Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 512/2018

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-66

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. novembra

2018 predbežne prerokoval sťažnosti Mgr. Renáty Kaščákovej, , Mgr.

Silvie Petruchovej, , MUDr. Alana Suchánka, , Mgr.

Gábora Grendela, , Mgr. Jany Cigánikovej,

, Mgr. Jozefa Viskupiča, , Veroniky Remišovej,

, Ing. Jána Budaja, , Mgr. Ľubomíra Galka,

, Ing. Milana Laurenčíka, , Mgr. Miroslava Sopka,

, Jozefa Rajtára, Dip. Mgmt, , Ing. Eriky Jurinovej,

, RNDr. Jozefa Mihála, , Mgr. Jozefa Lukáča,

, Mgr. Richarda Vašečku, , Mgr. Anny Verešovej,

, MUDr. Petra Osuského, CSc., , Mgr.

Natálie Blahovej, , Mgr. Igora Matoviča, , Ing.

Jany Kiššovej, , Mgr. Ondreja Dostála, ,

Mgr. art. Viery Dubačovej, , Ing. Eduarda Hegera,

, Mgr. Ota Žarnaya, , MUDr. Marka Krajčího,

, RNDr. Karola Galeka, MSc., , JUDr.

Alojza Baránika, , Ing. Martina Fecka, ,

a RNDr. Anny Zemanovej, , zastúpených advokátom JUDr.

Danielom Lipšicom, Štetinova 1, Bratislava, vo veci namietaného porušenia ich základného

práva na slobodu prejavu podľa a 2 a práva

podľa čl. 10 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako

aj základného práva na dobrú správu vecí verejných podľa Slovenskej

republiky uznesením Národnej rady Slovenskej republiky zo 6. júla 2016, ktorým bol

schválený procedurálny návrh predsedu Národnej rady Slovenskej republiky zo 6. júla 2016

o prerušení 7. schôdze Národnej rady Slovenskej republiky do ukončenia septembrovej

schôdze, a takto

rozhodol:

Sťažnosti , ,

, , , ,

, , , ,

, , , ,

, , , ,

, , , ,

, , , ,

, , , ,

a o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 7. septembra

2016 doručené sťažnosti , ,

, , , ,

, , , ,

, , , ,

, , , ,

, , , ,

, , , ,

, , ., ,

, (ďalej aj „sťažovatelia“), poslancov Národnej rady

Slovenskej republiky (ďalej aj „národná rada“), zastúpených advokátom JUDr. Danielom

Lipšicom, Štetinova 1, Bratislava, vo veci namietaného porušenia ich základného práva

na slobodu prejavu podľa a 2 (ďalej len „“)

a práva podľa čl. 10 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“), ako aj základného práva na dobrú správu vecí verejných podľa čl. 1 ods. 1

uznesením č. 148 Národnej rady Slovenskej republiky zo 6. júla 2016, ktorým bol

schválený procedurálny návrh predsedu národnej rady zo 6. júla 2016 o prerušení

7. schôdze národnej rady do ukončenia septembrovej schôdze (ďalej len „napadnuté

uznesenie“), čím malo byť zasiahnuté do ich slobody prejavu a ďalších označených práv

tým, že nemohli vyjadriť svoj názor včas, pretože schôdza bola prerušená na niekoľko

týždňov.

2. Plénum ústavného súdu uzneseniami č. k. PLs. -8, PLs. ÚS 12/2016-

10, PLs. -8, -8, PLs. -5, -8,

PLs. -8, -9 a č. k. PLs. -8 z 21. septembra 2016

spojilo veci sťažovateľov na spoločné konanie k sťažnosti Mgr. Renáty Kaščákovej s tým,

že uvedené sťažnosti budú ďalej vedené pod sp. zn. .

3. Sťažovatelia v narácii, ktorá je upravená v bodoch 3 – 35 uznesenia, uviedli, že

6. júla 2016 bol poslancami Národnej rady Slovenskej republiky schválený procedurálny

návrh predsedu národnej rady o prerušení 7. schôdze národnej rady (ďalej aj „procedurálny

návrh“), a to do ukončenia nasledujúcej septembrovej schôdze národnej rady. Prerušená

schôdza národnej rady bola zvolaná na návrh skupiny poslancov národnej rady

(parlamentná tlač č. 157) s cieľom vyslovenia nedôvery podpredsedovi vlády Slovenskej

republiky Róbertovi Kaliňákovi, poverenému riadením Ministerstva vnútra Slovenskej

republiky (ďalej aj „návrh skupiny poslancov“). Predmetná prerušená schôdza národnej

rady bola zvolaná na základe a v zmysle procesných ustanovení

ods. 2 a a

o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov

(ďalej aj „zákon o rokovacom poriadku“ alebo „rokovací poriadok“) na štvrtok 30. jún 2016

o 13.00 h. Siedma schôdza národnej rady bola po prvýkrát (na neurčito) prerušená počas

prvého rokovacieho dňa, teda vo štvrtok 30. júna 2016, na základe rozhodnutia predsedu

národnej rady. Následne sa v prerušenej schôdzi národnej rady pokračovalo 6. júla 2016

(na základe pozvánky predsedu národnej rady č. ), keď bol predložený

procedurálny návrh predsedu národnej rady o prerušení jej 7. schôdze, a to až do ukončenia

septembrovej schôdze národnej rady. Tento procedurálny návrh bol odsúhlasený (číslo

hlasovania 2) 75 poslancami národnej rady z celkového počtu 81 jej hlasujúcich poslancov.

4. Sťažovatelia namietajú, že schválením procedurálneho návrhu bol spôsobený

zásah do poslaneckých práv vyplývajúcich z čl. 83 ods. 2 („Predseda Národnej rady

Slovenskej republiky zvolá schôdzu Národnej rady Slovenskej republiky aj vtedy, ak o to

požiada najmenej pätina jej poslancov. V takomto prípade zvolá schôdzu do siedmich dní.“)

v spojení s („Návrh na vyslovenie nedôvery vláde Slovenskej republiky

alebo jej členovi prerokuje Národná rada Slovenskej republiky vtedy, keď o to požiada

najmenej pätina jej poslancov.“), ktorý spočíval v eliminácii práva poslancov na

prerokovanie ich návrhu na vyslovenie nedôvery členovi vlády v lehote určenej .

Uvedený zásah do poslaneckých práv je organicky spojený so zásahom do práva na slobodu

prejavu v zmysle , 2 a 4 a dohovoru, ktorého ochrana je

zabezpečená pre každého individuálneho poslanca ako fyzickú osobu. Inak vyjadrené,

v dôsledku prerušenia schôdze národnej rady (a v dôsledku zásahu do poslaneckého práva)

sa v príčinnej súvislosti zasiahlo aj do základného práva individuálneho poslanca (fyzickej

osoby), a to do práva na slobodu prejavu, keďže mu bolo znemožnené prezentovať svoj

názor na schôdzi národnej rady, ktorej konanie inicioval spolu s ostatnými poslancami.

5. Sťažovatelia zdôrazňujú, že sťažnosť nie je podaná zjavne neoprávnenou osobou.

Tvrdené porušenie základnej slobody prejavu a základného práva vyjadrovať svoje názory

podľa a 2 je zaručené každému, a to aj poslancovi národnej rady.

Obmedzenie základných práv a slobôd je možné len zákonom; v žiadnom prípade ich

nemožno obmedziť administratívnymi postupmi, opatreniami, rozhodnutiami alebo inými

zásahmi, za ktoré treba považovať aj napadnuté uznesenie národnej rady v spojení

s procedurálnym návrhom jej predsedu. Z vyplýva, že základnú slobodu

a základné právo v a 2 nemožno obmedziť len z dôvodu, že sa ich

ochrany pred porušením domáha poslanec národnej rady pri výkone svojho mandátu.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu taktiež platí, že súčasťou princípov

právneho štátu vyplývajúcich z a je aj princíp legitímneho

očakávania. Sťažovatelia sú presvedčení, že došlo aj k porušeniu tohto princípu ako súčasti

základného práva na dobrú správu verejných vecí.

