Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 136/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. apríla 2020

predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky,

Župné námestie 13, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základného práva podľa

ods. l a práva podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd rozhodnutím odvolacieho disciplinárneho senátu sp. zn.

zo 4. júla 2019 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky o d m i e t a ako

podanú zjavne neoprávnenou osobou.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Skutkový stav a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

18. septembra 2019 doručená ústavná sťažnosť Ministerstva spravodlivosti Slovenskej

republiky, Župné námestie 13, Bratislava (ďalej aj „sťažovateľ“), vo veci namietaného

porušenia základného práva podľa ods. l (ďalej len

„ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) rozhodnutím odvolacieho disciplinárneho senátu sp. zn.

zo 4. júla 2019 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“).

2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že odvolací disciplinárny senát podľa

o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o sudcoch

a prísediacich“) a podľa , s poukazom na ustanovenie

ods. 2 zákona o sudcoch a prísediacich, zamietol odvolanie štátnej tajomníčky Ministerstva

spravodlivosti Slovenskej republiky Mgr. Edity Pfundtner (ďalej len „štátna tajomníčka

ministerstva spravodlivosti“) proti rozhodnutiu disciplinárneho senátu sp. zn.

z 21. februára 2018 ako podané neoprávnenou osobou.

Odvolací disciplinárny senát v napadnutom rozhodnutí uviedol:

«Na verejnom zasadnutí Odvolacieho disciplinárneho senátu na výzvu predsedu

senátu, aby zástupca Ministra spravodlivosti SR predložil splnomocnenie, či poverenie

Ministra spravodlivosti SR pre podanie odvolania štátnou tajomníčkou, zástupca

navrhovateľa uviedol, že takouto plnou mocou nedisponuje a nemá vedomosť o tom, že by

bola vydaná. ...

Na ďalšiu otázku, či 03.01.2019 bol minister neprítomný resp. či z organizačných

aktov Ministerstva spravodlivosti SR vyplýva oprávnenie pre štátnu tajomníčku podpisovať

podania voči Disciplinárnemu senátu, právny zástupca uviedol, že nemá o takomto

organizačnom akte vedomosť.

Po krátkom prerušení verejného zasadnutia, právny zástupca navrhovateľa

predstúpil na vlastnú žiadosť a uviedol, že oprávnenie štátnej tajomníčky vyplývalo

z organizačného poriadku Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky číslo 12/2016

a to konkrétne článku 5 odsek 1 veta prvá, ktorá znie: „Štátna tajomníčka zastupuje

ministra v čase jeho neprítomnosti, v rozsahu jeho práv a povinností a na základe interných

riadiacich aktov alebo osobitného poverenia udeleného ministrom aj v iných prípadoch“.

Na podklade hore uvedeného je zrejmé, že navrhovateľom v disciplinárnom konaní,

proti sudcovi v režime zákona o sudcoch a prísediacich, je oprávnený iba minister, rovnako

ako predseda súdnej rady, verejný ochranca práv, predseda okresného, krajského alebo

najvyššieho súdu. Oprávnenie k podaniu návrhu na začatie disciplinárneho konania /teda

i podávania opravných prostriedkov/ je vždy viazané na konkrétneho funkcionára, ako je to

uvedené v ustanovení § 120 odsek 2 písmeno a/ až e/ zákona o sudcoch a prísediacich.

Z postupu štátnej tajomníčky vyplýva, že si túto kompetenciu Ministra spravodlivosti

uvedomovala, ak odvolanie podávala na hlavičkovom papieri ministra, avšak pre takýto

postup mala mať konkrétnu plnú moc, respektíve osobitné poverenie, ako jej to vyplýva

zo záveru ustanovenia článku 5 odsek 1 zákona číslo a vyššie citovaného

Organizačného poriadku.

