Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
ca4/362500.63d1e2.pdf
PDF · 136.16 KB
No categories available
4Cdo/33/2011
Najvyšší súd 4 Cdo 33/2011
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky vo veci starostlivosti súdu o maloletú S. L.,
zastúpenú kolíznym opatrovníkom Ú., dieťa rodičov, matky Z. H., zastúpenej JUDr. A. C.
a otca J. J., zastúpeného JUDr. J. H., o nariadenie návratu maloletého dieťaťa do krajiny
obvyklého pobytu, vedenej na Okresnom súde Bratislava I pod sp.zn. 1 P 242/2010,
o dovolaní matky maloletého dieťaťa proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave
z 25. januára 2011, sp.zn. 11 CoP 10/2011, rozhodol
t a k t o :
Dovolanie o d m i e t a.
Ţiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Bratislava I uznesením z 18. novembra 2010, č.k. 1 P 242/2010-224
nariadil návrat maloletej S. L. do krajiny obvyklého pobytu Š.. Štátu náhradu trov konania
nepriznal a o trovách konania účastníkov rozhodol tak, ţe nemajú právo na ich náhradu.
Rozhodnutie odôvodnil tým, ţe na základe otcom dieťaťa podaného návrhu a po vypočutí
rodičov maloletej dospel k záveru, ţe v danej veci boli splnené podmienky na nariadenie
návratu maloletej do krajiny jej obvyklého pobytu, t.j. do Š.. Pokiaľ ide o určenie obvyklého
pobytu dieťaťa, vychádzal z čl. 3 Dohovoru o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných
únosov detí prijatého v Haagu dňa 25. októbra 1980, publikovaného v oznámení Ministerstva
zahraničných vecí Slovenskej republiky pod č. 119/2001 Z.z. (ďalej len „Dohovor“), keď mal
v konaní preukázané, ţe maloletá sa narodila z mimomanţelského vzťahu rodičov na
Slovensku, na základe rozhodnutia oboch rodičov sa matka presťahovala pribliţne dva
mesiace po narodení maloletej do Š., kde od júla 2009 do 21. júla 2010 ţila v spoločnej
domácnosti s otcom dieťaťa. Z uvedeného mal preukázané, ţe dieťa nadobudlo rozhodnutím
oboch rodičov obvyklý pobyt na území Š., pričom rozhodnutie vytvoriť kompletnú rodinu
a spoluţitie v jednej domácnosti v mieste bydliska otca matka v konaní potvrdila. Podľa
názoru súdu prvého stupňa existenciu takto nadobudnutého obvyklého pobytu nebolo moţné
vyvrátiť obranou matky, ţe dieťa absolvovalo povinné očkovania na Slovensku, kde matka
chodila na krátkodobé pobyty, alebo úmyslom niekedy v budúcnosti ţiť spoločne
na Slovensku. Úmysel matky ţiť v Š. taktieţ preukazuje jej prihlásenie k trvalému pobytu,
zdravotné poistenie, hľadanie si zamestnania, štúdium na vysokej škole, taktieţ i prihlásenie
dieťaťa do predškolského zariadenia, ktoré malo začať navštevovať
od septembra 2010. Po určení obvyklého pobytu dieťaťa súd prvého stupňa sa zaoberal
otázkou výkonu rodičovských práv k maloletej, pričom zistil, ţe rodičovské práva
a povinnosti k maloletej po jej narodení nadobudli obaja rodičia, od júla 2009 ich spoločne
vykonávali v spoločnej domácnosti v Š.. Neprihliadol na tvrdenie matky, ţe otec svoje
rodičovské práva nevykonával, keďţe osobnú starostlivosť o dieťa v tak útlom veku počas
pracovnej zaneprázdnenosti otca vykonávala ona ma materskej dovolenke. V tomto smere
poukázal na Nariadenie Rady (ES) č. 2201/2003 z 27. novembra 2003 o súdnej právomoci
a uznávaní a výkone rozsudkov v manţelských veciach a vo veciach rodičovských práv
a povinností, podľa ktorého pojem opatrovnícke právo zahŕňa práva a povinnosti súvisiace
s osobnou starostlivosťou o dieťa, najmä právo určiť miesto obvyklého pobytu dieťaťa.
