Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 162/2013
PDF · 173.74 KB
No categories available
II. ÚS 162/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. februára 2013
predbežne prerokoval sťažnosť T., B., zastúpeného advokátom Mgr. M. B., B., vo veci
namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5
Sž 3/2012 z 23. augusta 2012 v spojení s jeho (opravným) uznesením sp. zn. 5 Sž 3/2012 z
1. októbra 2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť T. o d m i e t a ako podanú zjavne neoprávnenou osobou.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. novembra
2012 doručená sťažnosť T., B. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia
základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší
súd“) sp. zn. 5 Sž 3/2012 z 23. augusta 2012 v spojení s jeho (opravným) uznesením sp. zn.
5 Sž 3/2012 z 1. októbra 2012.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že v konaní vedenom na najvyššom súde pod
sp. zn. 5 Sž 3/2012 sa spoločnosť S., a. s., B. (ďalej len „žalobkyňa“), žalobou domáhala
preskúmania zákonnosti postupu predsedu sťažovateľa, ako aj jeho rozhodnutia
č. 54/01/2011 z 25. novembra 2011 o zamietnutí rozkladu (riadneho opravného prostriedku)
žalobkyne proti rozhodnutiu sťažovateľa č. 1110531029 z 9. augusta 2011 v časti 2. bodu
jeho výroku, ktorým sťažovateľ v zmysle ustanovenia § 33 ods. 1 zákona č. 610/2003 Z. z.
o elektronických komunikáciách v znení účinnom v rozhodujúcom období (ďalej len „zákon
o elektronických komunikáciách“) za predĺženie pridelenia frekvencií určil jednorazovú
úhradu v sume 47 766 928,40 € (ďalej len „úhrada“) s tým, že žalobkyni uložil povinnosť
túto úhradu zaplatiť v lehote 14 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia.
Sťažovateľ totiž na základe žiadosti žalobkyne doručenej mu 29. júna 2011 tým
istým rozhodnutím č. 1110531029 z 9. augusta 2011 v zmysle ustanovenia § 32 ods. 21
zákona o elektronických komunikáciách, resp. 1. bodom jeho výroku, rozhodol tiež
o predĺžení pridelenia frekvencií, resp. individuálneho povolenia na používanie frekvencií
č. 8396/2000 z 28. júla 2000 vydaného pre žalobkyňu, do 31. augusta 2021 [ďalej len
„povolenie“ (pôvodne udelené do 30. augusta 2011, pozn.)].
Najvyšší súd rozhodol o žalobe žalobkyne rozsudkom sp. zn. 5 Sž 3/2012
z 23. augusta 2012 v spojení s (opravným) uznesením sp. zn. 5 Sž 3/2012 z 1. októbra 2012
tak, že v zmysle ustanovení § 250j ods. 2 písm. a) c) a e) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky
súdny poriadok v znení účinnom v rozhodujúcom období (ďalej aj „OSP“) rozhodnutie
predsedu sťažovateľa č. 54/01/2011 z 25. novembra 2011, ako aj rozhodnutie sťažovateľa
č. 1110531029 z 9. augusta 2011 v časti týkajúcej sa určenia úhrady zrušil a vec vrátil
sťažovateľovi na ďalšie konanie a rozhodnutie. Tento rozsudok najvyššieho súdu spolu
s opravným uznesením nadobudol podľa zistenia ústavného súdu právoplatnosť 9. októbra
2012.
Sťažovateľ ako orgán verejnej moci, resp. štátnej správy (národný regulačný úrad)
v oblasti elektronických komunikácií prípustnosť svojej sťažnosti opiera najmä tvrdenie, že
dôsledkom napadnutých rozhodnutí najvyššieho súdu bola žalobkyni v rozpore s právnymi
predpismi Európskej únie (komunitárneho práva), ako aj Slovenskej republiky poskytnutá
neoprávnená štátna pomoc (výhoda) spočívajúca v „odklade“ splatnosti úhrady za
predĺženie povolenia na používanie frekvencií.
Navyše, podľa tvrdenia sťažovateľa na základe prípadného budúceho rozhodnutia
Európskej komisie o nezlučiteľnosti tejto neoprávnenej štátnej pomoci so spoločným
(európskym) trhom by bol sťažovateľ túto pomoc povinný od žalobkyne vymáhať postupom
podľa práva Slovenskej republiky.
Sťažovateľ porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1
ústavy napadnutými rozhodnutiami najvyššieho súdu odôvodňuje okrem iného takto:
«... V konaní pred Najvyšším súdom SR, spis. zn. 5 Sž/3/2012, sa spoločnosť S., a. s.
domáhala zrušenia rozhodnutia predsedu T. č. 54/01/2011 zo dňa 25. 11. 2011, ako aj
prvostupňového rozhodnutia T. č. 1110531029 zo dňa 09. 08. 2011, a to v rozsahu, ktorý sa
týkal určenia jednorazovej úhrady za predĺženie pridelenia frekvencií.
