Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
ecd/383436.5192fd.pdf
PDF · 160.97 KB
No categories available
4Cdo/40/2012
Najvyšší súd 4 Cdo 40/2012
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky vo veci starostlivosti súdu o maloletú S., zastúpenú
kolíznym opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny v Martine, Novomeského č. 4,
Martin, dieťa rodičov, matky Z. H., zastúpenej JUDr. Andreou Cisárovou, advokátkou
v Bratislave, Kominárska č. 2, 4 a otca J., zastúpeného JUDr. Jozefom Herbulákom, advokátom
v Trenčíne, Brnianska č. 1K, o nariadenie návratu maloletého dieťaťa do krajiny obvyklého
pobytu, vedenej na Okresnom súde Bratislava I pod sp.zn. 1 P 242/2010, o dovolaní matky
maloletého dieťaťa proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave z 25. januára 2011, sp.zn. 11
CoP 10/2011, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesenie Krajského súdu v Bratislave z 25. januára
2011 sp.zn. 11 CoP 10/2011 a uznesenie Okresného súdu Bratislava I z 18. novembra 2010 č.k.
1 P 242/2010-224 z r u š u j e a vec vracia Okresnému súdu Bratislava I na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Bratislava I uznesením z 18. novembra 2010, č.k. 1 P 242/2010-224 nariadil
návrat maloletej S. do krajiny obvyklého pobytu Š.. Štátu náhradu trov konania nepriznal a o
trovách konania účastníkov rozhodol tak, ţe nemajú právo na ich náhradu. Rozhodnutie
odôvodnil tým, ţe na základe otcom dieťaťa podaného návrhu a po vypočutí rodičov maloletej
dospel k záveru, ţe v danej veci boli splnené podmienky na nariadenie návratu maloletej do
krajiny jej obvyklého pobytu, t.j. do Š.. Pokiaľ ide o určenie obvyklého pobytu dieťaťa,
vychádzal z čl. 3 Dohovoru o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí
prijatého v Haagu dňa 25. októbra 1980, publikovaného v oznámení Ministerstva zahraničných
vecí Slovenskej republiky pod č. 119/2001 Z.z. (ďalej len „Dohovor“), keď mal v konaní
preukázané, ţe maloletá sa narodila z mimomanţelského vzťahu rodičov na Slovensku, na
základe rozhodnutia oboch rodičov sa matka presťahovala pribliţne dva mesiace po narodení
maloletej do Š., kde od júla 2009 do 21. júla 2010 ţila v spoločnej domácnosti s otcom dieťaťa. Z
uvedeného mal preukázané, ţe dieťa nadobudlo rozhodnutím oboch rodičov obvyklý pobyt na
území Š., pričom rozhodnutie vytvoriť kompletnú rodinu a spoluţitie v jednej domácnosti v
mieste bydliska otca matka v konaní potvrdila. Podľa názoru súdu prvého stupňa existenciu takto
nadobudnutého obvyklého pobytu nebolo moţné vyvrátiť obranou matky, ţe dieťa absolvovalo
povinné očkovania na Slovensku, kde matka chodila na krátkodobé pobyty, alebo úmyslom
niekedy v budúcnosti ţiť spoločne na Slovensku. Úmysel matky ţiť v Š. taktieţ preukazuje jej
prihlásenie k trvalému pobytu, zdravotné poistenie, hľadanie si zamestnania, štúdium na
vysokej škole, taktieţ i prihlásenie dieťaťa
do predškolského zariadenia, ktoré malo začať navštevovať od septembra 2010. Po určení
obvyklého pobytu dieťaťa súd prvého stupňa sa zaoberal otázkou výkonu rodičovských
práv k maloletej, pričom zistil, ţe rodičovské práva a povinnosti k maloletej po jej narodení
nadobudli obaja rodičia, od júla 2009 ich spoločne vykonávali v spoločnej
domácnosti v Š.. Neprihliadol na tvrdenie matky, ţe otec svoje rodičovské práva nevykonával,
keďţe osobnú starostlivosť o dieťa v tak útlom veku počas pracovnej zaneprázdnenosti otca
vykonávala ona na materskej dovolenke. V tomto smere poukázal na Nariadenie Rady
(ES) č. 2201/2003 z 27. novembra 2003 o súdnej právomoci a uznávaní a výkone
rozsudkov v manţelských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností, podľa
ktorého pojem opatrovnícke právo zahŕňa práva a povinnosti súvisiace s osobnou
starostlivosťou o dieťa, najmä právo určiť miesto obvyklého pobytu dieťaťa. V ďalšom súd
skúmal, či skutočne došlo k neoprávnenému premiestneniu dieťaťa matkou dňa
21. júla 2010 zo Š. na územie Slovenskej republiky. Mal preukázané najmä výsluchom oboch
rodičov, ţe k neoprávnenému premiestneniu dieťaťa matkou v zmysle Dohovoru skutočne došlo,
keďţe matka v čase odchodu na Slovensko dňa 21. júla 2010 nebola rozhodnutá, ţe sa do Š.
