Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 512/2018
PDF · 475.35 KB
No categories available
II. ÚS 512/2018
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. novembra
2018 predbežne prerokoval sťažnosti Mgr. Renáty Kaščákovej, , Mgr.
Silvie Petruchovej, , MUDr. Alana Suchánka, , Mgr.
Gábora Grendela, , Mgr. Jany Cigánikovej,
, Mgr. Jozefa Viskupiča, , Veroniky Remišovej,
, Ing. Jána Budaja, , Mgr. Ľubomíra Galka,
, Ing. Milana Laurenčíka, , Mgr. Miroslava Sopka,
, Jozefa Rajtára, Dip. Mgmt, , Ing. Eriky Jurinovej,
, RNDr. Jozefa Mihála, , Mgr. Jozefa Lukáča,
, Mgr. Richarda Vašečku, , Mgr. Anny Verešovej,
, MUDr. Petra Osuského, CSc., , Mgr.
Natálie Blahovej, , Mgr. Igora Matoviča, , Ing.
Jany Kiššovej, , Mgr. Ondreja Dostála, ,
Mgr. art. Viery Dubačovej, , Ing. Eduarda Hegera,
, Mgr. Ota Žarnaya, , MUDr. Marka Krajčího,
, RNDr. Karola Galeka, MSc., , JUDr.
Alojza Baránika, , Ing. Martina Fecka, ,
a RNDr. Anny Zemanovej, , zastúpených advokátom JUDr.
Danielom Lipšicom, Štetinova 1, Bratislava, vo veci namietaného porušenia ich základného
práva na slobodu prejavu podľa čl. 26 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva
podľa čl. 10 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako
aj základného práva na dobrú správu vecí verejných podľa čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky uznesením Národnej rady Slovenskej republiky zo 6. júla 2016, ktorým bol
schválený procedurálny návrh predsedu Národnej rady Slovenskej republiky zo 6. júla 2016
o prerušení 7. schôdze Národnej rady Slovenskej republiky do ukončenia septembrovej
schôdze, a takto
rozhodol:
Sťažnosti , ,
, , , ,
, , , ,
, , , ,
, , , ,
, , , ,
, , , ,
, , , ,
a o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 7. septembra
2016 doručené sťažnosti , ,
, , , ,
, , , ,
, , , ,
, , , ,
, , , ,
, , , ,
, , ., ,
, (ďalej aj „sťažovatelia“), poslancov Národnej rady
Slovenskej republiky (ďalej aj „národná rada“), zastúpených advokátom JUDr. Danielom
Lipšicom, Štetinova 1, Bratislava, vo veci namietaného porušenia ich základného práva
na slobodu prejavu podľa čl. 26 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
a práva podľa čl. 10 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“), ako aj základného práva na dobrú správu vecí verejných podľa čl. 1 ods. 1
ústavy uznesením č. 148 Národnej rady Slovenskej republiky zo 6. júla 2016, ktorým bol
schválený procedurálny návrh predsedu národnej rady zo 6. júla 2016 o prerušení
7. schôdze národnej rady do ukončenia septembrovej schôdze (ďalej len „napadnuté
uznesenie“), čím malo byť zasiahnuté do ich slobody prejavu a ďalších označených práv
tým, že nemohli vyjadriť svoj názor včas, pretože schôdza bola prerušená na niekoľko
týždňov.
2. Plénum ústavného súdu uzneseniami č. k. PLs. ÚS 11/2016-8, PLs. ÚS 12/2016-
10, PLs. ÚS 13/2016-8, PLs. ÚS 14/2016-8, PLs. ÚS 15/2016-5, PLs. ÚS 17/2016-8,
PLs. ÚS 18/2016-8, PLs. ÚS 19/2016-9 a č. k. PLs. ÚS 20/2016-8 z 21. septembra 2016
spojilo veci sťažovateľov na spoločné konanie k sťažnosti Mgr. Renáty Kaščákovej s tým,
že uvedené sťažnosti budú ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 12036/2016.
3. Sťažovatelia v narácii, ktorá je upravená v bodoch 3 – 35 uznesenia, uviedli, že
6. júla 2016 bol poslancami Národnej rady Slovenskej republiky schválený procedurálny
návrh predsedu národnej rady o prerušení 7. schôdze národnej rady (ďalej aj „procedurálny
návrh“), a to do ukončenia nasledujúcej septembrovej schôdze národnej rady. Prerušená
schôdza národnej rady bola zvolaná na návrh skupiny poslancov národnej rady
(parlamentná tlač č. 157) s cieľom vyslovenia nedôvery podpredsedovi vlády Slovenskej
republiky Róbertovi Kaliňákovi, poverenému riadením Ministerstva vnútra Slovenskej
republiky (ďalej aj „návrh skupiny poslancov“). Predmetná prerušená schôdza národnej
rady bola zvolaná na základe čl. 83 ods. 2 ústavy a v zmysle procesných ustanovení § 17
ods. 2 a § 109 ods. 1 a 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 350/1996 Z. z.
o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov
(ďalej aj „zákon o rokovacom poriadku“ alebo „rokovací poriadok“) na štvrtok 30. jún 2016
o 13.00 h. Siedma schôdza národnej rady bola po prvýkrát (na neurčito) prerušená počas
prvého rokovacieho dňa, teda vo štvrtok 30. júna 2016, na základe rozhodnutia predsedu
národnej rady. Následne sa v prerušenej schôdzi národnej rady pokračovalo 6. júla 2016
(na základe pozvánky predsedu národnej rady č. CRD-372/2016), keď bol predložený
procedurálny návrh predsedu národnej rady o prerušení jej 7. schôdze, a to až do ukončenia
septembrovej schôdze národnej rady. Tento procedurálny návrh bol odsúhlasený (číslo
hlasovania 2) 75 poslancami národnej rady z celkového počtu 81 jej hlasujúcich poslancov.
4. Sťažovatelia namietajú, že schválením procedurálneho návrhu bol spôsobený
zásah do poslaneckých práv vyplývajúcich z čl. 83 ods. 2 („Predseda Národnej rady
Slovenskej republiky zvolá schôdzu Národnej rady Slovenskej republiky aj vtedy, ak o to
požiada najmenej pätina jej poslancov. V takomto prípade zvolá schôdzu do siedmich dní.“)
v spojení s čl. 88 ods. 1 ústavy („Návrh na vyslovenie nedôvery vláde Slovenskej republiky
alebo jej členovi prerokuje Národná rada Slovenskej republiky vtedy, keď o to požiada
najmenej pätina jej poslancov.“), ktorý spočíval v eliminácii práva poslancov na
prerokovanie ich návrhu na vyslovenie nedôvery členovi vlády v lehote určenej ústavou.
Uvedený zásah do poslaneckých práv je organicky spojený so zásahom do práva na slobodu
prejavu v zmysle čl. 26 ods. 1, 2 a 4 ústavy a čl. 10 ods. 1 dohovoru, ktorého ochrana je
zabezpečená pre každého individuálneho poslanca ako fyzickú osobu. Inak vyjadrené,
v dôsledku prerušenia schôdze národnej rady (a v dôsledku zásahu do poslaneckého práva)
sa v príčinnej súvislosti zasiahlo aj do základného práva individuálneho poslanca (fyzickej
osoby), a to do práva na slobodu prejavu, keďže mu bolo znemožnené prezentovať svoj
názor na schôdzi národnej rady, ktorej konanie inicioval spolu s ostatnými poslancami.
5. Sťažovatelia zdôrazňujú, že sťažnosť nie je podaná zjavne neoprávnenou osobou.
Tvrdené porušenie základnej slobody prejavu a základného práva vyjadrovať svoje názory
podľa čl. 26 ods. 1 a 2 ústavy je zaručené každému, a to aj poslancovi národnej rady.
Obmedzenie základných práv a slobôd je možné len zákonom; v žiadnom prípade ich
nemožno obmedziť administratívnymi postupmi, opatreniami, rozhodnutiami alebo inými
zásahmi, za ktoré treba považovať aj napadnuté uznesenie národnej rady v spojení
s procedurálnym návrhom jej predsedu. Z čl. 26 ods. 4 ústavy vyplýva, že základnú slobodu
a základné právo v čl. 26 ods. 1 a 2 ústavy nemožno obmedziť len z dôvodu, že sa ich
ochrany pred porušením domáha poslanec národnej rady pri výkone svojho mandátu.
V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu taktiež platí, že súčasťou princípov
právneho štátu vyplývajúcich z čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy je aj princíp legitímneho
očakávania. Sťažovatelia sú presvedčení, že došlo aj k porušeniu tohto princípu ako súčasti
základného práva na dobrú správu verejných vecí.
