Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 31/2011
PDF · 229.89 KB
No categories available
IV. ÚS 31/2011
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. februára 2011
predbežne prerokoval sťažnosť skupiny poslancov Národnej rady Slovenskej republiky
R. F., R. Z., D. J., D. Č., I. C., J. L., P. Ž., M. S., R. K., V. F., J. B., J. B., D. B., J. B., J. B.,
V. M., Ľ. Ž., P. G., M. K., Ľ. M., M. G., T. G., D. G., A. K., M. M., J. P., M. K., M. M.,
V. J., M. K., A. V., D. G., L. L., Ľ. J., P. P., Ľ. V., P. P., J. S., Ľ. R., B. O., I. L., M. Č., J. R.,
V. T., J. V., P. Š., R. R., V. J., B. O., M. Z., I. F., P. P., Ľ. P., S. K. a J. V., zastúpených
advokátom JUDr. R. M., B., vo veci namietaného porušenia ich základného práva podľa
čl. 30 ods. 1 prvej vety Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 31 a čl. 12 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky pri výkone ich mandátu poslancov Národnej rady Slovenskej
republiky podľa čl. 73 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky pri tajnej voľbe kandidátov na
vymenovanie generálneho prokurátora Slovenskej republiky uskutočnenej 2. decembra
2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť skupiny poslancov Národnej rady Slovenskej republiky R. F., R. Z., D. J.,
D. Č., I. C., J. L., P. Ž., M. S., R. K., V. F., J. B., J. B., D. B., J. B., J. B., V. M., Ľ. Ž., P. G.,
M. K., Ľ. M., M. G., T. G., D. G., A. K., M. M., J. P., M. K., M. M., V. J., M. K., A. V.,
D. G., L. L., Ľ. J., P. P., Ľ. V., P. P., J. S., Ľ. R., B. O., I. L., M. Č., J. R., V. T., J. V., P. Š.,
R. R., V. J., B. O., M. Z., I. F., P. P., Ľ. P., S. K. a J. V. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Dňa 3. decembra 2010 bola Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„ústavný súd“) doručená sťažnosť 55 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky [podľa
pripojeného splnomocnenia pre advokáta z 2. decembra 2010 by malo ísť o 56 poslancov,
avšak z prepočítania ústavným súdom vyplýva, že ich je v skutočnosti 55, pozn. (ďalej len
„sťažovatelia“)] proti namietanému porušeniu ich základného práva zúčastňovať sa
na správe vecí verejných podľa čl. 30 ods. 1 prvej vety Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústavy“) v spojení s ústavným princípom podľa čl. 31 ústavy, aby zákonná úprava
všetkých politických práv a slobôd a jej výklad a používanie umožňovali a ochraňovali
slobodnú súťaž politických síl v demokratickej spoločnosti, a v spojení so zákazom
diskriminácie v zmysle čl. 12 ods. 2 ústavy pri výkone mandátu poslanca Národnej rady
Slovenskej republiky (ďalej aj „národná rada“) podľa čl. 73 ods. 2 ústavy pri tajnej voľbe
kandidáta na vymenovanie generálneho prokurátora Slovenskej republiky (ďalej len
„generálny prokurátor“), ktorá sa uskutočnila v národnej rade 2. decembra 2010.
Sťažovatelia sa svojou sťažnosťou domáhali vydania nálezu, ktorým ústavný súd
vysloví, že pri namietanej tajnej voľbe kandidáta na generálneho prokurátora došlo
k porušeniu ich označených práv, a zároveň vysloví, že „Národná rada Slovenskej
republiky je povinná vytvoriť podmienky tajnej voľby kandidáta na generálneho
prokurátora Slovenskej republiky tak, aby boli dôsledne zachované princípy tajnej voľby,
a to najmä zákaz vyhotovovania akejkoľvek fotodokumentácie z priebehu tajnej voľby
a povinnosť vykonať tajnú voľbu samostatne bez prítomnosti inej osoby.“. Súčasne navrhli,
aby ústavný súd vydal dočasné opatrenie s totožným obsahom v zmysle § 52 ods. 2 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), prípadne podľa § 31a zákona o ústavnom
súde v spojení s § 74 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), resp. § 76
ods. 1 písm. f) OSP.
