Details
The publication number is not recorded.
Open legal thesis sourceECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 17 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (22)IV. ÚS 63/2019
PDF · 280.32 KB
No categories available
IV. ÚS 63/2019
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 21. mája 2019 v senáte
zloženom z predsedníčky Jany Baricovej a zo sudcov Miroslava Duriša (sudca spravodajca)
a Mojmíra Mamojku prerokoval ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti UniCredit Bank
Czech Republic and Slovakia, a. s., Želetavská 1525/1, Praha, Česká republika,
IČO 64948242, organizačnej zložky UniCredit Bank Czech Republic and Slovakia, a. s.,
pobočky zahraničnej banky, Šancová 1/A, Bratislava, IČO 47251336, právne zastúpenej
advokátskou kanceláriou ALTER IURIS, s. r. o., Tolstého 9, Bratislava, v mene ktorej koná
advokát a konateľ JUDr. Pavol Vaš, vo veci namietaného porušenia základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
uznesením Okresného súdu Bratislava II č. k. 58 Csp 51/2018-103 z 27. septembra 2018
a takto
rozhodol:
1. Základné právo obchodnej spoločnosti UniCredit Bank Czech Republic
and Slovakia, a. s., na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd uznesením Okresného súdu Bratislava II č. k. 58 Csp 51/2018-103
z 27. septembra 2018 p o r u š e n é b o l i .
2. Uznesenie Okresného súdu Bratislava II č. k. 58 Csp 51/2018-103
z 27. septembra 2018 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.
3. Okresný súd Bratislava II j e p o v i n n ý uhradiť obchodnej spoločnosti
UniCredit Bank Czech Republic and Slovakia, a. s., trovy konania v sume 390,50 € (slovom
tristodeväťdesiat eur a päťdesiat centov) do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu
na účet jej právneho zástupcu advokátskej kancelárie ALTER IURIS, s. r. o., Tolstého 9,
Bratislava.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
8. januára 2018 doručená ústavná sťažnosť obchodnej spoločnosti UniCredit Bank Czech
Republic and Slovakia, a. s., Želetavská 1525/1, Praha, Česká republika, IČO 64948242,
organizačnej zložky UniCredit Bank Czech Republic and Slovakia, a. s., pobočky
zahraničnej banky, Šancová 1/A, Bratislava, IČO 47251336 (ďalej len „sťažovateľ“),
zastúpenej advokátskou kanceláriou ALTER IURIS, s. r. o., ktorou namieta porušenie
svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Bratislava II (ďalej aj „okresný
súd“) č. k. 58 Csp 51/2018-103 z 27. septembra 2018 (ďalej len „napadnuté uznesenie
okresného súdu“).
2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ podal 19. decembra
2017 na Okresnom súde Banská Bystrica návrh na začatie konania v upomínacom konaní
podľa zákona č. 307/2016 Z. z. o upomínacom konaní a o doplnení niektorých zákonov
(ďalej len „zákon o upomínacom konaní“) proti dlžníkovi. Uvedené konanie bolo
na Okresnom súde Banská Bystrica vedené pod sp. zn. 24 Up 7/2018. Sťažovateľ bol
po podaní návrhu na začatie konania vyzvaný na zaplatenie súdneho poplatku
vo výške 351,50 €, teda v súlade s § 11c zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1992 Zb.