Odvolací disciplinárny senát záverom dodáva, že dosiaľ v praxi disciplinárnych

konaní sa nikdy nevyskytlo, že by štátny tajomník (čka), resp. podpredseda konkrétneho

súdu, podpredseda Súdnej rady SR podával návrh na začatie disciplinárneho konania alebo

opravný prostriedok bez toho, že by k takémuto úkonu nebol písomne poverený oprávneným

orgánom.

Napokon i z tohto disciplinárneho konania vyplýva, že upovedomenia o ústnom, resp.

verejnom zasadnutí boli vždy doručované na meno Ministra spravodlivosti SR a nie

Ministerstvu spravodlivosti SR, ktoré nebolo oprávneným pre podanie návrhu alebo

opravného prostriedku (ako to nesprávne uvádza vo svojom výroku Disciplinárny senát

I. stupňa) rovnako ako ktorýkoľvek funkcionár Ministerstva spravodlivosti SR, ak

k takémuto úkonu nemal osobitné poverenie.

Na podklade týchto skutočností bolo odvolanie podpísané štátnou tajomníčkou Mgr.

Editou Pfundtner, zamietnuté ako podané neoprávnenou osobou.»

3. Sťažovateľ v úvode ústavnej sťažnosti uvádza, že si uvedomuje, že v konaní,

v ktorom namieta porušenie práva na súdnu a inú ochranu, vystupoval ako navrhovateľ

v konaní o disciplinárnej zodpovednosti sudcu podľa osobitného predpisu, teda ako subjekt

s osobitným postavením, ako nositeľ verejných úloh. Sťažovateľ však podľa jeho slov

v namietanom konaní teda nemal (a všeobecne v konaniach vedených pred disciplinárnym

senátom nemá) postavenie orgánu verejnej moci rozhodujúceho o právach, právom

chránených záujmoch alebo povinnostiach dotknutej osoby, teda sudcu, proti ktorému podal

návrh na začatie disciplinárneho konania, ale je len procesnou stranou v konaní, v právach

a povinnostiach rovnou s dotknutým sudcom. Podľa sťažovateľa musia existovať

výnimočné prípady, pri ktorých ústavný súd pripustí možnosť úspešne sa ústavnou

sťažnosťou domáhať ochrany práva podľa a dohovoru

i podávateľovi návrhu na začatie disciplinárneho konania podľa § 120 ods. 2 zákona

o sudcoch a prísediacich, hoc je tento pri podaní návrhu nositeľom verejných úloh

zverených mu zákonom.

3.1 Ďalej sťažovateľ namieta, že odvolací disciplinárny senát svojím arbitrárnym

(svojvoľným) napadnutým rozhodnutím o zamietnutí odvolania, resp. v konečnom dôsledku

neprejednaním odvolania sťažovateľa zásadným spôsobom porušil právo sťažovateľa ako

strany v konaní na spravodlivý proces, resp. právo na súdnu a inú právnu ochranu.

V dôsledku záverov prijatých v napadnutom rozhodnutí odvolacieho disciplinárneho senátu

podľa mienky sťažovateľa došlo bez náležitej opory v zákone k odopretiu možnosti

sťažovateľa ako navrhovateľa v predmetnom konaní uplatňovať práva na zákonom

ustanovenom orgáne.

3.2 Podľa názoru sťažovateľa napadnuté rozhodnutie odvolacieho disciplinárneho

senátu, ktorým tento zamietol odvolanie z 3. januára 2019 podané štátnou tajomníčkou ako

odvolanie podané neoprávnenou osobou, je prejavom svojvôle odvolacieho disciplinárneho

senátu, v dôsledku ktorej došlo k porušeniu práva sťažovateľa na súdnu a inú právnu

ochranu, keďže odvolanie podané ministrom prejednané nebolo.

3.3 Podľa presvedčenia sťažovateľa záver odvolacieho disciplinárneho senátu

nemožno považovať za ústavne konformný, navyše ak jeho dôsledkom pre sťažovateľa je

odmietnutie prejednania veci orgánom príslušným na konanie o podaní sťažovateľa.