V ďalšom súd skúmal, či skutočne došlo k neoprávnenému premiestneniu dieťaťa matkou dňa
21. júla 2010 zo Š. na územie Slovenskej republiky. Mal preukázané najmä výsluchom oboch
rodičov, ţe k neoprávnenému premiestneniu dieťaťa matkou v zmysle Dohovoru skutočne
došlo, keďţe matka v čase odchodu na Slovensko dňa 21. júla 2010 nebola rozhodnutá, ţe sa
do Š. nevráti, ale rodičia sa dohodli, ţe matka tak, ako aj trikrát predtým, vycestuje na
Slovensko na krátkodobý pobyt z dôvodu zdravotnej prehliadky dieťaťa a navštívi rodinu,
s čím otec súhlasil a zakúpil jej letenku. Otec matke súhlas na zmenu obvyklého pobytu
dieťaťa nikdy nedal, ani pred jej odchodom dňa 21. júla 2010 dať nemohol, ako matka
uvádzala, keďţe v tom čase ani ona sama nevedela, ţe sa
do Š. uţ definitívne nevráti. Potom, ako matka túto skutočnosť otcovi oznámila, tento sa
okamţite dňa 4. augusta 2010 obrátil na príslušné orgány so ţiadosťou o návrat dieťaťa
do krajiny obvyklého pobytu. Po ustálení obvyklého pobytu dieťaťa a preukázaní skutočnosti,
ţe došlo k neoprávnenému premiestneniu dieťaťa z krajiny obvyklého pobytu zisťoval, či
v zmysle čl. 13 Dohovoru existujú iné závaţné skutočnosti, pre ktoré by návrat maloletej
nemohol nariadiť, pričom takéto závaţné skutočnosti nezistil. Podľa názoru prvostupňového
súdu matka v konaní nepreukázala svoje tvrdenia o fyzickom a psychickom týraní seba, alebo
maloletej zo strany otca, nezistil ani ţiadne existujúce nebezpečenstvo, ţe by návrat dieťaťa
vystavil fyzickej alebo duševnej ujme alebo ho inak priviedol do neznesiteľnej situácie.
Pokiaľ sa matka v konaní odvolávala na vyjadrenie Krízového Centra Ţ., ktorého je klientkou
od 26. augusta 2010 a z ktorého vyplýva, ţe bola zaradená do prvej skupiny pre zastrašovanie,
vyhráţanie sa a fyzické útoky, toto za relevantný dôkaz nepovaţoval, v tejto súvislosti
poukázal na samotnú výpoveď matky, z ktorej vyplynulo, ţe ju jej partner fyzicky nikdy
nenapadol, ţe z jeho strany išlo o určitý psychický nátlak, ktorého intenzitu však súd nemohol
aktuálne primerane vyhodnotiť, keďţe išlo o nepreukázané tvrdenie matky. Poukázal na to, ţe
rodina bývala v spoločnej domácnosti, otec matke zabezpečoval štúdium i pobyty na
Slovensku, matka sa v čase trvania podľa nej udávaného psychického násilia neobrátila na
príslušnú políciu, ani na iné príslušné orgány v mieste ich spoločného bydliska, z ktorých
záznamov by tvrdené skutočnosti mohli byť preukázané. O trovách konania účastníkov
rozhodol podľa § 146 ods. 1 písm. a/ O.s.p. a o trovách štátu rozhodol podľa § 141 ods. 2
Krajský súd v Bratislave na odvolanie matky maloletej uznesením z 25. januára 2011
sp.zn. 11 CoP 10/2011 uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdil. Ţiadnemu
z účastníkov nepriznal právo na náhradu trov odvolacieho konania. V odôvodnení
rozhodnutia sa stotoţnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa. Pokiaľ ide
