Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 604/2017
PDF · 198.73 KB
No categories available
II. ÚS 604/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 6. októbra 2017 v senáte
zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Lajosa
Mészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť súdneho exekútora
, , zastúpeného advokátom
JUDr. Ing. Michalom Žiaranom, PhD., Advokátska kancelária LAW FIRM s. r. o.,
Špitálska 10, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 20
ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu
k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných uznesením Okresného súdu Nové Mesto
nad Váhom č. k. 10 Er 141/2017-19 z 13. júna 2017 a takto
rozhodol:
Sťažnosť súdneho exekútora , o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. augusta
2017 doručená sťažnosť súdneho exekútora (ďalej len
„sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1
a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva
podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Okresného súdu Nové Mesto nad
Váhom (ďalej len „okresný súd“) č. k. 10 Er 141/2017-19 z 13. júna 2017 (ďalej aj
„napadnuté uznesenie“).
2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že okresný súd napadnutým uznesením
zastavil exekučné konanie v exekučnej veci oprávnenej proti povinnému
vykonávané sťažovateľom ako súdnym exekútorom. Zároveň okresný
súd zaviazal oprávnenú nahradiť sťažovateľovi ako súdnemu exekútorovi trovy exekúcie
v sume 39,83 €. Okresný súd napadnuté uznesenie odôvodnil takto:
«Poverením Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom zo dňa 08.02.2017 bol súdny
exekútor poverený vykonaním exekúcie pre vymoženie 5.666,64 Eur s príslušenstvom na
podklade exekučného titulu - Rozsudku č. k. 4C/250/2013-72 vydaného dňa 17.09.2015
Okresným súdom Nové Mesto nad Váhom.
Dňa 24.05.2017 bol tunajšiemu súdu predložený návrh oprávnenej podľa § 57 ods. 1
písm. c) Exekučného poriadku na zastavenie predmetnej exekúcie, ktorý oprávnená
odôvodnila tým, že povinný sa s oprávnenou medzičasom dohodol na spôsobe
vysporiadania vzájomných nárokov a uzavrel s ňou zmluvu, ktorou na ňu previedol svoj
spoluvlastnícky podiel k nehnuteľnosti. Vzhľadom na uvedené skutočnosti nie je výkon
exekúcie potrebný.
Podľa § 243h ods. 1 veta prvá Exekučného poriadku, ak tento zákon v § 243i až 243k
neustanovuje inak, exekučné konania začaté pred 1. aprílom 2017 sa dokončia podľa
predpisov účinných do 31. marca 2017.
Podľa § 57 ods. 1 písm. c) Exekučného poriadku, exekúciu súd zastaví, ak zastavenie
exekúcie navrhol ten, kto navrhol jej vykonanie.
V súlade s vyššie citovaným ustanovením, s poukazom na dispozičné oprávnenie
oprávnenej v predmetnom konaní, súd exekúciu zastavil.
Podľa § 200 ods. 5 Exekučného poriadku, ak súd rozhodne o zastavení exekúcie,
rozhodne aj o tom, kto a v akej výške platí trovy exekúcie.
Podľa § 203 ods. 1 Exekučného poriadku, ak dôjde k zastaveniu exekúcie zavinením
oprávneného, súd mu môže uložiť nahradenie nevyhnutných trov exekúcie.
V danom prípade k zastaveniu exekúcie došlo v dôsledku návrhu podaného
oprávnenou, preto ju súd v súlade s vyššie citovaným ustanovením zaviazal k náhrade trov
exekúcie...
