Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 6 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (11)III. ÚS 80/09
PDF · 279.15 KB
No categories available
III. ÚS 80/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. marca 2009
predbežne prerokoval sťažnosť T. V., B., zastúpeného advokátom JUDr. M. P., B., vo veci
namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd, základného práva vlastniť majetok podľa čl.
20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
rozsudkami Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 1 S 381/05 z 26. apríla 2007 a Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Sžo 139/2007 z 22. októbra 2008 a takto
rozhodol:
Sťažnosť T. V. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. januára
2009 doručená sťažnosť T. V. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), základného práva vlastniť
majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dodatkový protokol“) rozsudkami Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský
súd“) sp. zn. 1 S 381/05 z 26. apríla 2007 a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej
len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Sžo 139/2007 z 22. októbra 2008.
Ako porušovateľov označených práv označil v úvode sťažnosti aj Slovenskú
republiku, zastúpenú Ministerstvom spravodlivosti (ďalej len „ministerstvo“), Obvodný
pozemkový úrad v M. (ďalej len „obvodný pozemkový úrad“), ako aj Krajský pozemkový
úrad v B. (ďalej len „krajský pozemkový úrad“).
Sťažovateľ porušenie svojich označených práv vidí v týchto skutočnostiach:
«1. V prvom rade v správnom konaní o pozemkových úpravách pri začatí konania O.
v M. nekonal s navrhovateľom ako s účastníkom konania z dôvodu, že návrh na pozemkové
úpravy bol členmi záhradkárskej osady podaný dňa 6. 4. 2001, kedy navrhovateľ nebol
evidovaný na v katastri ako známy vlastník, a zápis jeho vlastníckeho práva bol vykonaný až
8. 6. 2001.
Uvedené závery konajúcich správnych orgánov následne potvrdené napadnutými
rozhodnutiami súdov, sú však v rozpore s existujúcimi a preukázanými skutočnosťami, keď z
prípisu komisie R. v S. zo 7. 2. 2001 je zrejmé, že obnova evidencie parciel začala už 22. 7.
1996 a navrhovateľ bol účastníkom vyššie uvedeného konania, kde jeho vlastnícke pomery
aj k sporným parcelám /ktoré boli predmetom pozemkových úprav/ boli známe.
Dôkaz: konanie o námietkach zo dňa 7. 2. 2001
Z napadnutého rozhodnutia NS SR /viď 2 strana bod 1/ vyplýva, že v správnom
konaní bolo súčasťou úvodných podkladov R. S. vypracované zhotoviteľom G. a. s... zo dňa
10. 12. 2001, teda v čase vypracovania úvodných podkladov podľa § 8 zákona č. 64/1997
Z. z. bol navrhovateľ jednoznačne známym vlastníkom, napriek tomuto s ním bolo konané
ako s neznámym vlastníkom.
Konaním správneho orgánu s navrhovateľom ako s neznámym vlastníkom bolo
navrhovateľovi odobraté právo uzavrieť kúpnu zmluvu s užívateľom pozemkov v zmysle
ustanovenia § 7 ods. 1 zákona č. 64/1997 Z. z., ako aj právo podľa § 8 ods. 4 zákona
č. 64/1997 Z. z. na odkúpenie investícií užívateľa pozemku...
Z hľadiska posúdenia, či navrhovateľ bol známy pre účely konania o pozemkových
úpravách poukazujeme aj na list komisie R. S. č. ... zo dňa 7. 2. 2001, z ktorého jednoznačne
vyplýva, že navrhovateľ bol už v tom čase podľa predloženého novovypracovaného výpisu
R. známym vlastníkom...
Navrhovateľ následne ako známy požiadal o doplnenie novovypracovaného výpisu R.
o dedičské rozhodnutia po starých rodičoch a rodičoch, čo vyplýva z listu komisie R. S. zo
dňa 6. 8. 2001 a výpisu R. zo dňa 13. 8. 2001. Z uvedených dokladov vyplýva, že vlastnícke
právo navrhovateľa k parcele č. ... nachádzajúcej sa v záhradkárskej oblasti, bolo známe
najneskôr dňa 7. 2. 2001, teda už pred podaním návrhu na pozemkové úpravy zo dňa 6. 4.
2001...
Podotýkame, že navrhovateľ nadobudol vlastnícke práve k parcele č. ... už na
základe Osvedčenia o dedičstve ... zo dňa 31. 1. 1997, ktoré nadobudlo právoplatnosť a
účinky dňa 17. 2. 1997, teda 4 roky pred začatím konania o pozemkových úpravách.
