Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 63/2019

Legal thesis Official

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-36

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 21. mája 2019 v senáte

zloženom z predsedníčky Jany Baricovej a zo sudcov Miroslava Duriša (sudca spravodajca)

a Mojmíra Mamojku prerokoval ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti UniCredit Bank

Czech Republic and Slovakia, a. s., Želetavská 1525/1, Praha, Česká republika,

IČO 64948242, organizačnej zložky UniCredit Bank Czech Republic and Slovakia, a. s.,

pobočky zahraničnej banky, Šancová 1/A, Bratislava, IČO 47251336, právne zastúpenej

advokátskou kanceláriou ALTER IURIS, s. r. o., Tolstého 9, Bratislava, v mene ktorej koná

advokát a konateľ JUDr. Pavol Vaš, vo veci namietaného porušenia základného práva

na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uznesením Okresného súdu Bratislava II č. k. -103 z 27. septembra 2018

a takto

rozhodol:

1. Základné právo obchodnej spoločnosti UniCredit Bank Czech Republic

and Slovakia, a. s., na súdnu ochranu podľa

a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Okresného súdu Bratislava II č. k. -103

z 27. septembra 2018 p o r u š e n é b o l i .

2. Uznesenie Okresného súdu Bratislava II č. k. -103

z 27. septembra 2018 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Okresný súd Bratislava II j e p o v i n n ý uhradiť obchodnej spoločnosti

UniCredit Bank Czech Republic and Slovakia, a. s., trovy konania v sume 390,50 € (slovom

tristodeväťdesiat eur a päťdesiat centov) do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu

na účet jej právneho zástupcu advokátskej kancelárie ALTER IURIS, s. r. o., Tolstého 9,

Bratislava.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

8. januára 2018 doručená ústavná sťažnosť obchodnej spoločnosti UniCredit Bank Czech

Republic and Slovakia, a. s., Želetavská 1525/1, Praha, Česká republika, IČO 64948242,

organizačnej zložky UniCredit Bank Czech Republic and Slovakia, a. s., pobočky

zahraničnej banky, Šancová 1/A, Bratislava, IČO 47251336 (ďalej len „sťažovateľ“),

zastúpenej advokátskou kanceláriou ALTER IURIS, s. r. o., ktorou namieta porušenie

svojho základného práva podľa (ďalej len

„ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Bratislava II (ďalej aj „okresný

súd“) č. k. -103 z 27. septembra 2018 (ďalej len „napadnuté uznesenie

okresného súdu“).

2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ podal 19. decembra

2017 na Okresnom súde Banská Bystrica návrh na začatie konania v upomínacom konaní

podľa o upomínacom konaní a o doplnení niektorých zákonov

(ďalej len „zákon o upomínacom konaní“) proti dlžníkovi. Uvedené konanie bolo

na Okresnom súde Banská Bystrica vedené pod sp. zn. . Sťažovateľ bol

po podaní návrhu na začatie konania vyzvaný na zaplatenie súdneho poplatku

vo výške 351,50 €, teda v súlade s

o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov

(ďalej len „“), ktorý uhradil. Vzhľadom na skutočnosť,

že platobný rozkaz nebolo možné dlžníkovi doručiť do vlastných rúk, bol sťažovateľ

vyzvaný Okresným súdom Banská Bystrica v súlade s § 10 ods. 1 zákona o upomínacom

konaní na navrhnutie pokračovania v konaní na súde príslušnom na prejednanie veci podľa

v znení neskorších predpisov (ďalej len

„“), a to v lehote 15 dní od doručenia výzvy Okresného súdu

Banská Bystrica. Na základe tejto výzvy sťažovateľ podal návrh na pokračovanie v konaní

na súde príslušnom na prejednanie veci podľa , ktorým bol

Okresný súd Bratislava II. Okresný súd Banská Bystrica upovedomením z 24. apríla 2018

oznámil sťažovateľovi postúpenie predmetnej veci Okresnému súdu Bratislava II, ktorý

výzvou z 15. júna 2018 pod hrozbou zastavenia súdneho konania vyzval sťažovateľa

na doplatenie súdneho poplatku vo výške 281,50 €. Na predmetnú výzvu reagoval

sťažovateľ návrhom na zrušenie výzvy z 15. júna 2018, pretože zastával názor, že doplatok

súdneho poplatku bol vyrubený v rozpore so zákonom. Následne okresný súd obsadený

vyšším súdnym úradníkom konanie zastavil uznesením č. k. -85

z 24. júla 2018 z dôvodu, že si sťažovateľ nesplnil poplatkovú povinnosť.