6. V závere tejto časti sťažnosti je podľa sťažovateľov nevyhnutné vzhľadom na

všetky načrtnuté skutočnosti konštatovať, že do ich právnej pozície bolo zasiahnuté

spôsobom, ktorý je možné považovať za dostatočne individuálny práve proti nim,

jednotlivcom alebo nejakej rozlíšiteľnej skupine, ktorej sú členmi ( –

sťažnosť voliča proti skráteniu volebného obdobia ústavným zákonom). Naznačené

porušenie základných práv a slobôd predstavovalo pre sťažovateľov bezprostredný priamy

a razantný zásah do ich právnej pozície, keďže bolo zasiahnuté ich právo na slobodu

prejavu, ktoré v tomto prípade organicky súviselo s obmedzovaním ich práv ako poslancov

národnej rady. Zjednodušene a systematicky povedané, existuje (priama) väzba medzi

sťažovateľmi a ujmou, ktorú utrpeli porušením predmetných základných práv a slobôd –

sťažovatelia sa stali obeťami zásahu do svojich subjektívnych práv v rozsahu a spôsobom,

ktorý bude v tejto sťažnosti podrobne vysvetlený.

7. Sťažovatelia v ďalšom (body 7 – 11) vysvetľujú splnenie jednotlivých procesných

podmienok podania sťažnosti. (i) Aktívna legitimácia sťažovateľov je daná využitím

poslaneckého práva sťažovateľov vyplývajúceho z čl. 83 ods. 2 v spojení s čl. 88 ods. 1

, keďže boli signatármi návrhu skupiny poslancov, pričom využitím svojich

poslaneckých práv sledovali úmysel realizácie svojho základného práva na slobodu prejavu.

V súvislosti s aktívnou legitimáciou sťažovateľov je vhodné poukázať aj na doterajšiu

rozhodovaciu činnosť ústavného súdu, a to v prvom rade na uznesenie sp. zn.

, v rámci ktorého ústavný súd apriórne a striktne nevylúčil možnosť

využitia inštitútu sťažnosti v zmysle osobou poslanca národnej rady.

Z uvedeného uznesenia taktiež vyplýva, že sťažnosť je prípustná v takomto prípade, ak je

namietaný taký zásah do oprávnenia poslancov, ktorý je organicky spojený so základným

právom: „Porušenie by v tomto konaní mohli namietať len v súvislosti so základným

právom, ktoré je organicky spojené, resp. má (mohlo by mať) aspoň dosah na výkon ich

verejnej funkcie, t. j. výkon ich poslaneckého mandátu.“ (). Uvedená

požiadavka je v prípade predmetnej veci naplnená, keďže existuje organické prepojenie

medzi výkonom poslaneckého mandátu (resp. využitím poslaneckého práva na zvolanie

„mimoriadnej“ schôdze národnej rady) a základným právom na slobodu prejavu, do ktorého

bolo zasiahnuté. Priamym dôkazom aktívnej legitimácie sťažovateľov je v zmysle uvedenej

argumentácie podpisová listina, ktorá bola súčasťou návrhu skupiny poslancov.

Komplementárne je taktiež vhodné poukázať na uznesenie sp. zn. , v ktorom

bolo konštatované: „predpokladom procesnej legitimácie na podanie sťažnosti podľa

je to, že fyzická osoba alebo právnická osoba má spôsobilosť byť nositeľom

základných práv a slobôd. V zásade nie je vylúčené, aby aj orgány verejnej moci (štátne

orgány) podali sťažnosť podľa (napr. vo vlastníckych sporoch, keď vystupujú

v súkromnoprávnych vzťahoch v rovnom postavení s ostatnými účastníkmi konania). Môžu

tak však urobiť iba vtedy, ak je splnená podmienka, že v konkrétnom prípade mohli byť a aj

v skutočnosti boli nositeľmi zaručených základných práv alebo slobôd.“ Uvedená

téza sa vzťahuje nielen na orgány verejnej moci, ale a fortiori sa vzťahuje aj na poslancov

národnej rady, pričom v predmetnej veci je splnená aj stanovená podmienka – sťažovatelia

boli nositeľmi základného práva na slobodu prejavu.

8. (ii) Pasívna legitimácia porušovateľov je daná priamou kauzálnou súvislosťou

medzi konaním predsedu národnej rady (procedurálny návrh) a zásahom do práv a slobôd

sťažovateľov. Procedurálny návrh o prerušení schôdze národnej rady bol nevyhnutnou

podmienkou na realizáciu hlasovania poslancov národnej rady o prerušení predmetnej

schôdze, ktoré spôsobilo zásah do poslaneckých práv organicky súvisiacich so základným

právom na slobodu prejavu.

9. (iii) Právomoc ústavného súdu je založená výlučne v prípadoch, keď medzi

napadnutým rozhodnutím alebo postupom dotknutého orgánu a namietaným porušením

základných práv a slobôd existuje súvislosť, z ktorej vyplýva otázka ústavného významu

a intenzity (). Sťažovatelia sú presvedčení, že v predmetnej veci je

ústavnoprávna rovina (v dostatočnej intenzite) obsiahnutá v zásahu do ich základného práva

na slobodu prejavu, pričom miera tohto zásahu je o to markantnejšia, že súvisí s výkonom

ich poslaneckého mandátu: „Povahou je parlament inštitúciou, kde je diskusia mimoriadne

chránená a poslanci sú autonómni.“ ().

10. (iv) Počítanie lehoty – dvojmesačná lehota v zmysle § 53 ods. 3 zákona Národnej

rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej

republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej

len „“) sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa

sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. V tomto prípade sa sťažovatelia

dozvedeli o zásahu do svojich práv a povinností okamihom oznámenia výsledkov

hlasovania o procedurálnom návrhu.

11. (v) Prípustnosť sťažnosti z hľadiska vyčerpania iných opravných prostriedkov.

Vzhľadom na špecifický charakter porušenia predmetného základného práva neexistuje

v právnom poriadku iná forma právnej ochrany než sťažnosť podľa .

Inak povedané, právomoc ústavného súdu v tejto veci je daná z dôvodu absencie iného

kompetentného rozhodovacieho orgánu (o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd).

12. Sťažovatelia ďalej upresňujú, že zásah nastal (i) uznesením pléna národnej rady

zo 6. júla 2016, ktorým bol schválený procedurálny návrh predsedu národnej rady

o prerušení 7. schôdze národnej rady do ukončenia nasledujúcej septembrovej schôdze,

v spojení s (ii) procedurálnym návrhom predsedu národnej rady zo 6. júla 2016 o prerušení

7. schôdze národnej rady do ukončenia nasledujúcej septembrovej schôdze, ktorý treba

považovať za iný zásah podľa . Napadnuté uznesenie pléna národnej

rady v spojení s procedurálnym návrhom nie sú výkonom ústavodarnej či zákonodarnej

moci, ide o administratívne rozhodnutie organizačného charakteru vynesené podľa

zákonných procesných pravidiel obsiahnutých v rokovacom poriadku. Takéto rozhodnutie

v spojení s procedurálnym návrhom je plne spôsobilé porušiť základné práva a slobody

fyzickej osoby tak, ako to predpokladá .

13. V tejto súvislosti sťažovatelia upozorňujú na predošlú rozhodovaciu činnosť

ústavného súdu, v rámci ktorej ústavný súd vymedzil niekoľko procesných podmienok

konania o sťažnosti. Prvou z nich je podmienka, že „sťažnosťou podľa sa

možno brániť len proti porušeniam základných práv individuálnymi, a nie normatívnymi

právnymi aktmi“ (). Druhá podmienka, resp. pravidlo viaže vyslovenie

porušenia ústavných práv na konkrétnu aplikáciu normatívneho právneho aktu, teda

„v konaní o ústavnej sťažnosti nemožno vysloviť, že k porušeniu ústavného práva došlo

priamo ustanovením normatívneho právneho aktu, ale iba jeho konkrétnou aplikáciou“

(). Sťažovatelia sú presvedčení, že predmetná sťažnosť spĺňa obe podmienky,

a to vzhľadom na špecifický spôsob zásahu do ich základných práv a slobôd, keďže

rozhodnutie o prerušení schôdze národnej rady nie je možné považovať za normatívny

právny akt, ale za administratívne rozhodnutie organizačného charakteru, ktorého výsledok

je možné subsumovať pod pojem „opatrenie, resp. iný zásah.“

14. Označené články je podľa sťažovateľov potrebné vnímať v kontexte

skutkových okolností, ktoré je v tomto prípade možné vyjadriť triviálne: sťažovatelia

mienili vystúpiť na schôdzi národnej rady, ktorá bola pôvodne zvolaná na 30. jún 2016

a následne na 6. júl 2016. Z toho dôvodu podpísali žiadosť o jej zvolanie podľa § 17 ods. 2

zákona o rokovacom poriadku. Vystúpenie poslanca národnej rady v rámci schôdze

národnej rady je nesporne chránené a 2 – pri takom úkone poslanec

slobodne vyjadruje svoje názory, predovšetkým slovom. Niet žiadnej opory pre opačný

záver. Ak by vystúpenie poslanca národnej rady nebolo chránené citovaným článkom

, tak by na pôde parlamentu mohlo dochádzať k porušeniu slobody prejavu a práva

vyjadrovať svoje názory bez toho, aby na porušovateľa dopadli nejaké sankcie, a to je

v právnom štáte vylúčené predovšetkým tým, že aj národná rada je viazaná .