o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov
(ďalej len „zákon o súdnych poplatkoch“), ktorý uhradil. Vzhľadom na skutočnosť,
že platobný rozkaz nebolo možné dlžníkovi doručiť do vlastných rúk, bol sťažovateľ
vyzvaný Okresným súdom Banská Bystrica v súlade s § 10 ods. 1 zákona o upomínacom
konaní na navrhnutie pokračovania v konaní na súde príslušnom na prejednanie veci podľa
zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len
„Civilný sporový poriadok“), a to v lehote 15 dní od doručenia výzvy Okresného súdu
Banská Bystrica. Na základe tejto výzvy sťažovateľ podal návrh na pokračovanie v konaní
na súde príslušnom na prejednanie veci podľa Civilného sporového poriadku, ktorým bol
Okresný súd Bratislava II. Okresný súd Banská Bystrica upovedomením z 24. apríla 2018
oznámil sťažovateľovi postúpenie predmetnej veci Okresnému súdu Bratislava II, ktorý
výzvou z 15. júna 2018 pod hrozbou zastavenia súdneho konania vyzval sťažovateľa
na doplatenie súdneho poplatku vo výške 281,50 €. Na predmetnú výzvu reagoval
sťažovateľ návrhom na zrušenie výzvy z 15. júna 2018, pretože zastával názor, že doplatok
súdneho poplatku bol vyrubený v rozpore so zákonom. Následne okresný súd obsadený
vyšším súdnym úradníkom konanie zastavil uznesením č. k. 58 Csp 51/2018-85
z 24. júla 2018 z dôvodu, že si sťažovateľ nesplnil poplatkovú povinnosť.
Proti predmetnému rozhodnutiu podal sťažovateľ sťažnosť, o ktorej rozhodol okresný súd
obsadený sudcom napadnutým uznesením tak, že ju zamietol.
3. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti uvádza, že súdny poplatok v zmysle § 11c ods. 1
zákona o súdnych poplatkoch sa vyrubuje len v prípade podania návrhu na vydanie
platobného rozkazu v upomínacom konaní, avšak zo žiadneho zákonného ustanovenia
nevyplýva, že sa týka len konania pred upomínacím súdom, a to ani na základe využitia
gramatického a logického výkladu.
4. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti poukazuje na to, že na okresnom súde nedošlo
k podaniu novej žaloby alebo návrhu, ale ide len o pokračovanie v konaní v zmysle § 10
ods. 1 zákona o upomínacom konaní. V zmysle § 5 ods. 1 zákona o súdnych poplatkoch nie
je uvedená ako vznik poplatkovej povinnosti skutočnosť pokračovania v konaní na súde
príslušnom na prejednanie veci podľa Civilného sporového poriadku v zmysle § 10 ods. 1
zákona o upomínacom konaní. Možnosť doplatenia súdneho poplatku upravuje zákon
o súdnych poplatkoch v § 7 ods. 7, a to len v prípade rozšírenia poplatkového úkonu, čo nie
je uvedený prípad. K zmene rozhodnutia o poplatkovej povinnosti môže dôjsť v zmysle §
12 ods. 3 zákona o súdnych poplatkoch len v prípade, ak súd vydá nesprávne rozhodnutie
o poplatkovej povinnosti, čo taktiež nie je uvedený prípad. Ďalšie ustanovenia, ktorými by
bol súd oprávnený žalobcu vyzvať na doplatenie súdneho poplatku, zákon o súdnych
poplatkoch neobsahuje.
5. Sťažovateľ preto dospel k záveru, že ak neexistuje zákonné ustanovenie,
na základe ktorého by bol okresný súd oprávnený vyzvať žalobcu (sťažovateľa)
na doplatenie súdneho poplatku, nemal oprávnenie tak urobiť, a teda neexistoval ani dôvod
na zastavenie konania. Okresný súd vyrubenie doplatku súdneho poplatku podľa
napadnutého uznesenia vyvodil z princípov Civilného sporového poriadku. Sťažovateľ
zastáva názor, že poplatková povinnosť vzniká iba v prípade, ak je poplatok za úkon
výslovne ustanovený v zákone o súdnych poplatkoch, resp. v sadzobníku súdnych
poplatkov, ktorý tvorí prílohu zákona o súdnych poplatkoch. Pokiaľ nie je stanovená sadzba
súdneho poplatku za určitý úkon v sadzobníku, teda pokiaľ určitý úkon nie je
ako poplatkový úkon uvedený v sadzobníku, v rámci tohto úkonu nevzniká ani poplatková
povinnosť. Ak teda okresný súd predmetné konanie zastavil, konal v rozpore s ústavou
a zákonom o súdnych poplatkoch, čo v konečnom dôsledku znamenalo pre sťažovateľa
odňatie možnosti konať pred súdom.