Sťažovateľ sa stotožňuje s tým, že je to minister, kto je v zmysle § 120 ods. 2 písm. a)

zákona o sudcoch a prísediacich oprávnený podať návrh na začatie disciplinárneho konania

podľa tohto zákona. Zároveň podľa § 131 ods. 2 písm. c) zákona o sudcoch a prísediacich je

to minister, kto môže podať odvolanie proti rozhodnutiu prvostupňového disciplinárneho

senátu o takomto návrhu. Za nesprávny však sťažovateľ považuje záver odvolacieho

disciplinárneho senátu, že toto výlučné oprávnenie ministra nemôže, bez osobitného

poverenia na vykonanie takéhoto úkonu, urobiť za ministra v čase jeho neprítomnosti štátny

tajomník/tajomníčka. Oprávnenie štátneho tajomníka zastupovať ministra v čase

neprítomnosti ministra v rozsahu jeho práv a povinností (teda konať za ministra) podľa

sťažovateľa nepochybne vyplýva z ustanovenia

o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“), a v danej veci rovnako tak aj z

Organizačného poriadku 12/2016 Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky, pričom

odvolací disciplinárny senát aplikoval neprimerane reštriktívny výklad týchto právnych

noriem.

3.4 Podľa názoru sťažovateľa uskutočňovanie zákonných právomocí ministra (teda

všetkých jeho práv a povinností ako vedúceho ústredného orgánu štátnej správy mimo jeho

právomoci vo vzťahu k vláde Slovenskej republiky, ktorej je členom) je zastupiteľné

a nevyžaduje a ani neupravuje povinnosť ich osobného výkonu ministrom. Podľa

sťažovateľa v prvej vete predpokladá generálne

zastupovanie ministra štátnym tajomníkom v čase neprítomnosti ministra v plnom rozsahu

jeho práv a povinností ex lege, bez potreby udelenia osobitného poverenia ministrom.

Podmienku udelenia osobitného poverenia pre výkon práv a povinností ministra štátnym

tajomníkom zákon podľa druhej vety tohto ustanovenia ukladá „aj v iných prípadoch“.

Z gramatického i logického výkladu je podľa slov

sťažovateľa nepochybné, že pod spojením „aj v iných prípadoch“ je potrebné rozumieť tie

situácie, keď na zastupovanie ministra štátnym tajomníkom nie je možné aplikovať prvú

vetu tohto ustanovenia, teda keď nejde o zastupovanie ministra v čase jeho neprítomnosti.

3.5 Preto podľa sťažovateľa aj odvolanie z 3. januára 2019 proti rozhodnutiu

disciplinárneho senátu sp. zn. zo 6. novembra 2018, ktoré v čase neprítomnosti

sťažovateľa v súlade s ustanovením a

Organizačného poriadku 12/2016 Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky za

sťažovateľa (na hlavičkovom papieri ministra spravodlivosti) vlastnou rukou podpísala

štátna tajomníčka ministerstva spravodlivosti, je potrebné považovať za odvolanie podané

sťažovateľom podľa § 131 ods. 2 písm. c) zákona o sudcoch a prísediacich.

3.6 Podľa záverov sťažovateľa odvolací disciplinárny senát preto nemal dôvod

zamietnuť odvolanie štátnej tajomníčky proti rozhodnutiu disciplinárneho senátu sp. zn.

zo 6. novembra 2018 ako podané neoprávnenou osobou a nepristúpiť

k posúdeniu opodstatnenosti samotného odvolania, ale mal riadne prejednať odvolanie

podané ministrom spravodlivosti, podpísané v čase jeho neprítomnosti štátnou tajomníčkou.

