Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 25 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (33)III. ÚS 454/2011
PDF · 337.84 KB
No categories available
III. ÚS 454/2011
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. decembra 2011
v senáte zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka a zo sudcov Jána Auxta a Rudolfa
Tkáčika vo veci sťažnosti Z. H. a maloletej S. L. G. (zastúpenej matkou Z. H.), obe bytom
M., právne zastúpených advokátkou JUDr. A. C., Advokátska kancelária, B., pre namietané
porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky, základného práva na rovnosť účastníkov súdneho konania podľa čl. 47 ods. 3
Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na prerokovanie veci v prítomnosti
účastníka konania a základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, práva na zohľadnenie
záujmu dieťaťa pri činnosti súdu podľa čl. 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa, práva na
ochranu a starostlivosť nevyhnutnú pre blaho dieťaťa podľa čl. 3 ods. 2 Dohovoru o právach
dieťaťa a práva dieťaťa formulovať vlastné názory a byť vypočutý v súdnom konaní podľa
čl. 12 ods. 1 a 2 Dohovoru o právach dieťaťa uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 4 Cdo/33/2011 z 22. marca 2011 takto
rozhodol:
1. Základné právo Z. H. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky, základné právo na rovnosť účastníkov súdneho konania podľa čl. 47 ods. 3
Ústavy Slovenskej republiky, základné právo na prerokovanie veci v prítomnosti účastníka
konania a základné právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo/33/2011 z 22. marca 2011 p o r u š e n é n e b o l o .
2. Základné právo maloletej S. L. G. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, základné právo na rovnosť účastníkov súdneho konania podľa čl. 47
ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, základné právo na prerokovanie veci v prítomnosti
účastníka konania a základné právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa
čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo na zohľadnenie
záujmu dieťaťa pri činnosti súdu podľa čl. 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa, právo na
ochranu a starostlivosť nevyhnutnú pre blaho dieťaťa podľa čl. 3 ods. 2 Dohovoru o právach
dieťaťa a právo dieťaťa formulovať vlastné názory a byť vypočutý v súdnom konaní podľa
čl. 12 ods. 1 a 2 Dohovoru o právach dieťaťa uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 4 Cdo/33/2011 z 22. marca 2011 p o r u š e n é b o l o .
3. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo/33/2011
z 22. marca 2011 z r u š u j e a vec v r a c i a Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky
na ďalšie konanie.
4. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý uhradiť trovy právneho
zastúpenia maloletej S. L. G. v sume 261,82 € (slovom dvestošesťdesiatjeden eur a
osemdesiatdva centov) na účet jej advokátky JUDr. A. C., Advokátska kancelária, B., do
dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) podľa § 25 ods. 3
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) uznesením č. k. III. ÚS 454/2011-39
z 18. októbra 2011 prijal na ďalšie konanie sťažnosť Z. H. a maloletej S. L. G. (zastúpenej
matkou Z. H.), obe bytom M. (ďalej aj „sťažovateľky“, „sťažovateľka v 1. rade“ a
„sťažovateľka v 2. rade“), pre namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na
rovnosť účastníkov súdneho konania podľa čl. 47 ods. 3 ústavy, základného práva na
prerokovanie veci v prítomnosti účastníka konania a základného práva vyjadriť sa ku
všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“), práva na zohľadnenie záujmu dieťaťa pri činnosti súdu podľa čl. 3 ods. 1
Dohovoru o právach dieťaťa, práva na ochranu a starostlivosť nevyhnutnú pre blaho dieťaťa
podľa čl. 3 ods. 2 Dohovoru o právach dieťaťa a práva dieťaťa formulovať vlastné názory a
byť vypočutý v súdnom konaní podľa čl. 12 ods. 1 a 2 Dohovoru o právach dieťaťa
uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.
4 Cdo/33/2011 z 22. marca 2011.
Sťažovateľky v sťažnosti uviedli:
«... Okresný súd Bratislava I prejednával návrh otca J. J. L. G., nar. ..., bytom M., Š.,
štátny občan Š. („otec“) smerujúceho proti sťažovateľke v 1. rade („sťažovateľka“)
na nariadenie návratu maloletej sťažovateľke v 2. rade („maloletá“) do krajiny obvyklého
pobytu v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 1 P/242/2010.
V predmetnom konaní, ktoré sa začalo na návrh otca, ktorý bol doručený Okresnému
súdu Bratislava I dňa 21. 10. 2010. Išlo o obsiahly návrh, ktorý následne otec dopĺňal tak,
že doplnený návrh spolu s prílohami (listinnými dôkazmi) predstavoval takmer 100 strán.
Sťažovateľke bol dňa 09. 11. 2010 doručený návrh na začatie konania. Sťažovateľke však
neboli doručené žiadne prílohy, ktoré tento návrh tvorili.