o matkou uvádzané dôvody odvolania, s týmito sa nestotoţnil. V prvom rade sa nestotoţnil
s námietkami matky ohľadne porušenia jej procesných práv ako účastníčky konania. V tejto
súvislosti poukázal na príslušné ustanovenia Dohovoru, sledujúce zmysel a cieľ Dohovoru,
ktorým je zabezpečenie okamţitého návratu maloletého dieťaťa, ktoré ustanovenia majú
prednosť pred príslušnými ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku, v súvislosti
s dodrţaním lehoty na prípravu pojednávania. Naviac poukázal na to, ţe matka a jej právna
zástupkyňa boli riadne predvolané na pojednávanie, bol im daný priestor na vyhotovenie kópií
– príloh zaloţených otcom do spisu, ako aj priestor na vyjadrenie sa k veci na nariadenom
pojednávaní. Pokiaľ prvostupňový súd nevyhovel návrhu matky na vykonanie ňou
navrhnutých dôkazov, toto v ţiadnom prípade nemoţno povaţovať za odňatie moţnosti konať
pred súdom. O tom, ktoré dôkazy v rámci zisťovania skutkového stavu vykoná, rozhoduje
súd, nie účastník konania, preto nevykonanie účastníkom navrhnutých dôkazov nemoţno
povaţovať za porušenie práva na riadny a spravodlivý proces. Nestotoţnil sa ani s námietkou
matky, ţe nevykonanie ňou navrhnutých dôkazov v danej veci malo za následok neúplné
zistenie skutkového stavu, konkrétne vo vzťahu k čl. 13 ods. 1 písm. b/ Dohovoru, keďţe
matka v konaní neposkytla ţiadne relevantné dôkazy, ktoré by aplikáciu tohto ustanovenia
umoţňovali. Rozsah dokazovania, ktoré matka poţadovala vykonať, prekračuje rámec
Dohovoru; na dokazovanie, ktorého sa matka doţaduje, bude príslušný súd v mieste
obvyklého pobytu dieťaťa a rodičov, pokiaľ rodičia neobnovia spoluţitie, t.j. súd, v mieste
ktorého rodičia ţili, pracovali, majú priateľov, nachádzajú sa tam inštitúcie, s ktorými boli
rodičia v kontakte, a ktoré budú môcť zaujať stanovisko k tvrdeniam rodičov v tomto smere.
Pokiaľ matka v odvolaní súdu prvého stupňa vytkla nesprávne skutkové zistenia na základe
vykonaných dôkazov vo vzťahu k čl. 3 Dohovoru, ani s takýmto jej tvrdením sa odvolací súd
nestotoţnil. Konanie o návrat nie je konaním o výkone rodičovských práv a povinností, t.j.
nerieši, ktorý z rodičov má lepšie podmienky a predpoklady na riadnu výchovu maloletého
dieťaťa. Na takéto konanie a rozhodnutie je príslušný súd, v obvode ktorého má maloleté
dieťa obvyklý pobyt. Nariadenie návratu neznamená ani odtrhnutie dieťaťa od matky, keďţe
matka má právo vrátiť sa s maloletou do Š., kde v prípade, ţe s otcom maloletej neobnovia
spoluţitie, môţe situáciu riešiť právnymi prostriedkami. Nariadenie návratu neznamená ani
odlúčenie maloletej od príbuzných matky, keďţe je zrejmé, ţe matka s maloletou aţ do jej
odchodu na Slovensko dňa 21. júla 2010 vţdy so súhlasom otca opakovane navštevovala
svojich príbuzných na Slovensku. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol podľa § 146
ods. 1 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p.