6. V závere tejto časti sťažnosti je podľa sťažovateľov nevyhnutné vzhľadom na
všetky načrtnuté skutočnosti konštatovať, že do ich právnej pozície bolo zasiahnuté
spôsobom, ktorý je možné považovať za dostatočne individuálny práve proti nim,
jednotlivcom alebo nejakej rozlíšiteľnej skupine, ktorej sú členmi (II. ÚS 153/2013 –
sťažnosť voliča proti skráteniu volebného obdobia ústavným zákonom). Naznačené
porušenie základných práv a slobôd predstavovalo pre sťažovateľov bezprostredný priamy
a razantný zásah do ich právnej pozície, keďže bolo zasiahnuté ich právo na slobodu
prejavu, ktoré v tomto prípade organicky súviselo s obmedzovaním ich práv ako poslancov
národnej rady. Zjednodušene a systematicky povedané, existuje (priama) väzba medzi
sťažovateľmi a ujmou, ktorú utrpeli porušením predmetných základných práv a slobôd –
sťažovatelia sa stali obeťami zásahu do svojich subjektívnych práv v rozsahu a spôsobom,
ktorý bude v tejto sťažnosti podrobne vysvetlený.
7. Sťažovatelia v ďalšom (body 7 – 11) vysvetľujú splnenie jednotlivých procesných
podmienok podania sťažnosti. (i) Aktívna legitimácia sťažovateľov je daná využitím
poslaneckého práva sťažovateľov vyplývajúceho z čl. 83 ods. 2 v spojení s čl. 88 ods. 1
ústavy, keďže boli signatármi návrhu skupiny poslancov, pričom využitím svojich
poslaneckých práv sledovali úmysel realizácie svojho základného práva na slobodu prejavu.
V súvislosti s aktívnou legitimáciou sťažovateľov je vhodné poukázať aj na doterajšiu
rozhodovaciu činnosť ústavného súdu, a to v prvom rade na uznesenie sp. zn.
III. ÚS 730/2014, v rámci ktorého ústavný súd apriórne a striktne nevylúčil možnosť
využitia inštitútu sťažnosti v zmysle čl. 127 ods. 1 ústavy osobou poslanca národnej rady.
Z uvedeného uznesenia taktiež vyplýva, že sťažnosť je prípustná v takomto prípade, ak je
namietaný taký zásah do oprávnenia poslancov, ktorý je organicky spojený so základným
právom: „Porušenie by v tomto konaní mohli namietať len v súvislosti so základným
právom, ktoré je organicky spojené, resp. má (mohlo by mať) aspoň dosah na výkon ich
verejnej funkcie, t. j. výkon ich poslaneckého mandátu.“ (III. ÚS 730/2014). Uvedená
požiadavka je v prípade predmetnej veci naplnená, keďže existuje organické prepojenie
medzi výkonom poslaneckého mandátu (resp. využitím poslaneckého práva na zvolanie
„mimoriadnej“ schôdze národnej rady) a základným právom na slobodu prejavu, do ktorého
bolo zasiahnuté. Priamym dôkazom aktívnej legitimácie sťažovateľov je v zmysle uvedenej
argumentácie podpisová listina, ktorá bola súčasťou návrhu skupiny poslancov.
Komplementárne je taktiež vhodné poukázať na uznesenie sp. zn. II. ÚS 19/04, v ktorom
bolo konštatované: „predpokladom procesnej legitimácie na podanie sťažnosti podľa
čl. 127 ústavy je to, že fyzická osoba alebo právnická osoba má spôsobilosť byť nositeľom
základných práv a slobôd. V zásade nie je vylúčené, aby aj orgány verejnej moci (štátne
orgány) podali sťažnosť podľa čl. 127 ústavy (napr. vo vlastníckych sporoch, keď vystupujú
v súkromnoprávnych vzťahoch v rovnom postavení s ostatnými účastníkmi konania). Môžu
tak však urobiť iba vtedy, ak je splnená podmienka, že v konkrétnom prípade mohli byť a aj
v skutočnosti boli nositeľmi ústavou zaručených základných práv alebo slobôd.“ Uvedená
téza sa vzťahuje nielen na orgány verejnej moci, ale a fortiori sa vzťahuje aj na poslancov
národnej rady, pričom v predmetnej veci je splnená aj stanovená podmienka – sťažovatelia
boli nositeľmi základného práva na slobodu prejavu.
8. (ii) Pasívna legitimácia porušovateľov je daná priamou kauzálnou súvislosťou
medzi konaním predsedu národnej rady (procedurálny návrh) a zásahom do práv a slobôd
sťažovateľov. Procedurálny návrh o prerušení schôdze národnej rady bol nevyhnutnou
podmienkou na realizáciu hlasovania poslancov národnej rady o prerušení predmetnej
schôdze, ktoré spôsobilo zásah do poslaneckých práv organicky súvisiacich so základným
právom na slobodu prejavu.
9. (iii) Právomoc ústavného súdu je založená výlučne v prípadoch, keď medzi
napadnutým rozhodnutím alebo postupom dotknutého orgánu a namietaným porušením
základných práv a slobôd existuje súvislosť, z ktorej vyplýva otázka ústavného významu
a intenzity (I. ÚS 19/02). Sťažovatelia sú presvedčení, že v predmetnej veci je
ústavnoprávna rovina (v dostatočnej intenzite) obsiahnutá v zásahu do ich základného práva
na slobodu prejavu, pričom miera tohto zásahu je o to markantnejšia, že súvisí s výkonom
ich poslaneckého mandátu: „Povahou je parlament inštitúciou, kde je diskusia mimoriadne
chránená a poslanci sú autonómni.“ (II. ÚS 146/2016).
10. (iv) Počítanie lehoty – dvojmesačná lehota v zmysle § 53 ods. 3 zákona Národnej
rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej
republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej
len „zákon o ústavnom súde“) sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa
sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. V tomto prípade sa sťažovatelia
dozvedeli o zásahu do svojich práv a povinností okamihom oznámenia výsledkov
hlasovania o procedurálnom návrhu.
11. (v) Prípustnosť sťažnosti z hľadiska vyčerpania iných opravných prostriedkov.
Vzhľadom na špecifický charakter porušenia predmetného základného práva neexistuje
v právnom poriadku iná forma právnej ochrany než sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.
Inak povedané, právomoc ústavného súdu v tejto veci je daná z dôvodu absencie iného
kompetentného rozhodovacieho orgánu (o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný
súd).
12. Sťažovatelia ďalej upresňujú, že zásah nastal (i) uznesením pléna národnej rady
zo 6. júla 2016, ktorým bol schválený procedurálny návrh predsedu národnej rady
o prerušení 7. schôdze národnej rady do ukončenia nasledujúcej septembrovej schôdze,
v spojení s (ii) procedurálnym návrhom predsedu národnej rady zo 6. júla 2016 o prerušení
7. schôdze národnej rady do ukončenia nasledujúcej septembrovej schôdze, ktorý treba
považovať za iný zásah podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Napadnuté uznesenie pléna národnej
rady v spojení s procedurálnym návrhom nie sú výkonom ústavodarnej či zákonodarnej
moci, ide o administratívne rozhodnutie organizačného charakteru vynesené podľa
zákonných procesných pravidiel obsiahnutých v rokovacom poriadku. Takéto rozhodnutie
v spojení s procedurálnym návrhom je plne spôsobilé porušiť základné práva a slobody
fyzickej osoby tak, ako to predpokladá čl. 127 ods. 1 ústavy.
13. V tejto súvislosti sťažovatelia upozorňujú na predošlú rozhodovaciu činnosť
ústavného súdu, v rámci ktorej ústavný súd vymedzil niekoľko procesných podmienok
konania o sťažnosti. Prvou z nich je podmienka, že „sťažnosťou podľa čl. 127 ústavy sa
možno brániť len proti porušeniam základných práv individuálnymi, a nie normatívnymi
právnymi aktmi“ (IV. ÚS 54/08). Druhá podmienka, resp. pravidlo viaže vyslovenie
porušenia ústavných práv na konkrétnu aplikáciu normatívneho právneho aktu, teda
„v konaní o ústavnej sťažnosti nemožno vysloviť, že k porušeniu ústavného práva došlo
priamo ustanovením normatívneho právneho aktu, ale iba jeho konkrétnou aplikáciou“
(III. ÚS 18/02). Sťažovatelia sú presvedčení, že predmetná sťažnosť spĺňa obe podmienky,
a to vzhľadom na špecifický spôsob zásahu do ich základných práv a slobôd, keďže
rozhodnutie o prerušení schôdze národnej rady nie je možné považovať za normatívny
právny akt, ale za administratívne rozhodnutie organizačného charakteru, ktorého výsledok
je možné subsumovať pod pojem „opatrenie, resp. iný zásah.“
14. Označené články ústavy je podľa sťažovateľov potrebné vnímať v kontexte
skutkových okolností, ktoré je v tomto prípade možné vyjadriť triviálne: sťažovatelia
mienili vystúpiť na schôdzi národnej rady, ktorá bola pôvodne zvolaná na 30. jún 2016
a následne na 6. júl 2016. Z toho dôvodu podpísali žiadosť o jej zvolanie podľa § 17 ods. 2
zákona o rokovacom poriadku. Vystúpenie poslanca národnej rady v rámci schôdze
národnej rady je nesporne chránené čl. 26 ods. 1 a 2 ústavy – pri takom úkone poslanec
slobodne vyjadruje svoje názory, predovšetkým slovom. Niet žiadnej opory pre opačný
záver. Ak by vystúpenie poslanca národnej rady nebolo chránené citovaným článkom
ústavy, tak by na pôde parlamentu mohlo dochádzať k porušeniu slobody prejavu a práva
vyjadrovať svoje názory bez toho, aby na porušovateľa dopadli nejaké sankcie, a to je
v právnom štáte vylúčené predovšetkým tým, že aj národná rada je viazaná ústavou.