... Pritom platí, že oba body 1 a 2 výrokov rozhodnutí, napadnutých v konaní pred
Najvyšším súdom SR (teda výrok č. 1, týkajúci sa predĺženia povolenia na používanie
frekvencií, ako aj výrok č. 2, týkajúci sa určenia jednorazovej úhrady za predĺženie
pridelenia frekvencií), sú vzájomne závislé. V dôsledku toho v konaní pred Najvyšším súdom
SR nebolo možné preskúmať napadnuté rozhodnutia v rozsahu žaloby (tak, ako to ukladá
§ 250j ods. 1 OSP), vymedzeného žalobcom S., a. s.
... Najvyšší súd SR napriek tomu pripustil len závislosť výroku o určení jednorazovej
úhrady na výroku o predĺžení povolenia na používanie frekvencií, opačnú závislosť vylúčil.
Na základe tohto posúdenia Najvyšší súd SR žalobu prejednal a vo veci meritórne rozhodol.
... Právny záver Najvyššieho súdu SR o tom, že výrok, týkajúci sa predĺženia
povolenia na používanie frekvencií, nie je závislý od výroku, týkajúceho sa určenia
jednorazovej úhrady za predĺženie pridelenia frekvencií, však nie je správny, o čom svedčia
nasledovné skutočnosti:
... Podľa zákona č. 610/2003 Z. z. bolo náležitosťou rozhodnutia o predĺžení
povolenia na používanie frekvencií (okrem iného) určenie úhrady za predĺženie pridelenia
frekvencií (§ 32 ods. 19 v spojení s 33 ods. 1 zákona č. 610/2003 Z. z.). Sťažovateľ bol
v konaní o predĺženie povolenia na používanie frekvencií povinný rozhodnúť o celej veci,
a teda v prípade rozhodnutia o predĺžení povolenia na používanie frekvencií aj o určení
jednorazovej úhrady za takéto predĺženie.
... V prípade nezaplatenia úhrady v lehote splatnosti sťažovateľ bol povinný zrušiť
rozhodnutie o predĺžení povolenia na používanie frekvencií (§ 33 ods. 1 zákona č. 610/2003
Z. z. (čo by nebolo možné, ak by rozhodnutie o predĺžení povolenia na používanie frekvencií
existovalo samostatne, bez súčasnej existencii rozhodnutia o určení jednorazovej úhrady za
toto predĺženie).
... Navyše, skutkový základ pre rozhodnutie o predĺžení povolenia na používanie
frekvencií bol rovnaký, ako pre rozhodnutie o určení jednorazovej úhrady za toto
predĺženie...
... pokiaľ Najvyšší súd SR vyšiel z právneho posúdenia, že v predmetnej veci bolo
možné zrušiť len výrok o určení jednorazovej úhrady za predĺženie pridelenia frekvencií,
bez zrušenia výroku o predĺžení povolenia na používanie frekvencií, odchýlil sa od znenia
príslušných ustanovení zákona č. 610/2003 Z. z. (najmä od ustanovenia § 33 ods. 1) v takom
rozsahu, že poprel účel a význam týchto ustanovení. Takýto právny záver Najvyššieho súdu
SR je arbitrárny...
... Rozsah súdneho prieskumu... vymedzil žalobca... tak, že... rozhodnutia napadol len
v časti týkajúcej sa určenia jednorazovej úhrady za predĺženie pridelenia frekvencií.
V dôsledku viazanosti súdu rozsahom správnej žaloby Najvyšší súd SR nemohol
preskúmavať predmetné rozhodnutia v celom rozsahu, v súlade s vyššie uvedenou
argumentáciou však nemohol tieto rozhodnutia zrušiť len v časti týkajúcej sa určenia
jednorazovej úhrady za predĺženie pridelenia frekvencií. Išlo o vadu žaloby, ktorá bránila
vecnému prejednaniu žaloby. Najvyšší súd SR mal postupovať podľa § 250d ods. 3 OSP,
a v prípade neodstránenia tejto vady konanie zastaviť.
... Z odôvodnenia rozsudku NS SR... nie je možné zistiť, na základe ktorých
skutočností Najvyšší súd SR dospel k záveru, že neboli zohľadnené požiadavky na
odôvodnenie, transparentnosť, nediskrimináciu a primeranosť poplatku za práva na
používanie rádiových frekvencií7. V rozsudku NS SR absentuje jasné vymedzenie, či
nesplnenie konkrétnej požiadavky je dôsledkom nesprávneho spôsobu výpočtu, či
nesprávnych vstupných údajov. Rozsudok NS SR síce všeobecne vymenúva požiadavky
vyplývajúce z regulačného rámca Európskej únie a z dokumentov COCOM04-21
a COCOM04-46 vydaných Európskou komisiou, komunikačným výborom - COCOM, no
napokon sa obmedzil len na konštatovanie, že sťažovateľ neposudzoval, či výška úhrady
túto zákonnú požiadavku naozaj spĺňa.
