Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

4Cdo/33/2011

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky vo veci starostlivosti súdu o maloletú S. L.,

zastúpenú kolíznym opatrovníkom Ú., dieťa rodičov, matky Z. H., zastúpenej JUDr. A. C.

a otca J. J., zastúpeného JUDr. J. H., o nariadenie návratu maloletého dieťaťa do krajiny

obvyklého pobytu, vedenej na Okresnom súde Bratislava I pod sp.zn. ,

o dovolaní matky maloletého dieťaťa proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave

z 25. januára 2011, sp.zn. , rozhodol

t a k t o :

Dovolanie o d m i e t a.

Ţiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov dovolacieho konania.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Bratislava I uznesením z 18. novembra 2010, č.k. -224

nariadil návrat maloletej S. L. do krajiny obvyklého pobytu Š.. Štátu náhradu trov konania

nepriznal a o trovách konania účastníkov rozhodol tak, ţe nemajú právo na ich náhradu.

Rozhodnutie odôvodnil tým, ţe na základe otcom dieťaťa podaného návrhu a po vypočutí

rodičov maloletej dospel k záveru, ţe v danej veci boli splnené podmienky na nariadenie

návratu maloletej do krajiny jej obvyklého pobytu, t.j. do Š.. Pokiaľ ide o určenie obvyklého

pobytu dieťaťa, vychádzal z čl. 3 Dohovoru o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných

únosov detí prijatého v Haagu dňa 25. októbra 1980, publikovaného v oznámení Ministerstva

zahraničných vecí Slovenskej republiky pod č. (ďalej len „“), keď mal

v konaní preukázané, ţe maloletá sa narodila z mimomanţelského vzťahu rodičov na

Slovensku, na základe rozhodnutia oboch rodičov sa matka presťahovala pribliţne dva

mesiace po narodení maloletej do Š., kde od júla 2009 do 21. júla 2010 ţila v spoločnej

domácnosti s otcom dieťaťa. Z uvedeného mal preukázané, ţe dieťa nadobudlo rozhodnutím

oboch rodičov obvyklý pobyt na území Š., pričom rozhodnutie vytvoriť kompletnú rodinu

a spoluţitie v jednej domácnosti v mieste bydliska otca matka v konaní potvrdila. Podľa

názoru súdu prvého stupňa existenciu takto nadobudnutého obvyklého pobytu nebolo moţné

vyvrátiť obranou matky, ţe dieťa absolvovalo povinné očkovania na Slovensku, kde matka

chodila na krátkodobé pobyty, alebo úmyslom niekedy v budúcnosti ţiť spoločne

na Slovensku. Úmysel matky ţiť v Š. taktieţ preukazuje jej prihlásenie k trvalému pobytu,

zdravotné poistenie, hľadanie si zamestnania, štúdium na vysokej škole, taktieţ i prihlásenie

dieťaťa do predškolského zariadenia, ktoré malo začať navštevovať

od septembra 2010. Po určení obvyklého pobytu dieťaťa súd prvého stupňa sa zaoberal

otázkou výkonu rodičovských práv k maloletej, pričom zistil, ţe rodičovské práva

a povinnosti k maloletej po jej narodení nadobudli obaja rodičia, od júla 2009 ich spoločne

vykonávali v spoločnej domácnosti v Š.. Neprihliadol na tvrdenie matky, ţe otec svoje

rodičovské práva nevykonával, keďţe osobnú starostlivosť o dieťa v tak útlom veku počas

pracovnej zaneprázdnenosti otca vykonávala ona ma materskej dovolenke. V tomto smere

poukázal na Nariadenie Rady (ES) č. 2201/2003 z 27. novembra 2003 o súdnej právomoci

a uznávaní a výkone rozsudkov v manţelských veciach a vo veciach rodičovských práv

a povinností, podľa ktorého pojem opatrovnícke právo zahŕňa práva a povinnosti súvisiace

s osobnou starostlivosťou o dieťa, najmä právo určiť miesto obvyklého pobytu dieťaťa.