15. Poslanci národnej rady v žiadosti (podľa , a

ods. 2 zákona o rokovacom poriadku) uvedú, čo navrhujú prerokovať na schôdzi národnej

rady. V takom prípade predseda národnej rady zvolá schôdzu do siedmich dní. Účelom

takto zvolanej schôdze národnej rady je umožniť týmto poslancom národnej rady

prerokovať určitú záležitosť, ktorú považujú za tak dôležitú, naliehavú a aktuálnu z hľadiska

verejného záujmu, že len jej prerokovanie bez zbytočného odkladu splní svoj účel. Práve

z tohto dôvodu musí zvolať predseda národnej rady takúto schôdzu do siedmich dní od

podania žiadosti. Obsahom a podstatou tohto typu rokovania je právo poslanca národnej

rady, ktorý požiadal s ostatnými poslancami národnej rady o zvolanie schôdze národnej

rady, slobodne sa vyjadriť k navrhnutému programu, a tak reálne uplatniť základnú slobodu

a základné právo garantované a 2 . Koniec koncov hlavným (ak nie

jediným) účelom schôdze zvolanej pätinou poslancov podľa čl. 83 ods. 2 v spojení s čl. 88

ods. 1 je realizácia práva na slobodu prejavu. V našom systéme parlamentnej

demokracie zvoláva z povahy veci schôdze s návrhom na vyslovenie nedôvery vláde alebo

“

jej členovi len parlamentná opozícia. Ak má parlamentná väčšina vôľu „vysloviť

konkrétnemu členovi vlády nedôveru, tak postupuje podľa návrhom predsedu

vlády na odvolanie konkrétneho člena vlády. Aj z uvedeného dôvodu nebol v moderných

dejinách takmer žiaden prípad, keď by návrh na vyslovenie nedôvery v národnej rade bol

úspešný (jediné dva prípady v rokoch 1993 – 1994 boli spôsobené stratou väčšiny

v parlamente a vzápätí viedli k vytvoreniu novej vládnej koalície). Hlavným cieľom takto

zvolanej schôdze je teda otvoriť v národnej rade závažnú tému verejného záujmu (spojenú

s vládou alebo jej členom), ktorá by sa inak na rokovanie národnej rady nedostala.

16. Z uvedeného podľa sťažovateľov vyplýva, že schôdza národnej rady zvolaná

a konaná podľa § 17 ods. 2 zákona o rokovacom poriadku je legálnym prostriedkom

a miestom uplatnenia a garantovania základnej slobody prejavu a základného práva

vyjadrovať svoje názory podľa a 2 poslanca národnej rady, ktorý

požiadal o zvolanie takejto schôdze.

17. V kontexte uvedeného prerušenie rokovania takejto schôdze národnej rady tak,

ako k tomu došlo 6. júla 2016, treba preto považovať nielen za zmarenie účelu, na ktorý

taká schôdza národnej rady slúži, ale aj za zásah do podstaty a zmyslu základnej slobody

prejavu a základného práva vyjadrovať svoje názory podľa a 2 poslanca

národnej rady, ktorý spolu s ostatnými poslancami požiadal o takúto schôdzu.

18. Zásah do podstaty a zmyslu základnej slobody prejavu a základného práva

vyjadrovať svoje názory je podľa sťažovateľov záver, ktorý je opodstatnený tým, že

legitímne očakávali, že ak sa schôdza národnej rady musí zvolať do 7 dní od predloženia

požiadavky určeného počtu poslancov, budú mať príležitosť na reálne uplatnenie uvedenej

slobody a predmetného základného práva.

19. Časový posun na uplatnenie základnej slobody prejavu a základného práva

vyjadrovať svoje názory v tomto konkrétnom prípade znamená aj to, že sa táto sloboda

uplatní a uvedené právo sa vykoná bez toho, aby mali reálny obsah, inak vyjadrené, dôjde

len k tomu, že sa budú môcť formálne uplatniť, kým k ich materiálnemu použitiu už

nedôjde v čase, v ktorom by to malo svoj zmysel, účel a cieľ. Neprimeranosť takého

časového odkladu je potvrdená aj tým, že ním došlo k viac ako desaťnásobnému

prekročeniu 7-dňovej lehoty na zvolanie schôdze národnej rady. Ústavnosť postupu

parlamentnej väčšiny by v takomto prípade znamenala, že právo pätiny poslancov

garantované v v spojení s , ktorého esenciou je otvorenie

diskusie o závažnej téme verejného záujmu, by sa zredukovalo na právo formálne zvolať

schôdzu, ktorej konanie by väčšina poslancov mohla odsunúť ad infinitum. Vieme

zo skúsenosti, že častokrát prichádzajú snahy obmedziť právo na slobodu prejavu

parlamentnej opozície – použijúc jednu z Ezopových bájok – v ovčom rúchu zahalené

slovami o potrebe efektívnosti a slušnosti. Ako v inom kontexte napísal sudca Najvyššieho

súdu Spojených štátov amerických A. Scalia v rozsudku Morrison v. Olson (487 U.S. 654

z roku 1988): „Tento vlk však prichádza ako vlk.“ Jediným predstaviteľným motívom

napadnutého uznesenia národnej rady o prerušení schôdze (a procedurálneho návrhu

predsedu národnej rady) bolo znemožniť sťažovateľom, opozičným poslancom, uplatnenie

práva na slobodu prejavu, a to v rozpore s jasnými požiadavkami čl. 83 ods. 2 v spojení

s .

20. Napadnuté uznesenie národnej rady v spojení s procedurálnym návrhom predsedu

národnej rady je podľa sťažovateľov nesporne obmedzením slobody prejavu a práva

vyhľadávať a šíriť informácie. K prijatiu tohto uznesenia došlo na základe procedurálneho

návrhu podaného podľa § 34 ods. 1 zákona o rokovacom poriadku, podľa ktorého majú

poslanci právo podávať procedurálny návrh, ktorý sa týka spôsobu prerokúvania veci,

časového a vecného postupu rokovania národnej rady s výnimkou hlasovania o veci samej.

Vystúpenie poslanca národnej rady, v ktorom podáva procedurálny návrh, môže trvať

najviac jednu minútu a hlasuje sa o ňom bez rozpravy.

21. Z predošlého bodu teda podľa sťažovateľov vyplýva, že k obmedzeniu slobody

prejavu a práva vyhľadávať a šíriť informácie sťažovateľov nedošlo zákonom, ale iba

na základe zákona (in concreto rokovacieho poriadku). Táto skutočnosť je taktiež jedným

zo základných zlyhaní v kontexte testu proporcionality.

22. Ochrana politickej diskusie v kontexte dohovoru a test proporcionality. Podľa

judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“), ktorú ústavný súd

konštantne zohľadňuje vo svojej rozhodovacej činnosti, sloboda prejavu predstavuje jeden

zo základných pilierov demokratickej spoločnosti a jednu zo základných podmienok jej

rozvoja a sebarealizácie jednotlivca. Citát z uznesenia ústavného súdu sp. zn.

podľa sťažovateľov dokonale vystihuje situáciu, ktorá sa stala základom

podania predmetnej sťažnosti: sťažovatelia v pozícii opozičných poslancov sa stali obeťou

„pohonu na jednotlivca“, keďže im bolo odopreté a zasiahnuté do práva na slobodu prejavu

zo strany vládnucej väčšiny. Tento zásah spočíval v odopretí možnosti vystúpiť

a prezentovať svoje názory na schôdzi národnej rady, ktorej zvolanie sťažovatelia iniciovali.

