Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 454/2011

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-55

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. decembra 2011

v senáte zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka a zo sudcov Jána Auxta a Rudolfa

Tkáčika vo veci sťažnosti Z. H. a maloletej S. L. G. (zastúpenej matkou Z. H.), obe bytom

M., právne zastúpených advokátkou JUDr. A. C., Advokátska kancelária, B., pre namietané

porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky, základného práva na rovnosť účastníkov súdneho konania podľa čl. 47 ods. 3

, základného práva na prerokovanie veci v prítomnosti

účastníka konania a základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom

podľa , práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, práva na zohľadnenie

záujmu dieťaťa pri činnosti súdu podľa čl. 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa, práva na

ochranu a starostlivosť nevyhnutnú pre blaho dieťaťa podľa čl. 3 ods. 2 Dohovoru o právach

dieťaťa a práva dieťaťa formulovať vlastné názory a byť vypočutý v súdnom konaní podľa

čl. 12 ods. 1 a 2 Dohovoru o právach dieťaťa uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 22. marca 2011 takto

rozhodol:

1. Základné právo Z. H. na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky, základné právo na rovnosť účastníkov súdneho konania podľa čl. 47 ods. 3

, základné právo na prerokovanie veci v prítomnosti účastníka

konania a základné právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48

ods. 2 , právo na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 22. marca 2011 p o r u š e n é n e b o l o .

2. Základné právo maloletej S. L. G. na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky, základné právo na rovnosť účastníkov súdneho konania podľa čl. 47

ods. 3 , základné právo na prerokovanie veci v prítomnosti

účastníka konania a základné právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa

, právo na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo na zohľadnenie

záujmu dieťaťa pri činnosti súdu podľa čl. 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa, právo na

ochranu a starostlivosť nevyhnutnú pre blaho dieťaťa podľa čl. 3 ods. 2 Dohovoru o právach

dieťaťa a právo dieťaťa formulovať vlastné názory a byť vypočutý v súdnom konaní podľa

čl. 12 ods. 1 a 2 Dohovoru o právach dieťaťa uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 22. marca 2011 p o r u š e n é b o l o .

3. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 22. marca 2011 z r u š u j e a vec v r a c i a Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky

na ďalšie konanie.

4. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý uhradiť trovy právneho

zastúpenia maloletej S. L. G. v sume 261,82 € (slovom dvestošesťdesiatjeden eur a

osemdesiatdva centov) na účet jej advokátky JUDr. A. C., Advokátska kancelária, B., do

dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) podľa § 25 ods. 3

o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) uznesením č. k. -39

z 18. októbra 2011 prijal na ďalšie konanie sťažnosť Z. H. a maloletej S. L. G. (zastúpenej

matkou Z. H.), obe bytom M. (ďalej aj „sťažovateľky“, „sťažovateľka v 1. rade“ a

„sťažovateľka v 2. rade“), pre namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu

podľa (ďalej len „“), základného práva na

rovnosť účastníkov súdneho konania podľa , základného práva na

prerokovanie veci v prítomnosti účastníka konania a základného práva vyjadriť sa ku

všetkým vykonávaným dôkazom podľa , práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“), práva na zohľadnenie záujmu dieťaťa pri činnosti súdu podľa čl. 3 ods. 1

Dohovoru o právach dieťaťa, práva na ochranu a starostlivosť nevyhnutnú pre blaho dieťaťa

podľa čl. 3 ods. 2 Dohovoru o právach dieťaťa a práva dieťaťa formulovať vlastné názory a

byť vypočutý v súdnom konaní podľa čl. 12 ods. 1 a 2 Dohovoru o právach dieťaťa

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 22. marca 2011.

Sťažovateľky v sťažnosti uviedli:

«... Okresný súd Bratislava I prejednával návrh otca J. J. L. G., nar. ..., bytom M., Š.,

štátny občan Š. („otec“) smerujúceho proti sťažovateľke v 1. rade („sťažovateľka“)

na nariadenie návratu maloletej sťažovateľke v 2. rade („maloletá“) do krajiny obvyklého

pobytu v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. .

V predmetnom konaní, ktoré sa začalo na návrh otca, ktorý bol doručený Okresnému

súdu Bratislava I dňa 21. 10. 2010. Išlo o obsiahly návrh, ktorý následne otec dopĺňal tak,

že doplnený návrh spolu s prílohami (listinnými dôkazmi) predstavoval takmer 100 strán.

Sťažovateľke bol dňa 09. 11. 2010 doručený návrh na začatie konania. Sťažovateľke však

neboli doručené žiadne prílohy, ktoré tento návrh tvorili.

Spolu s návrhom (bez príloh) bolo sťažovateľke doručené aj predvolanie

na pojednávanie v predmetnej veci, ktoré sa malo uskutočniť len dva dni po prevzatí

nekompletného návrhu, teda dňa 11. 11. 2010. Následne sťažovateľka s vecou oboznámila

zvolenú právnu zástupkyňu, ktorá dňa 09. 11. 2010 ospravedlnila neúčasť na pojednávaní

svoju, ako aj neúčasť samotnej sťažovateľky, nakoľko jej nebol doručený kompletný návrh

na začatie konania v zmysle ustanovenia , rovnako ako sťažovateľke a ani

jej právnej zástupkyni nebola umožnená dostatočná príprava na pojednávanie v zmysle

ustanovenia .