Proti predmetnému rozhodnutiu podal sťažovateľ sťažnosť, o ktorej rozhodol okresný súd

obsadený sudcom napadnutým uznesením tak, že ju zamietol.

3. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti uvádza, že súdny poplatok v zmysle § 11c ods. 1

sa vyrubuje len v prípade podania návrhu na vydanie

platobného rozkazu v upomínacom konaní, avšak zo žiadneho zákonného ustanovenia

nevyplýva, že sa týka len konania pred upomínacím súdom, a to ani na základe využitia

gramatického a logického výkladu.

4. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti poukazuje na to, že na okresnom súde nedošlo

k podaniu novej žaloby alebo návrhu, ale ide len o pokračovanie v konaní v zmysle § 10

ods. 1 zákona o upomínacom konaní. V zmysle nie

je uvedená ako vznik poplatkovej povinnosti skutočnosť pokračovania v konaní na súde

príslušnom na prejednanie veci podľa v zmysle

zákona o upomínacom konaní. Možnosť doplatenia súdneho poplatku upravuje zákon

o súdnych poplatkoch v § 7 ods. 7, a to len v prípade rozšírenia poplatkového úkonu, čo nie

je uvedený prípad. K zmene rozhodnutia o poplatkovej povinnosti môže dôjsť v zmysle §

12 ods. 3 len v prípade, ak súd vydá nesprávne rozhodnutie

o poplatkovej povinnosti, čo taktiež nie je uvedený prípad. Ďalšie ustanovenia, ktorými by

bol súd oprávnený žalobcu vyzvať na doplatenie súdneho poplatku, zákon o súdnych

poplatkoch neobsahuje.

5. Sťažovateľ preto dospel k záveru, že ak neexistuje zákonné ustanovenie,

na základe ktorého by bol okresný súd oprávnený vyzvať žalobcu (sťažovateľa)

na doplatenie súdneho poplatku, nemal oprávnenie tak urobiť, a teda neexistoval ani dôvod

na zastavenie konania. Okresný súd vyrubenie doplatku súdneho poplatku podľa

napadnutého uznesenia vyvodil z princípov . Sťažovateľ

zastáva názor, že poplatková povinnosť vzniká iba v prípade, ak je poplatok za úkon

výslovne ustanovený v , resp. v sadzobníku súdnych

poplatkov, ktorý tvorí prílohu . Pokiaľ nie je stanovená sadzba

súdneho poplatku za určitý úkon v sadzobníku, teda pokiaľ určitý úkon nie je

ako poplatkový úkon uvedený v sadzobníku, v rámci tohto úkonu nevzniká ani poplatková

povinnosť. Ak teda okresný súd predmetné konanie zastavil, konal v rozpore s

a , čo v konečnom dôsledku znamenalo pre sťažovateľa

odňatie možnosti konať pred súdom.

6. Okrem skutočnosti, že vyrubenie doplatku súdneho poplatku je v rozpore

so , zastavenie konania pre nezaplatenie súdneho poplatku

taktiež neprichádza do úvahy z dôvodu v zmysle § 10 ods. 2 písm. a) zákona o súdnych

poplatkoch, pretože vo veci samej sa už konalo, a to vydaním platobného rozkazu

Okresným súdom Banská Bystrica sp. zn. z 9. januára 2018, ktorý ale nebolo

možné dlžníkovi ako žalovanému doručiť do vlastných rúk.

7. Podľa sťažovateľa ak okresný súd v napadnutom uznesení zamietol jeho sťažnosť

s tým, že sťažovateľ bol povinný po postúpení veci z upomínacieho konania doplatiť súdny

poplatok za návrh na začatie konania, porušil tým jeho základné právo na prístup k súdu

podľa , ako aj jeho právo na spravodlivé súdne konanie v zmysle

ods. 1 dohovoru.

8. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí ústavnej

sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Uznesením Okresného súdu Bratislava II, č. k. -103, zo dňa

27.09.2018 bolo porušené základné právo Sťažovateľa podľa

Slovenskej republiky, spočívajúce v práve na súdnu ochranu na nezávislom a nestrannom

súde a základné právo sťažovateľa podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd, spočívajúce v práve na spravodlivé súdne konanie.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Okresného súdu Bratislava II,

č. k. -103, zo dňa 27.09.2018 a vec vracia Okresnému súdu Bratislava II

na ďalšie konanie.

3. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva Sťažovateľovi náhradu trov právneho

zastúpenia vo výške 390,50,-Eur, ktorú je povinný uhradiť Okresný súd Bratislava II

do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu na účet právneho zástupcu Sťažovateľa

ALTER IURIS, s. r. o.“

9. Ústavný súd ústavnú sťažnosť predbežne prerokoval a uznesením

č. k. -22 zo 7. februára 2019 ju v časti namietaného porušenia základného

práva podľa a práva podľa dohovoru napadnutým uznesením

okresného súdu podľa § 25 ods. 1 a 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (zákona účinného do 28. februára

2019, pozn.) prijal na ďalšie konanie.

10. Dňa 1. marca 2019 nadobudol účinnosť o Ústavnom súde

Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) v čl. I § 1 až § 13 a § 16 až § 28 a § 32 až § 248 a § 250 a § 251.

V zmysle a sa tento zákon použije aj na konania

začaté do 28. februára 2019, pričom právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali

do 28. februára 2019, zostávajú zachované.

11. Uznesenie č. k -22 zo 7. februára 2019 bolo prijaté senátom

ústavného súdu v zložení sudkyňa Ľudmila Gajdošíková (predsedníčka senátu), sudca

Miroslav Duriš (sudca spravodajca) a sudca Ladislav Orosz. Vzhľadom na skutočnosť,

že sudkyni Ľudmile Gajdošíkovej a sudcovi Ladislavovi Oroszovi skončilo 16. februára

2019 funkčné obdobie, tento nález bol v súlade s čl. II bodom 3 písm. a) Rozvrhu práce

Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019

schváleného na zasadnutí pléna ústavného súdu konanom 25. apríla 2019 prijatý senátom

ústavného súdu v zložení sudkyňa Jana Baricová (predsedníčka senátu), sudca Miroslav

Duriš (sudca spravodajca) a sudca Mojmír Mamojka.

12. Ústavný súd 12. februára 2019 vyzval okresný súd, aby sa vyjadril k ústavnej

sťažnosti a k možnému upusteniu od ústneho pojednávania vo veci. V podaní doručenom

ústavnému súdu 15. marca 2019 predsedníčka okresného súdu uviedla, že napadnuté

uznesenie okresného súdu je odôvodnené a jej ako predsedníčke okresného súdu neprináleží

vyjadrovať sa k rozhodovacej činnosti zákonného sudcu. V predmetnom vyjadrení

predsedníčka okresného súdu zároveň uviedla, že súhlasí s upustením od ústneho

pojednávania.

13. Ústavný súd zaslal sťažovateľovi predmetné vyjadrenie okresného súdu a vyzval

ho, aby k nemu zaujal stanovisko, ak to bude považovať za potrebné. Sťažovateľ

prostredníctvom svojho právneho zástupcu podaním doručeným ústavnému súdu 29. marca

2019 uviedol, že okresný súd sa žiadnym relevantným spôsobom nevyjadril k meritu veci,

a zároveň súhlasil s upustením od ústneho pojednávania v predmetnom konaní.

14. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 58 ods. 3 zákona

o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa

s ich vyjadreniami dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie

objasnenie veci.

II.

15. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických

osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 127 ods. 2 prvej vety

ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným

rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa

odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

16. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach podľa

v trojčlenných senátoch. Senát sa uznáša nadpolovičnou väčšinou svojich členov.

17. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Do 28. februára 2019 upravoval konanie pred ústavným súdom zákon Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov.

Dňa 1. marca 2019 nadobudol účinnosť v čl. I až

a § 16 až § 28 a § 32 až § 248 a § 250 a § 251.

18. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

19. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek

trestnom čine, z ktorého je obvinený.

20. Podľa poplatníkom je

navrhovateľ poplatkového úkonu, ak je podľa sadzobníka ustanovený poplatok z návrhu.