Súdny exekútor si uplatnil trovy exekúcie vo výške 1.460,26 Eur, v rámci ktorých si
uplatnil odmenu vo výške 1.150,- Eur, 20% DPH z odmeny, t.j. vo výške 230,- Eur, hotové
výdavky 66,89 Eur a 20% DPH z hotových výdavkov, t.j. vo výške 13,37 Eur. Odmenu si
uplatnil podľa § 4 ods. 1 vyhlášky, § 5 a § 16 ods. 2 vyhlášky. Vynaloženie hotových
výdavkov súdu nepreukázal, tieto nešpecifikoval poukazujúc na skutočnosť, že o týchto
výdavkoch boli účastníci upovedomení v upovedomenie o začatí exekúcie a upovedomení
o ďalších trovách exekúcie a proti trovám exekúcie ani proti ďalším trovám exekúcie neboli
podané námietky, preto navrhol, aby súd v súlade s princípom kontradiktórnosti konania
považoval výšku týchto hotových výdavkov za nespornú a aby na základe princípu
hospodárnosti a princípu arbitrárneho poriadku ich nebolo nutné dokazovať.
V zmysle rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn.: 3M Cdo 16/2005, ak súd zastaví
exekúciu podľa § 57 ods. 1 písm. c) Exekučného poriadku, odmena exekútora sa neurčuje
podľa výšky vymáhanej pohľadávky (§ 5 ods. 1, 2 vyhlášky č. 288/1995 Z. z: o odmenách
a náhradách súdnych exekútorov), ale podľa ustanovenia § 14 ods. 1 cit. vyhlášky.
Exekučný súd poukazuje na skutočnosť, že cieľom ustanovenia § 203 [Exekučného
poriadku je zabezpečiť právo súdneho exekútora na náhradu nevyhnutných trov.
To znamená, že oprávnený musí splniť povinnosť inak vyžadovanú od povinného. Podľa
§ 20p ods. 1 veta prvá a druhá Exekučného poriadku, trovami exekúcie sú odmena
exekútora, náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času pri vykonaní exekúcie
(§ 196). Oprávnený a exekútor majú nárok na náhradu trov potrebných na účelné
vymáhanie nároku. Posúdenie účelnosti trov exekúcie spočíva v tom, že úkony, ktoré
exekútor v rámci konkrétnej exekúcie vykonal a účtoval, vo vecnej a časovej súvislosti
s exekučným konaním bolo nevyhnutne potrebné vykonať. Exekúcia má byť vykonávaná
primeraným, vhodným spôsobom v neposlednom rade aj vzhľadom na výšku vymáhanej
pohľadávky, s čím súvisí i primeranosť nákladov vynakladaných na exekúciu. Exekučné
konanie bolo zastavené podľa § 57 ods. 1 písm. c) Exekučného poriadku. V danej veci
neprichádza do úvahy právne posúdenie odmeny exekútora podľa § 4 ods. 1 vyhlášky a ani
určenie jej výšky podľa § 5 ods. 1 vyhlášky (kedy odmena súdneho exekútora je 20%
zo základu na jej určenie, najmenej však 33,19 Eur a najviac 33.193,02 Eur) v spojení s ust.
§ 16 ods. 2 vyhlášky (ak súdny exekútor pri exekúcii na peňažné plnenie vymôže časť
pohľadávky pred jeho vylúčením z vykonávania exekúcie alebo pred jej zastavením, pri
určovaní jeho odmeny sa postupuje podľa § 5 s tým, že základom na určenie tejto odmeny je
výška vymoženej pohľadávky), t.j. postup, ktorý zvolí súdny exekútor. Základ na určenie
odmeny vyčíslil v sume 5.750,- Eur. Exekútor dlžnú sumu fakticky „nevymohol“, pričom ust.
§ 16 ods. 2 vyhlášky je jednoznačne postavené na predpoklade vymoženia pohľadávky
exekútorom pred jeho vylúčením z exekúcie, alebo pred jej zastavením. Exekútorovi sa
týmto neodníma právo na odmenu za jeho exekučnú činnosť, ibaže sa odmena stanoví iným
zákonom stanoveným spôsobom - podľa počtu a charakteru (druhu) úkonov, ktoré exekútor
v exekúcii vykonal (k uvedenému viď i rozhodnutie Krajského súdu Banská Bystrica
15CoE/213/2012 zo dňa 06.02.2013).
