Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 31/2011

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. februára 2011

predbežne prerokoval sťažnosť skupiny poslancov Národnej rady Slovenskej republiky

R. F., R. Z., D. J., D. Č., I. C., J. L., P. Ž., M. S., R. K., V. F., J. B., J. B., D. B., J. B., J. B.,

V. M., Ľ. Ž., P. G., M. K., Ľ. M., M. G., T. G., D. G., A. K., M. M., J. P., M. K., M. M.,

V. J., M. K., A. V., D. G., L. L., Ľ. J., P. P., Ľ. V., P. P., J. S., Ľ. R., B. O., I. L., M. Č., J. R.,

V. T., J. V., P. Š., R. R., V. J., B. O., M. Z., I. F., P. P., Ľ. P., S. K. a J. V., zastúpených

advokátom JUDr. R. M., B., vo veci namietaného porušenia ich základného práva podľa

prvej vety v spojení s a

Slovenskej republiky pri výkone ich mandátu poslancov Národnej rady Slovenskej

republiky podľa pri tajnej voľbe kandidátov na

vymenovanie generálneho prokurátora Slovenskej republiky uskutočnenej 2. decembra

2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť skupiny poslancov Národnej rady Slovenskej republiky R. F., R. Z., D. J.,

D. Č., I. C., J. L., P. Ž., M. S., R. K., V. F., J. B., J. B., D. B., J. B., J. B., V. M., Ľ. Ž., P. G.,

M. K., Ľ. M., M. G., T. G., D. G., A. K., M. M., J. P., M. K., M. M., V. J., M. K., A. V.,

D. G., L. L., Ľ. J., P. P., Ľ. V., P. P., J. S., Ľ. R., B. O., I. L., M. Č., J. R., V. T., J. V., P. Š.,

R. R., V. J., B. O., M. Z., I. F., P. P., Ľ. P., S. K. a J. V. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Dňa 3. decembra 2010 bola Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„ústavný súd“) doručená sťažnosť 55 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky [podľa

pripojeného splnomocnenia pre advokáta z 2. decembra 2010 by malo ísť o 56 poslancov,

avšak z prepočítania ústavným súdom vyplýva, že ich je v skutočnosti 55, pozn. (ďalej len

„sťažovatelia“)] proti namietanému porušeniu ich základného práva zúčastňovať sa

na správe vecí verejných podľa prvej vety (ďalej

len „ústavy“) v spojení s ústavným princípom podľa , aby zákonná úprava

všetkých politických práv a slobôd a jej výklad a používanie umožňovali a ochraňovali

slobodnú súťaž politických síl v demokratickej spoločnosti, a v spojení so zákazom

diskriminácie v zmysle pri výkone mandátu poslanca Národnej rady

Slovenskej republiky (ďalej aj „národná rada“) podľa pri tajnej voľbe

kandidáta na vymenovanie generálneho prokurátora Slovenskej republiky (ďalej len

„generálny prokurátor“), ktorá sa uskutočnila v národnej rade 2. decembra 2010.

Sťažovatelia sa svojou sťažnosťou domáhali vydania nálezu, ktorým ústavný súd

vysloví, že pri namietanej tajnej voľbe kandidáta na generálneho prokurátora došlo

k porušeniu ich označených práv, a zároveň vysloví, že „Národná rada Slovenskej

republiky je povinná vytvoriť podmienky tajnej voľby kandidáta na generálneho

prokurátora Slovenskej republiky tak, aby boli dôsledne zachované princípy tajnej voľby,

a to najmä zákaz vyhotovovania akejkoľvek fotodokumentácie z priebehu tajnej voľby

a povinnosť vykonať tajnú voľbu samostatne bez prítomnosti inej osoby.“. Súčasne navrhli,

aby ústavný súd vydal dočasné opatrenie s totožným obsahom v zmysle § 52 ods. 2 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“), prípadne podľa zákona o ústavnom

súde v spojení s a nasl. (ďalej len „OSP“), resp.

ods. 1 písm. f) .

Sťažovatelia sú poslancami národnej rady v jej V. volebnom období zvolenými

vo voľbách konaných 12. júna 2010.

Dňa 2. decembra 2010 sa v národnej rade uskutočnila tajná voľba kandidáta

na vymenovanie za generálneho prokurátora. Sťažovatelia vo svojej sťažnosti uvádzajú, že

pri akte tajnej voľby kandidáta na generálneho prokurátora poslanci národnej rady zvolení

za politickú stranu Sloboda a solidarita (ďalej len „SaS“) „si vyhotovovali fotografické

záznamy upraveného hlasovacieho lístka s priloženým preukazom poslanca NRSR, ktorý

takúto úpravu vykonal, z dôvodu jeho identifikácie a potvrdenia, že v tajnej voľbe volil

podľa straníckeho príkazu.