15. Poslanci národnej rady v žiadosti (podľa čl. 83 ods. 2, čl. 88 ods. 1 ústavy a § 17
ods. 2 zákona o rokovacom poriadku) uvedú, čo navrhujú prerokovať na schôdzi národnej
rady. V takom prípade predseda národnej rady zvolá schôdzu do siedmich dní. Účelom
takto zvolanej schôdze národnej rady je umožniť týmto poslancom národnej rady
prerokovať určitú záležitosť, ktorú považujú za tak dôležitú, naliehavú a aktuálnu z hľadiska
verejného záujmu, že len jej prerokovanie bez zbytočného odkladu splní svoj účel. Práve
z tohto dôvodu musí zvolať predseda národnej rady takúto schôdzu do siedmich dní od
podania žiadosti. Obsahom a podstatou tohto typu rokovania je právo poslanca národnej
rady, ktorý požiadal s ostatnými poslancami národnej rady o zvolanie schôdze národnej
rady, slobodne sa vyjadriť k navrhnutému programu, a tak reálne uplatniť základnú slobodu
a základné právo garantované čl. 26 ods. 1 a 2 ústavy. Koniec koncov hlavným (ak nie
jediným) účelom schôdze zvolanej pätinou poslancov podľa čl. 83 ods. 2 v spojení s čl. 88
ods. 1 ústavy je realizácia práva na slobodu prejavu. V našom systéme parlamentnej
demokracie zvoláva z povahy veci schôdze s návrhom na vyslovenie nedôvery vláde alebo
“
jej členovi len parlamentná opozícia. Ak má parlamentná väčšina vôľu „vysloviť
konkrétnemu členovi vlády nedôveru, tak postupuje podľa čl. 111 ústavy návrhom predsedu
vlády na odvolanie konkrétneho člena vlády. Aj z uvedeného dôvodu nebol v moderných
dejinách takmer žiaden prípad, keď by návrh na vyslovenie nedôvery v národnej rade bol
úspešný (jediné dva prípady v rokoch 1993 – 1994 boli spôsobené stratou väčšiny
v parlamente a vzápätí viedli k vytvoreniu novej vládnej koalície). Hlavným cieľom takto
zvolanej schôdze je teda otvoriť v národnej rade závažnú tému verejného záujmu (spojenú
s vládou alebo jej členom), ktorá by sa inak na rokovanie národnej rady nedostala.
16. Z uvedeného podľa sťažovateľov vyplýva, že schôdza národnej rady zvolaná
a konaná podľa § 17 ods. 2 zákona o rokovacom poriadku je legálnym prostriedkom
a miestom uplatnenia a garantovania základnej slobody prejavu a základného práva
vyjadrovať svoje názory podľa čl. 26 ods. 1 a 2 ústavy poslanca národnej rady, ktorý
požiadal o zvolanie takejto schôdze.
17. V kontexte uvedeného prerušenie rokovania takejto schôdze národnej rady tak,
ako k tomu došlo 6. júla 2016, treba preto považovať nielen za zmarenie účelu, na ktorý
taká schôdza národnej rady slúži, ale aj za zásah do podstaty a zmyslu základnej slobody
prejavu a základného práva vyjadrovať svoje názory podľa čl. 26 ods. 1 a 2 ústavy poslanca
národnej rady, ktorý spolu s ostatnými poslancami požiadal o takúto schôdzu.
18. Zásah do podstaty a zmyslu základnej slobody prejavu a základného práva
vyjadrovať svoje názory je podľa sťažovateľov záver, ktorý je opodstatnený tým, že
legitímne očakávali, že ak sa schôdza národnej rady musí zvolať do 7 dní od predloženia
požiadavky určeného počtu poslancov, budú mať príležitosť na reálne uplatnenie uvedenej
slobody a predmetného základného práva.
19. Časový posun na uplatnenie základnej slobody prejavu a základného práva
vyjadrovať svoje názory v tomto konkrétnom prípade znamená aj to, že sa táto sloboda
uplatní a uvedené právo sa vykoná bez toho, aby mali reálny obsah, inak vyjadrené, dôjde
len k tomu, že sa budú môcť formálne uplatniť, kým k ich materiálnemu použitiu už
nedôjde v čase, v ktorom by to malo svoj zmysel, účel a cieľ. Neprimeranosť takého
časového odkladu je potvrdená aj tým, že ním došlo k viac ako desaťnásobnému
prekročeniu 7-dňovej lehoty na zvolanie schôdze národnej rady. Ústavnosť postupu
parlamentnej väčšiny by v takomto prípade znamenala, že právo pätiny poslancov
garantované v čl. 83 ods. 2 v spojení s čl. 88 ods. 1 ústavy, ktorého esenciou je otvorenie
diskusie o závažnej téme verejného záujmu, by sa zredukovalo na právo formálne zvolať
schôdzu, ktorej konanie by väčšina poslancov mohla odsunúť ad infinitum. Vieme
zo skúsenosti, že častokrát prichádzajú snahy obmedziť právo na slobodu prejavu
parlamentnej opozície – použijúc jednu z Ezopových bájok – v ovčom rúchu zahalené
slovami o potrebe efektívnosti a slušnosti. Ako v inom kontexte napísal sudca Najvyššieho
súdu Spojených štátov amerických A. Scalia v rozsudku Morrison v. Olson (487 U.S. 654
z roku 1988): „Tento vlk však prichádza ako vlk.“ Jediným predstaviteľným motívom
napadnutého uznesenia národnej rady o prerušení schôdze (a procedurálneho návrhu
predsedu národnej rady) bolo znemožniť sťažovateľom, opozičným poslancom, uplatnenie
práva na slobodu prejavu, a to v rozpore s jasnými požiadavkami čl. 83 ods. 2 v spojení
20. Napadnuté uznesenie národnej rady v spojení s procedurálnym návrhom predsedu
národnej rady je podľa sťažovateľov nesporne obmedzením slobody prejavu a práva
vyhľadávať a šíriť informácie. K prijatiu tohto uznesenia došlo na základe procedurálneho
návrhu podaného podľa § 34 ods. 1 zákona o rokovacom poriadku, podľa ktorého majú
poslanci právo podávať procedurálny návrh, ktorý sa týka spôsobu prerokúvania veci,
časového a vecného postupu rokovania národnej rady s výnimkou hlasovania o veci samej.
Vystúpenie poslanca národnej rady, v ktorom podáva procedurálny návrh, môže trvať
najviac jednu minútu a hlasuje sa o ňom bez rozpravy.
21. Z predošlého bodu teda podľa sťažovateľov vyplýva, že k obmedzeniu slobody
prejavu a práva vyhľadávať a šíriť informácie sťažovateľov nedošlo zákonom, ale iba
na základe zákona (in concreto rokovacieho poriadku). Táto skutočnosť je taktiež jedným
zo základných zlyhaní v kontexte testu proporcionality.
22. Ochrana politickej diskusie v kontexte dohovoru a test proporcionality. Podľa
judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“), ktorú ústavný súd
konštantne zohľadňuje vo svojej rozhodovacej činnosti, sloboda prejavu predstavuje jeden
zo základných pilierov demokratickej spoločnosti a jednu zo základných podmienok jej
rozvoja a sebarealizácie jednotlivca. Citát z uznesenia ústavného súdu sp. zn.
II. ÚS 146/2016 podľa sťažovateľov dokonale vystihuje situáciu, ktorá sa stala základom
podania predmetnej sťažnosti: sťažovatelia v pozícii opozičných poslancov sa stali obeťou
„pohonu na jednotlivca“, keďže im bolo odopreté a zasiahnuté do práva na slobodu prejavu
zo strany vládnucej väčšiny. Tento zásah spočíval v odopretí možnosti vystúpiť
a prezentovať svoje názory na schôdzi národnej rady, ktorej zvolanie sťažovatelia iniciovali.