Z uvedeného dôvodu, priznal súdnemu exekútorovi odmenu podľa § 14 ods. 1
vyhlášky č. 288/1995 Z. z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov, a to v minimálnej
výške 33,19 Eur + 20% DPH (§ 196 EP) vo výške 6,64 Eur. Pokiaľ ide o hotové výdavky,
vzhľadom k tomu, že súdu neboli nielenže špecifikované, ale ani preukázané, súd súdnemu
exekútorovi ich náhradu v rámci trov exekúcie nepriznal.»
3. Podľa sťažovateľa došlo napadnutým uznesením k porušeniu základného práva na
súdnu ochranu a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretože okresný súd podľa sťažovateľa
a) porušil princíp legality, keď rozhodol v rozpore so zákonom a všeobecne
záväzným právnym predpisom,
b) porušil princíp právnej istoty, keď rozhodoval v rozpore s ustálenou rozhodovacou
praxou najvyšších súdnych autorít,
c) porušil právo na spravodlivý proces, keď dôkladne a presvedčivo neodôvodnil
odklon od rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít,
d) bol nesprávne obsadený, kedy namiesto vyššieho súdneho úradníka rozhodoval
sudca,
e) porušil rovnosť sporových strán, kedy namiesto vyššieho súdneho úradníka
rozhodoval sudca, proti ktorého rozhodnutiu nie je možné podať odvolanie alebo sťažnosť,
f) porušil zásadu nemo iudex sine actore,
g) porušil nezávislosť súdneho exekútora.
3.1 Sťažovateľ ďalej namieta, že napadnutým uznesením došlo aj k porušeniu práva
vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu, keďže okresný
súd neposkytol rovnakú úroveň ochrany vlastníckemu právu k tým veciam, ktoré boli
predmetom exekúcie, akú poskytol rovnakému právu oprávneného.
4. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:
„Základné právo sťažovateľa zaručené čl. 46 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru, uznesením č. 10Er/141/2017-19 zo dňa 13.06.2017
vydané Okresným súdom Nové Mesto nad Váhom porušené bolo.
[Uznesenie] 10Er/141/2017-19 zo dňa 13.06.2017 vydané Okresným súdom Nové
Mesto nad Váhom vo výroku II. sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.
Okresný súd Nové Mesto nad Váhom je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania
v sume 312,34 € na účet jeho právneho zástupcu, do dvoch mesiacov od právoplatnosti
tohto nálezu.“
II.
5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané
náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj
návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je
zjavne neopodstatnený.
6. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným
rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť
k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre
nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím, opatrením alebo
iným zásahom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto
možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť
po jej prijatí na ďalšie konanie (porov. napr. I. ÚS 105/06, II. ÚS 66/2011, III. ÚS 155/09,
III.
7. Bez potreby uvádzania doktrinálnych záverov k sťažovateľom označeným
ústavným právam ústavný súd konštatuje, že sťažnosť je potrebné odmietnuť pri jej
predbežnom prerokovaní, a to z nasledujúcich dôvodov.
8. Ústavný súd považuje za potrebné v prvom rade poukázať na skutočnosť, že už
v minulosti opakovane (z najnovších rozhodnutí porov. II. ÚS 467/2017, II. ÚS 344/2017)
pri sťažnostiach sťažovateľov – súdnych exekútorov, ktorými sa títo obracali na ústavný
súd, judikoval, že súdny exekútor má pri výkone exekučnej činnosti postavenie verejného
činiteľa. Tento status mu priznáva Exekučný poriadok, ktorý v § 2 ods. 1 ustanovuje, že
exekútor je štátom určenou a splnomocnenou osobou na vykonávanie núteného výkonu
exekučných titulov. Podľa § 5 Exekučného poriadku má exekútor pri výkone exekučnej
činnosti, vykonávanie ktorej je výkonom verejnej moci, postavenie verejného činiteľa.
