Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 174/2020
PDF · 236.18 KB
No categories available
III. ÚS 174/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. mája 2020 v senáte
zloženom z predsedu senátu Mojmíra Mamojku, zo sudcu Petra Straku a sudcu Martina
Vernarského (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť obchodnej
spoločnosti , , , zastúpenej
obchodnou spoločnosťou , v mene
ktorej koná advokát a konateľ , vo veci namietaného porušenia
základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,
namietaného porušenia čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd a práva pokojne užívať svoj majetok podľa čl. 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného
súdu Bratislava I sp. zn. 12 C 272/2009 z 5. novembra 2018 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti , o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie napadnutého rozhodnutia a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
14. januára 2019 doručená ústavná sťažnosť obchodnej spoločnosti ,
(ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta
porušenie základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy, porušenie čl. 152 ods. 4 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
a práva pokojne užívať svoj majetok podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením
Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 12 C 272/2009 z 5. novembra
2018 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“). Podaním doručeným ústavnému súdu 27. decembra
2019 (ďalej len „doplnenie ústavnej sťažnosti“) sťažovateľka svoju ústavnú sťažnosť
argumentačne doplnila.
2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplynulo, že sťažovateľka je v procesnom
postavení žalobkyne stranou konania vedeného pred okresným súdom, predmetom ktorého
je nárok obchodnej spoločnosti (ďalej len „pôvodný žalobca“),
na zaplatenie sumy 3 455 000 € s príslušenstvom z titulu náhrady škody spôsobenej
Slovenskou republikou, zastúpenou Národnou radou Slovenskej republiky, „v dôsledku
prijatia legislatívnych zmien - zákona č. 80/2008 Z. z., ktorým došlo k novelizácii zákona
č. 507/2001 Z. z. o poštových službách... v rozpore s právom EÚ a cieľmi Poštovej smernice
č. 97/67/ES zo dňa 15.12.1997“. Okresný súd rozsudkom sp. zn. 12 C 272/2009 zo 4. júna
2018 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) žalobu pôvodného žalobcu zamietol.
Sťažovateľka podala proti rozsudku okresného súdu odvolanie. Okresný súd uznesením
z 27. augusta 2018 uložil sťažovateľke povinnosť zaplatiť súdny poplatok za odvolanie
v sume 20 € podľa položky 7 písm. a) zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1992 Zb.
o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov
(ďalej len „zákon o súdnych poplatkoch“), ktorý sťažovateľka uhradila 26. septembra 2018.
Okresný súd napriek splneniu súdom uloženej povinnosti sťažovateľkou uznesením sp. zn.
12 C 272/2009 z 26. októbra 2018 uložil sťažovateľke povinnosť zaplatiť súdny poplatok
za totožné odvolanie v sume 33 193,50 € podľa položky 1 písm. a) zákona o súdnych
poplatkoch. Okresný súd napadnutým uznesením vydaným sudkyňou okresného súdu
opravil výrok uznesenia sp. zn. 12 C 272/2009 z 26. októbra 2018 tak, že súdny poplatok
za odvolanie je 33 173,50 €. Okresný súd tak rozhodol s odôvodnením, že sťažovateľka
zaplatila poplatok v sume 20 €, preto je povinná zaplatiť doplatok súdneho poplatku v sume
33 173,50 €.
3. Sťažovateľka zastáva názor, že napadnutým uznesením boli zásadným spôsobom
porušené jej v záhlaví označené práva z dôvodu jeho nezákonnosti, arbitrárnosti a ústavnej
neudržateľnosti. Podľa sťažovateľky „duplicitné vyrubenie súdneho poplatku za podanie
Odvolania uznesením Okresného súdu Bratislava I zo dňa 26.10.2018, sp. zn.
12C/272/2009 opraveným Napadnutým uznesením zo dňa 05.11.2018, sp. zn. 12C/272/2009
vo výške 33.173,50 EUR, bez ďalšieho primeraného, objektívne dostatočného odôvodnenia
po tom ako Sťažovateľ riadne uhradil správne vvrubený súdny poplatok za podanie
Odvolania uznesením zo dňa 27.08.2018, sp. zn. 12C/272/2009 vo výške 20,- EUR,
predstavuje neprípustný, nezákonný a nelogický postup Okresného súdu Bratislava I, s
následkom neudržateľného zásahu do Ústavou SR a Dohovorom garantovaných práv
Sťažovateľa“.