Realizácia práva na slobodu prejavu bola znemožnená v dôsledku prerušenia a odloženia

schôdze národnej rady, ktoré z formálneho hľadiska bolo síce v súlade s procesnými

pravidlami rokovania národnej rady, avšak z materiálneho hľadiska predstavovalo vážny

a intenzívny zásah do slobody prejavu sťažovateľov. Programovým obsahom schôdze

národnej rady boli závažné aktuálne spoločenské otázky (konflikt záujmov ministra vnútra

Slovenskej republiky R. Kaliňáka v kauze Bašternák), ku ktorým sa sťažovatelia chceli

v rámci diskusie vyjadriť. V tejto súvislosti je mimoriadne dôležité zdôrazniť, že v zmysle

konštantnej judikatúry ESĽP sa najcitlivejšie posudzuje obmedzenie slobody prejavu

v oblasti politiky a verejného záujmu (rozsudok Veľkej komory ESĽP vo veci Surek v.

Turecko z 8. 7.1999, č. 26682/95, § 61). Sloboda prejavu má pritom osobitnú dôležitosť

vo vzťahu k voleným politickým predstaviteľom, pretože vykonávajú nezastupiteľnú úlohu

v demokratickej spoločnosti. Z uvedeného dôvodu snaha obmedziť slobodu prejavu

volených poslancov podlieha mimoriadnemu prieskumu zo strany štrasburských orgánov

ochrany práva (napr. rozsudok ESĽP vo veci Castells v. Španielsko z 23. 4.1992, Séria A,

č. 236).

23. V nadväznosti na uvedené porušenie základného práva sťažovateľov

je nevyhnutné zdôrazniť, že ústavný súd vo svojej zaužívanej rozhodovacej praxi

zdôrazňuje materiálny aspekt ochrany základných práv. V praxi sa táto inklinácia

k materiálnej koncepcii zhmotnila do tejto tézy: „Ústava, podobne ako dohovor, nechráni

práva, ktoré sú iluzórne, ale chráni práva vykonateľné, realizovateľné a efektívne“ (napr.

, , ). Z doterajšej judikatúry Ústavného súdu taktiež

vyplýva, že obmedzenie slobody prejavu má byť v súlade so zásadou proporcionality (napr.

, , ).

24. Sťažovatelia sú presvedčení, že zásah do ich základného práva na slobodu

prejavu nie je kompatibilný s kritériami, ktoré stanovuje test proporcionality, a to

predovšetkým na úrovni nevyhnutnosti obmedzenia v demokratickej spoločnosti.

Sťažovatelia poukazujú najmä na konštantnú judikatúru ESĽP, v zmysle ktorej „ak sa

sloboda prejavu uplatňuje ako politický prejav, obmedzenia sú ospravedlniteľné iba dokiaľ

existuje jasná, naliehavá a presná spoločenská potreba“ (rozsudok ESĽP vo veci Observer

a Guardian v. Spojené kráľovstvo z 26. 11. 1991, sťažnosť č. 13585/88). Sťažovatelia sú

presvedčení, že neexistovala žiadna jasná, naliehavá a presná spoločenská potreba na

prerušení schôdze národnej rady a na zásah do ich práva na slobodu prejavu v rámci

parlamentnej diskusie. Naopak, existovala spoločenská potreba (jasná, naliehavá a presná)

na konaní schôdze národnej rady a realizácii rozpravy/diskusie o stanovenej téme

(odvolanie ministra vnútra R. Kaliňáka). Dôkazom spoločenskej potreby na konaní

predmetnej schôdze národnej rady (a s ňou organicky spojenej diskusie) sú aj spoločenské

protesty trvajúce v rozsahu viacerých týždňov, ktoré tematicky súvisia s obsahom

prerušenej schôdze národnej rady.

25. Pri posudzovaní aspektu nevyhnutnosti obmedzenia slobody prejavu

v demokratickej spoločnosti je podľa sťažovateľov potrebné poukázať aj na špecifické

postavenie sťažovateľov a zohľadniť ho: „Zásah do slobody prejavu člena opozície, ktorý

zastupuje svojich voličov, vyslovuje ich obavy a bráni ich záujmy, vyžaduje, aby Súd

aplikoval prísnejšie pravidlá pri rozhodovaní“ (napr. rozsudok ESĽP vo veci Piermont

v. France z 27. 4. 1995, Séria A, č. 314, § 76). Možno konštatovať, že prezentovaný trend

v judikatúre ESĽP vo vzťahu k ochrane politickej diskusie ako špecifickej formy slobody

prejavu je v súčasnosti nielen badateľný, ale dokonca posilňovaný. Najaktuálnejším

a najkomplexnejším judikátom vo veci parlamentnej slobody prejavu je rozsudok Veľkej

komory ESĽP vo veci Karácsony a ostatní v. Maďarsko zo 17. mája 2016, ktorý bol

publikovaný len pred niekoľkými dňami (sťažnosti č. 42461/13 a 44357/13). Európsky súd

pre ľudské práva v tejto súvislosti sformuloval inter alia tri princípy týkajúce sa ochrany

slobody prejavu v parlamente, ktoré je podľa sťažovateľov nevyhnutné kvôli presnosti

odcitovať v dlhšom znení: (i) „slobode prejavu členov parlamentu vo svojej judikatúre Súd

opakovane zdôrazňuje dôležitosť slobody prejavu pre členov parlamentu, keďže v ich

prípade ide o politický prejav par excellance.“ (podnadpis ESĽP a § 137 cit. rozhodnutia),

(ii) „K slobode prejavu v parlamente - Niet žiadnej pochybnosti, že prejav v parlamente

požíva vyššiu mieru ochrany Parlament je unikátne fórum na diskusiu v demokratickej

spoločnosti, čo má kľúčový význam“ (podnadpis ESĽP a § 138 cit. rozhodnutia) a (iii)

„Autonómnosť parlamentu... Aj keď individuálne záujmy musia byť niekedy podriadené

záujmom skupiny, demokracia neznamená, že záujmy väčšiny musia vždy prevážiť je

nevyhnutné docieliť rovnováhu, ktorá zabezpečí spravodlivé a náležité zaobchádzanie

s ľuďmi, ktorí patria k menšine, a ktorá zabráni zneužívaniu dominantného postavenia...

Podobne, pravidlá týkajúce sa interných procedúr parlamentu nesmú slúžiť ako základ pre

zneužívanie dominantného postavenia väčšiny vis-a-vis opozícii. Súd priznáva dôležitosť

ochrane parlamentnej menšiny pred zneužitím zo strany väčšiny. Z uvedeného dôvodu bude

preskúmavať s osobitnou starostlivosťou akékoľvek opatrenie, ktoré sa realizuje výlučne,

alebo najmä, na znevýhodnenie opozície.“ (podnadpis ESĽP a § 147 cit. rozhodnutia).

26. Podľa sťažovateľov možno zhrnúť, že napadnuté uznesenie o prerušení schôdze

národnej rady (a jemu predchádzajúci procedurálny návrh) obmedzilo slobodu prejavu

v oblasti, v ktorej je štrasburskou judikatúrou najviac chránená: prejav (1) opozičného

poslanca (2) na tému verejného záujmu (3) v parlamente.

27. Porušenie princípu legitímneho očakávania ako súčasti základného práva na

dobrú správu verejných vecí. Ako sťažovatelia uvádzajú, z princípu právneho štátu vyplýva

princíp právnej istoty, ktorého súčasťou je aj princíp ochrany legitímneho očakávania (čl. 1

ods. 1 ) patriaci do obsahu základného práva na správu verejných vecí, ktoré je

vyvoditeľné rovnako z . Princíp ochrany legitímneho očakávania sa

uplatňuje vo viacerých oblastiach tvorby a používania práva – platí to z organizačného

a riadiaceho hľadiska aj pre rokovania národnej rady, ktoré sa spravujú rokovacím

poriadkom národnej rady. Podstatou tohto konceptu princípu ochrany legitímneho

očakávania vo vzťahu medzi riadiacimi orgánmi národnej rady a riadenými poslancami

národnej rady je to, že v tomto vertikálnom vzťahu riadiaci orgán (predseda národnej rady)

vytvorí sám alebo v súčinnosti s plénom národnej rady stálou a opakovanou praxou situáciu,

ktorá vedie adresátov k takému konaniu, ktoré by neuskutočnili, ak by nemali legitímnu

dôveru k postupom, rozhodnutiam a opatreniam riadiacich orgánov národnej rady

vytvárajúcim uvedenú situáciu.

