Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 8 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (13)II. ÚS 34/2014
PDF · 145.27 KB
No categories available
II. ÚS 34/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. januára 2014 v senáte
zloženom z predsedu Juraja Horvátha a zo sudcov Sergeja Kohuta a Lajosa Mészárosa
(sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosti JUDr. R. K., zastúpeného advokátom
doc. JUDr. Branislavom Fridrichom, PhD., Advokátska kancelária Fridrich Paľko, s. r. o.,
Grösslingová 4, Bratislava, vedené pod sp. zn Rvp 14665/2012 až sp. zn. Rvp 14673/2012
vo veci namietaného porušenia čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 14 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd, základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd uzneseniami Okresného súdu Žiar nad Hronom sp. zn.
12 Er 577/2012 z 2. októbra 2012, sp. zn. 12 Er 591/2012 z 2. októbra 2012, sp. zn.
6 Er 670/2012 z 2. októbra 2012, sp. zn. 9 Er 687/2012 z 2. októbra 2012, sp. zn.
7 Er 374/2012 z 2. októbra 2012, sp. zn. 6 Er 685/2012 z 2. októbra 2012, sp. zn.
9 Er 671/2012 z 2. októbra 2012, sp. zn. 9 Er 688/2012 z 2. októbra 2012 a sp. zn.
6 Er 687/2012 z 2. októbra 2012 a jeho postupom v týchto konaniach a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti JUDr. R. K. vedené pod sp. zn. Rvp 14665/2012 až sp. zn.
Rvp 14673/2012 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod
sp. zn. Rvp 14665/2012.
2. Sťažnosti JUDr. R. K. o d m i e t a ako podané zjavne neoprávnenou osobou.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 7. decembra
2012 doručené sťažnosti JUDr. R. K. (ďalej len „sťažovateľ“) vedené pod sp. zn.
Rvp 14665/2012 až sp. zn. Rvp 14673/2012, ktorými namietal porušenie čl. 12 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), svojich základných práv podľa čl. 20
ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový
protokol“) uzneseniami Okresného súdu Žiar nad Hronom (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.
12 Er 577/2012 z 2. októbra 2012, sp. zn. 12 Er 591/2012 z 2. októbra 2012, sp. zn.
6 Er 670/2012 z 2. októbra 2012, sp. zn. 9 Er 687/2012 z 2. októbra 2012, sp. zn.
7 Er 374/2012 z 2. októbra 2012, sp. zn. 6 Er 685/2012 z 2. októbra 2012, sp. zn.
9 Er 671/2012 z 2. októbra 2012, sp. zn. 9 Er 688/2012 z 2. októbra 2012 a sp. zn.
6 Er 687/2012 z 2. októbra 2012 (spolu ďalej aj „napadnuté rozhodnutia“) a jeho postupom
v týchto konaniach.
Sťažovateľ je súdnym exekútorom, ktorý vykonáva exekučnú činnosť podľa zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej
činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších
predpisov aj pre obchodnú spoločnosť POHOTOVOSŤ, s. r. o., Bratislava, s ktorou bol
krátko pred tým, ako sa stal súdnym exekútorom, v pracovnom pomere. Okresný súd
napadnutými rozhodnutiami rozhodol o vylúčení sťažovateľa z vykonávania exekúcií
z dôvodu jeho zaujatosti proti oprávnenej – spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., čím mal
podľa názoru sťažovateľa zasiahnuť do ním označených základných práv podľa ústavy,
práv podľa dohovoru a práva podľa dodatkového protokolu. Sťažovateľ preto navrhol
napadnuté rozhodnutia okresného súdu zrušiť, veci mu vrátiť na ďalšie konanie a priznať
náhradu trov konania pred ústavným súdom. Sťažovateľ v sťažnostiach ďalej tvrdil, že
k porušeniu jeho označených základných práv podľa ústavy, práv podľa dohovoru, práva
podľa dodatkového protokolu a označeného článku ústavy a článku dohovoru došlo aj
napadnutým postupom okresného súdu v označených konaniach.