Ďalší poslanci národnej rady zvolení za politickú stranu SDKÚ-DS sa hlasovania

v tajnej voľbe zúčastnili tým spôsobom, že ho vykonávali spoločne vo dvojiciach alebo

v trojiciach z dôvodu vzájomnej kontroly označených hlasovacích lístkov.“.

Sťažovatelia upriamujú pozornosť aj na to, že vzhľadom na namietané porušenie

princípu tajnej voľby a nezákonný priebeh tajnej voľby sa šesť overovateľov národnej rady

rozhodlo nepodpísať zápisnicu o výsledku tajného hlasovania o návrhu na voľbu kandidáta

na vymenovanie generálneho prokurátora z 2. decembra 2010.

Vo svojej argumentácii sťažovatelia poukázali ďalej na to, že podľa § 123 ods. 3

o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky v znení

neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rokovacom poriadku“) si poslanci uplatňujú pri

voľbe kandidáta na vymenovanie generálneho prokurátora svoj mandát v tajnej voľbe.

Princíp tajnej voľby pritom spočíva v tom, že účastník takéhoto spôsobu má mať tajnosťou

voľby zaručenú ochranu výkonu nezávislého mandátu, a to tým, že voľbu vykoná

anonymne. Zo samotného aktu tajnej voľby nesmie byť známe, ako účastník volebného aktu

volil, čím je účastník volebného aktu chránený pred možnými negatívnymi zásahmi do jeho

slobodného výkonu mandátu podľa . Ani národná rada po ukončení

voľby nemôže zverejniť spôsob vykonania voľby jednotlivými poslancami. Môže len

zverejniť konečné výsledky, teda koľko poslancov si prevzalo hlasovacie lístky, koľko

lístkov bolo neplatných, koľko hlasov bolo za, koľko bolo proti a koľko poslancov sa

zdržalo.

Sťažovatelia sú toho názoru, „že hromadné vyhotovovanie fotografií hlasovacích

lístkov a poslaneckých preukazov, ak aj vzájomná kontrola hlasovacích lístkov poslancami

nemohlo byť motivované ničím iným, ako len snahou príslušnej politickej strany

kontrolovať, či reprezentant tejto politickej strany v NRSR postupoval podľa rozhodnutia

politickej strany , teda či konal v súlade so straníckym príkazom...

Pokiaľ bola dňa 2. 12. 2010 pri tajnej voľbe kandidáta na generálneho prokurátora

skupina poslancov NR SR za SaS riadená straníckymi pokynmi ako voliť a pokynmi ako

preukázať spôsob tajnej voľby fotografiou, rovnako aj skupina poslancov za SDKÚ-DS

prostredníctvom vzájomnej kontroly hlasovacích lístkov, došlo tým k porušeniu slobodného

výkonu poslaneckého mandátu podľa SR, porušeniu princípu tajnej

voľby generálneho prokurátora predpísanej ust.

o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov.

Národná rada Slovenskej republiky tým nezabezpečila vytvorenie rovnakých a zákonných

podmienok na uplatnenie základného práva podľa SR v spojení s

SR a SR.“.

Ak však v priebehu tajnej voľby kandidáta na generálneho prokurátora dochádzalo

zo strany poslancov zvolených za SaS k hromadnému fotografovaniu hlasovacích lístkov

a poslaneckých preukazov a zo strany poslancov zvolených za Slovenskú demokratickú

a kresťanskú úniu – Demokratickú stranu (ďalej len „SDKÚ-DS“) ku vzájomnej kontrole

hlasovacích lístkov, došlo tým k porušeniu slobodného výkonu mandátu podľa čl. 73 ods. 2

i princípu tajnej voľby generálneho prokurátora v zmysle zákona

o rokovacom poriadku. Podľa vykonávajú totiž poslanci mandát osobne

podľa svojho svedomia a presvedčenia a nemôžu byť viazaní žiadnymi príkazmi. Národná

rada pri uvedenej voľbe nezabezpečila vytvorenie rovnakých podmienok na uplatnenie

základného práva podľa v spojení s , čím sa takýmto

postupom a svojou nečinnosťou na vytvorenie riadnych podmienok tajnej voľby dopustila

podľa sťažovateľov porušenia nimi označeného základného práva a tiež nimi označených

(ďalších) ustanovení . Sťažovatelia súčasne poukázali na to, že nejde o prvý prípad,

keď sa v priebehu V. volebného obdobia vyskytli snahy o negatívne ovplyvňovanie

a zásahy do priebehu tajnej voľby.