nevráti, ale rodičia sa dohodli, ţe matka tak, ako aj trikrát predtým, vycestuje
na Slovensko na krátkodobý pobyt z dôvodu zdravotnej prehliadky dieťaťa a navštívi
rodinu, s čím otec súhlasil a zakúpil jej letenku. Otec matke súhlas na zmenu obvyklého pobytu
dieťaťa nikdy nedal, ani pred jej odchodom dňa 21. júla 2010 dať nemohol, ako matka uvádzala,
keďţe v tom čase ani ona sama nevedela, ţe sa do Š. uţ definitívne nevráti. Potom, ako matka
túto skutočnosť otcovi oznámila, tento sa okamţite dňa 4. augusta 2010 obrátil na
príslušné orgány so ţiadosťou o návrat dieťaťa do krajiny obvyklého pobytu. Po
ustálení obvyklého pobytu dieťaťa a preukázaní skutočnosti, ţe došlo k
neoprávnenému premiestneniu dieťaťa z krajiny obvyklého pobytu zisťoval, či v zmysle čl. 13
Dohovoru existujú iné závaţné skutočnosti, pre ktoré by návrat maloletej nemohol nariadiť,
pričom takéto závaţné skutočnosti nezistil. Podľa názoru prvostupňového súdu matka v konaní
nepreukázala svoje tvrdenia o fyzickom a psychickom týraní seba, alebo maloletej zo strany otca,
nezistil ani ţiadne existujúce nebezpečenstvo, ţe by návrat dieťaťa vystavil fyzickej alebo
duševnej ujme alebo ho inak priviedol do neznesiteľnej situácie. Pokiaľ sa matka v konaní
odvolávala na vyjadrenie Krízového Centra Ţena v tiesni v Martine, ktorého je klientkou
od 26. augusta 2010 a z ktorého vyplýva, ţe bola zaradená do prvej skupiny pre zastrašovanie,
vyhráţanie sa a fyzické útoky, toto za relevantný dôkaz nepovaţoval, v tejto súvislosti poukázal
na samotnú výpoveď matky, z ktorej vyplynulo, ţe ju jej partner fyzicky nikdy nenapadol, ţe
z jeho strany išlo o určitý psychický nátlak, ktorého intenzitu však súd nemohol aktuálne
primerane vyhodnotiť, keďţe išlo o nepreukázané tvrdenie matky. Poukázal na to, ţe rodina
bývala v spoločnej domácnosti, otec matke zabezpečoval štúdium i pobyty na Slovensku, matka
sa v čase trvania podľa nej udávaného psychického násilia neobrátila na príslušnú políciu, ani
na iné príslušné orgány v mieste ich spoločného bydliska, z ktorých záznamov by tvrdené
skutočnosti mohli byť preukázané. O trovách konania účastníkov rozhodol podľa § 146 ods. 1
písm. a/ O.s.p. a o trovách štátu rozhodol podľa § 141 ods. 2 O.s.p.
Krajský súd v Bratislave na odvolanie matky maloletej uznesením z 25. januára 2011
sp.zn. 11 CoP 10/2011 uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdil. Ţiadnemu
z účastníkov nepriznal právo na náhradu trov odvolacieho konania. V odôvodnení rozhodnutia sa
stotoţnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa. Pokiaľ ide o matkou uvádzané
dôvody odvolania, s týmito sa nestotoţnil. V prvom rade sa nestotoţnil s námietkami matky
ohľadne porušenia jej procesných práv ako účastníčky konania. V tejto súvislosti poukázal
na príslušné ustanovenia Dohovoru, sledujúce zmysel a cieľ Dohovoru, ktorým je zabezpečenie
okamţitého návratu maloletého dieťaťa, ktoré ustanovenia majú prednosť pred príslušnými
ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku, v súvislosti s dodrţaním lehoty na prípravu
pojednávania. Naviac poukázal na to, ţe matka a jej právna zástupkyňa boli riadne predvolané
na pojednávanie, bol im daný priestor na vyhotovenie kópií – príloh zaloţených otcom do spisu,
ako aj priestor na vyjadrenie sa k veci na nariadenom pojednávaní. Pokiaľ prvostupňový súd
nevyhovel návrhu matky na vykonanie ňou navrhnutých dôkazov, toto v ţiadnom prípade
nemoţno povaţovať za odňatie moţnosti konať pred súdom. O tom, ktoré dôkazy v rámci
zisťovania skutkového stavu vykoná, rozhoduje súd, nie účastník konania, preto nevykonanie
účastníkom navrhnutých dôkazov nemoţno povaţovať za porušenie práva na riadny
a spravodlivý proces. Nestotoţnil sa ani s námietkou matky, ţe nevykonanie ňou navrhnutých