28. Legitímne očakávanie a legitímnu dôveru teda zakladajú konkrétne rozhodnutia,

ale aj politické rozhodnutia a ustálená aplikačná prax. V takých prípadoch môže ísť,

bez akýchkoľvek pochybností, aj o legitímne očakávanie určitého procesného postupu

a rozhodnutia, ústiaceho do takého výsledku, ktorý sa pravidelne, spravidla bez výnimiek,

dostavoval v situácii, v ktorej sa nachádza osoba spoliehajúca sa na princíp legitímneho

očakávania a legitímnej dôvery v stabilizovaný a predvídateľný postup orgánu verejnej

moci, v tomto prípade pléna a predsedu národnej rady.

29. Národná rada počas svojej existencie ešte v žiadnom prípade neprerušila svoju

schôdzu, ktorá bola zvolaná podľa v spojení s . Táto jej

ustálená politická aj administratívna prax pri riadení rokovaní národnej rady sa preto

považuje podľa teórie ústavného práva za prameň ústavného práva v Slovenskej republike.

30. Sťažovatelia preto oprávnene očakávali, že po zvolaní schôdze národnej rady

dôjde k riadnemu prerokovaniu navrhnutého programu schôdze. V spojitosti s tým bez

ďalšieho predpokladali, že im bude umožnené vystúpiť a uplatniť svoje základné právo

a základnú slobodu garantované v a 2 . V žiadnom prípade však,

vychádzajúc z doterajšej praxe národnej rady, nepredpokladali, že by rokovanie takejto

schôdze národnej rady mohlo byť prerušené spôsobom, ktorým sa zmarí nielen účel

schôdze, ale aj uplatnenie ich neodňateľného a nezrušiteľného základného práva a základnej

slobody ( druhá veta v spojení s a 2 ).

31. Z dôvodov uvedených v predošlých bodoch preto podľa presvedčenia

sťažovateľov došlo aj k porušeniu ich základného práva na dobrú správu verejných vecí

v rozsahu porušenia princípu legitímneho očakávania.

32. Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd

po prijatí veci na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Základné právo sťažovateľa na slobodu prejavu podľa a 2

Slovenskej republiky a čl. 10 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd, ako aj základné právo sťažovateľa na dobrú správu verejných vecí podľa čl. 1 ods.

1 bolo uznesením Národnej rady Slovenskej republiky zo dňa

6. júla 2016, ktorým bol schválený procedurálny návrh predsedu Národnej rady Slovenskej

republiky zo dňa 6. júla 2016 o prerušení 7. schôdze Národnej rady Slovenskej republiky

do ukončenia septembrovej schôdze, porušené.

Uznesenie Národnej rady Slovenskej republiky zo dňa 6. júla 2016, ktorým bol

schválený procedurálny návrh predsedu Národnej rady Slovenskej republiky zo dňa 6. júla

2016 o prerušení 7. schôdze Národnej rady Slovenskej republiky do ukončenia

septembrovej schôdze Národnej rady Slovenskej republiky sa zrušuje.

Národnej rade Slovenskej republiky sa ukladá povinnosť pokračovať v rokovaní

7. schôdze Národnej rady Slovenskej republiky bez zbytočného odkladu.“

II.

33. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

34. Ústavný súd podľa každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či

dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie

konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný

súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

35. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným

rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť

k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre

nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím, opatrením alebo

iným zásahom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto

možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po

jej prijatí na ďalšie konanie (porov. napr. , , ,

)

36. Podľa :

(1) Sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.

(2) Každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom, tlačou, obrazom alebo

iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey a informácie bez

ohľadu na hranice štátu. Vydávanie tlače nepodlieha povoľovaciemu konaniu. Podnikanie

v odbore rozhlasu a televízie sa môže viazať na povolenie štátu. Podmienky ustanoví zákon.

(3) Cenzúra sa zakazuje.

(4) Slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť

zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a

slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti.

(5) Orgány verejnej moci majú povinnosť primeraným spôsobom poskytovať

informácie o svojej činnosti v štátnom jazyku. Podmienky a spôsob vykonania ustanoví

zákon.

Podľa predseda Národnej rady Slovenskej republiky zvolá

schôdzu Národnej rady Slovenskej republiky aj vtedy, ak o to požiada najmenej pätina jej

poslancov. V takomto prípade zvolá schôdzu do siedmich dní.

Podľa návrh na vyslovenie nedôvery vláde Slovenskej republiky

alebo jej členovi prerokuje Národná rada Slovenskej republiky vtedy, keď o to požiada

najmenej pätina jej poslancov.

37. Podstatou veci je posúdenie, či „odloženie“ mimoriadnej schôdze parlamentu

na neskorší termín je protiústavným zásahom do slobody prejavu sťažovateľov v spojení

so zásadou dobrej správy vecí verejných. Ústavný súd konštatuje, že sťažovatelia erudovane

vystihli v sťažnosti všetky neuralgické problémy veci – otázku ratione personae, na ktorú

odpovedajú, že sloboda prejavu je organicky previazaná s poslaneckými právami, ďalej

otázku, či sú sťažovatelia obete porušenia práv, ktorú riešia tým, že sú žiadateľmi o zvolanie

schôdze. Taktiež sa nevyhýbajú autonómii parlamentu a pripomínajú rozsudok ESĽP

Karácsony v. Maďarsko.

38. Sťažovatelia žiadajú zrušiť „UZNESENIE NÁRODNEJ RADY SLOVENSKEJ

REPUBLIKY č. 148 zo 6. júla 2016 k prerušeniu rokovania 7. schôdze Národnej rady

Slovenskej republiky: Národná rada Slovenskej republiky na návrh predsedu Národnej rady

Slovenskej republiky prerušuje rokovanie 7. schôdze Národnej rady Slovenskej republiky

s tým, že pokračovať v rokovaní bude po skončení septembrovej schôdze Národnej rady

Slovenskej republiky“.

39. Sťažovatelia ako poslanci národnej rady požiadali 24. júna 2016 predsedu

národnej rady o zvolanie schôdze. Predseda národnej rady zvolal do siedmych dní

7. schôdzu (7. volebné obdobie) na 30. jún 2016. Išlo o parlamentnú tlač č. 157 – návrh

skupiny poslancov Národnej rady Slovenskej republiky na vyslovenie nedôvery

podpredsedovi vlády Slovenskej republiky Róbertovi Kaliňákovi, poverenému riadením

Ministerstva vnútra Slovenskej republiky. Schôdzu konanú 30. júna 2016 predseda národnej

rady prerušil, čo odôvodnil tým, že v sále nie je dostatočne dôstojná atmosféra, a to zvlášť

z estetického hľadiska, a preto je potrebné najprv zvolať poslanecké grémium k novému

rokovaciemu poriadku. Pokračovanie schôdze bolo zvolané na 6. júl 2016. V tento deň sa

mala najprv konať 8. schôdza, ale pre neuznášaniaschopnosť sa nekonala. Po 14. hodine

predseda národnej rady otvoril pokračovanie 7. schôdze. Prezentoval výsledky snáh

o estetizáciu rokovania konania a napokon navrhol prerušenie konania do skončenia

septembrovej schôdze. Plénum národnej rady uznesenie o prerušení schválilo, pričom toto

uznesenie je napadnuté ústavnou sťažnosťou. Sťažovatelia doručili ústavnému súdu

sťažnosť 7. septembra 2016. Siedma schôdza napokon pokračovala 23. septembra 2016,

pričom za vyslovenie nedôvery hlasovalo 40 poslancov.

- principiálne východiská

40. a ústavný súd chránia tak slobody, ako aj demokratické procesy.

