Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

4Cdo/40/2012

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky vo veci starostlivosti súdu o maloletú S., zastúpenú

kolíznym opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny v Martine, Novomeského č. 4,

Martin, dieťa rodičov, matky Z. H., zastúpenej JUDr. Andreou Cisárovou, advokátkou

v Bratislave, Kominárska č. 2, 4 a otca J., zastúpeného JUDr. Jozefom Herbulákom, advokátom

v Trenčíne, Brnianska č. 1K, o nariadenie návratu maloletého dieťaťa do krajiny obvyklého

pobytu, vedenej na Okresnom súde Bratislava I pod sp.zn. , o dovolaní matky

maloletého dieťaťa proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave z 25. januára 2011, sp.zn. 11

CoP 10/2011, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesenie Krajského súdu v Bratislave z 25. januára

2011 sp.zn. a uznesenie Okresného súdu Bratislava I z 18. novembra 2010 č.k.

-224 z r u š u j e a vec vracia Okresnému súdu Bratislava I na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Bratislava I uznesením z 18. novembra 2010, č.k. -224 nariadil

návrat maloletej S. do krajiny obvyklého pobytu Š.. Štátu náhradu trov konania nepriznal a o

trovách konania účastníkov rozhodol tak, ţe nemajú právo na ich náhradu. Rozhodnutie

odôvodnil tým, ţe na základe otcom dieťaťa podaného návrhu a po vypočutí rodičov maloletej

2

dospel k záveru, ţe v danej veci boli splnené podmienky na nariadenie návratu maloletej do

krajiny jej obvyklého pobytu, t.j. do Š.. Pokiaľ ide o určenie obvyklého pobytu dieťaťa,

vychádzal z čl. 3 Dohovoru o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí

prijatého v Haagu dňa 25. októbra 1980, publikovaného v oznámení Ministerstva zahraničných

vecí Slovenskej republiky pod č. (ďalej len „“), keď mal v konaní

preukázané, ţe maloletá sa narodila z mimomanţelského vzťahu rodičov na Slovensku, na

základe rozhodnutia oboch rodičov sa matka presťahovala pribliţne dva mesiace po narodení

maloletej do Š., kde od júla 2009 do 21. júla 2010 ţila v spoločnej domácnosti s otcom dieťaťa. Z

uvedeného mal preukázané, ţe dieťa nadobudlo rozhodnutím oboch rodičov obvyklý pobyt na

území Š., pričom rozhodnutie vytvoriť kompletnú rodinu a spoluţitie v jednej domácnosti v

mieste bydliska otca matka v konaní potvrdila. Podľa názoru súdu prvého stupňa existenciu takto

nadobudnutého obvyklého pobytu nebolo moţné vyvrátiť obranou matky, ţe dieťa absolvovalo

povinné očkovania na Slovensku, kde matka chodila na krátkodobé pobyty, alebo úmyslom

niekedy v budúcnosti ţiť spoločne na Slovensku. Úmysel matky ţiť v Š. taktieţ preukazuje jej

prihlásenie k trvalému pobytu, zdravotné poistenie, hľadanie si zamestnania, štúdium na

vysokej škole, taktieţ i prihlásenie dieťaťa

do predškolského zariadenia, ktoré malo začať navštevovať od septembra 2010. Po určení

obvyklého pobytu dieťaťa súd prvého stupňa sa zaoberal otázkou výkonu rodičovských

práv k maloletej, pričom zistil, ţe rodičovské práva a povinnosti k maloletej po jej narodení

nadobudli obaja rodičia, od júla 2009 ich spoločne vykonávali v spoločnej

domácnosti v Š.. Neprihliadol na tvrdenie matky, ţe otec svoje rodičovské práva nevykonával,

keďţe osobnú starostlivosť o dieťa v tak útlom veku počas pracovnej zaneprázdnenosti otca

vykonávala ona na materskej dovolenke. V tomto smere poukázal na Nariadenie Rady

(ES) č. 2201/2003 z 27. novembra 2003 o súdnej právomoci a uznávaní a výkone

rozsudkov v manţelských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností, podľa

ktorého pojem opatrovnícke právo zahŕňa práva a povinnosti súvisiace s osobnou

starostlivosťou o dieťa, najmä právo určiť miesto obvyklého pobytu dieťaťa. V ďalšom súd

skúmal, či skutočne došlo k neoprávnenému premiestneniu dieťaťa matkou dňa

21. júla 2010 zo Š. na územie Slovenskej republiky. Mal preukázané najmä výsluchom oboch

rodičov, ţe k neoprávnenému premiestneniu dieťaťa matkou v zmysle skutočne došlo,

keďţe matka v čase odchodu na Slovensko dňa 21. júla 2010 nebola rozhodnutá, ţe sa do Š.