Proti tomuto uzneseniu krajského súdu podala dovolanie matka maloletej, ţiadala ho
spolu s uznesením prvostupňového súdu zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie
konanie. Dovolanie odôvodnila tým, ţe v konaní došlo k procesným vadám, ktorými jej bola
odňatá moţnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.), ako aj k iným vadám, ktoré mali
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.). Predovšetkým súdu
prvého stupňa vytkla porušenie ustanovení § 114 ods. 2 a § 115 ods. 2 O.s.p., keďţe jej spolu
s návrhom na začatie konania neboli doručené prílohy, ktoré celý návrh tvorili a nebola jej
daná ani dostatočná moţnosť sa pripraviť na pojednávanie nariadené na deň 11. novembra
2010, keď predvolanie na toto pojednávanie spolu s návrhom jej boli doručené dňa
9. novembra 2010. Preto prostredníctvom svojej právnej zástupkyne ţiadala aj o odročenie
pojednávania, súd prvého stupňa však jej ţiadosť neakceptoval a pojednávanie dňa
11. novembra 2010 sa uskutočnilo v jej neprítomnosti. Aj keď oba súdy niţšieho stupňa sa
s jej námietkami v tejto súvislosti vysporiadali tak, ţe ide o konanie v zmysle Haagskeho
dohovoru, v ktorom je potrebné konať zrýchleným spôsobom, podľa dovolateľky ani
zrýchleným postupom však súd nemôţe odňať účastníkovi jeho procesné práva a povinnosti
a nesplniť zákonom predpokladané poţiadavky na spravodlivý súdny proces. Okrem toho
vyslovila presvedčenie, ţe rozhodnutím vo veci bez vyjadrenia kolízneho opatrovníka
maloletej, ktorý nebol vypočutý na pojednávaní dňa 11. novembra 2010 (v dovolaní je zrejme
omylom uvedený dátum 9. novembra 2010 – pozn. dovolacieho súdu) a nebol prítomný ani
na ďalšom pojednávaní, bola odňatá moţnosť konať pred súdom aj samotnej maloletej.
V ďalšej časti dovolania matka maloletej prvostupňovému i odvolaciemu súdu vytkla, ţe ich
rozhodnutia nie sú ani v súlade so záujmami maloletej a vychádzajú z nedostatočne zisteného
skutkového stavu. V tejto súvislosti poukázala na preambulu a čl. 13 Dohovoru, ako aj
na čl. 3 ods. 1, 2, čl.. 7 ods. 1, 2, čl. 9 ods. 2 a čl. 29 Dohovoru o právach dieťaťa
(publikovaný v zbierke zákonov č. 104/1991) a uviedla, ţe je nemysliteľné nariadiť návrat
maloletej tam, kde by starostlivosť o ňu vykonávala opatrovateľka (ako to uviedol otec
vo svojej výpovedi) a osoba (t.j. otec – pozn. dovolacieho súdu), ktorá sa dopúšťala
psychického a sexuálneho násilia na matke maloletej. Vzhľadom na vek maloletej
a skutočnosť, ţe matka sa o ňu stará od jej narodenia, je zrejmé, ţe úloha matky v ţivote
maloletej, v procese jej výchovy a starostlivosti, je nezastupiteľná. Otec maloletej nemá
vytvorené podmienky, aby maloletej poskytol také zabezpečenie (ako materiálne, tak aj
citové) v takom rozsahu, ako je maloletá v súčasnosti zabezpečená u matky. Pokiaľ
prvostupňový súd na pojednávaní dňa 18. novembra 2010 návrh na vykonanie ďalšieho
dokazovania zamietol a nemal potrebu ďalej skúmať podmienky, za akých by mohol byť
návrat dieťaťa realizovaný, prišlo podľa názoru matky k postupu súdu, kedy je súdne
rozhodnutie vyslovené z formálnych dôvodov, bez zreteľa na maloletú a dopadov takéhoto
rozhodnutia na ňu, čo je v príkrom rozpore s právami na ochranu dieťaťa. Maloletá sa
narodila na Slovensku, je slovenskou štátnou občiankou a od jej narodenia je jej pobyt
evidovaný na Slovensku. Maloletá ani neovláda Š. jazyk, nakoľko sa jej otec od jej ranného
detstva nevenoval ani v takom rozsahu, aby sa maloletá naučila aspoň základy. Otec si voči
maloletej neplní ani zákonnú vyţivovaciu povinnosť, čo viedlo aţ k podaniu trestného
oznámenia pre trestný čin zanedbania povinnej výţivy. Pobyt matky a maloletej v Š., ktorý sa
zakladal na vyhráţkach pre prípad, ţe by matka s maloletou opustila otca maloletej, sa nedá
nazvať dohodou rodičov o pobyte maloletej či matky. Práve naopak, išlo o porušenie dohody
zo strany otca.