Realizácia práva na slobodu prejavu bola znemožnená v dôsledku prerušenia a odloženia
schôdze národnej rady, ktoré z formálneho hľadiska bolo síce v súlade s procesnými
pravidlami rokovania národnej rady, avšak z materiálneho hľadiska predstavovalo vážny
a intenzívny zásah do slobody prejavu sťažovateľov. Programovým obsahom schôdze
národnej rady boli závažné aktuálne spoločenské otázky (konflikt záujmov ministra vnútra
Slovenskej republiky R. Kaliňáka v kauze Bašternák), ku ktorým sa sťažovatelia chceli
v rámci diskusie vyjadriť. V tejto súvislosti je mimoriadne dôležité zdôrazniť, že v zmysle
konštantnej judikatúry ESĽP sa najcitlivejšie posudzuje obmedzenie slobody prejavu
v oblasti politiky a verejného záujmu (rozsudok Veľkej komory ESĽP vo veci Surek v.
Turecko z 8. 7.1999, č. 26682/95, § 61). Sloboda prejavu má pritom osobitnú dôležitosť
vo vzťahu k voleným politickým predstaviteľom, pretože vykonávajú nezastupiteľnú úlohu
v demokratickej spoločnosti. Z uvedeného dôvodu snaha obmedziť slobodu prejavu
volených poslancov podlieha mimoriadnemu prieskumu zo strany štrasburských orgánov
ochrany práva (napr. rozsudok ESĽP vo veci Castells v. Španielsko z 23. 4.1992, Séria A,
č. 236).
23. V nadväznosti na uvedené porušenie základného práva sťažovateľov
je nevyhnutné zdôrazniť, že ústavný súd vo svojej zaužívanej rozhodovacej praxi
zdôrazňuje materiálny aspekt ochrany základných práv. V praxi sa táto inklinácia
k materiálnej koncepcii zhmotnila do tejto tézy: „Ústava, podobne ako dohovor, nechráni
práva, ktoré sú iluzórne, ale chráni práva vykonateľné, realizovateľné a efektívne“ (napr.
I. ÚS 255/2010, I. ÚS 5/02, I. ÚS 350/08). Z doterajšej judikatúry Ústavného súdu taktiež
vyplýva, že obmedzenie slobody prejavu má byť v súlade so zásadou proporcionality (napr.
I. ÚS 4/02, I. ÚS 36/02, I. ÚS 193/03).
24. Sťažovatelia sú presvedčení, že zásah do ich základného práva na slobodu
prejavu nie je kompatibilný s kritériami, ktoré stanovuje test proporcionality, a to
predovšetkým na úrovni nevyhnutnosti obmedzenia v demokratickej spoločnosti.
Sťažovatelia poukazujú najmä na konštantnú judikatúru ESĽP, v zmysle ktorej „ak sa
sloboda prejavu uplatňuje ako politický prejav, obmedzenia sú ospravedlniteľné iba dokiaľ
existuje jasná, naliehavá a presná spoločenská potreba“ (rozsudok ESĽP vo veci Observer
a Guardian v. Spojené kráľovstvo z 26. 11. 1991, sťažnosť č. 13585/88). Sťažovatelia sú
presvedčení, že neexistovala žiadna jasná, naliehavá a presná spoločenská potreba na
prerušení schôdze národnej rady a na zásah do ich práva na slobodu prejavu v rámci
parlamentnej diskusie. Naopak, existovala spoločenská potreba (jasná, naliehavá a presná)
na konaní schôdze národnej rady a realizácii rozpravy/diskusie o stanovenej téme
(odvolanie ministra vnútra R. Kaliňáka). Dôkazom spoločenskej potreby na konaní
predmetnej schôdze národnej rady (a s ňou organicky spojenej diskusie) sú aj spoločenské
protesty trvajúce v rozsahu viacerých týždňov, ktoré tematicky súvisia s obsahom
prerušenej schôdze národnej rady.
25. Pri posudzovaní aspektu nevyhnutnosti obmedzenia slobody prejavu
v demokratickej spoločnosti je podľa sťažovateľov potrebné poukázať aj na špecifické
postavenie sťažovateľov a zohľadniť ho: „Zásah do slobody prejavu člena opozície, ktorý
zastupuje svojich voličov, vyslovuje ich obavy a bráni ich záujmy, vyžaduje, aby Súd
aplikoval prísnejšie pravidlá pri rozhodovaní“ (napr. rozsudok ESĽP vo veci Piermont
v. France z 27. 4. 1995, Séria A, č. 314, § 76). Možno konštatovať, že prezentovaný trend
v judikatúre ESĽP vo vzťahu k ochrane politickej diskusie ako špecifickej formy slobody
prejavu je v súčasnosti nielen badateľný, ale dokonca posilňovaný. Najaktuálnejším
a najkomplexnejším judikátom vo veci parlamentnej slobody prejavu je rozsudok Veľkej
komory ESĽP vo veci Karácsony a ostatní v. Maďarsko zo 17. mája 2016, ktorý bol
publikovaný len pred niekoľkými dňami (sťažnosti č. 42461/13 a 44357/13). Európsky súd
pre ľudské práva v tejto súvislosti sformuloval inter alia tri princípy týkajúce sa ochrany
slobody prejavu v parlamente, ktoré je podľa sťažovateľov nevyhnutné kvôli presnosti
odcitovať v dlhšom znení: (i) „slobode prejavu členov parlamentu vo svojej judikatúre Súd
opakovane zdôrazňuje dôležitosť slobody prejavu pre členov parlamentu, keďže v ich
prípade ide o politický prejav par excellance.“ (podnadpis ESĽP a § 137 cit. rozhodnutia),
(ii) „K slobode prejavu v parlamente - Niet žiadnej pochybnosti, že prejav v parlamente
požíva vyššiu mieru ochrany Parlament je unikátne fórum na diskusiu v demokratickej
spoločnosti, čo má kľúčový význam“ (podnadpis ESĽP a § 138 cit. rozhodnutia) a (iii)
„Autonómnosť parlamentu... Aj keď individuálne záujmy musia byť niekedy podriadené
záujmom skupiny, demokracia neznamená, že záujmy väčšiny musia vždy prevážiť je
nevyhnutné docieliť rovnováhu, ktorá zabezpečí spravodlivé a náležité zaobchádzanie
s ľuďmi, ktorí patria k menšine, a ktorá zabráni zneužívaniu dominantného postavenia...
Podobne, pravidlá týkajúce sa interných procedúr parlamentu nesmú slúžiť ako základ pre
zneužívanie dominantného postavenia väčšiny vis-a-vis opozícii. Súd priznáva dôležitosť
ochrane parlamentnej menšiny pred zneužitím zo strany väčšiny. Z uvedeného dôvodu bude
preskúmavať s osobitnou starostlivosťou akékoľvek opatrenie, ktoré sa realizuje výlučne,
alebo najmä, na znevýhodnenie opozície.“ (podnadpis ESĽP a § 147 cit. rozhodnutia).
26. Podľa sťažovateľov možno zhrnúť, že napadnuté uznesenie o prerušení schôdze
národnej rady (a jemu predchádzajúci procedurálny návrh) obmedzilo slobodu prejavu
v oblasti, v ktorej je štrasburskou judikatúrou najviac chránená: prejav (1) opozičného
poslanca (2) na tému verejného záujmu (3) v parlamente.
27. Porušenie princípu legitímneho očakávania ako súčasti základného práva na
dobrú správu verejných vecí. Ako sťažovatelia uvádzajú, z princípu právneho štátu vyplýva
princíp právnej istoty, ktorého súčasťou je aj princíp ochrany legitímneho očakávania (čl. 1
ods. 1 ústavy) patriaci do obsahu základného práva na správu verejných vecí, ktoré je
vyvoditeľné rovnako z čl. 1 ods. 1 ústavy. Princíp ochrany legitímneho očakávania sa
uplatňuje vo viacerých oblastiach tvorby a používania práva – platí to z organizačného
a riadiaceho hľadiska aj pre rokovania národnej rady, ktoré sa spravujú rokovacím
poriadkom národnej rady. Podstatou tohto konceptu princípu ochrany legitímneho
očakávania vo vzťahu medzi riadiacimi orgánmi národnej rady a riadenými poslancami
národnej rady je to, že v tomto vertikálnom vzťahu riadiaci orgán (predseda národnej rady)
vytvorí sám alebo v súčinnosti s plénom národnej rady stálou a opakovanou praxou situáciu,
ktorá vedie adresátov k takému konaniu, ktoré by neuskutočnili, ak by nemali legitímnu
dôveru k postupom, rozhodnutiam a opatreniam riadiacich orgánov národnej rady
vytvárajúcim uvedenú situáciu.