3

nevráti, ale rodičia sa dohodli, ţe matka tak, ako aj trikrát predtým, vycestuje

na Slovensko na krátkodobý pobyt z dôvodu zdravotnej prehliadky dieťaťa a navštívi

rodinu, s čím otec súhlasil a zakúpil jej letenku. Otec matke súhlas na zmenu obvyklého pobytu

dieťaťa nikdy nedal, ani pred jej odchodom dňa 21. júla 2010 dať nemohol, ako matka uvádzala,

keďţe v tom čase ani ona sama nevedela, ţe sa do Š. uţ definitívne nevráti. Potom, ako matka

túto skutočnosť otcovi oznámila, tento sa okamţite dňa 4. augusta 2010 obrátil na

príslušné orgány so ţiadosťou o návrat dieťaťa do krajiny obvyklého pobytu. Po

ustálení obvyklého pobytu dieťaťa a preukázaní skutočnosti, ţe došlo k

neoprávnenému premiestneniu dieťaťa z krajiny obvyklého pobytu zisťoval, či v zmysle čl. 13

existujú iné závaţné skutočnosti, pre ktoré by návrat maloletej nemohol nariadiť,

pričom takéto závaţné skutočnosti nezistil. Podľa názoru prvostupňového súdu matka v konaní

nepreukázala svoje tvrdenia o fyzickom a psychickom týraní seba, alebo maloletej zo strany otca,

nezistil ani ţiadne existujúce nebezpečenstvo, ţe by návrat dieťaťa vystavil fyzickej alebo

duševnej ujme alebo ho inak priviedol do neznesiteľnej situácie. Pokiaľ sa matka v konaní

odvolávala na vyjadrenie Krízového Centra Ţena v tiesni v Martine, ktorého je klientkou

od 26. augusta 2010 a z ktorého vyplýva, ţe bola zaradená do prvej skupiny pre zastrašovanie,

vyhráţanie sa a fyzické útoky, toto za relevantný dôkaz nepovaţoval, v tejto súvislosti poukázal

na samotnú výpoveď matky, z ktorej vyplynulo, ţe ju jej partner fyzicky nikdy nenapadol, ţe

z jeho strany išlo o určitý psychický nátlak, ktorého intenzitu však súd nemohol aktuálne

primerane vyhodnotiť, keďţe išlo o nepreukázané tvrdenie matky. Poukázal na to, ţe rodina

bývala v spoločnej domácnosti, otec matke zabezpečoval štúdium i pobyty na Slovensku, matka

sa v čase trvania podľa nej udávaného psychického násilia neobrátila na príslušnú políciu, ani

na iné príslušné orgány v mieste ich spoločného bydliska, z ktorých záznamov by tvrdené

skutočnosti mohli byť preukázané. O trovách konania účastníkov rozhodol podľa § 146 ods. 1

písm. a/ a o trovách štátu rozhodol podľa

Krajský súd v Bratislave na odvolanie matky maloletej uznesením z 25. januára 2011

sp.zn. uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdil. Ţiadnemu

z účastníkov nepriznal právo na náhradu trov odvolacieho konania. V odôvodnení rozhodnutia sa

stotoţnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa. Pokiaľ ide o matkou uvádzané

dôvody odvolania, s týmito sa nestotoţnil. V prvom rade sa nestotoţnil s námietkami matky

ohľadne porušenia jej procesných práv ako účastníčky konania. V tejto súvislosti poukázal

na príslušné ustanovenia , sledujúce zmysel a cieľ , ktorým je zabezpečenie

okamţitého návratu maloletého dieťaťa, ktoré ustanovenia majú prednosť pred príslušnými

ustanoveniami , v súvislosti s dodrţaním lehoty na prípravu

pojednávania. Naviac poukázal na to, ţe matka a jej právna zástupkyňa boli riadne predvolané

na pojednávanie, bol im daný priestor na vyhotovenie kópií – príloh zaloţených otcom do spisu,

ako aj priestor na vyjadrenie sa k veci na nariadenom pojednávaní. Pokiaľ prvostupňový súd

nevyhovel návrhu matky na vykonanie ňou navrhnutých dôkazov, toto v ţiadnom prípade

nemoţno povaţovať za odňatie moţnosti konať pred súdom. O tom, ktoré dôkazy v rámci

zisťovania skutkového stavu vykoná, rozhoduje súd, nie účastník konania, preto nevykonanie