Otec vo svojom písomnom vyjadrení k dovolaniu toto navrhol odmietnuť.
Kolízny opatrovník sa k dovolaniu nevyjadril.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe
dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) prejednal dovolanie bez
nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.) skúmajúc najskôr, či tento
opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa.
Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol uznesením. Pokiaľ dovolanie smeruje
proti rozhodnutiu odvolacieho súdu vydanému v tejto procesnej forme, je tento opravný
prostriedok prípustný, ak smeruje proti zmeňujúcemu uzneseniu (§ 239 ods. 1 písm. a/ O.s.p.)
alebo uzneseniu, ktorým odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru
Európskych spoločenstiev [§ 109 ods. 1 písm. c/] na zaujatie stanoviska (§ 239 ods. 1 písm. b/
O.s.p.) alebo potvrdzujúcemu uzneseniu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, ţe
dovolanie je prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu
(§ 239 ods. 2 písm. a/ O.s.p.) alebo ak ním bolo potvrdené buď uznesenie súdu prvého stupňa
o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia (§ 239
ods. 2 písm. b/ O.s.p.) alebo uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo jeho
vyhlásenie za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky (§ 239 ods. 2
písm. c/ O.s.p.).
Dovolaním napadnuté uznesenie nevykazuje znaky ţiadneho z týchto rozhodnutí,
prípustnosť dovolania preto z ustanovení § 239 ods. 1 a 2 O.s.p. nemoţno vyvodiť.
Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 veta druhá O.s.p.) skúmať vţdy, či
napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou
z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p., neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie
prípustnosti dovolania podľa § 239 O.s.p., ale zaoberal sa i otázkou, či konanie nie je
postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ aţ g/ O.s.p. Ak je konanie
postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p., moţno dovolaním napadnúť aj
rozhodnutia vo veciach, v ktorých je inak dovolanie z hľadiska § 239 O.s.p. vylúčené.
Pri skúmaní, či je dovolanie prípustné, sa dovolací súd zameral predovšetkým na okolnosti,
ktoré dovolateľka v dovolaní namietala.
Podľa § 237 písm. f/ O.s.p. je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu
odvolacieho súdu, ak sa účastníkovi konania postupom súdu odňala moţnosť konať pred
súdom.
Odňatím moţnosti konať pred súdom sa v zmysle tohto ustanovenia rozumie taký
závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi konania znemoţní realizácia tých jeho
procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv
a právom chránených záujmov. V zmysle § 18 O.s.p. majú účastníci v občianskom súdnom
konaní rovnaké postavenia a súd je povinný zabezpečiť im rovnaké moţnosti na uplatnenie
ich práv [napr. právo vykonávať procesné úkony vo formách stanovených zákonom (§ 41
O.s.p.), nazerať do spisu a robiť si z neho výpisy (§ 44 O.s.p.), právo byť predvolaný na súdne
pojednávanie (§ 115 O.s.p.), vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým dôkazom, ktoré sa
vykonali (§ 123 O.s.p.), na to, aby im bol rozsudok doručený do vlastných rúk (§ 158 ods. 2
O.s.p.)]. Zo spisu nevyplýva, ţe by súdy v prejednávanej veci v prípade matky maloletej
nerešpektovali niektoré z týchto práv.
Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
zaručuje, ţe kaţdý sa môţe domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva
na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne
Slovenskej republiky.
Z ustanovenia čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky vyplýva, ţe kaţdý má právo,
aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov, v jeho prítomnosti a aby sa
mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.
Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd kaţdý má
právo na to, aby jeho záleţitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná
nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych
právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Podľa § 1 O.s.p. Občiansky súdny poriadok upravuje postup súdu a účastníkov
v občianskom súdnom konaní tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv
a oprávnených záujmov účastníkov, ako aj výchova na zachovávanie zákonov, na čestné
plnenie povinnosti a na úctu k právam iných osôb.
Zmyslom práva na súdnu ochranu je umoţniť kaţdému reálny prístup k súdu a tomu
zodpovedajúca povinnosť súdu o veci konať. Ak osoba (právnická alebo fyzická) splní
predpoklady ustanovené zákonom, súd jej musí umoţniť stať sa účastníkom konania
so všetkými procesnými oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré z tohto postavenia
vyplývajú (viď nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23. augusta 2001 II. ÚS
14/2001, z 13. novembra 2002 ÚS 132/02, III. ÚS 171/2006 z 5. apríla 2007).
Ako sa uvádza (mimo iného) v náleze Ústavného súdu Slovenskej republiky z 12. júna
2008 I. ÚS 114/08, z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“)
vyplýva, ţe princíp rovnosti zbraní vyţaduje, aby kaţdej procesnej strane bola daná primeraná
moţnosť predniesť svoju záleţitosť za podmienok, ktoré ju nestavajú do podstatne
nevýhodnejšej situácie, neţ v ktorej je jej odporca (Komanický c. Slovenská republika,
rozsudok zo 4. júna 2002, § 45). Právo na kontradiktórne konanie zase znamená, ţe procesné
strany musia dostať príleţitosť nielen predloţiť všetky dôkazy potrebné na to, aby ich návrh
uspel, ale i zoznámiť sa so všetkými ďalšími dôkazmi a pripomienkami, ktoré boli predloţené
s cieľom ovplyvniť rozhodnutie súdu, a vyjadriť sa k nim. Podstatu kontradiktórnosti tvorí
súperenie strán, ktorého základným predpokladom je uţ uvedená rovnosť účastníkov konania.
Na základe zásady kontradiktórnosti by súdne rozhodnutie malo vychádzať predovšetkým
z výsledkov konfrontácie strán v spore, z ktorých kaţdá musí mať moţnosť vyjadriť sa
k poţiadavkám a tvrdeniam druhej strany a právo na to, aby sa vypočuli jej argumenty.
Pri rozhodovaní o návrate dieťaťa do iného zmluvného štátu Dohovoru musia súdy vychádzať
zo starostlivo zisteného skutkového stavu; to znamená, ţe dôvody, ktoré by mohli eliminovať
návrat dieťaťa do miesta bydliska v inom členskom štáte, musia byť zistené a objasnené
natoľko dostatočne, aby posúdenie (ne)navrátenia maloletých detí nevychádzalo iba
z dôkazov produkovaných jedným účastníkom súdneho konania.
Vychádzajúc z uvedeného, jedným zo základných predpokladov vytvorenia moţnosti
účastníkovi konania zoznámiť sa so všetkými dôkazmi a pripomienkami, ktoré boli
predloţené a vyjadriť sa k poţiadavkám a tvrdeniam druhej strany je, aby súd v rámci
prípravy pojednávania doručil návrh na začatie konania (ţalobu) odporcovi (ţalovanému)
spolu s rovnopismi a prílohami návrhu do vlastných rúk, poučil účastníkov podľa § 120 ods. 4
O.s.p. a vyjadrenia odporcu bezodkladne odoslal navrhovateľovi (§ 114 ods. 2 O.s.p.), ako aj
v prípade nariadenia pojednávania na prejednanie veci samej, predvolal súd účastníkov
(a všetkých, ktorých prítomnosť je potrebná), pričom podľa ustanovenia § 115 ods. 2 O.s.p.
predvolanie sa musí účastníkom doručiť tak, aby mali dostatok času na prípravu, spravidla
najmenej päť dní pred dňom, keď sa má pojednávanie konať. V danom prípade dovolateľka
namietala práve porušenie ustanovení §§ 114 ods. 2 a 115 ods. 2 O.s.p. súdom prvého stupňa
(ktorú skutočnosť namietala uţ v odvolaní, čo však odvolací súd neakceptoval), v dôsledku
čoho jej postupom súdu bola odňatá moţnosť konať pred súdom. K uvedenému tvrdeniu
matky maloletej (podrobnejšie opísanému uţ vyššie v odôvodnení tohto rozhodnutia), o ktoré
opiera prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f/ O.s.p. treba uviesť, ţe je neopodstatnené.
Totiţ, podmienka prípustnosti dovolania podľa § 237 písm. f/ O.s.p. nie je splnená v prípade,
ak sa účastníkovi odňala moţnosť konať pred súdom len pre časť konania do takej miery, ţe
účastník následne mohol uplatniť svoj vplyv na výsledok konania napríklad tým, ţe mohol
podať proti rozsudku (rozhodnutiu), ktorý mu bol riadne doručený, odvolanie (R 39/1993).
V preskúmavanej veci je z obsahu spisu zrejmé, ţe matke maloletej bol síce súdom
prvého stupňa doručený návrh na začatie konania, avšak bez príloh. Následne však, a to dňa
10. novembra 2010 (t.j. uţ pred prvým pojednávaním) splnomocnená zástupkyňa matky uţ
mala k dispozícii aj všetky prílohy pripojené otcom k návrhu. K matkou maloletej tvrdenému
porušeniu ustanovenia § 115 ods. 2 O.s.p. dovolací súd uvádza, ţe lehota päť dní stanovená
v tomto ustanovení má síce poriadkový charakter („spravidla“), v ţiadnom prípade však
nemôţe byť skrátená natoľko, aby účastník (so zreteľom na okolnosti prípadu) nemal dostatok
času na prípravu na pojednávanie. Ak by sa tak stalo, mohlo by v konkrétnom prípade ísť
o postup, ktorým súd odňal účastníkovi moţnosť konať pred súdom. Za odňatie moţnosti
konať pred súdom treba totiţ povaţovať aj stav, keď účastník nemá moţnosť kvalifikovane sa
na pojednávanie pripraviť v dôsledku časovej tiesne. To však neznamená, ţe v jednoduchej
veci, ktorá nevyţaduje náročnejšiu prípravu na pojednávanie, nemôţe byť lehota skrátená.
V danej veci, ktorá nie je jednoduchá, na rozdiel od vysloveného názoru súdov niţšieho
stupňa, podľa názoru dovolacieho súdu, aj keď ide o konanie podľa Dohovoru, v zmysle
ktorého je potrebné konať zrýchleným postupom, skrátenie lehoty na prípravu na prvé
pojednávanie dňa 11. novembra 2010, na ktoré bola matka maloletej predvolaná 9. novembra
2010, neprichádzalo do úvahy a bolo v rozpore s účelom tejto lehoty, t.j. s moţnosťou matky
kvalifikovane sa na toto pojednávanie pripraviť (bez ohľadu na skutočnosť, ţe plnomocenstvo
na zastupovanie v konaní udelila matka advokátke uţ 30. septembra 2010). Preto pokiaľ súd
prvého stupňa neakceptoval ospravedlnenie neúčasti matky a jej splnomocnenej zástupkyne
na pojednávaní dňa 11. novembra 2010 a napriek ich ţiadosti o odročenie tohto pojednávania
z dôvodu nedodrţania lehoty na jeho prípravu postupoval podľa § 101 ods. 2 O.s.p., jeho
postup nebol správny a v danom štádiu konania odňal matke maloletej moţnosť konať pred
súdom. Pre posúdenie otázky existencie procesnej podmienky prípustnosti dovolania podľa
§ 237 písm. f/ O.s.p. z vyššie uvedeného dôvodu je však rozhodujúce, ţe napriek meritórnemu
konaniu súd prvého stupňa pojednávanie 11. novembra 2010 odročil na deň 18. novembra
