takto rozhodol:
„Ústavný súd SR v zmysle § 52 ods. 2 ZoUS odkladá vykonateľnosť rozsudku
Okresného súdu Vranov nad Topľou zo dňa 15. 02. 2008, č. k. 3 C 113/07-184, uznesenia
Okresného súdu Vranov nad Topľou zo dňa 15. 02. 2008, č. k. 3 C 113/07-227, uznesenia
Okresného súdu Vranov nad Topľou zo dňa 05. 05. 2008, č. k. 3 C 113/07-231 a rozsudku
Krajského súdu v Prešove zo dňa 12. 02. 2009, č. k. 3 C 113/07 (č. k. 3 Cob 69/2008,
4 Cob 69/2008, 4 Cob 70/2008), a to do právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej
a rozhodol o dočasnom opatrení, ktorým tretím osobám uloží, aby sa dočasne zdržali
oprávnenia im priznaného vyššie uvedenými právoplatnými rozhodnutiami...
a vydal nasledovný nález:
1. Základné právo M. N., nar..., bytom V. vlastniť majetok priznané v článku 20
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na ochranu majetku podľa článku 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v znení
protokolu č. 11 rozsudkom Okresného súdu Vranov nad Topľou zo dňa 15. 02. 2008, č. k.
3 C 113/07-184 a rozsudkom Krajského súdu Prešov zo dňa 12. 02. 2009, č. k. 3 C 113/07
(č. k. 3 Cob 69/2008, 4 Cob 69/2008, 4 Cob 70/2008) porušené boli.
2. Základné právo M. N... na súdnu a inú ochranu priznané v článku 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu
Vranov nad Topľou zo dňa 15. 02. 2008, č. k. 3 C 113/07-184, uznesením Okresného súdu
Vranov nad Topľou zo dňa 15. 02. 2008, č. k. 3 C 113/07-227, uznesením Okresného súdu
Vranov nad Topľou zo dňa 05. 05. 2008, č. k. 3 C 113/07-231 a rozsudkom Krajského súdu
v Prešove zo dňa 12. 02. 2009, č. k. 3 C 113/07 (č. k. 3 Cob 69/2008, 4 Cob 69/2008,
4 Cob 70/2008) porušené boli.
3. Rozsudok Krajského súdu Prešov zo dňa 12. 02. 2009, č. k. 3 C 113/07
(č. k. 3 Cob 69/2008, 4 Cob 69/2008, 4 Cob 70/2008), rozsudok Okresného súdu Vranov
nad Topľou zo dňa 15. 02. 2008, č. k. 3 C 113/07-184, uznesenie Okresného súdu Vranov
nad Topľou zo dňa 15. 02. 2008, č. k. 3 C 113/07-227 a uznesenie Okresného súdu Vranov
nad Topľou zo dňa 05. 05. 2008, č. k. 3 C 113/07-231 sa zrušujú a vec sa vracia Okresnému
súdu Vranov nad Topľou na ďalšie konanie.
4. Krajský súd Prešov a Okresný súd Vranov nad Topľou sú povinní uhradiť M. N.,
nar..., bytom V., trovy konania v sume 289,74 Eur spoločne a nerozdielne, pozostávajúce
z dvoch úkonov právnej pomoci, do dvoch mesiacov od právoplatností tohto nálezu na účet
jej právneho zástupcu R. s. r. o., so sídlom B.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
sťažnosť predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľky
a podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde skúmal, či nie sú dôvody na jej odmietnutie.
Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní každej sťažnosti pravidelne skúma aj to,
či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy, ak namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označila sťažovateľka, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa
namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno
považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť
porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí
na ďalšie konanie.
Sťažovateľka v uznesení okresného súdu sp. zn. 3 C 113/07 z 15. februára 2008,
ktorým zamietol jej žiadosť o oslobodenie od platenia súdnych poplatkov, v uznesení
okresného súdu sp. zn. 3 C 113/07 z 5. mája 2008, ktorým zamietol jej žiadosť
o oslobodenie od platenia súdneho poplatku za podané odvolanie, v rozsudku okresného
súdu sp. zn. 3 C 113/07 z 15. februára 2008, ktorým zamietol jej žalobu o zaplatenie
istiny s prísl., ako aj v rozsudku krajského súdu sp. zn. 3 Cob 69/2008, 4 Cob 69/2008,
4 Cob 70/2008 z 12. februára 2009, ktorým potvrdil citované rozhodnutia okresného súdu,
vidí porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo
pokojne užívať svoj majetok.