Sťažovateľka sa tak na základe postupu súdu ocitla v situácii, kedy sa mala len

v priebehu necelých dvoch dní riadne pripraviť na pojednávanie, na ktorom sa rozhodovalo

o tak závažnej otázke, akou je nariadenie návratu len (vtedy) jeden a pol ročného dieťaťa.

Uvedené sa udialo v kontraste s prípravou otca na vedenie konania, ktoré nie je ani len

minimálne porovnateľné s prípravou sťažovateľky, a to bez jej zavinenia, na základe

nezákonného postupu súdu...

Pojednávanie v predmetnej veci sa dňa 11. 11. 2010 konalo a to bez prítomnosti

sťažovateľky, ako aj bez prítomnosti jej právneho zástupcu a boli vykonané dôkazy

navrhnuté otcom v návrhu na začatie konania. Na pojednávaní sa pri tom nezúčastnil ani

kolízny opatrovník maloletej. Po odročení termínu pojednávania a uskutočnení ďalšieho

pojednávania dňa 18. 11. 2010 v tento deň Okresný súd vydal rozhodnutie (uznesenie

sp. zn. -224), ktorým nariadil návrat maloletej do krajiny obvyklého pobytu

(pričom za krajinu obvyklého pobytu maloletej súd ustálil Š.).

Proti uvedenému rozhodnutiu sťažovateľka podala odvolanie, ktoré odôvodnila ako

vyššie opísanými procesnými vadami konania, tak aj z hľadiska nesprávnosti postupu súdu

a jeho rozhodnutia vo veci samej. Krajský súd v Bratislave o odvolaní rozhodol uznesením

zo dňa 25. 01. 2011 (sp. zn. -263, ktorým napadnuté rozhodnutie súdu

prvého stupňa potvrdil).

Proti obom uvedeným rozhodnutiam podala sťažovateľka dovolanie na Najvyšší súd

Slovenskej republiky. V podanom dovolaní sa sťažovateľka opätovne domáhala zrušenia

rozhodnutia ako odvolacieho súdu, tak aj súdu prvého stupňa a to opätovne z procesných

dôvodov, ako aj z vecných dôvodov...

Dovolanie bolo odôvodnené jednak porušením práv sťažovateľky, ktorá má za to, že

postupom prvostupňového súdu jej bola odňatá možnosť konať pred súdom, nakoľko

nemohla vykonávať všetky svoje procesné práva a povinnosti uložené zákonom

a garantované aj . Ďalej sťažovateľka v podanom dovolaní

namietala porušenie práv samotnej maloletej, ktorej ako dieťaťu priznáva Dohovor

o právach dieťaťa (publikovaný v zbierke ), keďže sťažovateľka má

zato, že súd v konaní nepostupoval v najlepšom záujme maloletej. Taktiež sťažovateľka

namietala aj odňatie možnosti konať pred súdom, nakoľko ani maloletá v konaní nebola

nielenže vypočutá, ale sa na konaní ani len nezúčastnila (vzhľadom na vek maloletej sa tak

malo stať prostredníctvom súdom ustanoveného opatrovníka).

Najvyšší súd Slovenskej republiky podané dovolanie sťažovateľky odmietol

uznesením zo dňa 22. 03. 2011 - sp. zn. . V odôvodnení Najvyšší súd

Slovenskej republiky skonštatoval pochybenie prvostupňového súdu, keď sťažovateľke

nebola poskytnutá dostatočná lehota na prípravu pojednávania, po čom nasledovalo

uskutočnenie pojednávania bez jej prítomnosti, avšak uviedol, že prvostupňový súd tento

nedostatok neskôr odstránil, keď na ďalšom pojednávaní (na ktorom bolo vyhlásené

rozhodnutie vo veci samej) mala sťažovateľka možnosť sa k veci vyjadriť.

Rovnako tak dovolací súd, tak ako to vyplýva z odôvodnenia napadnutého

rozhodnutia, porušil práva na prístup k súdu samotnej maloletej, nakoľko na pojednávanie

súdom ustanovený kolízny opatrovník bol predvolaný, avšak sa bez ospravedlnenia

nedostavil...»

Sťažovateľky sú toho názoru, že uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 22. marca 2011 bolo porušené základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

, základné právo na rovnosť účastníkov súdneho konania podľa ,

základné právo na prerokovanie veci v prítomnosti účastníka konania a základné právo

vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa , právo

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, právo na zohľadnenie záujmu

dieťaťa pri činnosti súdu podľa čl. 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa, právo na ochranu

a starostlivosť nevyhnutnú pre blaho dieťaťa podľa čl. 3 ods. 2 Dohovoru o právach dieťaťa,

právo dieťaťa formulovať vlastné názory a byť vypočutý v súdnom konaní podľa čl. 12

ods. 1 a 2 Dohovoru o právach dieťaťa. Porušenie označených práv vidia v tom, že najvyšší

súd odmietol dovolanie sťažovateliek proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave (ďalej

len „krajský súd“) sp. zn. z 25. januára 2011.

