Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 456/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu

20. septembra 2017 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti

, , zastúpenej Advokátskou kanceláriou

JUDr. CIMRÁK, s. r. o., Štefánikova 7, Nitra, v mene ktorej koná advokát a konateľ

JUDr. Miloš Cimrák, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu

podľa a práva na spravodlivý súdny proces

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

a uznesením Okresného súdu Michalovce sp. zn. z 1. marca 2017 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti , o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd”) bola 4. mája 2017

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti ,

(ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva

na súdnu ochranu podľa (ďalej len „“)

a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a uznesením Okresného súdu

Michalovce (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 1. marca 2017 (ďalej

aj „napadnuté uznesenie“).

2. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka bola ako žalobkyňa účastníčkou

konania vedeného pred okresným súdom o určenie platnosti zmluvy o dielo uzavretej medzi

sťažovateľkou ako zhotoviteľom a obcou (ďalej len „žalovaná“) ako

objednávateľom. Okresný súd vo veci meritórne rozhodol rozsudkom sp. zn.

zo 16. februára 2015 (ďalej aj „rozsudok okresného súdu“), ktorým žalobu zamietol,

keď dospel k záveru o neplatnosti zmluvy o dielo, a zaviazal sťažovateľku zaplatiť

žalovanej trovy konania v sume 36 242,44 €. V časti náhrady trov konania vôbec neuviedol,

akým spôsobom dospel k určeniu výšky odmeny advokáta za jednotlivé tarifné úkony,

resp. z akej hodnoty práva pritom vychádzal. Uvedenie výšky hodnoty práva bolo

o to dôležitejšie, že v poradí prvým neprávoplatným rozsudkom okresného súdu ešte

z 8. októbra 2012 bola priznaná náhrada trov konania iba v sume 282,33 €, keďže sa

vychádzalo z ustanovenia § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti

Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie

právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), pričom aj súdny

poplatok uhradila sťažovateľka vo výške 99,50 €, teda z hodnoty sporu, ktorú nemožno

oceniť peniazmi. Na základe odvolania sťažovateľky Krajský súd v Košiciach (ďalej

len „krajský súd“) rozsudkom sp. zn. z 30. novembra 2015 rozsudok

okresného súdu potvrdil. Hoci sťažovateľka namietala absenciu zdôvodnenia výpočtu trov,

resp. určenia základnej sadzby tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby, krajský súd

vôbec neodôvodnil spôsob výpočtu trov konania. Proti rozsudku krajského súdu podala

sťažovateľka dovolanie, v ktorom okrem iného namietala nedostatočné zdôvodnenie výroku

o trovách konania. O dovolaní sťažovateľky rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky

(ďalej len „najvyšší súd“) uznesením sp. zn. z 19. apríla 2016 tak,

že potvrdzujúci rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Podľa názoru najvyššieho súdu krajský súd inter alia procesne pochybil, keď sa odmietol

zaoberať dôvodmi odvolania sťažovateľky proti výroku o trovách konania. Krajský súd

po vrátení veci rozhodol novým rozsudkom sp. zn. z 30. septembra 2016,

ktorým opätovne potvrdil rozsudok okresného súdu vrátane výroku o náhrade trov

prvostupňového konania, a súčasne rozhodol, že žalovaná má nárok na náhradu trov

odvolacieho a dovolacieho konania. Čo sa týka trov konania, rozhodol okresný súd

podľa názoru krajského súdu v súlade s platnou právnou úpravou, keďže pre rozhodnutie

o trovách konania podľa boli splnené

všetky kritériá a neprichádzala do úvahy iná aplikácia. Okresný súd uznesením

sp. zn. z 23. novembra 2016 vydaným vyšším súdnym úradníkom rozhodol

o výške náhrady trov odvolacieho a dovolacieho konania tak, že sťažovateľka je povinná

nahradiť žalovanej trovy konania v sume 21 883,86 €. Proti uzneseniu vyššieho súdneho

úradníka podala sťažovateľka sťažnosť, v ktorej namietala, že rozhodnutie je

nepreskúmateľné a vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. O sťažnosti

sťažovateľky rozhodol sudca okresného súdu napadnutým uznesením, ktorým sťažnosť

ako nedôvodnú zamietol.

3. Sťažovateľka namieta arbitrárnosť a nedostatočné odôvodnenie napadnutého

uznesenia, porušenie princípu právnej istoty a predvídateľnosti práva, ako aj princípu

dvojinštančnosti konania a v odôvodnení sťažnosti bližšie argumentuje:

„V uznesení o zamietnutí sťažnosti zo dňa 01. 03. 2017 súd prvej inštancie

v stručnosti popísal obsah našej sťažnosti a k podaným námietkam zaujal záver, že

predmetom konania bolo určenie platnosti zmluvy o dielo, ktorej predmetom bolo plnenie

zo strany žalobcu vo výške 2.388.434,28.- Eur a je povinnosť sťažovateľa za plnenie takúto

sumu zaplatiť. V tomto smere súd poukázal na uznesenie Krajského súdu v Košiciach

zo dňa 31. 01. 2013, sp. zn. -104. V tejto súvislosti chce sťažovateľ uviesť, že

v žiadnom inom rozhodnutí, týkajúcom sa tohto konania, nebolo uvedené, že by sa mal

za základ pre výpočet tarifnej odmeny jedného úkonu právnej služby považovať cena diela.

Išlo o zrušovacie uznesenie, napriek tomu, že následne došlo i k vydaniu rozsudku, ktorý

nadobudol právoplatnosť a jeho súčasťou bola povinnosť uhradiť trovy konania žalovanej

zo strany sťažovateľa, treba uviesť, že v dôsledku dovolania bol právoplatný rozsudok

zrušený a súd prejednával konanie znovu. Sťažovateľ má za to, že súd prvej inštancie konal

v rozpore s , pretože jeho rozhodnutie nie je dostatočne

odôvodnené, keďže sa súd vôbec nevyporiadal s relevantnými námietkami vznesenými

v sťažnosti sťažovateľa zo dňa 14. 12. 2016 a súd prvej inštancie vôbec neodôvodnil odklon

od ustálenej súdnej praxe, na ktorú sťažovateľ priamo v sťažnosti poukázal.

... Sťažovateľ argumentoval najmä tou skutočnosťou, že sa domáhal určovacou

žalobou podľa určenia, že zmluva je platná. Predmetom konania bola

platnosť zmluvy o dielo..., t. j. ide o posúdenie, či preskúmavaný právny úkon bol urobený

v súlade s právnymi predpismi, čo predstavuje skutočnosť objektívne neoceniteľnú

peniazmi, nakoľko nemožno objektívne zistiť majetkový prospech účastníkov strán, ktorý by

vyplýval z rozsudku súdu. Základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby

môže byť v tomto prípade len 1/13 výpočtového základu, pretože hodnotu veci alebo práva

nie je možné vyjadriť v peniazoch ( vyhlášky č. ).

... Vyššie uvedená argumentácia... vyplýva aj napr. z uznesenia Najvyššieho súdu SR

z 21. 10. 2010 sp. zn. , uznesenie z 29. 07. 2010 sp. zn.

a rozsudku Najvyššieho súdu SR z 01. 09. 2008 sp. zn. 1 M Obdo V 17/2006. Z týchto

rozhodnutí je zrejmé, že Okresný súd Michalovce aplikoval nesprávnu právnu normu

(§ 10 ods. 1 vyhlášky).

... Vzhľadom na... uvedené je sťažovateľ toho názoru, že konaním Okresného súdu

v Michalovciach sp. zn. ohľadne trov konania bolo porušené právo

sťažovateľa ako strany sporu na spravodlivý proces, a to tým, že príslušné súdy

neodôvodnili rozhodnutie, ktorým došlo k odklonu od ustálenej súdnej praxe, čím nastal

stav nepreskúmateľnosti súdneho rozhodnutia.

Sťažovateľ má za to, že z konania a napadnutého uznesenia Okresného súdu

Michalovce vyplýva jednostrannosť, ktorá zakladá svojvôľu a takú aplikáciu príslušných

ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá je popretím ich účelu, podstaty

a zmyslu. Okresný súd Michalovce pritom v nadväznosti na skutkový stav svoj právny záver

ústavne akceptovateľným spôsobom neodôvodnil, a preto ho možno považovať

za svojvoľný.“

4. Sťažovateľka zároveň poukázala na to, že „v podmienkach Slovenskej republiky je

konanie dvojinštančné, t. j. v zásade sa o veci rozhoduje na dvoch stupňoch“, pričom nová

právna úprava podľa nej „narúša princíp dvojinštačného preskúmavania súdnych

rozhodnutí, kedy rozhodnutie je vydávané súdom prvej inštancie a rovnako aj tento súd

rozhoduje o opravnom prostriedku“, preto podľa nej „v danom prípade mohlo dôjsť

k porušeniu princípu dvojinštančnosti, čo fakticky znamená odňatie možnosti sťažovateľovi

ako účastníkovi konať pred súdom“.

5. Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol týmto

nálezom:

„1. Základné právo spoločnosti ... na súdnu ochranu

zaručené v ods. I a právo na spravodlivý súdny proces

zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

a uznesením Okresného súdu Michalovce zo dňa 01. 03. 2017, č. k. -384

porušené bolo.

2. Uznesenie Okresného súdu Michalovce zo dňa 01. 03. 2017, č. k. 22Cb/61/2012-

384 zrušuje a vec vracia Okresnému súdu Michalovce na ďalšie konanie.

3. Okresný súd Michalovce je povinný spoločnosti ... uhradiť

trovy právneho zastúpenia v sume 374,80,- Eur... na účet advokáta JUDr. Miloša Cimráka.

Advokátska kancelária JUDr. CIMRÁK s.r.o., so sídlom Štefánikova 7, 949 01 Nitra,

IČO: 36 868 876, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

6. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

8. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým

vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho

základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa

namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia

alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo,

pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (,

, , , ).

9. Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu

podľa a práva na spravodlivý súdny proces podľa dohovoru

napadnutým uznesením, ktorým okresný súd zamietol sťažnosť sťažovateľky proti

uzneseniu vyššieho súdneho úradníka o výške trov odvolacieho a dovolacieho konania.

Sťažovateľka namieta nesprávnu aplikáciu § 10 ods. 1 vyhlášky okresným súdom, ktorý

v spore o platnosť zmluvy o dielo za základ pre výpočet tarifnej odmeny jedného úkonu

právnej služby považoval cenu diela. Sťažovateľka zároveň vyčíta napadnutému uzneseniu

nedostatočné odôvodnenie a jeho nepreskúmateľnosť, odklon od ustálenej súdnej praxe,

porušenie princípov predvídateľnosti práva a dvojinštančnosti konania.

10. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má

právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná

nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych

právach alebo záväzkoch.

11. Ústavný súd vo vzťahu k a dohovoru už uviedol,

že formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom právnom predpise

Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym

režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (). Z uvedeného dôvodu preto

v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť ().

12. Ústavný súd poukazujúc na svoju stabilizovanú judikatúru zdôrazňuje,

že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani

mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. , ). Preto nie je zásadne

oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho

pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať,

či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové

a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ,

prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry

pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie

alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého

základného práva alebo slobody (m. m. , , atď.).

O svojvôli pri výklade alebo aplikácii právneho predpisu všeobecným súdom by bolo

možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. , ).

13. Rozhodovanie o náhrade trov konania je integrálnou súčasťou súdneho konania,

a preto všeobecný súd pri poskytovaní súdnej ochrany podľa môže

rozhodnutím, ako aj postupom predchádzajúcim jeho vydaniu, ktorý nie je v súlade

so zákonom ( a ), porušiť základné právo účastníka konania

na súdnu ochranu (obdobne ). Obsahom základného práva na súdnu ochranu

podľa , resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru je ratione materiae aj právo na rozhodnutie o trovách konania, resp. o náhrade

trov konania v súlade so zákonom (Robins c. Spojené kráľovstvo z 23. 9. 1997).

14. Vychádzajúc z uvedených právnych názorov ústavný súd na účely posúdenia

opodstatnenosti sťažnosti preskúmal napadnuté uznesenie a argumentáciu sťažovateľky

nevyhodnotil ako spôsobilú spochybniť ústavnú udržateľnosť záverov okresného súdu.

Okresný súd v odôvodnení napadnutého uznesenia, ktorým zamietol sťažnosť sťažovateľky

ako nedôvodnú, predovšetkým uviedol:

„... Pokiaľ ide o tvrdenie žalobcu, že v danom prípade predmetom konania bola

platnosť zmluvy o dielo..., t. j. ide o posúdenie, či preskúmavaný právny úkon bol urobený

v súlade s právnymi predpismi, čo predstavuje skutočnosť objektívne neoceniteľnú

peniazmi, nakoľko nemožno objektívne zistiť majetkový prospech účastníkov strán, ktorý by

vyplýval z rozsudku súdu a základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby

môže byť v tomto prípade len 1/13 výpočtového základu, pretože hodnotu veci alebo práva

nie je možné vyjadriť v peniazoch ( vyhlášky č. ) súd

poukazuje na uznesenie Krajského súdu v Košiciach zo dňa 31. 1. 2013 sp. zn.

v ktorom krajský súd vyslovil záver, že predmetom tohto konania bolo

určenie platnosti Zmluvy o dielo, ktorej predmetom bolo plnenie zo strany žalobkyne vo

výške 2.388.434,28 EUR a je povinnosťou žalovanej za plnenie takúto sumu zaplatiť.

Neexistuje teda dôvod, prečo v predmetnej veci sa nemá považovať vyššie uvedená hodnota

plnenia z predmetnej zmluvy za hodnotu práva, ktorého sa právna služba týka, keďže v

súdnej praxi v občianskom súdnom konaní pri určovacích žalobách nevzniká výkladový a

aplikačný problém s určovaním hodnoty predmetu sporu pri určovacích žalobách.

... Podľa , ak bolo rozhodnutie zrušené

a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, súd prvej inštancie je viazaný

právnym názorom odvolacieho súdu.

... Vzhľadom na vyššie uvedenú skutočnosť vyšší súdny úradník postupoval správne,

keď za 1 úkon právnej služby priznal odmenu vo výške 5 200,69 EUR, keďže je potrebné

v danej veci vyvodiť záver, že pokiaľ je vec, právo alebo plnenie, ktoré je predmetom

daného súdneho sporu, peniazmi oceniteľné, potom sa táto čiastka (suma) považuje

za základ pre tarifnú hodnotu.

... Teda právnemu zástupcovi žalovaného patrí odmena za 4 úkony právnej služby

á 5.200,69 € (vyjadrenie k odvolaniu zo dňa 10. 6. 2015 /čl. 296 spisu/, porada s klientom

dňa 30. 5. 2016 /čl. 360 spisu/, vyjadrenie vo veci zo dňa 20. 6. 2016 /čl. 349 spisu/, účasť

na pojednávaní dňa 30. 9. 2016 (podľa § 13a ods. 4 cit vyhlášky vo výške 1/2 tarifnej

odmeny) /čl. 358 spisu, 1 x režijný paušál za rok 2015 á 8,39 € a 3 x režijný paušál

za rok 2016 á 8,58 €. V súlade so znením § 18 ods. 3 citovanej vyhlášky sa priznaná

odmena a náhrady zvyšujú o 20 % DPH t. j. o sumu 3647,31 € ( 20 % zo sumy 18236,55 €).

... Čo sa týka účelnosti právneho úkonu ďalšia porada s klientom zo dňa 30. 5. 2016,

tento úkon bol vykonaný po doručení uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

žalovanému, ktorým bol zrušený rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo dňa 30. 11. 2015

č. k. -319. Zároveň právnemu zástupcovi žalovaného bolo dňa 23. 5. 2016

doručené vyjadrenie žalobcu, v ktorom okrem iného navrhuje Krajskému súdu v Košiciach

vykonanie dokazovania. Vzhľadom k týmto skutočnostiam súd považuje za účelné, ak

právny zástupca oboznámi svojho klienta, (konzultuje), skutočnosti obsiahnuté v rozhodnutí

súdu resp. vo vyjadrení protistrany a pripraví v súčinnosti s klientom ďalší postup v

konaní.“

15. S prihliadnutím na citovanú časť napadnutého uznesenia ústavný súd konštatuje,

že jeho závery považuje za ústavne udržateľné, nevykazujúce znaky arbitrárnosti ani zjavnej

neodôvodnenosti. Z napadnutého uznesenia krajského súdu totiž nevyplýva jednostrannosť,

ktorá by zakladala svojvôľu alebo takú aplikáciu príslušných ustanovení všeobecne

záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu.

Odôvodnenie napadnutého uznesenia dalo jasnú a zrozumiteľnú odpoveď na to, akými

úvahami sa súd spravoval pri rozhodovaní o výške trov odvolacieho a dovolacieho konania.

Rovnako je z napadnutého rozhodnutia zrejmé, prečo sudca okresného súdu stotožňujúc sa

s názorom vyššieho súdneho úradníka nepovažoval sťažovateľkou prezentovaný výklad

ustanovenia § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky za aplikovateľný v jej veci a taktiež dostatočne

ozrejmil, prečo v tejto veci vzhľadom na viazanosť súdu prvej inštancie právnym názorom

odvolacieho súdu [ (ďalej aj „“)] aplikoval

ustanovenie § 10 ods. 1 vyhlášky, teda za základ pre výpočet tarifnej hodnoty považoval

cenu diela.

16. Vo vzťahu k námietke o porušení princípu predvídateľnosti práva ústavný súd

konštatuje, že podľa jeho názoru by bolo v rozpore s princípom predvídateľnosti práva,

ak by okresný súd pri rozhodovaní o výške trov odvolacieho a dovolacieho konania

vychádzal z iného základu pre výpočet tarifnej odmeny, ako to bolo pri rozhodovaní

o výške trov prvostupňového konania. Okresný súd rozhodol o výške trov prvostupňového

konania rozsudkom sp. zn. zo 16. februára 2015, keď súc viazaný

právnym názorom odvolacieho súdu vysloveným v zrušujúcom uznesení krajského súdu

z 31. januára 2013 pri ich výpočte aplikoval ustanovenie § 10 ods. 1 vyhlášky, pričom

vychádzal z hodnoty práva (predmetu plnenia zo zmluvy), ktorého sa právna služba týkala.

Nemožno súhlasiť s názorom sťažovateľky, že okresný súd na tento názor odvolacieho súdu

nemal prihliadať, keďže dôvodom zrušenia potvrdzujúceho rozsudku krajského súdu

z 30. novembra 2015 najvyšším súdom bolo nedostatočné odôvodnenie výroku o trovách

konania, resp. nevysporiadanie sa s odvolacími dôvodmi sťažovateľky, a nie nesprávne

právne posúdenie veci, ktorým sa najvyšší súd vo svojom zrušujúcom uznesení

ani nezaoberal. Napokon krajský súd po vrátení veci rozsudkom z 30. septembra 2016

potvrdil rozsudok okresného súdu vrátane výroku o náhrade trov prvostupňového konania,

v dôsledku čoho tento nadobudol právoplatnosť. Podľa názoru ústavného súdu preto

predmetný postup okresného súdu pri odôvodňovaní svojho právneho záveru vo veci

sťažovateľky nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. V tejto

súvislosti ústavný súd poukazuje aj na svoju judikatúru, podľa ktorej postup súdu, ktorý

koná v súlade s procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi predpismi konania

v občianskoprávnej alebo trestnoprávnej veci, nemožno považovať za porušenie základného

práva na súdnu ochranu vyjadreného v a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (, ).

17. V súvislosti s namietaným porušením princípu dvojinštančnosti súdneho konania

ústavný súd uvádza, že samotné právo na dvojinštančné konanie je v dôsledku výkladu

vnímané ako súčasť v širšom zmysle slova ponímaného práva na spravodlivý proces.

Podstatou tejto zásady je, že dôležité a najmä právne otázky po rozhodnutí na súde prvého

stupňa môžu byť následne predmetom posúdenia prostredníctvom opravného prostriedku

na inštančne vyššom súde. Vychádzajúc aj z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva

(napr. Le Compte, Van Leuven a De Meyere proti Belgicku z 23. 6. 1981, Adolf proti

Rakúsku z 26. 3. 1982, Feldbrugge proti Holandsku z 29. 5. 1986) dvojinštančnosť nie je

všeobecnou zásadou civilného súdneho konania (sporového či mimosporového).

Civilné sporové konanie nemusí byť nevyhnutne dvojinštančné; požiadavkám

spravodlivého procesu vyhovuje aj konanie vykonané pred súdom iba v jedinej inštancii

(napr. ). Ústavný súd k tomuto uvádza, že z ústavnoprávneho hľadiska súdne

konanie nie je povinne dvojinštančné s výnimkou vecí trestných, u ktorých táto požiadavka

vyplýva z čl. 2 Protokolu č. 7 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Za týchto okolností možno pripustiť, že súčasná právna úprava vylučujúca prieskum

niektorých rozhodnutí v inštančnom postupe (v tomto prípade rozhodnutia súdneho

úradníka o výške náhrady trov konania) je primeraná významu vylučovaných rozhodnutí

(m. m. ). Prostriedok procesnej nápravy, ktorým je v tomto prípade

sťažnosť, o ktorej rozhoduje sudca súdu prvej inštancie, treba považovať za dostatočný

a za plne zlučiteľný s princípmi materiálneho štátu, v ktorých je implikovaná aj požiadavka

spravodlivosti. Napokon, obdobnú úpravu rozhodovania o výške trov trestného konania

súdnym úradníkom má aj ( a ), pričom je považované

za ústavne konformné (napr. , , ).