účastníkom navrhnutých dôkazov nemoţno povaţovať za porušenie práva na riadny

a spravodlivý proces. Nestotoţnil sa ani s námietkou matky, ţe nevykonanie ňou navrhnutých

dôkazov v danej veci malo za následok neúplné zistenie skutkového stavu, konkrétne vo vzťahu

k , keďţe matka v konaní neposkytla ţiadne relevantné dôkazy,

ktoré by aplikáciu tohto ustanovenia umoţňovali. Rozsah dokazovania, ktoré matka poţadovala

vykonať, prekračuje rámec ; na dokazovanie, ktorého sa matka doţaduje, bude

príslušný súd v mieste obvyklého pobytu dieťaťa a rodičov, pokiaľ rodičia neobnovia spoluţitie,

t.j. súd, v mieste ktorého rodičia ţili, pracovali, majú priateľov, nachádzajú sa tam inštitúcie,

s ktorými boli rodičia v kontakte, a ktoré budú môcť zaujať stanovisko k tvrdeniam rodičov

v tomto smere. Pokiaľ matka v odvolaní súdu prvého stupňa vytkla nesprávne skutkové zistenia

na základe vykonaných dôkazov vo vzťahu k , ani s takýmto jej tvrdením sa

odvolací súd nestotoţnil. Konanie o návrat nie je konaním o výkone rodičovských práv

a povinností, t.j. nerieši, ktorý z rodičov má lepšie podmienky a predpoklady na riadnu výchovu

maloletého dieťaťa. Na takéto konanie a rozhodnutie je príslušný súd, v obvode ktorého má

maloleté dieťa obvyklý pobyt. Nariadenie návratu neznamená ani odtrhnutie dieťaťa od matky,

keďţe matka má právo vrátiť sa s maloletou do Š., kde v prípade, ţe s otcom maloletej neobnovia

spoluţitie, môţe situáciu riešiť právnymi prostriedkami. Nariadenie návratu neznamená ani

odlúčenie maloletej od príbuzných matky, keďţe je zrejmé, ţe matka s maloletou aţ do jej

odchodu na Slovensko dňa 21. júla 2010 vţdy so súhlasom otca opakovane navštevovala svojich

príbuzných na Slovensku. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol podľa § 146 ods. 1 písm.

a/ v spojení s

Proti tomuto uzneseniu krajského súdu podala dovolanie matka maloletej, ţiadala ho

spolu s uznesením prvostupňového súdu zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie

konanie. Dovolanie odôvodnila tým, ţe v konaní došlo k procesným vadám, ktorými jej bola

odňatá moţnosť konať pred súdom ( – ďalej len

„“), ako aj k iným vadám, ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (

ods. 2 písm. b/ ). Predovšetkým súdu prvého stupňa vytkla porušenie ustanovení

ods. 2 a , keďţe jej spolu s návrhom na začatie konania neboli doručené

prílohy, ktoré celý návrh tvorili a nebola jej daná ani dostatočná moţnosť sa pripraviť

na pojednávanie nariadené na deň 11. novembra 2010, keď predvolanie na toto pojednávanie

spolu s návrhom jej boli doručené dňa 9. novembra 2010. Preto prostredníctvom svojej právnej

zástupkyne ţiadala aj o odročenie pojednávania, súd prvého stupňa však jej ţiadosť neakceptoval

a pojednávanie dňa 11. novembra 2010 sa uskutočnilo v jej neprítomnosti. Aj keď oba súdy

niţšieho stupňa sa s jej námietkami v tejto súvislosti vysporiadali tak, ţe ide o konanie v zmysle

Haagskeho , v ktorom je potrebné konať zrýchleným spôsobom, podľa dovolateľky ani

zrýchleným postupom však súd nemôţe odňať účastníkovi jeho procesné práva a povinnosti

a nesplniť zákonom predpokladané poţiadavky na spravodlivý súdny proces. Okrem toho

vyslovila presvedčenie, ţe rozhodnutím vo veci bez vyjadrenia kolízneho opatrovníka maloletej,

ktorý nebol vypočutý na pojednávaní dňa 11. novembra 2010 (v dovolaní je zrejme omylom

uvedený dátum 9. novembra 2010 – pozn. dovolacieho súdu) a nebol prítomný ani na ďalšom

pojednávaní, bola odňatá moţnosť konať pred súdom aj samotnej maloletej. V ďalšej časti

dovolania matka maloletej prvostupňovému i odvolaciemu súdu vytkla, ţe ich rozhodnutia nie sú

ani v súlade so záujmami maloletej a vychádzajú z nedostatočne zisteného skutkového stavu.