Sťažovateľ v sťažnostiach reagoval aj na predošlú judikatúru ústavného súdu,
v zmysle ktorej po právnej a skutkovej stránke boli jeho obdobné sťažnosti ústavným
súdom odmietnuté z toho dôvodu, že boli podané zjavne neoprávnenou osobou. Sťažovateľ
v sťažnostiach prezentuje názor, že s právnymi východiskami takejto judikatúry ústavného
súdu “zásadne nesúhlasí“ a ponúka odlišný právny názor.
Rovnako sťažovateľ uviedol, že nesúhlasí s nálezom ústavného súdu sp. zn.
III. ÚS 322/2010 a že právny názor, ktorý v ňom ústavný súd vyjadril (a okresný súd ho
nasledoval), nie je právne udržateľný. Základ tohto právneho názoru spočíva v tom, že
skutočnosť, že súdny exekútor bol zamestnancom povinného alebo povinnej, je okolnosťou
vylučujúcou ho z výkonu exekúcie.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci
to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona
č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“).
V zmysle § 112 ods. 1 OSP môže súd v záujme hospodárnosti konania spojiť
na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých
istých účastníkov.
Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade
s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127
ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.
S prihliadnutím na obsah sťažností uvedených vo výrokovej časti tohto uznesenia
a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť uvedených sťažností, a taktiež
prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľa a okresného súdu, proti ktorému tieto
sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd, uplatniac citované právne normy, tak, ako to je
uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.
III.
Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažností zistil, že sťažovateľ aj napriek
skutočnosti, že mu je známy názor ústavného súdu na problematiku jeho locus standi pred
ústavným súdom v danej veci, podáva aj naďalej sťažnosti vo veciach, ktoré sú skutkovo
a právne takmer identické s tými, ktoré už ústavný súd riešil, pretože, ako je aj
v sťažnostiach explicitne sťažovateľom konštatované, sťažovateľ nesúhlasí s ustáleným
názorom ústavného súdu, a teda ani s jeho rozhodnutiami o predchádzajúcich typovo
zhodných sťažnostiach a domáha sa jeho zmeny. Ústavný súd naďalej konštatuje, že zastáva
ustálený právny názor a argumentáciu, ktorou bol odôvodnený, o limitácii ústavných práv
exekútora, prezentovaný v množstve svojich predošlých rozhodnutí. Vyvstáva tak opätovne
otázka, aký význam a efektivitu má uvedený postup pre sťažovateľa. Ústavný súd v tejto
súvislosti konštatoval a aj v tomto prípade konštatuje, že ani podľa judikatúry Európskeho
súdu pre ľudské práva nie je bezpodmienečne nevyhnutné ako predpoklad možnosti obrátiť
sa na tento medzinárodný súdny orgán vyčerpať právny prostriedok nápravy na národnej
úrovni, pokiaľ sa javí z materiálneho hľadiska v skutkovo a právne zhodných prípadoch ako
neefektívny.
Keďže ide o sťažnosti v podstate identické (skutkové a právne okolnosti), ktoré už
ústavný súd riešil, ústavný súd, odkazujúc v podrobnostiach na uznesenia sp. zn.
I. ÚS 478/2011, sp. zn. III. ÚS 151/2012, sp. zn. III. ÚS 211/2012 a sp. zn.
III. ÚS 363/2012, opätovne dospel k záveru, že sťažnosti podala osoba zjavne neoprávnená
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, a preto ich z tohto dôvodu odmietol (bod 2
výroku).
Ústavný súd s poukazom na uvedené skutočnosti, prihliadajúc na zásady procesnej
hospodárnosti konania, sťažovateľa upozorňuje, že pokiaľ aj naďalej ústavnému súdu bude
podávať takéto typovo zhodné sťažnosti, ktorých nedostatky sú mu známe
z jeho rozhodovacej činnosti týkajúcej sa jeho obdobných vecí, môže ústavný súd využiť
možnosť vyplývajúcu z § 25 ods. 2 poslednej vety zákona o ústavnom súde a odmietnutie
sťažností neodôvodniť.
Keďže sťažnosti boli odmietnuté ako celok, ústavný súd už o ďalších návrhoch
sťažovateľom v nich uplatnených nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 23. januára 2014