V predmetnej veci sa delikátnym spôsobom prelínajú (a) na jednej strane autonómia

parlamentu osobitne z hľadiska súdnych zásahov a demokratické posúdenie činnosti

parlamentu občianskou spoločnosťou vo voľbách a (b) na druhej strane z hľadiska

ústavných lehôt sporné odročenie schôdze, na ktorej sa mala prejednávať nedôvera

ministrovi vlády a v tej súvislosti v rámci slobody prejavu vyjadrovať názory poslancov.

Zároveň sa v predmetnej veci prelína (a) postavenie sťažovateľov – poslancov ako

slobodných reprezentantov občianskej spoločnosti, a to v pozícii parlamentnej menšiny,

a (b) postavenie sťažovateľov ako poslancov, ktorí sú nositeľmi moci. S tým súvisí, či je pre

judicializáciu predmetnej otázky vhodná ústavná sťažnosť alebo výklad podľa jej

čl. 128. Zvláštnosťou predmetnej veci je skutočnosť, že nejde o ústavnosť sankcie za už

prejavený názor, ale ide o ústavnosť nemožnosti vyjadriť názor na konkrétnom mieste

a v konkrétnom čase. Pred vlastným riešením veci sa musí ústavný súd zastaviť pri

všeobecnejších konceptoch parlamentnej autonómie (body 41 – 43) a slobody prejavu.

- autonómne postavenie národnej rady

41. Z ústavného postavenia parlamentu ako priamo voleného – jediného

ústavodarného a zákonodarného orgánu (Kompetenz-kompetenz), z jeho legitimity (čl. 2

ods. 1 ), z deľby moci, z jeho ďalších kompetencií ( ) a z podstaty

a vývoja parlamentarizmu, teda zo skutočností, že parlament je najvyššie fórum, na ktorom

reprezentanti ľudu ako zdroja moci diskutujú a tvoria základné pravidlá spoločenstva,

z týchto skutočností vyplýva nevyhnutnosť určitej autonómnosti tohto fóra. Súčasťou tejto

autonómnosti je istá uzavretosť vnútorných parlamentných procesov a parlamentného života

vôbec, ktorej zmyslom je ponechať tomuto ústavne exkluzívnemu telesu takpovediac

vnútornú slobodu k jeho činnosti. Hlavným arbitrom činnosti parlamentu v najširšom

zmysle sú voliči v pravidelne sa uskutočňovaných voľbách a úlohou ústavného súdu je

posudzovať zákony ako vonkajšie výstupy parlamentu.

42. Tradičnou súčasťou parlamentnej autonómie je stanovovanie si svojich

vnútorných procedúr. Povedané klasickými slovami Baxovými (BAXA, B. Parlament

a parlamentarism. Díl I. Praha : Jan Košatka, 1924, s. 220.): „Obsah a rozsah autonomní

funkce parlamentu není ve všech státech stejný. Celkem lze však sem čítati tato práva...

Rozhodovati svobodně o svém jednání. Činnost parlamentu prosté vynutit nelze. Parlament

jest pánem svého jednání potud, že svobodně a s konečnou platností rozhoduje o všech

věcech, které se v jeho sboru projednávají, že si sám určuje pořad jednání i pořad a dobu

schůzí.“ Vzhľadom na autonómiu parlamentu musí ústavný súd precízne zvažovať

pokušenie vstupovať do vnútorných parlamentných procesov. Ústavný súd by vôbec nemal

preskúmavať vlastné vnútorné parlamentné normatívne predpisy (porov. SAJO, A. Limited

government – An Introduction to Constitutionalism. Budapest : 1999, s. 135.), v zásade ani

vnútorné akty voči vnútorným autoritám, ak nemajú externé dôsledky. Vyslovene

akceptovateľným prípadom však bolo vylúčenie poslanca Gauliedera, kde už musel ústavný

súd chrániť hranicu, za ktorou by už nebolo možné hovoriť o právnom štáte, a akceptoval

vtedy aj porušenie práv mimo II. hlavy (; porov. aj Gaulieder v Slovenská

republika, sťažnosť č. 36909/97 pred ESĽP). Obdobným prípadom bolo neakceptovanie

náhradníka Emila Spišáka (, porov. tiež a sťažnosť č. 43730/98

pred ESĽP). Ústavný súd vkročil do priestoru autonómie parlamentu v súvislosti s právom

na rovný prístup k verejnej funkcii pri kreácii ostatných ústavných autorít ( –

tajnosť voľby generálneho prokurátora Slovenskej republiky). Ústavný súd však

neakceptoval sťažnosti samotných poslancov na porušenie tajnosti voľby ()

s argumentom vyjadreným v právnej vete: „Slobodný výkon mandátu poslanca Národnej

rady Slovenskej republiky v zmysle , resp. z neho

vyplývajúce práva poslanca, pri tajnom hlasovaní o kandidátovi na generálneho prokurátora

Slovenskej republiky nie je základným právom alebo slobodou, ale je súčasťou osobného

výkonu poslaneckého mandátu zo strany poslancov ako nositeľov verejnej moci. Ide preto

o oprávnenie patriace výlučne poslancom Národnej rady Slovenskej republiky, ktoré zjavne

netvorí obsahovú súčasť základného práva podľa Slovenskej

republiky.“

43. Vo veci sp. zn. sťažovatelia – poslanci národnej rady namietali

odročenie ich návrhov. Sťažovatelia boli predkladateľmi návrhu zákona na zmenu

a doplnenie o pozemných komunikáciách (cestný zákon) v znení

neskorších predpisov. Návrh zákona bol pôvodne zaradený ako bod č. 76 parlamentnej tlače

č. 1151 programu rokovania 37. schôdze národnej rady. Pri schvaľovaní programu schôdze

bol na návrh podpredsedníčky národnej rady schválený program, z ktorého bolo vyradených

desať bodov z návrhu programu vrátane návrhu zákona sťažovateľov. Podľa sťažovateľov

uvedené konanie, ktoré bolo v rozpore s a , ako aj

princípmi vyjadrenými v a a , zasiahlo do ich práva

účasti na správe vecí verejných podľa a 4 . Ústavný súd odmietol

sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú, keď uviedol, že sa sťažovatelia domáhali ochrany

slobodného výkonu mandátu v zmysle pri schvaľovaní programu

schôdze národnej rady a „odsunutí“ ich návrhu zákona na neurčito (sťažovatelia priznávajú,

že nešlo o úplné vylúčenie návrhu z budúceho prerokovania v parlamente, len o vylúčenie

z programu aktuálnej schôdze). Ide pritom o ich oprávnenie patriace výlučne poslancom

národnej rady, ktoré zjavne netvorí obsahovú súčasť základného práva podľa čl. 30 ods. 1

, a preto toto základné právo postupom národnej rady ani nemohlo byť žiadnym

spôsobom dotknuté. Porušenie uvedenej zásady (zásady slobodného výkonu mandátu,

pozn.) by v tomto konaní mohli namietať len v súvislosti so základným právom, ktoré je

organicky spojené, resp. má (mohlo by mať) aspoň dosah na výkon ich verejnej funkcie, t. j.

výkon ich poslaneckého mandátu. Za takéto základné právo však nemožno považovať

základné právo podľa (napr. ). Rovnako rozhodol ústavný

súd vo veci sp. zn. , v ktorej sťažovatelia – poslanci národnej rady namietali,

že materiál týkajúci sa voľby člena súdnej rady, o ktorom národná rada 11. septembra 2014

rokovala, im nebol v súlade so zákonom (§ 25 rokovacieho poriadku) daný k dispozícii

aspoň 24 hodín pred prerokovaním tohto bodu. Sťažnosti sp. zn.

a sp. zn. boli teda odmietnuté obdobne ako vo veci sp. zn. .

- sloboda prejavu

44. Na druhej strane ústavný súd veľmi citlivo chráni slobodu prejavu práve ako

súčasť demokratického charakteru štátu (, bod 21; bod 38;

, , , , ,

). Už mnohokrát uviedol, že sloboda prejavu je základným pilierom

demokratickej spoločnosti, v ktorej je každému dovolené vyjadrovať sa k verejným veciam

a vynášať o nich hodnotové súdy. K veciam verejným pritom nepochybne patrí činnosť

orgánov verejnej moci a taktiež činnosť osôb pôsobiacich vo verejnom živote. Tieto činnosti

môžu byť verejne posudzované, pričom pri ich kritike platí z princípu demokracie

vyplývajúca ústavná prezumpcia, že ide o kritiku dovolenú.