Na základe takejto argumentácie sťažovateľov možno konštatovať, že podstatou

sťažnosti je ich tvrdenie, že národná rada 2. decembra 2010 svojou nečinnosťou nevytvorila

riadne (regulárne) podmienky tajnej voľby, čím porušila ich právo zúčastňovať sa na správe

verejných vecí prostredníctvom tajnej voľby kandidáta na vymenovanie za generálneho

prokurátora.

II.

Podľa rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa prerokuje každý návrh

predbežne na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, pričom skúma, či dôvody

uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 tohto zákona nebránia prijatiu návrhu na ďalšie konanie.

Toto ustanovenie umožňuje ústavnému súdu odmietnuť uznesením bez ústneho

pojednávania návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Odmietnuť môže

i návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predtým, ako mohol ústavný súd pristúpiť k vecnému posúdeniu sťažnosti, musel sa

zaoberať otázkou aktívnej legitimácie sťažovateľov.

Z vyplýva, že na podanie sťažnosti sú aktívne legitimované

zásadne len fyzické a právnické osoby, teda subjekty v zmysle

v platnom znení [tiež ]. Aktívna legitimácia

ostatných subjektov, predovšetkým podľa až e) , sa na konanie

o sťažnosti podľa nevzťahuje. Keďže v danej veci podalo sťažnosť

55 poslancov národnej rady (pri výkone ich mandátu poslancov národnej rady), bolo

nevyhnutné posúdiť, či ju podali ako fyzické osoby alebo ako poslanci národnej rady, resp.

ako najmenej pätina poslancov národnej rady v zmysle .

Uvedené rozlíšenie má z hľadiska posúdenia sťažnosti a ďalšieho postupu ústavného

súdu pri jej posudzovaní zásadný význam. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu sa

nositeľ verejnej moci nemôže v konaní o sťažnostiach domáhať svojich oprávnení, ktoré sú

súčasťou jeho právomoci, pretože tieto oprávnenia mu neprináležia ako fyzickej alebo

právnickej osobe (porov. , , ). Výnimku z hľadiska

konania o sťažnostiach predstavujú prípady, keď sa takýto subjekt domáha ochrany svojho

práva ako „každý“, a nie ako nositeľ verejnej moci, resp. pri výkone právomocí štátu

(porov. , ).

Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého

sťažnosť podľa je individuálnym právnym prostriedkom na ochranu ústavne

zaručených základných práv alebo slobôd fyzických osôb alebo právnických osôb.

Definičným znakom pojmu sťažnosť je zásah orgánu verejnej moci do týchto základných

práv alebo slobôd. Zmyslom a účelom sťažnosti je ochraňovať fyzické osoby a právnické

osoby pred zásahmi do základných práv alebo slobôd predovšetkým zo strany orgánov štátu

[rozhodnutiami, opatreniami alebo iným zásahom ( v spojení s

a )].

Ústavný súd v tejto súvislosti upozorňuje na niektoré formálne znaky predmetnej

sťažnosti. Predovšetkým samotní sťažovatelia sa v návrhu označujú ako „skupina

poslancov Národnej rady Slovenskej republiky“ a sťažnosť, ako aj k nej pripojené

splnomocnenie neobsahujú iné údaje o sťažovateľoch ako to, že sú poslancami národnej

rady a k namietanému porušeniu ich práv malo dôjsť „pri výkone mandátu poslanca“.

Pre posúdenie aktívnej legitimácie bola ale rozhodujúca i povaha práva, ktorého

porušenie sťažovatelia namietali. Sťažovatelia sa totiž fakticky domáhali ochrany

slobodného výkonu poslaneckého mandátu v zmysle (hoci vo svojej

argumentácii tvrdili jeho porušenie len vo vzťahu k iným poslancom), podľa ktorého

poslanci vykonávajú svoj mandát osobne podľa svojho svedomia a presvedčenia, a nie sú

viazaní príkazmi. Dôvodom tvrdeného zásahu bolo pritom nezabezpečenie práva (tajne)

voliť kandidáta na vymenovanie generálneho prokurátora, teda práva, ktorým nedisponujú

sťažovatelia ako fyzické osoby – občania, ale ako poslanci národnej rady s ohľadom

na právomoc národnej rady navrhnúť podľa prezidentovi Slovenskej

republiky ňou zvoleného kandidáta na vymenovanie za generálneho prokurátora. Slobodný

výkon mandátu, resp. z neho vyplývajúce právo poslanca, však nie je základným právom

alebo slobodou, ale je súčasťou výkonu poslaneckého mandátu zo strany poslancov ako

nositeľov verejnej moci. Napokon i sťažovatelia sa petitom sťažnosti domáhajú vyslovenia

porušenia svojho základného práva „pri výkone mandátu poslanca Národnej rady

Slovenskej republiky“.