Z uvedeného vyplýva, že právnou úpravou v Exekučnom poriadku preniesol štát časť
výkonu svojej moci – špecificky moci súdnej, ktorej súčasťou je aj konanie vykonávacie –
na súdnych exekútorov. Nimi sú síce fyzické osoby, avšak táto skutočnosť má význam len
právno-technicky či organizačno-inštitucionálny. Z hľadiska funkcionálneho vykonávajú
tieto osoby štátnu moc, resp. moc súdnu. Preto ak súdny exekútor vykonáva funkcie, ktoré
by inak bol povinný vykonávať štát, resp. súd, je pri výkone zverenej štátnej moci povinný
rešpektovať a dbať na základné práva tých osôb, vo vzťahu ku ktorým prenesenú štátnu moc
vykonáva; rovnako tak pre tieto osoby musí platiť rovnaký štandard ochrany ich základných
práv ako v konaní pred súdmi (rovnaké závery vo veciach porovnaj v II. ÚS 314/2012,
II. ÚS 402/2012, II. ÚS 33/2014, II. ÚS 34/2014, II. ÚS 241/2014, I. ÚS 478/2011,
III. ÚS 151/2012, III. ÚS 211/2012, III. ÚS 363/2012).
8.1 Podľa § 35 ods. 1 Exekučného poriadku (účinného od 1. apríla 2017) do vydania
poverenia na vykonanie exekúcie je účastníkom konania oprávnený. Po vydaní poverenia na
vykonanie exekúcie sú účastníkmi konania oprávnený a povinný; iné osoby sú účastníkmi
len tej časti konania, v ktorej im toto postavenie priznáva tento zákon. Ak súd rozhoduje
o trovách exekútora, účastníkom konania je aj exekútor.
Podľa § 37 ods. 1 Exekučného poriadku (účinného do 31. marca 2017, t. j. platného
a účinného v čase vydania poverenia súdneho exekútora okresným súdom) účastníkmi
konania sú oprávnený a povinný; iné osoby sú účastníkmi len tej časti konania, v ktorej im
toto postavenie priznáva tento zákon. Ak súd rozhoduje o trovách exekúcie, účastníkom
konania je aj poverený exekútor.
8.2 Z citovanej definície účastníkov exekučného konania vyplýva, že súdny exekútor
je účastníkom konania len vtedy, ak exekučný súd rozhoduje o trovách exekúcie.
8.3 Z uvedeného vyplýva, že súdny exekútor nemá aktívnu legitimáciu na podanie
sťažnosti ústavnému súdu proti výroku napadnutého uznesenia, ktorým exekučný súd
rozhodol na návrh oprávneného o zastavení exekúcie. Vo vzťahu k tomuto výroku
napadnutého uznesenia súdny exekútor ako verejný činiteľ tvoriaci súčasť súdnej moci nie
je nositeľom žiadnych základných práv, a to ani v záujme ochrany (iného) účastníka
exekučného konania (oprávneného).
8.4 Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti dospel
k záveru, že sťažovateľ vo vzťahu k výroku napadnutého uznesenia o zastavení exekúcie
nemá postavenie účastníka konania, a teda nie je v tejto časti oprávnenou osobou na podanie
sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.
8.5 Keďže porušenie označených ústavných práv výrokom napadnutého uznesenia
o zastavení exekúcie pred ústavným súdom namietala osoba, ktorá vo vzťahu k tejto časti
rozhodnutia nemala postavenie účastníka konania, ústavný súd pri predbežnom prerokovaní
sťažnosti túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako
podanú zjavne neoprávnenou osobou.