V doplnení sťažnosti doručenom ústavnému súdu 27. júna 2011 sťažovateľky

navrhli, aby ústavný súd vydal tento nález:

„Najvyšší súd Slovenskej republiky porušil právo na súdnu ochranu a právo

na spravodlivý súdny proces garantované ustanoveniami

v článku 46 ods. 1 - právo na prístup k súdu, v článku 47 ods. 3 - rovnosť účastníkov

v konaní pred súdom a v článku 48 ods. 2 - právo na prerokovanie veci v prítomnosti

účastníka konania a právo účastníka konania sa vyjadriť ku všetkým vykonaným dôkazom,

ako aj právo na spravodlivé prejednanie veci garantované v článku 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd sťažovateľky v 1. rade.

Najvyšší súd Slovenskej republiky porušil právo na súdnu ochranu a právo

na spravodlivý súdny proces garantovaných v článku 46 ods. 1 - právo na prístup k súdu,

v článku 47 ods. 3 - rovnosť účastníkov v konaní pred súdom a v článku 48 ods. 2 - právo na

prerokovanie veci v prítomnosti účastníka konania a právo účastníka konania sa vyjadriť

ku všetkým vykonaným dôkazom, ako aj právo na spravodlivé prejednanie veci garantované

v článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a proti porušeniu

práv dieťaťa garantovaných v ustanoveniach Dohovoru o právach dieťaťa v článku 3 ods. 1

- právo dieťaťa na prvoradé zohľadnenie jeho záujmu pri činnosti súdu, v článku 3 ods. 2 -

právo dieťaťa na zabezpečenie ochrany a starostlivosti nevyhnutnej pre jeho blaho

a s ohľadom na práva a povinnosti jeho rodičov a v článku 12 ods. 1 a 2 - právo dieťaťa

formulovať vlastné názory a právo na jeho vypočutie v súdnom konaní sťažovateľky

v 2. rade.

Ústavný súd zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa

22. 03. 2011 - sp. zn. a vec vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky

na ďalšie konanie.“

V podaní z 28. októbra 2011 sťažovateľky požiadali ústavný súd o úhradu trov

právneho zastúpenia v sume 658,75 €.

Na základe výzvy ústavného súdu sa k veci listom č. k. -66 z 31. augusta

2011 vyjadril predseda najvyššieho súdu, v ktorom uviedol:

«Sťažovateľky vo svojej ústavnej sťažnosti uvádzajú, že súd prvého stupňa sa dopustil

závažného a hrubého pochybenia a porušenia ustanovení ,

keď len dva dni po prevzatí kompletného návrhu na začatie konania (materiál obsahoval

takmer 100 strán), teda 11. novembra 2010 sa uskutočnilo pojednávanie vo veci nariadenia

návratu maloletej do krajiny obvyklého pobytu. Toto pojednávanie sa uskutočnilo

v neprítomnosti sťažovateľky, napriek tomu, že požiadala o odročenie pojednávania. Matka

namietala, že na tomto pojednávaní bol vypočutý otec, ktorý mal tak možnosť na tomto

pojednávaní predniesť všetky argumenty vo svoj prospech bez „narušenia“ ich celistvosti

otázkami, vyjadreniami, reakciami sťažovateľky, kým jej toto umožnené nebolo. Túto

námietku uviedla sťažovateľka aj v dovolaní proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave

z 25. januára 2011, sp. zn. , pričom prípustnosť dovolania založila

na tvrdení, že sa jej odňala možnosť konať pred súdom [ ].

Najvyšší súd sa s touto námietkou vysporiadal v dovolacom konaní, keď uviedol, že

pokiaľ súd prvého stupňa neakceptoval ospravedlnenie neúčasti matky a jej splnomocnenej

zástupkyne na pojednávaní 11. novembra 2010 a napriek ich žiadosti o odročenie tohto

pojednávania z dôvodu nedodržania lehoty na jeho prípravu postupoval podľa § 101 ods. 2