V tejto súvislosti poukázala na preambulu a , ako aj na , 2,

ods. 1, 2, a o právach dieťaťa (publikovaný v zbierke zákonov

č. 104/1991) a uviedla, ţe je nemysliteľné nariadiť návrat maloletej tam, kde by starostlivosť o ňu

vykonávala opatrovateľka (ako to uviedol otec vo svojej výpovedi) a osoba (t.j. otec – pozn.

dovolacieho súdu), ktorá sa dopúšťala psychického a sexuálneho násilia na matke maloletej.

Vzhľadom na vek maloletej a skutočnosť, ţe matka sa o ňu stará od jej narodenia, je zrejmé, ţe

úloha matky v ţivote maloletej, v procese jej výchovy a starostlivosti, je nezastupiteľná. Otec

maloletej nemá vytvorené podmienky, aby maloletej poskytol také zabezpečenie (ako materiálne,

6

tak aj citové) v takom rozsahu, ako je maloletá v súčasnosti zabezpečená u matky. Pokiaľ

prvostupňový súd na pojednávaní dňa 18. novembra 2010 návrh na vykonanie ďalšieho

dokazovania zamietol a nemal potrebu ďalej skúmať podmienky, za akých by mohol byť návrat

dieťaťa realizovaný, prišlo podľa názoru matky k postupu súdu, kedy je súdne rozhodnutie

vyslovené z formálnych dôvodov, bez zreteľa na maloletú a dopadov takéhoto rozhodnutia na ňu,

čo je v príkrom rozpore s právami na ochranu dieťaťa. Maloletá sa narodila na Slovensku, je

slovenskou štátnou občiankou a od jej narodenia je jej pobyt evidovaný na Slovensku. Maloletá

ani neovláda Š. jazyk, nakoľko sa jej otec od jej ranného detstva nevenoval ani v takom rozsahu,

aby sa maloletá naučila aspoň základy. Otec si voči maloletej neplní ani zákonnú vyţivovaciu

povinnosť, čo viedlo aţ k podaniu trestného oznámenia pre trestný čin zanedbania povinnej

výţivy. Pobyt matky a maloletej v Š., ktorý sa zakladal na vyhráţkach pre prípad, ţe by

matka s maloletou opustila otca maloletej, sa nedá nazvať dohodou rodičov o pobyte

maloletej či matky. Práve naopak, išlo o porušenie dohody zo strany otca.

Otec vo svojom písomnom vyjadrení k dovolaniu toto navrhol odmietnuť.

Kolízny opatrovník sa k dovolaniu nevyjadril.

Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením z 22. marca 2011 sp.zn.

(ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“) dovolanie matky maloletej odmietol, účastníkom

náhradu trov dovolacieho konania nepriznal. Po preskúmaní prípustnosti dovolania z hľadiska

a dospel k záveru, ţe uznesenie odvolacieho súdu nespĺňa ţiadnu z moţností

prípustnosti dovolania podľa tohto ustanovenia. V súlade s obligatórne

skúmal prípustnosť dovolania z hľadiska vád uvedených v V odôvodnení svojho

rozhodnutia sa osobitne zaoberal vadami konania namietanými dovolateľkou, ţe jej a maloletej

bola odňatá moţnosť konať pred súdom ( ). Dospel pritom k záveru, ţe

dovolateľka namietala vady neopodstatnene. K dovolateľkou namietanému odňatiu moţnosti

konať pred súdom ( ), ktorá mala spočívať v porušení ustanovení

a dovolací súd uviedol, ţe podmienka prípustnosti dovolania z tohto dôvodu

nie je splnená v prípade, ak sa účastníkovi odňala moţnosť konať pred súdom len pre časť

konania do takej miery, ţe účastník následne mohol uplatniť svoj vplyv na výsledok konania

napríklad tým, ţe mohol podať proti rozsudku (rozhodnutiu), ktorý mu bol riadne doručený,

odvolanie (R 39/1993). V preskúmavanej veci ohľadom namietaného porušenia § 114 ods. 2

mal dovolací súd z obsahu spisu preukázané, ţe matke maloletej bol súdom prvého stupňa

doručený návrh na začatie konania bez príloh. Avšak následne, 10. novembra 2010, ešte pred

prvým pojednávaním, splnomocnená zástupkyňa matky uţ mala k dispozícii aj všetky prílohy

pripojené otcom k návrhu. S namietaným porušením súdom prvého stupňa sa

dovolací súd stotoţnil. Uviedol, ţe zákonom stanovená lehota päť dní na prípravu pojednávania

má síce poriadkový charakter (môţe byť skrátená napr. v jednoduchej, na prípravu nenáročnej

veci), v ţiadnom prípade však nemôţe byť skrátená natoľko, aby účastník nemal dostatok času

na prípravu na pojednávanie. Ak by sa tak stalo, mohlo by v konkrétnom prípade ísť o postup,

ktorým súd odňal účastníkovi moţnosť konať pred súdom. V danej veci, ktorá nie je jednoduchá,

podľa názoru dovolacieho súdu, aj keď ide o konanie podľa , v zmysle ktorého je

potrebné konať zrýchleným postupom, skrátenie lehoty na prípravu na prvé pojednávanie

