Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 604/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-26

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 6. októbra 2017 v senáte

zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Lajosa

Mészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť súdneho exekútora

, , zastúpeného advokátom

JUDr. Ing. Michalom Žiaranom, PhD., Advokátska kancelária LAW FIRM s. r. o.,

Špitálska 10, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 20

ods. 1 a , práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných uznesením Okresného súdu Nové Mesto

nad Váhom č. k. -19 z 13. júna 2017 a takto

rozhodol:

Sťažnosť súdneho exekútora , o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. augusta

2017 doručená sťažnosť súdneho exekútora (ďalej len

„sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1

a (ďalej len „“), práva podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva

podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Okresného súdu Nové Mesto nad

Váhom (ďalej len „okresný súd“) č. k. -19 z 13. júna 2017 (ďalej aj

„napadnuté uznesenie“).

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že okresný súd napadnutým uznesením

zastavil exekučné konanie v exekučnej veci oprávnenej proti povinnému

vykonávané sťažovateľom ako súdnym exekútorom. Zároveň okresný

súd zaviazal oprávnenú nahradiť sťažovateľovi ako súdnemu exekútorovi trovy exekúcie

v sume 39,83 €. Okresný súd napadnuté uznesenie odôvodnil takto:

«Poverením Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom zo dňa 08.02.2017 bol súdny

exekútor poverený vykonaním exekúcie pre vymoženie 5.666,64 Eur s príslušenstvom na

podklade exekučného titulu - Rozsudku č. k. -72 vydaného dňa 17.09.2015

Okresným súdom Nové Mesto nad Váhom.

Dňa 24.05.2017 bol tunajšiemu súdu predložený návrh oprávnenej podľa § 57 ods. 1

písm. c) Exekučného poriadku na zastavenie predmetnej exekúcie, ktorý oprávnená

odôvodnila tým, že povinný sa s oprávnenou medzičasom dohodol na spôsobe

vysporiadania vzájomných nárokov a uzavrel s ňou zmluvu, ktorou na ňu previedol svoj

spoluvlastnícky podiel k nehnuteľnosti. Vzhľadom na uvedené skutočnosti nie je výkon

exekúcie potrebný.

Podľa § 243h ods. 1 veta prvá Exekučného poriadku, ak tento zákon v § 243i až 243k

neustanovuje inak, exekučné konania začaté pred 1. aprílom 2017 sa dokončia podľa

predpisov účinných do 31. marca 2017.

Podľa § 57 ods. 1 písm. c) Exekučného poriadku, exekúciu súd zastaví, ak zastavenie

exekúcie navrhol ten, kto navrhol jej vykonanie.

V súlade s vyššie citovaným ustanovením, s poukazom na dispozičné oprávnenie

oprávnenej v predmetnom konaní, súd exekúciu zastavil.

Podľa § 200 ods. 5 Exekučného poriadku, ak súd rozhodne o zastavení exekúcie,

rozhodne aj o tom, kto a v akej výške platí trovy exekúcie.

Podľa § 203 ods. 1 Exekučného poriadku, ak dôjde k zastaveniu exekúcie zavinením

oprávneného, súd mu môže uložiť nahradenie nevyhnutných trov exekúcie.

V danom prípade k zastaveniu exekúcie došlo v dôsledku návrhu podaného

oprávnenou, preto ju súd v súlade s vyššie citovaným ustanovením zaviazal k náhrade trov

exekúcie...

Súdny exekútor si uplatnil trovy exekúcie vo výške 1.460,26 Eur, v rámci ktorých si

uplatnil odmenu vo výške 1.150,- Eur, 20% DPH z odmeny, t.j. vo výške 230,- Eur, hotové

výdavky 66,89 Eur a 20% DPH z hotových výdavkov, t.j. vo výške 13,37 Eur. Odmenu si

uplatnil podľa § 4 ods. 1 vyhlášky, § 5 a § 16 ods. 2 vyhlášky. Vynaloženie hotových

výdavkov súdu nepreukázal, tieto nešpecifikoval poukazujúc na skutočnosť, že o týchto

výdavkoch boli účastníci upovedomení v upovedomenie o začatí exekúcie a upovedomení

o ďalších trovách exekúcie a proti trovám exekúcie ani proti ďalším trovám exekúcie neboli

podané námietky, preto navrhol, aby súd v súlade s princípom kontradiktórnosti konania

považoval výšku týchto hotových výdavkov za nespornú a aby na základe princípu

hospodárnosti a princípu arbitrárneho poriadku ich nebolo nutné dokazovať.