Podľa sťažovateľa odvolací disciplinárny senát napadnutým rozhodnutím odoprel právo

sťažovateľa na prejednanie veci, a závažným spôsobom tak porušil právo sťažovateľa

na súdnu a inú ochranu podľa , ako aj právo na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

4. Sťažovateľ navrhol vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil:

„Základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

SR a právo na spravodlivé súdne konanie podľa Dohovoru postupom

a rozhodnutím Odvolacieho disciplinárneho senátu zo dňa 04.07.2019, sp. zn. ,

ktorým bolo zamietnuté odvolanie štátnej tajomníčky proti rozhodnutiu Disciplinárneho

senátu zo dňa 06.11.2018, sp. zn. , porušené boli.

Rozhodnutie Odvolacieho disciplinárneho senátu zo dňa 04.07.2019, sp. zn.

, Ústavný súd SR zrušuje a vec vracia Odvolaciemu disciplinárnemu senátu

na ďalšie konanie.“

II.

Relevantná právna úprava

5. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom.

Podľa o Ústavnom súde Slovenskej republiky

a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“) ústavný súd

každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez

prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom

prerokovaní návrhu ústavný súd zisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona

o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

6. Ústavnému súdu sa opäť dostalo možnosti zaujať stanovisko k aktívnej procesnej

legitimácii orgánov verejnej moci pre podanie ústavnej sťažnosti pre namietané porušenie

ústavných práv.

6.1 Pred zaujatím stanoviska v tejto konkrétnej veci ústavnej sťažnosti sťažovateľa

ústavný súd uvádza rozhodnutia, v ktorých sa nastolenou otázkou podrobne zaoberal a ktoré

udali smer riešenia obdobných otázok pred ústavným súdom v nasledujúcich rokoch

a do dnešných dní.

6.2 Uznesením sp. zn. z 28. januára 2004 bola odmietnutá sťažnosť

generálneho prokurátora Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) ako

podaná zjavne neoprávnenou osobou. Generálny prokurátor sa domáhal vyslovenia

porušenia ústavných práv potom, ako jeho mimoriadne dovolanie Najvyšší súd Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) zamietol. Ústavný súd k procesnej legitimácii

generálneho prokurátora pre podanie sťažnosti podľa pred ústavným súdom

uviedol:

«Predpokladom procesnej legitimácie na podanie sťažnosti podľa je

to, že fyzická osoba alebo právnická osoba má spôsobilosť byť nositeľom základných práv

a slobôd. V zásade nie je vylúčené, aby aj orgány verejnej moci (štátne orgány) podali

sťažnosť podľa (napr. vo vlastníckych sporoch, keď vystupujú

v súkromnoprávnych vzťahoch v rovnom postavení s ostatnými účastníkmi konania). Môžu

tak však urobiť iba vtedy, ak je splnená podmienka, že v konkrétnom prípade mohli byť a aj

v skutočnosti boli nositeľmi zaručených základných práv alebo slobôd. Orgán

verejnej moci (štátny orgán) môže podať sťažnosť, len pokiaľ je postihnutý ako „každý“,

a nie ako „nositeľ verejných úloh (verejného záujmu)“, resp. pri výkone právomocí štátu.

Pokiaľ štát vystupuje v príslušnom právnom vzťahu ako subjekt verejného práva a súčasne

ako nositeľ verejnej moci, z povahy veci vyplýva, že nie je a ani nemôže byť nositeľom

(subjektom) základných práv a slobôd.

Sťažovateľ sa v označenom konaní pred mimoriadnym dovolacím súdom nedomáha

ochrany „svojho“ práva, pretože ochrana pred právoplatným rozhodnutím súdu, ktorým

bol porušený zákon, nie je subjektívne právo generálneho prokurátora Slovenskej republiky,

ale je to všeobecný účel, na ktorý bola okrem iného a zákonmi zriadená

prokuratúra Slovenskej republiky ().