Spolu s návrhom (bez príloh) bolo sťažovateľke doručené aj predvolanie
na pojednávanie v predmetnej veci, ktoré sa malo uskutočniť len dva dni po prevzatí
nekompletného návrhu, teda dňa 11. 11. 2010. Následne sťažovateľka s vecou oboznámila
zvolenú právnu zástupkyňu, ktorá dňa 09. 11. 2010 ospravedlnila neúčasť na pojednávaní
svoju, ako aj neúčasť samotnej sťažovateľky, nakoľko jej nebol doručený kompletný návrh
na začatie konania v zmysle ustanovenia § 114 ods. 2 OSP, rovnako ako sťažovateľke a ani
jej právnej zástupkyni nebola umožnená dostatočná príprava na pojednávanie v zmysle
ustanovenia § 115 ods. 2 OSP.
Sťažovateľka sa tak na základe postupu súdu ocitla v situácii, kedy sa mala len
v priebehu necelých dvoch dní riadne pripraviť na pojednávanie, na ktorom sa rozhodovalo
o tak závažnej otázke, akou je nariadenie návratu len (vtedy) jeden a pol ročného dieťaťa.
Uvedené sa udialo v kontraste s prípravou otca na vedenie konania, ktoré nie je ani len
minimálne porovnateľné s prípravou sťažovateľky, a to bez jej zavinenia, na základe
nezákonného postupu súdu...
Pojednávanie v predmetnej veci sa dňa 11. 11. 2010 konalo a to bez prítomnosti
sťažovateľky, ako aj bez prítomnosti jej právneho zástupcu a boli vykonané dôkazy
navrhnuté otcom v návrhu na začatie konania. Na pojednávaní sa pri tom nezúčastnil ani
kolízny opatrovník maloletej. Po odročení termínu pojednávania a uskutočnení ďalšieho
pojednávania dňa 18. 11. 2010 v tento deň Okresný súd vydal rozhodnutie (uznesenie
sp. zn. 1 P/242/2010-224), ktorým nariadil návrat maloletej do krajiny obvyklého pobytu
(pričom za krajinu obvyklého pobytu maloletej súd ustálil Š.).
Proti uvedenému rozhodnutiu sťažovateľka podala odvolanie, ktoré odôvodnila ako
vyššie opísanými procesnými vadami konania, tak aj z hľadiska nesprávnosti postupu súdu
a jeho rozhodnutia vo veci samej. Krajský súd v Bratislave o odvolaní rozhodol uznesením
zo dňa 25. 01. 2011 (sp. zn. 11 CoP/10/2011-263, ktorým napadnuté rozhodnutie súdu
prvého stupňa potvrdil).
Proti obom uvedeným rozhodnutiam podala sťažovateľka dovolanie na Najvyšší súd
Slovenskej republiky. V podanom dovolaní sa sťažovateľka opätovne domáhala zrušenia
rozhodnutia ako odvolacieho súdu, tak aj súdu prvého stupňa a to opätovne z procesných
dôvodov, ako aj z vecných dôvodov...
Dovolanie bolo odôvodnené jednak porušením práv sťažovateľky, ktorá má za to, že
postupom prvostupňového súdu jej bola odňatá možnosť konať pred súdom, nakoľko
nemohla vykonávať všetky svoje procesné práva a povinnosti uložené zákonom
a garantované aj Ústavou Slovenskej republiky. Ďalej sťažovateľka v podanom dovolaní
namietala porušenie práv samotnej maloletej, ktorej ako dieťaťu priznáva Dohovor
o právach dieťaťa (publikovaný v zbierke zákonov pod č. 104/1991), keďže sťažovateľka má
zato, že súd v konaní nepostupoval v najlepšom záujme maloletej. Taktiež sťažovateľka
namietala aj odňatie možnosti konať pred súdom, nakoľko ani maloletá v konaní nebola
nielenže vypočutá, ale sa na konaní ani len nezúčastnila (vzhľadom na vek maloletej sa tak
malo stať prostredníctvom súdom ustanoveného opatrovníka).
Najvyšší súd Slovenskej republiky podané dovolanie sťažovateľky odmietol
uznesením zo dňa 22. 03. 2011 - sp. zn. 4 Cdo/33/2011. V odôvodnení Najvyšší súd
Slovenskej republiky skonštatoval pochybenie prvostupňového súdu, keď sťažovateľke
nebola poskytnutá dostatočná lehota na prípravu pojednávania, po čom nasledovalo
uskutočnenie pojednávania bez jej prítomnosti, avšak uviedol, že prvostupňový súd tento
nedostatok neskôr odstránil, keď na ďalšom pojednávaní (na ktorom bolo vyhlásené
rozhodnutie vo veci samej) mala sťažovateľka možnosť sa k veci vyjadriť.
Rovnako tak dovolací súd, tak ako to vyplýva z odôvodnenia napadnutého
rozhodnutia, porušil práva na prístup k súdu samotnej maloletej, nakoľko na pojednávanie
súdom ustanovený kolízny opatrovník bol predvolaný, avšak sa bez ospravedlnenia
nedostavil...»
Sťažovateľky sú toho názoru, že uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo/33/2011
z 22. marca 2011 bolo porušené základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy, základné právo na rovnosť účastníkov súdneho konania podľa čl. 47 ods. 3 ústavy,
základné právo na prerokovanie veci v prítomnosti účastníka konania a základné právo
vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, právo
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, právo na zohľadnenie záujmu
dieťaťa pri činnosti súdu podľa čl. 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa, právo na ochranu
a starostlivosť nevyhnutnú pre blaho dieťaťa podľa čl. 3 ods. 2 Dohovoru o právach dieťaťa,
právo dieťaťa formulovať vlastné názory a byť vypočutý v súdnom konaní podľa čl. 12
ods. 1 a 2 Dohovoru o právach dieťaťa. Porušenie označených práv vidia v tom, že najvyšší
súd odmietol dovolanie sťažovateliek proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave (ďalej
len „krajský súd“) sp. zn. 11 CoP/10/2011 z 25. januára 2011.