dôkazov v danej veci malo za následok neúplné zistenie skutkového stavu, konkrétne vo vzťahu
k čl. 13 ods. 1 písm. b/ Dohovoru, keďţe matka v konaní neposkytla ţiadne relevantné dôkazy,
ktoré by aplikáciu tohto ustanovenia umoţňovali. Rozsah dokazovania, ktoré matka poţadovala
vykonať, prekračuje rámec Dohovoru; na dokazovanie, ktorého sa matka doţaduje, bude
príslušný súd v mieste obvyklého pobytu dieťaťa a rodičov, pokiaľ rodičia neobnovia spoluţitie,
t.j. súd, v mieste ktorého rodičia ţili, pracovali, majú priateľov, nachádzajú sa tam inštitúcie,
s ktorými boli rodičia v kontakte, a ktoré budú môcť zaujať stanovisko k tvrdeniam rodičov
v tomto smere. Pokiaľ matka v odvolaní súdu prvého stupňa vytkla nesprávne skutkové zistenia
na základe vykonaných dôkazov vo vzťahu k čl. 3 Dohovoru, ani s takýmto jej tvrdením sa
odvolací súd nestotoţnil. Konanie o návrat nie je konaním o výkone rodičovských práv
a povinností, t.j. nerieši, ktorý z rodičov má lepšie podmienky a predpoklady na riadnu výchovu
maloletého dieťaťa. Na takéto konanie a rozhodnutie je príslušný súd, v obvode ktorého má
maloleté dieťa obvyklý pobyt. Nariadenie návratu neznamená ani odtrhnutie dieťaťa od matky,
keďţe matka má právo vrátiť sa s maloletou do Š., kde v prípade, ţe s otcom maloletej neobnovia
spoluţitie, môţe situáciu riešiť právnymi prostriedkami. Nariadenie návratu neznamená ani
odlúčenie maloletej od príbuzných matky, keďţe je zrejmé, ţe matka s maloletou aţ do jej
odchodu na Slovensko dňa 21. júla 2010 vţdy so súhlasom otca opakovane navštevovala svojich
príbuzných na Slovensku. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol podľa § 146 ods. 1 písm.
a/ O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p.
Proti tomuto uzneseniu krajského súdu podala dovolanie matka maloletej, ţiadala ho
spolu s uznesením prvostupňového súdu zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie
konanie. Dovolanie odôvodnila tým, ţe v konaní došlo k procesným vadám, ktorými jej bola
odňatá moţnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku – ďalej len
„O.s.p.“), ako aj k iným vadám, ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241
ods. 2 písm. b/ O.s.p.). Predovšetkým súdu prvého stupňa vytkla porušenie ustanovení § 114
ods. 2 a § 115 ods. 2 O.s.p., keďţe jej spolu s návrhom na začatie konania neboli doručené
prílohy, ktoré celý návrh tvorili a nebola jej daná ani dostatočná moţnosť sa pripraviť
na pojednávanie nariadené na deň 11. novembra 2010, keď predvolanie na toto pojednávanie
spolu s návrhom jej boli doručené dňa 9. novembra 2010. Preto prostredníctvom svojej právnej
zástupkyne ţiadala aj o odročenie pojednávania, súd prvého stupňa však jej ţiadosť neakceptoval
a pojednávanie dňa 11. novembra 2010 sa uskutočnilo v jej neprítomnosti. Aj keď oba súdy
niţšieho stupňa sa s jej námietkami v tejto súvislosti vysporiadali tak, ţe ide o konanie v zmysle
Haagskeho dohovoru, v ktorom je potrebné konať zrýchleným spôsobom, podľa dovolateľky ani
zrýchleným postupom však súd nemôţe odňať účastníkovi jeho procesné práva a povinnosti
a nesplniť zákonom predpokladané poţiadavky na spravodlivý súdny proces. Okrem toho
vyslovila presvedčenie, ţe rozhodnutím vo veci bez vyjadrenia kolízneho opatrovníka maloletej,
ktorý nebol vypočutý na pojednávaní dňa 11. novembra 2010 (v dovolaní je zrejme omylom
uvedený dátum 9. novembra 2010 – pozn. dovolacieho súdu) a nebol prítomný ani na ďalšom
pojednávaní, bola odňatá moţnosť konať pred súdom aj samotnej maloletej. V ďalšej časti
dovolania matka maloletej prvostupňovému i odvolaciemu súdu vytkla, ţe ich rozhodnutia nie sú
ani v súlade so záujmami maloletej a vychádzajú z nedostatočne zisteného skutkového stavu.