... Odôvodnenie rozsudku NS SR... nedáva odpoveď na to, v čom mala spočívať
nesprávnosť údajov, z ktorých sťažovateľ vychádzal v rozhodnutiach napadnutých správnou
žalobou pred Najvyšším súdom SR, v čom mali spočívať údajné chyby vo výpočte, ani ktoré
skutočnosti viedli k údajnému nesprávnemu prístupu sťažovateľa k ohodnoteniu frekvencií
v pásme 450 MHz.
... Najvyšší súd SR... nezdôvodňuje, v čom malo spočívať údajné porušenie
požiadaviek podpory súťaže a poskytnutia istoty pre plánovanie v rozhodnutiach
sťažovateľa, napadnutých správnou žalobou v konaní pred Najvyšším súdom SR.
... Podľa sťažovateľa trpí odôvodnenie rozsudku NS SR, vo vzťahu k údajne
nesprávnemu určeniu výšky jednorazovej úhrady s ohľadom na sťažovateľom zvolenú
metodiku určenia jej výšky, vnútornou nekonzistentnosťou a nelogickosťou.
... Nakoľko ustanovenie § 33 ods. 1 zákona č. 610/2003 Z. z. nestanovovalo „žiadne
pravidlá pre určovanie výšky úhrady“, sťažovateľ bol oprávnený (a povinný) určiť výšku
úhrady na základe správneho uváženia, samozrejme pri rešpektovaní princípov stanovených
v ustanovení § 6 ods. 7 zákona č. 610/2003 Z. z., ako aj vymedzených európskym
regulačným rámcom.
... Najvyšší súd SR teda na jednej strane v odôvodnení rozsudku NS SR (správne)
uvádza, že hmotnoprávny predpis (zákon č. 610/2003 Z. z.) nestanovoval pre sťažovateľa
žiadne konkrétne pravidlá pre určenie výšky jednorazovej úhrady, na strane druhej však
vyčíta sťažovateľovi, že pre výpočet výšky tejto jednorazovej úhrady „si zvolil vlastnú
metódu“.
... Najvyšší súd SR síce v odôvodnení rozsudku NS SR na... princípy poukazuje, avšak
konkrétne neuvádza, v čom mal byť príslušný princíp zo strany sťažovateľa porušený...»
Vzhľadom na uvedené sťažovateľ žiada, aby ústavný súd takto rozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky rozsudkom Najvyššieho súdu SR spis. zn. 5 Sž/3/2012 zo dňa 23. 08.
2012 v spojení s uznesením Najvyššieho súdu SR spis. zn. 5 Sž/3/2012 zo dňa 01. 10. 2012,
porušené bolo.
2. Rozsudok Najvyššieho súdu SR spis. zn. 5 Sž/3/2012 zo dňa 23. 08. 2012
a uznesenie Najvyššieho súdu SR spis. zn. 5 Sž/3/2012 zo dňa 01. 10. 2012, sa zrušujú a vec
sa mu vracia na ďalšie konanie.
3. Najvyššiemu súdu SR sa ukladá povinnosť uhradiť sťažovateľovi trovy právneho
zastúpenia vo výške 323,50 € do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu, pritom
trovy právneho zastúpenia je povinný poukázať na účet Advokátskej kancelárie R. s. r. o...“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. ...
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa o porušení základného práva na súdnu
ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sž 3/2012
z 23. augusta 2012 v spojení s jeho (opravným) uznesením sp. zn. 5 Sž 3/2012 z 1. októbra
2012, ktorým rozhodnutie predsedu sťažovateľa (druhostupňového správneho orgánu)
č. 54/01/2011 z 25. novembra 2011, ako aj rozhodnutie sťažovateľa (prvostupňového
správneho orgánu) č. 1110531029 z 9. augusta 2011 v časti týkajúcej sa určenia úhrady za
predĺženie povolenia na používanie frekvencií zrušil a vec mu vrátil (sťažovateľovi) na
ďalšie konanie a rozhodnutie.
A. Sťažovateľ v sťažnosti predovšetkým namieta, že pokiaľ žalobkyňa svojou
žalobou napadla označené rozhodnutie predsedu sťažovateľa a rozhodnutie sťažovateľa iba
v časti, čo sa týka určenia úhrady, pričom najvyšší súd pri rozhodovaní o žalobe výrok č. 1
tohto rozhodnutia o predĺžení povolenia žalobkyne nepovažoval za závislý od výroku č. 2
tohto rozhodnutia o úhrade, je tento právny názor najvyššieho súdu, na základe ktorého o
žalobe, napriek vade brániacej jej prerokovaniu, vecne rozhodol, arbitrárny.