V zmysle rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn.: , ak súd zastaví

exekúciu podľa § 57 ods. 1 písm. c) Exekučného poriadku, odmena exekútora sa neurčuje

podľa výšky vymáhanej pohľadávky (§ 5 ods. 1, 2 vyhlášky č. 288/1995 Z. z: o odmenách

a náhradách súdnych exekútorov), ale podľa ustanovenia § 14 ods. 1 cit. vyhlášky.

Exekučný súd poukazuje na skutočnosť, že cieľom ustanovenia § 203 [Exekučného

poriadku je zabezpečiť právo súdneho exekútora na náhradu nevyhnutných trov.

To znamená, že oprávnený musí splniť povinnosť inak vyžadovanú od povinného. Podľa

§ 20p ods. 1 veta prvá a druhá Exekučného poriadku, trovami exekúcie sú odmena

exekútora, náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času pri vykonaní exekúcie

(§ 196). Oprávnený a exekútor majú nárok na náhradu trov potrebných na účelné

vymáhanie nároku. Posúdenie účelnosti trov exekúcie spočíva v tom, že úkony, ktoré

exekútor v rámci konkrétnej exekúcie vykonal a účtoval, vo vecnej a časovej súvislosti

s exekučným konaním bolo nevyhnutne potrebné vykonať. Exekúcia má byť vykonávaná

primeraným, vhodným spôsobom v neposlednom rade aj vzhľadom na výšku vymáhanej

pohľadávky, s čím súvisí i primeranosť nákladov vynakladaných na exekúciu. Exekučné

konanie bolo zastavené podľa § 57 ods. 1 písm. c) Exekučného poriadku. V danej veci

neprichádza do úvahy právne posúdenie odmeny exekútora podľa § 4 ods. 1 vyhlášky a ani

určenie jej výšky podľa § 5 ods. 1 vyhlášky (kedy odmena súdneho exekútora je 20%

zo základu na jej určenie, najmenej však 33,19 Eur a najviac 33.193,02 Eur) v spojení s ust.

§ 16 ods. 2 vyhlášky (ak súdny exekútor pri exekúcii na peňažné plnenie vymôže časť

pohľadávky pred jeho vylúčením z vykonávania exekúcie alebo pred jej zastavením, pri

určovaní jeho odmeny sa postupuje podľa § 5 s tým, že základom na určenie tejto odmeny je

výška vymoženej pohľadávky), t.j. postup, ktorý zvolí súdny exekútor. Základ na určenie

odmeny vyčíslil v sume 5.750,- Eur. Exekútor dlžnú sumu fakticky „nevymohol“, pričom ust.

§ 16 ods. 2 vyhlášky je jednoznačne postavené na predpoklade vymoženia pohľadávky

exekútorom pred jeho vylúčením z exekúcie, alebo pred jej zastavením. Exekútorovi sa

týmto neodníma právo na odmenu za jeho exekučnú činnosť, ibaže sa odmena stanoví iným

zákonom stanoveným spôsobom - podľa počtu a charakteru (druhu) úkonov, ktoré exekútor

v exekúcii vykonal (k uvedenému viď i rozhodnutie Krajského súdu Banská Bystrica

zo dňa 06.02.2013).

Z uvedeného dôvodu, priznal súdnemu exekútorovi odmenu podľa § 14 ods. 1

vyhlášky č. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov, a to v minimálnej

výške 33,19 Eur + 20% DPH (§ 196 EP) vo výške 6,64 Eur. Pokiaľ ide o hotové výdavky,

vzhľadom k tomu, že súdu neboli nielenže špecifikované, ale ani preukázané, súd súdnemu

exekútorovi ich náhradu v rámci trov exekúcie nepriznal.»

3. Podľa sťažovateľa došlo napadnutým uznesením k porušeniu základného práva na

súdnu ochranu a práva na spravodlivý súdny proces podľa a práva podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretože okresný súd podľa sťažovateľa

a) porušil princíp legality, keď rozhodol v rozpore so zákonom a všeobecne

záväzným právnym predpisom,

b) porušil princíp právnej istoty, keď rozhodoval v rozpore s ustálenou rozhodovacou

praxou najvyšších súdnych autorít,

c) porušil právo na spravodlivý proces, keď dôkladne a presvedčivo neodôvodnil

odklon od rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít,

d) bol nesprávne obsadený, kedy namiesto vyššieho súdneho úradníka rozhodoval

sudca,

e) porušil rovnosť sporových strán, kedy namiesto vyššieho súdneho úradníka

rozhodoval sudca, proti ktorého rozhodnutiu nie je možné podať odvolanie alebo sťažnosť,

f) porušil zásadu nemo iudex sine actore,

g) porušil nezávislosť súdneho exekútora.

3.1 Sťažovateľ ďalej namieta, že napadnutým uznesením došlo aj k porušeniu práva

vlastniť majetok podľa a dodatkového protokolu, keďže okresný

súd neposkytol rovnakú úroveň ochrany vlastníckemu právu k tým veciam, ktoré boli

predmetom exekúcie, akú poskytol rovnakému právu oprávneného.

4. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„Základné právo sťažovateľa zaručené a Slovenskej

republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru, uznesením č. -19 zo dňa 13.06.2017

vydané Okresným súdom Nové Mesto nad Váhom porušené bolo.

[Uznesenie] -19 zo dňa 13.06.2017 vydané Okresným súdom Nové

Mesto nad Váhom vo výroku II. sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

Okresný súd Nové Mesto nad Váhom je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania

v sume 312,34 € na účet jeho právneho zástupcu, do dvoch mesiacov od právoplatnosti

tohto nálezu.“

II.

5. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané

náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je

zjavne neopodstatnený.

6. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným

rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť

k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre

nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím, opatrením alebo

iným zásahom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto

možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť

po jej prijatí na ďalšie konanie (porov. napr. , , ,

).

III.

7. Bez potreby uvádzania doktrinálnych záverov k sťažovateľom označeným

ústavným právam ústavný súd konštatuje, že sťažnosť je potrebné odmietnuť pri jej

predbežnom prerokovaní, a to z nasledujúcich dôvodov.

8. Ústavný súd považuje za potrebné v prvom rade poukázať na skutočnosť, že už

v minulosti opakovane (z najnovších rozhodnutí porov. , )

pri sťažnostiach sťažovateľov – súdnych exekútorov, ktorými sa títo obracali na ústavný

súd, judikoval, že súdny exekútor má pri výkone exekučnej činnosti postavenie verejného

činiteľa. Tento status mu priznáva Exekučný poriadok, ktorý v § 2 ods. 1 ustanovuje, že

exekútor je štátom určenou a splnomocnenou osobou na vykonávanie núteného výkonu

exekučných titulov. Podľa § 5 Exekučného poriadku má exekútor pri výkone exekučnej

činnosti, vykonávanie ktorej je výkonom verejnej moci, postavenie verejného činiteľa.

Z uvedeného vyplýva, že právnou úpravou v Exekučnom poriadku preniesol štát časť

výkonu svojej moci – špecificky moci súdnej, ktorej súčasťou je aj konanie vykonávacie –

na súdnych exekútorov. Nimi sú síce fyzické osoby, avšak táto skutočnosť má význam len

právno-technicky či organizačno-inštitucionálny. Z hľadiska funkcionálneho vykonávajú

tieto osoby štátnu moc, resp. moc súdnu. Preto ak súdny exekútor vykonáva funkcie, ktoré

by inak bol povinný vykonávať štát, resp. súd, je pri výkone zverenej štátnej moci povinný

rešpektovať a dbať na základné práva tých osôb, vo vzťahu ku ktorým prenesenú štátnu moc

vykonáva; rovnako tak pre tieto osoby musí platiť rovnaký štandard ochrany ich základných

práv ako v konaní pred súdmi (rovnaké závery vo veciach porovnaj v ,

, , , , ,

, , ).

8.1 Podľa § 35 ods. 1 Exekučného poriadku (účinného od 1. apríla 2017) do vydania

poverenia na vykonanie exekúcie je účastníkom konania oprávnený. Po vydaní poverenia na

vykonanie exekúcie sú účastníkmi konania oprávnený a povinný; iné osoby sú účastníkmi

len tej časti konania, v ktorej im toto postavenie priznáva tento zákon. Ak súd rozhoduje

o trovách exekútora, účastníkom konania je aj exekútor.

Podľa § 37 ods. 1 Exekučného poriadku (účinného do 31. marca 2017, t. j. platného

a účinného v čase vydania poverenia súdneho exekútora okresným súdom) účastníkmi

konania sú oprávnený a povinný; iné osoby sú účastníkmi len tej časti konania, v ktorej im

toto postavenie priznáva tento zákon. Ak súd rozhoduje o trovách exekúcie, účastníkom

konania je aj poverený exekútor.

8.2 Z citovanej definície účastníkov exekučného konania vyplýva, že súdny exekútor

je účastníkom konania len vtedy, ak exekučný súd rozhoduje o trovách exekúcie.

8.3 Z uvedeného vyplýva, že súdny exekútor nemá aktívnu legitimáciu na podanie

sťažnosti ústavnému súdu proti výroku napadnutého uznesenia, ktorým exekučný súd

rozhodol na návrh oprávneného o zastavení exekúcie. Vo vzťahu k tomuto výroku

napadnutého uznesenia súdny exekútor ako verejný činiteľ tvoriaci súčasť súdnej moci nie

je nositeľom žiadnych základných práv, a to ani v záujme ochrany (iného) účastníka

exekučného konania (oprávneného).