11. novembra 2010, na ktoré bola matka maloletej predvolaná 9. novembra 2010, neprichádzalo

do úvahy a bolo v rozpore s účelom tejto lehoty, t.j. s moţnosťou matky kvalifikovane sa na toto

pojednávanie pripraviť (bez ohľadu na skutočnosť, ţe plnomocenstvo na zastupovanie v konaní

udelila matka advokátke uţ 30. novembra 2010). Preto pokiaľ súd prvého stupňa neakceptoval

ospravedlnenie neúčasti matky a jej splnomocnenej zástupkyne na pojednávaní 11. novembra

2010 a napriek ich ţiadosti o odročenie tohto pojednávania z dôvodu nedodrţania lehoty na jeho

prípravu postupoval podľa , jeho postup nebol správny a v danom štádiu

konania odňal matke maloletej moţnosť konať pred súdom. Avšak podľa názoru dovolacieho

súdu bolo pre posúdenie otázky existencie procesnej podmienky prípustnosti dovolania podľa

z tohto dôvodu rozhodujúce, ţe napriek meritórnemu konaniu súd prvého

stupňa pojednávanie 11. novembra 2010 odročil na 18. novembra 2010, na ktoré pojednávanie

boli matka a jej splnomocnená zástupkyňa riadne predvolané, na tomto pojednávaní aj boli

prítomné, rovnako ako otec a jeho splnomocnený zástupca, splnomocnená zástupkyňa matky

zaloţila do spisu rozsiahle písomné vyjadrenie k návrhu aj s prílohami, matka bola vypočutá

a mala moţnosť vyjadriť sa k výpovedi otca a klásť mu otázky. Za tejto situácie preto

konštatoval, ţe uţ súd prvého stupňa takto napravil svoje predchádzajúce procesné pochybenie.

Zároveň poukázal na to, ţe následne matka mala moţnosť uplatniť svoj vplyv na výsledok

konania tým, ţe proti riadne doručenému rozhodnutiu súdu prvého stupňa podala odvolanie,

8

pričom v rámci odvolacieho konania sa s námietkami matky odvolací súd vysporiadal. Preto,

podľa názoru dovolacieho súdu, v tomto smere dovolateľkou namietaným postupom súdov jej

nebola odňatá moţnosť konať pred súdom v zmysle Ani matkou namietané

nevykonanie ňou navrhovaných dôkazov nepovaţoval dovolací súd za postup, ktorým jej súd

odňal moţnosť konať, pričom poukázal na správne konštatovanie odvolacieho súdu, ţe je vecou

rozhodnutia súdu, ktoré z účastníkmi označených dôkazov vykoná ( ).

Nakoniec podľa názoru dovolacieho súdu nebola postupom súdu odňatá moţnosť konať pred

súdom ani maloletej tým, ţe súd prvého stupňa ani na jednom z pojednávaní nevypočul kolízneho

opatrovníka maloletej, keď mal z obsahu spisu preukázané, ţe kolízny opatrovník maloletej sa

napriek riadne vykázanému doručeniu predvolania ani na jedno z pojednávaní nedostavil, svoju

neúčasť ani raz neospravedlnil a nepoţiadal ani o odročenie pojednávania z dôleţitého dôvodu.

Súdu prvého stupňa preto nebránilo postupovať v konaní aj bez jeho účasti v zmysle § 101 ods. 2

Ďalšími dôvodmi dovolania, ktorými by sa dovolací súd mohol zaoberať len

za podmienky, ţe dovolanie je procesne prípustné, sa dovolací súd nemohol zaoberať, keďţe

o takéto dovolanie (procesne prípustné) v preskúmavanom prípade nešlo. O náhrade trov

dovolacieho konania dovolací súd rozhodol podľa v spojení s

a

Na základe sťaţnosti matky maloletej a maloletej pre namietané porušenie základného

práva na súdnu ochranu podľa , základného práva

na rovnosť účastníkov súdneho konania podľa ,

základného práva na prerokovanie veci v prítomnosti účastníka konania a základného práva

vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa ,

práva na spravodlivé súdne konanie podľa či. 6 ods. 1 o ochrane ľudských práv

a základných slobôd, práva na zohľadnenie záujmu dieťaťa pri činnosti súdu podľa čl. 3 ods. 1

o právach dieťaťa, práva na ochranu a starostlivosť nevyhnutnú pre blaho dieťaťa

podľa o právach dieťaťa a práva dieťaťa formulovať vlastné názory a byť

vypočutý v súdnom konaní podľa a 2 o právach dieťaťa uznesením

najvyššieho súdu, Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) nálezom

z 13. decembra 2011 sp.zn. (ďalej len „nález“) vyslovil, ţe

9

1/ základné právo matky na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky, základné právo na rovnosť účastníkov súdneho konania podľa