V ďalšom súd skúmal, či skutočne došlo k neoprávnenému premiestneniu dieťaťa matkou dňa

21. júla 2010 zo Š. na územie Slovenskej republiky. Mal preukázané najmä výsluchom oboch

rodičov, ţe k neoprávnenému premiestneniu dieťaťa matkou v zmysle skutočne

došlo, keďţe matka v čase odchodu na Slovensko dňa 21. júla 2010 nebola rozhodnutá, ţe sa

do Š. nevráti, ale rodičia sa dohodli, ţe matka tak, ako aj trikrát predtým, vycestuje na

Slovensko na krátkodobý pobyt z dôvodu zdravotnej prehliadky dieťaťa a navštívi rodinu,

s čím otec súhlasil a zakúpil jej letenku. Otec matke súhlas na zmenu obvyklého pobytu

dieťaťa nikdy nedal, ani pred jej odchodom dňa 21. júla 2010 dať nemohol, ako matka

uvádzala, keďţe v tom čase ani ona sama nevedela, ţe sa

do Š. uţ definitívne nevráti. Potom, ako matka túto skutočnosť otcovi oznámila, tento sa

okamţite dňa 4. augusta 2010 obrátil na príslušné orgány so ţiadosťou o návrat dieťaťa

do krajiny obvyklého pobytu. Po ustálení obvyklého pobytu dieťaťa a preukázaní skutočnosti,

ţe došlo k neoprávnenému premiestneniu dieťaťa z krajiny obvyklého pobytu zisťoval, či

v zmysle existujú iné závaţné skutočnosti, pre ktoré by návrat maloletej

nemohol nariadiť, pričom takéto závaţné skutočnosti nezistil. Podľa názoru prvostupňového

súdu matka v konaní nepreukázala svoje tvrdenia o fyzickom a psychickom týraní seba, alebo

maloletej zo strany otca, nezistil ani ţiadne existujúce nebezpečenstvo, ţe by návrat dieťaťa

vystavil fyzickej alebo duševnej ujme alebo ho inak priviedol do neznesiteľnej situácie.

Pokiaľ sa matka v konaní odvolávala na vyjadrenie Krízového Centra Ţ., ktorého je klientkou

od 26. augusta 2010 a z ktorého vyplýva, ţe bola zaradená do prvej skupiny pre zastrašovanie,

vyhráţanie sa a fyzické útoky, toto za relevantný dôkaz nepovaţoval, v tejto súvislosti

poukázal na samotnú výpoveď matky, z ktorej vyplynulo, ţe ju jej partner fyzicky nikdy

nenapadol, ţe z jeho strany išlo o určitý psychický nátlak, ktorého intenzitu však súd nemohol

aktuálne primerane vyhodnotiť, keďţe išlo o nepreukázané tvrdenie matky. Poukázal na to, ţe

rodina bývala v spoločnej domácnosti, otec matke zabezpečoval štúdium i pobyty na

Slovensku, matka sa v čase trvania podľa nej udávaného psychického násilia neobrátila na

príslušnú políciu, ani na iné príslušné orgány v mieste ich spoločného bydliska, z ktorých

záznamov by tvrdené skutočnosti mohli byť preukázané. O trovách konania účastníkov

rozhodol podľa a o trovách štátu rozhodol podľa

Krajský súd v Bratislave na odvolanie matky maloletej uznesením z 25. januára 2011

sp.zn. uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdil. Ţiadnemu

z účastníkov nepriznal právo na náhradu trov odvolacieho konania. V odôvodnení

rozhodnutia sa stotoţnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa. Pokiaľ ide

o matkou uvádzané dôvody odvolania, s týmito sa nestotoţnil. V prvom rade sa nestotoţnil

s námietkami matky ohľadne porušenia jej procesných práv ako účastníčky konania. V tejto

súvislosti poukázal na príslušné ustanovenia , sledujúce zmysel a cieľ ,

ktorým je zabezpečenie okamţitého návratu maloletého dieťaťa, ktoré ustanovenia majú

prednosť pred príslušnými ustanoveniami , v súvislosti

s dodrţaním lehoty na prípravu pojednávania. Naviac poukázal na to, ţe matka a jej právna

zástupkyňa boli riadne predvolané na pojednávanie, bol im daný priestor na vyhotovenie kópií