8.4 Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti dospel

k záveru, že sťažovateľ vo vzťahu k výroku napadnutého uznesenia o zastavení exekúcie

nemá postavenie účastníka konania, a teda nie je v tejto časti oprávnenou osobou na podanie

sťažnosti podľa .

8.5 Keďže porušenie označených ústavných práv výrokom napadnutého uznesenia

o zastavení exekúcie pred ústavným súdom namietala osoba, ktorá vo vzťahu k tejto časti

rozhodnutia nemala postavenie účastníka konania, ústavný súd pri predbežnom prerokovaní

sťažnosti túto časť sťažnosti odmietol podľa ako

podanú zjavne neoprávnenou osobou.

9. Vo vzťahu k výroku napadnutého uznesenia, ktorým okresný súd priznal

sťažovateľovi ako súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie, nepochybne mal postavenie

účastníka konania (pozri vyššie bod 8.2), a preto bol oprávnený k podaniu sťažnosti podľa

ústavného súdu. Vo vzťahu k tejto časti sťažnosti ústavný súd

poukazuje na hodnotu nároku, o ktorý sa sťažovateľ uchádzal v konaní pred okresným

súdom (sťažovateľ si uplatnil nárok na trovy exekúcie v sume 1 460,26 €, pričom okresný

súd mu priznal trovy v sume 39,83 €), z ktorej možno vyvodiť, že ide o vec, ktorú možno

označiť ako tzv. bagateľnú. Pri tzv. bagateľných veciach už samotný predmet, resp. výška

sporu zakladá z hľadiska doterajšej judikatúry ústavného súdu (porov. najmä

, ako aj , , ,

) dôvod na odmietnutie sťažnosti pri jej predbežnom prerokovaní z dôvodu

jej zjavnej neopodstatnenosti.

9.1 Opodstatnenosť sťažnosti podľa v tzv. bagateľných veciach

prichádza do úvahy iba v prípadoch extrémneho vybočenia zo štandardov, ktoré sú pre

postupy zisťovania skutkového základu sporu a pre jeho právne posúdenie esenciálne

(porov. ), resp. v prípadoch, ak pôjde o intenzitu zásahu kolidujúcu

s podstatou a zmyslom základných práv a slobôd (porov. nález Ústavného súdu Českej

republiky sp. zn. , bod 27).

9.2 Navyše, vo všeobecnosti k trovám súdneho konania ústavný súd opakovane

judikuje, že považuje rozhodovanie všeobecného súdu o trovách konania za integrálnu

súčasť civilného procesu a je zásadne výsadou všeobecného súdu. V rámci tohto

rozhodovania v zásade ide vždy o aplikáciu jednoduchého práva, takže ústavný súd

rozhodnutia o trovách konania meritórne preskúmava iba celkom výnimočne, a to

v prípadoch, ak samotné rozhodnutie všeobecného súdu je takým excesom z požiadaviek

kladených na spravodlivý proces alebo ide o také extrémne vybočenie z princípu

spravodlivosti, že je spôsobilé zasiahnuť do ústavnoprávnej roviny, a teda i do práv

účastníka konania, ktorý podal ústavnému súdu sťažnosť. Inak povedané, problematika

náhrady trov konania by mohla dosiahnuť ústavnoprávny rozmer len v prípade extrémneho

vybočenia z pravidiel upravujúcich toto konanie, k čomu by mohlo dôjsť najmä na základe

takej interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení aplikovateľného právneho predpisu,

ktorá by v sebe zahŕňala črty svojvôle (rovnaké závery porov. napr. aj v ,

, , , , z novšej judikatúry pozri

, , ).

9.3 Opisované vybočenie zo štandardov riadneho súdneho konania, resp. intenzitu

zásahu kolidujúcu s podstatou a zmyslom základných práv a slobôd ústavný súd

v napadnutom uznesení vzhľadom na predmet rozhodovania okresného súdu (zastavenie

exekúcie na návrh oprávneného a priznanie náhrady trov exekúcie súdnemu exekútorovi)

nenašiel. Rovnako odôvodnenie napadnutého uznesenia najmä v tom smere, že sťažovateľ

„vynaloženie hotových výdavkov súdu nepreukázal, tieto nešpecifikoval“, je ústavne

udržateľné a nevykazuje známky arbitrárnosti.

9.4 Uvedená hodnota, resp. predmet sporu pred všeobecným súdom, v rámci ktorého

sťažovateľ namieta porušenie svojich ústavných práv, ako aj ústavná udržateľnosť

odôvodnenia výroku napadnutého uznesenia o priznaní náhrady trov exekúcie viedli

ústavný súd k rozhodnutiu o odmietnutí tejto časti sťažnosti sťažovateľa podľa § 25 ods. 2

ako zjavne neopodstatnenej.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. októbra 2017