Sťažnosť podľa v tomto prípade podala Slovenská republika –

Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, zastúpená generálnym prokurátorom

Slovenskej republiky. Ústavný súd konštatuje, že tento subjekt nemožno pri výkone jeho

zákonnej právomoci v rámci mimoriadneho dovolacieho konania považovať za osobu, ktorá

je nositeľom základných práv a slobôd (upravených v a ),

a teda za osobu, ktorá je oprávnená namietať porušenie svojich základných práv sťažnosťou

pred ústavným súdom, a jeho postavenie v okolnostiach daného prípadu nemožno zaradiť

do oblasti života chráneného základnými právami.»

6.3 Uznesením sp. zn. z 12. februára 2009 bola odmietnutá sťažnosť

Protimonopolného úradu Slovenskej republiky (ďalej len „protimonopolný úrad“) ako

podaná zjavne neoprávnenou osobou. Protimonopolný úrad sa domáhal vyslovenia

porušenia ústavných práv potom, ako jeho odvolanie podané v správnom súdnictve najvyšší

súd odmietol. Ústavný súd k procesnej legitimácii protimonopolného úradu pre podanie

sťažnosti podľa pred ústavným súdom uviedol:

„Zmyslom ústavnej sťažnosti je v zásade ochrana súkromnej sféry fyzických

a právnických osôb pred verejnou mocou a s tým previazané presadzovanie ochrany

a rešpektu k ľudským slobodám u všetkých orgánov verejnej moci. Verejná moc je teda

povinná rešpektovať a chrániť ľudské práva, pričom obsah tejto povinnosti je podmienený

charakterom jednotlivých základných práv. Nositeľ základného práva je takto

determinovaný oblasťou ochrany, ktorú má dané základné právo zaručovať. Existujú

základné práva, ktoré prislúchajú každej ľudskej bytosti, práva, ktoré prislúchajú len

štátnym občanom, alebo práva, ktorých nositeľom môže byť len cudzinec. Právnickým

osobám prislúchajú len také práva, ktoré sú zlučiteľné s povahou právnickej osoby. Štát

v zásade nie je nositeľom základných práv. Štát nemá slobodný priestor a slobodnú vôľu.

Naopak, štátne orgány majú právomoci a kompetencie. Opačné vnímanie je absurdné

a zároveň popierajúce samotnú podstatu právneho štátu.

Uvedené potvrdzuje aj judikatúra ústavného súdu a zahraničných ústavných súdov

s kompetenciou prerokúvať ústavnú sťažnosť. Prvým náznakom tejto judikatúry bolo

uznesenie sp. zn. ešte z čias podnetu. Nasledovali ďalšie uznesenia napr. sp. zn.

, , (časť II, odsek 5), , ,

a . Ústavný súd v tejto súvislosti pripomenul taktiež čl. 34

dohovoru, ktorý explicitne zakazuje vládnym orgánom vysokých zmluvných strán podávať

sťažnosť na Európsky súd pre ľudské práva. Rovnaký prístup možno pozorovať v Českej

republike (porovnaj stanovisko sp. zn. , uznesenie sp. zn. ,

z ostatnej doby uznesenie sp. zn. , http://nalus.usoud.cz ), v Slovinsku (sklep

Up-98/06 z 21. decembra 2006, www.us-rs.si) a v Chorvátsku (U-III-4845/2004,

www.codices.coe.int)...

Podľa názoru ústavného súdu konanie pred správnym súdom súvisí s postavením

sťažovateľa ako nositeľa moci, aj keď pred súdom túto moc vrchnostensky nevykonáva,

a preto aj procesné práva sú prepojené s jeho mocenským postavením, a ich porušenie

nemôže byť teda namietané cez ústavnú sťažnosť. Súdna ochrana zvlášť v správnom

súdnictve súvisí taktiež s ochranou slobodnej sféry súkromných osôb, a to špecificky pred

výkonnou mocou. ... Už správny súd je ochranou pred štátom, a tak nemôže byť ústavný súd

ochranou správneho orgánu pred správnym súdom. Z uvedeného vyplýva, že aj

v predmetnej veci považuje ústavný súd sťažovateľa za zjavne neoprávnenú osobu.