V tejto súvislosti poukázala na preambulu a čl. 13 Dohovoru, ako aj na čl. 3 ods. 1, 2, čl. 7
ods. 1, 2, čl. 9 ods. 2 a čl. 29 Dohovoru o právach dieťaťa (publikovaný v zbierke zákonov
č. 104/1991) a uviedla, ţe je nemysliteľné nariadiť návrat maloletej tam, kde by starostlivosť o ňu
vykonávala opatrovateľka (ako to uviedol otec vo svojej výpovedi) a osoba (t.j. otec – pozn.
dovolacieho súdu), ktorá sa dopúšťala psychického a sexuálneho násilia na matke maloletej.
Vzhľadom na vek maloletej a skutočnosť, ţe matka sa o ňu stará od jej narodenia, je zrejmé, ţe
úloha matky v ţivote maloletej, v procese jej výchovy a starostlivosti, je nezastupiteľná. Otec
maloletej nemá vytvorené podmienky, aby maloletej poskytol také zabezpečenie (ako materiálne,
tak aj citové) v takom rozsahu, ako je maloletá v súčasnosti zabezpečená u matky. Pokiaľ
prvostupňový súd na pojednávaní dňa 18. novembra 2010 návrh na vykonanie ďalšieho
dokazovania zamietol a nemal potrebu ďalej skúmať podmienky, za akých by mohol byť návrat
dieťaťa realizovaný, prišlo podľa názoru matky k postupu súdu, kedy je súdne rozhodnutie
vyslovené z formálnych dôvodov, bez zreteľa na maloletú a dopadov takéhoto rozhodnutia na ňu,
čo je v príkrom rozpore s právami na ochranu dieťaťa. Maloletá sa narodila na Slovensku, je
slovenskou štátnou občiankou a od jej narodenia je jej pobyt evidovaný na Slovensku. Maloletá
ani neovláda Š. jazyk, nakoľko sa jej otec od jej ranného detstva nevenoval ani v takom rozsahu,
aby sa maloletá naučila aspoň základy. Otec si voči maloletej neplní ani zákonnú vyţivovaciu
povinnosť, čo viedlo aţ k podaniu trestného oznámenia pre trestný čin zanedbania povinnej
výţivy. Pobyt matky a maloletej v Š., ktorý sa zakladal na vyhráţkach pre prípad, ţe by
matka s maloletou opustila otca maloletej, sa nedá nazvať dohodou rodičov o pobyte
maloletej či matky. Práve naopak, išlo o porušenie dohody zo strany otca.
Otec vo svojom písomnom vyjadrení k dovolaniu toto navrhol odmietnuť.
Kolízny opatrovník sa k dovolaniu nevyjadril.
Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením z 22. marca 2011 sp.zn. 4 Cdo 33/2011
(ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“) dovolanie matky maloletej odmietol, účastníkom
náhradu trov dovolacieho konania nepriznal. Po preskúmaní prípustnosti dovolania z hľadiska
§ 239 ods. 1 a 2 O.s.p. dospel k záveru, ţe uznesenie odvolacieho súdu nespĺňa ţiadnu z moţností
prípustnosti dovolania podľa tohto ustanovenia. V súlade s § 242 ods. 1 O.s.p. obligatórne
skúmal prípustnosť dovolania z hľadiska vád uvedených v § 237 O.s.p. V odôvodnení svojho
rozhodnutia sa osobitne zaoberal vadami konania namietanými dovolateľkou, ţe jej a maloletej
bola odňatá moţnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f) O.s.p.). Dospel pritom k záveru, ţe
dovolateľka namietala vady neopodstatnene. K dovolateľkou namietanému odňatiu moţnosti
konať pred súdom (§ 237 písm. f) O.s.p.), ktorá mala spočívať v porušení ustanovení § 114 ods. 2
a § 115 ods. 2 O.s.p. dovolací súd uviedol, ţe podmienka prípustnosti dovolania z tohto dôvodu
nie je splnená v prípade, ak sa účastníkovi odňala moţnosť konať pred súdom len pre časť
konania do takej miery, ţe účastník následne mohol uplatniť svoj vplyv na výsledok konania
napríklad tým, ţe mohol podať proti rozsudku (rozhodnutiu), ktorý mu bol riadne doručený,
odvolanie (R 39/1993). V preskúmavanej veci ohľadom namietaného porušenia § 114 ods. 2
O.s.p. mal dovolací súd z obsahu spisu preukázané, ţe matke maloletej bol súdom prvého stupňa
doručený návrh na začatie konania bez príloh. Avšak následne, 10. novembra 2010, ešte pred
prvým pojednávaním, splnomocnená zástupkyňa matky uţ mala k dispozícii aj všetky prílohy
pripojené otcom k návrhu. S namietaným porušením § 115 ods. 2 O.s.p. súdom prvého stupňa sa