28. Legitímne očakávanie a legitímnu dôveru teda zakladajú konkrétne rozhodnutia,
ale aj politické rozhodnutia a ustálená aplikačná prax. V takých prípadoch môže ísť,
bez akýchkoľvek pochybností, aj o legitímne očakávanie určitého procesného postupu
a rozhodnutia, ústiaceho do takého výsledku, ktorý sa pravidelne, spravidla bez výnimiek,
dostavoval v situácii, v ktorej sa nachádza osoba spoliehajúca sa na princíp legitímneho
očakávania a legitímnej dôvery v stabilizovaný a predvídateľný postup orgánu verejnej
moci, v tomto prípade pléna a predsedu národnej rady.
29. Národná rada počas svojej existencie ešte v žiadnom prípade neprerušila svoju
schôdzu, ktorá bola zvolaná podľa čl. 83 ods. 2 v spojení s čl. 88 ods. 1 ústavy. Táto jej
ustálená politická aj administratívna prax pri riadení rokovaní národnej rady sa preto
považuje podľa teórie ústavného práva za prameň ústavného práva v Slovenskej republike.
30. Sťažovatelia preto oprávnene očakávali, že po zvolaní schôdze národnej rady
dôjde k riadnemu prerokovaniu navrhnutého programu schôdze. V spojitosti s tým bez
ďalšieho predpokladali, že im bude umožnené vystúpiť a uplatniť svoje základné právo
a základnú slobodu garantované v čl. 26 ods. 1 a 2 ústavy. V žiadnom prípade však,
vychádzajúc z doterajšej praxe národnej rady, nepredpokladali, že by rokovanie takejto
schôdze národnej rady mohlo byť prerušené spôsobom, ktorým sa zmarí nielen účel
schôdze, ale aj uplatnenie ich neodňateľného a nezrušiteľného základného práva a základnej
slobody (čl. 12 ods. 1 druhá veta v spojení s čl. 26 ods. 1 a 2 ústavy).
31. Z dôvodov uvedených v predošlých bodoch preto podľa presvedčenia
sťažovateľov došlo aj k porušeniu ich základného práva na dobrú správu verejných vecí
v rozsahu porušenia princípu legitímneho očakávania.
32. Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd
po prijatí veci na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„Základné právo sťažovateľa na slobodu prejavu podľa čl. 26 ods. 1 a 2 Ústavy
Slovenskej republiky a čl. 10 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd, ako aj základné právo sťažovateľa na dobrú správu verejných vecí podľa čl. 1 ods.
1 Ústavy Slovenskej republiky bolo uznesením Národnej rady Slovenskej republiky zo dňa
6. júla 2016, ktorým bol schválený procedurálny návrh predsedu Národnej rady Slovenskej
republiky zo dňa 6. júla 2016 o prerušení 7. schôdze Národnej rady Slovenskej republiky
do ukončenia septembrovej schôdze, porušené.
Uznesenie Národnej rady Slovenskej republiky zo dňa 6. júla 2016, ktorým bol
schválený procedurálny návrh predsedu Národnej rady Slovenskej republiky zo dňa 6. júla
2016 o prerušení 7. schôdze Národnej rady Slovenskej republiky do ukončenia
septembrovej schôdze Národnej rady Slovenskej republiky sa zrušuje.
Národnej rade Slovenskej republiky sa ukladá povinnosť pokračovať v rokovaní
7. schôdze Národnej rady Slovenskej republiky bez zbytočného odkladu.“
II.
33. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
34. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či
dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný
súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
35. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným
rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť
k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre
nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím, opatrením alebo
iným zásahom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto
možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po
jej prijatí na ďalšie konanie (porov. napr. I. ÚS 105/06, II. ÚS 66/2011, III. ÚS 155/09,
(1) Sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.
(2) Každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom, tlačou, obrazom alebo
iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey a informácie bez
ohľadu na hranice štátu. Vydávanie tlače nepodlieha povoľovaciemu konaniu. Podnikanie
v odbore rozhlasu a televízie sa môže viazať na povolenie štátu. Podmienky ustanoví zákon.
(3) Cenzúra sa zakazuje.
(4) Slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť
zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a
slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti.
(5) Orgány verejnej moci majú povinnosť primeraným spôsobom poskytovať
informácie o svojej činnosti v štátnom jazyku. Podmienky a spôsob vykonania ustanoví
zákon.
Podľa čl. 83 ods. 2 ústavy predseda Národnej rady Slovenskej republiky zvolá
schôdzu Národnej rady Slovenskej republiky aj vtedy, ak o to požiada najmenej pätina jej
poslancov. V takomto prípade zvolá schôdzu do siedmich dní.
Podľa čl. 88 ods. 1 ústavy návrh na vyslovenie nedôvery vláde Slovenskej republiky
alebo jej členovi prerokuje Národná rada Slovenskej republiky vtedy, keď o to požiada
najmenej pätina jej poslancov.
37. Podstatou veci je posúdenie, či „odloženie“ mimoriadnej schôdze parlamentu
na neskorší termín je protiústavným zásahom do slobody prejavu sťažovateľov v spojení
so zásadou dobrej správy vecí verejných. Ústavný súd konštatuje, že sťažovatelia erudovane
vystihli v sťažnosti všetky neuralgické problémy veci – otázku ratione personae, na ktorú
odpovedajú, že sloboda prejavu je organicky previazaná s poslaneckými právami, ďalej
otázku, či sú sťažovatelia obete porušenia práv, ktorú riešia tým, že sú žiadateľmi o zvolanie
schôdze. Taktiež sa nevyhýbajú autonómii parlamentu a pripomínajú rozsudok ESĽP
Karácsony v. Maďarsko.
38. Sťažovatelia žiadajú zrušiť „UZNESENIE NÁRODNEJ RADY SLOVENSKEJ
REPUBLIKY č. 148 zo 6. júla 2016 k prerušeniu rokovania 7. schôdze Národnej rady
Slovenskej republiky: Národná rada Slovenskej republiky na návrh predsedu Národnej rady
Slovenskej republiky prerušuje rokovanie 7. schôdze Národnej rady Slovenskej republiky
s tým, že pokračovať v rokovaní bude po skončení septembrovej schôdze Národnej rady
Slovenskej republiky“.
39. Sťažovatelia ako poslanci národnej rady požiadali 24. júna 2016 predsedu
národnej rady o zvolanie schôdze. Predseda národnej rady zvolal do siedmych dní
7. schôdzu (7. volebné obdobie) na 30. jún 2016. Išlo o parlamentnú tlač č. 157 – návrh
skupiny poslancov Národnej rady Slovenskej republiky na vyslovenie nedôvery
podpredsedovi vlády Slovenskej republiky Róbertovi Kaliňákovi, poverenému riadením
Ministerstva vnútra Slovenskej republiky. Schôdzu konanú 30. júna 2016 predseda národnej
rady prerušil, čo odôvodnil tým, že v sále nie je dostatočne dôstojná atmosféra, a to zvlášť
z estetického hľadiska, a preto je potrebné najprv zvolať poslanecké grémium k novému
rokovaciemu poriadku. Pokračovanie schôdze bolo zvolané na 6. júl 2016. V tento deň sa
mala najprv konať 8. schôdza, ale pre neuznášaniaschopnosť sa nekonala. Po 14. hodine
predseda národnej rady otvoril pokračovanie 7. schôdze. Prezentoval výsledky snáh
o estetizáciu rokovania konania a napokon navrhol prerušenie konania do skončenia
septembrovej schôdze. Plénum národnej rady uznesenie o prerušení schválilo, pričom toto
uznesenie je napadnuté ústavnou sťažnosťou. Sťažovatelia doručili ústavnému súdu
sťažnosť 7. septembra 2016. Siedma schôdza napokon pokračovala 23. septembra 2016,
pričom za vyslovenie nedôvery hlasovalo 40 poslancov.
- principiálne východiská
40. Ústava a ústavný súd chránia tak slobody, ako aj demokratické procesy.
V predmetnej veci sa delikátnym spôsobom prelínajú (a) na jednej strane autonómia
parlamentu osobitne z hľadiska súdnych zásahov a demokratické posúdenie činnosti
parlamentu občianskou spoločnosťou vo voľbách a (b) na druhej strane z hľadiska
ústavných lehôt sporné odročenie schôdze, na ktorej sa mala prejednávať nedôvera
ministrovi vlády a v tej súvislosti v rámci slobody prejavu vyjadrovať názory poslancov.