1. Pokiaľ ide o namietané porušenie označených práv sťažovateľky uzneseniami
okresného súdu sp. zn. 3 C 113/07 z 15. februára 2008 a 5. mája 2008 a jeho rozsudkom
sp. zn. 3 C 113/07 z 15. februára 2008, treba poukázať na citovaný čl. 127 ods. 1 ústavy,
z ktorého vyplýva, že právomoc ústavného súdu je daná iba vtedy, ak o ochrane základných
práv alebo slobôd nerozhoduje iný súd. Právomoc ústavného súdu je preto v týchto
prípadoch subsidiárna. Keďže proti rozhodnutiam okresného súdu bolo prípustné odvolanie,
právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľky mal všeobecný súd,
v danom prípade krajský súd, ktorý napokon aj rozhodol o podanom opravnom prostriedku
sťažovateľky. Uvedená situácia teda vylučuje právomoc ústavného súdu preskúmať
namietané rozhodnutia okresného súdu.
Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť v časti, ktorou sťažovateľka namieta
porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práva podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu uzneseniami
okresného súdu sp. zn. 3 C 113/07 z 15. februára 2008 a 5. mája 2008 a jeho rozsudkom
sp. zn. 3 C 113/07 z 15. februára 2008, odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného
súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
2. Pokiaľ ide o námietku porušenia označených práv rozsudkom krajského súdu
sp. zn. 3 Cob 69/2008, 4 Cob 69/2008, 4 Cob 70/2008 z 12. februára 2009, ústavný súd
podľa svojej konštantnej judikatúry nemá zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní
pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne
závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96). Vo všeobecnosti úlohou
súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana
pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho
práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01).
Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva,
že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných
súdov. Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým
prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou
zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy (I. ÚS 13/01).
Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124
a čl. 142 ods. 1 ústavy) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívnou ani mimoriadnou
opravnou inštanciou vo veciach, ktoré patria do právomoci všeobecných súdov, ktorých
sústavu završuje Najvyšší súd Slovenskej republiky (mutatis mutandis II. ÚS 1/95,
Zo sťažnosti a z jej príloh ústavný súd zistil, že okresný súd vydal 15. februára 2008
uznesenie sp. zn. 3 C 113/07, ktorým zamietol žiadosť sťažovateľky ako žalobkyne
„na oslobodenie od platenia súdnych poplatkov“ v konaní o zaplatenie peňažnej
sumy 34 276 000 Sk s prísl. Súčasne rozhodol vo veci samej rozsudkom tak, že žalobu
sťažovateľky ako žalobkyne zamietol a žalovanému priznal trovy konania v sume
581 911 Sk.
Proti tomuto rozhodnutiu podala sťažovateľka odvolanie a navrhla krajskému súdu,
aby rozsudok okresného súdu zmenil a vyhovel jej žalobe.
Okresný súd uznesením sp. zn. 3 C 113/07 z 5. mája 2008 žiadosť sťažovateľky
o oslobodenie od platenia súdneho poplatku za podané odvolanie zamietol.
Krajský súd 12. februára 2009 rozhodol rozsudkom sp. zn. 3 Cob 69/2008,
4 Cob 69/2008, 4 Cob 70/2008, ktorým potvrdil rozsudok okresného súdu vo výroku
o zamietnutí žaloby, zmenil rozsudok vo výroku o trovách konania tak, že sťažovateľka
je povinná zaplatiť trovy konania žalovanému v sume 5 801,33 € a trovy odvolacieho
konania v sume 5 919,71 € a potvrdil uznesenia okresného súdu sp. zn. 3 C 113/07
z 15. februára a 5. mája 2008.
Krajský súd vo svojom rozsudku okrem iného po opísaní skutkového a právneho
stavu zisteného okresným súdom (str. 2 a 3) a námietok vznesených sťažovateľkou
v odvolaní (str. 4) uviedol, že odvolanie nie je dôvodné, a na str. 5 a str. 6 uviedol jasné
a zrozumiteľné dôvody, prečo potvrdil rozsudok okresného súdu sp. zn. 3 C 113/07
z 15. februára 2008.
Súčasne potvrdil uznesenia okresného súdu sp. zn. 3 C 113/07 z 15. februára
a 5. mája 2008, ktoré považoval tiež ako vecne správne (str. 6 a 7).
Po preskúmaní rozhodnutia krajského súdu i argumentov prednesených v sťažnosti
ústavný súd konštatuje, že nevidí dôvody na spochybnenie správnosti skutkových
a právnych záverov všeobecných súdov, a teda sťažovateľka nemôže s úspechom namietať
porušenie ústavného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
uvedeným rozhodnutím krajského súdu (i v spojení s rozhodnutiami okresného súdu),
pretože ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi namietaným porušením základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a rozhodnutím krajského súdu, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.