V doplnení sťažnosti doručenom ústavnému súdu 27. júna 2011 sťažovateľky
navrhli, aby ústavný súd vydal tento nález:
„Najvyšší súd Slovenskej republiky porušil právo na súdnu ochranu a právo
na spravodlivý súdny proces garantované ustanoveniami Ústavy Slovenskej republiky
v článku 46 ods. 1 - právo na prístup k súdu, v článku 47 ods. 3 - rovnosť účastníkov
v konaní pred súdom a v článku 48 ods. 2 - právo na prerokovanie veci v prítomnosti
účastníka konania a právo účastníka konania sa vyjadriť ku všetkým vykonaným dôkazom,
ako aj právo na spravodlivé prejednanie veci garantované v článku 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd sťažovateľky v 1. rade.
Najvyšší súd Slovenskej republiky porušil právo na súdnu ochranu a právo
na spravodlivý súdny proces garantovaných v článku 46 ods. 1 - právo na prístup k súdu,
v článku 47 ods. 3 - rovnosť účastníkov v konaní pred súdom a v článku 48 ods. 2 - právo na
prerokovanie veci v prítomnosti účastníka konania a právo účastníka konania sa vyjadriť
ku všetkým vykonaným dôkazom, ako aj právo na spravodlivé prejednanie veci garantované
v článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a proti porušeniu
práv dieťaťa garantovaných v ustanoveniach Dohovoru o právach dieťaťa v článku 3 ods. 1
- právo dieťaťa na prvoradé zohľadnenie jeho záujmu pri činnosti súdu, v článku 3 ods. 2 -
právo dieťaťa na zabezpečenie ochrany a starostlivosti nevyhnutnej pre jeho blaho
a s ohľadom na práva a povinnosti jeho rodičov a v článku 12 ods. 1 a 2 - právo dieťaťa
formulovať vlastné názory a právo na jeho vypočutie v súdnom konaní sťažovateľky
v 2. rade.
Ústavný súd zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa
22. 03. 2011 - sp. zn. 4 Cdo/33/2011 a vec vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky
na ďalšie konanie.“
V podaní z 28. októbra 2011 sťažovateľky požiadali ústavný súd o úhradu trov
právneho zastúpenia v sume 658,75 €.
Na základe výzvy ústavného súdu sa k veci listom č. k. KP 4/2010-66 z 31. augusta
2011 vyjadril predseda najvyššieho súdu, v ktorom uviedol:
«Sťažovateľky vo svojej ústavnej sťažnosti uvádzajú, že súd prvého stupňa sa dopustil
závažného a hrubého pochybenia a porušenia ustanovení Občianskeho súdneho poriadku,
keď len dva dni po prevzatí kompletného návrhu na začatie konania (materiál obsahoval
takmer 100 strán), teda 11. novembra 2010 sa uskutočnilo pojednávanie vo veci nariadenia
návratu maloletej do krajiny obvyklého pobytu. Toto pojednávanie sa uskutočnilo
v neprítomnosti sťažovateľky, napriek tomu, že požiadala o odročenie pojednávania. Matka
namietala, že na tomto pojednávaní bol vypočutý otec, ktorý mal tak možnosť na tomto
pojednávaní predniesť všetky argumenty vo svoj prospech bez „narušenia“ ich celistvosti
otázkami, vyjadreniami, reakciami sťažovateľky, kým jej toto umožnené nebolo. Túto
námietku uviedla sťažovateľka aj v dovolaní proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave
z 25. januára 2011, sp. zn. 11 CoP 10/2011, pričom prípustnosť dovolania založila
na tvrdení, že sa jej odňala možnosť konať pred súdom [§ 237 písm. f) O. s. p.].
Najvyšší súd sa s touto námietkou vysporiadal v dovolacom konaní, keď uviedol, že
pokiaľ súd prvého stupňa neakceptoval ospravedlnenie neúčasti matky a jej splnomocnenej
zástupkyne na pojednávaní 11. novembra 2010 a napriek ich žiadosti o odročenie tohto
pojednávania z dôvodu nedodržania lehoty na jeho prípravu postupoval podľa § 101 ods. 2
O. s. p., jeho postup nebol správny a v danom štádiu konania odňal matke maloletej
možnosť konať pred súdom. Pre posúdenie otázky existencie procesnej podmienky
prípustnosti dovolania podľa § 237 písm. f) O. s. p. z vyššie uvedeného dôvodu je však
rozhodujúce, že napriek meritórnemu konaniu súd prvého stupňa pojednávanie
11. novembra 2010 odročil na 18. novembra 2010, na ktoré pojednávanie boli matka a jej
splnomocnená zástupkyňa riadne predvolané, na tomto pojednávaní aj boli prítomné,
rovnako ako otec a jeho splnomocnený zástupca, splnomocnená zástupkyňa matky založila
do spisu rozsiahle písomné vyjadrenie k návrhu aj s prílohami, matka bola vypočutá a mala
možnosť vyjadriť sa k výpovedi otca a klásť mu otázky. Na základe toho konštatoval, že
už súd prvého stupňa takto napravil svoje predchádzajúce procesné pochybenie. Naviac,
následne matka mala možnosť uplatniť svoj vplyv na výsledok konania tým, že proti riadne
doručenému rozhodnutiu súdu prvého stupňa podala odvolanie, pričom v rámci
odvolacieho konania sa so všetkými námietkami matky odvolací súd vysporiadal. Preto
v tomto smere dovolateľkou namietaným postupom súdov nebola matke odňatá možnosť
konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f) O. s. p. Ani matkou namietané nevykonanie ňou
navrhovaných dôkazov nie je postup, ktorým súd odňal matke možnosť konať pred súdom.