Z uvedených dôvodov dospel ústavný súd k záveru, že sťažovatelia podali predmetnú

sťažnosť ako poslanci národnej rady, teda ako nositelia verejnej moci. V prípade poslancov

národnej rady ustanovuje vo svojom [tiež

] aktívnu legitimáciu najmenej pätiny poslancov pre podanie

návrhu ústavnému súdu. Ako už ale bolo uvedené, s ohľadom na znenie čl. 127 ods. 1

[ale aj v spojení s § ods. 1 písm. g) ] sa táto aktívna

legitimácia nevzťahuje na konanie o sťažnostiach. Sťažnosť preto bola podaná osobou

zjavne neoprávnenou.

Ústavný súd súčasne konštatuje, že predmetnú sťažnosť by nebolo možné prijať

na ďalšie konanie ani v prípade, že by ju sťažovatelia podali ako fyzické osoby.

Sťažovatelia namietajú totiž porušenie svojho základného práva zúčastňovať sa

na správe verejných vecí podľa . Vo svojej doterajšej judikatúre sa

ústavný súd opakovane vyjadril k obsahu tohto základného práva, a to vo vzťahu k výkonu

aktívneho volebného práva v rámci jednotlivých typov volieb či hlasovacieho práva

v referende (napr. , , ). V týchto prípadoch vyplývalo

aktívne volebné právo zo samotného postavenia sťažovateľov ako občanov, ktorí sú

pôvodcami verejnej moci v demokratickom štáte. V tomto zmysle možno obdobne

posudzovať i volebné právo občanov či cudzincov s trvalým pobytom na území Slovenskej

republiky do orgánov územných samosprávnych celkov či postavenie členov profesijných

komôr s povinným členstvom. Z uvedeného možno vyvodiť, že základné právo podľa čl. 30

ods. 1 zahŕňa jednak aktívne volebné právo vo vzťahu ku všetkým typom volieb

a tiež právo zúčastniť sa (hlasovať) referenda, a to tak celoštátneho referenda (čl. 94

), ako aj miestneho referenda a referenda na území vyššieho územného celku (

ods. 1 ).

V danom prípade sa však sťažovatelia fakticky domáhali ochrany zásady slobodného

výkonu mandátu v zmysle pri tajnom hlasovaní o kandidátovi

na generálneho prokurátora. Išlo teda o ich oprávnenie patriace výlučne poslancom národnej

rady, ktoré zjavne netvorí obsahovú súčasť základného práva podľa ,

a preto toto základné právo postupom národnej rady ani nemohlo byť žiadnym spôsobom

dotknuté. Porušenie uvedenej zásady (zásady slobodného výkonu mandátu, pozn.) by

v tomto konaní mohli namietať len v súvislosti so základným právom, ktoré je organicky

spojené, resp. má (mohlo by mať) aspoň dosah na výkon ich verejnej funkcie, t. j. výkon ich

poslaneckého mandátu. Za takéto základné právo však možno v určitých súvislostiach

považovať len základné právo podľa , podľa ktorého má každý

za rovnakých podmienok prístup k voleným a iným verejným funkciám (porov. napr.

), a nie základné právo podľa .

Keďže sťažovatelia namietali porušenie základného práva podľa čl. 30 ods. 1 prvej

vety (v spojení s a ) v súvislosti s výkonom ich

poslaneckého mandátu podľa , ktorý s týmto základným právom zjavne

nesúvisí (nedotýka sa ho), ústavný súd dospel k záveru, že sťažnosť by bola aj v prípade,

ak by ju podali ako fyzické osoby, zjavne neopodstatnená, pretože k porušeniu tohto

základného práva namietaným postupom národnej rady nemohlo dôjsť.

Vzhľadom na uvedené závery sa ústavný súd už návrhom sťažovateľov na vydanie

dočasného opatrenia nezaoberal a rozhodol tak, že ich sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde odmietol ako podanú zjavne neoprávnenými osobami a pre jej zjavnú

neopodstatnenosť.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. februára 2011