2010, na ktoré pojednávanie boli matka a jej splnomocnená zástupkyňa riadne predvolané,
na tomto pojednávaní aj boli prítomné, rovnako ako otec a jeho splnomocnený zástupca,
splnomocnená zástupkyňa matky zaloţila do spisu rozsiahle písomné vyjadrenie k návrhu aj
s prílohami, matka bola vypočutá a mala moţnosť vyjadriť sa k výpovedi otca a klásť mu
otázky. Za tejto situácie moţno teda konštatovať, ţe uţ súd prvého stupňa takto napravil svoje
predchádzajúce procesné pochybenie. Naviac, následne matka mala moţnosť uplatniť svoj
vplyv na výsledok konania tým, ţe proti riadne doručenému rozhodnutiu súdu prvého stupňa
podala odvolanie, pričom v rámci odvolacieho konania sa so všetkými námietkami matky
odvolací súd vysporiadal. Preto v tomto smere dovolateľkou namietaným postupom súdov
nebola matke odňatá moţnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Ani matkou
namietané nevykonanie ňou navrhovaných dôkazov nie je postup, ktorým súd odňal matke
moţnosť konať pred súdom. V tejto súvislosti správne konštatoval uţ odvolací súd, ţe je
vecou rozhodnutia súdu, ktoré z účastníkmi označených dôkazov vykoná (§ 120 ods. 1
O.s.p.).
Neobstojí ani tvrdenie dovolateľky, ţe postupom súdu bola odňatá moţnosť samotnej
maloletej konať pred súdom tým, ţe súd prvého stupňa ani na jednom z pojednávaní
nevypočul kolízneho opatrovníka dieťaťa. Ako totiţ vyplýva z obsahu spisu, kolízny
opatrovník maloletej sa napriek riadne vykázanému doručeniu predvolania ani na jedno
z pojednávaní nedostavil, pričom ani raz svoju neúčasť neospravedlnil a ani neţiadal
o odročenie pojednávania z dôleţitého dôvodu. Súdu prvého stupňa preto nebránilo
postupovať v konaní aj bez účasti kolízneho opatrovníka v zmysle § 101 ods. 2 O.s.p. Inak,
podľa názoru dovolacieho súdu, o laxnom prístupe kolízneho opatrovníka k veci svedčí i fakt,
ţe sa nevyjadril ani k podanému odvolaniu a dovolaniu.
Pokiaľ dovolateľka ďalej odôvodnila dovolanie tým, ţe konanie je postihnuté inou
vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.),
treba uviesť, ţe iné procesné vady povaţuje Občiansky súdny poriadok za prípustný dovolací
dôvod (ktorý moţno uplatniť vtedy, ak je dovolanie prípustné); samotné tieto vady ale
prípustnosť dovolania nezakladajú. Dovolanie je v ustanoveniach Občianskeho súdneho
poriadku upravené ako mimoriadny opravný prostriedok, ktorý nemoţno podať proti kaţdému
rozhodnutiu odvolacieho súdu; pokiaľ nie sú splnené podmienky prípustnosti dovolania,
nemoţno napadnuté rozhodnutie podrobiť vecnému preskúmavaniu, a preto ani zohľadniť
prípadné vecné nesprávnosti rozhodnutia.
Keďţe v danom prípade dovolanie nie je podľa § 239 O.s.p. prípustné, nebola
preukázaná existencia dovolateľkou namietanej vady konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
a neboli zistené (ani tvrdené) iné vady uvedené v § 237 O.s.p., dospel Najvyšší súd
Slovenskej republiky k záveru, ţe dovolanie matky je neprípustné, preto ho odmietol (§ 243b
ods. 5 O.s.p. v spojením s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p.).
O náhrade trov dovolacieho konania dovolací súd rozhodol podľa § 243b ods. 5 O.s.p.
v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 146 ods. 1 písm. a/ O.s.p.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 22. marca 2011
JUDr. Eva Sakálová, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Renáta Matejíková