21. Podľa poplatková povinnosť vzniká:

a) podaním žaloby, návrhu, odvolania, žaloby na obnovu konania, dovolania,

kasačnej sťažnosti alebo žiadosti na vykonanie poplatkového úkonu, ak je poplatníkom

žalobca alebo navrhovateľ, odvolateľ, ten, kto podal žalobu na obnovu konania, dovolateľ

a ten, kto podal kasačnú sťažnosť,

b) spísaním podania do zápisnice pred súdom,

c) vydaním rozhodnutia o dedičstve,

d) speňažením majetku podliehajúceho konkurzu, ak ide o poplatok za konkurzné

konanie podľa osobitného predpisu,

e) podaním námietky zaujatosti v konkurznom konaní alebo reštrukturalizačnom

konaní podľa osobitného predpisu; pokiaľ sa vec nepredložila nadriadenému súdu, poplatok

nie je možné voči poplatníkovi vymáhať,

f) podaním námietky zaujatosti podľa osobitného predpisu,

g) v ostatných prípadoch nadobudnutím právoplatnosti rozhodnutia súdu, ktorým sa

povinnosť zaplatiť poplatok uložila v súvislosti s rozhodnutím vo veci samej.

22. Podľa sadzba poplatku je uvedená

v sadzobníku percentom zo základu poplatku (ďalej len „percentná sadzba“) alebo pevnou

sumou. Ak tento zákon neustanovuje inak, je poplatok za odvolanie päť eur a poplatok

za dovolanie 10 eur.

23. Podľa ak sa po podaní návrhu rozšíri

predmet poplatkového úkonu, poplatok sa doplatí. V odvolacom konaní sa poplatok doplatí

len vtedy, keď sa zvýši cena predmetu poplatkového úkonu na návrh. Ak sa po podaní

návrhu obmedzí predmet poplatkového úkonu pred prvým pojednávaním, vráti sa

zodpovedajúca časť poplatku.

24. Podľa súdny poplatok splatný

podaním návrhu na vydanie platobného rozkazu v upomínacom konaní je 50 % z percentnej

sadzby ustanovenej v sadzobníku; ustanovenia § 6 ods. 3 a 5 sa nepoužijú.

25. Podľa pre nezaplatenie

poplatku súd podľa § 9 konanie nezastaví, ak už začal konať vo veci samej.

26. Podľa položky č. 1 písm. a) sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý je prílohou

, súdny poplatok zo žaloby alebo z návrhu na začatie konania,

ak nie je ustanovená osobitná sadzba, je 6 % z ceny predmetu konania, najmenej vo výške

16,50 € a najviac vo výške 16 596,50 €, alebo z hodnoty predmetu sporu v obchodných

veciach najviac vo výške 33 193,50 €.

III.

27. Sťažovateľ v zásade namieta, že neexistuje zákonné ustanovenie, na základe

ktorého mu mohol okresný súd dorubiť súdny poplatok po postúpení veci z upomínacieho

konania. Tým, že po nezaplatení takto dorubeného súdneho poplatku okresný súd zastavil

súdne konanie o žalobe sťažovateľa, neprípustným spôsobom obmedzil jeho prístup k súdu,

čím malo byť porušené jeho základné právo na súdnu ochranu podľa

a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Sťažovateľ tiež tvrdí,

že ak už vo veci konal Okresný súd Banská Bystrica vydaním platobného rozkazu, okresný

súd po tom, čo mu bola postúpená predmetná vec, nebol oprávnený konanie zastaviť

aj vzhľadom na znenie .

28. Ústavný súd pri svojom rozhodovaní, vychádzajúc z písomných podaní

účastníkov a predloženého spisu okresného súdu sp. zn. , preskúmal

sťažovateľove námietky a zistil, že jeho ústavná sťažnosť je dôvodná.

29. Ústavný súd vo vzťahu k a dohovoru už uviedol,

že formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom právnom predpise

Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym

režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (). Z uvedeného dôvodu preto

v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť ().

30. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Do obsahu základného

práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci

rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom

poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská

republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon ().

Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad

aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne súladne interpretovanej

platnej a účinnej normy na zistený stav veci. Všeobecný súd musí vykladať a používať

ustanovenia na vec sa vzťahujúcich zákonných predpisov v súlade s účelom základného

práva na súdnu ochranu. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení nemožno toto ani iné

základné práva obmedziť spôsobom zasahujúcim do ich podstaty a zmyslu.