, jeho postup nebol správny a v danom štádiu konania odňal matke maloletej

možnosť konať pred súdom. Pre posúdenie otázky existencie procesnej podmienky

prípustnosti dovolania podľa z vyššie uvedeného dôvodu je však

rozhodujúce, že napriek meritórnemu konaniu súd prvého stupňa pojednávanie

11. novembra 2010 odročil na 18. novembra 2010, na ktoré pojednávanie boli matka a jej

splnomocnená zástupkyňa riadne predvolané, na tomto pojednávaní aj boli prítomné,

rovnako ako otec a jeho splnomocnený zástupca, splnomocnená zástupkyňa matky založila

do spisu rozsiahle písomné vyjadrenie k návrhu aj s prílohami, matka bola vypočutá a mala

možnosť vyjadriť sa k výpovedi otca a klásť mu otázky. Na základe toho konštatoval, že

už súd prvého stupňa takto napravil svoje predchádzajúce procesné pochybenie. Naviac,

následne matka mala možnosť uplatniť svoj vplyv na výsledok konania tým, že proti riadne

doručenému rozhodnutiu súdu prvého stupňa podala odvolanie, pričom v rámci

odvolacieho konania sa so všetkými námietkami matky odvolací súd vysporiadal. Preto

v tomto smere dovolateľkou namietaným postupom súdov nebola matke odňatá možnosť

konať pred súdom v zmysle Ani matkou namietané nevykonanie ňou

navrhovaných dôkazov nie je postup, ktorým súd odňal matke možnosť konať pred súdom.

V tejto súvislosti správne konštatoval už odvolací súd, že je vecou rozhodnutia súdu, ktoré

z účastníkmi označených dôkazov vykoná ( )...

Sťažovatelia vo svojej ústavnej sťažnosti tiež vytýkajú najvyššiemu súdu, že bolo

zasiahnuté do práv maloletej, keď jej vyjadrenie nebolo zabezpečené prostredníctvom

opatrovníka, keďže súd prvého stupňa ani na jednom z pojednávaní ho nevypočul.

Najvyšší súd sa aj s touto námietkou v dovolacom konaní vysporiadal, keď uviedol,

že kolízny opatrovník maloletej sa napriek riadne vykázanému doručeniu predvolania ani

na jedno z pojednávaní nedostavil, pričom ani raz svoju neúčasť neospravedlnil a ani

nežiadal odročenie pojednávania z dôležitého dôvodu. Súdu prvého stupňa preto nebránilo

postupovať v konaní aj bez účasti kolízneho opatrovníka v zmysle Inak,

podľa názoru dovolacieho súdu, o laxnom prístupe kolízneho opatrovníka k veci svedčí

i fakt, že sa nevyjadril ani k podanému odvolaniu a dovolaniu.

Vo všeobecnosti možno povedať, že ústavná sťažnosť podaná sťažovateľmi obsahuje

rovnaké, resp. podobné námietky aké obsahovalo ich dovolanie proti rozsudku odvolacieho

súdu. Najvyšší súd sa s týmito námietkami vysporiadal v dovolacom konaní a svoje

rozhodnutie riadne odôvodnil. Rozhodnutie najvyššieho súdu z 22. marca 2011

sp. zn. nie je teda možné považovať za svojvoľné alebo zjavne

neodôvodnené, resp. za také, ktoré by popieralo zmysel práva na spravodlivé súdne konanie

a súdnu ochranu.»

Predseda najvyššieho súdu v uvedenom vyjadrení a právna zástupkyňa sťažovateliek

v podaní z 28. októbra 2011 uviedli, že netrvajú na verejnom ústnom pojednávaní.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom

súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto

pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa všetci účastníci sú si v konaní... rovní.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

Podľa čl. 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa záujem dieťaťa musí byť prvoradým

hľadiskom pri akejkoľvek činnosti týkajúcej sa detí, nech už uskutočňovanej verejnými

alebo súkromnými zariadeniami sociálnej starostlivosti, súdmi, správnymi alebo

zákonodarnými orgánmi.

Podľa čl. 3 ods. 2 Dohovoru o právach dieťaťa štáty, ktoré sú zmluvnou stranou

dohovoru, sa zaväzujú zabezpečiť dieťaťu takú ochranu a starostlivosť, aká je nevyhnutná

pre jeho blaho, pričom berú ohľad na práva a povinnosti jeho rodičov, zákonných zástupcov

alebo iných jednotlivcov právne za neho zodpovedných, a robia pre to všetky potrebné

zákonodarné a správne opatrenia.

Podľa čl. 12 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa štáty, ktoré sú zmluvnou stranou

dohovoru, zabezpečujú dieťaťu, ktoré je schopné formulovať svoje vlastné názory, právo

tieto názory slobodne vyjadrovať vo všetkých záležitostiach, ktoré sa ho dotýkajú, pričom

sa názorom dieťaťa musí venovať patričná pozornosť zodpovedajúca jeho veku a úrovni.

Podľa čl. 12 ods. 2 Dohovoru o právach dieťaťa za tým účelom sa dieťaťu poskytuje

najmä možnosť, aby sa vypočulo v každom súdnom alebo správnom konaní, ktoré sa ho

dotýka, a to buď priamo, alebo prostredníctvom zástupcu alebo príslušného orgánu, pričom

spôsob vypočutia musí byť v súlade s procedurálnymi pravidlami vnútroštátneho

zákonodarstva.