6. Okrem skutočnosti, že vyrubenie doplatku súdneho poplatku je v rozpore
so zákonom o súdnych poplatkoch, zastavenie konania pre nezaplatenie súdneho poplatku
taktiež neprichádza do úvahy z dôvodu v zmysle § 10 ods. 2 písm. a) zákona o súdnych
poplatkoch, pretože vo veci samej sa už konalo, a to vydaním platobného rozkazu
Okresným súdom Banská Bystrica sp. zn. 24 Up 7/2018 z 9. januára 2018, ktorý ale nebolo
možné dlžníkovi ako žalovanému doručiť do vlastných rúk.
7. Podľa sťažovateľa ak okresný súd v napadnutom uznesení zamietol jeho sťažnosť
s tým, že sťažovateľ bol povinný po postúpení veci z upomínacieho konania doplatiť súdny
poplatok za návrh na začatie konania, porušil tým jeho základné právo na prístup k súdu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj jeho právo na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 6
ods. 1 dohovoru.
8. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí ústavnej
sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„1. Uznesením Okresného súdu Bratislava II, č. k. 58Csp/51/2018-103, zo dňa
27.09.2018 bolo porušené základné právo Sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, spočívajúce v práve na súdnu ochranu na nezávislom a nestrannom
súde a základné právo sťažovateľa podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd, spočívajúce v práve na spravodlivé súdne konanie.
2. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Okresného súdu Bratislava II,
č. k. 58Csp/51/2018-103, zo dňa 27.09.2018 a vec vracia Okresnému súdu Bratislava II
na ďalšie konanie.
3. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva Sťažovateľovi náhradu trov právneho
zastúpenia vo výške 390,50,-Eur, ktorú je povinný uhradiť Okresný súd Bratislava II
do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu na účet právneho zástupcu Sťažovateľa
ALTER IURIS, s. r. o.“
9. Ústavný súd ústavnú sťažnosť predbežne prerokoval a uznesením
č. k. IV. ÚS 63/2019-22 zo 7. februára 2019 ju v časti namietaného porušenia základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením
okresného súdu podľa § 25 ods. 1 a 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (zákona účinného do 28. februára
2019, pozn.) prijal na ďalšie konanie.
10. Dňa 1. marca 2019 nadobudol účinnosť zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde
Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) v čl. I § 1 až § 13 a § 16 až § 28 a § 32 až § 248 a § 250 a § 251.
V zmysle § 246 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde sa tento zákon použije aj na konania
začaté do 28. februára 2019, pričom právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali
do 28. februára 2019, zostávajú zachované.
11. Uznesenie č. k IV. ÚS 63/2019-22 zo 7. februára 2019 bolo prijaté senátom
ústavného súdu v zložení sudkyňa Ľudmila Gajdošíková (predsedníčka senátu), sudca
Miroslav Duriš (sudca spravodajca) a sudca Ladislav Orosz. Vzhľadom na skutočnosť,
že sudkyni Ľudmile Gajdošíkovej a sudcovi Ladislavovi Oroszovi skončilo 16. februára
2019 funkčné obdobie, tento nález bol v súlade s čl. II bodom 3 písm. a) Rozvrhu práce
Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019
schváleného na zasadnutí pléna ústavného súdu konanom 25. apríla 2019 prijatý senátom
ústavného súdu v zložení sudkyňa Jana Baricová (predsedníčka senátu), sudca Miroslav
Duriš (sudca spravodajca) a sudca Mojmír Mamojka.
12. Ústavný súd 12. februára 2019 vyzval okresný súd, aby sa vyjadril k ústavnej
sťažnosti a k možnému upusteniu od ústneho pojednávania vo veci. V podaní doručenom
ústavnému súdu 15. marca 2019 predsedníčka okresného súdu uviedla, že napadnuté
uznesenie okresného súdu je odôvodnené a jej ako predsedníčke okresného súdu neprináleží
vyjadrovať sa k rozhodovacej činnosti zákonného sudcu. V predmetnom vyjadrení
predsedníčka okresného súdu zároveň uviedla, že súhlasí s upustením od ústneho
pojednávania.