31. Ak súd alebo iný orgán koná vo veci uplatnenia práva osoby určenej v čl. 46

ods. 1 inak ako v rozsahu a spôsobom predpísaným zákonom, porušuje

zaručené právo na súdnu alebo inú právnu ochranu. Právo na súdnu a inú právnu ochranu

poskytuje každému právu, ktoré je v právnom poriadku Slovenskej republiky

upravené a ktorého sa zákonom ustanoveným postupom možno domáhať na súdnom

alebo inom orgáne Slovenskej republiky. Obsah práva na súdnu a inú právnu ochranu

nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať

pri jeho uplatňovaní. Jeho obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov

a iných orgánov. Každé konanie súdu alebo iného orgánu, ktoré je v rozpore so zákonom, je

porušením zaručeného práva na súdnu alebo inú právnu ochranu ().

32. Súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo na prístup k súdu.

Slovenská republika, ako aj všetky jej orgány verejnej moci majú pozitívny záväzok

aktívnym spôsobom zabezpečiť, aby práva a slobody garantované jej právnym poriadkom

neboli oprávneným subjektom pod jej jurisdikciou len formálne garantované, ale aby tieto

práva a slobody boli „prakticky a efektívne“ dosiahnuteľné. Z konštantnej judikatúry

ústavného súdu vyplýva, že do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 patrí aj ochrana, ktorá sa strane súdneho konania poskytuje v konaní

o opravných prostriedkoch. Ak účastník konania splní predpoklady vyžadované zákonom

pre poskytnutie ochrany v opravnom konaní, všeobecný súd mu túto ochranu musí

poskytnúť (napr. , ).

33. Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie postup súdu, ktorým znemožnil

strane konania realizáciu tých procesných práv, ktoré mu procesný právny predpis dáva

(napr. právo zúčastniť sa pojednávania, robiť prednesy, navrhovať dôkazy a pod.).

K odňatiu možnosti konať pred súdom môže dôjsť nielen činnosťou súdu, ktorá rozhodnutiu

predchádza, ale aj samotným rozhodnutím. Takýmto rozhodnutím môže byť aj uznesenie

o zastavení konania pre nedostatok procesnej podmienky, ak záver súdu o tejto otázke nie je

správny a konanie v skutočnosti nedostatkom podmienky konania netrpí [pozri aj rozsudok

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 23. júla 2003].

34. Právo na prístup k súdu, hoci nie je absolútne, musí byť efektívne a nesmie byť

obmedzované či redukované spôsobom porušujúcim jeho samotnú podstatu, lebo zaujíma

v každej demokratickej spoločnosti jedno z najvýznamnejších miest (porov. Delcourt

v. Belgicko, 1970, Airey v. Írsko, 1979, Kreuz. V. Poľsko, 2001 či Kozlowski v. Poľsko,

2007 atď.).

35. Z postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutie

všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím

došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, m. m. , , , ).

36. Okresný súd v odôvodnení napadnutého uznesenia (bod 20 napadnutého

uznesenia) uviedol: „Je faktom, že neupravuje postup

príslušného súdu po skončení upomínacieho konania a výslovne neukladá súdu povinnosť

dovyrubiť súdny poplatok za žalobu. Túto povinnosť je však možné odvodiť z princípov

(ktoré sa môžu aplikovať v zmysle ods. zákona

o súdnych poplatkoch aj na postup pri vyrubovaní súdnych poplatkov) v spojení s ust. § 2

ods. 1 písm. a) a , ktoré ustanovenia riešia

vznik poplatkovej povinnosti podaním žaloby, návrhu. Účelom súdnych poplatkov je pokryť

náklady súdneho konania. Súdny poplatok zaplatený v upomínacom konaní, ktorý je len

typom skráteného konania, náklady v konaní podľa

nepokryje. Preto je pre rozumné usporiadanie procesných vzťahov nutné na vec postúpenú

z upomínacieho súdu hľadieť ako na novú vec - novú žalobu a súdny poplatok podľa § 5

ods. 1 zákona o súdnych poplatkov dovyrubiť do výšky podľa sadzby stanovenej

v sadzobníku súdnych poplatkov pre podanie žaloby.“

37. Z už uvedeného bodu je zrejmé, že aj samotný okresný súd v napadnutom

uznesení konštatuje, že v danom prípade absentuje konkrétne zákonné ustanovenie, ktoré by