K námietke porušenia základných práv sťažovateľky v 1. rade podľa čl. 46

ods. 1, a a práva podľa dohovoru uznesením

najvyššieho súdu sp. zn. z 22. marca 2011

Sťažovateľka v 1. rade spája porušenie označených práv s odňatím možnosti konať

pred súdom [dovolací dôvod podľa (ďalej aj

„OSP“)], čo odôvodňuje tým, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci [ ]. Námietky sťažovateľky

v 1. rade obsiahnuté v posudzovanej sťažnosti sú v podstate totožné s tými, ktoré boli

obsahom jej dovolania (a aj odvolania). Okresnému súdu vytýka, že jej spolu s návrhom

na začatie konania nedoručil prílohy návrhu a že pojednávanie nariadené

na 11. november 2010 vykonal v jej neprítomnosti, hoci požiadala o jeho odročenie

z dôvodu, že nemala dostatok času na prípravu, keďže predvolanie jej bolo doručené dva

dni pred dňom, keď sa pojednávanie malo konať. Ďalej namietala, že sa nemohla vyjadriť

k vykonávaným dôkazom.

V tejto súvislosti najvyšší súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia okrem iného

uviedol:

„K uvedenému tvrdeniu matky maloletej..., o ktoré opiera prípustnosť dovolania

podľa treba uviesť, že je neopodstatnené. Totiž, podmienka

prípustnosti dovolania podľa nie je splnená v prípade, ak sa

účastníkovi odňala možnosť konať pred súdom len pre časť konania do takej miery, že

účastník následne mohol uplatniť svoj vplyv na výsledok konania napríklad tým, že mohol

podať proti rozsudku (rozhodnutiu), ktorý mu bol riadne doručený, odvolanie (R 39/1993).

V preskúmavanej veci je z obsahu spisu zrejmé, že matke maloletej bol síce súdom

prvého stupňa doručený návrh na začatie konania, avšak bez príloh. Následne však, a to

dňa 10. novembra 2010 (t. j. už pred prvým pojednávaním) splnomocnená zástupkyňa matky

už mala k dispozícii aj všetky prílohy pripojené otcom k návrhu.

... pokiaľ súd prvého stupňa neakceptoval ospravedlnenie neúčasti matky a jej

splnomocnenej zástupkyne na pojednávaní dňa 11. novembra 2010 a napriek ich žiadosti

o odročenie tohto pojednávania z dôvodu nedodržania lehoty na jeho prípravu postupoval

podľa , jeho postup nebol správny a v danom štádiu konania odňal

matke maloletej možnosť konať pred súdom. Pre posúdenie otázky existencie procesnej

podmienky prípustnosti dovolania podľa z vyššie uvedeného dôvodu

je však rozhodujúce, že napriek meritórnemu konaniu súd prvého stupňa pojednávanie

11. novembra 2010 odročil na deň 18. novembra 2010, na ktoré pojednávanie boli matka

a jej splnomocnená zástupkyňa riadne predvolané, na tomto pojednávaní aj boli prítomné,

rovnako ako otec a jeho splnomocnený zástupca, splnomocnená zástupkyňa matky založila

do spisu rozsiahle písomné vyjadrenie k návrhu aj s prílohami, matka bola vypočutá a mala

možnosť vyjadriť sa k výpovedi otca a klásť mu otázky. Za tejto situácie možno teda

konštatovať, že už súd prvého stupňa takto napravil svoje predchádzajúce procesné

pochybenie. Naviac, následne matka mala možnosť uplatniť svoj vplyv na výsledok konania

tým, že proti riadne doručenému rozhodnutiu súdu prvého stupňa podala odvolanie, pričom

v rámci odvolacieho konania sa so všetkými námietkami matky odvolací súd vysporiadal.

Preto v tomto smere dovolateľkou namietaným postupom súdov nebola matke odňatá

možnosť konať pred súdom v zmysle Ani matkou namietané

nevykonanie ňou navrhovaných dôkazov nie je postup, ktorým súd odňal matke možnosť

konať pred súdom. V tejto súvislosti správne konštatoval už odvolací súd, že je vecou

rozhodnutia súdu, ktoré z účastníkmi označených dôkazov vykoná ( ).“

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi

všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity,

ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základným

právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov ( ),

a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale

aj za dodržiavanie základných práv a slobôd ( a 2 a ).

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci

samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite

zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd

vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách (mutatis mutandis , , ,

).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutie

všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím

došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného

súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené

závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a zároveň by mali za následok porušenie

základného práva alebo slobody (mutatis mutandis , , ,

).

Ústavný súd v rámci svojej judikatúry taktiež vyslovil, že predpokladom pre záver

o porušení základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa je

také porušenie, ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné činnosťou všeobecného súdu

pred začatím konania alebo v konaní vo veci samej, resp. ktoré nemožno napraviť

procesnými prostriedkami, ktoré sú obsiahnuté v (obdobne

, ).

Tieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochrane

ústavnosti, ktoré možno vyvodiť z doterajšej konštantnej judikatúry ústavného súdu, boli

relevantné aj v danej veci.

