Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 2 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (7)II. ÚS 51/2016
PDF · 200.84 KB
No categories available
II. ÚS 51/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 21. januára 2016 v senáte
zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa) a zo sudcov
Lajosa Mészárosa a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť
, , zastúpeného advokátkou
JUDr. Gabrielou Kľačanovou, Andreja Kmeťa 28, Martin, ktorou namieta porušenie svojho
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1
Listiny základných práv a slobôd, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom
pod sp. zn. 21 S 13/2014 a jeho rozsudkom zo 14. mája 2014, a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a
ako podanú zjavne neoprávnenou osobou.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. augusta
2014 doručená sťažnosť ,
(ďalej len „sťažovateľ“) – výkonného
, ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského
súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 21 S 13/2014 (ďalej
aj „napadnuté konanie“) a jeho rozsudkom zo 14. mája 2014 (ďalej aj „napadnutý
rozsudok“).
Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že v konaní vedenom krajským súdom bol
„v procesnom postavení odporcu“. Predmetom tohto konania bola žaloba
, (ďalej len „žalobca“), ktorý sa touto žalobou domáhal
preskúmania zákonnosti rozhodnutia sťažovateľa č. P03/2014 zo 17. januára 2014
a postupu, ktorý predchádzal jeho vydaniu.
Krajský súd o žalobe žalobcu rozhodol tak, že rozhodnutie sťažovateľa zo 17. januára
2014 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Sťažovateľ v prvom rade namieta, že krajský súd nesprávne vyhodnotil jeho
námietku, že nebol pasívne vecne legitimovaný v predmetnom konaní. V tejto súvislosti
uvádza:
«Krajský súd v Žiline konal s odporcom −
. Vychádzal zo žalobného návrhu navrhovateľa, a to aj napriek tomu,
že v žalobe označený účastník v procesnom postavení „odporca“ nemá právnu subjektivitu
a nie je spôsobilý byť účastníkom súdneho konania. Žalovaný subjekt bol zo strany
navrhovateľa p. označený neúplne, nepresne a nejednoznačne, bez
uvedenia akéhokoľvek identifikátora... Nedostatok spôsobilosti byť účastníkom konania
je neodstrániteľnou vadou konania a mal podľa presvedčenia sťažovateľa viesť správny súd
bez ďalšieho k zastaveniu konania.
Nedostatok spôsobilosti byť účastníkom konania odporcu má za následok,
že v momente začatia konania nebol platne založený procesnoprávny vzťah. Odporca ako
subjekt práva neexistuje, nikdy mu nebolo pridelené IČO, nemá nijaký majetok, hmotný
či nehmotný. Samotný správny súd v odôvodnení svojho rozhodnutia poukazuje na tú
skutočnosť, že právnu subjektivitu podľa stanov má výlučne
, pričom predstavenstvo je len jej výkonným orgánom. Z tohoto dôvodu nie je možné
2
navrhovateľom označený subjekt považovať za účastníka konania. Bolo však povinnosťou
navrhovateľa p. správne označiť údaje potrebné na identifikáciu
právnickej osoby v postavení odporcu, pričom táto jeho povinnosť vyplýva z ust. § 79
ods. (1) O. s. p. Navrhovateľ si túto svoju povinnosť nesplnil, a to i napriek tomu, že bol
právne zastúpený. Sťažovateľ namietal tú okolnosť, že nie je pasívne legitimovaným
subjektom v predmetnom súdnom konaní vo svojom písomnom vyjadrení k žalobnému
návrhu i na pojednávaní dňa 14. 05. 2014, avšak krajský súd sa s touto námietkou vôbec
nevysporiadal, čím podstatným spôsobom pochybil. Nevyrovnal sa so všetkými skutkovými
a právnymi okolnosťami, ktoré sú pre rozhodnutie v predmetnej právnej veci právne
dôležité a významné.»
Sťažovateľ argumentuje tým, že krajský súd sa s námietkou nedostatku pasívnej
vecnej legitimácie nevysporiadal a napadnutý rozsudok neodôvodnil v tomto smere
dostatočne.