Slovenskej republiky, základné právo na prerokovanie veci v prítomnosti účastníka konania

a základné právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa

Slovenskej republiky, právo na spravodlivé súdne konanie podľa o ochrane

ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky porušené

nebolo,

2/ základné právo maloletej na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky, základné právo na rovnosť účastníkov súdneho konania podľa

Slovenskej republiky, základné právo na prerokovanie veci v prítomnosti účastníka konania

a základné právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa

Slovenskej republiky, právo na spravodlivé súdne konanie podľa o ochrane

ľudských práv a základných slobôd, právo na zohľadnenie záujmu dieťaťa pri činnosti súdu

podľa o právach dieťaťa, právo na ochranu a starostlivosť nevyhnutnú

pre blaho dieťaťa podľa o právach dieťaťa a právo dieťaťa formulovať

vlastné názory a byť vypočutý v súdnom konaní podľa a 2 o právach

dieťaťa uznesením najvyššieho súdu porušené bolo,

3/ uznesenie najvyššieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a

4/ najvyšší súd zaviazal k povinnosti uhradiť trovy právneho zastúpenia maloletej v sume

261,82 eur na účet jej advokátky do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia.

V odôvodnení nálezu ohľadom druhého výroku, ktorým bolo uznesenie najvyššieho súdu

zrušené, ústavný súd uviedol, ţe rozhodnutiu súdu vo veci samej musí predchádzať činnosť súdu

zameraná na spoľahlivé zistenie skutkového stavu – dokazovanie zodpovedajúce garanciám

spravodlivého súdneho konania v zmysle o ochrane ľudských práv

a základných slobôd, najmä garanciám obsiahnutým v princípe rovnosti zbraní a práve

na kontradiktórne konanie (). Ďalej uviedol, ţe pri rozhodovaní o návrate dieťaťa

do iného zmluvného štátu musia súdy vychádzať zo starostlivo zisteného skutkového

10

stavu, ţe dôvody, ktoré by mohli eliminovať návrat dieťaťa do miesta bydliska v inom členskom

štáte, musia byť zistené a objasnené natoľko dostatočne, aby posúdenie (ne)navrátenia

maloletého dieťaťa nevychádzalo iba z vyjadrení a dôkazov produkovaných jedným účastníkom

súdneho konania (v konkrétnom prípade otca maloletého dieťaťa), ale aby aj druhej strane

(maloletému dieťaťu a jeho matke) bola poskytnutá súdna ochrana spočívajúca vo vytvorení

podmienok na uplatnenie základných práv a slobôd. Z o právach dieťaťa, ktorý

zaväzuje aj Slovenskú republiku, vyplýva pozitívny záväzok štátu urobiť opatrenia,

prostredníctvom ktorých sa kaţdému dieťaťu zabezpečí moţnosť uplatniť svoje práva zaručené

týmto (). Ak je účastníkom konania maloleté dieťa, súd môţe jeho názor

zisťovať, ak je s ohľadom na vek a rozumovú vyspelosť schopné samostatne ho vyjadriť, nielen

jeho výsluchom na pojednávaní, ale aj prostredníctvom príslušného orgánu sociálnoprávnej

ochrany detí. Je vecou súdu, ktorý zo spôsobov na zistenie názoru maloletého dieťaťa v konaní

zvolí. S poukazom na povinnosť súdu upravenú v , ústavný súd vyhovel

sťaţnosti sťaţovateľky (matky), spočívajúcej v tom, ţe nevypočutím kolízneho opatrovníka

maloletej, bola maloletej odňatá moţnosť konať pred súdom, v dôsledku čoho došlo k porušeniu

jej práv. Zo spisu okresného súdu mal ústavný súd preukázané, ţe súd prvého stupňa nezistil

názor maloletej prostredníctvom príslušného orgánu sociálnoprávnej ochrany detí. Poukázal

pritom na vyjadrenie kolízneho opatrovníka k odvolaniu matky maloletej (č.l. 288), v ktorom

kolízny opatrovník uviedol, ţe ak by návrat dieťaťa predstavoval váţne riziko pre jeho ďalší

vývoj a toto riziko by bolo čo len značné, prikláňa sa k odvolaniu matky a súhlasí s jej právnou

zástupkyňou, aby súd nenariadil návrat dieťaťa do krajiny obvyklého pobytu a vec vrátil súdu

prvého stupňa na nové konanie. Z vyjadrenia kolízneho opatrovníka pritom nevyplýva, či zistil

existenciu váţneho nebezpečenstva, ţe návrat by maloletú vystavil fyzickej alebo duševnej ujme

alebo ju inak priviedol do neznesiteľnej situácie, ani to, ako sa maloletá po premiestnení z krajiny

obvyklého pobytu adaptovala na nové prostredie. Podľa názoru ústavného súdu nemôţe byť

zodpovednosť kolízneho opatrovníka nahradená odkazom na vyjadrenie matky maloletej

bez toho, aby sám aktívne zastúpil záujmy maloletého dieťaťa. Ústavný súd prisvedčil matke

maloletej, ţe kolízny opatrovník maloletej, v tak citlivej veci, akou návrat maloletej do krajiny

obvyklého pobytu nepochybne je, nebol vypočutý na ţiadnom pojednávaní. Nesúhlasil

so záverom najvyššieho súdu, ţe všeobecné súdy mohli v danej veci podľa

vec prejednať v neprítomnosti kolízneho opatrovníka a prihliadnuť pritom na obsah spisu

11

a dosiaľ vykonané dôkazy. Poukázal pritom na , ktoré ustanovenie umoţňuje

všeobecnému súdu uloţiť poriadkovú pokutu tomu, kto marí základné práva iného účastníka

konania alebo kto hrubo sťaţuje postup konania tým, ţe sa neustanoví na súd, hoci naň bol riadne

a včas predvolaný a svoju neprítomnosť neospravedlnil včas a váţnymi okolnosťami. Uviedol, ţe

uvedená moţnosť ostala súdmi nevyuţitá. Podľa názoru ústavného súdu ako prvostupňový súd,

tak aj odvolací súd a dovolací súd, mali vzhľadom na predmet posudzovaného konania venovať

postupu v tejto veci zvýšenú pozornosť. V okolnostiach danej veci ústavný súd vyhodnotil

nevypočutie maloletej ako účastníčky konania hoci aj prostredníctvom príslušného orgánu

sociálnoprávnej ochrany detí za postup, ktorým jej bola odňatá moţnosť konať pred súdom, čo je

dovolacím dôvodom podľa Keďţe jej ako účastníčke konania nebola

poskytnutá spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov, ústavný súd dospel k záveru, ţe

uznesením najvyššieho súdu boli porušené jej základné práva uvedené v bode 2 výroku nálezu

ústavného súdu. Pretoţe na ochranu týchto práv maloletej bolo potrebné v danej veci rozhodnutie

najvyššieho súdu vrátiť na ďalšie konanie, ústavný súd rozhodnutie nielen zrušil, ale ho aj vrátil

najvyššiemu súdu na ďalšie konanie s tým, ţe v ďalšom konaní je najvyšší súd viazaný právnym

názorom ústavného súdu vysloveným v jeho náleze.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zrušení jeho

predchádzajúceho uznesenia nálezom ústavného súdu, bez nariadenia dovolacieho pojednávania

( ) prejednal opätovne dovolanie podané matkou maloletej.

Viazaný právnym názorom ústavného súdu (

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov), vzhľadom na túto viazanosť vychádzal z toho, ţe dovolanie matky maloletej je procesne

prípustné a súčasne i dôvodné, keď bolo ústavným súdom konštatované odňatie moţnosti

maloletej konať pred súdom tým, ţe ju súdy nevypočuli, ktorá vada je dovolacím dôvodom podľa

Podľa , ak je účastníkom konania maloleté dieťa, ktoré je schopné

s ohľadom na vek a rozumovú vyspelosť vyjadriť samostatne svoj názor, súd na jeho názor

prihliadne. Názor maloletého dieťaťa súd zisťuje prostredníctvom jeho zástupcu alebo

12

príslušného orgánu sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately, alebo výsluchom

maloletého dieťaťa aj bez prítomnosti rodičov alebo iných osôb zodpovedných za výchovu

maloletého dieťaťa.

V je upravená povinnosť zmluvného štátu, v ktorom sa dieťa nachádza,

nariadiť okamţite návrat dieťaťa do krajiny obvyklého pobytu, ak bolo dieťa neoprávnene

premiestnené alebo zadrţané a v deň začatia konania pred justičným alebo správnym orgánom

zmluvného štátu, v ktorom sa dieťa nachádza, neuplynula odo dňa neoprávneného premiestnenia

alebo zadrţania lehota jedného roka. Rovnako sa nariadi tento návrat aj vtedy, keď sa konanie

začalo po uplynutí uvedenej lehoty, okrem prípadu, ţe sa preukáţe, ţe dieťa sa uţ zţilo s novým

prostredím.