Zároveň sa v predmetnej veci prelína (a) postavenie sťažovateľov – poslancov ako
slobodných reprezentantov občianskej spoločnosti, a to v pozícii parlamentnej menšiny,
a (b) postavenie sťažovateľov ako poslancov, ktorí sú nositeľmi moci. S tým súvisí, či je pre
judicializáciu predmetnej otázky vhodná ústavná sťažnosť alebo výklad ústavy podľa jej
čl. 128. Zvláštnosťou predmetnej veci je skutočnosť, že nejde o ústavnosť sankcie za už
prejavený názor, ale ide o ústavnosť nemožnosti vyjadriť názor na konkrétnom mieste
a v konkrétnom čase. Pred vlastným riešením veci sa musí ústavný súd zastaviť pri
všeobecnejších konceptoch parlamentnej autonómie (body 41 – 43) a slobody prejavu.
- autonómne postavenie národnej rady
41. Z ústavného postavenia parlamentu ako priamo voleného – jediného
ústavodarného a zákonodarného orgánu (Kompetenz-kompetenz), z jeho legitimity (čl. 2
ods. 1 ústavy), z deľby moci, z jeho ďalších kompetencií (čl. 86 ústavy) a z podstaty
a vývoja parlamentarizmu, teda zo skutočností, že parlament je najvyššie fórum, na ktorom
reprezentanti ľudu ako zdroja moci diskutujú a tvoria základné pravidlá spoločenstva,
z týchto skutočností vyplýva nevyhnutnosť určitej autonómnosti tohto fóra. Súčasťou tejto
autonómnosti je istá uzavretosť vnútorných parlamentných procesov a parlamentného života
vôbec, ktorej zmyslom je ponechať tomuto ústavne exkluzívnemu telesu takpovediac
vnútornú slobodu k jeho činnosti. Hlavným arbitrom činnosti parlamentu v najširšom
zmysle sú voliči v pravidelne sa uskutočňovaných voľbách a úlohou ústavného súdu je
posudzovať zákony ako vonkajšie výstupy parlamentu.
42. Tradičnou súčasťou parlamentnej autonómie je stanovovanie si svojich
vnútorných procedúr. Povedané klasickými slovami Baxovými (BAXA, B. Parlament
a parlamentarism. Díl I. Praha : Jan Košatka, 1924, s. 220.): „Obsah a rozsah autonomní
funkce parlamentu není ve všech státech stejný. Celkem lze však sem čítati tato práva...
Rozhodovati svobodně o svém jednání. Činnost parlamentu prosté vynutit nelze. Parlament
jest pánem svého jednání potud, že svobodně a s konečnou platností rozhoduje o všech
věcech, které se v jeho sboru projednávají, že si sám určuje pořad jednání i pořad a dobu
schůzí.“ Vzhľadom na autonómiu parlamentu musí ústavný súd precízne zvažovať
pokušenie vstupovať do vnútorných parlamentných procesov. Ústavný súd by vôbec nemal
preskúmavať vlastné vnútorné parlamentné normatívne predpisy (porov. SAJO, A. Limited
government – An Introduction to Constitutionalism. Budapest : 1999, s. 135.), v zásade ani
vnútorné akty voči vnútorným autoritám, ak nemajú externé dôsledky. Vyslovene
akceptovateľným prípadom však bolo vylúčenie poslanca Gauliedera, kde už musel ústavný
súd chrániť hranicu, za ktorou by už nebolo možné hovoriť o právnom štáte, a akceptoval
vtedy aj porušenie práv mimo II. hlavy ústavy (I. ÚS 8/97; porov. aj Gaulieder v Slovenská
republika, sťažnosť č. 36909/97 pred ESĽP). Obdobným prípadom bolo neakceptovanie
náhradníka Emila Spišáka (II. ÚS 48/97, porov. tiež II. ÚS 28/97 a sťažnosť č. 43730/98
pred ESĽP). Ústavný súd vkročil do priestoru autonómie parlamentu v súvislosti s právom
na rovný prístup k verejnej funkcii pri kreácii ostatných ústavných autorít (I. ÚS 76/2011 –
tajnosť voľby generálneho prokurátora Slovenskej republiky). Ústavný súd však
neakceptoval sťažnosti samotných poslancov na porušenie tajnosti voľby (IV. ÚS 31/2011)
s argumentom vyjadreným v právnej vete: „Slobodný výkon mandátu poslanca Národnej
rady Slovenskej republiky v zmysle čl. 73 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, resp. z neho
vyplývajúce práva poslanca, pri tajnom hlasovaní o kandidátovi na generálneho prokurátora
Slovenskej republiky nie je základným právom alebo slobodou, ale je súčasťou osobného
výkonu poslaneckého mandátu zo strany poslancov ako nositeľov verejnej moci. Ide preto
o oprávnenie patriace výlučne poslancom Národnej rady Slovenskej republiky, ktoré zjavne
netvorí obsahovú súčasť základného práva podľa čl. 30 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky.“
43. Vo veci sp. zn. III. ÚS 730/2014 sťažovatelia – poslanci národnej rady namietali
odročenie ich návrhov. Sťažovatelia boli predkladateľmi návrhu zákona na zmenu
a doplnenie zákona č. 135/1961 Zb. o pozemných komunikáciách (cestný zákon) v znení
neskorších predpisov. Návrh zákona bol pôvodne zaradený ako bod č. 76 parlamentnej tlače
č. 1151 programu rokovania 37. schôdze národnej rady. Pri schvaľovaní programu schôdze
bol na návrh podpredsedníčky národnej rady schválený program, z ktorého bolo vyradených
desať bodov z návrhu programu vrátane návrhu zákona sťažovateľov. Podľa sťažovateľov
uvedené konanie, ktoré bolo v rozpore s čl. 73 ods. 2 ústavy a čl. 87 ods. 1 ústavy, ako aj
princípmi vyjadrenými v čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 a čl. 31 ústavy, zasiahlo do ich práva
účasti na správe vecí verejných podľa čl. 30 ods. 1 a 4 ústavy. Ústavný súd odmietol
sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú, keď uviedol, že sa sťažovatelia domáhali ochrany
slobodného výkonu mandátu v zmysle čl. 73 ods. 2 ústavy pri schvaľovaní programu
schôdze národnej rady a „odsunutí“ ich návrhu zákona na neurčito (sťažovatelia priznávajú,
že nešlo o úplné vylúčenie návrhu z budúceho prerokovania v parlamente, len o vylúčenie
z programu aktuálnej schôdze). Ide pritom o ich oprávnenie patriace výlučne poslancom
národnej rady, ktoré zjavne netvorí obsahovú súčasť základného práva podľa čl. 30 ods. 1
ústavy, a preto toto základné právo postupom národnej rady ani nemohlo byť žiadnym
spôsobom dotknuté. Porušenie uvedenej zásady (zásady slobodného výkonu mandátu,
pozn.) by v tomto konaní mohli namietať len v súvislosti so základným právom, ktoré je
organicky spojené, resp. má (mohlo by mať) aspoň dosah na výkon ich verejnej funkcie, t. j.
výkon ich poslaneckého mandátu. Za takéto základné právo však nemožno považovať
základné právo podľa čl. 30 ods. 1 ústavy (napr. II. ÚS 48/97). Rovnako rozhodol ústavný
súd vo veci sp. zn. III. ÚS 9/2015, v ktorej sťažovatelia – poslanci národnej rady namietali,
že materiál týkajúci sa voľby člena súdnej rady, o ktorom národná rada 11. septembra 2014
rokovala, im nebol v súlade so zákonom (§ 25 rokovacieho poriadku) daný k dispozícii
aspoň 24 hodín pred prerokovaním tohto bodu. Sťažnosti sp. zn. III. ÚS 730/2014
a sp. zn. III. ÚS 9/2015 boli teda odmietnuté obdobne ako vo veci sp. zn. IV. ÚS 31/2011.
- sloboda prejavu
44. Na druhej strane ústavný súd veľmi citlivo chráni slobodu prejavu práve ako
súčasť demokratického charakteru štátu (II. ÚS 152/08, bod 21; II. ÚS 329/09 bod 38;
IV. ÚS 492/2012, II. ÚS 647/2014, II. ÚS 191/2015, II. ÚS 184/2015, II. ÚS 307/2014,
II. ÚS 356/2016). Už mnohokrát uviedol, že sloboda prejavu je základným pilierom
demokratickej spoločnosti, v ktorej je každému dovolené vyjadrovať sa k verejným veciam
a vynášať o nich hodnotové súdy. K veciam verejným pritom nepochybne patrí činnosť
orgánov verejnej moci a taktiež činnosť osôb pôsobiacich vo verejnom živote. Tieto činnosti
môžu byť verejne posudzované, pričom pri ich kritike platí z princípu demokracie
vyplývajúca ústavná prezumpcia, že ide o kritiku dovolenú.