V tejto súvislosti správne konštatoval už odvolací súd, že je vecou rozhodnutia súdu, ktoré
z účastníkmi označených dôkazov vykoná (§ 120 ods. 1 O. s. p.)...
Sťažovatelia vo svojej ústavnej sťažnosti tiež vytýkajú najvyššiemu súdu, že bolo
zasiahnuté do práv maloletej, keď jej vyjadrenie nebolo zabezpečené prostredníctvom
opatrovníka, keďže súd prvého stupňa ani na jednom z pojednávaní ho nevypočul.
Najvyšší súd sa aj s touto námietkou v dovolacom konaní vysporiadal, keď uviedol,
že kolízny opatrovník maloletej sa napriek riadne vykázanému doručeniu predvolania ani
na jedno z pojednávaní nedostavil, pričom ani raz svoju neúčasť neospravedlnil a ani
nežiadal odročenie pojednávania z dôležitého dôvodu. Súdu prvého stupňa preto nebránilo
postupovať v konaní aj bez účasti kolízneho opatrovníka v zmysle § 101 ods. 2 O. s. p. Inak,
podľa názoru dovolacieho súdu, o laxnom prístupe kolízneho opatrovníka k veci svedčí
i fakt, že sa nevyjadril ani k podanému odvolaniu a dovolaniu.
Vo všeobecnosti možno povedať, že ústavná sťažnosť podaná sťažovateľmi obsahuje
rovnaké, resp. podobné námietky aké obsahovalo ich dovolanie proti rozsudku odvolacieho
súdu. Najvyšší súd sa s týmito námietkami vysporiadal v dovolacom konaní a svoje
rozhodnutie riadne odôvodnil. Rozhodnutie najvyššieho súdu z 22. marca 2011
sp. zn. 4 Cdo 33/2011 nie je teda možné považovať za svojvoľné alebo zjavne
neodôvodnené, resp. za také, ktoré by popieralo zmysel práva na spravodlivé súdne konanie
a súdnu ochranu.»
Predseda najvyššieho súdu v uvedenom vyjadrení a právna zástupkyňa sťažovateliek
v podaní z 28. októbra 2011 uviedli, že netrvajú na verejnom ústnom pojednávaní.
Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom
súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto
pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní... rovní.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...
Podľa čl. 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa záujem dieťaťa musí byť prvoradým
hľadiskom pri akejkoľvek činnosti týkajúcej sa detí, nech už uskutočňovanej verejnými
alebo súkromnými zariadeniami sociálnej starostlivosti, súdmi, správnymi alebo
zákonodarnými orgánmi.
Podľa čl. 3 ods. 2 Dohovoru o právach dieťaťa štáty, ktoré sú zmluvnou stranou
dohovoru, sa zaväzujú zabezpečiť dieťaťu takú ochranu a starostlivosť, aká je nevyhnutná
pre jeho blaho, pričom berú ohľad na práva a povinnosti jeho rodičov, zákonných zástupcov
alebo iných jednotlivcov právne za neho zodpovedných, a robia pre to všetky potrebné
zákonodarné a správne opatrenia.
Podľa čl. 12 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa štáty, ktoré sú zmluvnou stranou
dohovoru, zabezpečujú dieťaťu, ktoré je schopné formulovať svoje vlastné názory, právo
tieto názory slobodne vyjadrovať vo všetkých záležitostiach, ktoré sa ho dotýkajú, pričom
sa názorom dieťaťa musí venovať patričná pozornosť zodpovedajúca jeho veku a úrovni.
Podľa čl. 12 ods. 2 Dohovoru o právach dieťaťa za tým účelom sa dieťaťu poskytuje
najmä možnosť, aby sa vypočulo v každom súdnom alebo správnom konaní, ktoré sa ho
dotýka, a to buď priamo, alebo prostredníctvom zástupcu alebo príslušného orgánu, pričom
spôsob vypočutia musí byť v súlade s procedurálnymi pravidlami vnútroštátneho
zákonodarstva.