4. Sťažovateľka argumentuje, že okresný súd napriek jednoznačne preukázanému
predmetu konania, ktorým je náhrada škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu
verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom podľa zákona č. 514/2003 Z. z.
o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z. z.“) nesprávne
aplikoval položku 1 písm. a) zákona o súdnych poplatkoch s odôvodnením, že predmetom
sporu je obchodná vec. Podľa sťažovateľky okresný súd pri vyrubení súdneho poplatku
napadnutým uznesením nevychádzal z obsahu súdneho spisu a konal v rozpore s právnym
názorom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) vysloveným v uznesení
sp. zn. 9 Co 90/2012 z 26. júna 2012, ktorý „jednoznačne založil povinnosť Okresného súdu
Bratislava 1 ako súdu prvej inštancie aj napriek osobitostiam konania, posudzovať
charakter predmetného konania ako konanie o náhradu škody spôsobenej nesprávnym
úradným postupom podľa zákona č. 514/2003 Z. z... za rovnakých podmienok (vrátane
otázky výšky súdneho poplatku), ergo nie za menej priaznivejších podmienok ako tých, ktoré
sa týkajú obdobných návrhov vnútroštátnej povahy (uplatnenie nároku na náhradu škody
výlučne podľa zákona č. 514/2003 Z. z.) a ktoré nemôžu byť upravené takým spôsobom,
ktorý by prakticky znemožňoval alebo príliš sťažoval získanie náhrady“. Aplikácia
uvedeného právneho názoru krajského súdu v spojení s judikatúrou Súdneho dvora
Európskej únie zakladá neprípustnosť vyrubenia súdneho poplatku za podanie odvolania
v predmetnom konaní podľa položky 1 písm. a) zákona o súdnych poplatkoch v sume
33 173,50 €, práve naopak, vyžaduje vyrubenie súdneho poplatku v sume 20 € podľa
položky 7a zákona o súdnych poplatkoch, teda za rovnakých podmienok, ako pri uplatnení
nároku na náhradu škody výlučne podľa zákona č. 514/2003 Z. z. V tejto súvislosti
sťažovateľka podporne poukázala na skutočnosť, že okresný súd nevyrubil súdny poplatok
ani za podanie žaloby, keďže podľa v tom čase účinného zákona č. 514/2003 Z. z. podanie
žaloby o náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom nepodliehalo
poplatkovej povinnosti.
5. Podľa sťažovateľky porušenie jej práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé
súdne konanie okresným súdom spočíva najmä vo svojvoľnom výklade a aplikácii
príslušných ustanovení zákona o súdnych poplatkoch, ako aj v nedostatočnom odôvodnení
napadnutého uznesenia. Okresný súd napadnutým uznesením napriek existencii
predchádzajúceho právneho názoru krajského súdu „svojvoľne... bez náležitého
dodatočného odôvodnenia“ aplikoval pre vznik poplatkovej povinnosti sťažovateľky
za podanie odvolania odlišnú položku sadzobníka zákona o súdnych poplatkoch.
V súvislosti s tvrdeným porušením čl. 152 ods. 4 ústavy sťažovateľka uvádza, že okresný
súd bol povinný „aplikáciu konkrétneho ustanovenia posudzovať a vykladať v súlade
s Ústavou SR garantovanými práva Sťažovateľa tak, aby nedošlo k porušeniu žiadneho
z nich, ergo v zákonnom rámci v zásade v prospech Sťažovateľa“. Sťažovateľka ďalej
konštatuje, že napadnutým uznesením ako ďalším rozhodnutím o vyrubení súdneho
poplatku za podanie odvolania v nesprávnej výške „došlo... jednoznačne k porušeniu
zásady legitímnych očakávaní Sťažovateľa v spojení so zásadou právnej istoty, nakoľko
Sťažovateľ po podaní Odvolania poznajúc v tom čase platnú a účinnú právnu úpravu ZoSP,
s prihliadnutím na v priebehu konania skôr vyriešenú otázku charakteru konania
ako konania podľa 514/2003 Z. z., podporenú skutočnosťou, že v čase podania Žaloby nebol
za jej podanie vyrubený súdny poplatok z dôvodu vyňatia tejto poplatkovej povinnosti
zo ZoSP, legitímne, dôvodne a objektívne očakával vyrubenie súdneho poplatku
podľa Položky 7a ZoSP vo výške 20,- EUR, ktorý súdny poplatok Sťažovateľ na základe
uznesenia zo dňa 27.08.2018, sp. zn. 12C/272/2009 bez ďalšieho v stanovenej lehote
uhradil“. Podľa sťažovateľky takéto konanie okresného súdu rozhodne nie je možné
považovať za predvídateľné a transparentné, a teda súladné s princípmi právneho štátu.
6. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti napokon namieta porušenie práva vlastniť
majetok a práva pokojne užívať svoj majetok vydaním napadnutého uznesenia,
a to „v rovine (i) prípadného zmenšenia hodnoty majetku o čiastku vyrubeného súdneho
poplatku 33.173,50 EUR (či už vo forme finančných prostriedkov alebo iného druhu
majetku Sťažovateľa), a (ii) v tejto súvislosti aj v nemožnosti užívania majetku, ktorý záver
posilňuje najmä skutočnosť, že voči Sťažovateľovi možno na podklade Napadnutého
uznesenia kedykoľvek začať nútený výkon rozhodnutia“.
7. V doplnení ústavnej sťažnosti sťažovateľka poukázala na právny názor ústavného
súdu vyslovený v náleze sp. zn. IV. ÚS 63/2019 z 21. mája 2019, konštatujúc nutnosť
aplikácie zásady „v pochybnostiach v prospech poplatníka“ v prípadoch, keď nie je možné
jednoznačne subsumovať poplatkovú povinnosť pod konkrétne ustanovenie (položku)
8. Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd prijal ústavnú
sťažnosť na ďalšie konanie a rozhodol týmto nálezom:
„Základné právo sťažovateľa
, vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy SR, právo
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, právo na ústavne konformný výklad
podľa čl. 152 ods. 4 Ústavy SR, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo pokojne užívať svoj
majetok podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd, bolo porušené.
2. Uznesenie Okresného súdu Bratislava I zo dňa 05.11.2018, sp. zn. 12C/272/2009
sa zrušuje a vec sa vracia Okresnému súdu Bratislava I na ďalšie konanie.
3. Okresný súd Bratislava I je povinný uhradiť sťažovateľovi
, trovy právneho zastúpenia
vo výške 415,51 EUR... k rukám jeho právneho zástupcu... do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“
9. Vec napadla ústavnému súdu 14. januára 2019 a bola pôvodne pridelená sudcovi
spravodajcovi Milanovi Ľalíkovi, ktorému 16. februára 2019 uplynulo funkčné obdobie
sudcu ústavného súdu. V súlade s čl. X bodom 5 písm. b) Rozvrhu práce Ústavného súdu
Slovenskej republiky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019 v znení dodatku
č. 1 schváleného 16. októbra 2019 (ďalej len „rozvrh práce“) bola táto vec prerozdelená
náhodným výberom pomocou technických a programových prostriedkov a pridelená
sudcovi spravodajcovi Martinovi Vernarskému. V zmysle čl. II bodov 3 a 5 rozvrhu práce je
na konanie vo veci príslušný tretí senát ústavného súdu v zložení Mojmír Mamojka
(predseda senátu) a sudcovia Peter Straka a Martin Vernarský.
II.
Relevantná právna úprava
10. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
11. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
12. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je
s účinnosťou od 1. marca 2019 zákon č. 314/2018 o Ústavnom súde Slovenskej republiky
a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) v čl. I. § 1
až § 13 a § 16 až § 28 a § 32 až § 248 a § 250 a § 251. V zmysle § 246 ods. 1 a 2 zákona
o ústavnom súde sa tento zákon použije aj na konania začaté do 28. februára 2019, pričom
právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali do 28. februára 2019, zostávajú zachované.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd pri predbežnom prerokovaní ústavnej
sťažnosti, ktorá bola doručená ústavnému súdu 14. januára 2019, postupoval v súlade
s príslušnými ustanoveniami zákona o ústavnom súde.