mu umožňovalo dorubiť súdny poplatok po postúpení veci z upomínacieho konania. Tento

nedostatok okresný súd prekonáva všeobecným a neurčitým odvolaním sa na princípy

. Okresný súd de facto po tom, čo v upomínacom konaní bol

súdny poplatok zaplatený a v konaní sa riadne postupovalo, dodatočne vyvodil poplatkovú

povinnosť zo základných princípov , a to bez toho, aby bola

stanovená akýmkoľvek právnym predpisom. Po tom, čo sťažovateľ nezaplatil tento

dodatočne vyrubený súdny poplatok, bolo konanie o jeho žalobe zastavené.

38. Ústavný súd podotýka, že okresný súd v rámci už uvedeného posudzovania

opomenul prihliadnuť na , podľa ktorého dane a poplatky možno ukladať

zákonom alebo na základe zákona. Ústavný súd s ohľadom na tento článok

konštatuje, že ak ukladá poplatkové povinnosti, tieto musia byť

stanovené jasne a jednoznačne. Pokiaľ tomu tak nie je, zodpovedá ústavne konformnému

výkladu záver rešpektujúci zásadu „v pochybnostiach

v prospech poplatníka“. Rovnaký záver vyplýva aj z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn.

, podľa ktorého za súdne konania, ktoré nie sú uvedené v prílohe zákona

o súdnych poplatkoch (sadzobníku súdnych poplatkov) sa súdne poplatky nevyberajú;

v takomto prípade poplatková povinnosť nevzniká a analogické určenie výšky súdneho

poplatku neprichádza do úvahy (rozsudok uverejnený v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu

a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky ako R 7/2008). Sadzobník súdnych poplatkov

možno v zmysle uvedeného rozhodnutia najvyššieho súdu chápať ako medzerovitý, keďže

zrejme existujú konania, ktoré v ňom uvedené nie sú. Takéto by potom nemali byť

spoplatnené vôbec, keďže analógia je neprípustná, za predpokladu, že ich nemožno

spoplatniť ani ústavne konformným výkladom osobitných položiek sadzobníka súdnych

poplatkov. Poplatníka nemožno robiť zodpovedným za nedôslednosť zákonodarcu, ktorý

hoci možno z pochopiteľných, avšak stále nedostatočných dôvodov neuviedol v sadzobníku

súdnych poplatkov všetky konania, ktoré (možno) chcel spoplatniť (KERECMAN, P.

a analógia. In: Justičná revue. 2009, roč. 61, č. 3, s. 341 –

355.). Ak teda neukladá povinnosť vyrubiť, resp. dorubiť

súdny poplatok po postúpení veci z upomínacieho konania, okresný súd v takomto prípade

nemal právomoc postupovať spôsobom, ktorý v konečnom dôsledku viedol k vydaniu

napadnutého uznesenia.

39. Ak by aj súdny poplatok zaplatený v upomínacom konaní náklady v konaní

podľa nepokryl, ako tvrdil v napadnutom uznesení okresný

súd, úlohou okresného súdu pri posudzovaní procesnej podmienky (konkrétne, či bol

v konaní zaplatený súdny poplatok) nie je hodnotiť, do akej miery pokryje súdny poplatok

v konkrétnej výške náklady predmetného súdneho konania. Takéto úvahy sú výsadou

zákonodarcu pri stanovovaní sadzieb a limitov súdnych poplatkov prostredníctvom zákona.

40. Aj keď okresný súd v napadnutom uznesení neuviedol konkrétny princíp

, z ktorého odvodil povinnosť dorubiť súdny poplatok,

vzhľadom na obsah týchto princípov možno usudzovať, že vychádzal z čl. 4 základných

princípov . Predmetný článok upravuje použitie analógie

a v prípade, ak súd nemá k dispozícii žiadne vhodné zákonné ustanovenie, oprávňuje súd

prejednať a rozhodnúť vec podľa normy, ktorú by zvolil, ak by bol sám

zákonodarcom, zohľadňujúc stav a poznatky právnej náuky a ustálenú rozhodovaciu prax

najvyšších súdnych autorít. Žiaľ, okresný súd v danom prípade ignoroval aj právnu teóriu,

aj judikatúru najvyššieho súdu (ako vyplýva z bodu 38). Zároveň okresný súd opomenul