B. Sťažovateľ ďalej namieta arbitrárnosť napadnutého rozsudku, ako aj (opravného)
uznesenia najvyššieho súdu tiež z dôvodu, že ich odôvodnenie nedáva jasné a zrozumiteľné
odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky, najmä v čom mala spočívať
nesprávnosť vstupných údajov na výpočet úhrady, ako aj nesprávnosť jej výpočtu, v čom
malo s ohľadom na použitý spôsob výpočtu úhrady (využitím ukazovateľa ARPU –
Average Revenue per User, t. j. priemerných výnosov na jedného zákazníka) spočívať
porušenie princípov transparentnosti, nediskriminácie, primeranosti, ako aj požiadaviek
podpory súťaže a poskytnutia istoty pre plánovanie.
C. Na záver, avšak v nie poslednom rade, podľa názoru sťažovateľa napadnutými
rozhodnutiami najvyššieho súdu, ktorými bolo zrušené označené rozhodnutie predsedu
sťažovateľa, ako aj rozhodnutie sťažovateľa, čo sa týka určenia úhrady za predĺženie
povolenia na používanie frekvencií, žalobkyňa v rozpore s právnymi predpismi Európskej
únie, ako aj Slovenskej republiky (zákonom č. 231/1999 Z. z. o štátnej pomoci v znení
neskorších predpisov, pozn.) získala neoprávnenú štátnu pomoc (výhodu) spočívajúcu v
„odklade“ splatnosti tejto úhrady.
Ústavný súd sa pri predbežnom prerokovaní sústredil na posúdenie, či sťažnosť
nebola podaná zjavne neoprávnenou osobou.
Podľa § 244 ods. 2 OSP v správnom súdnictve preskúmavajú súdy zákonnosť
rozhodnutí a postupov orgánov štátnej správy, orgánov územnej samosprávy, ako aj
orgánov záujmovej samosprávy a ďalších právnických osôb, ako aj fyzických osôb, pokiaľ
im zákon zveruje rozhodovanie o právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb
v oblasti verejnej správy (ďalej len „rozhodnutie správneho orgánu“).
Podľa názoru ústavného súdu v rámci konania patriaceho do systému správneho
súdnictva podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku môže uplatniť a realizovať
svoje základné právo na súdnu ochranu len účastník konania pred príslušným správnym
orgánom podaním žaloby proti jeho právoplatnému rozhodnutiu (obdobne II. ÚS 19/04,
IV. ÚS 149/04, I. ÚS 239/07). V takom type verejného súdnictva, akým je správne
súdnictvo podľa § 247 a nasl. OSP, je pojmovo vylúčené, aby sťažovateľka mohla
uplatňovať a realizovať právo na spravodlivý súdny proces. Na podporu tohto záveru možno
tiež uviesť, že sťažovateľka nie je oprávnená iniciovať začatie konania podľa § 247 a nasl.
OSP, pretože jej procesné postavenie sa odvodzuje výlučne z toho, že v tomto konaní sa
preskúmava zákonnosť jej rozhodnutí, ktoré boli prijaté v procesnom postupe, kde bola
v nadriadenom mocenskom postavení vo vzťahu k účastníkovi konania, ktorý sa proti
tomuto postupu môže v konečnom dôsledku brániť aj žalobou v správnom súdnictve (čl. 46
ods. 2 ústavy, § 244 a nasl. OSP).
V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na čl. 34 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), podľa ktorého súd môže prijímať sťažnosti od
ktoréhokoľvek jednotlivca, mimovládnej organizácie alebo od skupiny osôb, ktoré sa
považujú za poškodené v dôsledku porušenia práv priznaných dohovorom alebo jeho
protokolmi. V tomto článku dohovoru je definované postavenie sťažovateľa spôsobom,
ktorý v celom rozsahu vylučuje sťažovateľa ako orgán verejnej moci rozhodujúci o právach
a povinnostiach žalobkyne, ktorá je účastníkom v konaní pred ním.
Uvedené závery sú relevantné aj vo vzťahu k namietanému porušeniu základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
Z toho vyplýva, že sťažovateľ je v danom prípade osobou zjavne neoprávnenou
na podanie sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, a preto ústavný súd jeho sťažnosť z tohto
dôvodu odmietol už pri jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde (obdobne III. ÚS 329/07, I. ÚS 136/09, I. ÚS 240/09, IV. ÚS 392/2011).
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo bez právneho dôvodu, aby sa ústavný súd
zaoberal ďalšími návrhmi sťažovateľa.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 28. februára 2013