45. Ústavný súd už ochránil slobodnú diskusiu v parlamente vo veci sp. zn.

, v ktorej sťažovateľ, avšak extraneus, brojil proti diskusii, ktorá mala

naznačovať, aby bolo proti nemu vedené trestné stíhanie. Ústavný súd v odmietajúcom

uznesení, ktoré citujú aj sťažovatelia, argumentoval: „34. Parlament je inštitucionálny

priesečník normotvorby a diskusie. Jedným zo základných stavebných ústavných princípov

Slovenskej republiky je princíp (liberálnej) demokracie. Ten sa najzreteľnejšie prejavuje

vo voľbách, zvlášť parlamentných a v občianskej spoločnosti slobodnou výmenou myšlienok

v priestore slobody prejavu. Každý si spomenie na povestné Masarykovo demokracie je

diskuse. A parlament je dokonalým spojením týchto demokracií. Aby mohol byť parlament

normotvorcom, musí byť diskutérom (porov. tiež Baxa, B. Parlament a parlamentarism. Díl

I. Praha: Jan Košatka, 1924, s. 229). 35. Hodnota parlamentarizmu a slobodnej diskusie je

zvlášť cenná v krajine, ktorá neľahko hľadala slobodu prejavu (Bröstl, A. Non, timeo,

judices... In: Na konci je súd, Bratislava: Kalligram, 2015, s. 210 a nasl.), v krajine, ktorej

zlomy v moderných dejinách (1968, 1989 – porov. Chmel, R. V službe demokracie. In:

V službe demokracie, Bratislava: Kalligram 2014, s. 112 a nasl., boli práve naviazané na

slobodu prejavu. Na druhej strane je ústavnému súdu jasné, že naše dejiny poznajú pohony

na jednotlivcov a tieto impulzy prebehli aj v dobových zastupiteľských zboroch. 36.

Z pohľadu princípu demokracie, ktorý má ústavné ukotvenie v preambule a v

(Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát), v , v

ods. 2 (Za výroky pri výkone funkcie poslanca prednesené v Národnej rade

Slovenskej republiky alebo v jej orgáne nemožno poslanca trestne stíhať, a to ani po zániku

jeho mandátu. Poslanec podlieha disciplinárnej právomoci Národnej rady Slovenskej

republiky.; na tomto mieste je nutné uviesť, že na základe novely č.

nemožno poslanca brať za výroky ani na občianskoprávnu zodpovednosť) a čl. 86 písm. h)

(Do pôsobnosti Národnej rady Slovenskej republiky patrí rokovať o základných

otázkach vnútornej, medzinárodnej, hospodárskej, sociálnej a inej politiky.), je veľmi

oslabená aj pozícia národnej rady ako odporcu v predmetnej veci (porov. Drgonec, J.

Indemnita poslancov národnej rady: Pokusy o zmenu a absentujúce kritériá pre

uplatnenie platnej úpravy. In: Justičná revue, 60, 2008, č. 8-9, s. 1198 – 1222.). Funkciou

parlamentnej imunity je v prvom rade ochrana parlamentu ako celku, nie jeho členov

(porov. uznesenia Ústavného súdu Českej republiky a )...

Vzhľadom na uvedené by postup národnej rady potenciálne bolo možné označiť za

protiústavný v zásade len vtedy, ak by sa uplatňoval spôsobom, metódami a právnymi

formami, ktoré sú a zákonom zverené do výhradnej právomoci iných orgánov

verejnej moci, a predovšetkým vtedy, ak by meritórne rozhodnutie národnej rady svojimi

právnymi účinkami zjavne prekročilo vymedzené právomoci národnej rady.“

46. Európsky súd pre ľudské práva považuje poslancov za privilegované osoby

z hľadiska ochrany slobody prejavu (Castells v. Španielsko, Jeruzalem v. Rakúsko)

a ústavný súd uvažuje rovnako. V prípade Castells však poslanec vyjadril proti vláde

kritický názor článkom, teda nie na pôde parlamentu, pričom (invazívnejšia) úloha

parlamentu spočívala v tom, že ho pozbavil imunity. Vo veci Jeruzalem išlo o vyslovené

výroky na pôde mestského zastupiteľstva. V nedávnom prípade Karácsony a ostatní v.

Maďarsko (sťažnosti č. 42461/13 a 44357/13) rozhodovanom Veľkou komorou ESĽP

rozhodoval o zásahu parlamentu proti poslancom a vyslovil porušenie čl. 10 dohovoru

hlavne kvôli prísnosti peňažnej sankcie, ktorú dostali poslanci za „rušenie“ parlamentného

zasadnutia. Vec je však poučná z hľadiska vizuálneho vyjadrovania názorov na pôde

parlamentu (porov. body 34 a 55). Aj tento prípad sa však týka zásahu do už vyjadreného

prejavu a je v súvislosti s ním potrebné vnímať, že ESĽP z nadhľadu (vyhostenie nemeckej

poslankyne Európskeho parlamentu zo zámorského územia Francúzska Piermont v. France)

považuje za zasahovateľa štát ako celok, nie parlament, z čoho vyplýva menšia deferencia

k autonómii parlamentov.

- vlastné posúdenie veci

47. Sťažovatelia v podstate namietajú, že prerušenie schôdze im zamedzilo vyjadriť

sa k veci v právne a spoločensky adekvátny čas, presnejšie v čase schôdze, ktorej sama

stanovuje termín zvolania, z čoho zjavne vyplýva, že by sa nemala konať takmer

o dva mesiace neskôr.

48. Nie je sporné, že sťažovatelia mohli vyjadriť svoje názory a postoje týkajúce sa

ministra Kaliňáka voči verejnosti, voči občianskej spoločnosti, ktorá je adresátom,

beneficientom ich myšlienok. K prerušeniu schôdze sa vyjadrili na tlačovej konferencii

6. júla 2016 v budove národnej rady. Za ich prejav či domáhanie sa prejavu neboli nijak

sankcionovaní. Vychádzajúc z , musel ústavný súd preskúmať, (1) či

druh predmetného prejavu je chránený v zmysle , (2) či došlo k zásahu do

slobody prejavu, (3) či uvedený zásah mal zákonný základ, (4) a ďalej to, KTO, O KOM,

ČO, KDE, KEDY a AKO hovorí, pričom na základe odpovedí na dané otázky možno zistiť,

či zásah bol proporcionálny (, z novších , ).

Schôdza sa napokon konala 23. septembra 2016 a možnosť vystúpiť na nej využili dvanásti

z tridsiatich sťažovateľov [Tretí deň rokovania 7. schôdze Národnej rady Slovenskej

republiky 23. septembra 2016 o 14.55 h (Po skončení rokovania 9. schôdze národnej rady

a po krátkej prestávke pokračovalo rokovanie 7. schôdze národnej rady.).].

49. Ústavný súd nebude spochybňovať zaradenie predmetu veci do rozsahu (scope)

, avšak v zásade z toho pohľadu, že nejde o tak radikálnu výluku, aby bolo

apriórne jasné, že zásah nie je vôbec predstaviteľný ako zaraditeľný do rozsahu (ako napr.

sloboda prejavu násilím, porov. JÄGER, P., MOLEK, P. Svoboda projevu: Demokracie,

rovnost a svoboda slova. Praha : Auditorium, 2007, s. 109 a 149.).

50. Ústavný súd konštatuje, že akt prerušenia schôdze a s ním spojené

neumožnenie vyjadriť sa v presnom parlamentnom rámci je príliš nepriamym

a abstraktným, aby mohol byť považovaný za zásah do slobody prejavu sťažovateľov, berúc

do úvahy autonómiu parlamentu. Vnútorná organizácia plenárnej práce parlamentu sa vždy

týka výmeny názorov, ale nemáva hneď razanciu a adresnosť zásahu do slobody prejavu

(Je tu istá voľná podobnosť s vedením pojednávania na súdoch, kde vedenie pojednávania

predsedom senátu nebudeme vnímať ako zásahy do slobody prejavu.). Inými slovami,

skutočnosť, že sťažovatelia – poslanci chceli vyjadriť svoj názor na ideálnej ústavnej

platforme, pričom faktickým zmyslom rokovania o individuálnom je určite a správne hlavne

ukázať verejnosti nedostatky ministra – „grilovať ho“ (O možnosti vysloviť nedôveru

jednotlivému ministrovi vlády. In: Justičná revue. 2005, roč. 57, č. 8 – 9, s. 961 – 982.),

je akokoľvek príliš nepriama a príliš neindividuálna, aby bola považovaná za zásah

do slobody prejavu (porov. body 26 – 27 uznesenia sp. zn. ).