dovolací súd stotoţnil. Uviedol, ţe zákonom stanovená lehota päť dní na prípravu pojednávania
má síce poriadkový charakter (môţe byť skrátená napr. v jednoduchej, na prípravu nenáročnej
veci), v ţiadnom prípade však nemôţe byť skrátená natoľko, aby účastník nemal dostatok času
na prípravu na pojednávanie. Ak by sa tak stalo, mohlo by v konkrétnom prípade ísť o postup,
ktorým súd odňal účastníkovi moţnosť konať pred súdom. V danej veci, ktorá nie je jednoduchá,
podľa názoru dovolacieho súdu, aj keď ide o konanie podľa Dohovoru, v zmysle ktorého je
potrebné konať zrýchleným postupom, skrátenie lehoty na prípravu na prvé pojednávanie
11. novembra 2010, na ktoré bola matka maloletej predvolaná 9. novembra 2010, neprichádzalo
do úvahy a bolo v rozpore s účelom tejto lehoty, t.j. s moţnosťou matky kvalifikovane sa na toto
pojednávanie pripraviť (bez ohľadu na skutočnosť, ţe plnomocenstvo na zastupovanie v konaní
udelila matka advokátke uţ 30. novembra 2010). Preto pokiaľ súd prvého stupňa neakceptoval
ospravedlnenie neúčasti matky a jej splnomocnenej zástupkyne na pojednávaní 11. novembra
2010 a napriek ich ţiadosti o odročenie tohto pojednávania z dôvodu nedodrţania lehoty na jeho
prípravu postupoval podľa § 101 ods. 2 O.s.p., jeho postup nebol správny a v danom štádiu
konania odňal matke maloletej moţnosť konať pred súdom. Avšak podľa názoru dovolacieho
súdu bolo pre posúdenie otázky existencie procesnej podmienky prípustnosti dovolania podľa
§ 237 písm. f) O.s.p. z tohto dôvodu rozhodujúce, ţe napriek meritórnemu konaniu súd prvého
stupňa pojednávanie 11. novembra 2010 odročil na 18. novembra 2010, na ktoré pojednávanie
boli matka a jej splnomocnená zástupkyňa riadne predvolané, na tomto pojednávaní aj boli
prítomné, rovnako ako otec a jeho splnomocnený zástupca, splnomocnená zástupkyňa matky
zaloţila do spisu rozsiahle písomné vyjadrenie k návrhu aj s prílohami, matka bola vypočutá
a mala moţnosť vyjadriť sa k výpovedi otca a klásť mu otázky. Za tejto situácie preto
konštatoval, ţe uţ súd prvého stupňa takto napravil svoje predchádzajúce procesné pochybenie.
Zároveň poukázal na to, ţe následne matka mala moţnosť uplatniť svoj vplyv na výsledok
konania tým, ţe proti riadne doručenému rozhodnutiu súdu prvého stupňa podala odvolanie,
pričom v rámci odvolacieho konania sa s námietkami matky odvolací súd vysporiadal. Preto,
podľa názoru dovolacieho súdu, v tomto smere dovolateľkou namietaným postupom súdov jej
nebola odňatá moţnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f) O.s.p. Ani matkou namietané
nevykonanie ňou navrhovaných dôkazov nepovaţoval dovolací súd za postup, ktorým jej súd
odňal moţnosť konať, pričom poukázal na správne konštatovanie odvolacieho súdu, ţe je vecou
rozhodnutia súdu, ktoré z účastníkmi označených dôkazov vykoná (§ 120 ods. 1 O.s.p.).
Nakoniec podľa názoru dovolacieho súdu nebola postupom súdu odňatá moţnosť konať pred
súdom ani maloletej tým, ţe súd prvého stupňa ani na jednom z pojednávaní nevypočul kolízneho
opatrovníka maloletej, keď mal z obsahu spisu preukázané, ţe kolízny opatrovník maloletej sa
napriek riadne vykázanému doručeniu predvolania ani na jedno z pojednávaní nedostavil, svoju
neúčasť ani raz neospravedlnil a nepoţiadal ani o odročenie pojednávania z dôleţitého dôvodu.
Súdu prvého stupňa preto nebránilo postupovať v konaní aj bez jeho účasti v zmysle § 101 ods. 2
O.s.p. Ďalšími dôvodmi dovolania, ktorými by sa dovolací súd mohol zaoberať len
za podmienky, ţe dovolanie je procesne prípustné, sa dovolací súd nemohol zaoberať, keďţe
o takéto dovolanie (procesne prípustné) v preskúmavanom prípade nešlo. O náhrade trov
dovolacieho konania dovolací súd rozhodol podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1
O.s.p. a § 146 ods. 1 písm. a) O.s.p.