– príloh zaloţených otcom do spisu, ako aj priestor na vyjadrenie sa k veci na nariadenom

pojednávaní. Pokiaľ prvostupňový súd nevyhovel návrhu matky na vykonanie ňou

navrhnutých dôkazov, toto v ţiadnom prípade nemoţno povaţovať za odňatie moţnosti konať

pred súdom. O tom, ktoré dôkazy v rámci zisťovania skutkového stavu vykoná, rozhoduje

súd, nie účastník konania, preto nevykonanie účastníkom navrhnutých dôkazov nemoţno

povaţovať za porušenie práva na riadny a spravodlivý proces. Nestotoţnil sa ani s námietkou

matky, ţe nevykonanie ňou navrhnutých dôkazov v danej veci malo za následok neúplné

zistenie skutkového stavu, konkrétne vo vzťahu k , keďţe

matka v konaní neposkytla ţiadne relevantné dôkazy, ktoré by aplikáciu tohto ustanovenia

umoţňovali. Rozsah dokazovania, ktoré matka poţadovala vykonať, prekračuje rámec

; na dokazovanie, ktorého sa matka doţaduje, bude príslušný súd v mieste

obvyklého pobytu dieťaťa a rodičov, pokiaľ rodičia neobnovia spoluţitie, t.j. súd, v mieste

ktorého rodičia ţili, pracovali, majú priateľov, nachádzajú sa tam inštitúcie, s ktorými boli

rodičia v kontakte, a ktoré budú môcť zaujať stanovisko k tvrdeniam rodičov v tomto smere.

Pokiaľ matka v odvolaní súdu prvého stupňa vytkla nesprávne skutkové zistenia na základe

vykonaných dôkazov vo vzťahu k , ani s takýmto jej tvrdením sa odvolací súd

nestotoţnil. Konanie o návrat nie je konaním o výkone rodičovských práv a povinností, t.j.

nerieši, ktorý z rodičov má lepšie podmienky a predpoklady na riadnu výchovu maloletého

dieťaťa. Na takéto konanie a rozhodnutie je príslušný súd, v obvode ktorého má maloleté

dieťa obvyklý pobyt. Nariadenie návratu neznamená ani odtrhnutie dieťaťa od matky, keďţe

matka má právo vrátiť sa s maloletou do Š., kde v prípade, ţe s otcom maloletej neobnovia

spoluţitie, môţe situáciu riešiť právnymi prostriedkami. Nariadenie návratu neznamená ani

odlúčenie maloletej od príbuzných matky, keďţe je zrejmé, ţe matka s maloletou aţ do jej

odchodu na Slovensko dňa 21. júla 2010 vţdy so súhlasom otca opakovane navštevovala

svojich príbuzných na Slovensku. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol podľa § 146

ods. 1 písm. a/ v spojení s

Proti tomuto uzneseniu krajského súdu podala dovolanie matka maloletej, ţiadala ho

spolu s uznesením prvostupňového súdu zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie

konanie. Dovolanie odôvodnila tým, ţe v konaní došlo k procesným vadám, ktorými jej bola

odňatá moţnosť konať pred súdom ( ), ako aj k iným vadám, ktoré mali

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci ( ). Predovšetkým súdu

prvého stupňa vytkla porušenie ustanovení a , keďţe jej spolu

s návrhom na začatie konania neboli doručené prílohy, ktoré celý návrh tvorili a nebola jej

daná ani dostatočná moţnosť sa pripraviť na pojednávanie nariadené na deň 11. novembra

2010, keď predvolanie na toto pojednávanie spolu s návrhom jej boli doručené dňa

9. novembra 2010. Preto prostredníctvom svojej právnej zástupkyne ţiadala aj o odročenie

pojednávania, súd prvého stupňa však jej ţiadosť neakceptoval a pojednávanie dňa

11. novembra 2010 sa uskutočnilo v jej neprítomnosti. Aj keď oba súdy niţšieho stupňa sa

s jej námietkami v tejto súvislosti vysporiadali tak, ţe ide o konanie v zmysle Haagskeho

, v ktorom je potrebné konať zrýchleným spôsobom, podľa dovolateľky ani

zrýchleným postupom však súd nemôţe odňať účastníkovi jeho procesné práva a povinnosti

a nesplniť zákonom predpokladané poţiadavky na spravodlivý súdny proces. Okrem toho

vyslovila presvedčenie, ţe rozhodnutím vo veci bez vyjadrenia kolízneho opatrovníka

maloletej, ktorý nebol vypočutý na pojednávaní dňa 11. novembra 2010 (v dovolaní je zrejme

omylom uvedený dátum 9. novembra 2010 – pozn. dovolacieho súdu) a nebol prítomný ani

na ďalšom pojednávaní, bola odňatá moţnosť konať pred súdom aj samotnej maloletej.