K námietke porušenia základných práv sťažovateľky v 1. rade podľa čl. 46
ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením
najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo/33/2011 z 22. marca 2011
Sťažovateľka v 1. rade spája porušenie označených práv s odňatím možnosti konať
pred súdom [dovolací dôvod podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj
„OSP“)], čo odôvodňuje tým, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci [§ 241 ods. 2 písm. c) OSP]. Námietky sťažovateľky
v 1. rade obsiahnuté v posudzovanej sťažnosti sú v podstate totožné s tými, ktoré boli
obsahom jej dovolania (a aj odvolania). Okresnému súdu vytýka, že jej spolu s návrhom
na začatie konania nedoručil prílohy návrhu a že pojednávanie nariadené
na 11. november 2010 vykonal v jej neprítomnosti, hoci požiadala o jeho odročenie
z dôvodu, že nemala dostatok času na prípravu, keďže predvolanie jej bolo doručené dva
dni pred dňom, keď sa pojednávanie malo konať. Ďalej namietala, že sa nemohla vyjadriť
k vykonávaným dôkazom.
V tejto súvislosti najvyšší súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia okrem iného
uviedol:
„K uvedenému tvrdeniu matky maloletej..., o ktoré opiera prípustnosť dovolania
podľa § 237 písm. f) O. s. p. treba uviesť, že je neopodstatnené. Totiž, podmienka
prípustnosti dovolania podľa § 237 písm. f) O. s. p. nie je splnená v prípade, ak sa
účastníkovi odňala možnosť konať pred súdom len pre časť konania do takej miery, že
účastník následne mohol uplatniť svoj vplyv na výsledok konania napríklad tým, že mohol
podať proti rozsudku (rozhodnutiu), ktorý mu bol riadne doručený, odvolanie (R 39/1993).
V preskúmavanej veci je z obsahu spisu zrejmé, že matke maloletej bol síce súdom
prvého stupňa doručený návrh na začatie konania, avšak bez príloh. Následne však, a to
dňa 10. novembra 2010 (t. j. už pred prvým pojednávaním) splnomocnená zástupkyňa matky
už mala k dispozícii aj všetky prílohy pripojené otcom k návrhu.
... pokiaľ súd prvého stupňa neakceptoval ospravedlnenie neúčasti matky a jej
splnomocnenej zástupkyne na pojednávaní dňa 11. novembra 2010 a napriek ich žiadosti
o odročenie tohto pojednávania z dôvodu nedodržania lehoty na jeho prípravu postupoval
podľa § 101 ods. 2 O. s. p., jeho postup nebol správny a v danom štádiu konania odňal
matke maloletej možnosť konať pred súdom. Pre posúdenie otázky existencie procesnej
podmienky prípustnosti dovolania podľa § 237 písm. f) O. s. p. z vyššie uvedeného dôvodu
je však rozhodujúce, že napriek meritórnemu konaniu súd prvého stupňa pojednávanie
11. novembra 2010 odročil na deň 18. novembra 2010, na ktoré pojednávanie boli matka
a jej splnomocnená zástupkyňa riadne predvolané, na tomto pojednávaní aj boli prítomné,
rovnako ako otec a jeho splnomocnený zástupca, splnomocnená zástupkyňa matky založila
do spisu rozsiahle písomné vyjadrenie k návrhu aj s prílohami, matka bola vypočutá a mala
možnosť vyjadriť sa k výpovedi otca a klásť mu otázky. Za tejto situácie možno teda
konštatovať, že už súd prvého stupňa takto napravil svoje predchádzajúce procesné
pochybenie. Naviac, následne matka mala možnosť uplatniť svoj vplyv na výsledok konania
tým, že proti riadne doručenému rozhodnutiu súdu prvého stupňa podala odvolanie, pričom
v rámci odvolacieho konania sa so všetkými námietkami matky odvolací súd vysporiadal.
Preto v tomto smere dovolateľkou namietaným postupom súdov nebola matke odňatá
možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f) O. s. p. Ani matkou namietané
nevykonanie ňou navrhovaných dôkazov nie je postup, ktorým súd odňal matke možnosť
konať pred súdom. V tejto súvislosti správne konštatoval už odvolací súd, že je vecou
rozhodnutia súdu, ktoré z účastníkmi označených dôkazov vykoná (§ 120 ods. 1 O. s. p.).“
Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi
všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity,
ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základným
právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy),
a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale
aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy).
Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci
samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite
zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd
vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách (mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00,
Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutie
všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím
došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného
súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené
závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a zároveň by mali za následok porušenie
základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00,
Ústavný súd v rámci svojej judikatúry taktiež vyslovil, že predpokladom pre záver
o porušení základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je
také porušenie, ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné činnosťou všeobecného súdu
pred začatím konania alebo v konaní vo veci samej, resp. ktoré nemožno napraviť
procesnými prostriedkami, ktoré sú obsiahnuté v Občianskom súdnom poriadku (obdobne
I. ÚS 148/03, III. ÚS 355/05).
Tieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochrane
ústavnosti, ktoré možno vyvodiť z doterajšej konštantnej judikatúry ústavného súdu, boli
relevantné aj v danej veci.