Na základe sťaţnosti matky maloletej a maloletej pre namietané porušenie základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva
na rovnosť účastníkov súdneho konania podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky,
základného práva na prerokovanie veci v prítomnosti účastníka konania a základného práva
vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky,
práva na spravodlivé súdne konanie podľa či. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd, práva na zohľadnenie záujmu dieťaťa pri činnosti súdu podľa čl. 3 ods. 1
Dohovoru o právach dieťaťa, práva na ochranu a starostlivosť nevyhnutnú pre blaho dieťaťa
podľa čl. 3 ods. 2 Dohovoru o právach dieťaťa a práva dieťaťa formulovať vlastné názory a byť
vypočutý v súdnom konaní podľa čl. 12 ods. 1 a 2 Dohovoru o právach dieťaťa uznesením
najvyššieho súdu, Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) nálezom
z 13. decembra 2011 sp.zn. III. ÚS 454/2011 (ďalej len „nález“) vyslovil, ţe
1/ základné právo matky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky, základné právo na rovnosť účastníkov súdneho konania podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy
Slovenskej republiky, základné právo na prerokovanie veci v prítomnosti účastníka konania
a základné právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky porušené
nebolo,
2/ základné právo maloletej na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky, základné právo na rovnosť účastníkov súdneho konania podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy
Slovenskej republiky, základné právo na prerokovanie veci v prítomnosti účastníka konania
a základné právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd, právo na zohľadnenie záujmu dieťaťa pri činnosti súdu
podľa čl. 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa, právo na ochranu a starostlivosť nevyhnutnú
pre blaho dieťaťa podľa čl. 3 ods. 2 Dohovoru o právach dieťaťa a právo dieťaťa formulovať
vlastné názory a byť vypočutý v súdnom konaní podľa čl. 12 ods. 1 a 2 Dohovoru o právach
dieťaťa uznesením najvyššieho súdu porušené bolo,
3/ uznesenie najvyššieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a
4/ najvyšší súd zaviazal k povinnosti uhradiť trovy právneho zastúpenia maloletej v sume
261,82 eur na účet jej advokátky do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia.
V odôvodnení nálezu ohľadom druhého výroku, ktorým bolo uznesenie najvyššieho súdu
zrušené, ústavný súd uviedol, ţe rozhodnutiu súdu vo veci samej musí predchádzať činnosť súdu
zameraná na spoľahlivé zistenie skutkového stavu – dokazovanie zodpovedajúce garanciám
spravodlivého súdneho konania v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd, najmä garanciám obsiahnutým v princípe rovnosti zbraní a práve
na kontradiktórne konanie (I. ÚS 52/03). Ďalej uviedol, ţe pri rozhodovaní o návrate dieťaťa
do iného zmluvného štátu Dohovoru musia súdy vychádzať zo starostlivo zisteného skutkového
stavu, ţe dôvody, ktoré by mohli eliminovať návrat dieťaťa do miesta bydliska v inom členskom
štáte, musia byť zistené a objasnené natoľko dostatočne, aby posúdenie (ne)navrátenia
maloletého dieťaťa nevychádzalo iba z vyjadrení a dôkazov produkovaných jedným účastníkom
súdneho konania (v konkrétnom prípade otca maloletého dieťaťa), ale aby aj druhej strane
(maloletému dieťaťu a jeho matke) bola poskytnutá súdna ochrana spočívajúca vo vytvorení
podmienok na uplatnenie základných práv a slobôd. Z dohovoru o právach dieťaťa, ktorý
zaväzuje aj Slovenskú republiku, vyplýva pozitívny záväzok štátu urobiť opatrenia,
prostredníctvom ktorých sa kaţdému dieťaťu zabezpečí moţnosť uplatniť svoje práva zaručené
týmto dohovorom (II. ÚS 47/97). Ak je účastníkom konania maloleté dieťa, súd môţe jeho názor
zisťovať, ak je s ohľadom na vek a rozumovú vyspelosť schopné samostatne ho vyjadriť, nielen
jeho výsluchom na pojednávaní, ale aj prostredníctvom príslušného orgánu sociálnoprávnej
ochrany detí. Je vecou súdu, ktorý zo spôsobov na zistenie názoru maloletého dieťaťa v konaní
zvolí. S poukazom na povinnosť súdu upravenú v § 100 ods. 3 O.s.p., ústavný súd vyhovel
sťaţnosti sťaţovateľky (matky), spočívajúcej v tom, ţe nevypočutím kolízneho opatrovníka
maloletej, bola maloletej odňatá moţnosť konať pred súdom, v dôsledku čoho došlo k porušeniu
jej práv. Zo spisu okresného súdu mal ústavný súd preukázané, ţe súd prvého stupňa nezistil
názor maloletej prostredníctvom príslušného orgánu sociálnoprávnej ochrany detí. Poukázal
pritom na vyjadrenie kolízneho opatrovníka k odvolaniu matky maloletej (č.l. 288), v ktorom
kolízny opatrovník uviedol, ţe ak by návrat dieťaťa predstavoval váţne riziko pre jeho ďalší
vývoj a toto riziko by bolo čo len značné, prikláňa sa k odvolaniu matky a súhlasí s jej právnou
zástupkyňou, aby súd nenariadil návrat dieťaťa do krajiny obvyklého pobytu a vec vrátil súdu
prvého stupňa na nové konanie. Z vyjadrenia kolízneho opatrovníka pritom nevyplýva, či zistil
existenciu váţneho nebezpečenstva, ţe návrat by maloletú vystavil fyzickej alebo duševnej ujme
alebo ju inak priviedol do neznesiteľnej situácie, ani to, ako sa maloletá po premiestnení z krajiny
obvyklého pobytu adaptovala na nové prostredie. Podľa názoru ústavného súdu nemôţe byť
zodpovednosť kolízneho opatrovníka nahradená odkazom na vyjadrenie matky maloletej
bez toho, aby sám aktívne zastúpil záujmy maloletého dieťaťa. Ústavný súd prisvedčil matke
maloletej, ţe kolízny opatrovník maloletej, v tak citlivej veci, akou návrat maloletej do krajiny
obvyklého pobytu nepochybne je, nebol vypočutý na ţiadnom pojednávaní. Nesúhlasil
so záverom najvyššieho súdu, ţe všeobecné súdy mohli v danej veci podľa § 101 ods. 2 O.s.p.