9. Vo vzťahu k výroku napadnutého uznesenia, ktorým okresný súd priznal
sťažovateľovi ako súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie, nepochybne mal postavenie
účastníka konania (pozri vyššie bod 8.2), a preto bol oprávnený k podaniu sťažnosti podľa
čl. 127 ods. 1 ústavy ústavného súdu. Vo vzťahu k tejto časti sťažnosti ústavný súd
poukazuje na hodnotu nároku, o ktorý sa sťažovateľ uchádzal v konaní pred okresným
súdom (sťažovateľ si uplatnil nárok na trovy exekúcie v sume 1 460,26 €, pričom okresný
súd mu priznal trovy v sume 39,83 €), z ktorej možno vyvodiť, že ide o vec, ktorú možno
označiť ako tzv. bagateľnú. Pri tzv. bagateľných veciach už samotný predmet, resp. výška
sporu zakladá z hľadiska doterajšej judikatúry ústavného súdu (porov. najmä
IV. ÚS 358/08, ako aj IV. ÚS 340/2014, III. ÚS 529/2014, II. ÚS 468/2015,
II. ÚS 357/2015) dôvod na odmietnutie sťažnosti pri jej predbežnom prerokovaní z dôvodu
jej zjavnej neopodstatnenosti.
9.1 Opodstatnenosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy v tzv. bagateľných veciach
prichádza do úvahy iba v prípadoch extrémneho vybočenia zo štandardov, ktoré sú pre
postupy zisťovania skutkového základu sporu a pre jeho právne posúdenie esenciálne
(porov. IV. ÚS 358/08), resp. v prípadoch, ak pôjde o intenzitu zásahu kolidujúcu
s podstatou a zmyslom základných práv a slobôd (porov. nález Ústavného súdu Českej
republiky sp. zn. III. ÚS 1996/13, bod 27).
9.2 Navyše, vo všeobecnosti k trovám súdneho konania ústavný súd opakovane
judikuje, že považuje rozhodovanie všeobecného súdu o trovách konania za integrálnu
súčasť civilného procesu a je zásadne výsadou všeobecného súdu. V rámci tohto
rozhodovania v zásade ide vždy o aplikáciu jednoduchého práva, takže ústavný súd
rozhodnutia o trovách konania meritórne preskúmava iba celkom výnimočne, a to
v prípadoch, ak samotné rozhodnutie všeobecného súdu je takým excesom z požiadaviek
kladených na spravodlivý proces alebo ide o také extrémne vybočenie z princípu
spravodlivosti, že je spôsobilé zasiahnuť do ústavnoprávnej roviny, a teda i do práv
účastníka konania, ktorý podal ústavnému súdu sťažnosť. Inak povedané, problematika
náhrady trov konania by mohla dosiahnuť ústavnoprávny rozmer len v prípade extrémneho
vybočenia z pravidiel upravujúcich toto konanie, k čomu by mohlo dôjsť najmä na základe
takej interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení aplikovateľného právneho predpisu,
ktorá by v sebe zahŕňala črty svojvôle (rovnaké závery porov. napr. aj v I. ÚS 40/2012,
II. ÚS 364/2014, II. ÚS 64/09, III. ÚS 92/09, IV. ÚS 248/08, z novšej judikatúry pozri
II. ÚS 153/2016, II. ÚS 357/2016, II. ÚS 681/2016).
9.3 Opisované vybočenie zo štandardov riadneho súdneho konania, resp. intenzitu
zásahu kolidujúcu s podstatou a zmyslom základných práv a slobôd ústavný súd
v napadnutom uznesení vzhľadom na predmet rozhodovania okresného súdu (zastavenie
exekúcie na návrh oprávneného a priznanie náhrady trov exekúcie súdnemu exekútorovi)
nenašiel. Rovnako odôvodnenie napadnutého uznesenia najmä v tom smere, že sťažovateľ
„vynaloženie hotových výdavkov súdu nepreukázal, tieto nešpecifikoval“, je ústavne
udržateľné a nevykazuje známky arbitrárnosti.
9.4 Uvedená hodnota, resp. predmet sporu pred všeobecným súdom, v rámci ktorého
sťažovateľ namieta porušenie svojich ústavných práv, ako aj ústavná udržateľnosť
odôvodnenia výroku napadnutého uznesenia o priznaní náhrady trov exekúcie viedli
ústavný súd k rozhodnutiu o odmietnutí tejto časti sťažnosti sťažovateľa podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenej.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 6. októbra 2017