Preskúmaním námietok sťažovateľky v 1. rade, ktoré v podstate smerovali k postupu

okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. , ústavný súd dospel k záveru,

že zo strany ústavného súdu nemožno skonštatovať porušenie označených práv

sťažovateľky v 1. rade, a to práve z dôvodu, že ich porušenie už deklaroval najvyšší súd

v napadnutom rozhodnutí, keď postup okresného súdu vyhodnotil ako nesprávny a zároveň

uviedol, že ide o porušenie (procesné pochybenie), ktoré bolo okresným súdom napravené.

Okrem toho sťažovateľka v 1. rade v sťažnosti konkrétne neuviedla to, akým iným

spôsobom mala byť poskytnutá ochrana jej právam, porušenie ktorých namietala, ani to,

prečo sa ochrany svojich práv vo vzťahu k ústavnému súdu nedomáhala už v čase, keď sa

o zásahu do týchto práv dozvedela (november 2010), ale až podaním sťažnosti, ktorá bola

ústavnému súdu doručená 1. júna 2011.

Ústavný súd preto konštatuje, že najvyšší súd poskytol ochranu právam sťažovateľky

v 1. rade, porušenie ktorých namietala. Pokiaľ ide o samotné rozhodnutie najvyššieho súdu,

ktorým odmietol dovolanie sťažovateľky v 1. rade, ním vyvodené závery nie sú zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné. Z týchto dôvodov ústavný súd rozhodol, že základné práva sťažovateľky

v 1. rade podľa , a a právo podľa

dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 22. marca 2011 porušené

neboli (bod 1 výroku nálezu).

K námietke porušenia základných práv sťažovateľky v 2. rade podľa čl. 46

ods. 1, a , práva podľa dohovoru a práv

podľa čl. 3 ods. 1 a 2 a čl. 12 ods. 1 a 2 Dohovoru o právach dieťaťa uznesením

najvyššieho súdu sp. zn. z 22. marca 2011

Ústavný súd vo svojej judikatúre opakovane zdôraznil, že nezávislosť rozhodovania

všeobecných súdov sa má uskutočňovať v ústavnom a zákonnom procesnoprávnom

a hmotnoprávnom rámci. Procesnoprávny rámec predstavujú predovšetkým princípy

riadneho a spravodlivého procesu, ako vyplývajú z a nasl. a

dohovoru. Jedným z týchto princípov predstavujúcich súčasť práva na riadny proces (čl. 46

ods. 1 a dohovoru) a vylučujúcich ľubovôľu pri rozhodovaní

je aj povinnosť súdu presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutia náležite

odôvodniť [ a , m. m. ], pritom starostlivo prihliadnuť

na všetko, čo vyšlo počas konania najavo vrátane toho, čo uviedli účastníci. Z odôvodnenia

súdneho rozhodnutia ( ) musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami

a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej.

Všeobecný súd by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho

rozhodnutia dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda, inými slovami, na to, aby

premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís

dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne,

ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé. Všeobecný súd musí súčasne

vychádzať z toho, že práve tieto súdy majú poskytovať v občianskom súdnom konaní

materiálnu ochranu zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv

a oprávnených záujmov účastníkov ( ; obdobne napr. , ,

, ).

Rozhodnutiu súdu vo veci samej musí predchádzať činnosť súdu zameraná

na spoľahlivé zistenie skutkového stavu – dokazovanie zodpovedajúce garanciám

spravodlivého súdneho konania v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru, najmä garanciám

obsiahnutým v princípe rovnosti zbraní a práve na kontradiktórne konanie ().

Ústavný súd formuloval požiadavku rovnosti zbraní tiež v tom zmysle, že žiadne

ustanovenie nemožno vykladať a uplatňovať v konaní pred

súdom tak, aby niektorý z účastníkov bol zvýhodnený na úkor druhého účastníka pri

uplatňovaní práv alebo aby mal priaznivejšie postavenie pri prejednávaní a rozhodovaní

veci (). Podstatu kontradiktórnosti tvorí súperenie strán, ktorého základným

predpokladom je rovnosť účastníkov konania. Na základe zásady kontradiktórnosti by

súdne rozhodnutie malo vychádzať predovšetkým z výsledkov konfrontácie strán v spore,

z ktorých každá musí mať možnosť vyjadriť sa k požiadavkám a tvrdeniam druhej strany

a právo na to, aby sa vypočuli jej argumenty. Požiadavky vyplývajúce z uvedenej zásady

vymedzil Európsky súd pre ľudské práva v mnohých rozhodnutiach, napr.: „... jedným

z prvkov spravodlivého procesu v zmysle článku 6 ods. 1 je jeho kontradiktórny charakter:

každá strana musí mať zásadne možnosť nielen predložiť dôkazy a argumenty, ktoré

považuje za nutné pre úspech jej požiadaviek, ale zoznámiť sa s každým dokladom

a pripomienkou predloženými súdu za účelom ovplyvniť jeho rozhodnutie a vyjadriť sa

k nim“ (Mantovanelli c. Francúzsko z 18. marca 1997).