V ďalšej časti dovolania matka maloletej prvostupňovému i odvolaciemu súdu vytkla, ţe ich

rozhodnutia nie sú ani v súlade so záujmami maloletej a vychádzajú z nedostatočne zisteného

skutkového stavu. V tejto súvislosti poukázala na preambulu a , ako aj

na , 2, čl.. 7 ods. 1, 2, a o právach dieťaťa

(publikovaný v zbierke ) a uviedla, ţe je nemysliteľné nariadiť návrat

maloletej tam, kde by starostlivosť o ňu vykonávala opatrovateľka (ako to uviedol otec

vo svojej výpovedi) a osoba (t.j. otec – pozn. dovolacieho súdu), ktorá sa dopúšťala

psychického a sexuálneho násilia na matke maloletej. Vzhľadom na vek maloletej

a skutočnosť, ţe matka sa o ňu stará od jej narodenia, je zrejmé, ţe úloha matky v ţivote

maloletej, v procese jej výchovy a starostlivosti, je nezastupiteľná. Otec maloletej nemá

vytvorené podmienky, aby maloletej poskytol také zabezpečenie (ako materiálne, tak aj

citové) v takom rozsahu, ako je maloletá v súčasnosti zabezpečená u matky. Pokiaľ

prvostupňový súd na pojednávaní dňa 18. novembra 2010 návrh na vykonanie ďalšieho

dokazovania zamietol a nemal potrebu ďalej skúmať podmienky, za akých by mohol byť

návrat dieťaťa realizovaný, prišlo podľa názoru matky k postupu súdu, kedy je súdne

rozhodnutie vyslovené z formálnych dôvodov, bez zreteľa na maloletú a dopadov takéhoto

rozhodnutia na ňu, čo je v príkrom rozpore s právami na ochranu dieťaťa. Maloletá sa

narodila na Slovensku, je slovenskou štátnou občiankou a od jej narodenia je jej pobyt

evidovaný na Slovensku. Maloletá ani neovláda Š. jazyk, nakoľko sa jej otec od jej ranného

detstva nevenoval ani v takom rozsahu, aby sa maloletá naučila aspoň základy. Otec si voči

maloletej neplní ani zákonnú vyţivovaciu povinnosť, čo viedlo aţ k podaniu trestného

oznámenia pre trestný čin zanedbania povinnej výţivy. Pobyt matky a maloletej v Š., ktorý sa

zakladal na vyhráţkach pre prípad, ţe by matka s maloletou opustila otca maloletej, sa nedá

nazvať dohodou rodičov o pobyte maloletej či matky. Práve naopak, išlo o porušenie dohody

zo strany otca.

Otec vo svojom písomnom vyjadrení k dovolaniu toto navrhol odmietnuť.

Kolízny opatrovník sa k dovolaniu nevyjadril.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení, ţe

dovolanie podala včas účastníčka konania ( ) prejednal dovolanie bez

nariadenia dovolacieho pojednávania ( ) skúmajúc najskôr, či tento

opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa.

Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa ( ).

V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol uznesením. Pokiaľ dovolanie smeruje

proti rozhodnutiu odvolacieho súdu vydanému v tejto procesnej forme, je tento opravný

prostriedok prípustný, ak smeruje proti zmeňujúcemu uzneseniu ( )

alebo uzneseniu, ktorým odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru

Európskych spoločenstiev [§ 109 ods. 1 písm. c/] na zaujatie stanoviska (§ 239 ods. 1 písm. b/

) alebo potvrdzujúcemu uzneseniu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, ţe

dovolanie je prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu

( ) alebo ak ním bolo potvrdené buď uznesenie súdu prvého stupňa

o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia (§ 239

ods. 2 písm. b/ ) alebo uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo jeho

vyhlásenie za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky (§ 239 ods. 2

písm. c/ ).

Dovolaním napadnuté uznesenie nevykazuje znaky ţiadneho z týchto rozhodnutí,

prípustnosť dovolania preto z ustanovení a nemoţno vyvodiť.

Vzhľadom na zákonnú povinnosť ( veta druhá ) skúmať vţdy, či

napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou

z procesných vád uvedených v , neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie

prípustnosti dovolania podľa , ale zaoberal sa i otázkou, či konanie nie je

postihnuté niektorou z vád vymenovaných v aţ g/ Ak je konanie

postihnuté niektorou z vád vymenovaných v , moţno dovolaním napadnúť aj

rozhodnutia vo veciach, v ktorých je inak dovolanie z hľadiska vylúčené.