K porušeniu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy (i práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) by podľa názoru
ústavného súdu došlo vtedy, ak by komukoľvek bola odmietnutá možnosť domáhať
sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde, predovšetkým ak by všeobecný súd
odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby
(II. ÚS 8/01), alebo v prípade opravných konaní by všeobecný súd odmietol opravný
prostriedok alebo zastavil o ňom konanie bez toho, aby ho meritórne preskúmal a rozhodol
o ňom v spojitosti s napadnutým súdnym rozhodnutím.
Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvého aj druhého stupňa), ktoré
stručne a jasne objasní skutkový stav a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver
o tom, že z toho aspektu je plne realizované základné právo účastníka na súdnu ochranu,
resp. spravodlivý súdny proces (m. m. III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05), resp. odôvodnenie
súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo
argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam
na rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie
dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní
(napr. IV. ÚS 358/08).
Ústavný súd tiež pripomína, že nejde o porušenie základného práva na súdnu ochranu
a práva na spravodlivý proces, ak súd nerozhodne podľa predstáv účastníka konania a jeho
návrhu nevyhovie, ak je takéto rozhodnutie súdu v súlade s objektívnym právom.
O napadnutom rozsudku krajského súdu a jeho odôvodnení ústavný súd nemôže
prijať záver, že by dôvody tohto rozhodnutia neboli udržateľné, prípadne boli svojvoľné tak,
aby to odôvodňovalo ich spojitosť s možným porušením základného práva sťažovateľky
na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces.
Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že rozsudkom krajského súdu
sp. zn. 3 Cob 69/2008, 4 Cob 69/2008 a 4 Cob 70/2008 z 12. februára 2009 nemohlo dôjsť
k porušeniu základných práv sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti. Rozsudok obsahuje
jasné a zrozumiteľné dôvody, prečo bola žaloba sťažovateľky zamietnutá, a ústavný súd
ho nepovažuje ani za arbitrárny.
Rovnako považoval ústavný súd sťažnosť sťažovateľky za zjavne neopodstatnenú
aj v tej časti, v ktorej namietala, že jej bola obmedzená dispozičná právomoc s návrhom na
začatie konania tým, že všeobecné súdy rozhodli v merite veci v čase, keď bolo rozhodnuté
aj o jej žiadosti o oslobodenie od platenia súdnych poplatkov, pretože nič nebránilo
sťažovateľke tento úkon urobiť kedykoľvek v priebehu konania po podaní návrhu,
čo vyplýva z ustanovenia § 96 ods. 1 OSP (ako dominus litis). Táto zásada v občianskom
súdnom konaní je obmedzená iba výnimočne (keď so späťvzatím návrhu nesúhlasí
odporca).
Preto bolo potrebné v tejto časti sťažnosť sťažovateľky odmietnuť ako zjavne
neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
3. K namietanému porušeniu základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1
ústavy a práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu
Ústavný súd v nadväznosti na záver o odmietnutí sťažnosti v časti namietajúcej
porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
odmietol aj tú časť sťažnosti, ktorou sťažovateľka namietala porušenie základného práva
podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu, v súlade so svojou
doterajšou judikatúrou (IV. ÚS 116/05 a III. ÚS 209/08) vychádzajúc z toho, že absencia
porušenia ústavnoprávnych princípov vylučuje založenie sekundárnej zodpovednosti
všeobecných súdov za porušenie základných práv sťažovateľky hmotnoprávneho
charakteru. Ústavný súd totiž v súlade so svojou stabilizovanou judikatúrou (napr.
II. ÚS 78/05) zastáva názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym
porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplýva
z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46
až čl. 48 ústavy. V opačnom prípade by ústavný súd bol opravnou inštanciou voči
všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy
v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové
a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho, aby vykonal
dokazovanie, ktoré je základným predpokladom toho, aby sa vytvoril skutkový základ
rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy.
Otázka právneho a skutkového posúdenia, či sú, alebo nie sú splnené zákonné
podmienky na oslobodenie od platenia súdneho poplatku, patrí tiež iba do výlučnej
právomoci všeobecného súdu, a nie do právomoci ústavného súdu.
Ústavný súd preto v tejto časti sťažnosť odmietol pre nedostatok svojej právomoci
na jej prerokovanie, pretože ochranu vlastníckeho práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva
podľa čl. 1 dodatkového protokolu pred jeho ohrozením alebo porušením zásadne poskytujú
všeobecné súdy v občianskoprávnom konaní (II. ÚS 41/02).
Na základe uvedeného rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výroku tohto
rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 2. septembra 2009