Ústavný súd zároveň pripomína, že pri rozhodovaní o návrate dieťaťa do iného

zmluvného štátu Dohovoru č. o občianskoprávnych aspektoch

medzinárodných únosov detí musia súdy vychádzať zo starostlivo zisteného skutkového

stavu; to znamená, že dôvody, ktoré by mohli eliminovať návrat dieťaťa do miesta bydliska

v inom členskom štáte, musia byť zistené a objasnené natoľko dostatočne, aby posúdenie

(ne)navrátenia maloletého dieťaťa nevychádzalo iba z vyjadrení a dôkazov produkovaných

jedným účastníkom súdneho konania (v konkrétnom prípade otca maloletého dieťaťa), ale

aby aj druhej strane (maloletému dieťaťu a jeho matke) poskytol súdnu ochranu spočívajúcu

vo vytvorení podmienok na uplatnenie základných práv a slobôd.

Z dohovoru (o právach dieťaťa, pozn.) ktorý zaväzuje aj Slovenskú republiku,

vyplýva pozitívny záväzok štátu urobiť opatrenia, prostredníctvom ktorých sa každému

dieťaťu zabezpečí možnosť uplatniť svoje práva zaručené týmto dohovorom ().

Ak je účastníkom konania maloleté dieťa, súd môže jeho názor zisťovať, ak je s ohľadom

na vek a rozumovú vyspelosť schopné samostatne ho vyjadriť, nielen jeho výsluchom

na pojednávaní, ale aj prostredníctvom príslušného orgánu sociálnoprávnej ochrany detí.

Je vecou súdu, ktorý zo spôsobov na zistenie názoru maloletého dieťaťa v konaní zvolí

(uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. z 1. mája 2008). Podobne túto

povinnosť súdu upravuje ustanovenie .

Najvyšší súd v konaní „o návrat maloletého dieťaťa do krajiny obvyklého pobytu“

uznesením sp. zn. z 22. marca 2011 zamietol dovolanie matky (sťažovateľky

v 1. rade) maloletého dieťaťa (sťažovateľky v 2. rade) proti uzneseniu krajského súdu

č. k. -263 z 25. januára 2011, ktorým potvrdil uznesenie okresného súdu

č. k. -224 z 18. novembra 2010 o nariadení návratu sťažovateľky v 2. rade do

krajiny obvyklého pobytu. Námietka sťažovateľky v 1. rade spočívala v tom, že

nevypočutím kolízneho opatrovníka maloletého dieťaťa mu bola odňatá možnosť konať

pred súdom, v dôsledku čoho došlo k porušeniu označených práv.

V tejto súvislosti najvyšší súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol:

„Neobstojí ani tvrdenie dovolateľky, že postupom súdu bola odňatá možnosť

samotnej maloletej konať pred súdom tým, že súd prvého stupňa ani na jednom

z pojednávaní nevypočul kolízneho opatrovníka dieťaťa. Ako totiž vyplýva z obsahu spisu,

kolízny opatrovník maloletej sa napriek riadne vykázanému doručeniu predvolania ani

na jedno z pojednávaní nedostavil, pričom ani raz svoju neúčasť neospravedlnil a ani

nežiadal o odročenie pojednávania z dôležitého dôvodu. Súdu prvého stupňa preto

nebránilo postupovať v konaní aj bez účasti kolízneho opatrovníka v zmysle § 101 ods. 2

Inak, podľa názoru dovolacieho súdu, o laxnom prístupe kolízneho opatrovníka

k veci svedčí i fakt, že sa nevyjadril ani k podanému odvolaniu a dovolaniu.“

Zo spisu okresného súdu sp. zn. , ktorý si ústavný súd vyžiadal,

vyplýva, že tento dosiaľ vôbec nezistil názor maloletej prostredníctvom príslušného orgánu

sociálnoprávnej ochrany detí. Na č. l. 223 sa nachádza splnomocnenie Úradu práce,

sociálnych vecí a rodiny v Martine (ďalej len „úrad“) z 9. novembra 2010 udelené Úradu

práce, sociálnych vecí a rodiny v Bratislave na zastupovanie v predmetnom konaní. Ústavný

súd poukazuje na to, že po celú dobu trvania predmetného konania všeobecné súdy

„komunikovali“ s úradom; túto skutočnosť však sťažovateľky v sťažnosti nenamietali.

Na č. l. 288 predmetného spisu sa nachádza vyjadrenie úradu z 24. januára 2011

k odvolaniu matky maloletej, v ktorom sa uvádza: „Máme za to, že ak by návrat dieťaťa

predstavoval vážne riziko pre jeho ďalší vývoj a toto riziko by bolo čo len značné...

prikláňame sa k odvolaniu matky a súhlasíme s jej právnou zástupkyňou, aby súd nenariadil

návrat dieťaťa do krajiny obvyklého pobytu a vec – rozhodnutie prvostupňového súdu vrátil

na nové konanie.“ Z uvedeného vyjadrenia úradu nevyplýva, či zistil existenciu vážneho

nebezpečenstva, že návrat by maloletú vystavil fyzickej alebo duševnej ujme alebo ju inak

priviedol do neznesiteľnej situácie, ani to, ako sa maloletá po premiestnení z krajiny

obvyklého pobytu adaptovala na nové prostredie. Zodpovednosť úradu nemôže byť

nahradená odkazom na vyjadrenie matky maloletej bez toho, aby sám aktívne zastúpil

záujmy maloletého dieťaťa. Je pravdou, že orgán sociálnoprávnej ochrany detí (úrad), ktorý

v tak citlivej veci, akou návrat maloletého dieťaťa do krajiny obvyklého pobytu nepochybne

je, nebol dosiaľ vypočutý na žiadnom pojednávaní.