Sťažovateľ argumentoval v prospech svojej spôsobilosti podať ústavnú sťažnosť

jednak tým, že nevykonával svoju vrchnostenskú moc, a taktiež tým, že má postavenie

právnickej osoby. Právna úprava v Slovenskej republike je neobvyklá tým, že štátnym

orgánom zo zákona priznáva postavenie právnických osôb. Táto skutočnosť je pozostatkom

socialistickej koncepcie organizácií v systéme nerozlišujúcom verejné a súkromné právo.

Samotné postavenie právnickej osoby neoprávňuje orgán verejnej moci na podanie ústavnej

sťažnosti. Orgán verejnej moci je vykonávateľom moci, je nositeľom kompetencií a len

zo zotrvačnosti a z dôvodov hospodárskych má postavenie právnickej osoby. Ak je správny

orgán žalovaný správnou žalobou, má pasívnu procesnoprávnu subjektivitu zo zákona,

, a nie z titulu postavenia ako právnickej osoby.“

6.4 Uznesením sp. zn. z 24. júla 2017 bola odmietnutá sťažnosť

súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého, PhD. (ďalej len „súdny exekútor“), ako podaná

zjavne neoprávnenou osobou. Súdny exekútor sa domáhal vyslovenia porušenia ústavných

práv potom, ako okresný súd uznesením uložil súdnemu exekútorovi povinnosť úhrady

súdneho poplatku za spracovanie hromadného podania. Ústavný súd k procesnej legitimácii

súdneho exekútora pre podanie sťažnosti podľa pred ústavným súdom

uviedol:

„Po prvé, ústavný súd už v minulosti opakovane pri sťažnostiach sťažovateľa,

ktorými sa obracal na ústavný súd, judikoval, že súdny exekútor má pri výkone exekučnej

činnosti postavenie verejného činiteľa. Tento status mu priznáva Exekučný poriadok, ktorý

v ustanovení § 2 ods. 1 ustanovuje, že exekútor je štátom určenou a splnomocnenou osobou

na vykonávanie núteného výkonu exekučných titulov. Podľa ustanovenia § 5 Exekučného

poriadku má exekútor pri výkone exekučnej činnosti, vykonávanie ktorej je výkonom

verejnej moci, postavenie verejného činiteľa. Z uvedeného vyplýva, že právnou úpravou

v Exekučnom poriadku preniesol štát časť výkonu svojej moci – špecificky moci súdnej,

ktorej súčasťou je aj konanie vykonávacie – na súdnych exekútorov. Nimi sú síce fyzické

osoby, avšak táto skutočnosť má význam len právne technicky či organizačne

inštitucionálny. Z hľadiska funkcionálneho vykonávajú tieto osoby štátnu moc, resp. moc

súdnu. Preto ak súdny exekútor vykonáva funkcie, ktoré by inak bol povinný vykonávať štát,

resp. súd, je pri výkone zverenej štátnej moci povinný rešpektovať a dbať na základné práva

tých osôb, vo vzťahu ku ktorým prenesenú štátnu moc vykonáva; rovnako tak pre tieto osoby

musí platiť rovnaký štandard ochrany ich základných práv ako v konaní pred súdmi

(rovnaké závery vo veciach sťažovateľa porovnaj v , ,

, , , , ,

, )...

Z citovanej definície účastníkov exekučného konania vyplýva, že súdny exekútor je

účastníkom konania len vtedy, ak exekučný súd rozhoduje o trovách exekúcie.