Súdy v napadnutých rozhodnutiach napriek vzneseným námietkam zo strany
navrhovateľa tieto skutočnosti nevyhodnotili, čím došlo k porušeniu už uvedených práv na
spravodlivý súdny proces a v konečnom dôsledku aj k porušeniu vlastníckeho práva
navrhovateľa.
2. Súdy v napadnutých rozhodnutiach napriek vzneseným námietkam zo strany
navrhovateľa neskúmali kedy a kde bola založená Z. Súd len v odôvodnení konštatoval, že z.
vznikla na 15. 9. 1981, napriek tomu, že v konaní nebol predložený žiaden dôkaz
preukazujúci jej vznik.
Naopak z uznesenia v tom čase odboru výstavby M. v S., bol v roku 1983 ešte len
vypracovaný a schválený územný projekt zóny záhradkárskych osád „O.“ a „Z.“, teda nie
je možné aby bola zriadená záhradkárska osada pred schválením územného projektu.»
Na základe uvedeného sťažovateľ navrhli, aby ústavný súd v náleze vyslovil:
„1. Základné práva navrhovateľa, rade podľa čl. 46 ods. Ústavy SR, čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane základných ľudských práv a slobôd, čl. 20 ods. 1 Ústavy SR v spojení s
čl. 1 Dodatkového protokolu k dohovoru o ochrane základných ľudských práv a slobôd boli
porušené:
- rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave č. k. 1 S 381/05-42 zo dňa 26. 4. 2007
- rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 2 Sžo 139/2007 zo dňa
22. 10. 2008
2. Zrušuje sa:
- rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave č. k. 1S 381/05-42 zo dňa 26. 4. 2007
- rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 2 Sžo 139/2007 zo dňa
22. 10. 2008
a vec sa vracia na ďalšie konanie Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.
3. Odporcovia sú povinní zaplatiť navrhovateľom náhradu trov konania na účet
právneho zástupcu navrhovateľov v lehote troch dní odo dňa jeho doručenia.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu
(sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré
by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie
sa nemusí odôvodniť.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo
pokojne užívať svoj majetok.
1. Pokiaľ ide o namietané porušenie označených práv sťažovateľa rozsudkom
krajského súdu sp. zn. 1 S 381/05 z 26. apríla 2007, ktorým bola zamietnutá jeho žaloba
o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia krajského pozemkového úradu sp. zn.
1034/43/2005/SCS z 2. septembra 2005 (potvrdil ním rozhodnutie obvodného pozemkového
úradu sp. zn. 432/04 zo 17. mája 2004, ktorým „schválil úvodné podklady projektu
pozemkových úprav na vyporiadanie vlastníctva v záhradkárskej osade Zlatá hora
v katastrálnom území S.“), treba poukázať na citovaný čl. 127 ods. 1 ústavy, z ktorého
vyplýva, že právomoc ústavného súdu je daná iba vtedy, ak o ochrane základných práv
alebo slobôd nerozhoduje iný súd. Právomoc ústavného súdu je preto v týchto prípadoch
subsidiárna. Keďže proti právoplatným rozhodnutiam krajského a obvodného pozemkového
úradu bola prípustná žaloba na všeobecnom súde, právomoc poskytnúť ochranu označeným
právam sťažovateľa mal všeobecný súd. To zároveň vylučuje právomoc ústavného súdu.
O ochrane označeného základného práva sťažovateľa, ktorého porušenie namieta, vo
vzťahu k rozhodnutiam označených pozemkových úradov rozhodol krajský súd a vo vzťahu
k rozsudku krajského súdu rozhodol v odvolacom konaní najvyšší súd.
Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť v časti, ktorou sťažovateľ namieta porušenie
svojho základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového
protokolu a čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského
súdu sp. zn. 1 S 381/05 z 26. apríla 2007, ako aj predchádzajúcimi rozhodnutiami krajského
pozemkového úradu a obvodného pozemkového úradu, odmietnuť pre nedostatok
právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
2. Pokiaľ ide o námietku porušenia označených práv rozsudkom najvyššieho súdu,
ústavný súd podľa svojej konštantnej judikatúry nemá zásadne oprávnenie preskúmavať, či
v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké
právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96). Vo všeobecnosti
úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť
občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi
do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS
17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž
vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci
všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým
predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa
obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou,
prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy (I. ÚS 13/01).
Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124
a čl. 142 ods. 1 ústavy) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívnou ani mimoriadnou
opravnou inštanciou vo veciach, ktoré patria do právomoci všeobecných súdov, ktorých
sústavu završuje najvyšší súd (mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Ústavný súd
musí pri svojej rozhodovacej činnosti zohľadňovať platnú právnu úpravu v oblasti
rozdelenia právomoci, a teda zohľadňovať aj založenie právomoci všeobecných súdov
vo veciach správneho súdnictva podľa § 244 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej
aj „OSP“).
Podľa § 247 ods. 1 OSP podľa ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch,
v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená
rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto
rozhodnutia a postupu.
Podľa § 250ja ods. 1 OSP proti rozsudku súdu podľa § 250j ods. 1 OSP (rozsudok,
ktorým sa žaloba zamietla z dôvodu, že rozhodnutie a postup správneho orgánu sú v súlade
so zákonom) je prípustné odvolanie.
Podľa § 250ja ods. 3 OSP ak odvolací súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie
správneho orgánu v medziach žaloby nie je v súlade so zákonom a súd prvého stupňa
žalobu zamietol, môže rozsudok súdu prvého stupňa zmeniť tak, že zruší rozhodnutie
správneho orgánu a vráti vec žalovanému správnemu orgánu na ďalšie konanie. Inak
o odvolaní rozhodne spôsobom podľa § 219 až § 221 tohto zákona.
Podľa § 219 OSP odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vecne správne.
Podľa § 221 ods. 1 OSP súd rozhodnutie zruší, len ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom
konania,
c) účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo
konanie,
e) sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
f) účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom,
g) rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto
samosudcu rozhodoval senát,
h) súd prvého stupňa nesprávne právne posúdil vec, a preto nevykonal ďalšie
navrhované dôkazy,
i) sa rozhodlo bez návrhu, nejde o rozhodnutie vo veci samej a dôvody, pre ktoré
bolo vydané, zanikli alebo ak také dôvody neexistovali.
Podľa § 221 ods. 3 OSP ak odvolací súd zruší rozhodnutie podľa odseku 1 písm. c),
f), g) a h), vráti vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Vychádzajúc z týchto ustanovení Občianskeho súdneho poriadku a podstaty
sťažnosti sťažovateľa podľa názoru ústavného súdu sťažnosť v tejto časti (proti rozhodnutiu
najvyššieho súdu) treba považovať za zjavne neopodstatnenú.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu
možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť
k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre
nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu
a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných
dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(napr. IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03, III. ÚS 74/07).
K porušeniu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy (i práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) by podľa názoru
ústavného súdu došlo vtedy, ak by komukoľvek bola odmietnutá možnosť domáhať sa
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde, predovšetkým ak by všeobecný súd
odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby
(II. ÚS 8/01), alebo v prípade opravných konaní by všeobecný súd odmietol opravný
prostriedok alebo zastavil o ňom konanie bez toho, aby ho meritórne preskúmal a rozhodol
o ňom v spojitosti s napadnutým súdnym rozhodnutím.
Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva
na súdnu ochranu je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto základnému
právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj
konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.
Sťažovateľ tvrdil najmä to, že najvyšší súd (a predtým i krajský súd) dostatočne
nepreskúmali, že v správnom konaní o pozemkových úpravách obvodný pozemkový úrad
„nekonal s navrhovateľom ako s účastníkom konania...“, resp. „s ním konal ako
s neznámym vlastníkom“, ďalej poukázal na to, že sa dostatočne nezaoberali jeho
námietkami vznesenými jednak počas správneho konania, ako aj v konaní o preskúmanie
zákonnosti rozhodnutia krajského pozemkového úradu a tiež neskúmali, kedy bola založená
„Z.“, pretože len stroho konštatoval, že vznikla 15. septembra 1981, ale k tomu nebol
v konaní predložený žiadny dôkaz. Sťažovateľ v sťažnosti tvrdil, že to nie je pravda, pretože
iba v roku 1983 bol vypracovaný a schválený územný projekt, na základe ktorého mala byť
záhradkárska osada zriadená. K tomu predložil aj kópiu uznesenia M. S.
Sťažovateľ v odvolaní namietal, že súd prvého stupňa nesprávne právne posúdil vec,
a jeho rozhodnutie vychádzalo z nedostatočne zisteného skutkového stavu veci, preto žiadal,
aby ho najvyšší súd zmenil a žalobe vyhovel. Podľa sťažovateľa „konaním správneho
orgánu so žalobcom ako s neznámym vlastníkom bolo žalobcovi odobraté právo uzavrieť
kúpnu zmluvu s užívateľom pozemkov v zmysle ustanovenia § 7 ods. 1 zákona č. 64/1997
Z. z...“ a nezákonnosť postupu vidí aj v tom, že „správny orgán konal so žalobcom ako s
výlučným vlastníkom a súčasne nekonal s ostatnými podielovými spoluvlastníkmi“.
V posudzovanom prípade sťažnosťou napadnutého rozsudku najvyššieho súdu sp. zn.
2 Sžo 139/2007 z 22. októbra 2008 bolo úlohou ústavného súdu pri predbežnom
prerokovaní sťažnosti sťažovateľa v tejto časti zistiť, či sú právne závery, o ktoré najvyšší
súd oprel svoj rozsudok, zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné. Z toho dôvodu ústavný súd preskúmal odôvodnenie
napadnutého rozsudku najvyššieho súdu, ktorým potvrdil rozsudok krajského súdu sp. zn. 1
S 381/05 z 26. apríla 2007.
Z odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 2 Sžo 139/2007 z 22. októbra 2008
vyplýva, že «Napadnutým rozsudkom krajský súd zamietol ako nedôvodnú žalobu, ktorou sa
žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. ... zo dňa 2. septembra
2005...
V odôvodnení rozsudku uviedol, že O. v M. rozhodnutím č. j. ... zo dňa 17. mája
2004, ako príslušný orgán v zmysle § 18 ods. 1 zákona č. 64/1997 Z. z. o užívaní pozemkov
v zriadených záhradkových osadách a vyporiadaní vlastníctva k nim... a zákona č.
518/2003 Z. z... podľa § 9 ods. 4 zákona č. 64/1997 Z. z. schválil úvodné podklady
projektu pozemkových úprav na vyporiadanie vlastníctva pozemkov v Z., v kat. území
S. a M...
Krajský súd uviedol, že podľa vyjadrenia R. Z. vznikla na ustanovujúcej schôdzi
15. septembra 1981 a je zaevidovaná pod č. ... Následne bola dňa 17. mája 1982
zriadená na pozemkoch v k. ú. S. M. Pozemky záhradkárskej osady boli dané do
užívania zmluvou uzavretou dňa 1. októbra 1981 medzi O. a S. Zmluva bola
schválená orgánom štátneho hospodárskeho riadenia – L., 22. februára 1982 a
rozhodnutím O. č. ... zo dňa 17. mája 1982 v zmysle zákona č. 123/1975 Zb. Žalobca
bol ako vlastník zapísaný do KN na základe R. dňa 8. júna 2001. Po vypracovaní
registra pôvodného stavu boli žalobcovi zaslané výpisy z úvodných podkladov, ktoré
prevzal dňa 28. januára 2001. Dňa 22. mája 2002 sa konalo ústne pojednávanie za
prítomnosti žalobcu. Jeho námietky boli zamietnuté rozhodnutím č. ... zo dňa 18. júna
2002, právoplatné dňa 29. júla 2002. Parcela č. ... v k. ú. S., ktorého vlastníkom je
podľa LV č. ... žalobca, s výmerou ... spadá do obvodu zriadenej záhradkárskej osady
a tým aj do konania podľa zákona č. 64/1997 Z. z.
V odôvodnení rozsudku krajský súd tiež uviedol, že zmluva uzavretá medzi O.
a Z. o dočasnom užívaní pozemkov bola uzavretá podľa § 9 zákona č. 123/1975 Zb. dňa 1.
októbra 1981 na dobu 25 rokov. V tom čase nebol žalobca vlastníkom pozemku č. ... Z. bola
zriadená v súlade s § 2 ods. 1 zákona č. 64/1997 Z. z.
Ako následne uviedol v odôvodnení rozsudku krajský súd, v čase vypracovania
registra pôvodného stavu nebol žalobca známym vlastníkom, známym sa stal až zápisom do
KN dňa 8. júna 2001. Následne mu boli zaslané výpisy z úvodných podkladov, ktoré prevzal
28. januára 2002. Proti úvodným podkladom podal žalobca námietky a tie boli O. v M.
zamietnuté v zmysle § 9 ods. 1 zákona č. 64/1997 Z. z. rozhodnutím č. ... zo dňa 18. júna
2002. Následne O. v M. rozhodol v zmysle § 9 ods. 4 zákona č. 64/1997 Z. z. tak, že schválil
úvodné podklady...
Najvyšší súd Slovenskej republiky preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 OSP na
pojednávaní podľa § 214 ods. 1 v spojení s § 246c OSP a dospel k záveru, že odvolanie nie
je dôvodné.
Pre posúdenie zákonnosti rozhodnutia a postupu žalovaného správneho orgánu v
uvedenej veci bolo rozhodujúce, či žalovaný správny orgán dôsledne postupoval v konaní
podľa ustanovení zákona č. 64/1997 Z. z.
Ako vyplynulo z obsahu administratívneho spisu užívatelia pozemkov v záhradkovej
osade... prostredníctvom splnomocnených zástupcov predložili dňa 6. apríla 2001 na O. v
M. v zmysle § 7 ods. 1 zákona č. 64/1997 Z. z. návrh na vyporiadanie vlastníctva k
pozemkom v uvedenej záhradkovej osade. O. v M.... zabezpečil vyhotovenie registra
pôvodného stavu, ktorého zhotoviteľom bola firma G. a. s... a verejnou vyhláškou zo dňa 26.
novembra 2001 pod č. ... oznámil začatie konania na vyporiadanie vlastníctva pozemkov v
uvedenej záhradkovej osade. Zároveň zverejnil na M. v S. úvodné podklady – R. a G., ktoré
boli k nahliadnutiu na M. v S. v termíne od 17. januára 2002 do 2. februára 2002.
Vlastníkom, ktorých miesto trvalého pobytu bolo známe, bol doručený výpis z úvodných
podkladov. Výpisy z úvodných podkladov známych vlastníkov s neznámym pobytom správny
orgán zaslal na S. v B.
Najvyšší súd Slovenskej republiky zistil, že žalobca podal odvolanie proti
rozhodnutiu O. v M. zo dňa 17. mája 2004, č. j. ... z toho dôvodu, že nebol upovedomený o
zverejnených podkladoch ani o samotnom konaní, nie je zrejmé v akom rozsahu a na
základe akého právneho aktu bola zriadená záhradková osada, v rozhodnutí nie je
zdokumentované splnenie podmienok § 7 ods. 1 zákona č. 64/1997 Z. z., vlastníci pozemkov
nie sú oboznámení s náhradnými pozemkami, v rozhodnutí nie sú uvedení užívatelia
pozemkov, aby sa s nimi mohli vlastníci spojiť.
Podľa názoru odvolacieho súdu, zhodným s názorom súdu prvého stupňa, správny
orgán si pre svoje rozhodnutie zadovážil dostatok skutkových podkladov, vo veci zistil
skutočný stav a zo skutkových okolností vyvodil správny právny záver.
Odvolací súd sa preto stotožnil so záverom krajského súdu ako i žalovaného
správneho orgánu, že prvostupňový správny orgán neporušil zákon, keď schválil úvodné
podklady po rozhodnutí o námietkach. Je nesporné, že odvolací správny orgán sa v
napadnutom rozhodnutí dôsledne vyporiadal so všetkými odvolacími námietkami žalobcu
uvedenými voči prvostupňovému rozhodnutiu.
Odvolací súd považuje tieto námietky za nedôvodné. Stotožňuje sa so skutkovými a
právnymi závermi krajského súdu v odôvodnení rozsudku, považuje ich za úplné, vecne
správne a nepovažuje za potrebné na nich nič meniť.
Na uvedenom nemení nič ani obsah podaného odvolania, ktoré podal žalobca, keďže
toto neobsahuje žiadne také tvrdenia a dôkazy, ktoré by mohli niečo zmeniť na skutkových
zisteniach a záveroch rozhodnutia krajského súdu.
Keď teda krajský súd dospel k právnemu názoru, totožnému so záverom správnych
orgánov a rozhodol, že preskúmavaným rozhodnutím žalovaného nedošlo k porušeniu
zákona a chránených záujmov žalobcu, nakoľko žalovaný ako i správny orgán prvého
stupňa sa s námietkami žalobcu zaoberali dôsledným spôsobom, tento jeho názor považoval
aj odvolací súd, z dôvodov uvedených vyššie, za správny.
Podľa názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, krajský súd zo zisteného
skutkového stavu vyvodil správny právny záver, pričom náležitým spôsobom svoj právny
záver aj odôvodnil.
Preto Najvyšší súd SR ako súd odvolací napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako
vecne správny podľa § 219 OSP potvrdil. Pritom sa stotožnil s právnym posúdením a
dôvodmi krajského súdu, viazaný tiež rozsahom a dôvodmi odvolania podľa § 212 ods. 1
OSP ako aj rozsahom a dôvodmi podanej žaloby (§ 249 ods. 2 OSP).“
Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvého aj druhého stupňa), ktoré
stručne a jasne objasní skutkový stav a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver
o tom, že z toho aspektu je plne realizované základné právo účastníka na súdnu ochranu,
resp. spravodlivý súdny proces (m. m. III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05), resp. odôvodnenie
súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo
argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam
na rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov
prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (pod napr.
Uvedený postup najvyššieho súdu pri odôvodňovaní napadnutého rozsudku preto
nemožno podľa názoru ústavného súdu dávať do takej spojitosti s obsahom základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (čo platí s poukazom na citovanú
judikatúru ústavného súdu aj vo vzťahu k námietke porušenia práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru). Kompetencie ústavného súdu nenahrádzajú postupy a rozhodnutia všeobecných
súdov a nepoužívajú sa na skúmanie namietanej nesprávnosti, pretože ústavný súd nie je
opravnou inštanciou vo vzťahu k všeobecným súdom. Kritériom pre rozhodovanie
ústavného súdu musí byť najmä intenzita, akou malo byť zasiahnuté do ústavou alebo
kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou zaručených základných práv alebo slobôd,
a v spojitosti s tým zistenie, že v okolnostiach daného prípadu ide o zásah, ktorý zjavne
viedol k obmedzeniu, resp. odopretiu základných práv alebo slobôd (m. m. II. ÚS 193/06,
II. ÚS 210/06, IV. ÚS 238/07). O takýto zásah však podľa názoru ústavného súdu v danej
veci nešlo. Citované odôvodnenie rozsudku najvyššieho súdu obsahuje aj veľmi podrobné,
dôsledné a vyčerpávajúce odôvodnenie právneho názoru krajského súdu, s ktorým sa
najvyšší súd stotožnil, a sťažovateľove citované argumenty prednesené v sťažnosti nie sú
spôsobilé spochybniť správnosť skutkových a právnych záverov všeobecných súdov. Svedčí
o tom v okolnostiach prípadu najmä to, že s ním všeobecné súdy (ako aj správne orgány)
konali ako s účastníkom správneho konania, jeho návrhmi sa zaoberali a v rámci týchto
konaní sa mal možnosť k veci vyjadriť, čo niekedy ani nevyužil (ako to vyplýva
z rozhodnutia krajského pozemkového úradu z 2. septembra 2005 sp. zn.
1034/43/2005/SCA, s. 3), preto boli jeho námietky aj právoplatne zamietnuté.
Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že rozsudkom najvyššieho
súdu sp. zn. 2 Sžo 139/2007 z 22. októbra 2008 nedošlo k porušeniu základných práv
sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a to pre
nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti.
Preto bolo potrebné v tejto časti sťažnosť odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
3. K namietanému porušeniu základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1
ústavy a práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu
Ústavný súd v nadväznosti na záver o odmietnutí sťažnosti v časti namietajúcej
porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy odmietol aj tú časť sťažnosti, ktorou
sťažovateľ namietal porušenie základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa
čl. 1 dodatkového protokolu, v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (IV. ÚS 116/05 a
III. ÚS 209/08) vychádzajúc z toho, že absencia porušenia ústavnoprávnych princípov
vylučuje založenie sekundárnej zodpovednosti všeobecných súdov za porušenie základných
práv sťažovateľa hmotnoprávneho charakteru. Ústavný súd totiž v súlade so svojou
stabilizovanou judikatúrou (napr. II. ÚS 78/05) zastáva názor, že všeobecný súd zásadne
nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak
toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné
princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy. V opačnom prípade by ústavný súd bol
opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti
podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom
nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho,
aby vykonal dokazovanie, ktoré je základným predpokladom toho, aby sa vytvoril skutkový
základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy.
Ústavný súd preto v tejto časti sťažnosť odmietol pre nedostatok svojej právomoci
na jej prerokovanie, pretože ochranu vlastníckeho práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy pred jeho
ohrozením alebo porušením zásadne poskytujú všeobecné súdy v občianskoprávnom konaní
(II. ÚS 41/02).
Na základe uvedeného rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výroku tohto
rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 17. marca 2009