Preskúmaním námietok sťažovateľky v 1. rade, ktoré v podstate smerovali k postupu
okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 P 242/2010, ústavný súd dospel k záveru,
že zo strany ústavného súdu nemožno skonštatovať porušenie označených práv
sťažovateľky v 1. rade, a to práve z dôvodu, že ich porušenie už deklaroval najvyšší súd
v napadnutom rozhodnutí, keď postup okresného súdu vyhodnotil ako nesprávny a zároveň
uviedol, že ide o porušenie (procesné pochybenie), ktoré bolo okresným súdom napravené.
Okrem toho sťažovateľka v 1. rade v sťažnosti konkrétne neuviedla to, akým iným
spôsobom mala byť poskytnutá ochrana jej právam, porušenie ktorých namietala, ani to,
prečo sa ochrany svojich práv vo vzťahu k ústavnému súdu nedomáhala už v čase, keď sa
o zásahu do týchto práv dozvedela (november 2010), ale až podaním sťažnosti, ktorá bola
ústavnému súdu doručená 1. júna 2011.
Ústavný súd preto konštatuje, že najvyšší súd poskytol ochranu právam sťažovateľky
v 1. rade, porušenie ktorých namietala. Pokiaľ ide o samotné rozhodnutie najvyššieho súdu,
ktorým odmietol dovolanie sťažovateľky v 1. rade, ním vyvodené závery nie sú zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné. Z týchto dôvodov ústavný súd rozhodol, že základné práva sťažovateľky
v 1. rade podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo/33/2011 z 22. marca 2011 porušené
neboli (bod 1 výroku nálezu).
K námietke porušenia základných práv sťažovateľky v 2. rade podľa čl. 46
ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy, práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práv
podľa čl. 3 ods. 1 a 2 a čl. 12 ods. 1 a 2 Dohovoru o právach dieťaťa uznesením
najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo/33/2011 z 22. marca 2011
Ústavný súd vo svojej judikatúre opakovane zdôraznil, že nezávislosť rozhodovania
všeobecných súdov sa má uskutočňovať v ústavnom a zákonnom procesnoprávnom
a hmotnoprávnom rámci. Procesnoprávny rámec predstavujú predovšetkým princípy
riadneho a spravodlivého procesu, ako vyplývajú z čl. 46 a nasl. ústavy a čl. 6 ods. 1
dohovoru. Jedným z týchto princípov predstavujúcich súčasť práva na riadny proces (čl. 46
ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru) a vylučujúcich ľubovôľu pri rozhodovaní
je aj povinnosť súdu presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutia náležite
odôvodniť [§ 132 a § 157 ods. 1 OSP, m. m. I. ÚS 243/07], pritom starostlivo prihliadnuť
na všetko, čo vyšlo počas konania najavo vrátane toho, čo uviedli účastníci. Z odôvodnenia
súdneho rozhodnutia (§ 157 ods. 2 OSP) musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami
a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej.
Všeobecný súd by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho
rozhodnutia dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda, inými slovami, na to, aby
premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís
dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne,
ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé. Všeobecný súd musí súčasne
vychádzať z toho, že práve tieto súdy majú poskytovať v občianskom súdnom konaní
materiálnu ochranu zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv
a oprávnených záujmov účastníkov (§ 1 OSP; obdobne napr. IV. ÚS 1/02, II. ÚS 174/04,
III. ÚS 117/07, III. ÚS 332/09).
Rozhodnutiu súdu vo veci samej musí predchádzať činnosť súdu zameraná
na spoľahlivé zistenie skutkového stavu – dokazovanie zodpovedajúce garanciám
spravodlivého súdneho konania v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru, najmä garanciám
obsiahnutým v princípe rovnosti zbraní a práve na kontradiktórne konanie (I. ÚS 52/03).
Ústavný súd formuloval požiadavku rovnosti zbraní tiež v tom zmysle, že žiadne
ustanovenie Občianskeho súdneho poriadku nemožno vykladať a uplatňovať v konaní pred
súdom tak, aby niektorý z účastníkov bol zvýhodnený na úkor druhého účastníka pri
uplatňovaní práv alebo aby mal priaznivejšie postavenie pri prejednávaní a rozhodovaní
veci (I. ÚS 59/00). Podstatu kontradiktórnosti tvorí súperenie strán, ktorého základným
predpokladom je rovnosť účastníkov konania. Na základe zásady kontradiktórnosti by
súdne rozhodnutie malo vychádzať predovšetkým z výsledkov konfrontácie strán v spore,
z ktorých každá musí mať možnosť vyjadriť sa k požiadavkám a tvrdeniam druhej strany
a právo na to, aby sa vypočuli jej argumenty. Požiadavky vyplývajúce z uvedenej zásady
vymedzil Európsky súd pre ľudské práva v mnohých rozhodnutiach, napr.: „... jedným
z prvkov spravodlivého procesu v zmysle článku 6 ods. 1 je jeho kontradiktórny charakter:
každá strana musí mať zásadne možnosť nielen predložiť dôkazy a argumenty, ktoré
považuje za nutné pre úspech jej požiadaviek, ale zoznámiť sa s každým dokladom
a pripomienkou predloženými súdu za účelom ovplyvniť jeho rozhodnutie a vyjadriť sa
k nim“ (Mantovanelli c. Francúzsko z 18. marca 1997).