Ak abstrahujeme od mimoriadnej schôdze, tak z hľadiska zmyslu parlamentu by každé

prerušenie bolo zásahom do slobody prejavu. Ak by sa adresní a konkrétni poslanci vôbec či

dlhodobo nemohli ku konkrétnym veciam vyjadrovať v dôsledku takpovediac šikanózneho

postupu parlamentných autorít, bolo by možné uvažovať o zásahu (takto je potrebné vnímať

„pootvorenosť“ uznesenia sp. zn. ). Z uvedeného vyplýva, že medzi aktom

prerušenia 7. schôdze a slobodou prejavu sťažovateľov nie je dostatočná príčinná súvislosť

a nateraz musí byť sťažnosť odmietnutá ako zjavne neopodstatnená. Uvedené konštatovanie

však za žiadnych okolností nesmie byť vnímané ako povzbudzovanie väčšiny k účelovým

prerušeniam konania. Ak by sme uvažovali izolovanie o legalite, tak zásah mal legálnu

oporu v uznesení a v ústavnom postavení národnej rady, zásah nemusí byť priamo

stanovený zákonom ako tvrdia sťažovatelia. V každom prípade prekvapí, že prerušovanie

schôdzí vo všeobecnosti nemá explicitný základ v zákone o rokovacom poriadku, ale jeho

právny základ treba hľadať práve v autonómii parlamentu. Z hľadiska testu proporcionality

sa už netreba zaoberať krokom nevyhnutnosti.

51. Ústavný súd tu necháva bokom, či z hľadiska nebolo

vhodnejšie brojiť proti prvému prerušeniu vykonanému 30. júna 2016, či je vhodné sa

zamýšľať nad (ne)prítomnosťou sťažovateľov na schôdzi konanej 6. júla 2016, či je vhodné

sa zamýšľať nad tým, aké parlamentné procedúry mohli využiť na svoju ochranu. Všetky

uvedené zvláštnosti prerokúvanej veci potvrdzujú, že zasahovanie súdu do parlamentného

života je neobvyklé.

52. V časti, v ktorej sťažovatelia argumentujú legitímnym očakávaním (body 27 –

30), zmiešavajú títo viacero konceptov: legitímne očakávanie, právo na dobrú správu,

slobodu prejavu či z ich argumentácie vyplývajúce ústavné zvyklosti. Ústavný súd tu však

musí zdôrazniť, že vzťah poslancov k parlamentnej väčšine sa odohráva v priestore

vládnutia, a nie v priestore administratívnom či justičnom. Nároky na justifikáciu a súlad

so štandardami ľudských práv vrátane požiadaviek právnej istoty (a jej variant v podobe

legitímnych očakávaní a nadobudnutých práv), ktoré sú vlastné administratíve či justícii,

nemožno poľahky presúvať do skupiny prvej, pretože by to znemožňovalo demokratické

vládnutie. V ústavnom texte nemožno nájsť nič také, ako subjektívne právo poslancov na to,

aby sa schôdza organizovala zaužívaným spôsobom, a to ani ako komponent slobody

prejavu. Legitímne očakávanie je koncept, ktorý je nutné aplikovať triezvo: Ústavný súd ho

spravidla aplikuje v abstraktnej kontrole ako akcesorický princíp právnej istoty vo vzťahu

k subjektívnym právam () alebo v konaní o ústavnej sťažnosti ako pomôcku

pri vymedzení majetku chránenom . Vnesenie uvažovania o legitímnom

očakávaní do slobody prejavu sťažovateľov nijak nemení už ustálenú skutočnosť, že

k zásahu do nej nedošlo, resp. legitímne očakávanie je len akcesorickým komponentom

základných práv, a vzhľadom na neprítomnosť zásahu do slobody prejavu nedošlo ani

ku kontaktu s legitímnym očakávaním. Možno doplniť, že legitímne očakávanie nemusí byť

odvodzované z konceptu dobrej správy, ktorý je vlastný verejnej správe, zvlášť z pohľadu

Rady Európy alebo vo vzťahu k inštitúciám Európskej únie (štúdia Benátskej komisie

470/2008 STOCKTAKING ON THE NOTIONS OF “GOOD GOVERNANCE” AND “GOOD

ADMINISTRATION”). Dobrá správa má inštitucionálny charakter, je ašpiráciou a ťažko

možno hovoriť o subjektívnom práve na dobrú správu a ak, tak o jednotlivých

subjektívnych právach, ktoré sú časťami dobrej správy (porov. čl. 41 Charty základných

práv Európskej únie). Dobrá správa je zhrnutím známych štandardov, ktoré by mali platiť

pre verejnú správu. Ústavný súd pracoval s právom na dobrú správu ( –

Ján Mazák v. Súdna Rada), ale materiálne išlo o odôvodnenie rozhodnutia týkajúceho sa

práva na rovný prístup k verejnej funkcii.

53. Nad rámec uvedeného ústavný súd a neutrálni čitatelia stenozáznamu vôbec

môžu určite nadobudnúť legitímne rozpaky z argumentov, kvôli ktorým bola schôdza

prerušená, a z doby, na ktorú bola prerušená. Možno doplniť, že v ére racionalizovaného

parlamentarizmu, keď už samotná napr. inštitútom tzv. plávajúceho mandátu

obmedzuje účasť vlády na rokovaniach parlamentu, je nutné veľmi zvažovať ďalšie

obmedzovanie diskusie vôbec, ale zvlášť tie situácie, kde je ústavne povinná účasť vlády či

ministrov.

54. Predchádzajúce odseky rozhodnutia však jasne ukazujú, že ústavná sťažnosť nie

je optimálnym procesným nástrojom na presadenie práv opozície. Naznačuje to aj

skutočnosť, že sťažovatelia sami v sťažnosti zmieňujú „poslanecké práva“ v „organickom

spojení“ s , ktoré však samozrejme nie sú základnými právami vyplývajúcimi

z podstaty človeka (). Je nutné pripomenúť, že aj v národnej rade mohli

žiadať a žiadali o zvolanie schôdze ako kolektívna entita, ktorú rozoznáva a rokovací

poriadok. však pamätá na riešenie kompetenčných konfliktov kompetenciou podľa

. Pätina poslancov národnej rady by mohla požiadať o výklad

proti národnej rade, a to, či jeho účel, teda včasné zvolanie schôdze je zlučiteľné

s dlhodobým prerušením schôdze. Ústavný súd v období pred novelou ústavným zákonom

č. senátnymi uzneseniami sp. zn. a sp. zn.

odmietol návrhy skupiny poslancov proti národnej rade pre nesplnenie predpísaných

náležitostí, pretože sporné protistrany vnímal ako súčasť jedného celku – národnej rady

(porov. HERC, T. Konanie o výklade ústavných zákonov. In: Justičná revue 3/2009,

s. 332.). Ak sa bude situácia opakovať, pre vývoj našej ústavnosti a parlamentarizmu by

bolo užitočné o veci opätovne rozhodnúť už plenárnym rozhodnutím. Zhodou okolností je

počet sťažovateľov v predmetnej veci zhodný s minimálnym počtom skupiny poslancov

oprávnených podať návrh na výklad. Možno tu spomenúť, aj keď za odlišných ústavných

podmienok, vec sp. zn. a 2 BvE 2/10 (, 277) rozhodnutú 10. júna

2014, kde rozhodoval Spolkový ústavný súd o podaní poslancov proti volebnému

zhromaždeniu parlamentu, pričom vec bola rozhodovaná ako Organstreit – kompetenčný

spor.

55. Ústavný súd uzatvára, že vzhľadom na nepriamosť zásahu, slabé postavenie

obetí, autonómnosť parlamentu, vhodnejšiu procesnú platformu v , berúc

do úvahy možnosť napokon sa vyjadriť na oneskorenej schôdzi, odmieta sťažnosť ako

zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. novembra 2018