Pri skúmaní, či je dovolanie prípustné, sa dovolací súd zameral predovšetkým na okolnosti,

ktoré dovolateľka v dovolaní namietala.

Podľa je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu

odvolacieho súdu, ak sa účastníkovi konania postupom súdu odňala moţnosť konať pred

súdom.

Odňatím moţnosti konať pred súdom sa v zmysle tohto ustanovenia rozumie taký

závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi konania znemoţní realizácia tých jeho

procesných práv, ktoré mu priznáva za účelom ochrany jeho práv

a právom chránených záujmov. V zmysle majú účastníci v občianskom súdnom

konaní rovnaké postavenia a súd je povinný zabezpečiť im rovnaké moţnosti na uplatnenie

ich práv [napr. právo vykonávať procesné úkony vo formách stanovených zákonom (§ 41

), nazerať do spisu a robiť si z neho výpisy ( ), právo byť predvolaný na súdne

pojednávanie ( ), vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým dôkazom, ktoré sa

vykonali ( ), na to, aby im bol rozsudok doručený do vlastných rúk (

)]. Zo spisu nevyplýva, ţe by súdy v prejednávanej veci v prípade matky maloletej

nerešpektovali niektoré z týchto práv.

Základné právo na súdnu ochranu podľa

zaručuje, ţe kaţdý sa môţe domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva

na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne

Slovenskej republiky.

Z ustanovenia vyplýva, ţe kaţdý má právo,

aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov, v jeho prítomnosti a aby sa

mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.

Podľa o ochrane ľudských práv a základných slobôd kaţdý má

právo na to, aby jeho záleţitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná

nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych

právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa upravuje postup súdu a účastníkov

v občianskom súdnom konaní tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv

a oprávnených záujmov účastníkov, ako aj výchova na zachovávanie zákonov, na čestné

plnenie povinnosti a na úctu k právam iných osôb.

Zmyslom práva na súdnu ochranu je umoţniť kaţdému reálny prístup k súdu a tomu

zodpovedajúca povinnosť súdu o veci konať. Ak osoba (právnická alebo fyzická) splní

predpoklady ustanovené zákonom, súd jej musí umoţniť stať sa účastníkom konania

so všetkými procesnými oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré z tohto postavenia

vyplývajú (viď nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23. augusta 2001 II. ÚS

14/2001, z 13. novembra , z 5. apríla 2007).

Ako sa uvádza (mimo iného) v náleze Ústavného súdu Slovenskej republiky z 12. júna

2008 , z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“)

vyplýva, ţe princíp rovnosti zbraní vyţaduje, aby kaţdej procesnej strane bola daná primeraná

moţnosť predniesť svoju záleţitosť za podmienok, ktoré ju nestavajú do podstatne

nevýhodnejšej situácie, neţ v ktorej je jej odporca (Komanický c. Slovenská republika,

rozsudok zo 4. júna 2002, § 45). Právo na kontradiktórne konanie zase znamená, ţe procesné

strany musia dostať príleţitosť nielen predloţiť všetky dôkazy potrebné na to, aby ich návrh

uspel, ale i zoznámiť sa so všetkými ďalšími dôkazmi a pripomienkami, ktoré boli predloţené

s cieľom ovplyvniť rozhodnutie súdu, a vyjadriť sa k nim. Podstatu kontradiktórnosti tvorí

súperenie strán, ktorého základným predpokladom je uţ uvedená rovnosť účastníkov konania.

Na základe zásady kontradiktórnosti by súdne rozhodnutie malo vychádzať predovšetkým

z výsledkov konfrontácie strán v spore, z ktorých kaţdá musí mať moţnosť vyjadriť sa

k poţiadavkám a tvrdeniam druhej strany a právo na to, aby sa vypočuli jej argumenty.

Pri rozhodovaní o návrate dieťaťa do iného zmluvného štátu musia súdy vychádzať

zo starostlivo zisteného skutkového stavu; to znamená, ţe dôvody, ktoré by mohli eliminovať

návrat dieťaťa do miesta bydliska v inom členskom štáte, musia byť zistené a objasnené

natoľko dostatočne, aby posúdenie (ne)navrátenia maloletých detí nevychádzalo iba

z dôkazov produkovaných jedným účastníkom súdneho konania.

Vychádzajúc z uvedeného, jedným zo základných predpokladov vytvorenia moţnosti

účastníkovi konania zoznámiť sa so všetkými dôkazmi a pripomienkami, ktoré boli

predloţené a vyjadriť sa k poţiadavkám a tvrdeniam druhej strany je, aby súd v rámci

prípravy pojednávania doručil návrh na začatie konania (ţalobu) odporcovi (ţalovanému)

spolu s rovnopismi a prílohami návrhu do vlastných rúk, poučil účastníkov podľa § 120 ods. 4

a vyjadrenia odporcu bezodkladne odoslal navrhovateľovi ( ), ako aj

v prípade nariadenia pojednávania na prejednanie veci samej, predvolal súd účastníkov

(a všetkých, ktorých prítomnosť je potrebná), pričom podľa ustanovenia

predvolanie sa musí účastníkom doručiť tak, aby mali dostatok času na prípravu, spravidla

najmenej päť dní pred dňom, keď sa má pojednávanie konať. V danom prípade dovolateľka

namietala práve porušenie ustanovení § a ods. 2 súdom prvého stupňa

(ktorú skutočnosť namietala uţ v odvolaní, čo však odvolací súd neakceptoval), v dôsledku

čoho jej postupom súdu bola odňatá moţnosť konať pred súdom. K uvedenému tvrdeniu

matky maloletej (podrobnejšie opísanému uţ vyššie v odôvodnení tohto rozhodnutia), o ktoré

opiera prípustnosť dovolania podľa treba uviesť, ţe je neopodstatnené.

Totiţ, podmienka prípustnosti dovolania podľa nie je splnená v prípade,

ak sa účastníkovi odňala moţnosť konať pred súdom len pre časť konania do takej miery, ţe

účastník následne mohol uplatniť svoj vplyv na výsledok konania napríklad tým, ţe mohol

podať proti rozsudku (rozhodnutiu), ktorý mu bol riadne doručený, odvolanie (R 39/1993).

V preskúmavanej veci je z obsahu spisu zrejmé, ţe matke maloletej bol síce súdom

prvého stupňa doručený návrh na začatie konania, avšak bez príloh. Následne však, a to dňa

10. novembra 2010 (t.j. uţ pred prvým pojednávaním) splnomocnená zástupkyňa matky uţ

mala k dispozícii aj všetky prílohy pripojené otcom k návrhu. K matkou maloletej tvrdenému

porušeniu ustanovenia dovolací súd uvádza, ţe lehota päť dní stanovená

v tomto ustanovení má síce poriadkový charakter („spravidla“), v ţiadnom prípade však

nemôţe byť skrátená natoľko, aby účastník (so zreteľom na okolnosti prípadu) nemal dostatok

času na prípravu na pojednávanie. Ak by sa tak stalo, mohlo by v konkrétnom prípade ísť

o postup, ktorým súd odňal účastníkovi moţnosť konať pred súdom. Za odňatie moţnosti

konať pred súdom treba totiţ povaţovať aj stav, keď účastník nemá moţnosť kvalifikovane sa

na pojednávanie pripraviť v dôsledku časovej tiesne. To však neznamená, ţe v jednoduchej

veci, ktorá nevyţaduje náročnejšiu prípravu na pojednávanie, nemôţe byť lehota skrátená.

V danej veci, ktorá nie je jednoduchá, na rozdiel od vysloveného názoru súdov niţšieho

stupňa, podľa názoru dovolacieho súdu, aj keď ide o konanie podľa , v zmysle

ktorého je potrebné konať zrýchleným postupom, skrátenie lehoty na prípravu na prvé

pojednávanie dňa 11. novembra 2010, na ktoré bola matka maloletej predvolaná 9. novembra