vec prejednať v neprítomnosti kolízneho opatrovníka a prihliadnuť pritom na obsah spisu
a dosiaľ vykonané dôkazy. Poukázal pritom na § 53 ods. 1 O.s.p., ktoré ustanovenie umoţňuje
všeobecnému súdu uloţiť poriadkovú pokutu tomu, kto marí základné práva iného účastníka
konania alebo kto hrubo sťaţuje postup konania tým, ţe sa neustanoví na súd, hoci naň bol riadne
a včas predvolaný a svoju neprítomnosť neospravedlnil včas a váţnymi okolnosťami. Uviedol, ţe
uvedená moţnosť ostala súdmi nevyuţitá. Podľa názoru ústavného súdu ako prvostupňový súd,
tak aj odvolací súd a dovolací súd, mali vzhľadom na predmet posudzovaného konania venovať
postupu v tejto veci zvýšenú pozornosť. V okolnostiach danej veci ústavný súd vyhodnotil
nevypočutie maloletej ako účastníčky konania hoci aj prostredníctvom príslušného orgánu
sociálnoprávnej ochrany detí za postup, ktorým jej bola odňatá moţnosť konať pred súdom, čo je
dovolacím dôvodom podľa § 237 písm. f) O.s.p. Keďţe jej ako účastníčke konania nebola
poskytnutá spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov, ústavný súd dospel k záveru, ţe
uznesením najvyššieho súdu boli porušené jej základné práva uvedené v bode 2 výroku nálezu
ústavného súdu. Pretoţe na ochranu týchto práv maloletej bolo potrebné v danej veci rozhodnutie
najvyššieho súdu vrátiť na ďalšie konanie, ústavný súd rozhodnutie nielen zrušil, ale ho aj vrátil
najvyššiemu súdu na ďalšie konanie s tým, ţe v ďalšom konaní je najvyšší súd viazaný právnym
názorom ústavného súdu vysloveným v jeho náleze.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zrušení jeho
predchádzajúceho uznesenia nálezom ústavného súdu, bez nariadenia dovolacieho pojednávania
(§ 243a ods. 1 O.s.p.) prejednal opätovne dovolanie podané matkou maloletej.
Viazaný právnym názorom ústavného súdu (§ 56 ods. 6 zákona č. 38/1993 Z.z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov), vzhľadom na túto viazanosť vychádzal z toho, ţe dovolanie matky maloletej je procesne
prípustné a súčasne i dôvodné, keď bolo ústavným súdom konštatované odňatie moţnosti
maloletej konať pred súdom tým, ţe ju súdy nevypočuli, ktorá vada je dovolacím dôvodom podľa
Podľa § 100 ods. 3 O.s.p., ak je účastníkom konania maloleté dieťa, ktoré je schopné
s ohľadom na vek a rozumovú vyspelosť vyjadriť samostatne svoj názor, súd na jeho názor
prihliadne. Názor maloletého dieťaťa súd zisťuje prostredníctvom jeho zástupcu alebo
príslušného orgánu sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately, alebo výsluchom
maloletého dieťaťa aj bez prítomnosti rodičov alebo iných osôb zodpovedných za výchovu
maloletého dieťaťa.
V čl. 12 Dohovoru je upravená povinnosť zmluvného štátu, v ktorom sa dieťa nachádza,
nariadiť okamţite návrat dieťaťa do krajiny obvyklého pobytu, ak bolo dieťa neoprávnene
premiestnené alebo zadrţané a v deň začatia konania pred justičným alebo správnym orgánom
zmluvného štátu, v ktorom sa dieťa nachádza, neuplynula odo dňa neoprávneného premiestnenia
alebo zadrţania lehota jedného roka. Rovnako sa nariadi tento návrat aj vtedy, keď sa konanie
začalo po uplynutí uvedenej lehoty, okrem prípadu, ţe sa preukáţe, ţe dieťa sa uţ zţilo s novým
prostredím.
