Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 4 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (9)I. ÚS 136/09
PDF · 157.76 KB
No categories available
I. ÚS 136/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
I. ÚS 136/09-13
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. apríla 2009
predbežne prerokoval sťažnosť S., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky
uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 23 S/154/2008-99 z 12. novembra 2008
a jemu predchádzajúcim postupom, a takto
rozhodol:
Sťažnosť S. o d m i e t a ako podanú zjavne neoprávnenou osobou.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. marca 2009
doručená sťažnosť S., B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie
svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 2 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Krajského súdu v Banskej
Bystrici (ďalej len „krajský súd“) č. k. 23 S/154/2008-99 (ďalej aj „uznesenie krajského
súdu“) z 12. novembra 2008 a jemu predchádzajúcim postupom.
Zo sťažnosti a k nej pripojených príloh vyplýva, že v právnej veci žalobcu M. Š...,
a žalovaného, ktorým bol sťažovateľ, krajský súd vo veci vedenej pod sp. zn. 23 S/154/2008
v konaní proti nečinnosti orgánu verejnej správy podľa § 250t Občianskeho súdneho
poriadku rozhodol uznesením č. k. 23 S/154/2008-99 z 12. novembra 2008, ktorým uložil
povinnosť sťažovateľovi „... S... B., B... vo veci č. 980/OIOV/BB/05-Pa konať a rozhodnúť
ohľadom mimoriadneho zhoršenia vôd na pozemku žalobcu - firma M..., L., parc. č. 3722,
3724/28, kat. územie L., ktoré bolo spôsobené neovládateľným únikom ľahkého
vykurovacieho oleja dňa 16. 5. 2008 (správne malo byť 16. 6. 2005, pozn.) v lehote 60 dní
od doručenia rozhodnutia“.
Podľa sťažovateľa vo veci, ktorá bola predmetom konania na krajskom súde „Postup
I. bol... zákonný a nemožno ho označiť ako nečinnosť orgánu verejnej správy v súvislosti
s posudzovaním veci č. 980/OIOV/BB/05-Pa a udalosti zo dňa 16. 06. 2005 (§ 250t
Občianskeho súdneho poriadku), nakoľko vec bola ukončená“.
Sťažovateľ je toho názoru, že «výrok uznesenia Krajského súdu Banská Bystrica...
mení oprávnenie vyplývajúce z právneho predpisu na povinnosť a núti tak sťažovateľa
porušovať čl. 2 ods. 2 ústavy Slovenskej republiky podľa ktorého: „Štátne orgány môžu
konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.“
v spojitosti s § 41 ods. 9 vodného zákona, podľa ktorého „Ak sa opatrenia na zneškodnenie
mimoriadneho zhoršenia vôd alebo opatrenia na odstránenie jeho škodlivých následkov
nedosiahnu postupom podľa odseku 8, môže inšpekcia rozhodnúť o ich uložení.“
a § 6 vyhl. č. 100/2005 Z. z.».
Sťažovateľ ďalej uvádza, že uznesením krajského súdu došlo k zásahu do jeho
základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy, pretože toto „je nepreskúmateľné,
nakoľko KS v Banskej Bystrici nezdôvodnil, prečo nevzal do úvahy, že vo veci
980/OIOV/BB/05-Pa sťažovateľ konal a rozhodol, ale uvedenú udalosť posúdil ako MZV...
prečo, pokiaľ sa opieral o súdnoznalecký posudok, nevzal do úvahy námietky I. ohľadom
už skôr znečisteného prostredia v areáli bývalých I., š. p. L. v zmysle § 8 zákona č. 17/1992
Zb.“.
Sťažovateľ vidí pochybenie krajského súdu tiež v tom, že „pri rozhodovaní
nevyhodnotil predložené dôkazy... neodôvodnil, na základe čoho... dospel k záveru,
že sťažovateľ bol v konaní nečinný... závažným spôsobom zasiahol do kompetencie
sťažovateľa - rozšíril povinnosti, keď rozhodnutím súdu určil nad rámec vodného zákona
a svojich právomocí, že udalosť zo dňa 16. 6. 2005 je MZV a nad rámec zákona určil
v stanovenej lehote vo veci konať a rozhodnúť v prípade, v ktorom nejde o správne ani iné
konanie, v ktorom je potrebné rozhodnúť, napriek tomu, že sťažovateľ v uvedenej veci
konal“.
Sťažovateľ sa domnieva, že uznesením krajského súdu „... došlo k porušeniu
princípov právnej istoty ako to zaručuje čl. 1 Ústavy Slovenskej republiky, I. konal
a v predmetnej veci rozhodoval, a za kontrolou zistené porušenie vodného zákona uložil
pokutu.
Krajský súd v Banskej Bystrici podľa názoru sťažovateľa nepostupoval v súlade
so zákonnými predpismi a namietaným rozhodnutím zasiahol do zákonných práv
a povinností vyplývajúcich pre orgán štátnej správy konať a rozhodovať v súlade
so zákonmi a inými právnymi predpismi.
Namietané rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici neobsahuje náležité
odôvodnenie, prečo sa nezaoberal výsledkami kontrolnej činnosti I. a šetrenia Ministerstva
životného prostredia, je nepreskúmateľné a ako také nepresvedčivé, nakoľko neobsahuje
riadne odôvodnenie.“.
V sťažnosti sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:
„1. Základné právo sťažovateľa konať podľa čl. 46 ods. 1 v spojitosti s čl. 2 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní
č. 23 S/154/2008 a jeho rozhodnutím č. 23 S/154/2008-99 zo dňa 12. novembra 2008 bolo
porušené.
2. Uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici č. 23 S/154/2008-99 zo dňa
12. novembra 2008 zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Banskej Bystrici na ďalšie
konanie.
Sťažovateľ nežiada finančné zadosťučinenie.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí
bez prítomnosti navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Sťažnosť podľa čl. 127 ústavy je individuálnym právnym prostriedkom na ochranu
ústavne zaručených základných práv alebo slobôd fyzických osôb alebo právnických osôb.
Definičným znakom pojmu sťažnosť je zásah orgánu verejnej moci do týchto
základných práv alebo slobôd. Zmyslom a účelom sťažnosti je ochraňovať fyzické osoby
a právnické osoby pred zásahmi do ich základných práv alebo slobôd predovšetkým
zo strany orgánov štátu (rozhodnutiami, opatreniami alebo inými zásahmi).
Predpokladom aktívnej procesnej legitimácie na podanie sťažnosti podľa čl. 127
ústavy je to, že fyzická osoba a právnická osoba má spôsobilosť byť nositeľom základných
práv a slobôd.
Pokiaľ štát vystupuje v právnych vzťahoch ako subjekt verejného práva a súčasne
ako nositeľ verejnej moci, z povahy veci vyplýva, že nie je a ani nemôže byť súčasne
nositeľom (subjektom) základných práv a slobôd (I. ÚS 29/97).
V zásade nie je vylúčené, aby aj orgány verejnej moci podali sťažnosť podľa čl. 127
ústavy (napr. vo vlastníckych sporoch, keď vystupujú v súkromnoprávnych vzťahoch
v rovnom postavení s ostatnými účastníkmi konania). Orgán verejnej moci (štátny orgán)
môže podať sťažnosť, len pokiaľ je postihnutý ako „každý“, a nie ako „nositeľ verejných
úloh (verejného záujmu)“, resp. pri výkone právomocí štátu.
Pokiaľ však štát, resp. orgán verejnej moci od neho odvodený, vystupuje vo svojom
mocenskom, vrchnostenskom postavení, nie je nositeľom žiadnych základných práv
a slobôd, a preto pochopiteľne ani nemôže byť aktívne legitimovaný na podanie sťažnosti
Iný prístup k tejto otázke by znamenal popretie zmyslu základných práv a slobôd
aj zmyslu samotného konania o sťažnosti.
Sťažovateľa preto v konaní proti nečinnosti orgánu verejnej správy podľa § 250t
Občianskeho súdneho poriadku nemožno považovať za osobu, ktorá je oprávnená namietať
porušenie svojich základných práv sťažnosťou domáhajúcou sa začatia konania
pred ústavným súdom.
Z uvedených dôvodov ústavný súd odmietol sťažnosť ako podanú zjavne
neoprávnenou osobou.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 29. apríla 2009