Sťažovatelia sú poslancami národnej rady v jej V. volebnom období zvolenými
vo voľbách konaných 12. júna 2010.
Dňa 2. decembra 2010 sa v národnej rade uskutočnila tajná voľba kandidáta
na vymenovanie za generálneho prokurátora. Sťažovatelia vo svojej sťažnosti uvádzajú, že
pri akte tajnej voľby kandidáta na generálneho prokurátora poslanci národnej rady zvolení
za politickú stranu Sloboda a solidarita (ďalej len „SaS“) „si vyhotovovali fotografické
záznamy upraveného hlasovacieho lístka s priloženým preukazom poslanca NRSR, ktorý
takúto úpravu vykonal, z dôvodu jeho identifikácie a potvrdenia, že v tajnej voľbe volil
podľa straníckeho príkazu.
Ďalší poslanci národnej rady zvolení za politickú stranu SDKÚ-DS sa hlasovania
v tajnej voľbe zúčastnili tým spôsobom, že ho vykonávali spoločne vo dvojiciach alebo
v trojiciach z dôvodu vzájomnej kontroly označených hlasovacích lístkov.“.
Sťažovatelia upriamujú pozornosť aj na to, že vzhľadom na namietané porušenie
princípu tajnej voľby a nezákonný priebeh tajnej voľby sa šesť overovateľov národnej rady
rozhodlo nepodpísať zápisnicu o výsledku tajného hlasovania o návrhu na voľbu kandidáta
na vymenovanie generálneho prokurátora z 2. decembra 2010.
Vo svojej argumentácii sťažovatelia poukázali ďalej na to, že podľa § 123 ods. 3
zákona č. 350/1996 Z. z. o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rokovacom poriadku“) si poslanci uplatňujú pri
voľbe kandidáta na vymenovanie generálneho prokurátora svoj mandát v tajnej voľbe.
Princíp tajnej voľby pritom spočíva v tom, že účastník takéhoto spôsobu má mať tajnosťou
voľby zaručenú ochranu výkonu nezávislého mandátu, a to tým, že voľbu vykoná
anonymne. Zo samotného aktu tajnej voľby nesmie byť známe, ako účastník volebného aktu
volil, čím je účastník volebného aktu chránený pred možnými negatívnymi zásahmi do jeho
slobodného výkonu mandátu podľa čl. 73 ods. 2 ústavy. Ani národná rada po ukončení
voľby nemôže zverejniť spôsob vykonania voľby jednotlivými poslancami. Môže len
zverejniť konečné výsledky, teda koľko poslancov si prevzalo hlasovacie lístky, koľko
lístkov bolo neplatných, koľko hlasov bolo za, koľko bolo proti a koľko poslancov sa
zdržalo.
Sťažovatelia sú toho názoru, „že hromadné vyhotovovanie fotografií hlasovacích
lístkov a poslaneckých preukazov, ak aj vzájomná kontrola hlasovacích lístkov poslancami
nemohlo byť motivované ničím iným, ako len snahou príslušnej politickej strany
kontrolovať, či reprezentant tejto politickej strany v NRSR postupoval podľa rozhodnutia
politickej strany , teda či konal v súlade so straníckym príkazom...
Pokiaľ bola dňa 2. 12. 2010 pri tajnej voľbe kandidáta na generálneho prokurátora
skupina poslancov NR SR za SaS riadená straníckymi pokynmi ako voliť a pokynmi ako
preukázať spôsob tajnej voľby fotografiou, rovnako aj skupina poslancov za SDKÚ-DS
prostredníctvom vzájomnej kontroly hlasovacích lístkov, došlo tým k porušeniu slobodného
výkonu poslaneckého mandátu podľa čl. 73 ods. 2 Ústavy SR, porušeniu princípu tajnej
voľby generálneho prokurátora predpísanej ust. § 123 ods. 2 zákona č. 350/1996 Z. z.
o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov.