13. Ústavný súd zaslal sťažovateľovi predmetné vyjadrenie okresného súdu a vyzval
ho, aby k nemu zaujal stanovisko, ak to bude považovať za potrebné. Sťažovateľ
prostredníctvom svojho právneho zástupcu podaním doručeným ústavnému súdu 29. marca
2019 uviedol, že okresný súd sa žiadnym relevantným spôsobom nevyjadril k meritu veci,
a zároveň súhlasil s upustením od ústneho pojednávania v predmetnom konaní.
14. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 58 ods. 3 zákona
o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa
s ich vyjadreniami dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie
objasnenie veci.
II.
15. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických
osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 127 ods. 2 prvej vety
ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným
rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa
odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
16. Podľa čl. 131 ods. 2 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach podľa čl. 127
ústavy v trojčlenných senátoch. Senát sa uznáša nadpolovičnou väčšinou svojich členov.
17. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Do 28. februára 2019 upravoval konanie pred ústavným súdom zákon Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov.
Dňa 1. marca 2019 nadobudol účinnosť zákon o ústavnom súde v čl. I § 1 až § 13
a § 16 až § 28 a § 32 až § 248 a § 250 a § 251.
18. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
19. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným
zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek
trestnom čine, z ktorého je obvinený.
20. Podľa § 2 ods. 1 písm. a) zákona o súdnych poplatkoch poplatníkom je
navrhovateľ poplatkového úkonu, ak je podľa sadzobníka ustanovený poplatok z návrhu.
21. Podľa § 5 ods. 1 zákona o súdnych poplatkoch poplatková povinnosť vzniká:
a) podaním žaloby, návrhu, odvolania, žaloby na obnovu konania, dovolania,
kasačnej sťažnosti alebo žiadosti na vykonanie poplatkového úkonu, ak je poplatníkom
žalobca alebo navrhovateľ, odvolateľ, ten, kto podal žalobu na obnovu konania, dovolateľ
a ten, kto podal kasačnú sťažnosť,
b) spísaním podania do zápisnice pred súdom,
c) vydaním rozhodnutia o dedičstve,
d) speňažením majetku podliehajúceho konkurzu, ak ide o poplatok za konkurzné
konanie podľa osobitného predpisu,
e) podaním námietky zaujatosti v konkurznom konaní alebo reštrukturalizačnom
konaní podľa osobitného predpisu; pokiaľ sa vec nepredložila nadriadenému súdu, poplatok
nie je možné voči poplatníkovi vymáhať,
f) podaním námietky zaujatosti podľa osobitného predpisu,
g) v ostatných prípadoch nadobudnutím právoplatnosti rozhodnutia súdu, ktorým sa
povinnosť zaplatiť poplatok uložila v súvislosti s rozhodnutím vo veci samej.
22. Podľa § 6 ods. 1 zákona o súdnych poplatkoch sadzba poplatku je uvedená
v sadzobníku percentom zo základu poplatku (ďalej len „percentná sadzba“) alebo pevnou
sumou. Ak tento zákon neustanovuje inak, je poplatok za odvolanie päť eur a poplatok
za dovolanie 10 eur.
23. Podľa § 7 ods. 7 zákona o súdnych poplatkoch ak sa po podaní návrhu rozšíri
predmet poplatkového úkonu, poplatok sa doplatí. V odvolacom konaní sa poplatok doplatí
len vtedy, keď sa zvýši cena predmetu poplatkového úkonu na návrh. Ak sa po podaní
návrhu obmedzí predmet poplatkového úkonu pred prvým pojednávaním, vráti sa
zodpovedajúca časť poplatku.
24. Podľa § 11c ods. 1 zákona o súdnych poplatkoch súdny poplatok splatný
podaním návrhu na vydanie platobného rozkazu v upomínacom konaní je 50 % z percentnej
sadzby ustanovenej v sadzobníku; ustanovenia § 6 ods. 3 a 5 sa nepoužijú.