Ústavný súd poukazuje na to, že ustanovenie umožňuje (teda

neukladá) všeobecnému súdu prejednať vec v neprítomnosti účastníka konania a prihliadnuť

pritom na obsah spisu a dosiaľ vykonané dôkazy. Odkaz najvyššieho súdu na znenie

citovaného ustanovenia však neobstojí. Napríklad ustanovenie umožňuje

všeobecnému súdu uložiť poriadkovú pokutu tomu, kto marí uplatnenie základného práva

iného účastníka konania alebo kto hrubo sťažuje postup konania tým, že sa neustanoví na

súd, hoci naň bol riadne a včas predvolaný a svoju neprítomnosť neospravedlnil včas

a vážnymi okolnosťami... Uvedená možnosť však ostala nevyužitá. Podľa názoru ústavného

súdu ako prvostupňový súd, tak aj odvolací súd a dovolací súd, mali vzhľadom na predmet

posudzovaného konania venovať postupu v tejto veci zvýšenú pozornosť.

V okolnostiach danej veci preto ústavný súd hodnotí nevykonanie dôkazu výsluchom

maloletého dieťaťa ako účastníka konania prostredníctvom príslušného orgánu

sociálnoprávnej ochrany detí za postup, ktorým bola maloletému dieťaťu, t. j. sťažovateľke

v 2. rade, odňatá možnosť konať pred súdom, čo je dovolacím dôvodom podľa § 237

písm. f) . Keďže sťažovateľke v 2. rade nebola poskytnutá spravodlivá ochrana jej práv

a oprávnených záujmov ako účastníčky konania, ústavný súd dospel k záveru, že uznesením

najvyššieho súdu sp. zn. z 22. marca 2011 boli porušené jej základné práva

podľa , a , právo podľa dohovoru

a práva podľa čl. 3 ods. 1 a 2 a čl. 12 ods. 1 a 2 Dohovoru o právach dieťaťa (bod 2 výroku

nálezu).

III.

Ak ústavný súd sťažnosti vyhovie, rozhodnutie, ktorým bolo porušené základné

právo, zruší ( ) a môže vec vrátiť na ďalšie konanie [

ods. 3 písm. b) ].

Ústavný súd vyslovil porušenie označených práv sťažovateľky v 2. rade, ktorá

zároveň žiadala zrušenie napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu a vrátenie mu veci

na ďalšie konanie. V danom prípade bolo potrebné na ochranu označených práv

sťažovateľky v 2. rade, porušenie ktorých namietala, toto rozhodnutie nielen zrušiť, ale aj

vrátiť vec na ďalšie konanie (bod 3 výroku nálezu).

V ďalšom postupe je najvyšší súd viazaný právnym názorom ústavného súdu

vysloveným v tomto rozhodnutí. Úlohou najvyššieho súdu bude poskytnúť ochranu právam

sťažovateľky v 2. rade, porušenie ktorých namietala, v tom zmysle, že jej (prostredníctvom

úradu) umožní uplatniť svoje procesné práva ako účastníčky konania pred všeobecnými

súdmi.

Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby

úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

V podaní z 28. októbra 2011 sťažovateľky požiadali ústavný súd o úhradu trov

právneho zastúpenia v sume 658,75 €.

Keďže ústavný súd vyslovil len porušenie práv sťažovateľky v 2. rade, tejto patrí

náhrada trov právneho zastúpenia. Ústavný súd vychádzal z vyhlášky Ministerstva

spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov

za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov a sťažovateľke v 2. rade

priznal náhradu trov konania za dva úkony právnej služby – príprava a prevzatie veci

a písomné vyhotovenie sťažnosti v hodnote po 123,50 € a dva režijné paušály v hodnote

po 7,41 €, čo je spolu 261,82 €, ktorú zaviazal uhradiť najvyšší súd (bod 4 výroku nálezu).

Ústavný súd náhradu trov konania za úkony právnej služby – doplnenie sťažnosti

z 22. júna 2011, stanovisko k vyjadreniu najvyššieho súdu zo 4. októbra 2011, súhlas

s upustením od ústneho pojednávania a vyčíslenie trov konania z 28. októbra 2011

nepriznal, pretože tieto neobsahovali nové skutočnosti podstatné pre rozhodnutie ústavného

súdu, resp. právna zástupkyňa sťažovateliek nimi len odstránila nedostatky pôvodnej

sťažnosti, na základe čoho mohla byť prijatá na ďalšie konanie.

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. decembra 2011