Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 51/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 21. januára 2016 v senáte

zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa) a zo sudcov

Lajosa Mészárosa a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť

, , zastúpeného advokátkou

JUDr. Gabrielou Kľačanovou, Andreja Kmeťa 28, Martin, ktorou namieta porušenie svojho

základného práva podľa a podľa

Listiny základných práv a slobôd, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho rozsudkom zo 14. mája 2014, a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a

ako podanú zjavne neoprávnenou osobou.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. augusta

2014 doručená sťažnosť ,

(ďalej len „sťažovateľ“) – výkonného

, ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa

(ďalej len „“) a podľa Listiny

základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského

súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. (ďalej

aj „napadnuté konanie“) a jeho rozsudkom zo 14. mája 2014 (ďalej aj „napadnutý

rozsudok“).

Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že v konaní vedenom krajským súdom bol

„v procesnom postavení odporcu“. Predmetom tohto konania bola žaloba

, (ďalej len „žalobca“), ktorý sa touto žalobou domáhal

preskúmania zákonnosti rozhodnutia sťažovateľa č. P03/2014 zo 17. januára 2014

a postupu, ktorý predchádzal jeho vydaniu.

Krajský súd o žalobe žalobcu rozhodol tak, že rozhodnutie sťažovateľa zo 17. januára

2014 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Sťažovateľ v prvom rade namieta, že krajský súd nesprávne vyhodnotil jeho

námietku, že nebol pasívne vecne legitimovaný v predmetnom konaní. V tejto súvislosti

uvádza:

«Krajský súd v Žiline konal s odporcom −

. Vychádzal zo žalobného návrhu navrhovateľa, a to aj napriek tomu,

že v žalobe označený účastník v procesnom postavení „odporca“ nemá právnu subjektivitu

a nie je spôsobilý byť účastníkom súdneho konania. Žalovaný subjekt bol zo strany

navrhovateľa p. označený neúplne, nepresne a nejednoznačne, bez

uvedenia akéhokoľvek identifikátora... Nedostatok spôsobilosti byť účastníkom konania

je neodstrániteľnou vadou konania a mal podľa presvedčenia sťažovateľa viesť správny súd

bez ďalšieho k zastaveniu konania.

Nedostatok spôsobilosti byť účastníkom konania odporcu má za následok,

že v momente začatia konania nebol platne založený procesnoprávny vzťah. Odporca ako

subjekt práva neexistuje, nikdy mu nebolo pridelené IČO, nemá nijaký majetok, hmotný

či nehmotný. Samotný správny súd v odôvodnení svojho rozhodnutia poukazuje na tú

skutočnosť, že právnu subjektivitu podľa stanov má výlučne

, pričom predstavenstvo je len jej výkonným orgánom. Z tohoto dôvodu nie je možné

2

navrhovateľom označený subjekt považovať za účastníka konania. Bolo však povinnosťou

navrhovateľa p. správne označiť údaje potrebné na identifikáciu

právnickej osoby v postavení odporcu, pričom táto jeho povinnosť vyplýva z ust. § 79

ods. (1) Navrhovateľ si túto svoju povinnosť nesplnil, a to i napriek tomu, že bol

právne zastúpený. Sťažovateľ namietal tú okolnosť, že nie je pasívne legitimovaným

subjektom v predmetnom súdnom konaní vo svojom písomnom vyjadrení k žalobnému

návrhu i na pojednávaní dňa 14. 05. 2014, avšak krajský súd sa s touto námietkou vôbec

nevysporiadal, čím podstatným spôsobom pochybil. Nevyrovnal sa so všetkými skutkovými

a právnymi okolnosťami, ktoré sú pre rozhodnutie v predmetnej právnej veci právne

dôležité a významné.»

Sťažovateľ argumentuje tým, že krajský súd sa s námietkou nedostatku pasívnej

vecnej legitimácie nevysporiadal a napadnutý rozsudok neodôvodnil v tomto smere

dostatočne.

Sťažovateľ tiež poukazuje na podanú námietku zaujatosti voči predsedovi a členom

sťažovateľa, a tiež na právny záver krajského súdu, že sťažovateľ ako výkonný orgán

si mal vyhradiť rozhodovanie o určitých

záležitostiach medzi konferenciami. V tejto súvislosti sťažovateľ uvádza:

„Ostatné právne závery správneho súdu považuje sťažovateľ taktiež

za neodôvodnené a neudržateľné. Námietka zaujatosti voči predsedovi

i všetkým členom predstavenstva bola správnemu súdu

predložená v rámci iného konania - a to vo veci vedenej tým istým senátom Krajského súdu

v Žiline pod sp. zn.: , ktorá je vedená na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia

Predstavenstva č. P02/2014 zo dňa 17. 01. 2014

o neprijatí navrhovateľa za člena . Existuje len jeden

originál podanej námietky, ako aj rozhodnutia o nej. Pokiaľ bol originál predložený v inom

súdnom konaní iniciovanom navrhovateľom, nebolo možné originál predložiť opätovne.

Podľa právneho názoru správneho súdu sťažovateľ je výkonným orgánom

, ktorý medzi konferenciami rozhoduje o ďalších záležitostiach

, ktoré si vyhradí. Podľa právneho názoru správneho

súdu doklad, že sťažovateľ si vyhradil rozhodovanie o odvolaní navrhovateľa proti

prvostupňovému rozhodnutiu správneho orgánu má byť súčasťou správneho spisu,

týkajúceho sa navrhovateľa. Sťažovateľ sa s takýmto právnym názorom správneho súdu

nestotožňuje a považuje ho za arbitrárny. Súčasťou správneho spisu, týkajúceho

sa navrhovateľa, sú výlučne listiny, ktoré sa dotýkajú navrhovateľa a jeho podaní vo vzťahu

k , nie ďalšie listiny, napr. zápisnice zo zasadnutí

predstavenstva. Zo žiadneho interného predpisu ani

nevyplýva, že rozhodnutie o vyhradení si záležitosti zo strany výkonného orgánu −

predstavenstva, t. j. sťažovateľa − musí byť urobené v písomnej forme. Okrem toho,

predstavenstvo ako výkonný orgán si vyhradilo rozhodovanie o odvolaní ktorejkoľvek osoby

proti rozhodnutiu o odopretí vydania poľovného lístka, nielen o odvolaní navrhovateľa.

O podaniach navrhovateľa vo všeobecnosti rozhoduje

rovnako ako o podaniach ktorejkoľvek inej osoby. Sťažovateľ poukazuje na tú podstatnú

skutočnosť, že už zo samotného textu Rozhodnutia P03/2014 zo dňa 17. 01. 2014

jednoznačne vyplýva, že sťažovateľ vydal predmetné rozhodnutie ako príslušný orgán

v zmysle ust. § 19 bodu 1. písm. l) Stanov. Aj samotný navrhovateľ v petite svojho žalobného

návrhu navrhoval, aby po zrušení rozhodnutí správnych orgánov prvého i druhého stupňa

správny súd vrátil vec Predstavenstvu na ďalšie

konanie a rozhodovanie; nenavrhoval vec postúpiť príslušnému správnemu orgánu, aj keď

tak urobiť mohol.“

Podľa sťažovateľa krajský súd pochybil aj v tom, že nerozhodol o celom predmete

konania, t. j. o zákonnosti rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu, a v tom,

že žalobcovi priznal právo na náhradu trov konania.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom

takto rozhodol:

„... Krajský súd v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn.: porušil

základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa Článku 46 ods. (1) ..., Článku

36 ods. (1) Listiny... a... právo na spravodlivý proces podľa Článku 6 ods. (1) Dohovoru...

4

... Ústavný súd Slovenskej republiky Rozsudok Krajského súdu v Žiline zo dňa

14. 05. 2014, sp. zn.: -64, zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Žiline

na ďalšie konanie.“

Sťažovateľ si tiež uplatnil právo na úhradu trov konania vo výške 284,08 €.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Sťažnosť bola ústavnému súdu doručená sťažovateľom, ktorý napadol rozsudok

krajského súdu zo 14. mája 2014 a postup, ktorý predchádzal jeho vydaniu v konaní

o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia a postupu správnych orgánov podľa § 247 a nasl.

(ďalej len „OSP“), v ktorom vystupoval na strane odporcu

(ako orgán verejnej správy, ktorého rozhodnutie sa v predmetnom konaní na základe žaloby

žalobcu preskúmavalo a ktoré podľa tvrdenia žalobcu malo byť nezákonné).

Ústavný súd sa pri predbežnom prerokovaní sústredil na posúdenie, či sťažnosť bola

podaná oprávnenou osobou, t. j. fyzickou osobou alebo právnickou osobou, ktorá je

nositeľom základných práv alebo slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy podľa .

Zmyslom sťažnosti podľa je v zásade ochrana súkromnej sféry

fyzických a právnických osôb pred verejnou mocou. Z možno vyvodiť,

že verejná moc je povinná primárne rešpektovať a chrániť základné práva a slobody,

ako aj ľudské práva a základné slobody vyplývajúce z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, pričom

obsah tejto povinnosti podmieňuje charakter jednotlivých základných práv. Vo všeobecnosti

možno konštatovať, že okruh nositeľov základných práv je determinovaný oblasťou

ochrany, ktorú majú jednotlivé základné práva zaručovať. Existujú základné práva, ktoré

prislúchajú každej ľudskej bytosti, práva, ktoré prislúchajú len štátnym občanom, alebo

aj práva, ktorých nositeľom môže byť len cudzinec. Právnickým osobám prislúchajú len

také práva, ktoré sú zlučiteľné s povahou právnickej osoby. Štát, resp. v jeho mene konajúce

štátne orgány v zásade nie sú nositeľmi základných práv, keďže nedisponujú pri právne

relevantnom konaní autonómnym priestorom a slobodnou vôľou („Štátne orgány môžu

konať iba na základe , v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon“

– ). Naopak, štátne orgány disponujú na účely plnenia svojich funkcií

právomocou, ktorú môžu uplatňovať v rámci svojej pôsobnosti v rozsahu a spôsobom, ktorý

ustanoví zákon. Opačné vnímanie postavenia štátu, resp. štátnych orgánov, pri ochrane

základných práv by v konečnom dôsledku mohlo smerovať k popretiu podstaty právneho

štátu.

Otázkou spôsobilosti orgánov verejnej moci mať v konaní o sťažnostiach podľa

postavenie sťažovateľa sa ústavný súd vo svojej doterajšej

6

rozhodovacej činnosti už viackrát zaoberal, pričom v rámci judikatúry ústavného súdu sa

ustálil právny názor, že v zásade nie je vylúčené, aby aj orgány verejnej moci (štátne

orgány) podali sťažnosť podľa (napr. vo vlastníckych sporoch, keď vystupujú

v súkromnoprávnych vzťahoch v rovnom postavení s ostatnými účastníkmi konania).

Môžu tak však urobiť iba vtedy, ak je splnená podmienka, že v konkrétnom prípade mohli

byť a aj v skutočnosti boli nositeľmi zaručených základných práv alebo slobôd.

Orgán verejnej moci (štátny orgán) môže podať sťažnosť, len pokiaľ je postihnutý ako

„každý“, a nie ako „nositeľ verejných úloh (verejného záujmu)“, resp. pri výkone

právomocí štátu. Pokiaľ štát vystupuje v príslušnom právnom vzťahu ako subjekt verejného

práva a súčasne ako nositeľ verejnej moci, z povahy veci vyplýva, že nie je a ani nemôže

byť nositeľom (subjektom) základných práv a slobôd (, ,

, ).

Podľa v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb

alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.

Podľa v správnom súdnictve preskúmavajú súdy zákonnosť

rozhodnutí a postupov orgánov štátnej správy, orgánov územnej samosprávy, ako

aj orgánov záujmovej samosprávy a ďalších právnických osôb, ako aj fyzických osôb,

pokiaľ im zákon zveruje rozhodovanie o právach a povinnostiach fyzických a právnických

osôb v oblasti verejnej správy (ďalej len „rozhodnutie správneho orgánu“).

Podľa podľa ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch,

v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená

rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto

rozhodnutia a postupu.

Podľa o poľovníctve a o zmene a doplnení

niektorých zákonov (ďalej len „zákon o poľovníctve“) zriaďuje sa Slovenská poľovnícka

komora.

Podľa § 41 ods. 4 zákona o poľovníctve komora sa člení na obvodné komory, ktoré

pôsobia spravidla v územnom obvode okresného úradu a ktoré združujú poľovnícke

organizácie, základné organizačné jednotky komory a držiteľov platných poľovných lístkov

s miestom trvalého bydliska v tomto územnom obvode, ktorí nie sú členmi základných

organizačných jednotiek. Základnou organizačnou jednotkou komory sú právnické osoby

a fyzické osoby, ktoré v súlade s týmto zákonom vykonávajú právo poľovníctva

v poľovných revíroch, ako aj právnické osoby, ktoré majú v predmete činnosti výkon práva

poľovníctva, chovu zveri, starostlivosti o zver a jej životné prostredie.

Podľa § 42 ods. 1 písm. d) zákona o poľovníctve komora plní úlohy na úseku

poľovníctva, ktoré jej vyplývajú zo zákona a zo stanov komory; dbá pritom na to, aby boli

zachované historické hodnoty a tradície poľovníctva, najmä vydáva poľovné lístky,

predlžuje platnosť poľovných lístkov a odníma ich.

Podľa § 51 ods. 1 zákon o poľovníctve poľovný lístok je verejná listina osvedčujúca

oprávnenie jeho držiteľa loviť zver, ak spĺňa ďalšie podmienky na lov zveri ustanovené

týmto zákonom. Poľovný lístok vydáva, predlžuje jeho platnosť a odníma obvodná komora,

v ktorej pôsobnosti má žiadateľ trvalý pobyt.

Podľa § 51 ods. 7 písm. a) zákona o poľovníctve vydanie poľovného lístka obvodná

komora odoprie, a ak už bol vydaný, tak sa odníme, osobe, ktorá nespĺňa podmienky podľa

odseku 4 alebo odseku 5.

Podľa § 79 ods. 1 zákona o poľovníctve na konanie podľa tohto zákona sa vzťahuje

všeobecný predpis o správnom konaní, ak tento zákon neustanovuje inak.

Z uvedených ustanovení zákona o poľovníctva vyplýva, že Slovenská poľovnícka

komora (ďalej len „Komora“) je právnická osoba, ktorá sa ďalej člení na obvodné komory,

ktoré pôsobia spravidla v územnom obvode okresného úradu (porovnaj § 41 ods. 4).

Komora plní úlohy na úseku poľovníctva vyplývajúce jej zo zákona o poľovníctve

8

a zo stanov. Do pôsobnosti Komory patrí aj vydávanie poľovných lístkov, predlžovanie ich

platnosti a ich odnímanie [porovnaj napr. § 42 ods. 1 písm. d), § 51 ods. 1, § 51 ods. 7].

V zmysle stanov Komory z 23. januára 2010 (vychádzajúc z odôvodnenia

napadnutého rozsudku krajského súdu zo 14. mája 2014, pozn.) je obvodná poľovnícka

komora organizačnou zložkou Komory (§ 17 ods. 1 stanov). Podľa § 17 ods. 6 stanov

obvodná poľovnícka komora má vlastnú právnu subjektivitu, koná vo svojom mene a môže

nadobúdať majetok. Podľa § 19 ods. 1 stanov predstavenstvo je výkonným orgánom

obvodnej poľovníckej komory, ktoré medzi konferenciami podľa písm. l) rozhoduje

o ďalších záležitostiach obvodnej poľovníckej komory, ktoré si vyhradí.

Z odôvodnenia napadnutého rozsudku zo 14. mája 2014 vyplýva, že

rozhodnutím č. 30, 31/2013 zo 7. novembra 2013 nevyhovela

žiadosti žalobcu o vydanie poľovného lístka na päť rokov. Žalobca proti tomuto

rozhodnutiu podal odvolanie, o ktorom rozhodol sťažovateľ rozhodnutím č. P03/2014

zo 17. januára 2014 tak, že odvolanie zamietol a rozhodnutie zo 7. novembra 2013 potvrdil.

Žalobca podal krajskému súdu žalobu podľa , ktorou sa domáhal

preskúmania zákonnosti rozhodnutia a postupu sťažovateľa.

S prihliadnutím na uvedené skutočnosti je ústavný súd toho názoru, že pri plnení

úloh na úseku poľovníctva je sťažovateľ orgánom verejnej správy ( ),

ktorého rozhodnutie a postup podlieha súdnemu prieskumu v zmysle .

Sťažovateľ v napadnutom konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn. takto

vystupoval ako účastník konania, avšak v postavení orgánu verejnej správy s tým, že

predmetom konania bolo preskúmavanie zákonnosti jeho rozhodnutia v systéme správneho

súdnictva.

Ústavný súd už v minulosti uviedol, že v takom type verejného súdnictva, akým je

správne súdnictvo podľa a nasl. , je pojmovo vylúčené, aby orgán verejnej správy

mohol uplatňovať a realizovať základné právo na súdnu ochranu podľa .

Na podporu tohto záveru ústavný súd uviedol, že orgán verejnej správy nie je v žiadnom

prípade oprávnený na začatie konania podľa a nasl. , pretože jeho procesné

postavenie sa odvodzuje výlučne z toho, že v tomto konaní sa preskúmava zákonnosť jeho

rozhodnutí, ktoré boli vynesené v procesnom postupe, kde orgán verejnej správy mal

nadradené, mocenské postavenie voči účastníkovi konania, ktorý sa proti tomu postaveniu

mohol v konečnom dôsledku brániť aj žalobou v správnom súdnictve.

V rámci konania, v ktorom sa preskúmavala zákonnosť rozhodnutia sťažovateľa

(Predstavenstva , ktoré malo v predmetnom konaní

postavenie druhostupňového správneho orgánu a rozhodovalo o odvolaní žalobcu proti

rozhodnutiu o zamietnutí žiadosti na vydanie poľovného lístka na päť rokov), sa on sám

nedomáhal ochrany „svojho“ práva, ale práve naopak, výsledok jeho rozhodovacej činnosti

bol predmetom skúmania krajského súdu. Pritom išlo o rozhodnutie, ktoré sťažovateľ prijal

v konaní, v ktorom plnil svoje úlohy na úseku poľovníctva podľa zákona o poľovníctve

a podľa stanov Komory. Už uvedené sa preto vzťahuje na obvodnú poľovnícku komoru,

a o to viac aj na predstavenstvo obvodnej poľovníckej komory.

Vzhľadom na to, že krajský súd reálne preskúmaval rozhodnutie, ktoré prijal

sťažovateľ, je pre ústavný súd bez právneho významu skúmať, či sťažovateľ bol funkčne

príslušný rozhodnúť o odvolaní žalobcu a či má právnu subjektivitu, a tým aj spôsobilosť

byť účastníkom konania.

Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľ v napadnutom konaní nemohol disponovať

právami, ktorých porušenie namieta v konaní pred ústavným súdom, t. j. ani nemohol byť

osobou, ktorá je oprávnená podať sťažnosť podľa . Ústavný súd preto

pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde ako podanú zjavne neoprávnenou osobou (obdobne napr. ,

, , , , ).

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo už bez právneho významu zaoberať

sa ďalšími návrhmi sťažovateľa.

10

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. januára 2016