Ústavný súd zároveň pripomína, že pri rozhodovaní o návrate dieťaťa do iného
zmluvného štátu Dohovoru č. 119/2001 Z. z. o občianskoprávnych aspektoch
medzinárodných únosov detí musia súdy vychádzať zo starostlivo zisteného skutkového
stavu; to znamená, že dôvody, ktoré by mohli eliminovať návrat dieťaťa do miesta bydliska
v inom členskom štáte, musia byť zistené a objasnené natoľko dostatočne, aby posúdenie
(ne)navrátenia maloletého dieťaťa nevychádzalo iba z vyjadrení a dôkazov produkovaných
jedným účastníkom súdneho konania (v konkrétnom prípade otca maloletého dieťaťa), ale
aby aj druhej strane (maloletému dieťaťu a jeho matke) poskytol súdnu ochranu spočívajúcu
vo vytvorení podmienok na uplatnenie základných práv a slobôd.
Z dohovoru (o právach dieťaťa, pozn.) ktorý zaväzuje aj Slovenskú republiku,
vyplýva pozitívny záväzok štátu urobiť opatrenia, prostredníctvom ktorých sa každému
dieťaťu zabezpečí možnosť uplatniť svoje práva zaručené týmto dohovorom (II. ÚS 47/97).
Ak je účastníkom konania maloleté dieťa, súd môže jeho názor zisťovať, ak je s ohľadom
na vek a rozumovú vyspelosť schopné samostatne ho vyjadriť, nielen jeho výsluchom
na pojednávaní, ale aj prostredníctvom príslušného orgánu sociálnoprávnej ochrany detí.
Je vecou súdu, ktorý zo spôsobov na zistenie názoru maloletého dieťaťa v konaní zvolí
(uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 193/2007 z 1. mája 2008). Podobne túto
povinnosť súdu upravuje ustanovenie § 100 ods. 3 OSP.
Najvyšší súd v konaní „o návrat maloletého dieťaťa do krajiny obvyklého pobytu“
uznesením sp. zn. 4 Cdo 33/2011 z 22. marca 2011 zamietol dovolanie matky (sťažovateľky
v 1. rade) maloletého dieťaťa (sťažovateľky v 2. rade) proti uzneseniu krajského súdu
č. k. 11 CoP 10/2011-263 z 25. januára 2011, ktorým potvrdil uznesenie okresného súdu
č. k. 1 P 242/2010-224 z 18. novembra 2010 o nariadení návratu sťažovateľky v 2. rade do
krajiny obvyklého pobytu. Námietka sťažovateľky v 1. rade spočívala v tom, že
nevypočutím kolízneho opatrovníka maloletého dieťaťa mu bola odňatá možnosť konať
pred súdom, v dôsledku čoho došlo k porušeniu označených práv.
V tejto súvislosti najvyšší súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol:
„Neobstojí ani tvrdenie dovolateľky, že postupom súdu bola odňatá možnosť
samotnej maloletej konať pred súdom tým, že súd prvého stupňa ani na jednom
z pojednávaní nevypočul kolízneho opatrovníka dieťaťa. Ako totiž vyplýva z obsahu spisu,
kolízny opatrovník maloletej sa napriek riadne vykázanému doručeniu predvolania ani
na jedno z pojednávaní nedostavil, pričom ani raz svoju neúčasť neospravedlnil a ani
nežiadal o odročenie pojednávania z dôležitého dôvodu. Súdu prvého stupňa preto
nebránilo postupovať v konaní aj bez účasti kolízneho opatrovníka v zmysle § 101 ods. 2
O. s. p. Inak, podľa názoru dovolacieho súdu, o laxnom prístupe kolízneho opatrovníka
k veci svedčí i fakt, že sa nevyjadril ani k podanému odvolaniu a dovolaniu.“
Zo spisu okresného súdu sp. zn. 1 P 242/2010, ktorý si ústavný súd vyžiadal,
vyplýva, že tento dosiaľ vôbec nezistil názor maloletej prostredníctvom príslušného orgánu
sociálnoprávnej ochrany detí. Na č. l. 223 sa nachádza splnomocnenie Úradu práce,
sociálnych vecí a rodiny v Martine (ďalej len „úrad“) z 9. novembra 2010 udelené Úradu
práce, sociálnych vecí a rodiny v Bratislave na zastupovanie v predmetnom konaní. Ústavný
súd poukazuje na to, že po celú dobu trvania predmetného konania všeobecné súdy
„komunikovali“ s úradom; túto skutočnosť však sťažovateľky v sťažnosti nenamietali.
Na č. l. 288 predmetného spisu sa nachádza vyjadrenie úradu z 24. januára 2011
k odvolaniu matky maloletej, v ktorom sa uvádza: „Máme za to, že ak by návrat dieťaťa
predstavoval vážne riziko pre jeho ďalší vývoj a toto riziko by bolo čo len značné...
prikláňame sa k odvolaniu matky a súhlasíme s jej právnou zástupkyňou, aby súd nenariadil
návrat dieťaťa do krajiny obvyklého pobytu a vec – rozhodnutie prvostupňového súdu vrátil
na nové konanie.“ Z uvedeného vyjadrenia úradu nevyplýva, či zistil existenciu vážneho
nebezpečenstva, že návrat by maloletú vystavil fyzickej alebo duševnej ujme alebo ju inak
priviedol do neznesiteľnej situácie, ani to, ako sa maloletá po premiestnení z krajiny
obvyklého pobytu adaptovala na nové prostredie. Zodpovednosť úradu nemôže byť
nahradená odkazom na vyjadrenie matky maloletej bez toho, aby sám aktívne zastúpil
záujmy maloletého dieťaťa. Je pravdou, že orgán sociálnoprávnej ochrany detí (úrad), ktorý
v tak citlivej veci, akou návrat maloletého dieťaťa do krajiny obvyklého pobytu nepochybne
je, nebol dosiaľ vypočutý na žiadnom pojednávaní.