2010, neprichádzalo do úvahy a bolo v rozpore s účelom tejto lehoty, t.j. s moţnosťou matky

kvalifikovane sa na toto pojednávanie pripraviť (bez ohľadu na skutočnosť, ţe plnomocenstvo

na zastupovanie v konaní udelila matka advokátke uţ 30. septembra 2010). Preto pokiaľ súd

prvého stupňa neakceptoval ospravedlnenie neúčasti matky a jej splnomocnenej zástupkyne

na pojednávaní dňa 11. novembra 2010 a napriek ich ţiadosti o odročenie tohto pojednávania

z dôvodu nedodrţania lehoty na jeho prípravu postupoval podľa , jeho

postup nebol správny a v danom štádiu konania odňal matke maloletej moţnosť konať pred

súdom. Pre posúdenie otázky existencie procesnej podmienky prípustnosti dovolania podľa

z vyššie uvedeného dôvodu je však rozhodujúce, ţe napriek meritórnemu

konaniu súd prvého stupňa pojednávanie 11. novembra 2010 odročil na deň 18. novembra

2010, na ktoré pojednávanie boli matka a jej splnomocnená zástupkyňa riadne predvolané,

na tomto pojednávaní aj boli prítomné, rovnako ako otec a jeho splnomocnený zástupca,

splnomocnená zástupkyňa matky zaloţila do spisu rozsiahle písomné vyjadrenie k návrhu aj

s prílohami, matka bola vypočutá a mala moţnosť vyjadriť sa k výpovedi otca a klásť mu

otázky. Za tejto situácie moţno teda konštatovať, ţe uţ súd prvého stupňa takto napravil svoje

predchádzajúce procesné pochybenie. Naviac, následne matka mala moţnosť uplatniť svoj

vplyv na výsledok konania tým, ţe proti riadne doručenému rozhodnutiu súdu prvého stupňa

podala odvolanie, pričom v rámci odvolacieho konania sa so všetkými námietkami matky

odvolací súd vysporiadal. Preto v tomto smere dovolateľkou namietaným postupom súdov

nebola matke odňatá moţnosť konať pred súdom v zmysle Ani matkou

namietané nevykonanie ňou navrhovaných dôkazov nie je postup, ktorým súd odňal matke

moţnosť konať pred súdom. V tejto súvislosti správne konštatoval uţ odvolací súd, ţe je

vecou rozhodnutia súdu, ktoré z účastníkmi označených dôkazov vykoná (§ 120 ods. 1

).

Neobstojí ani tvrdenie dovolateľky, ţe postupom súdu bola odňatá moţnosť samotnej

maloletej konať pred súdom tým, ţe súd prvého stupňa ani na jednom z pojednávaní

nevypočul kolízneho opatrovníka dieťaťa. Ako totiţ vyplýva z obsahu spisu, kolízny

opatrovník maloletej sa napriek riadne vykázanému doručeniu predvolania ani na jedno

z pojednávaní nedostavil, pričom ani raz svoju neúčasť neospravedlnil a ani neţiadal

o odročenie pojednávania z dôleţitého dôvodu. Súdu prvého stupňa preto nebránilo

postupovať v konaní aj bez účasti kolízneho opatrovníka v zmysle Inak,

podľa názoru dovolacieho súdu, o laxnom prístupe kolízneho opatrovníka k veci svedčí i fakt,

ţe sa nevyjadril ani k podanému odvolaniu a dovolaniu.

Pokiaľ dovolateľka ďalej odôvodnila dovolanie tým, ţe konanie je postihnuté inou

vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci ( ),

treba uviesť, ţe iné procesné vady povaţuje za prípustný dovolací

dôvod (ktorý moţno uplatniť vtedy, ak je dovolanie prípustné); samotné tieto vady ale

prípustnosť dovolania nezakladajú. Dovolanie je v ustanoveniach Občianskeho súdneho

poriadku upravené ako mimoriadny opravný prostriedok, ktorý nemoţno podať proti kaţdému

rozhodnutiu odvolacieho súdu; pokiaľ nie sú splnené podmienky prípustnosti dovolania,

nemoţno napadnuté rozhodnutie podrobiť vecnému preskúmavaniu, a preto ani zohľadniť

prípadné vecné nesprávnosti rozhodnutia.

Keďţe v danom prípade dovolanie nie je podľa prípustné, nebola

preukázaná existencia dovolateľkou namietanej vady konania v zmysle

a neboli zistené (ani tvrdené) iné vady uvedené v , dospel Najvyšší súd

Slovenskej republiky k záveru, ţe dovolanie matky je neprípustné, preto ho odmietol (§ 243b

ods. 5 v spojením s ).

O náhrade trov dovolacieho konania dovolací súd rozhodol podľa

v spojení s a

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 22. marca 2011

JUDr. Eva Sakálová, v.r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Renáta Matejíková