45. Ústavný súd už ochránil slobodnú diskusiu v parlamente vo veci sp. zn.
II. ÚS 146/2016, v ktorej sťažovateľ, avšak extraneus, brojil proti diskusii, ktorá mala
naznačovať, aby bolo proti nemu vedené trestné stíhanie. Ústavný súd v odmietajúcom
uznesení, ktoré citujú aj sťažovatelia, argumentoval: „34. Parlament je inštitucionálny
priesečník normotvorby a diskusie. Jedným zo základných stavebných ústavných princípov
Slovenskej republiky je princíp (liberálnej) demokracie. Ten sa najzreteľnejšie prejavuje
vo voľbách, zvlášť parlamentných a v občianskej spoločnosti slobodnou výmenou myšlienok
v priestore slobody prejavu. Každý si spomenie na povestné Masarykovo demokracie je
diskuse. A parlament je dokonalým spojením týchto demokracií. Aby mohol byť parlament
normotvorcom, musí byť diskutérom (porov. tiež Baxa, B. Parlament a parlamentarism. Díl
I. Praha: Jan Košatka, 1924, s. 229). 35. Hodnota parlamentarizmu a slobodnej diskusie je
zvlášť cenná v krajine, ktorá neľahko hľadala slobodu prejavu (Bröstl, A. Non, timeo,
judices... In: Na konci je súd, Bratislava: Kalligram, 2015, s. 210 a nasl.), v krajine, ktorej
zlomy v moderných dejinách (1968, 1989 – porov. Chmel, R. V službe demokracie. In:
V službe demokracie, Bratislava: Kalligram 2014, s. 112 a nasl., boli práve naviazané na
slobodu prejavu. Na druhej strane je ústavnému súdu jasné, že naše dejiny poznajú pohony
na jednotlivcov a tieto impulzy prebehli aj v dobových zastupiteľských zboroch. 36.
Z pohľadu princípu demokracie, ktorý má ústavné ukotvenie v preambule a v čl. 1 ústavy
(Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát), v čl. 31 ústavy, v čl. 78
ods. 2 ústavy (Za výroky pri výkone funkcie poslanca prednesené v Národnej rade
Slovenskej republiky alebo v jej orgáne nemožno poslanca trestne stíhať, a to ani po zániku
jeho mandátu. Poslanec podlieha disciplinárnej právomoci Národnej rady Slovenskej
republiky.; na tomto mieste je nutné uviesť, že na základe novely ústavy č. 140/2004 Z. z.
nemožno poslanca brať za výroky ani na občianskoprávnu zodpovednosť) a čl. 86 písm. h)
ústavy (Do pôsobnosti Národnej rady Slovenskej republiky patrí rokovať o základných
otázkach vnútornej, medzinárodnej, hospodárskej, sociálnej a inej politiky.), je veľmi
oslabená aj pozícia národnej rady ako odporcu v predmetnej veci (porov. Drgonec, J.
Indemnita poslancov národnej rady: Pokusy o zmenu ústavy a absentujúce kritériá pre
uplatnenie platnej úpravy. In: Justičná revue, 60, 2008, č. 8-9, s. 1198 – 1222.). Funkciou
parlamentnej imunity je v prvom rade ochrana parlamentu ako celku, nie jeho členov
(porov. uznesenia Ústavného súdu Českej republiky I. ÚS 3018/14 a Pl. ÚS 17/14)...
Vzhľadom na uvedené by postup národnej rady potenciálne bolo možné označiť za
protiústavný v zásade len vtedy, ak by sa uplatňoval spôsobom, metódami a právnymi
formami, ktoré sú ústavou a zákonom zverené do výhradnej právomoci iných orgánov
verejnej moci, a predovšetkým vtedy, ak by meritórne rozhodnutie národnej rady svojimi
právnymi účinkami zjavne prekročilo ústavou vymedzené právomoci národnej rady.“
46. Európsky súd pre ľudské práva považuje poslancov za privilegované osoby
z hľadiska ochrany slobody prejavu (Castells v. Španielsko, Jeruzalem v. Rakúsko)
a ústavný súd uvažuje rovnako. V prípade Castells však poslanec vyjadril proti vláde
kritický názor článkom, teda nie na pôde parlamentu, pričom (invazívnejšia) úloha
parlamentu spočívala v tom, že ho pozbavil imunity. Vo veci Jeruzalem išlo o vyslovené
výroky na pôde mestského zastupiteľstva. V nedávnom prípade Karácsony a ostatní v.
Maďarsko (sťažnosti č. 42461/13 a 44357/13) rozhodovanom Veľkou komorou ESĽP
rozhodoval o zásahu parlamentu proti poslancom a vyslovil porušenie čl. 10 dohovoru
hlavne kvôli prísnosti peňažnej sankcie, ktorú dostali poslanci za „rušenie“ parlamentného
zasadnutia. Vec je však poučná z hľadiska vizuálneho vyjadrovania názorov na pôde
parlamentu (porov. body 34 a 55). Aj tento prípad sa však týka zásahu do už vyjadreného
prejavu a je v súvislosti s ním potrebné vnímať, že ESĽP z nadhľadu (vyhostenie nemeckej
poslankyne Európskeho parlamentu zo zámorského územia Francúzska Piermont v. France)
považuje za zasahovateľa štát ako celok, nie parlament, z čoho vyplýva menšia deferencia
k autonómii parlamentov.
- vlastné posúdenie veci
47. Sťažovatelia v podstate namietajú, že prerušenie schôdze im zamedzilo vyjadriť
sa k veci v právne a spoločensky adekvátny čas, presnejšie v čase schôdze, ktorej sama
ústava stanovuje termín zvolania, z čoho zjavne vyplýva, že by sa nemala konať takmer
o dva mesiace neskôr.
48. Nie je sporné, že sťažovatelia mohli vyjadriť svoje názory a postoje týkajúce sa
ministra Kaliňáka voči verejnosti, voči občianskej spoločnosti, ktorá je adresátom,
beneficientom ich myšlienok. K prerušeniu schôdze sa vyjadrili na tlačovej konferencii
6. júla 2016 v budove národnej rady. Za ich prejav či domáhanie sa prejavu neboli nijak
sankcionovaní. Vychádzajúc z čl. 26 ods. 4 ústavy, musel ústavný súd preskúmať, (1) či
druh predmetného prejavu je chránený v zmysle čl. 26 ústavy, (2) či došlo k zásahu do
slobody prejavu, (3) či uvedený zásah mal zákonný základ, (4) a ďalej to, KTO, O KOM,
ČO, KDE, KEDY a AKO hovorí, pričom na základe odpovedí na dané otázky možno zistiť,
či zásah bol proporcionálny (II. ÚS 152/08, z novších III. ÚS 73/2015, II. ÚS 184/2015).
Schôdza sa napokon konala 23. septembra 2016 a možnosť vystúpiť na nej využili dvanásti
z tridsiatich sťažovateľov [Tretí deň rokovania 7. schôdze Národnej rady Slovenskej
republiky 23. septembra 2016 o 14.55 h (Po skončení rokovania 9. schôdze národnej rady
a po krátkej prestávke pokračovalo rokovanie 7. schôdze národnej rady.).].
49. Ústavný súd nebude spochybňovať zaradenie predmetu veci do rozsahu (scope)
čl. 26 ústavy, avšak v zásade z toho pohľadu, že nejde o tak radikálnu výluku, aby bolo
apriórne jasné, že zásah nie je vôbec predstaviteľný ako zaraditeľný do rozsahu (ako napr.
sloboda prejavu násilím, porov. JÄGER, P., MOLEK, P. Svoboda projevu: Demokracie,
rovnost a svoboda slova. Praha : Auditorium, 2007, s. 109 a 149.).
50. Ústavný súd konštatuje, že akt prerušenia schôdze a s ním spojené
neumožnenie vyjadriť sa v presnom parlamentnom rámci je príliš nepriamym
a abstraktným, aby mohol byť považovaný za zásah do slobody prejavu sťažovateľov, berúc
do úvahy autonómiu parlamentu. Vnútorná organizácia plenárnej práce parlamentu sa vždy
týka výmeny názorov, ale nemáva hneď razanciu a adresnosť zásahu do slobody prejavu
(Je tu istá voľná podobnosť s vedením pojednávania na súdoch, kde vedenie pojednávania
predsedom senátu nebudeme vnímať ako zásahy do slobody prejavu.). Inými slovami,
skutočnosť, že sťažovatelia – poslanci chceli vyjadriť svoj názor na ideálnej ústavnej
platforme, pričom faktickým zmyslom rokovania o individuálnom je určite a správne hlavne
ukázať verejnosti nedostatky ministra – „grilovať ho“ (O možnosti vysloviť nedôveru
jednotlivému ministrovi vlády. In: Justičná revue. 2005, roč. 57, č. 8 – 9, s. 961 – 982.),
je akokoľvek príliš nepriama a príliš neindividuálna, aby bola považovaná za zásah
do slobody prejavu (porov. body 26 – 27 uznesenia sp. zn. II. ÚS 153/2013).
