Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 239/07

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. novembra

2007 predbežne prerokoval sťažnosť Ú., B., zastúpeného JUDr. M. D., Ž., ktorou namietal

porušenie svojho základného práva podľa

rozhodnutiami Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. 23 S

33/2006 a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Sž-o-KS

88/2003, a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ú. o d m i e t a ako podanú zjavne neoprávnenou osobou.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. júna 2007

doručená sťažnosť Ú. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho

základného práva podľa (ďalej len „“)

rozhodnutiami Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) v konaní

vedenom pod sp. zn. a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Sž-o-KS 88/2003.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností vyplynulo, že predsedníčka

sťažovateľa rozhodnutím č. POZ 3923-2001 II/117-2005 z 19. októbra 2005 zamietla

rozklad a potvrdila rozhodnutie sťažovateľa č. POZ 3923-2001 N/250-2003/Br, ktorým boli

zamietnuté námietky namietajúceho (t. j. spoločnosti F., a. s., K.) proti zápisu označenia

„(...)“.

Proti tomuto rozhodnutiu podali 21. decembra 2005 žalobcovia žalobu, ktorou

sa domáhali zrušenia rozhodnutia rozhodnutím č. POZ 3923-2001 II/117-2005, ako aj

rozhodnutia č. POZ 3923-2001 N/250-2003/Br.

Krajský súd napadnuté rozhodnutia preskúmal a rozsudkom č. k. -65

ich zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uvádza:

„Z horeuvedeného celkom zrejme vyplýva, že KS BB vykonal vlastné zhodnotenie

zameniteľnosti namietanej ochrannej známky so zverejneným označením, čím neprípustne

zasiahol do správnej úvahy správneho orgánu oprávneného túto skutočnosť posudzovať

a rozhodovať o nej. (...)

NS SR sa s horeuvedeným právnym stavom vysporiadal až v odôvodnení rozsudku

6 Sž-o-KS 88/2003, zo dňa 21. marca 2007, v ktorom konštatuje, že (...)

S poukazom na vyššie uvedený rozsudok NS SR konštatujeme, že napriek skutočnosti,

že NS SR zistil pochybenia KS BB konštatoval, že takýto stav nie je dôvodom na zmenu

rozsudku. Na jednej strane tak síce prisvedčil správnemu orgánu a konštatoval nesprávnosť

postupu KS BB, na druhej strane však rovnako nesprávnym zhodnotením zaviazal správny

orgán na také posúdenie označení, ktoré je v rozpore s praxou správneho orgánu (...)“.

Sťažovateľ namieta porušenie základného práva zaručeného v

a navrhuje ústavnému súdu aby nálezom konštatoval namietané porušenie tohto práva

a aby zrušil rozhodnutia označených všeobecných súdov a vrátil vec na ďalšie konanie.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže

prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd skúma aj to, či sťažnosť bola podaná oprávnenou osobou, t. j. fyzickou

osobou alebo právnickou osobou, ktorá je nositeľom základných práv alebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy podľa čl. 127

ods. 1 .

Podľa o organizácii činnosti vlády a organizácii

ústrednej štátnej správy v znení neskorších predpisov (ďalej len „“)

Ú. je ústredným orgánom štátnej správy pre oblasť priemyselného vlastníctva. Sťažovateľ

v konaní pred najvyšším súdom vystupoval síce ako účastník konania, ale v postavení

orgánu podľa citovaného , ktorého zákonnosť rozhodnutí bola

predmetom súdneho prieskumu v správnom súdnictve. Ako orgán verejnej správy

vykonávajúci verejnú moc konal a rozhodoval v mene štátu a svedčia o tom aj obsahy jeho

rozhodnutí, ktoré boli preskúmané najvyšším súdom v pôvodnom konaní.

V tomto konaní môže podľa názoru ústavného súdu uplatniť a realizovať svoje

základné právo na súdnu ochranu len účastník konania pred sťažovateľom (Ú.) podaním

žaloby proti právoplatnému rozhodnutiu ( m. m. , ). V takom

type verejného súdnictva akým je správne súdnictvo podľa § 247 a nasl. Občianskeho

súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) je pojmovo vylúčené, aby orgán verejnej správy akým

je sťažovateľ, mohol uplatňovať a realizovať základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 . Na podporu tohto záveru možno uviesť, že sťažovateľ nie je v žiadnom

prípade oprávnený na začatie konania podľa a nasl. , pretože jeho procesné

postavenie sa odvodzuje výlučne z toho, že v tomto konaní sa preskúmava zákonnosť jeho

rozhodnutí, ktoré boli vynesené v procesnom postupe, kde sťažovateľ mal nadradené

mocenské postavenie voči účastníkovi konania, ktorý sa proti tomu postaveniu mohol

v konečnom dôsledku brániť aj žalobou v správnom súdnictve ( ,

a nasl. ).

V tejto spojitosti ústavný súd pripomína, že podľa čl. 34 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) súd môže prijímať sťažnosti

od ktoréhokoľvek jednotlivca, mimovládnej organizácie alebo od skupiny osôb, ktoré sa

považujú za poškodené v dôsledku porušenia práv priznaných dohovorom alebo jeho

protokolmi. V tomto článku dohovoru je definované postavenie sťažovateľa spôsobom,

ktorý v celom rozsahu vylučuje sťažovateľa ako orgán verejnej moci konajúci v mene štátu

a rozhodujúci o právach a povinnostiach osôb, ktoré sú účastníkmi v konaní pred ním.

Na tomto prístupe ústavného súdu nemení nič ani skutočnosť, že podľa zákona

č. je sťažovateľ považovaný za právnickú osobu. Priznanie právnej

subjektivity podľa názoru ústavného súdu neznamená priznanie subjektivity v rozsahu

nositeľa základných práv a slobôd v zmysle , prípadne v rozsahu

zaručenom dohovorom (porovnaj čl. 34).

Z toho vyplýva, že sťažovateľ je osobou zjavne neoprávnenou na podanie sťažnosti

podľa . Preto ústavný súd odmietol jeho sťažnosť už pri jej predbežnom

prerokovaní ( ).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. novembra 2007