Z uvedeného vyplýva, že súdny exekútor nemá aktívnu legitimáciu na podanie

sťažnosti ústavnému súdu proti rozhodnutiu, ktorým exekučný súd rozhodol v rámci

rozhodovania o vydaní poverenia na vykonanie exekúcie o uložení povinnosti uhradiť súdny

poplatok za spracovanie hromadného podania podaného súdnym exekútorom. V takomto

prípade súdny exekútor ako súčasť súdnej moci nie je nositeľom žiadnych základných práv,

a to ani v záujme ochrany účastníka exekučného konania (oprávneného).“

7. Pokiaľ ide potom o procesnú legitimáciu sťažovateľa, v prejednávanej veci

ústavný súd konštatuje, že v danom konkrétnom prípade nie je sťažovateľ spôsobilý byť

nositeľom označených základných práv a slobôd, pretože nevystupuje v rovnom postavení

s druhým účastníkom konania a ako účastník konania vykonáva verejnú moc.

7.1 Podľa Ministerstvo spravodlivosti

Slovenskej republiky je ústredným orgánom štátnej správy pre súdy a väzenstvo.

Podľa § 120 ods. 2 písm. a) zákona o sudcoch a prísediacich návrh na začatie

disciplinárneho konania je oprávnený podať minister (spravodlivosti, pozn.).

7.2 Ústavný súd uvádza, že sťažovateľ (resp. jeho čelný predstaviteľ – minister –

ktorý ho riadi a zodpovedá za jeho činnosť) má pri výkone disciplinárnej právomoci

spočívajúcej v legitimácii na podanie návrhu na začatie disciplinárneho konania proti

sudcovi postavenie orgánu verejnej moci a koná z pozície nie súkromnej osoby

v súkromnoprávnom spore, ale ako štátny orgán vykonávajúci svoje kompetencie

a právomoci v rámci štátnej správy pre súdy. Tento status mu priznáva zákon o sudcoch

a prísediacich a , v zmysle ktorých je sťažovateľ (resp. jeho

minister) štátom určenou osobou (štátnym orgánom) na podanie návrhu na začatie

disciplinárneho konania proti sudcovi.

7.3 Sťažovateľ podľa jeho slov v namietanom konaní nemal (a všeobecne

v konaniach vedených pred disciplinárnym senátom nemá) postavenie orgánu verejnej moci

rozhodujúceho o právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach dotknutej

osoby, teda sudcu, proti ktorému podal návrh na začatie disciplinárneho konania, ale je len

procesnou stranou v konaní, v právach a povinnostiach rovnou s dotknutým sudcom.

Ústavný súd nezdieľa rovnaký právny názor ako sťažovateľ. Podľa názoru ústavného súdu

návrh na začatie disciplinárneho konania proti sudcovi a následné konanie pred

disciplinárnym senátom súvisí s postavením sťažovateľa ako nositeľa moci, aj keď pred

disciplinárnym senátom túto moc vrchnostensky nevykonáva, a preto aj jeho procesné práva

(ako procesnej strany) sú prepojené a neoddeliteľné od jeho mocenského postavenia a jeho

právomocí ústredného orgánu štátnej správy pre súdy, a ich porušenie nemôže byť teda

namietané cez ústavnú sťažnosť.

7.4 Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľ nemá aktívnu legitimáciu na podanie

ústavnej sťažnosti ústavnému súdu proti rozhodnutiu vydanému v disciplinárnom konaní

pred disciplinárnym senátom rozhodujúcim na základe návrhu sťažovateľa (jeho ministra)

o disciplinárnej zodpovednosti sudcu. V takomto prípade sťažovateľ (jeho minister) ako

navrhovateľ a ako ústredný orgán štátnej správy pre súdy nie je nositeľom žiadnych

základných práv a slobôd. Uvedené sa týka aj odvolacieho konania pred odvolacím

disciplinárnym senátom.

7.5 Na tomto základe bol ústavný súd nútený odmietnuť ústavnú sťažnosť

sťažovateľa podľa ako podanú zjavne

neoprávnenou osobou.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. apríla 2020

Ľuboš Szigeti predseda senátu