18. Keďže napadnuté uznesenie nevykazuje znaky svojvôle a je dostatočne

odôvodnené na základe jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ústavný súd

nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať a v tejto situácii nemá

dôvod zasiahnuť do právneho názoru okresného súdu. Skutočnosť, že sťažovateľka sa

s názorom okresného súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru

o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého uznesenia. Aj stabilná

rozhodovacia činnosť ústavného súdu (, , ) rešpektuje

názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom,

z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym

názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

19. Ústavný súd poukazuje aj na svoju judikatúru, podľa ktorej rozhodovanie

o trovách konania pred všeobecnými súdmi zásadne patrí do právomoci týchto súdov,

pri ktorom sa prejavujú atribúty ich nezávislého súdneho rozhodovania, a preto iba celkom

výnimočne podrobnejšie preskúmava rozhodnutia všeobecných súdov o trovách konania

a k zrušeniu rozhodnutia o náhrade trov konania pristupuje len za celkom výnimočných

okolností. Ústavný súd môže zasiahnuť do rozhodnutí všeobecných súdov o trovách

konania iba za predpokladu, že by rozhodnutím všeobecného súdu došlo k procesnému

excesu, ktorý by zakladal zjavný rozpor s princípmi spravodlivého súdneho konania

(porovnaj m. m. , , , ,

).

20. Ústavný súd v nadväznosti na uvedené východiská svojej ustálenej judikatúry

konštatuje, že námietky sťažovateľky odôvodňujúce porušenie jej základných práv

napadnutým uznesením okresného súdu smerujú proti rozhodnutiu o výške náhrady trov

konania, čo sa v okolnostiach daného prípadu vo svojich dôsledkoch síce mohlo negatívne

dotknúť sťažovateľky, avšak z hľadiska kritérií ústavnej udržateľnosti súdneho konania ich

podľa názoru ústavného súdu nemožno dávať na rovnakú úroveň a pripisovať rovnakú

ústavnú relevanciu ako v prípade, ak by išlo o námietky proti procesnému postupu

všeobecného súdu vedúcemu k rozhodnutiu vo veci samej. Opačný prístup k posudzovaniu

námietok sťažovateľky by v konečnom dôsledku smeroval k spochybňovaniu ústavného

postavenia ústavného súdu ako súdneho orgánu ochrany ústavnosti ( )

a vyúsťoval do jeho vnímania ako riadnej (prípadne mimoriadnej) opravnej inštancie

v rámci sústavy všeobecných súdov.

21. Ďalej ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že ak

(predtým ) vylučuje uplatnenie mimoriadneho opravného

prostriedku proti rozhodnutiu o trovách konania (, a ), bolo by proti

logike pripustiť, aby ich prieskum bol automaticky posunutý do roviny ústavného súdnictva.

Opodstatnenosť sťažnosti podľa v takejto veci prichádza do úvahy iba

v prípadoch extrémneho rozporu s princípmi spravodlivého súdneho konania.

22. V posudzovanom prípade preto vzhľadom na predmet napadnutého uznesenia,

ktorým bolo rozhodnuté o trovách konania, by zásah ústavného súdu mohol odôvodňovať

jedine výnimočný exces v postupe a záveroch napadnutého uznesenia rozporný

so samotnými princípmi spravodlivého súdneho konania, aký v okolnostiach danej veci

ústavným súdom zistený nebol.

23. Keďže ústavný súd nezistil možnosť porušenia sťažovateľkou označeného

základného práva na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivý súdny

proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením okresného súdu, ktorá by mohla

zakladať dôvod na zásah ústavného súdu do napadnutého uznesenia v súlade s jeho

právomocami ustanovenými v , odmietol sťažnosť z dôvodu jej zjavnej

neopodstatnenosti podľa .

24. Keďže sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd už o ďalších návrhoch

sťažovateľky v nej uplatnených nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. septembra 2017