Národná rada Slovenskej republiky tým nezabezpečila vytvorenie rovnakých a zákonných
podmienok na uplatnenie základného práva podľa čl. 30 ods. 1 Ústavy SR v spojení s čl. 31
Ústavy SR a čl. 12 ods. 2 Ústavy SR.“.
Ak však v priebehu tajnej voľby kandidáta na generálneho prokurátora dochádzalo
zo strany poslancov zvolených za SaS k hromadnému fotografovaniu hlasovacích lístkov
a poslaneckých preukazov a zo strany poslancov zvolených za Slovenskú demokratickú
a kresťanskú úniu – Demokratickú stranu (ďalej len „SDKÚ-DS“) ku vzájomnej kontrole
hlasovacích lístkov, došlo tým k porušeniu slobodného výkonu mandátu podľa čl. 73 ods. 2
ústavy i princípu tajnej voľby generálneho prokurátora v zmysle § 123 ods. 3 zákona
o rokovacom poriadku. Podľa čl. 73 ods. 2 ústavy vykonávajú totiž poslanci mandát osobne
podľa svojho svedomia a presvedčenia a nemôžu byť viazaní žiadnymi príkazmi. Národná
rada pri uvedenej voľbe nezabezpečila vytvorenie rovnakých podmienok na uplatnenie
základného práva podľa čl. 30 ods. 1 v spojení s čl. 12 ods. 2 ústavy, čím sa takýmto
postupom a svojou nečinnosťou na vytvorenie riadnych podmienok tajnej voľby dopustila
podľa sťažovateľov porušenia nimi označeného základného práva a tiež nimi označených
(ďalších) ustanovení ústavy. Sťažovatelia súčasne poukázali na to, že nejde o prvý prípad,
keď sa v priebehu V. volebného obdobia vyskytli snahy o negatívne ovplyvňovanie
a zásahy do priebehu tajnej voľby.
Na základe takejto argumentácie sťažovateľov možno konštatovať, že podstatou
sťažnosti je ich tvrdenie, že národná rada 2. decembra 2010 svojou nečinnosťou nevytvorila
riadne (regulárne) podmienky tajnej voľby, čím porušila ich právo zúčastňovať sa na správe
verejných vecí prostredníctvom tajnej voľby kandidáta na vymenovanie za generálneho
prokurátora.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde prerokuje každý návrh
predbežne na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, pričom skúma, či dôvody
uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 tohto zákona nebránia prijatiu návrhu na ďalšie konanie.
Toto ustanovenie umožňuje ústavnému súdu odmietnuť uznesením bez ústneho
pojednávania návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Odmietnuť môže
i návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predtým, ako mohol ústavný súd pristúpiť k vecnému posúdeniu sťažnosti, musel sa
zaoberať otázkou aktívnej legitimácie sťažovateľov.
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že na podanie sťažnosti sú aktívne legitimované
zásadne len fyzické a právnické osoby, teda subjekty v zmysle čl. 130 ods. 1 písm. h) ústavy
v platnom znení [tiež § 18 ods. 1 písm. g) zákona o ústavnom súde]. Aktívna legitimácia
ostatných subjektov, predovšetkým podľa čl. 130 ods. 1 písm. a) až e) ústavy, sa na konanie
o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nevzťahuje. Keďže v danej veci podalo sťažnosť
55 poslancov národnej rady (pri výkone ich mandátu poslancov národnej rady), bolo
nevyhnutné posúdiť, či ju podali ako fyzické osoby alebo ako poslanci národnej rady, resp.
ako najmenej pätina poslancov národnej rady v zmysle čl. 130 ods. 1 písm. a) ústavy.