Ústavný súd poukazuje na to, že ustanovenie § 101 ods. 2 OSP umožňuje (teda
neukladá) všeobecnému súdu prejednať vec v neprítomnosti účastníka konania a prihliadnuť
pritom na obsah spisu a dosiaľ vykonané dôkazy. Odkaz najvyššieho súdu na znenie
citovaného ustanovenia však neobstojí. Napríklad ustanovenie § 53 ods. 1 OSP umožňuje
všeobecnému súdu uložiť poriadkovú pokutu tomu, kto marí uplatnenie základného práva
iného účastníka konania alebo kto hrubo sťažuje postup konania tým, že sa neustanoví na
súd, hoci naň bol riadne a včas predvolaný a svoju neprítomnosť neospravedlnil včas
a vážnymi okolnosťami... Uvedená možnosť však ostala nevyužitá. Podľa názoru ústavného
súdu ako prvostupňový súd, tak aj odvolací súd a dovolací súd, mali vzhľadom na predmet
posudzovaného konania venovať postupu v tejto veci zvýšenú pozornosť.
V okolnostiach danej veci preto ústavný súd hodnotí nevykonanie dôkazu výsluchom
maloletého dieťaťa ako účastníka konania prostredníctvom príslušného orgánu
sociálnoprávnej ochrany detí za postup, ktorým bola maloletému dieťaťu, t. j. sťažovateľke
v 2. rade, odňatá možnosť konať pred súdom, čo je dovolacím dôvodom podľa § 237
písm. f) OSP. Keďže sťažovateľke v 2. rade nebola poskytnutá spravodlivá ochrana jej práv
a oprávnených záujmov ako účastníčky konania, ústavný súd dospel k záveru, že uznesením
najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo/33/2011 z 22. marca 2011 boli porušené jej základné práva
podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy, právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
a práva podľa čl. 3 ods. 1 a 2 a čl. 12 ods. 1 a 2 Dohovoru o právach dieťaťa (bod 2 výroku
nálezu).
III.
Ak ústavný súd sťažnosti vyhovie, rozhodnutie, ktorým bolo porušené základné
právo, zruší (§ 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde) a môže vec vrátiť na ďalšie konanie [§ 56
ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde].
Ústavný súd vyslovil porušenie označených práv sťažovateľky v 2. rade, ktorá
zároveň žiadala zrušenie napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu a vrátenie mu veci
na ďalšie konanie. V danom prípade bolo potrebné na ochranu označených práv
sťažovateľky v 2. rade, porušenie ktorých namietala, toto rozhodnutie nielen zrušiť, ale aj
vrátiť vec na ďalšie konanie (bod 3 výroku nálezu).
V ďalšom postupe je najvyšší súd viazaný právnym názorom ústavného súdu
vysloveným v tomto rozhodnutí. Úlohou najvyššieho súdu bude poskytnúť ochranu právam
sťažovateľky v 2. rade, porušenie ktorých namietala, v tom zmysle, že jej (prostredníctvom
úradu) umožní uplatniť svoje procesné práva ako účastníčky konania pred všeobecnými
súdmi.
Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby
úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.
V podaní z 28. októbra 2011 sťažovateľky požiadali ústavný súd o úhradu trov
právneho zastúpenia v sume 658,75 €.
Keďže ústavný súd vyslovil len porušenie práv sťažovateľky v 2. rade, tejto patrí
náhrada trov právneho zastúpenia. Ústavný súd vychádzal z vyhlášky Ministerstva
spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov
za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov a sťažovateľke v 2. rade
priznal náhradu trov konania za dva úkony právnej služby – príprava a prevzatie veci
a písomné vyhotovenie sťažnosti v hodnote po 123,50 € a dva režijné paušály v hodnote
po 7,41 €, čo je spolu 261,82 €, ktorú zaviazal uhradiť najvyšší súd (bod 4 výroku nálezu).
Ústavný súd náhradu trov konania za úkony právnej služby – doplnenie sťažnosti
z 22. júna 2011, stanovisko k vyjadreniu najvyššieho súdu zo 4. októbra 2011, súhlas
s upustením od ústneho pojednávania a vyčíslenie trov konania z 28. októbra 2011
nepriznal, pretože tieto neobsahovali nové skutočnosti podstatné pre rozhodnutie ústavného
súdu, resp. právna zástupkyňa sťažovateliek nimi len odstránila nedostatky pôvodnej
sťažnosti, na základe čoho mohla byť prijatá na ďalšie konanie.
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. decembra 2011