25. Podľa § 10 ods. 2 písm. a) zákona o súdnych poplatkoch pre nezaplatenie
poplatku súd podľa § 9 konanie nezastaví, ak už začal konať vo veci samej.
26. Podľa položky č. 1 písm. a) sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý je prílohou
zákona o súdnych poplatkoch, súdny poplatok zo žaloby alebo z návrhu na začatie konania,
ak nie je ustanovená osobitná sadzba, je 6 % z ceny predmetu konania, najmenej vo výške
16,50 € a najviac vo výške 16 596,50 €, alebo z hodnoty predmetu sporu v obchodných
veciach najviac vo výške 33 193,50 €.
III.
27. Sťažovateľ v zásade namieta, že neexistuje zákonné ustanovenie, na základe
ktorého mu mohol okresný súd dorubiť súdny poplatok po postúpení veci z upomínacieho
konania. Tým, že po nezaplatení takto dorubeného súdneho poplatku okresný súd zastavil
súdne konanie o žalobe sťažovateľa, neprípustným spôsobom obmedzil jeho prístup k súdu,
čím malo byť porušené jeho základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Sťažovateľ tiež tvrdí,
že ak už vo veci konal Okresný súd Banská Bystrica vydaním platobného rozkazu, okresný
súd po tom, čo mu bola postúpená predmetná vec, nebol oprávnený konanie zastaviť
aj vzhľadom na znenie § 10 ods. 2 písm. a) zákona o súdnych poplatkoch.
28. Ústavný súd pri svojom rozhodovaní, vychádzajúc z písomných podaní
účastníkov a predloženého spisu okresného súdu sp. zn. 58 Csp 51/2018, preskúmal
sťažovateľove námietky a zistil, že jeho ústavná sťažnosť je dôvodná.
29. Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už uviedol,
že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise
Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym
režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodu preto
v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).
30. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva
v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Do obsahu základného
práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci
rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom
poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská
republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02).
Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad
aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne súladne interpretovanej
platnej a účinnej normy na zistený stav veci. Všeobecný súd musí vykladať a používať
ustanovenia na vec sa vzťahujúcich zákonných predpisov v súlade s účelom základného
práva na súdnu ochranu. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení nemožno toto ani iné
základné práva obmedziť spôsobom zasahujúcim do ich podstaty a zmyslu.
31. Ak súd alebo iný orgán koná vo veci uplatnenia práva osoby určenej v čl. 46
ods. 1 ústavy inak ako v rozsahu a spôsobom predpísaným zákonom, porušuje ústavou
zaručené právo na súdnu alebo inú právnu ochranu. Právo na súdnu a inú právnu ochranu
poskytuje ústava každému právu, ktoré je v právnom poriadku Slovenskej republiky
upravené a ktorého sa zákonom ustanoveným postupom možno domáhať na súdnom
alebo inom orgáne Slovenskej republiky. Obsah práva na súdnu a inú právnu ochranu
nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať
pri jeho uplatňovaní. Jeho obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov
a iných orgánov. Každé konanie súdu alebo iného orgánu, ktoré je v rozpore so zákonom, je
porušením ústavou zaručeného práva na súdnu alebo inú právnu ochranu (I. ÚS 26/94).
32. Súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo na prístup k súdu.
Slovenská republika, ako aj všetky jej orgány verejnej moci majú pozitívny záväzok
aktívnym spôsobom zabezpečiť, aby práva a slobody garantované jej právnym poriadkom
neboli oprávneným subjektom pod jej jurisdikciou len formálne garantované, ale aby tieto
práva a slobody boli „prakticky a efektívne“ dosiahnuteľné. Z konštantnej judikatúry
ústavného súdu vyplýva, že do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy patrí aj ochrana, ktorá sa strane súdneho konania poskytuje v konaní
o opravných prostriedkoch. Ak účastník konania splní predpoklady vyžadované zákonom
pre poskytnutie ochrany v opravnom konaní, všeobecný súd mu túto ochranu musí
poskytnúť (napr. II. ÚS 78/05, II. ÚS 249/05).
33. Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie postup súdu, ktorým znemožnil
strane konania realizáciu tých procesných práv, ktoré mu procesný právny predpis dáva
(napr. právo zúčastniť sa pojednávania, robiť prednesy, navrhovať dôkazy a pod.).
K odňatiu možnosti konať pred súdom môže dôjsť nielen činnosťou súdu, ktorá rozhodnutiu
predchádza, ale aj samotným rozhodnutím. Takýmto rozhodnutím môže byť aj uznesenie
o zastavení konania pre nedostatok procesnej podmienky, ak záver súdu o tejto otázke nie je
správny a konanie v skutočnosti nedostatkom podmienky konania netrpí [pozri aj rozsudok
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Cdo 61/03
z 23. júla 2003].
34. Právo na prístup k súdu, hoci nie je absolútne, musí byť efektívne a nesmie byť
obmedzované či redukované spôsobom porušujúcim jeho samotnú podstatu, lebo zaujíma
v každej demokratickej spoločnosti jedno z najvýznamnejších miest (porov. Delcourt
v. Belgicko, 1970, Airey v. Írsko, 1979, Kreuz. V. Poľsko, 2001 či Kozlowski v. Poľsko,
2007 atď.).
35. Z postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutie
všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím
došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery
všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(I. ÚS 13/00, m. m. I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).
36. Okresný súd v odôvodnení napadnutého uznesenia (bod 20 napadnutého
uznesenia) uviedol: „Je faktom, že zákon o súdnych poplatkoch neupravuje postup
príslušného súdu po skončení upomínacieho konania a výslovne neukladá súdu povinnosť
dovyrubiť súdny poplatok za žalobu. Túto povinnosť je však možné odvodiť z princípov
Civilného sporového poriadku (ktoré sa môžu aplikovať v zmysle § 14 ods. zákona
o súdnych poplatkoch aj na postup pri vyrubovaní súdnych poplatkov) v spojení s ust. § 2
ods. 1 písm. a) a § 5 ods. 1 písm. a) zákona o súdnych poplatkoch, ktoré ustanovenia riešia
vznik poplatkovej povinnosti podaním žaloby, návrhu. Účelom súdnych poplatkov je pokryť
náklady súdneho konania. Súdny poplatok zaplatený v upomínacom konaní, ktorý je len
typom skráteného konania, náklady v konaní podľa Civilného sporového poriadku
nepokryje. Preto je pre rozumné usporiadanie procesných vzťahov nutné na vec postúpenú
z upomínacieho súdu hľadieť ako na novú vec - novú žalobu a súdny poplatok podľa § 5
ods. 1 zákona o súdnych poplatkov dovyrubiť do výšky podľa sadzby stanovenej
v sadzobníku súdnych poplatkov pre podanie žaloby.“
37. Z už uvedeného bodu je zrejmé, že aj samotný okresný súd v napadnutom
uznesení konštatuje, že v danom prípade absentuje konkrétne zákonné ustanovenie, ktoré by
mu umožňovalo dorubiť súdny poplatok po postúpení veci z upomínacieho konania. Tento
nedostatok okresný súd prekonáva všeobecným a neurčitým odvolaním sa na princípy
Civilného sporového poriadku. Okresný súd de facto po tom, čo v upomínacom konaní bol
súdny poplatok zaplatený a v konaní sa riadne postupovalo, dodatočne vyvodil poplatkovú
povinnosť zo základných princípov Civilného sporového poriadku, a to bez toho, aby bola
stanovená akýmkoľvek právnym predpisom. Po tom, čo sťažovateľ nezaplatil tento
dodatočne vyrubený súdny poplatok, bolo konanie o jeho žalobe zastavené.