Uvedené rozlíšenie má z hľadiska posúdenia sťažnosti a ďalšieho postupu ústavného
súdu pri jej posudzovaní zásadný význam. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu sa
nositeľ verejnej moci nemôže v konaní o sťažnostiach domáhať svojich oprávnení, ktoré sú
súčasťou jeho právomoci, pretože tieto oprávnenia mu neprináležia ako fyzickej alebo
právnickej osobe (porov. I. ÚS 29/97, II. ÚS 19/04, III. ÚS 115/06). Výnimku z hľadiska
konania o sťažnostiach predstavujú prípady, keď sa takýto subjekt domáha ochrany svojho
práva ako „každý“, a nie ako nositeľ verejnej moci, resp. pri výkone právomocí štátu
(porov. I. ÚS 136/09, III. ÚS 377/2010).
Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého
sťažnosť podľa čl. 127 ústavy je individuálnym právnym prostriedkom na ochranu ústavne
zaručených základných práv alebo slobôd fyzických osôb alebo právnických osôb.
Definičným znakom pojmu sťažnosť je zásah orgánu verejnej moci do týchto základných
práv alebo slobôd. Zmyslom a účelom sťažnosti je ochraňovať fyzické osoby a právnické
osoby pred zásahmi do základných práv alebo slobôd predovšetkým zo strany orgánov štátu
[rozhodnutiami, opatreniami alebo iným zásahom (II. ÚS 187/03 v spojení s I. ÚS 29/97
a IV. ÚS 197/03)].
Ústavný súd v tejto súvislosti upozorňuje na niektoré formálne znaky predmetnej
sťažnosti. Predovšetkým samotní sťažovatelia sa v návrhu označujú ako „skupina
poslancov Národnej rady Slovenskej republiky“ a sťažnosť, ako aj k nej pripojené
splnomocnenie neobsahujú iné údaje o sťažovateľoch ako to, že sú poslancami národnej
rady a k namietanému porušeniu ich práv malo dôjsť „pri výkone mandátu poslanca“.
Pre posúdenie aktívnej legitimácie bola ale rozhodujúca i povaha práva, ktorého
porušenie sťažovatelia namietali. Sťažovatelia sa totiž fakticky domáhali ochrany
slobodného výkonu poslaneckého mandátu v zmysle čl. 73 ods. 2 ústavy (hoci vo svojej
argumentácii tvrdili jeho porušenie len vo vzťahu k iným poslancom), podľa ktorého
poslanci vykonávajú svoj mandát osobne podľa svojho svedomia a presvedčenia, a nie sú
viazaní príkazmi. Dôvodom tvrdeného zásahu bolo pritom nezabezpečenie práva (tajne)
voliť kandidáta na vymenovanie generálneho prokurátora, teda práva, ktorým nedisponujú
sťažovatelia ako fyzické osoby – občania, ale ako poslanci národnej rady s ohľadom
na právomoc národnej rady navrhnúť podľa čl. 150 ústavy prezidentovi Slovenskej
republiky ňou zvoleného kandidáta na vymenovanie za generálneho prokurátora. Slobodný
výkon mandátu, resp. z neho vyplývajúce právo poslanca, však nie je základným právom
alebo slobodou, ale je súčasťou výkonu poslaneckého mandátu zo strany poslancov ako
nositeľov verejnej moci. Napokon i sťažovatelia sa petitom sťažnosti domáhajú vyslovenia
porušenia svojho základného práva „pri výkone mandátu poslanca Národnej rady
Slovenskej republiky“.
Z uvedených dôvodov dospel ústavný súd k záveru, že sťažovatelia podali predmetnú
sťažnosť ako poslanci národnej rady, teda ako nositelia verejnej moci. V prípade poslancov
národnej rady ustanovuje ústava vo svojom čl. 130 ods. 1 písm. a) [tiež § 18 ods. 1 písm. a)
zákona o ústavnom súde] aktívnu legitimáciu najmenej pätiny poslancov pre podanie
návrhu ústavnému súdu. Ako už ale bolo uvedené, s ohľadom na znenie čl. 127 ods. 1
ústavy [ale aj § 49 v spojení s § ods. 1 písm. g) zákona o ústavnom súde] sa táto aktívna
legitimácia nevzťahuje na konanie o sťažnostiach. Sťažnosť preto bola podaná osobou
zjavne neoprávnenou.