V čl. 13 Dohovoru je upravená moţnosť zmluvného štátu nenariadiť návrat dieťaťa
v taxatívne uvedených prípadoch (napr., ţe existuje váţne nebezpečenstvo, ţe návrat by dieťa
vystavil fyzickej alebo duševnej ujme alebo ho inak priviedol do neznesiteľnej situácie). Jedným
z dôvodov, pre ktorý môţe zmluvný štát odmietnuť nariadiť návrat dieťaťa do krajiny obvyklého
pobytu, je aj nesúhlas dieťaťa s návratom. Musí však ísť o dieťa, ktoré dosiahlo vek a stupeň
vyspelosti, v ktorom je vhodné zohľadniť jeho názory. Pri hodnotení okolností uvedených v čl.
13 Dohovoru justičné a správne orgány vezmú do úvahy informácie o sociálnom prostredí
dieťaťa, ktoré poskytol ústredný orgán alebo iný príslušný orgán štátu obvyklého pobytu dieťaťa.
So zreteľom na uvedené a v súlade s nálezom ústavného súdu bude v ďalšom konaní
úlohou súdu prvého stupňa maloletú ako účastníčku konania vypočuť. V zmysle Dohovoru
o právach dieťaťa bude súd povinný postupovať diferencovane s ohľadom na rozumovú
schopnosť maloletej vnímať priebeh konania. Názor maloletého dieťaťa môţe byť pre posúdenie
rozhodujúcich skutočností relevantný, avšak súd musí v kaţdom jednotlivom prípade citlivo
zváţiť dosah jeho výpovede najmä s ohľadom na jeho vek, rozumovú, ale i emocionálnu
vyspelosť. V predmetnej veci zistí súd názor maloletej buď prostredníctvom ustanoveného
zástupcu maloletej (kolízneho opatrovníka, orgánu sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej
kurately), alebo samotným výsluchom maloletej, a to buď v prítomnosti rodičov, alebo
v neprítomnosti rodičov. Ktorý konkrétny prostriedok na zabezpečenie názoru maloletej súd
v predmetnej veci zvolí, bude závisieť od všetkých ním posúdených okolností prípadu.
Po posúdení, ako uţ bolo vyššie uvedené, s ohľadom na vek, rozumovú a emocionálnu vyspelosť
maloletej vyjadriť samostatne svoj názor (či uţ priamo alebo prostredníctvom orgánu), súd zváţi,
či na jej názor prihliadne. Zároveň vezme zreteľ aj na všetky ďalšie vykonané dôkazy
a skutočnosti, ktoré počas konania vyšli najavo, ktoré vyhodnotí jednotlivo i v ich vzájomnej
súvislosti. Na zistený skutkový stav aplikuje príslušné právne predpisy, Dohovor, ktorým je
Slovenská republika viazaná a ktorý má prednosť pred vnútroštátnou právnou úpravou. Zároveň
bude jeho úlohou venovať zvýšenú pozornosť odôvodneniu svojho rozhodnutia tak, aby bolo
presvedčivé, to je, aby z neho bolo pre oboch rodičov zrejmé, ţe bolo rozhodnuté v záujme ich
maloletej dcéry, v súlade s jej právami dieťaťa, ktoré budú tieţ rešpektovať, uvedomiac si, ţe
sama maloletá to má o to ťaţšie, ţe je dieťaťom rodičov, z ktorých kaţdý je občanom iného štátu
a ţe oveľa dôleţitejší, ako autoritatívne rozhodnutie štátneho orgánu, je ich rodičovský prístup,
rešpektujúci práva svojho dieťaťa.
Skutočnosť, ţe v konaní došlo k procesnej vade podľa § 237 písm. f/ O.s.p. je okolnosťou,
pre ktorú musí dovolací súd napadnuté rozhodnutie vţdy zrušiť, pretoţe rozhodnutie vydané
v konaní postihnutom procesnou vadou, nemôţe byť povaţované za správne.
Pokiaľ dovolateľka v dovolaní vytýkala odňatie moţnosti konať pred súdom aj z dôvodov
porušenia ustanovení § 114 ods. 2 a § 115 ods. 2 O.s.p., dovolací súd ohľadom týchto dovolacích
dôvodov poukazuje na uţ vyššie uvedené odôvodnenie ich neopodstatnenosti.
Dovolací súd z dôvodu vyššie uvedeného zrušil napadnuté rozhodnutia a vec vrátil súdu
prvého stupňa na ďalšie konanie (§ 243b O.s.p.) bez toho, aby pristúpil k posúdeniu
opodstatnenosti ďalších námietok dovolateľky.
V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného a dovolacieho konania
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3:0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 22. marca 2012
JUDr. Ľubor Šebo, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová