Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 240/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. septembra

2009 predbežne prerokoval sťažnosť P., B., ktorou namietal porušenie základného práva na

súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 31. júla 2008 sp. zn. ,

a takto

rozhodol:

Sťažnosť P. o d m i e t a ako podanú zjavne neoprávnenou osobou.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

12. novembra 2008 doručená sťažnosť P. (ďalej aj „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie

svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

(ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) z 31. júla 2008 sp. zn. .

2. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol v postavení žalovaného účastníkom

súdneho konania podľa V. časti , v rámci ktorého všeobecný

súd ako správny súd preskúmaval zákonnosť jeho rozhodnutia. Sťažovateľ

v sťažnosti uviedol: „Dňa 27. 9. 2008 vydal Krajský súd v Bratislave... rozhodnutie sp. zn.

-126, ktorým zrušil napadnuté rozhodnutie Rady P. č. 2005/DZ/R/2/143 zo dňa

21. 12. 2005 ako aj rozhodnutie úradu č. 2005/DZ/2/1/064 podľa § 250j ods. 2 písm. d)

a vec vrátil na ďalšie konanie.

Zároveň rozhodol, že žalovaný, úrad, je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu trov

konania v sume 6 864 696,- Sk k rukám advokáta do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

V poučení Krajský súd uviedol, že odvolanie voči rozsudku nie je prípustné.

Úrad podal voči tomuto rozhodnutiu odvolanie na NS SR, nakoľko je podľa názoru

úradu poučenie Krajského súdu o možnosti podať opravný prostriedok nesprávne, a proti

rozhodnutiu o trovách je prípustné odvolanie. V odvolaní zároveň úrad uviedol skutočnosti,

ktoré svedčili o nesprávnosti rozhodnutia Krajského súdu vo veci trov konania, a okrem

iného aj o chybách v počítaní, a tým o nesprávnom rozhodnutí vo veci trov konania.

NS SR dňa 31. júla 2008 uznesením odvolanie úradu v rozpore so zákonom odmietol,

bez toho, aby sa zaoberal skutočnosťami rozhodujúcimi pre posúdenie veci, čím obmedzil

okrem iného jeho právo podľa ...“

V ďalšom sťažovateľ poukazuje na to, že podľa jeho názoru odvolanie proti výroku

o trovách konania prípustné bolo, poukazuje na príslušné zákonné ustanovenia Občianskeho

súdneho poriadku a nejednotnú judikatúru najvyššieho súdu k tejto otázke a predkladá

vlastný pohľad na súvislosť medzi výrokom vo veci samej [zrušenie jeho rozhodnutia

Krajským súdom v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)] a výrokom o trovách konania.

Sťažovateľ je toho názoru, že najvyšší súd tým, že nezákonne odmietol jeho odvolanie proti

výroku o trovách konania rozsudku krajského súdu, porušil jeho základné právo na súdnu

ochranu a právo na spravodlivé súdne konanie.

3. V petite sťažnosti sťažovateľ žiada, aby ústavný súd rozhodol tak, že uznesením

najvyššieho súdu bolo porušené jeho základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a právo na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru. Ďalej žiadal,

aby ústavný súd napadnuté uznesenie zrušil a vrátil vec najvyššiemu súdu na ďalšie

konanie.

II.

4. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa

ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným

rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa

odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

5. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov (ďalej len „“) každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom

prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto zákonného

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

6. Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sa takto ústavný súd okrem iného zaoberal

aj otázkou, či návrh je podaný oprávnenou osobou, in concreto či P. ako sťažovateľ

je v tomto konkrétnom prípade oprávnený podať sťažnosť podľa .

Otázka spôsobilosti orgánov verejnej moci byť sťažovateľom v konaní pred ústavným

súdom už v minulosti bola predmetom rozhodovania ústavného súdu.

V inej sťažnostnej veci toho istého sťažovateľa ústavný súd vyslovil tento právny

záver: «Ústavný súd skúma aj to, či sťažnosť bola podaná oprávnenou osobou, t. j. fyzickou

osobou alebo právnickou osobou, ktorá je nositeľom základných práv alebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy podľa čl. 127

ods. 1 .

Podľa o organizácii činnosti vlády a organizácii

ústrednej štátnej správy v znení neskorších predpisov (ďalej len „“)

P. je ústredným orgánom štátnej správy na ochranu a podporu hospodárskej súťaže.

Sťažovateľ v konaní pred najvyšším súdom vystupoval síce ako účastník konania,

ale v postavení orgánu podľa citovaného , ktorého zákonnosť

rozhodnutí bola predmetom súdneho prieskumu v správnom súdnictve. Ako orgán verejnej

správy vykonávajúci verejnú moc konal a rozhodoval v mene štátu a svedčia o tom

aj obsahy jeho rozhodnutí, ktoré boli preskúmané najvyšším súdom v pôvodnom konaní.

V tomto konaní môže podľa názoru ústavného súdu uplatniť a realizovať svoje

základné právo na súdnu ochranu len účastník konania pred sťažovateľom (P.) podaním

žaloby proti právoplatnému rozhodnutiu sťažovateľa. V takom type verejného súdnictva,

akým je správne súdnictvo podľa a nasl. , je pojmovo vylúčené, aby orgán

verejnej správy, akým je sťažovateľ, mohol uplatňovať a realizovať základné právo

na súdnu ochranu podľa a dohovoru. Na podporu tohto

záveru možno uviesť, že sťažovateľ nie je v žiadnom prípade oprávnený na začatie konania

podľa a nasl. , pretože jeho procesné postavenie sa odvodzuje výlučne z toho,

že v tomto konaní sa preskúmava zákonnosť jeho rozhodnutí, ktoré boli vynesené

v procesnom postupe, kde sťažovateľ mal nadradené, mocenské postavenie voči účastníkovi

konania, ktorý sa proti tomu postaveniu mohol v konečnom dôsledku brániť aj žalobou

v správnom súdnictve ( , a nasl. ).

V tejto spojitosti ústavný súd pripomína, že podľa čl. 34 dohovoru súd môže prijímať

sťažnosti od ktoréhokoľvek jednotlivca, mimovládnej organizácie alebo od skupiny osôb,

ktoré sa považujú za poškodené v dôsledku porušenia práv priznaných dohovorom alebo

jeho protokolmi. V tomto článku dohovoru je definované postavenie sťažovateľa spôsobom,

ktorý v celom rozsahu vylučuje ako sťažovateľa orgán verejnej moci konajúci v mene štátu

a rozhodujúci o právach a povinnostiach osôb, ktoré sú účastníkmi v konaní pred ním.

Na tomto prístupe ústavného súdu nemení nič ani skutočnosť, že podľa zákona

č. je sťažovateľ považovaný za právnickú osobu. Priznanie právnej

subjektivity podľa názoru ústavného súdu neznamená priznanie subjektivity v rozsahu

nositeľa základných práv a slobôd v zmysle , prípadne v rozsahu

zaručenom dohovorom (porovnaj čl. 34)...

Z toho vyplýva, že sťažovateľ je osobou, ktorá je zjavne neoprávnená na podanie

sťažnosti podľa . Preto ústavný súd odmietol jeho sťažnosť už pri

predbežnom prerokovaní ( )» (uznesenie ústavného súdu

sp. zn. z 5. mája 2004).

V inom konaní ústavný súd konajúci o sťažnosti G. vyslovil právny názor:

«Predpokladom procesnej legitimácie na podanie sťažnosti podľa je to,

že fyzická osoba alebo právnická osoba má spôsobilosť byť nositeľom základných práv

a slobôd. V zásade nie je vylúčené, aby aj orgány verejnej moci (štátne orgány) podali

sťažnosť podľa (napr. vo vlastníckych sporoch, keď vystupujú

v súkromnoprávnych vzťahoch v rovnom postavení s ostatnými účastníkmi konania). Môžu

tak však urobiť iba vtedy, ak je splnená podmienka, že v konkrétnom prípade mohli byť a aj

v skutočnosti boli nositeľmi zaručených základných práv alebo slobôd. Orgán

verejnej moci (štátny orgán) môže podať sťažnosť, len pokiaľ je postihnutý ako „každý“,

a nie ako „nositeľ verejných úloh (verejného záujmu)“, resp. pri výkone právomocí štátu.

Pokiaľ štát vystupuje v príslušnom právnom vzťahu ako subjekt verejného práva a súčasne

ako nositeľ verejnej moci, z povahy veci vyplýva, že nie je a ani nemôže byť nositeľom

(subjektom) základných práv a slobôd» (uznesenie ústavného súdu sp. zn. z 28.

januára 2004). Tento právny názor ústavný súd zopakoval aj v ďalšom uznesení

odmietajúcom sťažnosť orgánu verejnej moci (K.) ako podanú zjavne neoprávnenou osobou

().

III.

7. Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľa ústavný súd nezistil žiaden

dôvod na odklon od právnych názorov ústavného súdu vyslovených v uvedených

uzneseniach, ktorý by mohol viesť k predloženiu návrhu na zjednotenie odchylných

právnych názorov senátov plénu ústavného súdu ( ).

8. V konkrétnom súdnom konaní, ktorého výsledkom bolo zrušenie rozhodnutia

sťažovateľa a jeho povinnosť nahradiť úspešnému žalobcovi trovy konania, vystupoval

sťažovateľ ako ústredný orgán štátnej správy, ktorého rozhodnutie vydané v správnom

konaní preskúmaval všeobecný súd z hľadiska jeho zákonnosti. Sťažovateľ bol síce

účastníkom tohto súdneho konania ( ),

avšak bez možnosti iniciovať začatie tohto konania, pretože toto základné právo je podľa

zverené len tomu, kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený

rozhodnutím orgánu verejnej správy, a žiada súd, aby preskúmal zákonnosť tohto

rozhodnutia. V správnom súdnictve všeobecný súd skúmal zákonnosť rozhodnutia

sťažovateľa, ktoré tento vydal pri výkone svojej právomoci ústredného orgánu štátnej

správy ako „reprezentant štátu“ vo vymedzenom úseku štátnej správy. Sťažovateľ teda

v predmetnom správnom konaní konal ako mocenský orgán rozhodujúci o právach

a povinnostiach účastníka konania (okrem iného bolo rozhodnuté o uložení pokuty

účastníkovi konania – neskôr žalobcovi v konaní pred správnym súdom).

9. Za tohto stavu, vychádzajúc z charakteru správneho súdnictva ako verejného

súdnictva, dospel ústavný súd (zhodne s už uvedenými skoršími názormi ústavného súdu)

k záveru, že sťažovateľ ako účastník konania v postavení žalovaného, ktorého rozhodnutie

preskúmaval správny súd, z podstaty veci nemohol byť nositeľom (adresátom) základných

práv a slobôd podľa , resp. ľudských práv a základných slobôd podľa dohovoru.

V dôsledku toho nebol ani oprávnenou osobou na podanie sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1

. Na uvedenom závere nič nemení ani skutočnosť, že sťažovateľ namieta porušenie

svojich práv v súvislosti s konaním a rozhodovaním o trovách konania v správnom

súdnictve. Rozhodovanie o trovách konania je imanentnou súčasťou tohto typu konania

a zrušenie napadnutého rozhodnutia žalovaného správneho orgánu (sťažovateľa)

ako nezákonného (bez ohľadu na konkrétny zákonný dôvod) možno podľa ústavného súdu

v zásade považovať za „úspech“ predpokladaný hypotézou § 250k ods. 1 Občianskeho

súdneho poriadku, po naplnení ktorej správny súd prizná úspešnému žalobcovi náhradu trov

konania. Ak by totiž účastník správneho konania nerealizoval svoje ústavné právo podľa

, a teda nedomáhal sa súdneho prieskumu zákonnosti rozhodnutia

žalovaného, toto by napriek svojej „nezákonnosti“ ostalo právoplatné, a teda záväzné

a nezmeniteľné. Je preto v súlade s celkovou koncepciou náhrady trov konania založenej

na princípe úspechu v konaní, ak všeobecný súd priznal úspešnému žalobcovi právo

na náhradu trov konania.

Z uvedených dôvodov ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti túto

odmietol ako podanú zjavne neoprávnenou osobou.

10. Nad rámec potreby ústavný súd uvádza, že sťažovateľom namietané chyby

v počítaní sú aj v konaní podľa V. časti odstrániteľné

postupom podľa , ktorý upravuje okrem iného

aj opravu chýb v počítaní opravným uznesením. Rovnako, pokiaľ ide o namietanú

nejednotnosť judikatúry všeobecných súdov, ústavný súd zastáva názor, že nie je jeho

úlohou zjednocovať rozhodovaciu prax všeobecných súdov, lebo zjednocovanie

ich rozhodovacej praxe je vecou najvyššieho súdu (, ,

, ).

11. Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o návrhu sťažovateľa na zrušenie

uznesenia najvyššieho súdu neprichádzalo do úvahy.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. septembra 2009