Sťažovateľ tiež poukazuje na podanú námietku zaujatosti voči predsedovi a členom
sťažovateľa, a tiež na právny záver krajského súdu, že sťažovateľ ako výkonný orgán
si mal vyhradiť rozhodovanie o určitých
záležitostiach medzi konferenciami. V tejto súvislosti sťažovateľ uvádza:
„Ostatné právne závery správneho súdu považuje sťažovateľ taktiež
za neodôvodnené a neudržateľné. Námietka zaujatosti voči predsedovi
i všetkým členom predstavenstva bola správnemu súdu
predložená v rámci iného konania - a to vo veci vedenej tým istým senátom Krajského súdu
v Žiline pod sp. zn.: 21 S/14/2014, ktorá je vedená na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia
Predstavenstva č. P02/2014 zo dňa 17. 01. 2014
o neprijatí navrhovateľa za člena . Existuje len jeden
originál podanej námietky, ako aj rozhodnutia o nej. Pokiaľ bol originál predložený v inom
súdnom konaní iniciovanom navrhovateľom, nebolo možné originál predložiť opätovne.
Podľa právneho názoru správneho súdu sťažovateľ je výkonným orgánom
, ktorý medzi konferenciami rozhoduje o ďalších záležitostiach
, ktoré si vyhradí. Podľa právneho názoru správneho
súdu doklad, že sťažovateľ si vyhradil rozhodovanie o odvolaní navrhovateľa proti
prvostupňovému rozhodnutiu správneho orgánu má byť súčasťou správneho spisu,
týkajúceho sa navrhovateľa. Sťažovateľ sa s takýmto právnym názorom správneho súdu
nestotožňuje a považuje ho za arbitrárny. Súčasťou správneho spisu, týkajúceho
sa navrhovateľa, sú výlučne listiny, ktoré sa dotýkajú navrhovateľa a jeho podaní vo vzťahu
k , nie ďalšie listiny, napr. zápisnice zo zasadnutí
predstavenstva. Zo žiadneho interného predpisu ani
nevyplýva, že rozhodnutie o vyhradení si záležitosti zo strany výkonného orgánu −
predstavenstva, t. j. sťažovateľa − musí byť urobené v písomnej forme. Okrem toho,
predstavenstvo ako výkonný orgán si vyhradilo rozhodovanie o odvolaní ktorejkoľvek osoby
proti rozhodnutiu o odopretí vydania poľovného lístka, nielen o odvolaní navrhovateľa.
O podaniach navrhovateľa vo všeobecnosti rozhoduje
rovnako ako o podaniach ktorejkoľvek inej osoby. Sťažovateľ poukazuje na tú podstatnú
skutočnosť, že už zo samotného textu Rozhodnutia P03/2014 zo dňa 17. 01. 2014
jednoznačne vyplýva, že sťažovateľ vydal predmetné rozhodnutie ako príslušný orgán
v zmysle ust. § 19 bodu 1. písm. l) Stanov. Aj samotný navrhovateľ v petite svojho žalobného
návrhu navrhoval, aby po zrušení rozhodnutí správnych orgánov prvého i druhého stupňa
správny súd vrátil vec Predstavenstvu na ďalšie
konanie a rozhodovanie; nenavrhoval vec postúpiť príslušnému správnemu orgánu, aj keď
tak urobiť mohol.“
Podľa sťažovateľa krajský súd pochybil aj v tom, že nerozhodol o celom predmete
konania, t. j. o zákonnosti rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu, a v tom,
že žalobcovi priznal právo na náhradu trov konania.
Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom
takto rozhodol:
„... Krajský súd v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn.: 21 S/13/2014 porušil
základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa Článku 46 ods. (1) Ústavy..., Článku
36 ods. (1) Listiny... a... právo na spravodlivý proces podľa Článku 6 ods. (1) Dohovoru...
4
... Ústavný súd Slovenskej republiky Rozsudok Krajského súdu v Žiline zo dňa
14. 05. 2014, sp. zn.: 21 S/13/2014-64, zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Žiline
na ďalšie konanie.“
Sťažovateľ si tiež uplatnil právo na úhradu trov konania vo výške 284,08 €.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Sťažnosť bola ústavnému súdu doručená sťažovateľom, ktorý napadol rozsudok
krajského súdu zo 14. mája 2014 a postup, ktorý predchádzal jeho vydaniu v konaní
o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia a postupu správnych orgánov podľa § 247 a nasl.
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), v ktorom vystupoval na strane odporcu
(ako orgán verejnej správy, ktorého rozhodnutie sa v predmetnom konaní na základe žaloby
žalobcu preskúmavalo a ktoré podľa tvrdenia žalobcu malo byť nezákonné).
Ústavný súd sa pri predbežnom prerokovaní sústredil na posúdenie, či sťažnosť bola
podaná oprávnenou osobou, t. j. fyzickou osobou alebo právnickou osobou, ktorá je
nositeľom základných práv alebo slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd
vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.
Zmyslom sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je v zásade ochrana súkromnej sféry
fyzických a právnických osôb pred verejnou mocou. Z čl. 127 ods. 1 ústavy možno vyvodiť,
že verejná moc je povinná primárne rešpektovať a chrániť základné práva a slobody,
ako aj ľudské práva a základné slobody vyplývajúce z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, pričom
obsah tejto povinnosti podmieňuje charakter jednotlivých základných práv. Vo všeobecnosti
možno konštatovať, že okruh nositeľov základných práv je determinovaný oblasťou
ochrany, ktorú majú jednotlivé základné práva zaručovať. Existujú základné práva, ktoré
prislúchajú každej ľudskej bytosti, práva, ktoré prislúchajú len štátnym občanom, alebo
aj práva, ktorých nositeľom môže byť len cudzinec. Právnickým osobám prislúchajú len
také práva, ktoré sú zlučiteľné s povahou právnickej osoby. Štát, resp. v jeho mene konajúce
štátne orgány v zásade nie sú nositeľmi základných práv, keďže nedisponujú pri právne
relevantnom konaní autonómnym priestorom a slobodnou vôľou („Štátne orgány môžu
konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon“
– čl. 2 ods. 2 ústavy). Naopak, štátne orgány disponujú na účely plnenia svojich funkcií
právomocou, ktorú môžu uplatňovať v rámci svojej pôsobnosti v rozsahu a spôsobom, ktorý
ustanoví zákon. Opačné vnímanie postavenia štátu, resp. štátnych orgánov, pri ochrane
základných práv by v konečnom dôsledku mohlo smerovať k popretiu podstaty právneho
štátu.
Otázkou spôsobilosti orgánov verejnej moci mať v konaní o sťažnostiach podľa
čl. 127 ods. 1 ústavy postavenie sťažovateľa sa ústavný súd vo svojej doterajšej
6
rozhodovacej činnosti už viackrát zaoberal, pričom v rámci judikatúry ústavného súdu sa
ustálil právny názor, že v zásade nie je vylúčené, aby aj orgány verejnej moci (štátne
orgány) podali sťažnosť podľa čl. 127 ústavy (napr. vo vlastníckych sporoch, keď vystupujú
v súkromnoprávnych vzťahoch v rovnom postavení s ostatnými účastníkmi konania).
Môžu tak však urobiť iba vtedy, ak je splnená podmienka, že v konkrétnom prípade mohli
byť a aj v skutočnosti boli nositeľmi ústavou zaručených základných práv alebo slobôd.
Orgán verejnej moci (štátny orgán) môže podať sťažnosť, len pokiaľ je postihnutý ako
„každý“, a nie ako „nositeľ verejných úloh (verejného záujmu)“, resp. pri výkone
právomocí štátu. Pokiaľ štát vystupuje v príslušnom právnom vzťahu ako subjekt verejného
práva a súčasne ako nositeľ verejnej moci, z povahy veci vyplýva, že nie je a ani nemôže
byť nositeľom (subjektom) základných práv a slobôd (II. ÚS 19/04, III. ÚS 115/06,
IV. ÚS 257/2012, II. ÚS 699/2015).
Podľa § 244 ods. 1 OSP v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb
alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.