38. Ústavný súd podotýka, že okresný súd v rámci už uvedeného posudzovania
opomenul prihliadnuť na čl. 59 ods. 2 ústavy, podľa ktorého dane a poplatky možno ukladať
zákonom alebo na základe zákona. Ústavný súd s ohľadom na tento článok ústavy
konštatuje, že ak zákon o súdnych poplatkoch ukladá poplatkové povinnosti, tieto musia byť
stanovené jasne a jednoznačne. Pokiaľ tomu tak nie je, zodpovedá ústavne konformnému
výkladu zákona o súdnych poplatkoch záver rešpektujúci zásadu „v pochybnostiach
v prospech poplatníka“. Rovnaký záver vyplýva aj z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn.
4 Cdo 39/2007, podľa ktorého za súdne konania, ktoré nie sú uvedené v prílohe zákona
o súdnych poplatkoch (sadzobníku súdnych poplatkov) sa súdne poplatky nevyberajú;
v takomto prípade poplatková povinnosť nevzniká a analogické určenie výšky súdneho
poplatku neprichádza do úvahy (rozsudok uverejnený v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu
a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky ako R 7/2008). Sadzobník súdnych poplatkov
možno v zmysle uvedeného rozhodnutia najvyššieho súdu chápať ako medzerovitý, keďže
zrejme existujú konania, ktoré v ňom uvedené nie sú. Takéto by potom nemali byť
spoplatnené vôbec, keďže analógia je neprípustná, za predpokladu, že ich nemožno
spoplatniť ani ústavne konformným výkladom osobitných položiek sadzobníka súdnych
poplatkov. Poplatníka nemožno robiť zodpovedným za nedôslednosť zákonodarcu, ktorý
hoci možno z pochopiteľných, avšak stále nedostatočných dôvodov neuviedol v sadzobníku
súdnych poplatkov všetky konania, ktoré (možno) chcel spoplatniť (KERECMAN, P.
Zákon o súdnych poplatkoch a analógia. In: Justičná revue. 2009, roč. 61, č. 3, s. 341 –
355.). Ak teda zákon o súdnych poplatkoch neukladá povinnosť vyrubiť, resp. dorubiť
súdny poplatok po postúpení veci z upomínacieho konania, okresný súd v takomto prípade
nemal právomoc postupovať spôsobom, ktorý v konečnom dôsledku viedol k vydaniu
napadnutého uznesenia.
39. Ak by aj súdny poplatok zaplatený v upomínacom konaní náklady v konaní
podľa Civilného sporového poriadku nepokryl, ako tvrdil v napadnutom uznesení okresný
súd, úlohou okresného súdu pri posudzovaní procesnej podmienky (konkrétne, či bol
v konaní zaplatený súdny poplatok) nie je hodnotiť, do akej miery pokryje súdny poplatok
v konkrétnej výške náklady predmetného súdneho konania. Takéto úvahy sú výsadou
zákonodarcu pri stanovovaní sadzieb a limitov súdnych poplatkov prostredníctvom zákona.
40. Aj keď okresný súd v napadnutom uznesení neuviedol konkrétny princíp
Civilného sporového poriadku, z ktorého odvodil povinnosť dorubiť súdny poplatok,
vzhľadom na obsah týchto princípov možno usudzovať, že vychádzal z čl. 4 základných
princípov Civilného sporového poriadku. Predmetný článok upravuje použitie analógie
a v prípade, ak súd nemá k dispozícii žiadne vhodné zákonné ustanovenie, oprávňuje súd
prejednať a rozhodnúť vec podľa normy, ktorú by zvolil, ak by bol sám
zákonodarcom, zohľadňujúc stav a poznatky právnej náuky a ustálenú rozhodovaciu prax
najvyšších súdnych autorít. Žiaľ, okresný súd v danom prípade ignoroval aj právnu teóriu,
aj judikatúru najvyššieho súdu (ako vyplýva z bodu 38). Zároveň okresný súd opomenul
prihliadnuť na skutočnosť, že podľa dôvodovej správy je čl. 4 základných princípov
Civilného sporového poriadku iba osobitným vyjadrením zákazu odopretia spravodlivosti,
teda že sudca nemôže spor neprejednať a nerozhodnúť, ak chýba výslovná právna úprava
prejednávanej právnej veci. Nedorubenie súdneho poplatku po postúpení veci miestne
príslušnému okresnému súdu z upomínacieho konania ale celkom zjavne nemožno posúdiť
ako prípad odopretia spravodlivosti. Ústavný súd preto konštatuje, že ak okresný súd
aplikoval v predmetnej veci základné princípy Civilného sporového poriadku (čl. 4, pozn.),
aplikoval ich jednak nesprávnym spôsobom a zároveň ich aplikoval v prípade, v ktorom ich
aplikácia nemala žiadne opodstatnenie. Aj samotné ustanovenia zákona o súdnych
poplatkoch [§ 2 ods. 1 písm. a) a § 5 ods. 1 písm. a)], o ktoré sa okresný súd sekundárne
oprel v napadnutom uznesení, nemajú žiadnu relevanciu pre závery okresného súdu
v napadnutom uznesení, na čo trefne poukázal aj sťažovateľ vo svojej ústavnej sťažnosti
(bližšie bod 4).