Ak abstrahujeme od mimoriadnej schôdze, tak z hľadiska zmyslu parlamentu by každé
prerušenie bolo zásahom do slobody prejavu. Ak by sa adresní a konkrétni poslanci vôbec či
dlhodobo nemohli ku konkrétnym veciam vyjadrovať v dôsledku takpovediac šikanózneho
postupu parlamentných autorít, bolo by možné uvažovať o zásahu (takto je potrebné vnímať
„pootvorenosť“ uznesenia sp. zn. III. ÚS 730/2014). Z uvedeného vyplýva, že medzi aktom
prerušenia 7. schôdze a slobodou prejavu sťažovateľov nie je dostatočná príčinná súvislosť
a nateraz musí byť sťažnosť odmietnutá ako zjavne neopodstatnená. Uvedené konštatovanie
však za žiadnych okolností nesmie byť vnímané ako povzbudzovanie väčšiny k účelovým
prerušeniam konania. Ak by sme uvažovali izolovanie o legalite, tak zásah mal legálnu
oporu v uznesení a v ústavnom postavení národnej rady, zásah nemusí byť priamo
stanovený zákonom ako tvrdia sťažovatelia. V každom prípade prekvapí, že prerušovanie
schôdzí vo všeobecnosti nemá explicitný základ v zákone o rokovacom poriadku, ale jeho
právny základ treba hľadať práve v autonómii parlamentu. Z hľadiska testu proporcionality
sa už netreba zaoberať krokom nevyhnutnosti.
51. Ústavný súd tu necháva bokom, či z hľadiska čl. 83 ods. 2 ústavy nebolo
vhodnejšie brojiť proti prvému prerušeniu vykonanému 30. júna 2016, či je vhodné sa
zamýšľať nad (ne)prítomnosťou sťažovateľov na schôdzi konanej 6. júla 2016, či je vhodné
sa zamýšľať nad tým, aké parlamentné procedúry mohli využiť na svoju ochranu. Všetky
uvedené zvláštnosti prerokúvanej veci potvrdzujú, že zasahovanie súdu do parlamentného
života je neobvyklé.
52. V časti, v ktorej sťažovatelia argumentujú legitímnym očakávaním (body 27 –
30), zmiešavajú títo viacero konceptov: legitímne očakávanie, právo na dobrú správu,
slobodu prejavu či z ich argumentácie vyplývajúce ústavné zvyklosti. Ústavný súd tu však
musí zdôrazniť, že vzťah poslancov k parlamentnej väčšine sa odohráva v priestore
vládnutia, a nie v priestore administratívnom či justičnom. Nároky na justifikáciu a súlad
so štandardami ľudských práv vrátane požiadaviek právnej istoty (a jej variant v podobe
legitímnych očakávaní a nadobudnutých práv), ktoré sú vlastné administratíve či justícii,
nemožno poľahky presúvať do skupiny prvej, pretože by to znemožňovalo demokratické
vládnutie. V ústavnom texte nemožno nájsť nič také, ako subjektívne právo poslancov na to,
aby sa schôdza organizovala zaužívaným spôsobom, a to ani ako komponent slobody
prejavu. Legitímne očakávanie je koncept, ktorý je nutné aplikovať triezvo: Ústavný súd ho
spravidla aplikuje v abstraktnej kontrole ako akcesorický princíp právnej istoty vo vzťahu
k subjektívnym právam (PL. ÚS 10/04) alebo v konaní o ústavnej sťažnosti ako pomôcku
pri vymedzení majetku chránenom čl. 20 ústavy. Vnesenie uvažovania o legitímnom
očakávaní do slobody prejavu sťažovateľov nijak nemení už ustálenú skutočnosť, že
k zásahu do nej nedošlo, resp. legitímne očakávanie je len akcesorickým komponentom
základných práv, a vzhľadom na neprítomnosť zásahu do slobody prejavu nedošlo ani
ku kontaktu s legitímnym očakávaním. Možno doplniť, že legitímne očakávanie nemusí byť
odvodzované z konceptu dobrej správy, ktorý je vlastný verejnej správe, zvlášť z pohľadu
Rady Európy alebo vo vzťahu k inštitúciám Európskej únie (štúdia Benátskej komisie
470/2008 STOCKTAKING ON THE NOTIONS OF “GOOD GOVERNANCE” AND “GOOD
ADMINISTRATION”). Dobrá správa má inštitucionálny charakter, je ašpiráciou a ťažko
možno hovoriť o subjektívnom práve na dobrú správu a ak, tak o jednotlivých
subjektívnych právach, ktoré sú časťami dobrej správy (porov. čl. 41 Charty základných
práv Európskej únie). Dobrá správa je zhrnutím známych štandardov, ktoré by mali platiť
pre verejnú správu. Ústavný súd pracoval s právom na dobrú správu (III. ÚS 588/2016 –
Ján Mazák v. Súdna Rada), ale materiálne išlo o odôvodnenie rozhodnutia týkajúceho sa
práva na rovný prístup k verejnej funkcii.
53. Nad rámec uvedeného ústavný súd a neutrálni čitatelia stenozáznamu vôbec
môžu určite nadobudnúť legitímne rozpaky z argumentov, kvôli ktorým bola schôdza
prerušená, a z doby, na ktorú bola prerušená. Možno doplniť, že v ére racionalizovaného
parlamentarizmu, keď už samotná ústava napr. inštitútom tzv. plávajúceho mandátu
obmedzuje účasť vlády na rokovaniach parlamentu, je nutné veľmi zvažovať ďalšie
obmedzovanie diskusie vôbec, ale zvlášť tie situácie, kde je ústavne povinná účasť vlády či
ministrov.
54. Predchádzajúce odseky rozhodnutia však jasne ukazujú, že ústavná sťažnosť nie
je optimálnym procesným nástrojom na presadenie práv opozície. Naznačuje to aj
skutočnosť, že sťažovatelia sami v sťažnosti zmieňujú „poslanecké práva“ v „organickom
spojení“ s čl. 26 ústavy, ktoré však samozrejme nie sú základnými právami vyplývajúcimi
z podstaty človeka (IV. ÚS 31/2011). Je nutné pripomenúť, že aj v národnej rade mohli
žiadať a žiadali o zvolanie schôdze ako kolektívna entita, ktorú rozoznáva ústava a rokovací
poriadok. Ústava však pamätá na riešenie kompetenčných konfliktov kompetenciou podľa
čl. 128 ústavy. Pätina poslancov národnej rady by mohla požiadať o výklad čl. 83 ods. 2
ústavy proti národnej rade, a to, či jeho účel, teda včasné zvolanie schôdze je zlučiteľné
s dlhodobým prerušením schôdze. Ústavný súd v období pred novelou ústavným zákonom
č. 90/2001 Z. z. senátnymi uzneseniami sp. zn. I. ÚS 13/94 a sp. zn. II. ÚS 17/2000
odmietol návrhy skupiny poslancov proti národnej rade pre nesplnenie predpísaných
náležitostí, pretože sporné protistrany vnímal ako súčasť jedného celku – národnej rady
(porov. HERC, T. Konanie o výklade ústavných zákonov. In: Justičná revue 3/2009,
s. 332.). Ak sa bude situácia opakovať, pre vývoj našej ústavnosti a parlamentarizmu by
bolo užitočné o veci opätovne rozhodnúť už plenárnym rozhodnutím. Zhodou okolností je
počet sťažovateľov v predmetnej veci zhodný s minimálnym počtom skupiny poslancov
oprávnených podať návrh na výklad. Možno tu spomenúť, aj keď za odlišných ústavných
podmienok, vec sp. zn. 2 BvE 2/09 a 2 BvE 2/10 (BVerfGE 136, 277) rozhodnutú 10. júna
2014, kde rozhodoval Spolkový ústavný súd o podaní poslancov proti volebnému
zhromaždeniu parlamentu, pričom vec bola rozhodovaná ako Organstreit – kompetenčný
spor.
55. Ústavný súd uzatvára, že vzhľadom na nepriamosť zásahu, slabé postavenie
obetí, autonómnosť parlamentu, vhodnejšiu procesnú platformu v čl. 128 ústavy, berúc
do úvahy možnosť napokon sa vyjadriť na oneskorenej schôdzi, odmieta sťažnosť ako
zjavne neopodstatnenú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 14. novembra 2018