Podľa § 244 ods. 2 OSP v správnom súdnictve preskúmavajú súdy zákonnosť
rozhodnutí a postupov orgánov štátnej správy, orgánov územnej samosprávy, ako
aj orgánov záujmovej samosprávy a ďalších právnických osôb, ako aj fyzických osôb,
pokiaľ im zákon zveruje rozhodovanie o právach a povinnostiach fyzických a právnických
osôb v oblasti verejnej správy (ďalej len „rozhodnutie správneho orgánu“).
Podľa § 247 ods. 1 OSP podľa ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch,
v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená
rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto
rozhodnutia a postupu.
Podľa § 41 ods. 1 zákona č. 274/2009 Z. z. o poľovníctve a o zmene a doplnení
niektorých zákonov (ďalej len „zákon o poľovníctve“) zriaďuje sa Slovenská poľovnícka
komora.
Podľa § 41 ods. 4 zákona o poľovníctve komora sa člení na obvodné komory, ktoré
pôsobia spravidla v územnom obvode okresného úradu a ktoré združujú poľovnícke
organizácie, základné organizačné jednotky komory a držiteľov platných poľovných lístkov
s miestom trvalého bydliska v tomto územnom obvode, ktorí nie sú členmi základných
organizačných jednotiek. Základnou organizačnou jednotkou komory sú právnické osoby
a fyzické osoby, ktoré v súlade s týmto zákonom vykonávajú právo poľovníctva
v poľovných revíroch, ako aj právnické osoby, ktoré majú v predmete činnosti výkon práva
poľovníctva, chovu zveri, starostlivosti o zver a jej životné prostredie.
Podľa § 42 ods. 1 písm. d) zákona o poľovníctve komora plní úlohy na úseku
poľovníctva, ktoré jej vyplývajú zo zákona a zo stanov komory; dbá pritom na to, aby boli
zachované historické hodnoty a tradície poľovníctva, najmä vydáva poľovné lístky,
predlžuje platnosť poľovných lístkov a odníma ich.
Podľa § 51 ods. 1 zákon o poľovníctve poľovný lístok je verejná listina osvedčujúca
oprávnenie jeho držiteľa loviť zver, ak spĺňa ďalšie podmienky na lov zveri ustanovené
týmto zákonom. Poľovný lístok vydáva, predlžuje jeho platnosť a odníma obvodná komora,
v ktorej pôsobnosti má žiadateľ trvalý pobyt.
Podľa § 51 ods. 7 písm. a) zákona o poľovníctve vydanie poľovného lístka obvodná
komora odoprie, a ak už bol vydaný, tak sa odníme, osobe, ktorá nespĺňa podmienky podľa
odseku 4 alebo odseku 5.
Podľa § 79 ods. 1 zákona o poľovníctve na konanie podľa tohto zákona sa vzťahuje
všeobecný predpis o správnom konaní, ak tento zákon neustanovuje inak.
Z uvedených ustanovení zákona o poľovníctva vyplýva, že Slovenská poľovnícka
komora (ďalej len „Komora“) je právnická osoba, ktorá sa ďalej člení na obvodné komory,
ktoré pôsobia spravidla v územnom obvode okresného úradu (porovnaj § 41 ods. 4).
Komora plní úlohy na úseku poľovníctva vyplývajúce jej zo zákona o poľovníctve
8
a zo stanov. Do pôsobnosti Komory patrí aj vydávanie poľovných lístkov, predlžovanie ich
platnosti a ich odnímanie [porovnaj napr. § 42 ods. 1 písm. d), § 51 ods. 1, § 51 ods. 7].
V zmysle stanov Komory z 23. januára 2010 (vychádzajúc z odôvodnenia
napadnutého rozsudku krajského súdu zo 14. mája 2014, pozn.) je obvodná poľovnícka
komora organizačnou zložkou Komory (§ 17 ods. 1 stanov). Podľa § 17 ods. 6 stanov
obvodná poľovnícka komora má vlastnú právnu subjektivitu, koná vo svojom mene a môže
nadobúdať majetok. Podľa § 19 ods. 1 stanov predstavenstvo je výkonným orgánom
obvodnej poľovníckej komory, ktoré medzi konferenciami podľa písm. l) rozhoduje
o ďalších záležitostiach obvodnej poľovníckej komory, ktoré si vyhradí.
Z odôvodnenia napadnutého rozsudku zo 14. mája 2014 vyplýva, že
rozhodnutím č. 30, 31/2013 zo 7. novembra 2013 nevyhovela
žiadosti žalobcu o vydanie poľovného lístka na päť rokov. Žalobca proti tomuto
rozhodnutiu podal odvolanie, o ktorom rozhodol sťažovateľ rozhodnutím č. P03/2014
zo 17. januára 2014 tak, že odvolanie zamietol a rozhodnutie zo 7. novembra 2013 potvrdil.
Žalobca podal krajskému súdu žalobu podľa § 247 ods. 1 OSP, ktorou sa domáhal
preskúmania zákonnosti rozhodnutia a postupu sťažovateľa.
S prihliadnutím na uvedené skutočnosti je ústavný súd toho názoru, že pri plnení
úloh na úseku poľovníctva je sťažovateľ orgánom verejnej správy (§ 244 ods. 1 OSP),
ktorého rozhodnutie a postup podlieha súdnemu prieskumu v zmysle § 244 ods. 2 OSP.
Sťažovateľ v napadnutom konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn. 21 S 13/2014 takto
vystupoval ako účastník konania, avšak v postavení orgánu verejnej správy s tým, že
predmetom konania bolo preskúmavanie zákonnosti jeho rozhodnutia v systéme správneho
súdnictva.
Ústavný súd už v minulosti uviedol, že v takom type verejného súdnictva, akým je
správne súdnictvo podľa § 247 a nasl. OSP, je pojmovo vylúčené, aby orgán verejnej správy
mohol uplatňovať a realizovať základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
Na podporu tohto záveru ústavný súd uviedol, že orgán verejnej správy nie je v žiadnom
prípade oprávnený na začatie konania podľa § 247 a nasl. OSP, pretože jeho procesné
postavenie sa odvodzuje výlučne z toho, že v tomto konaní sa preskúmava zákonnosť jeho
rozhodnutí, ktoré boli vynesené v procesnom postupe, kde orgán verejnej správy mal
nadradené, mocenské postavenie voči účastníkovi konania, ktorý sa proti tomu postaveniu
mohol v konečnom dôsledku brániť aj žalobou v správnom súdnictve.
V rámci konania, v ktorom sa preskúmavala zákonnosť rozhodnutia sťažovateľa
(Predstavenstva , ktoré malo v predmetnom konaní
postavenie druhostupňového správneho orgánu a rozhodovalo o odvolaní žalobcu proti
rozhodnutiu o zamietnutí žiadosti na vydanie poľovného lístka na päť rokov), sa on sám
nedomáhal ochrany „svojho“ práva, ale práve naopak, výsledok jeho rozhodovacej činnosti
bol predmetom skúmania krajského súdu. Pritom išlo o rozhodnutie, ktoré sťažovateľ prijal
v konaní, v ktorom plnil svoje úlohy na úseku poľovníctva podľa zákona o poľovníctve
a podľa stanov Komory. Už uvedené sa preto vzťahuje na obvodnú poľovnícku komoru,
a o to viac aj na predstavenstvo obvodnej poľovníckej komory.
Vzhľadom na to, že krajský súd reálne preskúmaval rozhodnutie, ktoré prijal
sťažovateľ, je pre ústavný súd bez právneho významu skúmať, či sťažovateľ bol funkčne
príslušný rozhodnúť o odvolaní žalobcu a či má právnu subjektivitu, a tým aj spôsobilosť
byť účastníkom konania.
Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľ v napadnutom konaní nemohol disponovať
právami, ktorých porušenie namieta v konaní pred ústavným súdom, t. j. ani nemohol byť
osobou, ktorá je oprávnená podať sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd preto
pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde ako podanú zjavne neoprávnenou osobou (obdobne napr. III. ÚS 329/07,
I. ÚS 136/09, I. ÚS 240/09, IV. ÚS 392/2011, IV. ÚS 257/2012, II. ÚS 699/2015).
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo už bez právneho významu zaoberať
sa ďalšími návrhmi sťažovateľa.
10
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 21. januára 2016