41. Nesprávna aplikácia právnych predpisov zo strany okresného súdu viedla
v predmetnom prípade k vydaniu súdneho rozhodnutia, ktorým bolo v konečnom dôsledku
zastavené konanie o žalobnom návrhu sťažovateľa. Takýmto zastavením konania bol
obmedzený prístup sťažovateľa k súdu, pretože k nemu došlo na základe dorubenia súdneho
poplatku za návrh vo veci samej bez akejkoľvek opory v právnom predpise. Ústavný súd je
toho názoru, že toto obmedzenie prístupu sťažovateľa k súdu predstavuje v tomto
prípade porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jeho
práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).
IV.
42. V zmysle čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím
rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli
porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný
zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd
môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd
môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.
43. V zmysle § 133 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd ústavnej
sťažnosti vyhovie, v náleze uvedie, ktoré základné práva a slobody boli porušené, ktoré
ustanovenia ústavy, ústavného zákona alebo medzinárodnej zmluvy boli porušené a akým
právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené základné práva
a slobody. Ústavný súd zruší rozhodnutie alebo opatrenie, ktorým boli porušené základné
práva a slobody sťažovateľa.
44. Podľa § 133 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd ústavnej
sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.
45. Podľa § 134 ods. 1 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd zruší právoplatné
rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci vydal
rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať
a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.
46. V zmysle § 134 ods. 2 zákona o ústavnom súde ten, kto vo veci vydal
rozhodnutie je viazaný rozhodnutím ústavného súdu podľa § 133 ods. 3 písm. b); toto
rozhodnutie ústavného súdu je vykonateľné doručením.
47. Vzhľadom na to, že ústavný súd rozhodol, že napadnutým uznesením okresného
súdu bolo porušené základné právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jeho právo
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, bolo potrebné zároveň v zmysle čl. 127 ods. 2 ústavy a § 133
ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodnúť o jeho zrušení a v záujme efektívnej ochrany
práv sťažovateľa aj o vrátení veci v zmysle § 133 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde
okresnému súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie (bod 2 výroku nálezu).
48. Podľa § 73 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,
aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania alebo štátu trovy konania.
49. Sťažovateľ požadoval náhradu trov právneho zastúpenia, ktorých výšku vyčíslil
iba ku dňu podania ústavnej sťažnosti (vo výške 390,50 €).
50. Pri výpočte trov právneho zastúpenia sťažovateľa ústavný súd vychádzal
z príslušných ustanovení vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky
č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb
v znení neskorších predpisov. Základná sadzba odmeny za úkon právnej služby
uskutočnený v roku 2018 je suma 153,50 € a hodnota režijného paušálu je suma 9,21 €.
51. Trovy právneho zastúpenia pozostávajú z dvoch úkonov právnej služby v roku
2018 (prevzatie zastupovania vrátane prvej porady s klientom, podanie ústavnej sťažnosti).
Spolu s daňou z pridanej hodnoty vo výške 20 % ide o sumu 390,50 €, ktorú je okresný súd
povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa (bod 3 výroku nálezu).
52. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie
je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 21. mája 2019