Ústavný súd súčasne konštatuje, že predmetnú sťažnosť by nebolo možné prijať
na ďalšie konanie ani v prípade, že by ju sťažovatelia podali ako fyzické osoby.
Sťažovatelia namietajú totiž porušenie svojho základného práva zúčastňovať sa
na správe verejných vecí podľa čl. 30 ods. 1 ústavy. Vo svojej doterajšej judikatúre sa
ústavný súd opakovane vyjadril k obsahu tohto základného práva, a to vo vzťahu k výkonu
aktívneho volebného práva v rámci jednotlivých typov volieb či hlasovacieho práva
v referende (napr. II. ÚS 105/03, PL. ÚS 6/08, I. ÚS 288/09). V týchto prípadoch vyplývalo
aktívne volebné právo zo samotného postavenia sťažovateľov ako občanov, ktorí sú
pôvodcami verejnej moci v demokratickom štáte. V tomto zmysle možno obdobne
posudzovať i volebné právo občanov či cudzincov s trvalým pobytom na území Slovenskej
republiky do orgánov územných samosprávnych celkov či postavenie členov profesijných
komôr s povinným členstvom. Z uvedeného možno vyvodiť, že základné právo podľa čl. 30
ods. 1 ústavy zahŕňa jednak aktívne volebné právo vo vzťahu ku všetkým typom volieb
a tiež právo zúčastniť sa (hlasovať) referenda, a to tak celoštátneho referenda (čl. 94
ústavy), ako aj miestneho referenda a referenda na území vyššieho územného celku (čl. 67
ods. 1 ústavy).
V danom prípade sa však sťažovatelia fakticky domáhali ochrany zásady slobodného
výkonu mandátu v zmysle čl. 73 ods. 2 ústavy pri tajnom hlasovaní o kandidátovi
na generálneho prokurátora. Išlo teda o ich oprávnenie patriace výlučne poslancom národnej
rady, ktoré zjavne netvorí obsahovú súčasť základného práva podľa čl. 30 ods. 1 ústavy,
a preto toto základné právo postupom národnej rady ani nemohlo byť žiadnym spôsobom
dotknuté. Porušenie uvedenej zásady (zásady slobodného výkonu mandátu, pozn.) by
v tomto konaní mohli namietať len v súvislosti so základným právom, ktoré je organicky
spojené, resp. má (mohlo by mať) aspoň dosah na výkon ich verejnej funkcie, t. j. výkon ich
poslaneckého mandátu. Za takéto základné právo však možno v určitých súvislostiach
považovať len základné právo podľa čl. 30 ods. 4 ústavy, podľa ktorého má každý
za rovnakých podmienok prístup k voleným a iným verejným funkciám (porov. napr.
II. ÚS 48/97), a nie základné právo podľa čl. 30 ods. 1 ústavy.
Keďže sťažovatelia namietali porušenie základného práva podľa čl. 30 ods. 1 prvej
vety ústavy (v spojení s čl. 31 a čl. 12 ods. 2 ústavy) v súvislosti s výkonom ich
poslaneckého mandátu podľa čl. 73 ods. 2 ústavy, ktorý s týmto základným právom zjavne
nesúvisí (nedotýka sa ho), ústavný súd dospel k záveru, že sťažnosť by bola aj v prípade,
ak by ju podali ako fyzické osoby, zjavne neopodstatnená, pretože k porušeniu tohto
základného práva namietaným postupom národnej rady nemohlo dôjsť.
Vzhľadom na uvedené závery sa ústavný súd už návrhom sťažovateľov na vydanie
dočasného opatrenia nezaoberal a rozhodol tak, že ich sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde odmietol ako podanú zjavne neoprávnenými osobami a pre jej zjavnú
neopodstatnenosť.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 3. februára 2011