prihliadnuť na skutočnosť, že podľa dôvodovej správy je čl. 4 základných princípov

iba osobitným vyjadrením zákazu odopretia spravodlivosti,

teda že sudca nemôže spor neprejednať a nerozhodnúť, ak chýba výslovná právna úprava

prejednávanej právnej veci. Nedorubenie súdneho poplatku po postúpení veci miestne

príslušnému okresnému súdu z upomínacieho konania ale celkom zjavne nemožno posúdiť

ako prípad odopretia spravodlivosti. Ústavný súd preto konštatuje, že ak okresný súd

aplikoval v predmetnej veci základné princípy (, pozn.),

aplikoval ich jednak nesprávnym spôsobom a zároveň ich aplikoval v prípade, v ktorom ich

aplikácia nemala žiadne opodstatnenie. Aj samotné ustanovenia zákona o súdnych

poplatkoch [§ 2 ods. 1 písm. a) a § 5 ods. 1 písm. a)], o ktoré sa okresný súd sekundárne

oprel v napadnutom uznesení, nemajú žiadnu relevanciu pre závery okresného súdu

v napadnutom uznesení, na čo trefne poukázal aj sťažovateľ vo svojej ústavnej sťažnosti

(bližšie bod 4).

41. Nesprávna aplikácia právnych predpisov zo strany okresného súdu viedla

v predmetnom prípade k vydaniu súdneho rozhodnutia, ktorým bolo v konečnom dôsledku

zastavené konanie o žalobnom návrhu sťažovateľa. Takýmto zastavením konania bol

obmedzený prístup sťažovateľa k súdu, pretože k nemu došlo na základe dorubenia súdneho

poplatku za návrh vo veci samej bez akejkoľvek opory v právnom predpise. Ústavný súd je

toho názoru, že toto obmedzenie prístupu sťažovateľa k súdu predstavuje v tomto

prípade porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa a jeho

práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).

IV.

42. V zmysle ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím

rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli

porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný

zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd

môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd

môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.

43. V zmysle a ak ústavný súd ústavnej

sťažnosti vyhovie, v náleze uvedie, ktoré základné práva a slobody boli porušené, ktoré

ustanovenia , ústavného zákona alebo medzinárodnej zmluvy boli porušené a akým

právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené základné práva

a slobody. Ústavný súd zruší rozhodnutie alebo opatrenie, ktorým boli porušené základné

práva a slobody sťažovateľa.

44. Podľa ak ústavný súd ústavnej

sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

45. Podľa ak ústavný súd zruší právoplatné

rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci vydal

rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať

a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.

46. V zmysle ten, kto vo veci vydal

rozhodnutie je viazaný rozhodnutím ústavného súdu podľa § 133 ods. 3 písm. b); toto

rozhodnutie ústavného súdu je vykonateľné doručením.

47. Vzhľadom na to, že ústavný súd rozhodol, že napadnutým uznesením okresného

súdu bolo porušené základné právo sťažovateľa podľa a jeho právo

podľa dohovoru, bolo potrebné zároveň v zmysle a

ods. 2 rozhodnúť o jeho zrušení a v záujme efektívnej ochrany

práv sťažovateľa aj o vrátení veci v zmysle

okresnému súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie (bod 2 výroku nálezu).

48. Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,

aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania alebo štátu trovy konania.

49. Sťažovateľ požadoval náhradu trov právneho zastúpenia, ktorých výšku vyčíslil

iba ku dňu podania ústavnej sťažnosti (vo výške 390,50 €).

50. Pri výpočte trov právneho zastúpenia sťažovateľa ústavný súd vychádzal

z príslušných ustanovení vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky

č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb

v znení neskorších predpisov. Základná sadzba odmeny za úkon právnej služby

uskutočnený v roku 2018 je suma 153,50 € a hodnota režijného paušálu je suma 9,21 €.

51. Trovy právneho zastúpenia pozostávajú z dvoch úkonov právnej služby v roku

2018 (prevzatie zastupovania vrátane prvej porady s klientom, podanie ústavnej sťažnosti).

Spolu s daňou z pridanej hodnoty vo výške 20 % ide o sumu 390,50 €, ktorú je okresný súd

povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa (bod 3 výroku nálezu).

52. Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie

je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. mája 2019