13. Podľa § 45 zákona o ústavnom súde ústavný súd je viazaný rozsahom a dôvodmi
návrhu na začatie konania.
14. Ústavný súd podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd zisťuje, či dôvody
uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
15. Ústavný súd môže podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
16. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.
17. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
18. Podľa čl. 152 ods. 4 ústavy výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov
a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou.
19. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
20. Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba
má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou
verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady
medzinárodného práva. Toto ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony,
ktoré považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným
záujmom alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.
21. Formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom
predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu
s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu
týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (obdobne napr. II. ÚS 71/97, IV. ÚS 195/07,
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
22. Ústavný súd vo svojej judikatúre stabilne zdôrazňuje, že viazanosť ústavného
súdu návrhom na začatie konania (§ 45 zákona o ústavnom súde) sa prejavuje vo viazanosti
petitom, teda tou časťou ústavnej sťažnosti, v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého
rozhodnutia sa domáha, čím zároveň vymedzí rozsah a predmet konania pred ústavným
súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na to môže
ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej ústavnej
sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého označil za porušovateľa svojich práv.
Platí to predovšetkým v situácii, keď je sťažovateľ zastúpený zvoleným advokátom (m. m.
II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05, IV. ÚS 287/2011).
23. Sťažovateľka, ktorá je zastúpená advokátom, v petite ústavnej sťažnosti (v jej
1. bode) výslovne neuviedla, čo považuje za zásah do svojich označených práv, resp.
nešpecifikovala, akým rozhodnutím či postupom okresného súdu, ktorého v sťažnosti
označila za porušovateľa svojich práv, malo k uvedenému zásahu dôjsť. To, že sťažovateľka
považuje za zásah do svojich práv napadnuté uznesenie, však nepochybne vyplýva
zo záhlavia ústavnej sťažnosti, ako aj z 2. bodu jej petitu, v ktorom požaduje zrušenie
napadnutého uznesenia a vrátenie veci okresnému súdu na ďalšie konanie. Rovnako
zo splnomocnenia, ktoré je prílohou ústavnej sťažnosti, vyplýva oprávnenie udelené
splnomocnencovi „na spísanie a podanie ústavnej sťažnosti proti uzneseniu Okresného
súdu Bratislava I zo dňa 05.11.2018, sp. zn. 12C/272/2009“. Na druhej strane však
treba uviesť, že argumentácia sťažovateľky v odôvodnení ústavnej sťažnosti v podstate
smeruje k spochybneniu ústavnej udržateľnosti uznesenia okresného súdu sp. zn. 12 C
272/2009 z 26. októbra 2018.
24. Ústavný súd aj napriek naznačenej vnútornej nekonzistentnosti ústavnej
sťažnosti, sledujúc hľadisko hospodárnosti konania, nepristúpil v prerokúvanej veci k výzve
adresovanej sťažovateľke na odstránenie nedostatkov ústavnej sťažnosti vo vzťahu
k nejasnému vymedzeniu rozsahu ústavného prieskumu, ktorý požaduje, keďže táto by
nemohla viesť k založeniu právomoci ústavného súdu meritórne preskúmať aj uznesenie
okresného súdu sp. zn. 12 C 272/2009 z 26. októbra 2018. Označené uznesenie bolo vydané
vyšším súdnym úradníkom, a preto bola proti nemu prípustná sťažnosť (§ 239 ods. 1
Civilného sporového poriadku). Pokiaľ teda sťažovateľka namieta okresným súdom
nesprávne vyrubenú výšku súdneho poplatku [podľa položky 1 písm. a) zákona o súdnych
poplatkoch], túto svoju námietku, ako aj argumentáciu s ňou spojenú mohla a mala uplatniť
v sťažnosti proti označenému uzneseniu. Okolnosť, či sťažovateľka sťažnosť aj využila, nie
je vo vzťahu k rozhodnutiu ústavného súdu relevantnou. V prípade, že sťažovateľka
sťažnosť proti uzneseniu vyššieho súdneho úradníka využila, bolo v právomoci sudcu
okresného súdu sa ňou meritórne zaoberať, čo súčasne vylučuje právomoc ústavného súdu
na prerokovanie ústavnej sťažnosti sťažovateľky namietajúcej porušenie jej práv označeným
uznesením [§ 56 ods. 2 písm. a) v spojení s § 132 ods. 1 zákona o ústavnom súde]. Naopak,
nevyužitie sťažnosti sťažovateľkou by bolo dôvodom na odmietnutie ústavnej sťažnosti
z dôvodu jej neprípustnosti [§ 56 ods. 2 písm. d) v spojení s § 132 ods. 2 zákona o ústavnom
súde].
25. Ústavný súd zároveň konštatuje, že ústavná sťažnosť namietajúca porušenie
základných práv sťažovateľky podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, porušenie čl. 152
ods. 4 ústavy, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu
napadnutým uznesením je zjavne neopodstatnená.
26. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým
vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho
základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa
namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia
alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo,
pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04,
II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).
27. Pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd
štandardne poukazuje na svoje ústavné postavenie vymedzené v čl. 124 ústavy, z ktorého
vyplýva, že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou
ani mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, alebo napr.
III. ÚS 80/09, III. ÚS 251/09), ale súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Preto nie je
zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho
pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať,
či v konaní pred všeobecným súdom bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav
a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha
ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd
zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné
alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,
a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m.
I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii
zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho
názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel
a význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).
28. Okresný súd opravným uznesením sp. zn. 12 C 272/2009 z 5. novembra 2018
rozhodol o oprave výroku uznesenia sp. zn. 12 C 272/2009 z 26. októbra 2018 o výške
súdneho poplatku za podané odvolanie tak, že súdny poplatok za odvolanie je 33 173,50 €.
Z odôvodnenia napadnutého uznesenia vyplýva, že dôvodom opravy vykonanej
napadnutým uznesením bola len reflexia okresného súdu na skutočnosť skoršieho
(3. septembra 2018) zaplatenia súdneho poplatku za odvolanie sťažovateľkou v sume 20 €,
dôsledkom čoho bolo zníženie sumy poplatku vyrubeného uznesením z 26. októbra 2018
vo výške 33 193,50 € o túto sumu. Napadnuté uznesenie tak podľa názoru ústavného súdu
nepredstavuje zásah do sťažovateľkou označených práv, ktorého kasáciou by ústavný súd
mohol sťažovateľke v rámcoch daných dôvodmi jej sťažnosti poskytnúť účinnú ochranu jej
označených základných práv. Napadnutým uznesením totiž bol len opravený (v jej
prospech) výrok uznesenia okresného súdu z 26. októbra 2018, proti ktorému mala
sťažovateľka k dispozícii sťažnosť ako účinný prostriedok nápravy ňou tvrdeného porušenia
označených práv. A tak aj v prípade, ak by ústavný súd uplatnil svoju právomoc
a na základe prípadného vyslovenia porušenia práv sťažovateľky by napadnuté opravné
uznesenie zrušil, sťažovateľka bude naďalej zaviazaná zaplatiť súdny poplatok v zmysle
uznesenia okresného súdu z 26. októbra 2018 vo výške 33 193,50 €.
29. Ústavný súd napokon berúc na zreteľ zjavný rozpor sumy súdneho poplatku
uloženého na zaplatenie za podané odvolanie a zároveň súd reflektujúc dôvody ústavnej
sťažnosti koncentrované do kritiky predmetnej sumy podotýka, že sťažovateľke stále nič
nebráni obrátiť sa na okresný súd s návrhom na zmenu alebo zrušenie napadnutého
uznesenia, keďže z § 12 ods. 3 zákona o súdnych poplatkoch takéto jej právo implicitne
vyplýva.
30. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že nezistil možnosť porušenia
základných práv sťažovateľky podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 152 ods. 4
ústavy ani práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu napadnutým
uznesením, preto pri predbežnom prerokovaní ústavnú sťažnosť odmietol podľa § 56 ods. 2
písm. g) zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
31. S prihliadnutím na odmietnutie ústavnej sťažnosti rozhodovanie o ďalších
návrhoch sťažovateľky v danej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už
nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 12. mája 2020
Mojmír Mamojka predseda senátu