V je upravená moţnosť zmluvného štátu nenariadiť návrat dieťaťa

v taxatívne uvedených prípadoch (napr., ţe existuje váţne nebezpečenstvo, ţe návrat by dieťa

vystavil fyzickej alebo duševnej ujme alebo ho inak priviedol do neznesiteľnej situácie). Jedným

z dôvodov, pre ktorý môţe zmluvný štát odmietnuť nariadiť návrat dieťaťa do krajiny obvyklého

pobytu, je aj nesúhlas dieťaťa s návratom. Musí však ísť o dieťa, ktoré dosiahlo vek a stupeň

vyspelosti, v ktorom je vhodné zohľadniť jeho názory. Pri hodnotení okolností uvedených v čl.

13 justičné a správne orgány vezmú do úvahy informácie o sociálnom prostredí

dieťaťa, ktoré poskytol ústredný orgán alebo iný príslušný orgán štátu obvyklého pobytu dieťaťa.

So zreteľom na uvedené a v súlade s nálezom ústavného súdu bude v ďalšom konaní

úlohou súdu prvého stupňa maloletú ako účastníčku konania vypočuť. V zmysle

o právach dieťaťa bude súd povinný postupovať diferencovane s ohľadom na rozumovú

schopnosť maloletej vnímať priebeh konania. Názor maloletého dieťaťa môţe byť pre posúdenie

rozhodujúcich skutočností relevantný, avšak súd musí v kaţdom jednotlivom prípade citlivo

zváţiť dosah jeho výpovede najmä s ohľadom na jeho vek, rozumovú, ale i emocionálnu

vyspelosť. V predmetnej veci zistí súd názor maloletej buď prostredníctvom ustanoveného

zástupcu maloletej (kolízneho opatrovníka, orgánu sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej

kurately), alebo samotným výsluchom maloletej, a to buď v prítomnosti rodičov, alebo

v neprítomnosti rodičov. Ktorý konkrétny prostriedok na zabezpečenie názoru maloletej súd

13

v predmetnej veci zvolí, bude závisieť od všetkých ním posúdených okolností prípadu.

Po posúdení, ako uţ bolo vyššie uvedené, s ohľadom na vek, rozumovú a emocionálnu vyspelosť

maloletej vyjadriť samostatne svoj názor (či uţ priamo alebo prostredníctvom orgánu), súd zváţi,

či na jej názor prihliadne. Zároveň vezme zreteľ aj na všetky ďalšie vykonané dôkazy

a skutočnosti, ktoré počas konania vyšli najavo, ktoré vyhodnotí jednotlivo i v ich vzájomnej

súvislosti. Na zistený skutkový stav aplikuje príslušné právne predpisy, , ktorým je

Slovenská republika viazaná a ktorý má prednosť pred vnútroštátnou právnou úpravou. Zároveň

bude jeho úlohou venovať zvýšenú pozornosť odôvodneniu svojho rozhodnutia tak, aby bolo

presvedčivé, to je, aby z neho bolo pre oboch rodičov zrejmé, ţe bolo rozhodnuté v záujme ich

maloletej dcéry, v súlade s jej právami dieťaťa, ktoré budú tieţ rešpektovať, uvedomiac si, ţe

sama maloletá to má o to ťaţšie, ţe je dieťaťom rodičov, z ktorých kaţdý je občanom iného štátu

a ţe oveľa dôleţitejší, ako autoritatívne rozhodnutie štátneho orgánu, je ich rodičovský prístup,

rešpektujúci práva svojho dieťaťa.

Skutočnosť, ţe v konaní došlo k procesnej vade podľa je okolnosťou,

pre ktorú musí dovolací súd napadnuté rozhodnutie vţdy zrušiť, pretoţe rozhodnutie vydané

v konaní postihnutom procesnou vadou, nemôţe byť povaţované za správne.

Pokiaľ dovolateľka v dovolaní vytýkala odňatie moţnosti konať pred súdom aj z dôvodov

porušenia ustanovení a , dovolací súd ohľadom týchto dovolacích

dôvodov poukazuje na uţ vyššie uvedené odôvodnenie ich neopodstatnenosti.

Dovolací súd z dôvodu vyššie uvedeného zrušil napadnuté rozhodnutia a vec vrátil súdu

prvého stupňa na ďalšie konanie ( ) bez toho, aby pristúpil k posúdeniu

opodstatnenosti ďalších námietok dovolateľky.

V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného a dovolacieho konania

( ).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3:0.

14

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 22. marca 2012

JUDr. Ľubor Šebo, v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová